Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. február 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/386/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1511206847
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1511206847.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov

senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobcu: K. K., J..
X.XX.XXXX, G. G. XX, G., zastúpeného: JUDr. Miroslav Ivanič, advokát, so sídlom Grösslingova 45,
Bratislava proti žalovanému: Ľ. S., J.. XX.X.XXXX, G. I. XX, G., zastúpeného: JUDr. Barbora Kičová, so
sídlom Bilíkova 18, Bratislava o zaplatenie 5 790,90 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 9.5.2016, č.k. 6C/427/2011-253, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje.

Žalovanému sa proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči
žalovanému uloženia povinnosti zaplatiť mu 5 790,90 eur s spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9%
ročne z jednotlivých súm špecifikovaných v žalobe. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 34, § 37, § 558 a § 657 zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodnýzákonník,avecnetým,žežalobcanepreukázal,žemedziúčastníkmidošlokuzavretiuzmluvy
o pôžičke a že žalobca skutočne predmetnú sumu odovzdal žalovanému, hoci sa v konaní domáhal

od žalovaného vrátenia pôžičky v sume 5 790,90 eur a súdu predložil iba listinný dôkaz označený
ako „Uznanie dlhu“ bez dátumu. Konštatoval, že porovnaním takého istého listinného dôkazu v spise
tunajšieho súdu zistil, že sú totožné a rozdiel je iba v osobe dlžníka. Ďalej uviedol, že žalovaný, ako
aj svedkovia H., K. a G. potvrdili, že žalovaný si od žalobcu nepožičal peniaze, ale že žalobca si ich
zavolal do kancelárie, kde im dal podpísať vopred pripravené uznanie dlhu, ktoré oni podpísali v strachu,
keď správanie žalobcu vyhodnotili ako formu nátlaku. Vo vzťahu k svedkovi G. vyvodil, že sa vyjadroval
neurčito, nepamätal si sumu a súdu bolo zrejmé, že vypovedal tendenčne a nehovorí pravdu, pričom

v spise založená komunikácia svedkov K. M. G. L. P. preukazuje skutočnosť, že svedok G. uviedol, že
peniaze žalobcovi vyplatil, aby mal kľud a nechcel mať opletačky s exekútormi, nakoľko má hypotéku
s tým, že si zobral úver a platí to, čo nikdy nedostal. Uvedený dôkaz súd vyhodnotil ako podporný a
nepriamy. Ďalej vyhodnotil, že vzhľadom k tomu, že písomné uznania dlhu sú totožné, uveril tvrdeniu
žalovaného a svedkom v tom, že žalobca zistil, že jeho zamestnanci ho okrádajú, preto im dal podpísať
uznanie dlhu na rovnaké sumy. S poukazom na § 558 Občianskeho zákonníka konštatoval, že v danom
prípade žalovaný podpísal uznanie dlhu, ktorý neexistoval. Vychádzal z tvrdení žalovaného a svedkov,

že predmetné uznávacie prehlásenie podpísali pod nátlakom a zo strachu pred žalobcom a nepripisoval
mu význam. Z výpovedí svedkov ako aj z pripojených súdnych spisov vyplynulo, že všetci zamestnanci
podpísali žalobcovi uznanie dlhu, pričom nebolo preukázané, že by došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke
a k odovzdaniu zapožičaných súm. Z uvedených dôvodov uznanie dlhu vyhodnotil ako neplatný právnyúkon,nakoľkovňomžalovanýuznaldlh,ktorýnikdyneexistoval.Otrováchkonaniarozhodolpodľa§142
ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a úspešnému žalovanému
nepriznal náhradu trov konania, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli.

3. Proti uvedenému rozsudku podal včas odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a),
d) a f) v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., t.j. že v konaní došlo k vade, keď súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Poukázal na to, že zmyslom uznania dlhu je to, že poskytuje veriteľovi nesporný právny základ pri
vymáhaní jeho pohľadávky, dôkazné bremeno sa prenáša na dlžníka, pričom skutočnosť, že dlh existuje
možno preukázať jedinou listinou (uznaním dlhu). Ďalej upriamil pozornosť na nesprávny záver, že
účastník, v prospech ktorého je domnienka stanovená, neuniesol ohľadom takejto skutočnosti dôkazné
bremeno a v prípade, ak domnienka existencie uznávaného záväzku nebola v konaní vyvrátená, súd

musí mať podľa § 133 O.s.p. skutočnosť za preukázanú. V danom prípade mal za to, že žalobca uniesol
dôkazné bremeno predložením písomného uznania dlhu, a teda splnenie iba povinnosti tvrdenia na
strane žalovaného nie je postačujúce. Uviedol, že z vykonaného dokazovania nemožno ustáliť záver, že
bolo preukázané, že dlh neexistoval, pretože výpovede svedkov sú rozporné. Vo vzťahu k jednotlivým
svedeckým výpovediam uviedol, že súd prvej inštancie spochybnil svedeckú výpoveď svedka G., hoci

porovnaním jeho výpovede v spise Okresného súdu Bratislava V, sp.zn. 7C/272/2011 by zistil, že svedok
priznal, že si od žalobcu požičal sumu 5 600 eur z dôvodu rodinných problémov a že túto aj vrátil.
Ďalej poukázal na svedeckú výpoveď V. X. z uvedeného súdneho spisu, v rámci ktorej sa vyjadril, že
si od žalobcu požičal sumu 2 000 eur, ktorú mu žalobca odovzdal cca týždeň predtým, než podpísal
uznanie dlhu na sumu 2 250 eur, s ktorou skutočnosťou sa súd prvej inštancie nevysporiadal. Rovnako

sa podľa jeho názoru súd nevysporiadal s rozporným tvrdením V. H., nekonfrontoval jeho výpoveď so
svedeckou výpoveďou z priloženého spisu, v ktorom je jeho výpoveď v tom zmysle, že žalobca mu
asi cca 2 mesiace pred uznaním dlhu požičal 2 761,60 eur, pričom v tomto konaní tvrdil, že peniaze
si nepožičal. Mal za to, že výpovede svedkov sú rozporné, čomu súd nevenoval dostatočnú pozornosť
a oprel svoje rozhodnutie o dôkazy, v ktorých sú rozpory, a o ktorých pravdivosti musel mať dôvodné

pochybnosti. Uviedol, že v predmetnom konaní uniesol dôkazné bremeno o svojom tvrdení o existencii
dlhu,atopredloženímpísomnéhouznaniadlhužalovaným,pričompovinnosťousúdujesíceposudzovať
platnosťtohtoprávnehoúkonu,alelenzhľadiskaformálneho,pričomsúdprvejinštancieztohtohľadiska
právny úkon uznania dlhu nevyhodnocoval, resp. svoje zistenia neuviedol, iba konštatoval, že žalovaný
bol prinútený žalobcom podpísať uznanie dlhu. Poukázal na to, že okolnosti tvrdeného nátlaku žalovaný

bližšie nešpecifikoval a svoje tvrdenie nepodložil dôkazmi a nebola preukázaná ani dôvodnosť strachu.
Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie,
alebo, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril podaním zo dňa 11.8.2016, v ktorom uviedol, že tvrdenia

žalobcu možno považovať za účelové bez relevantného právneho základu. Podľa jeho názoru zo
svedeckých výpovedí jednoznačne vyplynul skutkový stav, ktorý v konečnom dôsledku nespochybnil ani
žalobca, a to, že si v pozícii prevádzkovateľa autoumyvárok zavolal v jeden deň svojich zamestnancov
a jednému za druhým predložil na podpis totožné uznanie záväzku s rovnakou sumou vypočítanou s
presnosťou na eurocenty. Poukázal na to, že spolu s vypočutými svedkami sa zhodli na tom, že pri

podpise uznania záväzku mali zo žalobcu strach a uznanie podpísali pod nátlakom, aby mali od žalobcu
„pokoj“, k reálnemu požičaniu peňazí však nedošlo. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok potvrdil.

5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a 378

ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav
veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 185

C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania
správne zhodnotil ( § 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym
záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil ( § 220 ods. 2 C.s.p.).6. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v
postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.

7. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s
odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.

8. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia

5790,90 eur spolu s úrokom z omeškania na tom skutkovom základe, že dňa 10.7.2009 uzatvoril so
žalovaným ústnou formou zmluvu o pôžičke, ktorej predmetom bolo poskytnutie peňažných prostriedkov
vo výške 5 790 eur žalovanému, ktorý sa zaviazal ich vrátiť do 31.7.2009. Nakoľko si žalovaný svoju
povinnosť splatiť pôžičku v dohodnutej dobe nesplnil, dňa 3.8.2009 dlh písomne uznal čo do dôvodu
a výšky a zároveň sa zaviazal žalobcovi vrátiť uvedený dlh v 17-tich mesačných splátkach po 330 eur
(posledná splátka vo výške 180,90 eur) so splatnosťou prvej splátky dňa 10.8.2009.

9. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v
konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do
30.6.2016. O odvolaní žalobcu rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z. ,
viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

10. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

11. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

12. Podľa § 558 Občianskeho zákonníka ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do
dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie
tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

13. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené

podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu.

14. Odvolací súd v prejednávanej veci konštatuje, že uznanie dlhu sa považuje za samostatný
zabezpečovací inštitút, pričom zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá vyvrátiteľnú právnu

domnienku o existencii dlhu v dobe uznania. Aby uznanie dlhu malo také účinky, je potrebné, aby dlžník
písomne uznal, že zaplatí dlh a aby bol dlh priamo v písomnom uznaní určený čo do dôvodu a výšky.
Z procesného hľadiska je zmyslom uznania dlhu to, že poskytuje veriteľovi nesporný právny základ pri
vymáhaní jeho pohľadávky. Zakladá sa ním právna domnienka, že dlh v dobe jeho uznania existoval,
pričom táto domnienka je vyvrátiteľná dôkazom opaku. Procesným dôsledkom uznania dlhu je presun

dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka.

15. V prejednávanom prípade z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie i
keď nesprávne konštatoval, že žalobca nepreukázal uzavretie zmluvy o pôžičke so žalovaným, zároveň
vyvodil, že žalovaný prostredníctvom svedeckých výpovedí preukázal, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke

nedošlo, t.j. preukázal, že uznal dlh, ktorý v čase uznania neexistoval.

16. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je tiež zrejmé, že sa súd priklonil k výpovediam svedkov
H., K. M. G., pričom výpoveď G. považoval vzhľadom na predloženú textovú komunikáciu s K. za
spochybnenú. Odvolací súd považoval vyhodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie za dostatočne

jasné a zrozumiteľné. Je potrebné poukázať na to, že svedecké výpovede K. M. G. sú jednak zhodné s
tvrdeniami žalovaného a rovnako tak nie sú rozporné s obsahom ich výpovedí v konaní pred Okresným
súdom Bratislava V, sp.zn. 7C/272/2011 (vo veci žalobcu K. K. proti žalovanému S. K. o zaplatenie
5 790,90 eur s prísl.). Vo vzťahu k výpovedi G. súd prvej inštancie zrozumiteľným a presvedčivýmspôsobom odôvodnil, prečo považoval jeho výpoveď za spochybnenú a z toho dôvodu ju nevzal pri
rozhodovaní veci do úvahy. Hoci výpoveď H. nekorešpondovala s obsahom jeho výpovede v konaní
sp.zn. 7C/272/2011 a ani výpoveď svedka X. v konaní sp.zn. 7C/272/2011 nebola zhodná s výpoveďami

ostatných svedkov, pričom súd sa s uvedenou rozpornosťou v odôvodnení svojho rozhodnutia bližšie
nezaoberal, podľa názoru odvolacieho súdu je zrejmé, že sa priklonil k výpovediam K. M. G. (a
žalovaného) predovšetkým z dôvodu, že písomné uznania dlhu boli totožné, na základe čoho uveril
tvrdeniam žalovaného a svedkom v tom, že žalobca zistil, že ho zamestnanci okrádajú, preto im dal
podpísať uznanie dlhu na rovnaké sumy, ktorá podstatná skutočnosť odôvodňovala záver súdu prvej

inštancie o nedôvodnosti žaloby. Prvoinštančný súd sa tak podľa názoru odvolacieho súdu v danom
smere zrozumiteľným spôsobom vysporiadal s vykonanými dôkazmi a tieto aj riadne vyhodnotil. Na
vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia nemá vplyv ani nedostatočné vyhodnotenie uznania dlhu
prvoinštančným súdom ako neplatného právneho úkonu z pohľadu deklarovaného nátlaku zo strany
žalobcu.

17. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec aj správne právne posúdil.

18. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne
a právne správny potvrdil.

19. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262
ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho
konania.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).