Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 2. december 2019

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 6C/130/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715204217
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dalibor Miľan

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2019:6715204217.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v konaní pred sudcom Mgr. Daliborom Miľanom, v právnej veci žalobcu

SLOVENSKÁ REPUBLIKA - LESY Slovenskej republiky, š. p. Banská Bystrica, Námestie SNP 8, 975
66 Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, zast. advokou kanceláriou JUDr. Irena Sopková, s. r. o., so sídlom
Hlavná 25, 040 01 Košice, IČO: 48 301 728, proti žalovanému Z. P., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom
X. J. V. XXX, XXX XX V. G., zast. AK Ondrejka & Partners, s. r. o. advokátska kancelária so sídlom vo
Zvolene, J. Kozáčeka 5, 960 01 Zvolen, IČO: 47 235 985, o určenie vlastníckeho práva, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Súd p r i z n á v a žalobcovi náhradu trov konania pred súdom druhej inštancie voči žalovanému
v rozsahu 100 %, ktoré je povinný zaplatiť v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia o výške
náhrady.

III. Súd p r i z n á v a žalovanému náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie voči žalobcovi
v rozsahu 100 %, ktoré je povinný zaplatiť v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia o výške
náhrady.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobcasa svojimžalobnýmnávrhomdomáhalvočižalovanému určeniavlastníckehoprávaklesným

pozemkom.

2. Žalovaný považoval žalobu za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť.

3. Súd o žalobnom návrhu rozhodol dňa 26. 05. 2016 tak, že žalobu zamietol. O následne podanom
odvolaní rozhodoval súd druhej inštancie, ktorý uznesením 13Co/472/2016-198 dňa 29. 03. 2019
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Odvolací súd o.i. v odôvodnení zrušujúceho uznesenia uviedol, že z obsahu ustanovenia § 490
ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že pre zmluvu o prevode poľnohospodárskeho (lesného)
pozemku zo súkromného vlastníctva na štát, bol v inkriminovanom čase potrebný súhlas okresného
národného výboru; spôsob a forma udelenia súhlasu z ustanovenia § 490 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom do 31. 03. 1983 nevyplývali. S odkazom na rozhodnutie Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 23Sp/3/2011 zo dňa 27. 05. 2011 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky rozsudkom sp. zn. 10Sžr/105/2011 zo dňa 28. 03. 2012 uviedol, že Občiansky zákonník v
ustanovení § 490 ods. 2 v znení účinnom v roku 1974 viazal platnosť zmluvy o prevode alebo nájme
poľnohospodárskeho (lesného) pozemku na vydanie rozhodnutia podľa Správneho poriadku (zákona č.
71/1967 Zb.), ktorým je súhlas okresného národného výboru. Napriek uvedenému názoru obsiahnutémuv citovanom rozhodnutí najvyššieho súdu vydanom v správnom súdnictve, z ktorého okresný súd pri
svojich záveroch vychádzal, mal odvolací súd za to, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu
nie je vecne správny a to z toho dôvodu, že ak by zákonodarca v ustanovení § 490 ods. 2 Občianskeho

zákonníka vyžadoval udelenie súhlasu vo forme samostatného správneho aktu vydaného v správnom
konaní, bol by to výslovne do ustanovenia § 490 ods. 2 Občianskeho zákonníka implementoval. Ak tak
neurobil znamená to, že formu udelenia súhlasu ponechal na okolnosti konkrétneho prípadu, pričom
súhlas uvedený priamo na zmluve, tak ako to je v predmetnom prípade, možno považovať za taký, ktorý
spĺňa požadované náležitosti, pretože z obsahu je zrejmé, kto ho udelil, je tam meno, podpis a pečiatka

a zároveň ho považoval za taký, ktorý požiadavke ustanovenia § 490 ods. 2 Občianskeho zákonníka
v znení platnom do 31. 03. 1983 vyhovuje. V závere uvádza, že pokiaľ súd prvej inštancie vychádzal
pri svojom pôvodnom rozhodnutí zo záveru, že ak príslušný okresný národný výbor neudelil súhlas s
uzavretím zmluvy o prevode poľnohospodárskeho (lesného) pozemku zo súkromného vlastníctva na
štát, zo dňa 22. 06. 1973, vo forme samostatného rozhodnutia vydaného v správnom konaní podľa
zákona č. 71/1967 Zb., čo malo mať vplyv na účinnosť, či dokonca platnosť tejto zmluvy a teda že

nemohlo dôjsť k prevodu vlastníctva predmetných nehnuteľností z manželov S. na Československý
štát, odvolací súd tieto závery nepovažoval za správne a ak z nich vychádzal súd prvej inštancie, bol
to dôvod na zrušenie rozsudku. Pretože záver súdu prvej inštancie týkajúci sa neúčinnosti zmluvy zo
dňa 22. 06. 1973 z vyššie uvedených dôvodov nebol správny, v ďalšom potom neobstál už ani jeho
ďalší procesný postup. Povinnosťou súdu prvej inštancie vychádzajúc zo záveru, že súhlas príslušného

okresného národného výboru s uzavretím zmluvy zo dňa 22. 06. 1973 bolo vykonať dôkazy na zistenie
skutkového stavu vo vzťahu k ostatným skutkovým tvrdeniam žalobcu týkajúcich sa tvrdení, že je
vlastníkom sporových nehnuteľností.

5. Súd z obsahu prednesov právnych zástupcov sporových strán, výsluchom svedkyne F.. M. X.,

predložených listinných dôkazov: vyjadrení k žalobe, osvedčenia o dedičstve 15D/2035/04, Dnot 508/04
zo dňa 12. 01. 2005, Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky I.ÚS 154/08 zo dňa 26. 02. 2009,
Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky I.ÚS 469/2015 zo dňa 19. 01. 2016, rozsudku NS SR
6Sžo/193/2010 zo dňa 24. 08. 2011, uznesenia Najvyššieho súdu 6Cdo 71/2011 zo dňa 27. 02. 2013,
Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 460/2017 zo dňa 20. 12. 2017, Nálezu Ústavného

súdu Slovenskej republiky I. ÚS 92/2018 zo dňa 05. 09. 2018, znaleckého posudku F.. Z. Y. č. 8/2019
zo dňa 06. 08. 2019, Čestného vyhlásenia S. H., S. H., D. N., F. N.Q.G., M. V. zo dňa 30. 08. 2019 a 02.
09. 2019, fotokópie kúpnej zmluvy zo dňa 12. 12. 2012, rozhodnutia Správy katastra Detva V1185/12
zo dňa 24. 01. 2013, plnej moci zo dňa 01. 09. 2019, dokumentačného spisu Okresného úradu Zvolen
- organizačného odboru PL/2013/00209-00125, vyjadrenia právnej zástupkyne žalobcu zo dňa 28. 11.

2019, písomného vyjadrenia právneho zástupcu žalovaného, uznesenia vlády SR č. 838 zo dňa 02. 12.
2009, ako aj ďalších listinných a ostatných dôkazov, zistil tento skutkový stav:

6. Tak ako už súd prvej inštancie skonštatoval v pôvodnom meritórnom rozhodnutí, žalobca svoj žalobný
návrhodôvodniltým,žeparcelač.XXXX/AXXlesbolaovýmere37katastrálnychjutárpôvodnezapísaná

v pozemnoknižnej vložke č. XXXX pre kat. úz. S.X. ako vlastníctvo K. S. v jednej polovici a S. S., rodenej
N. v jednej polovici; a to titulom kúpy Čd 1217/1933 zo dňa 03. 02. 1933. Predmetnou zmluvou, ktorá
bola uzavretá dňa 22. 06. 1973 medzi K. S. a jeho manželkou S., rodenou H., došlo k predaju danej
nehnuteľnosti (PK vložka č. XXXX parc. č. XXXXa/XX len o výmere 37kj) Československému štátu
za účelom plnenia úloh v štátnej vodohospodárskej dôležitej oblasti, povodie rieky F.. Kúpna cena vo

výške 139.046,- Kčs bola podľa tvrdenia žalobcu predávajúcim vyplatená, ktorú skutočnosť preukazoval
listinným dôkazom - platobným poukazom č. pôd. XX/XXXX zo dňa 29. 06. 1973. Uvedeným právnym
úkonom malo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva na štát.

7. Rozhodnutím ONV v Lučenci, odbor poľnohospodárstva, lesníctva a lesného hospodárstva zo dňa

05. 09. 1973 bolo rozhodnuté, že uvedené nehnuteľnosti sa vyhlasujú za súčasť lesného fondu a podľa
zákona č. 53/1966 Zb. tieto sa odnímajú poľnohospodárskej výrobe a dáva sa súhlas na zmenu kultúry
nales.Vyrozumenímourobenízápisuvevidenciinehnuteľnostipodľa§6ods.4vyhláškyč.23/1967Zb.,
podľa listín č. K.-XXX/XX v evidencii nehnuteľností Obce X. na LV č. XX bol vykonaný zápis v prospech
Československého štátu, štátny lesný národný závod Lučenec zo dňa 07. 12. 1973.

8. V predmetnom kat. úz. prebehla ROEP, pričom neboli rešpektované právoplatné listiny, ktoré svedčali
o zmene vlastníctva pôvodných vlastníkov v prospech SR. K zápisu vlastníctva na dedičov po nebohom
K. S. ako aj jeho manželke došlo k nesprávnym postupom orgánu, ktorý vykonával ROEP, v dôsledkučoho sa stalo že vlastníctvo nadobudli v dedičskom konaní dedičia po pôvodných vlastníkoch, aj napriek
tomu,ževlastníctvokpredmetnejparcele včasededičskéhokonaniaužK.S.ajehomanželkenepatrilo.
Následne dedičia po K. S. odpredali žalovanému a to formou kúpnej zmluvy, ktorá bola „zavkladovaná“

pod č. V XXXX/XX-XX, XXXX.

9. Žalobca sa s odkazom na zákonné ustanovenie § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka domáhal
určenia vlastníckeho práva v domnení, že žalovaný do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje,
pretože v súčasnosti sa dotknutá parcela nachádza v právnej a faktickej moci iného než toho, kto je

podľa tvrdenia skutočným vlastníkom.

10. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, pričom sa k právnym aj skutkovým tvrdeniam žalobcu písomne
vyjadrildňa 18.09.2015,kdeokreminéhouvádza,žekúpnazmluvazodňa22.06.1973uzavretámedzi
niekdajšími vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti K. S. a manželkou S. S., rod. N. ako predávajúcimi a
Československým štátom, ako kupujúcim, je neplatná a to z nasledovných dôvodov:

1) kúpna zmluva bola uzavretá v tiesni
X) K. S. kúpnu zmluvu nepodpísal, kúpna zmluva bola podpísaná za jeho osobu jeho manželkou S. S.
3) predmet kúpy nemohol K. S. a S. S. predať, pretože neboli ako predávajúci vlastníkmi predmetu kúpy
4) kúpna zmluva nikdy nenadobudla účinnosť

5) kúpna zmluva je neplatná pre neurčitosť
6) kúpna cena na základe kúpnej zmluvy nebola vyplatená
7) kúpna zmluva nebola registrovaná štátnym notárstvom.

Súčasne uviedol, že v prípade ak by aj neboli preukázané jeho tvrdenia, vlastnícke právo k nehnuteľnosti

nadobudol vydržaním.

11. V ďalšom právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že sa pridržiava svojho prednesu tak verbálneho,
ako aj písomného, ako aj vysloveného právneho názoru ku všetkým vykonaným dôkazom, ktoré boli
žalobcom navrhnuté a ktoré súd vykonal. Uviedla, že žaloba je jednoznačne opodstatnená a obrana

žalovaného v intenciách rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici nemôže obstáť. Tvrdila, že
nie je pravdou, že žalobca nadobudol predmetné nehnuteľnosti keď už nie ináč, tak vydržaním a to
započítaním doby svojich právnych predchodcov, pričom predložil všetky listinné dôkazy, ktoré svedčia o
tom, že práve žalobca vystupoval ako správca, ktorý preukázal nadobudnutie predmetnej nehnuteľnosti
jednak kúpnou zmluvou, ktorú žalobca považoval jednoznačne za platnú. Tvrdila, že štát predmetné

nehnuteľnosti prevzal a riadne užíval, o čom svedčia aj lesohospodárske plány. Uviedla, že neobstojí
tvrdenie právneho zástupcu žalovaného, že môže nechať svoje nehnuteľnosti hoci aj ľadom iba tak
a nestarať sa o ne so starostlivosťou riadneho hospodára. Lesy považuje za živý elaborát, ktorý si
vyžaduje starostlivosť a podľa zákona o lesoch je povinné obhospodarovanie lesných nehnuteľností a
nikto nemôže nechať lesné porasty len tak ľadom, pretože za takúto nečinnosť hrozia vysoké sankcie.

Uviedla, že štát predmetné nehnuteľnosti aj v súčasnosti obhospodaruje. Ďalej poukázala na to, že
v konaní ROEP (register obnovenej evidencie pozemkov) nikto nikdy nemôže nadobudnúť vlastníctvo
a toto sa v ROEP zapísalo preto, lebo neboli predložené všetky listiny z katastrálneho úradu tak, ako
mali byť, predložená bola len pozemnoknižná vložka. Zároveň uviedla, že inštitucionalizované komisie
ROEP boli nedostatočné, neskúmali pravý podklad, neboli všetky listiny k dispozícii pre rozhodnutie a to

nielen v súdenom prípade, ale aj v mnohých desiatkach iných prípadov, čo právna zástupkyňa žalobcu
evidovala z vlastnej skúsenosti. Pokiaľ boli pôvodné vlastníčky zapísané ako vlastníci v roku 2005, bolo
to len preto, že neboli všetky doklady v roku 2010. Právna zástupkyňa žalobcu v závere jednoznačne
prehlásila, že tvrdenia a právne skutočnosti uvádzané protistranou sú bez právnej relevancie, bola
uzavretá riadna kúpna zmluva z občanov na štát, od začiatku nebolo pochýb, že vlastníkom je štát v

zastúpení Lesov Slovenskej republiky ako správcom lesného majetku, žalobca obhospodaroval a i v
súčasnosti riadne obhospodaruje v zmysle schválených lesných plánov a dokumentácie, a preto žiadala
žalobe ako plne dôvodnej vyhovieť. Pre prípad úspechu v konaní si uplatnila náhradu vzniknutých trov.

12. Žalovaný, prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal opätovne žalobu zamietnuť a to z týchto

dôvodov:

13. Uviedol, že kúpna zmluva bola uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, hodnota
nehnuteľností uvedená v kúpnej zmluve bola nesprávne stanovená, na dôkaz čoho súdu predložilznalecký posudok, kde znalec stanovil kúpnu cenu po zaokrúhlení na cca 250.000,- Kčs (ide o pôvodnú
národnú menu), pričom v kúpnej zmluve bola uvedená kúpna cena vo výške 139.046,- Kčs, čo považoval
za značný nepomer a značený finančný neprospech vo vzťahu k predávajúcim. Z obsahu kúpnej zmluvy

jednoznačne vyplýva, že dotknutá nehnuteľnosť mala byť vykúpená na osobitné určenie a to na plnenie
úloh v štátne vodohospodársky dôležitej oblasti v povodí rieky F. - na vodohospodársku výstavbu. Účel
predaja a dôvod výkupu uvedeného pozemku v prospech štátu však nikdy nebol dodržaný, pretože už
o 3 mesiace po uzavretí predmetnej zmluvy Okresný národný výbor v Lučenci dňa 05.09. 1973 svojim
rozhodnutím odňal poľnohospodárskej výrobe pozemky tvoriace predmet kúpy a dal súhlas na zmenu

kultúry na les, aj napriek tomu že lesné pozemky to boli už aj predtým, čo vyplynulo z lesohospodárskych
plánov, kde už v tom čase sa konštatuje, že ide o lesný porast starý 80 rokov. V ďalšom žalovaný
poukázal na to, že žalobca nevyvrátil jeho tvrdenie, kde konštatuje, že druhý predávajúci (S. r. H., nar.
XX. XX. XXXX, bytom X., U. XX) mohla previesť vlastnícke právo k predmetnému pozemku, nepreukázal
že v tom čase S. S. r. H. svedčalo právo disponovať s predmetnou nehnuteľnosťou ako vlastníkovi/
spoluvlastníkovi dotknutých nehnuteľností. To, že žalobca mal byť radou MNV ubezpečený o tom,

že zmluvu uzatvára so skutočnými vlastníkmi neobstojí, pretože vlastníctvo je potrebné legitimizovať
náležitým a právnym poriadkom upraveným spôsobom. V ďalšom žalovaný zotrval v tvrdení, že kúpna
cena nebola kupujúcim ani vyplatená. Ak žalobca poukázal na platobný poukaz pôd. XX/XX-V.. zo dňa
29. júna 1973, toto je len listina oprávňujúca osobu/osoby uvádzané v kolónke príjemcov na prevzatie
konkrétnejsumyzurčitéhotitulu.Určite tentoplatobnýpoukaznepreukazuje,žeuvedenúsumupríjemca

aj prevzal, resp. že táto mu bola pripísaná na jeho účet vedený v peňažnom ústave. Pokiaľ žalobca v
podaní tvrdil, že právni predchodcovia žalovaného sa nikdy nedožadovali svojho vlastníckeho práva, je
to len logické, pretože stále boli vedení že sú vlastníkmi dotknutej nehnuteľnosti tak, ako to vyplývalo
zo zápisu v PK - vložke a neskôr na LV. Pokiaľ žalobca tvrdil, že svoje vlastnícke právo opieral o kúpnu
zmluvu z roku 1973, žalovaný to popieral, pretože žalobca o predmetnej zmluve ani len netušil do

roku 2013, čo vo svojej výpovedi svedkyňa F.. M. X. nepriamo potvrdila. O tejto skutočnosti žalobca
nevedel ani v roku 2005, keď sa robila ROEP, aj napriek tomu že v komisii ktorá rozhodovala o
evidencii pozemkov, sedel zástupca žalobcu a tiež bol teda účastníkom predmetného konania. Žalovaný
ďalej uviedol, že žalobca ani len netušil že je vlastníkom dotknutej nehnuteľnosti ani v roku 2010, keď
ako nájomca uzavieral nájomnú zmluvu so spoluvlastníčkami - právnymi predchodcami žalovaného,

ako prenajímateľkami; pričom dokonca predmetné zmluvy koncipoval. Žalobca svoje užívacie právo
odvodzoval len v intenciách Zákona o lesoch, kde ako užívateľ lesných pozemkov a lesných porastov
vystupoval v pozícii hospodára a keď došlo k novej právnej úprave nájmu, užívaniu a obhospodarovaniu
lestných pozemkov v roku 2010; žalobca len v intenciách novej právnej úpravy uzavrel nájomnú zmluvu
s právnymi predchodcami žalovaného. Žalobca sa začal cítiť byť vlastníkom až v roku 2013, keď ho

žalovaný požiadal o vydanie pozemkov. Dovtedy vlastníctvo žalovaného ani jeho právnych predchodcov
žalobca nenamietal, čo tiež nepriamo potvrdila vypočúvaná svedkyňa. Žalovaný poukázal na to, že
ak mal žalobca vnútorné presvedčenie o tom, že je vlastníkom predmetných sporových nehnuteľností,
bolo úplne nelogické, aby uzatváral ako vlastník pozemku nájomnú zmluvu s nevlastníkom. Ak bol
raz presvedčený o tom, že predmetné lesy a lesné porasty a súvisiacu pôdu vlastní, mal kontinuálne

pokračovať v ich obhospodarovaní a užívaní. Naopak, sám si v roku 2010 „prenajal“ sporový pozemok
od osôb/vlastníkov uvádzaných na liste vlastníctva. Ak by pred 9 rokmi podal určovaciu žalobu a spor
vyhral, bol by zapísaný ako legitímny vlastník na liste vlastníctva. Žalovaný by potom logicky nekupoval
nehnuteľnosti od štátu a k predmetnému sporu by nikdy nedošlo. Právny zástupca žalovaného potvrdil,
žeprávnepredchodkynežalovanéhonenadobudlivlastníckeprávonazákladeROEP,pretoževlastníkmi

boli už dávno predtým, o čom svedčil zápis v príslušnej pozemno-knižnej vložke. V minulosti mala právo
hospodárenia v lesoch len socialistická organizácia na to zriadená, teda len táto bola oprávnená lesný
pozemok užívať, obhospodarovať, prípadne brať z neho úžitky.

14. Žalovaný nadobudol predmetný pozemok na základe kúpnej zmluvy zo dňa 12. 12. 2012, pričom

vklad vlastníckeho práva bol povolený príslušným správnym orgánom dňa 24. 01. 2013. Žalovaný
pri uzatváraní kúpnej zmluvy vychádza z LV č. XXXX (ktorý ako listinu do spisu pripojil), kde ako
podieloví spoluvlastníci boli zapísané sestra N. a spol. Skôr ako uzavrel kúpnu zmluvu sa oboznámil s
nájomnými zmluvami, ktoré mali uzavreté tieto osoby; a keďže dotknuté nájomné zmluvy boli obsahovo
koncipované samotným žalobcom, žalovaný bol bez akýchkoľvek pochybností presvedčený o tom, že

zápis je legitímny a zodpovedajúci tak skutkovému, ako aj právnemu stavu. O tom, že žalovaný by
nemal byť vlastníkom dotknutej nehnuteľnosti sa dozvedel až doručením listu dňa 25. 10. 2013, pričom
voči záverom uvádzaným v listine namietal a svoje legitímne nadobudnuté vlastnícke právo si bránil a
bráni. Tak, ako to vyplýva z úvodu prednesu právneho zástupcu žalovaného, tento opäť apeloval na to,že na základe kúpnej zmluvy zo dňa 22. 07. 1973 nemohlo prejsť vlastnícke právo na štát (žalobcu) a
to z dôvodu, že S. S. nebola spoluvlastníčkou nehnuteľností, ktoré boli predmetom prevodu. Vlastnícke
právo bolo aj po roku 1973 na príslušnej pozemno-knižnej vložke (neskôr na príslušnom LV), zapísané

na právnych predchodcov žalovaného a to na sestry N., H., H., N. a V., alebo aj manželov S.. Žalobca až
v roku 2013 začal spochybňovať vlastnícke právo žalovaného a to po prvýkrát po tom, ako mali (podľa
výpovedi svedkyne) dostať „echo“.

15. Zo zhora uvedeného potom vyplýva, že žalovaný pri uzatváraní kúpnej zmluvy nemal dôvod

pochybovať o tom, že predávajúci sú skutočnými spoluvlastníkmi nehnuteľností, o ktoré prejavil záujem.
Pokiaľ ide o S. S., rod. H., táto nikdy nemohla uzavrieť danú zmluvu a previesť vlastnícke právo na
žalobcu ako spoluvlastník, pretože nikdy spoluvlastnícky podiel k tejto nehnuteľnosti nenadobudla a
ani nemohla nadobudnúť. Keď došlo k nadobúdaniu spoluvlastníckeho podielu jej manželom, stalo sa
to tak na základe dedičského konania, pričom nevesta nemôže nadobudnúť vlastníctvo dedením po
svokrovcoch, pretože nespadá do okruhu dedičov (okrem výnimočnej situácie, ak by poručiteľ nemal

žiadnych právnych nástupcov a to ani ascendentov, ani descendentov, nemal by žiadnych súrodencov
a nevesta by s ním žila v spoločnej domácnosti po dobu dlhšiu ako 1 rok pred jeho smrťou). Žalovaný
tvrdil o sebe, že je legitímnym vlastníkom sporovej nehnuteľnosti, lebo ju nadobudol na základe kúpnej
zmluvy zo dňa 12. 12. 2012 a tvrdil, že žalobca nebol dobromyseľný už od počiatku. Vlastníctvo
žalobca spochybnil až po 40 rokoch. Žalovaný nadobudol predmetný pozemok na základe zmluvy z

decembra 2012, bol a je zapísaný na príslušnom liste vlastníctva, na ktorom boli pred ním zapísaní jeho
právni predchodcovia a pred nimi ich právni predchodcovia (zápis v PK vložke č. XXXX). Žalovaný bol
dobromyseľný, že mu pozemok patrí a to so zreteľom ku všetkým okolnostiam. Vydržacia doba začala u
žalovanéhoplynúťdňa12.12.2012atouchopenímpozemkudooprávnenejdržby(čl.IVbod.4.3kúpnej
zmluvy), pričom do oprávnenej držby si žalovaný započítava aj držbu svojich právnych predchodcov a

to sestier N. a spol. (právnych predchodcov, od ktorých žalovaný nadobudol predmet sporu), u ktorých
začala plynúť vydržacia doba najneskôr 12. 01. 2004 - vydaním osvedčenia o dedičstve po K. S., nar.
XXXX, zomrelom v roku XXXX s odkazom na právny status, že dedičstvo sa nadobúda vždy smrťou
poručiteľa. Vydržacia doba prestala plynúť podaním žaloby dňa 07. 04. 2015 a prípadne žalovaný
pripustil možnosť ukončenia plynutia vydržacej doby doručením listu Okresného úradu Zvolen zo dňa

15. 10. 2013 žalovanému dňa 25. 10. 2013. Aj napriek uvedenému tvrdil, že boli splnené podmienky
na vydržanie u jeho právnych predchodcov, ako aj ich právnych predchodcov, pretože panstvo nad
vecou bolo vykonávané aj pred rokom 2005. Tieto skutočnosti žalovaný potvrdil čestným vyhlásením
právnych predchodcov/osôb, od ktorých predmetnú nehnuteľnosť kúpnou zmluvu nadobudol. Ďalej
žalovaný uviedol, že ak štát pochybil v evidencii nehnuteľnosti, má niesť zodpovednosť za škodu ním

spôsobenú pôvodnému vlastníkovi. S poukazom na uvedené žiadal žalobu zamietnuť a pre prípad
úspechu si uplatnil náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

16. Podľa § 123 Občianskeho zákonníka, vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho
vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

17. Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho
vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju
neprávom zadržuje.

18. Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou
alebo kto vykonáva právo pre seba.

19. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa

predpokladá, že držba je oprávnená.

20. Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju
má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o
nehnuteľnosť.

21. Podľa § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka, do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú
mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.22. Podľa § 134 ods. 4 Občianskeho zákonníka, pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú
primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby.

23. Podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR má každý právo vlastniť majetok a vlastnícke právo všetkých
vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Z tohto ustanovenia vyplýva povinnosť verejnej
moci konať tak, aby do vlastníckeho práva jednotlivca sama nezasahovala, ale rovnako povinnosť
poskytnúť vlastníkovi ochranu v prípade, keď je jeho vlastnícke právo rušené, či obmedzované zo strany
tretích subjektov. Aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka, iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s
výnimkou vydržania nemožno bezvýnimočne tvrdiť, že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu
(dominum auctoris) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. Ústavný
súd v časti odôvodnenia svojho nálezu I. ÚS/549/2015-33 uvádza, že v tomto smere musí dôjsť k
určitému posunu k doterajšej judikatúre Ústavného súdu v riešení otázky „nemo plus iuris“ o nové
interpretačné závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila

právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol
potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný
orgán verejnej moci, napr. kataster nehnuteľností, súd a pod. Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov
súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa
od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej

viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým
svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu. Z hľadiska poskytnutia
ústavnoprávnej ochrany musí byť postavené na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a
nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. V
tomto prípade dochádza ku stretu/vzájomnej kolízii dvoch ústavných hodnôt a to princípu ochrany dobrej

viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom
právnom štáte) a na druhej strane princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp
nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac
práv, než sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z oboch základných práv, čo sa týka
aj prejednávanej veci, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať

všeobecné súvislosti takéhoto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho
rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má vždy niesť nedbalý vlastník (v tomto prípade štát zastúpený
Lesmi SR) než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako
vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom
(katastrálnom) konaní. Ústavný súd poukazuje na fakt, že k rovnakým záverom došla aj predvojnová

judikatúra, či neskoršia jurisprudencia (rozhodnutie č. 10750 - „poctivé nadobudnutie nahradzuje len
nedostatok vlastníctva predchodcu, nie však ostatné podmienky platnej zmluvy...“). Tiež poukázal aj na
judikatúru Ústavného súdu Českej republiky, ktorý vo svojom Náleze sp. zn. III. ÚS 247/14 zo dňa 28.
januára 2016 zhrnul judikatúru so záverom o originárnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva
dobromyseľnýmnadobúdateľom,ktorémutrebaposkytnúťústavnoprávnuochranu,ak tentoodvodzoval

svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľnosti od právneho úkonu, ktorý
by bol neskôr posúdený hoci aj absolútne neplatným.

24. Ak by všeobecné súdy zhora uvádzaný spôsob riešenia odmietali a navrhovali by účastníkovi
konania niečo iné, čo už nebolo možné prakticky vykonať cez aplikáciu § 457 Občianskeho zákonníka

proti neexistujúcemu subjektu, vmanipulovali by ho do situácie, ktorá nemá pre neho absolútne
žiadne riešenie. Prikázať niečo, čo už nemožno realizovať, znamená právo likvidovať, pretože príkaz,
ktorý nemožno splniť, slúži iba zmätku, strachu a chaosu. Právo neexistuje preto, aby nerozumné a
nespravodlivé dôsledky legitimizovalo, ale preto, aby prinášalo racionálne a spravodlivé usporiadanie
vzťahov medzi jednotlivcami.

25. S poukazom na vykonané dokazovanie, ako aj obšírnu judikatúru vyšších súdnych autorít, ako
aj aplikačnú prax Ústavného súdu Slovenskej republiky mal súd za to, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno, nepreukázal vlastnícke právo k predmetu sporu a preto žalobu zamietol. Súd sa stotožnil s
mnohými právnymi argumentmi žalovaného, predovšetkým už v zásade s tým, že žalobca nepreukázal,

že predmetnú kúpnu zmluvu uzatvorila „lege artis“ S. S., rod. H., nar. XX. XX. XXXX, ktorá nemohla
nadobudnúť spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam uvedeným v ods. I kúpnej zmluvy zo dňa 22.
06. 1973 vzhľadom k tomu, že jej manžel K. S., nar. XX. XX. XXXX tieto nadobudol v dedičskom
konaní a ona ako nevesta nebohého poručiteľa (svokra) nespadala do okruhu dedičov. Žalobca taktiežnepreukázal, že kúpna cena uvádzaná v platobnom poukaze Pôd. XX/XX-V.. Zo dňa 29. júna 1973 sa
reálne dostala do fyzickej dispozície príjemcov (K. S. a manž. S., rod. H.); aj keď je nepravdepodobné,
že ak by im suma nebola poukázaná na účet vedený v peňažnom ústave, domáhali by sa jej výplaty a to

aj v súdnom spore. Je taktiež nepochybné, že krátko (cca 3 mesiace) po uzatvorení kúpnej zmluvy došlo
k prekategorizovaniu charakteru nehnuteľnosti na lesný pozemok, v čom je možné predpokladať určitý
špekulatívny záujem socialistického štátu získať nehnuteľnosť za čo najnižšiu cenu od súkromnej osoby
a neskôr za zvýhodnených podmienok s ňou nakladať podľa vlastného zámeru. V neposlednom rade
mal súd však za to, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo vydržaním so započítaním si vydržacej

doby právnych predchodcov osôb od ktorých kúpou sporové nehnuteľnosti nadobudol. V konaní vôbec
nebolo vyvrátené, alebo opakom preukázané, že právni predchodcovia žalovaného, ako aj ostatné
ascendentné skupiny neboli presvedčené o tom, že sú legitímnymi vlastníkmi dotknutých nehnuteľností.
Vo všeobecnosti pre obyčajného človeka je vždy hodnovernejší zápis vlastníctva k pozemkom na úrade,
ako tvrdenie inej/tretej osoby, hoci by táto taktiež potvrdzovala jej vlastníctvo. Ak boli ako vlastníci vedení
právni predchodcovia žalovaného a tento s náležitosťou jemu vlastnou si zisťoval v čase pred uzavretím

kúpnej zmluvy kto je vlastníkom tejto nehnuteľnosti, kto bol vlastníkom nehnuteľnosti pred osobami od
ktorých mal kupovať dotknutú nehnuteľnosť, pokiaľ mal k dispozícii návrh na uzavretie nájomnej zmluvy,
ktorúobsahovovytváralštát (vzastúpeníodštepnéhozávoduLesovSlovenskejrepubliky),nemaldôvod
pochybovať o tom, že kupuje nehnuteľnosti od osôb, na ktoré si v minulosti nikto nerobil a ani nerobí
nárok titulom vlastníka. Naopak štát bol nedbanlivým vlastníkom, pretože za obdobie viac, ako 40 rokov

nebol schopný „vyznačiť“ si svoje vlastníctvo v príslušnej evidencii nehnuteľnosti. Všetky iné tvrdenia a
právnu argumentáciu produkovanú právnou zástupkyňou žalobcu súd odmietol pretože kto, ak nie štát
má úzkostlivo dbať o svoje práva a realizovať ich výkon na základe legality a oficiality. Z tohto dôvodu súd
musel podržať stranu slabšej strane (tak ako tento výklad interpretuje Ústavný súd Slovenskej republiky)
a žalobu zamietnuť.

26. Podľa § 255 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), súd prizná strane náhradu trov konania
podľa pomeru jej úspechu vo veci.

27. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

28.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

29. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

30. V intenciách zhora citovaných procesných ustanovení, ako aj výsledok sporu, súd o náhrade trov
konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania pred súdom druhej inštancie v

rozsahu 100 % vzhľadom k tomu, že v odvolacom konaní bol úspešný. V ostatnom priznal žalovanému
náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie voči žalobcovi v rozsahu 100 % vzhľadom na jeho
úspech tak v pôvodnom predzrušujúcom konaní, ako aj v konaní nasledujúcom po zrušení a vrátení
veci súdu druhej inštancie späť okresnému súdu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne v 2 vyhotoveniach (§ 355 ods. 1,§
362 ods. 1 CSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 127 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 363, § 364 CSP).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci

samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočnedoručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa
dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie
podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov

s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší
subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 CSP).
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).

Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť vyhotovené v písomnej
forme, podpísané a v prípade doručenia podania do prebiehajúceho konania s uvedením spisovej
značky (§ 127 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a/ sa týkajú procesných podmienok,
b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších

predpisov).