Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. september 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/284/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7615206746
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Galdunová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7615206746.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudcov

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Alexandra Husivargu v spore žalobcu: B. I. nar. XX.XX.XXXX, bytom
v V., Š. XXXX/X, právne zastúpeného JUDr. Mariánom Juskom, advokátom, so sídlom v Košiciach,
Račí potok 3, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra SR, Štúrova 2,
Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, o odvolaní žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Spišská Nová Ves, zo dňa 15. mája 2018 sp. zn. 4C/203/2015

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku I., ktorým súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
774,64 € a vo výroku III. o trovách konania medzi stranami sporu.

O d m i e t a odvolanie žalovanej proti výroku II., ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a
výroku IV. o nepriznaní náhrady trov konania Ministerstvu vnútra SR a Ministerstvu spravodlivosti SR.

P r i z n á v a žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom zo dňa 15.
mája 2018 č. k. 4C/203/2015-226 rozhodol nasledovne:
I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 774,64 € a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto

rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta.
III. Žalobca má nárok voči žalovanej na náhradu trov konania v rozsahu 82 %, ktorých výška bude určená
samostatným rozhodnutím po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku.
IV. Súd náhradu trov konania Ministerstvu vnútra SR a Ministerstvu spravodlivosti SR nepriznáva.

2. Rozhodol tak opakovane (po tom ako bol uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/25/2017

zrušený jeho skorší rozsudok) o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal od žalovanej náhrady škody vo
výške 850 € s odôvodnením, že uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v Spišskej Novej
Vsi zo dňa 30.3.2011 bolo voči nemu vznesené obvinenie pre zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods.
1 Trestného zákona. V priebehu trestného konania využil svoje právo a zvolil si na ochranu svojich práv
obhajcu JUDr. Jána Cáfa. Dňa 15.8.2011 bola voči nemu podaná obžaloba, avšak podľa jeho názoru
od vznesenia obvinenia až do právoplatného rozhodnutia vo veci boli zrejmé skutočnosti, že konaním
žalobcu nemohla byť naplnená skutková podstata trestného činu a pretrvávali pochybnosti o vine, čo

napokon viedlo k tomu, že ho súd zbavil viny (rozsudok súdu prvej inštancie Krajský súd v Košiciach
potvrdil). V súvislosti s trestným konaním vynaložil náklady v celkovej sume 850 €, preto podal žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.3. Právne vec posúdil podľa ust. § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. a), b), f), § 4 ods. 2, 3, § 5 ods.
1, § 6 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1, 2, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. a konštatoval,
že zodpovedným subjektom za škodu je štát, ktorý je v konaní pasívne legitimovaným subjektom a

určenie orgánu konajúceho v mene štátu nie je otázkou pasívnej legitimácie, ale otázkou podmienok
konania. Uzavrel, že v danom prípade je orgánom konajúcim v mene štátu Generálna prokuratúra SR,
v ktorom smere poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, ktorým bolo zrušené skoršie
rozhodnutie súdu prvej inštancie (2Co/25/2017-209). Za splnenú považoval aj podmienku uplatnenia
nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, a to predbežné

prerokovanie nároku. Vychádzal z úvahy, že zodpovednosť štátu je objektívnou zodpovednosťou, ktorej
sa štát nemôže zbaviť, pričom dokazovaním mal preukázané, že žalobcovi bolo vznesené obvinenie
a bolo voči nemu vedené trestné stíhanie, kde následne bol v konaní pred súdom spod obžaloby
oslobodený. Vzhľadom na uvedené, uznesenie o vznesení obvinenia považoval za nezákonné, ktorého
nezákonnosť sa preukázala právoplatnosťou rozhodnutia o oslobodení žalobcu spod obžaloby a to aj
napriek tomu, ak by v čase vznesenia obvinenia bolo toto rozhodnutie dôvodné. K oslobodeniu žalobcu

totiž došlo preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia
nebol potvrdený. Mal za to, že opačný názor by viedol k tomu, že osoba, ktorej bolo vznesené obvinenie
by musela niesť materiálne dôsledky tohto rozhodnutia, aj keď sa neskôr ukázalo nesprávnym. V tejto
súvislosti súd poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 320/2016-49 zo dňa
7.7.2016, v zmysle ktorého z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí

trestného stíhania a vznesení obvinenia má zastavenie trestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu
došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako
zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Ak bolo trestné
stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie,
nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo

obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo
obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných
právjednotlivca.Tiežpoukázal nanález ÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.I.ÚS395/2016-26
zo 14.9.2016, podľa ktorého nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania, ktoré
bolo zastavené alebo došlo k oslobodeniu spod obžaloby, sa posudzuje ako nárok na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia
(vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Vzhľadom na uvedené, nárok
na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným
odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu, kedy je daná zodpovednosť štátu bez zreteľa
na zavinenie, podľa konečného výsledku trestného stíhania. Zároveň vychádzal z úvahy, že z hľadiska

priznania nároku na náhradu škody v prípade oslobodenia spod obžaloby resp. zastavenia trestného
stíhania nie je relevantná skutočnosť, či bol alebo nebol podaný opravný prostriedok, ale rozhodujúcim
je práve výsledok trestného stíhania. Nepovažoval preto v danej veci za rozhodujúce pre posúdenie
nároku žalobcu, poukazujúc na ustanovenie § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., či žalobca podal alebo
nepodal proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť. V tomto smere súd v celom rozsahu poukázal

aj na odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/25/2017 (ktorým bol zrušený
skorší rozsudok súdu prvej inštancie) s tým, že právnym názorom odvolacieho súdu je v danej veci
viazaný podľa § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Súd tak v konaní mal za preukázanú základnú
z podmienok priznania nároku na náhradu škody žalobcovi a to nezákonnosť rozhodnutia o vznesení
obvinenia.

4. Mal za preukázané, že žalobca uhradil svojmu právnemu zástupcovi za zastupovanie v trestnom
konaní sumu vo výške 850 € . Súd považoval za účelne vynaložené tie právnym zástupcom žalobcu
vyúčtované úkon, ktoré vyplývali z trestného spisu. Pri určení výšky náhrady za jednotlivé úkony právnej
služby vychádzal z ust. § 9 a nasl. vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za

poskytovanie právnych služieb. Náklady vynaložené na trovy právneho zastúpenia na základe dohody
žalobcu a jeho právneho zástupcu v trestnom konaní nad rámec tarifnej odmeny nepovažoval za účelne
vynaložené. Spolu tak tarifnú odmenu za účelne vynaložené úkony právnej služby vykonanej advokátom
žalobcu v trestnom konaní podľa súdu prvej inštancie predstavuje sumu 750,64 €. K tomu režijný
paušál predstavuje sumu 60,16 € t.j. režijný paušál vo výške 7,41 € za 4 úkony v roku 2011 (7,41 € x

4) plus režijný paušál 7,63 € za 4 úkony v roku 2012 (7,63 € x 4). Zároveň mal za to, že v súvislosti
s úkonmi právnej služby prináleží právnemu zástupcovi žalobcu aj cestovné a náhrada straty času.
Spolu tak považoval súd za účelne vynaložené trovy na obhajobu žalobcu v trestnom konaní v sume
1.017,84 € (odmena + režijný paušál + náhrada straty času a cestovné). S poukazom na § 216 CSP,v zmysle ktorého je súd v sporovom konaní viazaný žalobným návrhom žalobcu, ktorý vymedzuje
predmet konania, vrátane rozsahu plnenia, súd pri úkonoch právnej služby, za ktoré žalobca požadoval
nižšiu odmenu, než predstavuje tarifná odmena podľa príslušnej vyhlášky priznal žalobcovi len ním

požadovanú sumu. Súd preto vyhovel žalobe len čo do zaplatenia sumy 774,64 € a v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol.

5. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, spolu s § 257, § 259, § 262 ods. 1,2 CSP podľa
pomeru úspechu v sporu. Žalobca sa návrhom domáhal zaplatenia istiny vo výške 850 Eur. Súd jeho

žalobe vyhovel čo do sumy 774,64 Eur, ktorá predstavuje 91 % zo žalovanej istiny. Neúspech mal tak
žalobca v časti zaplatenia istiny 75,36 Eur, ktorá predstavuje 9 % žalovanej istiny. V konaní bol tak
žalobca úspešný v rozsahu 82 % (91 % mínus 9 %).

6. O trovách konania vo vzťahu k Ministerstvu vnútra SR a Ministerstvu spravodlivosti SR rozhodol podľa
§ 257 CSP a náhradu trov týmto orgánom nepriznal.

7. Proti uvedenému rozsudku (voči všetkým výrokom) podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie
z dôvodu, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhla, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne. Nestotožnila
sa s názorom súdu pokiaľ mal za to, že v danej veci nie je rozhodujúce, či žalobca podal alebo

nepodal proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť. Citovala uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4Mcdo/20/2009, v zmysle ktorého právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, nie je právom absolútnym a podlieha
zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Zdôraznila, že pre úspešné
uplatnenie náhrady škody je potrebné súčasné splnenie všetkých zákonných podmienok, t.j. existencia

nezákonného rozhodnutia, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a nezákonným
rozhodnutím, pričom má za to, že v predmetnom prípade absentuje nezákonné rozhodnutie. Podľa jej
názoru vydanie uznesenia o vznesení obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné iba
z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou
osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila, pričom poukázala na Nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 163/2013. Má za to, že samotné oslobodenie žalobcu spod obžaloby v
trestnomkonanínespôsobujenezákonnosťuzneseniaovzneseníobvinenia.Vtejtosúvislostipoukázala
aj na rozhodnutia NS SR sp. zn. 7Cdo/27/2011 a 3Cdo/201/2007, ktoré tiež obsahujú názor vyslovený
v Náleze ÚS SR II. ÚS 163/2013. Ďalej poukázala na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len ESĽP) vo veci Lavrechov proti Českej republike, v zmysle ktorého skutočnosť, že bol

sťažovateľ v prerokovanej veci zbavený obžaloby, samo osebe neznamená, že jeho trestné stíhanie
bolo nezákonné, alebo od začiatku inak chybné. ESĽP konštatoval, že dôkazné požiadavky, ktoré je
treba splniť, aby mohla byť osoba uznaná vinnou, sa líšia od dôkazných požiadaviek, ktoré je treba
splniť, aby mohla byť osoba trestne stíhaná, z ktorého dôvodu teda môžu existovať prípady dôvodného
podozrenia, ktoré pri súdnom konaní nevyústi do odsúdenia. Žalovaná teda uzavrela, že za nezákonné

možno považovať len také rozhodnutie, ktoré nemalo zákonný podklad už v čase jeho vydania a nie
také rozhodnutie, ktoré bolo v čase vydania zákonným a ani neskôr nebolo pre nezákonnosť zrušené
alebo zmenené, resp. jeho nezákonnosť nebola žiadnym príslušným orgánom verejnej moci ani inak
konštatovaná. Vzhľadom na uvedené podľa žalovanej uznesenie o vznesení obvinenia v danom prípade
nie je možné považovať za nezákonné len z dôvodu, že obvinený nebol právoplatne odsúdený, keďže

boli dodržané základné zásady trestného konania. Z uvedených dôvodov sa nestotožnila s právnym
posúdením veci, ako ho prezentoval súd prvej inštancie.

8. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu citoval ust. § 363 CSP upravujúce náležitosti odvolania
a poukázal na to, že v odvolaní nie sú uvedené odvolacie dôvody upravené v § 365 CSP, preto sa

domnieva, že odvolanie žalovanej nie je v súlade s procesným poriadkom, a teda má vady. Ďalej
upriamil pozornosť na to, že žalovaná podala odvolanie aj voči výroku II., ktorým súd žalobu v časti
zamietol, ako aj voči výroku IV., kde súd nepriznal náhradu trov konania Ministerstva vnútra SR a
Ministerstvu spravodlivosti SR, voči ktorým výrokom žalovaná nie je subjektom oprávneným podať
odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a priznal mu náhradu trov

odvolacieho konania.

9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolaciehopojednávania podľa § 385 ods.1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a § 380
CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods.1 písm. f /, h/ CSP) a dospel k záveru, že
odvolaniu žalovanej nie je možné vyhovieť.

10. Rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku I., ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 774,64 EUR a vo výroku III. o trovách konania vecne správny, preto ho odvolací súd
podľa § 387 ods.1 CSP potvrdil.

11.RozsudokbolverejnevyhlásenýnaKrajskomsúdevKošiciachdňa 17.septembra2019o09.40 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dv. 202/II. posch., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 9.9.2019 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach podľa § 219 ods.1, 3 CSP.

12. Žalovaná v odvolaní uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, t.j.
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a

rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

13. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (t.j. súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a

ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP ( do 30.6.2016
s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

14. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo

malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP ( do 30.6.2016 z ust. §
133 až 135 O.s.p.).

15. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (t.j. rozhodnutie súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený
skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť
alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. Odvolací
súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

16.Odvolacísúddospelkzáveru,žetietoodvolaciedôvodyvovzťahukvýrokomI.aIII.nie súnaplnené.

17. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust.

§ 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil
svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver a nebolo zistené
žiadne porušenie procesných práv ani iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok vo vyhovujúcej časti (výrok I.) a výroku o trovách
konania (výrok III.) ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

18. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s
ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

19. Žalovaná v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzala už v konaní pred súdom prvej

inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal v odôvodnení preskúmavaného rozsudku,
preto jej odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a
neumožňujú prijať iné závery, ako tie ku ktorým dospel súd prvej inštancie.20. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd
uvádza nasledovné:

21. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o tom, že boli splnené všetky zákonom
stanovené podmienky na priznanie uplatneného nároku.

22. Nebolo sporné splnenie podmienky podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. Námietky
žalovanej sa v priebehu celého konania (t.j. aj v odvolaní voči preskúmavanému rozsudku súdu prvej

inštancie) týkali splnenia ostatných troch podmienok, t.j. existencie nezákonného rozhodnutia, jeho
zrušenia a podania opravného prostriedku poškodeným (žalobcom).

23. Súd prvej inštancie sa so všetkými námietkami žalovanej vysporiadal, pričom sa dôsledne riadil
právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v jeho uznesení č.k. 2Co/25/2017 a dospel k
správnemu záveru, že žalobca preukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, vznik škody (vo výške

stanovenej súdom) a príčinnú súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím.

24. Pri posúdení existencie nezákonného rozhodnutia a jeho zrušenia pre nezákonnosť sa súd prvej
inštancieriadilsprávnymiúvahami,ženároknanáhraduškodyspôsobenejzačatímavedenímtrestného
stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa

zákonač.514/2003Z.z.,kdesúdnajudikatúrasystematickýmalogickýmextenzívnymvýkladomdospela
k záveru, že v prípadoch zastaveniu trestného stíhania alebo oslobodenia spod obžaloby, treba s
prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné
stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Rozhodujúcim meradlom je tu neskorší výsledok trestného
konania. Súd teda správne považoval za splnenú podmienku existencie nezákonného rozhodnutia.

25. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalovanej, že vydanie uznesenia o vznesení obvinenia
nemožno považovať za nezákonné také rozhodnutie, ktoré bolo v čase vydania zákonným a ani
neskôr nebolo pre nezákonnosť zrušené alebo zmenené (resp. jeho nezákonnosť nebola žiadnym
príslušným orgánom verejnej moci ani inak konštatovaná), iba z dôvodu, že v čase jeho vydania

existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych
dôvodov nepotvrdila, ale za nezákonné možno považovať len také rozhodnutie, ktoré nemalo zákonný
podklad už v čase jeho vydania. Za nesprávny teda považuje názor žalovanej, že uznesenie o vznesení
obvinenia v danom prípade nie je možné považovať za nezákonné len z dôvodu, že žalobca nebol
právoplatne odsúdený, keďže boli dodržané základné zásady trestného konania.

26. Odvolací súd zdôrazňuje, že uvedená otázka už bola ustálenou súdnou praxou vyriešená a súd
prvej inštancie správne v tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. I. ÚS 320/2016-49 zo dňa 7.7.2016, v zmysle ktorého z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má zastavenie trestného

stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného
činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia pre nezákonnosť. Ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa
skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok
nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn

prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora)
sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca. Tiež správne poukázal na nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 395/2016-26 zo 14.9.2016, podľa ktorého nárok na
náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania, ktoré bolo zastavené alebo došlo k oslobodeniu
spod obžaloby, sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.

Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší
výsledok trestného konania. Vzhľadom na uvedené, nárok na náhradu škody spôsobenej začatím
a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom
zodpovednosti štátu, kedy je daná zodpovednosť štátu bez zreteľa na zavinenie, podľa konečného
výsledku trestného stíhania.

27. Odvolací súd dopĺňa, že už rozhodnutia R 37/2013 a R 37/2014, podľa ktorých „ zmyslu a účelu
§ 6 ods. 1 veta prvá zákona 514/2003 Z.z. zodpovedá interpretácia tohto ustanovenia, v zmysle ktorej
rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, má tiežrozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní
trestného činu obvineným“ naznačili smer, akým sa vydáva najvyšší súd berúc do úvahy veľmi dôležitú
okolnosť, že zákon 514/2003 Z.z. je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku špeciálnym predpisom,

upravujúcim zodpovednosť štátu, no právo na náhradu škody za nezákonné rozhodnutia a nesprávny
úradný postup je i základným ústavným právom, zaručeným článkom 46 Ústavy SR. To znamená, že
súdy sú povinné dbať, aby sa tomuto právu naozaj dostala ochrana a pri pochybnostiach sa skôr prikloniť
k záveru, že zodpovednosť štátu daná je.

28. Aj aktuálne rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vychádzajú z úvahy, že nárok na náhradu škody
spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením,
judikatúra súdov považuje za špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003
Z.z., a to ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaké dôsledky
ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, má tiež
rozhodnutia o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní

trestného činu obvineným, t.j., že skutok, pre ktoré bolo vznesené obvinenie sa nestal; že skutok nie je
trestným činom; resp., že skutok nespáchal obvinený (rozsudok NS SR 1Cdo/167/2016).

29. K poukazu žalovanej na rozhodnutie Ústavného súdu SR II. ÚS 163/2013-50, odvolací súd
uvádza, že v danom rozhodnutí Ústavný súd SR nedospel jednoznačne k odlišnému záveru. Zároveň

odvolací súd zdôrazňuje, že pokiaľ by rozhodnutie ústavného súdu malo smerovať k zásadnej revízii
ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR k vyššie uvedeným otázkam, muselo by sa s ňou adekvátne
vysporiadať, k čomu ale v uznesení II. ÚS 163/2013-50 nedošlo (nakoľko predmetom posúdenia bola
najmä otázka premlčania). Ústavný súd síce na jednom mieste konštatoval, že dotknutá judikatúra
NS SR neprešla testom ústavnosti, avšak ani v danom náleze takýto test nevykonal (najmä preto, že

predmetná úvaha predstavuje len „vedľajšiu“ úvahu ústavného súdu prioritne sa venujúceho otázke
premlčania).

30. Pretože v danom prípade nebolo sporné, že žalobcovi bolo vznesené obvinenie a bolo voči nemu
vedené trestné stíhanie, kde následne bol v konaní pred súdom spod obžaloby oslobodený, uznesenie

o vznesení obvinenia súd prvej inštancie správne považoval za nezákonné, a to aj napriek tomu, ak by
v čase vznesenia obvinenia bolo toto rozhodnutie dôvodné. K oslobodeniu žalobcu totiž došlo preto, že
predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený.

31. Súd prvej inštancie sa správne vysporiadal aj s tou skutočnosťou (ktorá nebola v konaní sporná),

že žalobca nevyužil možnosť opravných prostriedkov podľa osobitných právnych predpisov (voči
uzneseniu o vznesení obvinenia ani rozkazu o uložení sankcie za priestupok). Pri výklade § 6 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z.z. súd prvej inštancie správne vychádzal zo zásady jeho viazanosti právnym
názorom odvolacieho súdu vysloveným v skoršom zrušujúcom rozhodnutí a preto správne bral zreteľ na
argumentáciu odvolacieho súdu vyjadrenú zrušujúcom uznesení sp.zn. 2Co25/2017, na ktorú v plnom

rozsahu odkázal.

32. Odvolací súd pri posúdení tejto otázky zotrváva na názore vyslovenom v uznesení Krajského súdu
v Košiciach sp.zn. 2Co25/2017:

33. Podľa § 6 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

34. Podľa § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. právo podľa ods.1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

35. Za podstatné odvolací súd považuje posúdenie otázky či splnenie podmienky uvedenej v § 6 ods.2

je nevyhnutné vo všetkých prípadoch, teda či sa táto požiadavka vzťahuje aj na prípady, pri ktorých je
rozhodujúcim meradlom neskorší výsledok trestného konania (ak došlo k zastaveniu trestného stíhania,
k oslobodeniu spod obžaloby, alebo k postúpeniu veci inému orgánu, pri ktorých treba vychádzať z toho,
že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté).36. Vo všeobecnosti platí, že výklad práva je proces, v ktorom sa objasňujú jednotlivé normatívne slová
a vety ako nositelia určitého normatívneho významu a obsahu, že niečo je dovolené, prikázané alebo

zakázané. Slovom, výkladom práva chápeme objasnenie významu právnych noriem (Jozef Prusák:
„Teória práva“, vydavateľské oddelenie PF UK, Bratislava 1999, str. 296). Všeobecný súd si metódy
výkladu určuje sám. Pri výklade právnej normy je ale limitovaný ústavou. Je predovšetkým povinný
zohľadňovať doslovný výklad, resp. použitie jazykového výkladu, ale aj také metódy výkladu, ktoré
objasnia účel a zmysel interpretovanej právnej normy, predovšetkým logický a systematický výklad. Z

toho vyplýva, že súd je síce viazaný doslovným znením zákona, ale v prípade, že by tento prístup
nepostačoval, musí súd pristúpiť k použitiu aj ďalších výkladových metód. V procese interpretácie
právnej normy sa súd niekedy nielen môže, ale aj musí odchýliť od doslovného znenia použitej právnej
normy,predovšetkýmvtedy,aktovyžadujeúčelzákonaalebosprávnepoužitýsystematickývýklad,ktorý
umožňuje vnímať vykladanú právnu normu v systémových súvislostiach. Takýto prístup všeobecného
súdu však musí byť podložený racionálnou a celistvou argumentáciou, ktorá nielen vylúči ľubovôľu vo

výklade, ale súčasne zabezpečí aj účel a zmysel použitej právnej normy so zreteľom na jej umiestnenie
v určitom systéme alebo subsystéme právnych noriem tvoriacich právne inštitúcie. Výkladom nemožno
dať normatívnym slovám a vetám iný obsah než tieto v skutočnosti majú alebo nahradiť ich obsah iným
obsahom (rozsudok. NS SR 5Cdo171/2009).

37. Odvolací súd vychádza z úvahy, že súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákonného
ustanovenia, ale môže a musí sa od neho odchýliť v prípade, ak to vyžaduje história jeho vzniku,
systematickásúvislosťaleboniektorýzprincípov,ktorémajúsvojzákladvústavnekonformnomprávnom
poriadku ako celku. Zohľadnil pritom závery Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci III. ÚS
341/07, v zmysle ktorých „Súd môže, ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu

odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo
požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov
(čl. 152 ods.4 Ústavy Slovenskej republiky). V takýchto prípadoch sa musí zároveň vyvarovať svojvôle
(arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.“

38. Odvolací súd poukazuje na postupný vývoj judikatúry pri výklade § 6 ods. 1 z.č.514/2003 Z.z.,
keď pôvodný výklad bol taký, že nezákonnosť rozhodnutia musí byť konštatovaná priamo vo výroku
zrušujúceho (zmeňujúceho) rozhodnutia, avšak neskôr súdna prax dospel k výkladu, že je možné
vychádzať z výsledkov konania (napr. výsledkov trestného konania, tak ako je to vyššie uvedené).

39. Uvedené rozhodnutia vychádzajú z úvahy, že ústavnoprávny nárok jednotlivca na náhradu škody
v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené alebo došlo k oslobodeniu spod obžaloby, či k
postúpeniu veci inému orgánu treba hľadať nielen v čl. 46 ods.3 Ústavy SR, ale aj vo všeobecnej
rovine, teda v čl. 1 ods.1 tohto Ústavného zákona, t.j. v princípoch materiálneho štátu. Ak má byť
štát považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich

orgánov, ktoré priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Na jednej strane je povinnosťou orgánu
činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže
zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do
ich základných práv. Teda nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné
podozrenie, ale rozhodné je to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.

40. V rámci súvisiacich úvah je žiaduce doplniť, že osoba, proti ktorej je vedené trestné stíhanie,
je v porovnaní s orgánmi štátu v značnej nevýhode už len z toho titulu, že štát disponuje na tento
účel osobitne zriadeným odborným aparátom s rozsiahlym profesionálnym zázemím. Tiež preto priamo
Ústavazaručujestíhanejosobeprávonaprávnupomocasúčasťoudanéhozákladnéhoprávapreprípad

pozitívneho výsledku trestného stíhania (z hľadiska stíhanej osoby) je i oprávnenie požadovať náhradu
účelne vynaložených nákladov konkrétnej právnej pomoci ako materiálnej ujmy spôsobenej štátom.

41. Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru že z výkladu ust. § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z., ale ani zo samotného účelu spomínaného zákona nemožno vyvodiť záver, že (len) nepodaním

sťažnosti proti uzneseniu o začatí trestného stíhania sa žalobca dobrovoľne zbavuje svojho základného
práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu zakotveného v Ústave
Slovenskej republiky (č.l. 46 ods. 3).42. Na základe uvedených úvah odvolací súd dospel k záveru, že tak ako súdna prax extenzívnym
výkladom dospela k záverom, že zrušenie rozhodnutia sa stáva bezpredmetným a nadbytočným v
prípadoch, v ktorých rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti splnenia tejto podmienky je neskorší

výsledok trestného konania (t.j. v prípadoch, ak došlo k zastaveniu trestného stíhania, k oslobodeniu
spod obžaloby, postúpenie veci inému orgánu z dôvodu, že výsledky trestného konania ukazujú, že
nejde o trestný čin), je potrebné realizovať rozšírený výklad aj na posudzovanie splnenia podmienky
stanovenej v § 6 ods.2 z.č.514/02003 Z.z. (podmienky podania opravného prostriedku), a preto nie je
možné vychádzať z doslovného výkladu ustanovení zákona.

43. V prípadoch posudzovania nároku na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného
stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením (ako špecifického prípadu zodpovednosti štátu),
zohľadniac zmysel a účel zák. č. 514/2003 Z.z., ktorým je ochrana základného práva na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods.3
Ústavy SR, je podľa názoru odvolacieho súdu rozhodujúci iba výsledok trestného konania. Preto nie je

relevantná ani skutočnosť, či bol alebo nebol podaný opravný prostriedok. Z hľadiska priznania nároku v
takom prípade nie je rozhodujúcim to, či poškodená osoba využila alebo nevyužila opravné prostriedky,
ale rozhodujúcou skutočnosťou je výsledný efekt, teda to, že nakoniec jeho konanie bolo posúdené
ako také, ktoré nenapĺňa znaky trestného činu (resp. k tvrdenému konaniu vôbec nedošlo). Pokiaľ v
konečnom dôsledku poškodená osoba nebola uznaná za vinnú zo spáchania trestného činu, objektívna

zodpovednosť štátu bez zreteľa na zavinenie je daná. Štát sa jej nemôže zbaviť, a to aj napriek tomu, že
orgány činné v trestnom konaní v ničom neporušili zákon, či úradný postup, pretože zodpovednosť štátu
v danom prípade nie je založená na subjektívnej vine toho - ktorého článku trestného konania. Podobný
názor zaujal Krajský súd v Košiciach v konaní sp.zn. 9Co393/2018.

44.PodporneodvolacísúdpoukazujeajnaNálezÚstavnéhosúduČeskejrepublikysp.zn.I.ÚS1066/11
zo dňa 3.8.2011, v ktorom podstatou ústavnej sťažnosti bol názor sťažovateľov proti ústavnosti právneho
názoru všeobecných súdov, podľa ktorého platilo, že ak nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa
obvinenému, ktorý bol v trestnej veci oslobodený spod obžaloby, alebo proti ktorému bolo konanie
zastavené, prináleží nárok na náhradu škody len vtedy, pokiaľ proti uzneseniu o začatí trestného stíhania

podal sťažnosť. Ústavný súd dospel k záveru, že nepodanie jej sťažnosti proti uzneseniu o začatí
trestného stíhania, nemožno považovať za konanie, ktorým sa sťažovateľ dobrovoľne zbavil svojho
základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu, a to aj s
poukazom na tú skutočnosť, že aj keď je možné, aby sa účastník vzdal výslovne alebo mlčky niektorého
z ústavne zakotvených základných práv, avšak takéto zdanie sa môže byť účinné iba v tom prípade, ak

je jednoznačné, dobrovoľné a splňuje štandard vedomého a rozumného vzdania sa práva. Predtým ako
z chovania účastníka môže byť vyvodený záver, že sa takéhoto práva vzdal, musí byť jasné (zrejmé),
že mohol rozumne predvídať aké dôsledky jeho konanie môže mať (rozsudok Európskeho súdu z
24.9.2009 vo veci Vyschalnikov proti Rusku). Ústavný súd zároveň pripomenul, že pravidlo vyčerpania
procesných opravných prostriedkov vyžaduje, aby sťažovateľ riadne využil tie prostriedky nápravy, ktoré

sú dostupné a dostatočné k dosiahnutiu nápravy tvrdených porušení, pričom sťažovateľ nie je povinný
využiť opravné prostriedky, ktoré sú nedostatočné a neefektívne (rozsudok Európskeho súdu z 8.4.2004
vo veci ASSANIDZE proti Gruzínsku). Ústavný súd ČR zdôraznil, že nezákonnosť trestného stíhania je
spravidla konštatovaná až jeho právoplatným zastavením alebo oslobodením spod obžaloby, k čomu
dochádzaspravidlaporadeprocesnýchúkonov,vrátanedokazovania,pretoniejemožnéodsťažovateľa

rozumne požadovať, aby namietal nedôvodnosť a v dôsledku toho i nezákonnosť trestného stíhania už
na jeho začiatku. V tejto súvislosti (rovnako ako aj v Náleze sp. zn. IV.ÚS 3193/10) ústavný súd poukázal
na to, že v prípade, keď prokurátor podal obžalobu, dal tým najavo svoje presvedčenie o dôvodnosti
a zákonnosti začatého trestného stíhania, preto je možné vychádza z predpokladu, že sťažovateľova
sťažnosť by nebola úspešná (aj keby ju podal). Uzavrel, že striktná požiadavka na vyčerpaní tohto

opravného prostriedku je prepiatym formalizmom, zakladajúcim porušenie práva na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci.

45. Odvolací súd dopĺňa, že aj v prípade, ak by nerealizoval vyššie uvedený extenzívny výklad vo vzťahu
k podmienke využitia opravného prostriedku, t.j. ak by mal za to, že aj v prípadoch posudzovaných

podľa výsledku trestného konania je potrebné splnenie požiadavky využitia opravného prostriedku
(ako nevyhnutného predpokladu pre uplatnenie náhrady škody), všetky vyššie uvedené úvahy by bolo
jednoznačne potrebné považovať za dôvody osvedčujúce, že sa jedná o prípad hodný osobitnéhozreteľa, kedy sa splnenie tejto podmienky (podanie opravného prostriedku podľa osobitných predpisov)
nevyžaduje (§ 6 ods. 2 veta druhá zákona č. 514/2003 Z.z.).

46. S poukazom na uvedené sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v
konaní preukázal splnenie všetkých podmienok požadovaných pre úspešnosť žaloby o náhradu škody
(t.j. splnenie všetkých podmienok na uplatnenie náhrady škody).

47. Súd prvej inštancie sa správne vysporiadal aj posúdením výšky uplatnenej škody z hľadiska

preukázania jednotlivých úkonov zastúpenia, ich účelnosti a správnosti vyúčtovania trov. Svoje závery
náležite odôvodnil a vysvetlil dôvody, pre ktoré trovy za niektoré úkony nepriznal, resp. nepriznal ich v
celom rozsahu. Žalovaná odvolaním výšku priznanej náhrady škody odvolaním nespochybnila.

48. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku I. ako vecne správny
podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

49. V odvolaní žalovaná nezdôvodnila prípadnú nesprávnosť výroku III. o trovách konania (okrem
dôvodov vzťahujúcim sa na výrok I.), ktorý výrok odvolací súd považuje za vecne správny, a preto ho
podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

50. O odmietnutí odvolania proti výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a výroku IV. o
nepriznaní náhrady trov konania Ministerstvu vnútra SR a Ministerstvu spravodlivosti SR rozhodol
odvolací súd podľa ust. § 386 písm. b/ CSP v spojení s ust. § 359 CSP.

51. Odvolanie však môže podať iba strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

52. Vo vzťahu k výroku II. takouto stranou nie je žalovaná, pretože zamietavým výrokom rozhodnutia
sa rozhodlo v jej prospech. Výrokom IV. sa nerozhodlo o právach alebo povinnostiach žalovanej, ktorá
preto nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania proti tomuto výroku rozsudku.

53. Z uvedených dôvodov odvolací súd jej odvolanie proti výrokom II. a IV. odmietol a tieto výroky neboli
predmetom odvolacieho prieskumu.

54. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1,2 CSP. Žalovaná bola v odvolacom konaní neúspešná,

preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Takýto nárok patrí úspešnému žalobcovi, a
to v plnom rozsahu.

55. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).