Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. marec 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/104/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115214695
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6115214695.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a
sudcov Mgr. Martina Štubniaka a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu GENERAL FACTORING, a.
s., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 35 838 825, právne zastúpeného Jakubčák, advokátska
kancelária, s. r. o., so sídlom Michalská 14, 811 03 Bratislava, IČO: 47 255 706, proti žalovanému
D. Y., narodenému XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom T.. U. D. XXXX/XX, XXX XX H. H., právne

zastúpenému Advokátska kancelária Kašuba spol. s r. o., so sídlom Horná 41, 974 01 Banská Bystrica,
IČO: 36 859 095, o zaplatenie sumy 33.854,06 Eur s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe žalovaného
o zaplatenie sumy 5.216,84 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Banská Bystrica č. k. 8C/286/2015-409 z 30. septembra 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica vo výroku, ktorým zamietol žalobu (prvý výrok) a v
závislých výrokoch o trovách konania (druhý a štvrtý výrok) p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný
súd“)odvolanímnapadnutýmrozsudkomzodňa30.09.2016žalobuzamietol(prvývýrok)ažalovanému

nepriznal nárok na náhradu trov konania (druhý výrok). Takisto zamietol aj vzájomnú žalobu (tretí výrok)
a žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania (štvrtý výrok).

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa podanou žalobou domáhal
zaplatenia sumy 33.854,06 Eur s príslušenstvom s odôvodnením, že ako dražobník v zmysle zákona
č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách (ďalej len „Zákon o dobrovoľných dražbách“) zrealizoval

3. kolo dražby nehnuteľností vedených na liste vlastníctva č. XXXX, k. ú. M., obec a okres H. H..
Dôvodom vykonania tejto opakovanej dobrovoľnej dražby bola realizácia záložného práva navrhovateľa
dražby G. G., a. s. Vydražiteľom sa stal žalovaný, ktorému bol dňa 10. 12. 2012 udelený príklep a
ktorý ešte predtým zložil dražobnú zábezpeku vo výške 49.000,- Eur. Cena predmetu dražby dosiahla
čiastku 1.190.500,- Eur, avšak žalovaný do 15 dní sumu nezaplatil a nezaplatil ju ani po uzavretí dohody
o predĺžení lehoty na doplatenie do 15. 01. 2013. Tým dražbu zmaril v zmysle § 2 písm. j) Zákona

o dobrovoľných dražbách. Následne žalobca uskutočnil 4. kolo dražby dňa 20. 02. 2013, kedy cena
predmetu dražby dosiahla čiastku 1.120.000,- Eur, pričom podľa § 25 ods. 4 a 5 Zákona o dobrovoľných
dražbách žalovaný ako vydražiteľ, ktorý spôsobil zmarenie dražby bol povinný na vyzvanie žalobcu ako
dražobníka uhradiť tú časť nákladov dražby, ktorú nepokrývala ním zložená dražobná zábezpeka. V
danom prípade predstavovali náklady 3. kola dražby čiastku 41.779,53 Eur vrátane odmeny plus náklady
4. kola dražby boli v sume 41.074,53 Eur vrátane odmeny, teda spolu v sume 82.854,06 Eur. Od tejto

žalobca odpočítal dražobnú zábezpeku vo výške 49.000,- Eur a domáhal sa tak zaplatenia rozdielu v
žalovanej sume.3. Súd prvej inštancie posúdil vec po právnej stránke podľa § 2 písm. h), i) a j) a § 25 ods. 1, 4 a 5
Zákona o dobrovoľných dražbách a na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že 3. a 4.

kolo dražby prebehlo riadne v súlade so zákonnou úpravou. Náklady 3. a 4. kola dražby nepovažoval
za neprimerané, resp. za nedostatočne preukázané, s ich výškou sa stotožnil a nepotreboval skúmať
dražobný spis. Nárok žalobcu nepovažoval za daný z viacerých dôvodov. Žalovaný síce skutočne zmaril
3. kolo dražby tým, že nedoplatil zvyšok vydraženej ceny, avšak nebolo podľa súdu prvej inštancie
povinnosťou žalovaného automaticky s poukazom na ustanovenie § 25 ods. 5 Zákona o dobrovoľných

dražbách znášať aj všetky náklady vrátane plnej odmeny dražobníka aj ohľadne úspešného 4. kola
dražby. V týchto súvislostiach súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 25 ods. 4 Zákona o
dobrovoľných dražbách, z ktorého vyplýva, že vydražiteľovi má byť ešte vrátený zvyšok zábezpeky.
Uvedené zákonné znenie vylučuje vznik situácie aká bola v prejednávanej veci, kedy žalobca naopak
žalovaného zažaloval o doplatenie vzniknutých nákladov 4. kola dražby. Podľa prvoinštančného súdu si
ustanovenia § 25 ods. 4 a § 25 ods. 5 Zákona o dobrovoľných dražbách odporujú v tom, že v jednom je

uvedené, že zostatok zábezpeky sa vráti vydražiteľovi a v ďalšom, že má doplatiť zvyšok nákladov. Súd
prvejinštancienepovažovalzasprávneaspravodlivéžiadaťoddražiteľazloženietakvysokejzábezpeky
pre potreby možného zmarenia dražby a tiež nepovažoval za správne a spravodlivé a v súlade s dobrými
mravmi, aby vydražiteľ, ktorý zmaril jednu dražbu, hradil aj náklady druhej dražby. Tiež poukázal na
neadekvátne zákonné zakomponovanie odmeny dražobníka do nákladov dražby, pretože podľa jeho

názoru by odmena nemala byť súčasťou nákladov dražby a mala by byť určená samostatne, a to podľa
úspechu v konaní dražby. Teda dražobníkovi by mala prináležať iná percentuálna výška odmeny v
prípade úspešnej dražby a iná v prípade neúspešnej, aj keď zmarenej dražby. Nepovažoval za správne,
aby vydražiteľ, ktorý zmaril dražbu, zodpovedal za celú výšku nákladov a odmeny v dvoch dražbách,
ak navyše bolo zrejmé, že ďalšia dražba v poradí bola úspešná, a teda dražobník si mohol náklady a

odmenu stiahnuť z vydraženej ceny nehnuteľností, ktoré boli predmetnom dražby, čo však neurobil. Tiež
nepovažoval za správne, aby si dražobník účtoval dvakrát tú istú percentuálnu odmenu za predaj jednej
nehnuteľnosti v dvoch dražbách. V danom prípade žalovaný zložil zábezpeku v nemalej výške a táto mu
v podstate prepadla v prospech dražobníka bez ďalšej protihodnoty. Nespochybňoval zmysel zábezpeky
ako takej, ktorej významom sú práve okolnosti, kedy vydražiteľ poruší svoje povinnosti a tým zároveň

môže spôsobiť dražobníkovi určitú škodu, avšak zložená zábezpeka vo výške 49.000,- Eur, ktorú si už
fakticky žalobca zúčtoval a privlastnil, bola podľa súdu prvej inštancie dostatočná zo strany žalovaného
a postačila na väčšinové pokrytie nákladov, ktoré si vyúčtoval, vrátane odmien 3. a 4. kola dražby.
Prípadné rozhodnutie súdu o doplatení sumy 33.854,06 Eur by bolo v rozpore s dobrými mravmi a tiež v
rozporesozmyslomzloženejzábezpekyapretožalobuzamietol.Ohľadnevzájomnejžalobyžalovaného

odkázal súd prvej inštancie na tie isté dôvody spolu s dovetkom, že považoval zloženú zábezpeku
za zákonne skonzumovanú v prospech žalobcu slúžiacu na väčšinové pokrytie jeho nákladov vrátane
odmien 3. a 4. kola dražby. Preto zamietol aj vzájomnú žalobu. K otázke aktívnej legitimácie žalobcu
uviedol, že uplatňovaná pohľadávka bola síce v rámci exekúcie prikázaná na úhradu veriteľovi žalobcu
spoločnosti ENRED INTERNATIONAL LTD, ale podanie tzv. poddlžníckej žaloby v zmysle § 109 ods. 1

Exekučného poriadku je právom oprávneného a nie jeho povinnosťou. Povinný po začatí exekučného
konania a prikázaní pohľadávky nestráca postavenie nositeľa hmotného práva, teda práva domáhať sa
uspokojenia svojej pohľadávky. Preto žalobcu považoval za aktívne legitimovaného na podanie žaloby.

4. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 257 Civilného sporového poriadku (ďalej len

„CSP“) vzhľadom na dôvody hodné osobitného zreteľa. Uviedol, že žaloba žalobcu bola zamietnutá,
v dôsledku čoho by bol úspešný žalovaný, avšak rovnako bola zamietnutá aj vzájomná žaloba, kde
by bol úspešný žalobca a obe strany by si tak museli nahradiť trovy konania navzájom. Podstatnou
ale bola skutočnosť, že ani od žalobcu a ani od žalovaného nebolo spravodlivé požadovať náhradu
trov konania v tomto spore, pretože na jednej strane si žalobca uplatnil odmenu dvakrát aj v 3. aj v

4. kole dražby a na druhej strane žalovaný požadoval vrátiť časť nespotrebovanej zábezpeky, pričom
si mohol byť vedomý, že zložená zábezpeka prepadne, ak neuhradí zvyšok ceny predmetu dražby.
Žalobca teda bol neúspešný vo väčšej miere než žalovaný, ale jeho žalobu nebolo možné považovať
za zjavne nedôvodne podanú.

5. Proti výroku rozsudku prvoinštančného súdu o zamietnutí žaloby (prvý výrok) a proti výroku o
nepriznaní nároku na náhradu trov konania (štvrtý výrok) podal žalobca včas odvolanie. Navrhol
rozsudok zmeniť tak, že odvolací súd žalobe vyhovie a žalovaný bude povinný zaplatiť mu náhradu trovkonania, alternatívne navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. V odvolaní žalobca predovšetkým vyčítal súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie veci.
Poukázal najmä na komentár k Zákonu o dobrovoľných dražbách nestotožňujúc sa s výkladom
ustanovení § 25 ods. 4 a 5 Zákona o dobrovoľných dražbách ako ich interpretoval súd prvej inštancie.
Podľa žalobcu je povinnosťou žalovaného ako zmariteľa dražby uhradiť aj náklady úspešnej opakovanej
dražby (t. j. aj 4. kola dražby, poznámka odvolacieho súdu), čo vyplýva zo sankčného ustanovenia § 25

ods. 5 Zákona o dobrovoľných dražbách, ktoré má kompenzovať skutočnosť, že navrhovateľ dražby bol
pričinením zmariteľa dražby prinútený navrhnúť opakovanú dražbu a speňažiť predmet dražby neskôr
než by mohol, ak by nedošlo k zmareniu dražby. Vydražiteľ, ktorý spôsobil zmarenie dražby, zodpovedá
za náklady zmarenej dražby a súčasne aj za náklady opakovanej dražby, ktorá sa konala z dôvodu
predchádzajúcej zmarenej dražby. Odmena dražobníka je v zmysle § 2 písm. i) Zákona o dobrovoľných
dražbách súčasťou nákladov dražby spolu s účelne vynaloženými nákladmi dražobníka na materiálne

a organizačné zabezpečenie prípravy a priebehu dražby a je tak nepochopiteľným, prečo súd prvej
inštancie na úhradu týchto nákladov s prihliadnutím na zloženú zábezpeku žalovaného nezaviazal,
pokiaľ potvrdil jeho nárok na odmenu z 3. aj 4. kola dražby. Na podporu svojej argumentácie poukázal na
viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky a tiež na niekoľko rozhodnutí prvoinštančných a
odvolacích súdov Slovenskej republiky týkajúcich sa tejto problematiky. Tiež namietal, že z napadnutého

rozhodnutianiejezrejmé,akýkonkrétnyrozporsdobrýmimravmimápredstavovaťnímuplatnenýnárok.

7. Druhou odvolacou námietkou žalobcu bolo nedostatočné zdôvodnenie rozsudku prvoinštančným
súdom. V tomto smere žalobca pomerne obsiahlo na stranách 13 až 21 odvolania poukazoval na
relevantnú judikatúru Najvyššieho súdu aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, resp. Európskeho súdu

pre ľudské práva tvrdiac, že napadnutý rozsudok nedáva odpovede na všetky ním nastolené aspekty
tohto sporu a tým bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces.

8. Napokon žalobca vo vzťahu k výroku o trovách konania nesúhlasil ani s aplikáciou ustanovenia § 257
CSPprvoinštančnýmsúdomohľadnenepriznanianáhradytrovkonania.Podľanehoneboliužalovaného

dané dôvody hodné osobitného zreteľa, resp. tieto súd prvej inštancie vôbec nezisťoval. Z tohto pohľadu
ani v tejto časti nie je napadnuté rozhodnutie dostatočne zdôvodnené.

9. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v
odvolaním napadnutých výrokoch potvrdil. Uviedol, že sa neodvolal voči druhému a tretiemu výroku

rozsudku,pretožerozsudokvcelostizodpovedájehonávrhunamimosúdnevyriešenietohtosporu,ktoré
prezentoval žalobcovi ešte pred otvorením pojednávania vo veci samej. Rozsudok je vecne správny,
je odôvodnený jedným z ním uvádzaných argumentov spočívajúcom v rozpore žalobcom uplatneného
nároku s dobrými mravmi. Zotrval na námietke neplatnosti zmluvy o vykonaní dražby z dôvodu, že
nemá zákonom stanovené obsahové náležitosti a že nebola podpísaná zo strany navrhovateľa dražby

oprávnenými osobami. Ďalej namietal, že žalobcovi nepatrí odmena za 3. kolo dražby, lebo výťažok 3.
kola nebol žiaden. Výťažkom dražby je suma dosiahnutá vydražením a nie cena dosiahnutá vydražením,
čo teda predpokladá jej zaplatenie. Preto ak ku zaplateniu ceny dosiahnutej vydražením nedôjde,
neexistuje suma dosiahnutá vydražením a teda ani základ pre výpočet a vyčíslenie odmeny dražobníka.
Rozporoval tiež výšku nákladov na 3. a 4. kolo dražby vrátane nákladov na materiálne zabezpečenie

dražby a preto jeho návrh na doplnenie dokazovania najmä obsahom dražobného spisu mal byť
akceptovaný. Napokon uviedol, že žalobca neustále poukazuje na komentár k Zákonu o dobrovoľných
dražbách, hoci jeho spoluautorom je aj zamestnanec žalobcu a hoci tento nie je právne záväzný a
takisto nie sú záväznými ani žalobcom prezentované rozhodnutia okresných a krajských súdov a ani
rozhodnutia súdov Českej republiky.

10. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného v podstate zopakoval svoju argumentáciu
obsiahnutú v odvolaní. Opätovne poukázal na už prv označené súdne rozhodnutia a polemizoval s
obranou žalovaného o tom, či komentár k zákonu o dobrovoľných dražbách je alebo nie je renomovanou
odbornou publikáciou. Zotrval na argumente, že mal nárok na náhradu voči žalovanému aj ohľadne

odmeny v žalovanej výške a tiež trval na svojom názore, že platnosť zmluvy o vykonaní dražby bola
preukázaná a aj sám žalovaný správne uvádza, že po uplynutí prekluzívnej lehoty už nie je možné
neplatnosť dražby určiť. Záver žalobcu o tom, že by sa tak mohlo stať v rámci posúdenia predbežnejotázky, nemá oporu v platnom práve. Znovu zdôraznil, že je nespochybniteľným, že odmena dražobníka
je súčasťou nákladov dražby.

11. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP) vec preskúmal v rozsahu určenom
ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s
použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku, ktorým
žalobu zamietol (prvý výrok) a v závislých výrokoch o trovách konania (druhý a štvrtý výrok) podľa §
387 ods. 1 CSP potvrdil.

12. Po oboznámení sa s odvolaním napadnutým rozsudkom a obsahom spisu prvoinštančného súdu
dospel odvolací súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie je vo výsledku správne. Správne teda súd
prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovanému v tejto súvislosti nepriznal nárok na náhradu
trov konania a rovnako správne nepriznal ani žalobcovi nárok na náhradu trov konania v súvislosti
so zamietnutím vzájomnej žaloby žalovaného (ktorý výrok však napadnutý odvolaním nebol a preto

nadobudol právoplatnosť).

13. Kardinálnou otázkou pre vyriešenie tohto sporu bol správny výklad súdom prvej inštancie inak
správne použitých ustanovení § 25 ods. 4 a § 25 ods. 5 Zákona o dobrovoľných dražbách. Ich aplikácia
súdom prvej inštancie bola na mieste, avšak podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie nesprávne

interpretoval ich obsah a v dôsledku toho ich potom nesprávne aplikoval na zistený stav veci. Nič to ale
nemení na fakte, že súd prvej inštancie dôvodne a správne rozhodol v merite veci, keď zamietol žalobu
žalobcu o zaplatenie nákladov vrátane odmien za zmarené 3. a za (úspešné) 4. kolo dražby.

14. V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že je správnym výklad prvoinštančného súdu, ako aj

pohľad žalobcu ohľadne ustanovenia § 2 písm. i) Zákona o dobrovoľných dražbách, ktorý nákladom
dražby rozumie tak odmenu dražobníka, ako aj náklady účelne vynaložené dražobníkom na materiálne
a organizačné zabezpečenie prípravy a priebehu dražby. Preto v zásade opodstatnene bolo z tohto
ustanovenia v rámci doterajšieho konania vyvodzované, že pod označením nákladov dražby citovaný
zákon zahŕňa nielen náklady súvisiace a spojené s uskutočnením danej dražby (t. j. náklady v pravom

zmysle slova), ale aj odmenu dražobníka.

15. Na druhej strane ale treba správne pochopiť a odlišovať túto definíciu vo väzbe na účel celého
ustanovenia § 25 zákona o dobrovoľných dražbách. Ustanovenie § 25 ods. 4 Zákona o dobrovoľných
dražbách hovorí o tom, že sa v prípade zmarenia dražby vydražiteľom (ktorým bol v danom prípade 3.

kola dražby nepochybne žalovaný) dražobná zábezpeka zložená vydražiteľom vrátane jej príslušenstva
použije na úhradu nákladov zmarenej dražby. V prípade konania opakovanej dražby sa zúčtuje
zostávajúcačasťdražobnejzábezpekyzloženávydražiteľom,ktorýspôsobilzmareniedražbynanáklady
opakovanej dražby a po úhrade nákladov dražby a opakovanej dražby sa zostávajúca časť vráti
vydražiteľovi, ktorý spôsobil zmarenie dražby. Následne ustanovenie § 25 ods. 5 Zákona o dobrovoľných

dražbách určuje, že vydražiteľ, ktorý spôsobil zmarenie dražby, je povinný na vyzvanie dražobníka
uhradiť tú časť nákladov dražby, ktorú nepokrýva dražobná zábezpeka ním zložená, čo platí aj na
náklady opakovanej dražby konanej v dôsledku zmarenia predchádzajúcej dražby vydražiteľom.

16. Z týchto dvoch ustanovení nevyplýva akási ich vzájomná rozpornosť, ako to mylne uviedol súd

prvej inštancie vo svojom rozsudku, pretože pokiaľ obe ustanovenia upravujú situáciu zmarenia dražby
vydražiteľom, tak upravujú odlišné situácie, a to také, že dražobná zábezpeka zložená vydražiteľom
prevyšuje náklady dražby, resp. aj opakovanej dražby (§ 25 ods. 4 cit. zákona) a na druhej strane
ide o situáciu, kedy dražobná zábezpeka zložená vydražiteľom nepokrýva náklady dražby (resp. aj
opakovanej dražby, ak bola realizovaná) v celom rozsahu (§ 25 ods. 5 cit. zákona) a vtedy je vydražiteľ,

ktorý spôsobil zmarenie dražby povinný na vyzvanie dražobníka uhradiť túto nepokrytú časť nákladov
dražby.

17. Z tohto hľadiska by sa vo väzbe na spomínané ustanovenie § 2 písm. i) Zákona o dobrovoľných
dražbách mohlo na prvý pohľad skutočne zdať, že náklady dražby, ktoré má znášať vydražiteľ v dôsledku

zmarenia dražby majú zahŕňať aj odmenu dražobníka, a to tak ohľadne prvotnej zmarenej dražby ako
aj v prípade opakovanej dražby. Z takto zjednodušeného (a podľa odvolacieho súdu nesprávneho)
výkladuvychádzajúajžalobcomoznačenérozhodnutiaokresnýchikrajskýchsúdovanajmärozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo/5528/2007 (ktoré vzhľadom na totožnosť dotknutejprávnej úpravy je použiteľné i v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky), podľa ktorého
je v podstate povinnosťou vydražiteľa, ktorý zmaril dražbu, uhradiť odmenu ako súčasť nákladov dražby
aj ohľadne zmarenej a aj ohľadne prípadnej opakovanej dražby. Toto rozhodnutie ale súčasne správne

podľa odvolacieho súdu hovorí, že úhrada nákladov opakovanej dobrovoľnej dražby vydražiteľom, ktorý
spôsobil zmarenie predchádzajúcej dražby, a nie z výťažku opakovanej dražby, súčasne predstavuje
určitú kompenzáciu pre navrhovateľa dražby, najmä za to, že k prevodu predmetu dražby na iného došlo
s omeškaním (teda až v opakovanej dražbe) a že v súvislosti s opakovanou dražbou mal ďalšie náklady,
ktoré by mu nevznikli, ak by predchádzajúca dražba nebola zmarená.

18. Z uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu je zrejmá filozofia uvedených zákonných ustanovení
(vyjadrená tiež v dôvodovej správe, ako bude ďalej uvedené) spočívajúca v tom, že vydražiteľ, ktorý
spôsobil zmarenie dražby neuhradením ceny vydraženého predmetu dražby (§ 2 písm. j) Zákona
o dobrovoľných dražbách) má byť sankcionovaný za nesplnenie si svojej povinnosti, avšak podľa
odvolacieho súdu musí byť táto sankcia aj z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti zásahu do jeho

vlastníckeho práva (k čomu totiž vznikom povinnosti na úhradu dochádza) primeranou a adekvátnou
porušeniu jeho povinnosti, to znamená, že nemá a nemôže byť určitou formou obohacovania sa
dražobníka na úkor vydražiteľa. Tak isto Najvyšší súd ČR v spomínanom rozhodnutí hovorí o tom, že ide
o kompenzáciu pre navrhovateľa dražby, čo je potrebné zvýrazniť a nie pre dražobníka, lebo dražobník je
odmeňovanýnazmluvnomzákladenapodkladezmluvyovykonanídražby(§16Zákonaodobrovoľných

dražbách), teda odvolací súd tu nevidí akceptovateľný priestor na to, aby jednoducho bol dražobník
odmeňovaný v dôsledku pochybenia vydražiteľa dvakrát.

19. Aj žalobcom iné uvádzané rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/58/2011 vychádza
správne z premisy, že pre určenie nákladov zmarenej dražby nie je akceptovateľná akákoľvek dohoda

navrhovateľa dražby s dražobníkom, ale smerodajná je dohodnutá výška odmeny dražobníka, ktorá
mu prináleží v prípade vydraženia predmetu dražby a prechodu vlastníckeho práva na vydražiteľa.
Inými slovami, Najvyšší súd ČR v súlade s názorom tunajšieho odvolacieho súdu tu v podstate
akcentuje princíp, že podstatou dražobného procesu je dosiahnutie výsledku spočívajúceho v úspešnom
vydražení predmetu dražby, ktoré je zavŕšené zaplatením ceny vydraženého predmetu dražby zo strany

vydražiteľa. Teda podstatou tohto procesu je odmena poskytovaná dražobníkovi za reálne zavŕšené
vydraženie a nie iba za samotné draženie ako také. Navrhovateľ dražby sa pritom môže s dražobníkom
dohodnúť v zásade akokoľvek, nemožno však takto dohodnuté hocijaké náklady vrátane odmeny
prenášať potom na „mariaceho“ vydražiteľa, či na vlastníka predmetu dražby. Povedané možno inými
slovami, dražobník je v zmysle podstaty zákonnej úpravy odmeňovaný zo strany navrhovateľa dražby

na podklade zmluvy o vykonaní dražby za to, že predmet dražby skutočne vydraží a nie za to, že
sa nedosiahne cieľ sledovaný dražbou spočívajúci v speňažení predmetu dražby a tým uspokojeniu
pohľadávky navrhovateľa dražby.

20. Na inom mieste potom rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/58/2011 konštatuje, že

vydražiteľ, ktorý zmaril dražbu je za svoje nežiaduce konanie postihnutý iba tým, že musí zo svojho
uhradiť náklady zmarenej (prípadne opakovanej dražby, dodáva tunajší odvolací súd) dražby a zákon
nedáva navrhovateľovi dražby a dražobníkovi žiadny právny základ k tomu, aby v záujme úspechu
dražby požadovali od meškajúceho vydražiteľa ďalšie (či iné) peňažné sankcie založené ich dohodou
(napríklad dojednaním vyššej odmeny, než aká by dražobníkovi inak patrila) alebo aby dražobník získal

prizmarenejdražbetakýmajetkovýprospech,ktorýbynezískal,akbyvydražiteľuhradilcenudosiahnutú
vydražením a ak by teda k zmareniu dražby nedošlo.

21. Čiže podľa odvolacieho súdu cez tieto princípy treba nahliadať na právnu úpravu ustanovení § 25
ods. 4 a 5 Zákona o dobrovoľných dražbách v spojení s ustanovením § 2 písm. i) cit. zákona, čomu

neodporujeanižalobcomakcentovanádôvodovásprávak§25Zákonaodobrovoľnýchdražbách.Vtejto
sa hovorí, že náklady dražby sa spravidla hradia z výťažku dražby (§ 25 ods. 1 cit. zákona) a výnimkou
je prípad, kedy predmet dražby nebol vydražený alebo výťažok nestačí na pokrytie nákladov dražby. V
takom prípade uhradí náklady dražby alebo zostávajúcu časť navrhovateľ, ak sa v zmluve nedohodli
inak. Ako sankčný postih je stanovená zásada, že v prípade zmarenia dražby sa náklady uskutočnenej

dražby a prípadne i opakovanej dražby hradia z dražobnej zábezpeky zloženej vydražiteľom a prípadná
prevyšujúca časť sa vracia. Ak dražobná zábezpeka na úhradu nákladov nestačí, vydražiteľ nie je
zbavený povinnosti ich uhradiť a dražobníkovi teda vzniká pohľadávka voči vydražiteľovi na náhradu
uvedených nákladov. Takýto postup sa upravuje s ohľadom na nutnosť zaistiť platobnú disciplínuvydražiteľaaakkudražbenedošlozinéhodôvodunežnastranedražobníka,uhradínákladynavrhovateľ
dražby, ak sa v zmluve nedohodli inak.

22. V tomto kontexte odvolací súd takisto zdôrazňuje znenie ustanovenia § 25 ods. 6 Zákona
o dobrovoľných dražbách v smere nemožnosti kategorického stotožňovania nákladov s odmenou
dražobníka, teda zahrnutia odmeny dražobníka do nákladov dražby v každom prípade. Toto ustanovenie
hovorí o tom, že ak neplatnosť dražby spôsobil dražobník, tak sám znáša náklady dražby a z toho
je evidentné, že ustanovenie s istotou nemá na mysli náklady dražby v širšom zmysle (t. j. vrátane

odmeny dražobníka) ako ich definuje ustanovenie § 2 písm. i) Zákona o dobrovoľných dražbách, lebo
dražobník logicky nemôže „znášať“ vlastnú odmenu, ktorá sa inak za náklad dražby považuje. Zákon tu
hovorí, že ak jednoducho dražobník koná takým spôsobom, že dôjde k porušeniu ustanovení zákona o
dobrovoľných dražbách spôsobujúcemu neplatnosť dražby, musí znášať náklady dražby dražobník, čo
je podľa odvolacieho súdu plne logické.

23. Tým odvolací súd len podporuje argumentáciu v tom smere, že z hľadiska § 25 ods. 4 a 5 Zákona
o dobrovoľných dražbách má znášať vydražiteľ, ktorý spôsobil zmarenie dražby odmenu dražobníka
len raz a nie aj druhýkrát v prípade, že sa realizovala opakovaná dražba. V takom prípade má podľa
odvolacieho súdu dražobník voči vydražiteľovi nárok len na náklady v pravom zmysle slova (t. j. bez
odmeny). Navyše, tieto ustanovenia limituje podľa odvolacieho súdu aj ustanovenie § 25 ods. 2 Zákona

o dobrovoľných dražbách upravujúce maximálny limit odmeny dražobníka. Ak je totiž navrhovateľom
dražby záložný veriteľ (čomu tak bolo aj v tomto súdenom prípade), vlastník predmetu dražby znáša
odmenu dražobníka najviac v rozsahu 10 % z výťažku dražby, ale nie viac ako 20 % z výšky pohľadávky.
Ďalej nadväzuje ustanovenie o tom, že v prípade upustenia od dražby z dôvodu plnenia dlhu, vlastník
predmetu dražby znáša odmenu dražobníka v rozsahu najviac 3 % z vymáhanej pohľadávky a po

doručení oznámenia o dražbe vlastníkovi predmetu dražby najviac 10 % z vymáhanej pohľadávky.
Napokon posledná veta tohto ustanovenia limituje odmenu dražobníka na sumu najviac 33.193,92 Eur
zvýšených o 1 % z ceny dosiahnutej vydražením, presahujúcej sumu 331.939,19 Eur.

24. Prihliadajúc potom aj na túto zákonnú limitáciu maximálnej odmeny dražobníka v súvislosti s

realizáciou dražobného procesu, nemožno toto obmedzenie nevztiahnuť aj na odmenu ako súčasť
nákladov dražby zmarenej vydražiteľom, ktorý tak aj v prípade, že znáša v rámci nákladov zmarenej
dražby odmenu dražobníka, je povinný uhradiť podľa odvolacieho súdu maximálne odmenu vo výške
zákonom prípustnej a tá sa vzťahuje na celý dražobný proces bez ohľadu na to, koľko kôl dražby bolo
zrealizovaných.

25. Premietajúc tieto východiská na skutkový stav v prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru,
že ak žalovaný nepochybne zmaril 3. kolo dražby a konalo sa 4. kolo dražby ako opakovaná dražba,
tak v prípade, že náklady vrátane odmeny žalobcu ako dražobníka neboli pokryté žalovaným zloženou
zábezpekou, bol by žalovaný povinný doplatiť samotné náklady 3. aj 4. kola dražby plus odmenu

dražobníka, túto však nie za obidve kolá.

26.Vdanomprípadebolozistené,žereálnenáklady3.koladražbyžalobcavyčíslilnasumu2.708,64Eur
a náklady na 4. kolo dražby boli vyčíslené na sumu 2.349,18 Eur. Celkové, žalobcom fakticky vynaložené
nákladybolitedavyčíslenénasumu5.057,82Eur.Draženénehnuteľnostiboliv4.koledražbyvydražené

za sumu 1.120.000,- Eur (z ktorej sumy by odmena žalobcu ako dražobníka predstavovala podľa §
25 ods. 2 Zákona o dobrovoľných dražbách sumu 41.074,53 Eur), predtým v rámci 3. kola dražby za
sumu 1.190.500,- Eur (z ktorej sumy by odmena žalobcu v zmysle § 25 ods. 2 Zákona o dobrovoľných
dražbách predstavovala sumu 41.779,53 Eur), tak vychádzajúc z týchto súm žalovaný ako vydražiteľ,
ktorý spôsobil zmarenie dražby, pokryl v celom rozsahu náklady zmareného 3. kola dražby a aj 4. kola

dražby a to vrátane odmeny dražobníka už zloženou zábezpekou vo výške 49.000,- Eur, lebo náklady
vrátane odmeny pre žalobcu dosiahli maximálne sumu 46.837,35 Eur (5.057,82 Eur plus hoc aj suma
41.779,53 Eur ako vyššia odmena počítaná z vyššej sumy dosiahnutej v 3. a nie v 4. kole dražby).
Žalobcovi teda podľa § 25 ods. 5 Zákona o dobrovoľných dražbách nevzniklo oprávnenie požadovať od
žalovaného ešte nejaký doplatok z titulu nejakej ďalšej odmeny, naopak, skôr žalovaný mal preplatok,

ktorý vznikol v dôsledku vyššej dražobnej zábezpeky, než boli v konečnom dôsledku náklady zahŕňajúce
aj odmenu žalobcu ako dražobníka. Kvôli neexistencii žalovanej pohľadávky potom nebolo potrebné
zaoberať sa otázkou aktívnej legitimácie žalobcu v nadväznosti na exekučné prikázanie žalovaného
nároku spoločnosti ENRED INTERNATIONAL LTD.27. Preto súd prvej inštancie správne žalobu žalobcu zamietol, keďže žalobcovi nevznikol nárok na
„duplicitnú“ odmenu tak za konanie 3. aj 4. kola dražby, lebo ako už odvolací súd vyššie odôvodnil,

právna úprava stojí na zásade, že dražobník má mať nárok na jednu odmenu za celý dražobný proces
bez ohľadu na to, koľko kôl dražby fakticky uskutoční (je možná i odlišná dohoda navrhovateľa dražby
a dražobníka, ktorá ale nemôže byť na ťarchu iných osôb - či už vydražiteľa, ktorý zmaril dražbu alebo
na úkor vlastníka predmetu dražby). Nie je možné sa jednoducho stotožniť s názorom žalobcu, že
dražobník by mal na úkor vydražiteľa dosiahnuť majetkový prospech, ktorý by v prípade „nezmarenia“

dražby nedosiahol.

28. Odvolací súd ešte dodáva, že prejednávaná právna problematika ešte podľa jeho vedomostí
nebolariešenánaúrovniNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky.Rozhodnutiainýchvšeobecnýchsúdov
(okresných,resp.krajských),ktoréžalobcacitovalvpodanomodvolaní,nemožnopovažovaťzaustálenú
judikatúru, navyše v situácii, kedy nijakým spôsobom nedávajú podrobnejšiu odpoveď, teda vôbec

neanalyzujú zmysel relevantných ustanovení § 25 ods. 4 a 5 Zákona o dobrovoľných dražbách, ale
len v zásade bez bližšieho zdôvodnenia preberajú názory žalobcu opierajúc sa o právne nezáväzný
komentár k Zákonu o dobrovoľných dražbách. Odvolací súd by nemal problém sa s stotožniť s takouto
odbornou literatúrou i v danom prípade, avšak poukazuje na skutočnosť, že ani žalobcom označená
odborná publikácia - Komentár k zákonu o dobrovoľných dražbách, nedáva v relevantných častiach

žiadne a už vôbec nie argumentačne podložené odpovede na otázky zásadne súvisiace s predmetom
tohto sporu. Teda neodpovedá na to, prečo v konkrétnych súvislostiach považovať automaticky aj v
prípadoch ustanovení § 25 ods. 4 a 5 Zákona o dobrovoľných dražbách odmenu za súčasť nákladov
dražby v každom prípade.

29. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby
(prvý výrok) potvrdil ako správny nestotožniac sa ani s odvolacou námietkou žalobcu o porušení
jeho práva na spravodlivý proces v dôsledku tvrdeného nedostatočného odôvodnenia napadnutého
rozsudku.

30. Podľa ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal

ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

31. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne a preskúmateľne vysvetlil svoje
myšlienkové pochody (a v tomto smere nie je rozhodujúcim, že právne posúdenie veci prvoinštančným

súdom nebolo celkom správne), ktoré ho viedli k zamietnutiu žaloby, čoho dôkazom je minimálne to,
že žalobca v podanom odvolaní adekvátne polemizoval s prvoinštančným súdom prijatými závermi. K
otázke odôvodňovania súdnych rozhodnutí existuje rozsiahla judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá v konečnom dôsledku nadväzuje na východiská
definované Európskym súdom pre ľudské práva v rozhodnutiach týkajúcich sa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Jej spoločným menovateľom je v zásade jednoduchá
téza: strana sporu (resp. účastník) má v rámci práva na spravodlivý súdny proces právo na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatneným právom a obranou
proti takému uplatneniu (pozri napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 170/2005, rozhodnutie ÚS SR sp.

zn. III. ÚS 119/03, rozhodnutie ESĽP vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. 01. 1999, prípadne Ruiz
Torija proti Španielsku z 09. 12. 1994, atď.).

32. Rozhodnutie súdu musí teda obsahovať dostatočné a presvedčivé dôvody, na ktorých je založené.
Rozsah tejto povinnosti sa pritom môže meniť v závislosti od povahy veci, lebo je len logické, že

každá vec (spor) sa vyznačuje individuálnymi okolnosťami a tomu sa musí prispôsobiť aj odôvodnenie
rozsudku. Odvolací súd zastáva názor, že právu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
zodpovedá také rozhodnutie súdu, ktoré snáď i na menšom priestore, ale práve o to koncentrovanejšie
ponúka v odôvodnení vysvetlenie všetkých relevantných argumentov strán a úvah súdu, ktoré viedlik určitému záveru majúcemu odraz vo výroku (výrokoch) rozhodnutia. Podľa odvolacieho súdu totiž
nie kvantita odôvodnenia, jeho rozsah („počet strán“) ale jeho kvalita (teda obsahová stránka) je
rozhodujúcim ukazovateľom pre posúdenie, či súdne rozhodnutie „jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany“.

33. Podľa názoru odvolacieho súdu uvedené princípy súd prvej inštancie rešpektoval, a preto jeho
rozhodnutie nemožno označiť za porušujúce právo žalobcu na spravodlivý proces. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku obsahuje dostatok dôvodov, ktoré vysvetľujú súdom prvej inštancie prijatý

záver o nedôvodnosti žaloby a tým o nutnosti jej zamietnutia. Odôvodnenie rozsudku spĺňa parametre
vyplývajúce z ust. § 220 ods. 2 CSP, lebo obsahuje uvedenie čoho sa žalobca domáhal a na
základe akých tvrdení a dôkazov, uvádza stanoviská žalovaného, ďalej obsahuje podstatné zistenia
a preukázané skutočnosti a dôkazy, z ktorých vychádzal súd prvej inštancie a napokon aj právne
posúdenie vrátane citácie použitých zákonných ustanovení.

34. Judikatúra Najvyššieho súdu SR v tomto smere opakovane konštatuje, že nie je porušením
práva na spravodlivý proces to, ak odôvodnenie súdneho rozhodnutia nezodpovedá subjektívnym
predstavám odvolateľa viazaným na očakávaný výsledok sporového konania. Nejde o porušenie práva
na spravodlivý proces, ak súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu, pokiaľ inak
dáva z objektívneho hľadiska zrozumiteľné odpovede na otázky, prečo bol alebo nebol uplatnený nárok

priznaný.

35. Vzhľadom na zamietnutie žaloby bol správny aj výrok prvoinštančného súdu, ktorý nepriznal tak
žalovanému, ako ani žalobcovi ohľadne zasa vzájomnej žaloby nárok na náhradu trov konania. Preto
odvolací súd potvrdil rozsudok aj v druhom a štvrtom výroku stotožňujúc sa s prvoinštančným súdom

v aplikácii ustanovenia § 257 CSP, podľa ktorého súd prvej inštancie z dôvodov hodných osobitného
zreteľa výnimočne nepriznal stranám nárok na náhradu trov konania, a to tak pokiaľ ide o žalobu, ako
aj o vzájomnú žalobu. V tomto smere odvolací súd poukazuje a stotožňuje sa s odôvodnením výroku
o trovách konania v 20. odseku odôvodnenia napadnutého rozsudku a dopĺňa, že súd prvej inštancie
omylomuviedol,žeaplikoval§257ods.1CSP,hocitotoustanoveniesanaodsekynečlení.Odvolacísúd

dodáva, že dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania obom stranám sporu
videl odvolací súd aj v tom, že išlo o právnu problematiku, ktorá ešte nebola riešená v rozhodovacej
praxi najvyššieho súdu.

36. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v odvolaním napadnutom

výroku o zamietnutí žaloby (prvý výrok) a v závislých výrokoch o trovách konania (druhý a štvrtý výrok),
podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

37. Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku prvoinštančného súdu (tretí výrok) zostal nedotknutý (§ 367
ods. 2 CSP).

38. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu odvolací súd podľa § 396 ods. 1 s použitím
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 % účelne vynaložených trov konania. O výške náhrady trov tohto odvolacieho konania
rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie

končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

39. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).