Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. marec 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/138/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115229176
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Veščičiková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7115229176.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičikovej a členiek

senátu JUDr. Viery Bodnárovej a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcu L. U., O.. XX. X. XXXX,
Z. V. M., M. O. X., Z.. Č.. E., G.Á. X, zast. JUDr. Jaroslavom Homzom ,advokátom, Advokátska
kancelária, Košice, Moyzesova 46, proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti SR, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
13C/383/2015-154 zo 17. 1. 2018 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd") rozsudkom I. žalobu zamietol a II. žalovanej priznal právo na
náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100%.

2. Žalobca sa žalobou voči žalovanej domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 11 450 eur s 5,5
% ročným úrokom z omeškania od 15. 5. 2013 do zaplatenia, na tom skutkovom a právnom základe,
že uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, Úradu justičnej a
kriminálnej polície z XX.X.XXXX, ČVS: ORP-366/1-OVK-K1-2005 voči nemu bolo vznesené obvinenie

pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1, 2 písm. c/ Trestného zákona, za trestný čin týrania blízkej
a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a/, písm. e/ ods. 2 písm. d/ Trestného zákona. Uznesením
Okresného súdu Košice I zo dňa 21. 4 .2005 sp. zn. 5Tp/47/05 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Žiline zo dňa 27. 7. 2005 sp. zn. 2Tpo/117/05 bol vzatý do väzby z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. c/
Trestného poriadku s tým, že väzba začala plynúť dňa 18. 4.2 005 o 20:52 hod. a vykonával ju v Ústave
na výkone väzby v Košiciach. Dňa 14. 10. 2005 bola na neho Okresnou prokuratúrou Košice I podaná
obžaloba pre pokračujúci trestný čin vydierania a trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby. Uznesením

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 9. 1. 2006 sp. zn. 8Tos/75/05 v spojení s uznesením Okresného súdu
KošiceIzodňa21.12.2005sp.zn.7T/101/05bolprepustenýzväzbynaslobodu,pričomväzbatrvalaod
18.4.2005do9.1.2006.RozsudkomOkresnéhosúduKošiceIzodňa7.6.2012sp.zn.7T/101/2005bol
podľa§226ods.1písm.a/TrestnéhoporiadkuspodobžalobyprokurátoraOkresnejprokuratúryKošiceI
v celom rozsahu oslobodený, nakoľko nebolo dokázané, že sa stali skutky, pre ktoré bol stíhaný. Žalobca
poukázalna§3ods.1zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnej
moci a o zmene niektorých zákonov. Peňažný nárok si žalobca uplatňoval podľa § 17 ods. 1 zák. č.

514/2003 Z.z., ktorý upravuje prípady, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením , vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, kedy sa uhrádza aj nemajetková ujma, ak ju nie je možné uspokojiť inak. Žalobca poukázal,
že on bol v celom rozsahu oslobodený spod obžaloby. Mal za potrebné v jeho prípade vychádzať ztoho, že čin kladený mu za vinu v zmysle obžaloby nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo
byť začaté a preto utrpel ujmu, ktorú by ako poškodený mal mať nahradenú. Tvrdil, že rozhodnutím
o väzbe mu bola spôsobená škoda, ktorú si uplatnil žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na

náhradu škody zo dňa 6. 12. 2012 na Ministerstve spravodlivosti SR, ktoré predmetnú žiadosť posúdilo
ako nedôvodnú a oznámenie o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody bolo
doručené jeho právnemu zást. 14. 5. 2013. Žalobca poukázal na to, že skutočnosť, že bol rozhodnutím
súdu vzatý do väzby a bolo voči nemu vedené trestné stíhanie, má následky v jeho osobnom ako
aj v profesionálnom živote. Tvrdil, že pred vzatím do väzby bol pracovne činný, zarábal si na svoje

živobytie a viedol riadny život, že väzba spôsobila jemu, ako i jeho rodine a blízkym značné útrapy. Jeho
takmer 9- mesačné väzobné stíhanie mu spôsobilo enormné psychické problémy, ktoré má aj doteraz.
Aj vďaka väzobnému stíhaniu bol v mieste svojho trvalého bydliska odcudzovaný širokou verejnosť a
taktiež aj svojimi príbuznými. Odsudzovanie susedov a okoloidúcich pretrváva dodnes aj napriek tomu,
že bol spod obžaloby okresného prokurátora v celom rozsahu oslobodený. Taktiež poukázal na dĺžku
trestného stíhania, ktoré trvalo viac ako 7 rokov, počas ktorých žil v neustálom strachu a v neistote.

Najviac aj v súčasnosti musí neustále znášať pohŕdané a povýšenecké správanie voči nemu. Vzhľadom
na ujmu, ktorá mu bola spôsobená rozhodnutím o väzbe, si uplatňoval nemajetkovú ujmu vo výške 11
450 eur s poukazom na § 17 ods. 4 cit. zák. Zároveň si uplatňoval aj úrok z omeškania vo výške 5,5
% ročne odo dňa 15. 5. 2013 do zaplatenia, pričom uvedený dátum je dňom nasledujúcim po dni, kedy
bolo jeho právnemu zást. doručené oznámenie Ministerstva spravodlivosti SR o výsledku predbežného

prerokovania nároku na náhradu škody zo 7. 5. 2013.

3. Z uznesenia vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, Úradu justičnej a
kriminálnej polície č. ČVS: ORP-366/1-OVK-K1-2005 z 18. 4. 2005 súd zistil, že týmto uznesením začalo
trestné stíhanie žalobcu za trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1, 2 písm. c/ Trestného zákona

za trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a/, písm. e/ ods. 2 písm. d)
Trestného zákona. Na podklade zistených skutočností bol dostatočne odôvodnený záver, že 5. 2. 2005
v presne nezistenom čase z presne nezisteného miesta zavolal z mobilného telefónu č. XXXXXXXXXX
na mobilný telefón svojej bývalej manželky C. U., H. D. K.. Š. I.Í. N., W.: M. XXX N., bielej farby, v ktorom
telefonáte sa jej vyhrážal, že ak mu nedá auto, ktorého majiteľom je leasingová spoločnosť Volkswagen

Bratislava, lebo chce robiť taxikára a nemá z čoho žiť a keď mu povedala, že auto mu nedá, povedal jej,
že keď ho nezoberie ku sebe taxikovať a dovoliť mu, aby aj on stál taxíkom na jej prenajatom mieste, tak
on to potom zariadi, že skončí aj ona s taxikovaním a pošle nejakých ľudí na ňu, aby jej ublížili, pričom
mu C. U. zo strachu auto dala a dovolila parkovať na jej prenajatom parkovisku, - dňa XX. X. XXXX X. Č.
D. XX:XX hod. z presne nezisteného miesta zavolal z mobilného telefónu č. XXXXXXXXXX na mobilný

telefón svojej bývalej manželky C. U., pričom jej povedal, že je M., lebo mu zobrala auto (D. zn. Š. I. N.,
W.: M. XXX N., bielej farby), za čo zdochne a prestane taxikovať, a že ak mu auto nedonesie späť, narobí
jej problémy, pretože u neho nie je problém, aby ju dal dolámať, a že dostane aj nôž pod krk, pričom jej
taktiež povedal, že zdochne, - dňa XX. X. XXXX X. Č. XX:XX hod. X. M. telefonicky zavolal z presne
nezisteného miesta z mobilného telefónu č. XXXXXXXXXX bývalej manželke C. U., ktorej potom, ako

mu povedala, že mu neodovzdá D. K.. Š. I. N., W.: M. XXX N., ktorého je užívateľkou, začal vulgárne
nedávať a vyhrážať sa jej usmrtením a ťažkým ublížením na zdraví, pričom uvedené vyhrážky viackrát
zopakoval v snahe donútiť ju, aby mu vydala do užívania vyššie označené auto, - od mesiaca január
2001 až doposiaľ, v rodinnom dome na ul. U. XX X. M. obmedzoval C. U., ako aj jej deti L. V. R. P. U.
tým, že im nedovoľoval chodiť von a to z dôvodu, že deťom dával tzv. zaracha a C. U. z dôvodu, že musí

byť doma, keď príde nečakane domov, pretože mu musí dať najesť, taktiež ju ponižoval, a to tým, že
jej vulgárne nadával a zhruba raz za tri mesiace ju fyzicky napádal tak, že ju udieral päsťami do tváre
a vlasatej časti, pričom jej nespôsoboval zrazenia vyžadujúce si práceneschopnosť, pričom takto konal
aj po rozvode v roku 2002, nakoľko s nimi býval naďalej v jednej domácnosti, čím takto menovaným
spôsoboval fyzické a hlavne psychické utrpenie po dlhší čas. - obvinený Ľ. T. Y. XX. X. XXXX X. Č.

D. XX:XX hod. z presne nezisteného miesta zavolal z mobilného telefónu č. XXXXXXXXXX na mobilný
telefón C. U., ktorej sa opakovane vyhrážal okrem iného aj slovami: „C., vráť mu (obv. L.. U.Á.) auto,
lebo ťa dám rozsekať na kúsky. Vieš čo je to na kusy? Varujem ťa, C.. Zašla si veľmi ďaleko. Daj si veľký
pozor, čo urobíš, doteraz mi to bolo jedno, či pôjdeš na políciu!“, čím sa snažil poškodenú C. U. donútiť
k tomu, aby vydala obvinenému L. U. osobné motorové vozidlo zn. Š. I. N., W.: M. XXX N., ktorého je

oprávnenou užívateľkou. V odôvodnení tohto uznesenia sa uvádza, že na základe ústneho trestného
oznámenia C. U. bolo zistené a dostatočne preukázané, že žalobca a Ľ. T. sa dopustili konania na
mieste a spôsobom tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Ďalej sa v tomto odôvodnení
uvádzalo, že žalobca svojím konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty trestných činov vydieraniapodľa § 9 ods. 2 k § 135 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Trestného zákona tým, že iného hrozbou násilia a
inej ťažkej ujmy, aby niečo konal a taký čin spáchal na osobe blízkej a týrania blízkej a zverenej osoby
podľa § 215 ods. 1 písm. a/, písm. e/, ods. 2 písm. d/ Trestného zákona tým, že blízke osoby po dlhší

čas týral spôsobujúc im fyzické a psychické utrpenia najmä údermi, ponižovaním, vyvolávaním strachu
a neodôvodneným obmedzovaním v prístupe k majetku (osobného motorového vozidla). Z uznesenia
Okresného súdu Košice I sp. zn. 5Tp/47/05 zo dňa 21. 4. 2005 súd zistil, že týmto uznesením dňa 21.
4. 2005 bol vzatý žalobca do väzby s tým, že u neho začala táto väzba plynúť dňom 18. 4. 2005 od
20:52 hod. a mala sa vykonať v Ústave na výkon väzby a v ústave na výkon trestu odňatia slobody

v Košiciach. V odôvodnení tohto uznesenia súd poukázal na skutky uvedené v uznesení o vznesení
obvinenia voči žalobcovi, pričom uviedol, že prokurátor Okresnej prokuratúry Košice I podal dňa 20.
4. 2005 návrh na vzatie obvineného (žalobcu) do väzby, ktorú zdôvodnil tým, že obvinený bol už v
minulosti súdne trestaný, pričom spáchať mal trestný čin v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia.
Po preskúmaní vyšetrovacieho spisu, návrhu prokurátora ako aj po výsluchu obvineného súd dospel
k záveru, že v prípade obvineného (žalobcu) sú dané formálne i materiálne podmienky na jeho vzatie

do väzby. Súd poukázal aj na to, že vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice I,
Úradujustičnejakriminálnejpolíciepostupovalsprávneprivzneseníobvineniapretrestnýčinvydierania,
pretože z doteraz zhromaždených dôkazných materiálov resultuje dôvodný predpoklad, že obvinený
(žalobca) tak ako je to uvedené vo výrokovej časti uznesenia vyšetrovateľa o vznesení obvinenia bude
pokračovať v trestnej činnosti. Súd v odôvodnení vyslovil záver, že sú dané dôvody väzby podľa § 67

ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Podľa tohto dôvodu môže byť vzatý do väzby len vtedy obvinený,
ak sú tu konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná
trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil. Súd
konštatoval v tomto uznesení, že obvinený /žalobca/ bol doposiaľ jedenkrát súdne trestaný a to trestným
rozkazom Okresného súdu Košice I sp. zn. 2T/253/02 zo dňa 30. 8. 2002 za trestný čin podľa § 250 ods.

1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov, ktorého výkon
bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu do 1. 10. 2005. Uvedené skutočnosti u žalobcu, ako aj
charakter trestnej činnosti kedy sa trestného činu vydierania dopustil 3 skutkami v časovom rozpätí od
5. 2. 2005 do 18. 4. 2005, podľa názoru súdu dostatočne konkrétne odôvodňovali obavu, že v prípade
prepustenia na slobodu by obvinený mohol pokračovať v trestnej činnosti. Voči tomuto uzneseniu o vzatí

väzby žalobca podal sťažnosť, ktorá bola uznesením Krajského súdu sp. zn. 2Tpo/117/05 zo dňa 27. 7.
2005 zamietnutá. Z uznesenia Okresného súdu Košice I sp. zn. 7T/101/2005 zo dňa 21. 12. 2005 súd
zistil, že obžalovaný L. U. (žalobca) bol prepustený z väzby na slobodu a súd prijal podľa § 73 ods. 1
písm. b/ Trestného poriadku prijal jeho písomný sľub. Zároveň mu súd uložil povinnosť oznámiť súdu
zmenu miesta pobytu. V odôvodnení uvedeného uznesenia sa uvádza, že je potrebné konštatovať, že

väzobné dôvody vyjadrené v § 67 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku (obava z pokračovania v trestnej
činnosti) u obžalovaného naďalej pretrvávajú, súd však vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu,
ako aj na osobu obžalovaného, považoval jeho sľub za dostatočnú náhradu väzby a preto rozhodol
o jeho prepustení z väzby na slobodu. Voči tomuto uzneseniu podal okresný prokurátor sťažnosť, o
ktorej rozhodol Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 8Tos/75/05 dňa 9. 1. 2006 tak, že zamietol

sťažnosť okresného prokurátora. V odôvodnení tohto uznesenia Krajský súd poukázal, že sa stotožnil
so správnymi a zákonnými dôvodmi napadnutého uznesenia, pretože po preskúmaní veci vzhľadom na
osobu obžalovaného ako aj na povahu prejednávanej veci, tiež dospel k záveru, že boli splnené zákonné
podmienky prijatia písomného sľubu, ktorý obžalovaný ponúkol. Za vyššie uvedené skutky Okresná
prokuratúra Košice I podala pod sp. zn. 2Pv/567/05 na Okresný súd Košice I obžalobu na obvineného

žalobcu a na Ľ.E. T. a to dňa 12. 10. 2005. Z rozsudku Okresného súdu Košice I č. k. 7T/101/2005-410
zo dňa 7. 6. 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 8. 6. 2012, súd zistil, že súd obžalovaného
L. U. spod obžaloby okresného prokurátora Košice I pre skutky vyššie citované oslobodil, nakoľko
nebolo dokázané, že sa stali skutky, pre ktoré bol obžalovaný stíhaný. Po ukončení trestného stíhania
žalobca podal na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky dňa 6. 12. 2012 žiadosť o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. V zmysle tohto zákona si uplatnil nemajetkovú ujmu spôsobenú mu nezákonným
rozhodnutím a žiadal priznať nemajetkovú ujmu vo výške 80 000 eur. Žalobca predložil súdu spolu so
žalobou oznámenie o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody, ktorú mu zaslalo
MinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepublikyzodňa7.5.2003avktorommuoznámilo,žeprerokovalo

jeho žiadosť, pričom žiadosti nevyhovelo. Podľa názoru Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
nebolo v danej veci preukázané splnenie zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody,
preto bola predmetná žiadosť žalobcu posúdená ako nedôvodná. Žalobca vo svojej výpovedi pred
súdom potvrdil, že bol súdne trestaný asi dvakrát, pred vzatím do väzby pracoval ako vodič taxislužbyna dohodu u svojej bývalej manželky. S bývalou manželkou C. U. V. O. H. U. Č.. XX X. M. O. X., ale
vzhľadom na vzájomné rozpory medzi nimi, sa presťahoval do podnájmu na sídlisko O. L. X. M.. Uviedol,
že podľa neho bol vzatý do väzby neprávom, pretože jeho bývalá manželka ho obvinila, že ju týral

alebo že sa jej vyhrážal. Po prepustení z väzby bola celá jeho rodina rozhádaná, prestal sa stýkať s
rodinnými príslušníkmi, v mieste bydliska sa mu vysmievali, že bol trestne stíhaný, z dôvodu čoho odišiel
za prácou do Čiech. Uviedol, že má obavy stretnúť sa s bývalou manželkou, aby znovu nedala na neho
podnet na trestné stíhanie. Do M. chodieva veľmi nepravidelne, našiel si zamestnanie cez pracovnú
agentúru, kde dosahoval zárobok 14.000 až 15.000 korún českých mesačne. Má 3 sestry, s ktorými

sa predtým stretával dennodenne. Počas väzby ho navštevovala jedna zo sestier, pričom mu vyčítala
jeho konanie. Po prepustení z väzby jeho sestry čiastočne zmenili správanie voči nemu. Súd vypočul
svedkov X. V., L. V. R. B. V.. Žalobca o tom, že bol po prepustení z väzby zamestnaný predložil súdu
potvrdenie o zdaniteľných príjmoch zo závislej činnosti a z funkčných pôžitkov za rok 2009, z ktorého
súdu zistil, že pracoval v Českej republike v spoločnosti X. F.. F.. E.. D.., P. XX, O. L.. Za vyššie uvedené
obdobie mal príjem 64.000 korún českých a to za mesiace máj až december 2009. Podľa potvrdenia

citovaného zamestnávateľa mal žalobca priemerný mesačný zárobok vo výške 7.151 korún českých.
V tejto spoločnosti bol zamestnaný do XX. X. XXXX. Žalobca ďalej predložil súdu potvrdenie o dĺžke
zamestnania u svojho zamestnávateľa JASK s. r. o. Svidník, kde bol zamestnaný od XX. XX. XXXX
Y. X. XX. XXXX, ďalej zápočtový list spoločnosti L. F.. E.. D.. F.Í. o tom, že bol zamestnaný v tejto
spoločnosti od 8. X. XXXX Y. XX. X. XXXX, teda 46 dní. Zo zápočtového listu predloženého žalobcom

vyhotoveného spoločnosťou P. F.. E.. D.. P. súd zistil, že v tejto spoločnosti pracoval žalobca od XX.
X. XXXX Y. XX. X. XXXX. Z výpovede žalobcu súd zistil, že v súčasnosti je zamestnaný v spoločnosti
P. F.. E.. D.., B., Česká republika. Súd sa oboznámil aj s trestným spisom Okresného súdu Košice I
sp. zn. 7T/101/2005, v ktorom bolo vedené trestné stíhanie voči žalobcovi za vyššie uvedené trestné
činy. Z uvedeného trestného spisu sa súd oboznámil s úradným záznamom o predvedení obvineného

(žalobcu) dňa 18. 4. 2005, ktorý bol predvedený na požiadavky vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva
Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície. V tomto úradnom zázname bolo uvedené, že
žalobca je bez zamestnania. Bolo zistené, že počas previerky s poškodenou (manželkou žalobcu),
ktorá sa nachádzala v služobnom motorovom vozidle jej obvinený žalobca 5 krát telefonoval na mobilný
telefón,pričomnamobilnomtelefóneidentifikovanémiestoodkiaľvolalbolonaL.Z.X.M.P.B.N.,kdebol

následneobvinený,zadržanýapredvedenývyšetrovateľoviÚradujustičnejakriminálnejpolície.Žalobca
bol zadržaný na základe zápisnice o zadržaní obvineného vyhotovenej vyšetrovateľom Okresného
riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, Úradu justičnej a kriminálnej polície dňa 19. 4. 2005 a ktorý
bol zadržaný z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku, lebo bola dôvodná
obava, že obvinený bude pôsobiť na svedkov a bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný

čin, o ktorý sa pokúsil alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo hrozil. Aj v tejto zápisnici je
uvedené, že žalobca je bez pracovného pomeru. Okresná prokuratúra Košice I dňa 20. 4. 2005 podala
na Okresný súd Košice I návrh na vzatie do väzby žalobcu a Ľ. T.. Okrem iného sa v tomto návrhu na
vzatie do väzby uvádza, že ako z odpisu trestu obvineného žalobcu vyplýva doposiaľ, že bol celkovo 4
krát odsúdený, pričom v 3 prípadoch sa naň hľadí ako by odsúdený nebol. Naposledy mu bol rozsudkom

Okresného súdu Košice I sp. zn. 2T/253/02 z 30. 8. 2002 uložený za trestný čin podľa § 250 ods.
1 Trestného zákona podmienečný trest odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov so skúšobnou dobou
do 1. 10. 2005. Lustráciou v registri Okresnej prokuratúry bolo zistené, že na obvineného (žalobcu)
bola dňa 22. 3. 2005 podaná obžaloba pod č. k. 3Pv/166/05-11 za trestné činy podľa § 197 ods. 1, 2
Trestného zákona a § 238 ods. 1 Trestného zákona, pričom poškodenou bola jeho bývalá manželka

C. U.. Ďalej v návrhu bolo uvedené, že už v minulosti sa opakovane dopúšťal žalobca trestnej činnosti
rôzneho charakteru, pričom trestný čin spáchal v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia. Preto
v danom prípade sú dané konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu, že obvinený bude pokračovať
v trestnej činnosti alebo že vykoná trestný čin, ktorým hrozil. Zo znaleckého posudku č. 14/2005 a č.
12/2005 vypracovaného MUDr. Silviou Kitkovou, znalkyňou z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie

psychiatria a MUDr. Ivanom Dócim, znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria zo
dňa 19. 5. 2005 súd zistil, že žalobca v dňoch páchania trestných činov vydierania bol schopný rozoznať
spoločenskú nebezpečnosť svojho konania, jeho ovládacie schopnosti boli znížené v nepodstatnej
miere alkoholom, ktorý skonzumoval sám a dobrovoľne. V čase páchania druhého trestného činu bol
schopný rozoznať spoločenskú nebezpečnosť svojho konania, je veľmi pravdepodobné, že takmer vždy

pri páchaní tohto trestného činu bol pod vplyvom alkoholu, tento alkohol skonzumoval sám, dobrovoľne
a jeho ovládacie schopnosti boli s konzumovaným alkoholom znížené len v nepodstatnej miere. V
znaleckom posudku ďalej znalci poukázali na to, že žalobca je závislý od alkoholu a je ambulantne
protialkoholicky liečený, pričom doporučili pokračovať v ochrannej ambulantnej protialkoholickej liečbe.V cit. trestnom konaní bol vypracovaný aj znalecký posudok č. 10/2005 vo veci týrania blízkej a
zverenej osoby, ktorý vypracoval znalec Doc. PhDr. Miroslav Skorodenský, CSc. na základe objednávky
Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, Úradu justičnej a kriminálnej polície. Tento

znalecký posudok mal vypracovať z dôvodu toho, že žalobca bol stíhaný za trestný čin z vydierania,
týrania blízkej a zverenej osoby a medzi inými otázkami sa mal vyjadriť aj k tomu, či je syndróm týranej
osoby u poškodených C. U. R. L. Y. P. U. R. L. V.. V závere svojho znaleckého posudku menovaný
znalec uviedol, že u bývalej manželky žalobcu boli preukázané prvky syndrómu týranej osoby ako v
oblasti fyzického násilia, tak aj v oblasti psychického násilia, ktoré sa prejavujú psychickou traumou,

manifestujúcou sa v celkovej emocionálnej instabilite, obseciách, precitlivelosti, strachu a obavách z
budúcnosti vyúsťujúcich do depresívnej nálady. U L. V. - Y. C. U. znalec uviedol, že syndróm týraného
dieťaťa sa prejavil v oblasti psychických útrap použitými spôsobmi týrania: rôzne formy manipulácie so
strachom alebo láskou, vyhrážaním sa, posmechom, neprimeraným kritizovaním alebo ponižovaním,
dávaním neprimeraných alebo dlhodobých trestov zo strany obvineného (žalobcu). Bezprostrednou
reakciou na tieto útrapy je psychická trauma vyúsťujúca u poškodenej do následkov pripomínajúcich

depresiu, schizoidné tendencie, emocionálnu instabilitu s následnými prejavmi apatie a nezáujmu, ale
aj zvýšenou hladinou cukru v krvi. U poškodeného P. U. sa syndróm týraného dieťaťa prejavil v oblasti
psychických útrap použitými spôsobmi týrania podobných ako u jeho sestry L. V. zo strany obvineného.
Bezprostrednou reakciou na tieto útrapy je psychická trauma vyúsťujúca u P. U. do impulzívneho viac
agresívneho, asociálneho správania, ktoré suspektne môže viesť k poruchám správania. Z výpovede

žalobcu pred Okresným riaditeľstvom Policajného zboru, Úradom justičnej a kriminálnej polície zo
dňa 19.4.2005 súd zistil, že žalobca uviedol, že ukončil 9 tried základnej školy, nastúpil na učňovskú
školu v Košiciach, ktorú však neukončil. Pracoval ako vodič v Pozemných stavbách do roku 1991,
potom vystriedal viacero zamestnaní, pričom pracoval ako prevádzkar kuchyne do roku 1996, odvtedy
nepracuje nikde. Bol súdne trestaný dvakrát, pričom v dobe výsluchu bol podmienečne odsúdený. Súd,

vychádzajúc z § 3 ods. 1, 2, § 8 ods. 5 písm. b/, ods. 6 písm. a/, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4 a § 17 ods.
1, 2 cit. zák. , z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobca bol vzatý do väzby uznesením
Okresného súdu Košice I č. k. 5Tp/47/05 dňa 21. 4. 2005, pričom táto väzba trvala do 9. 1. 2006,
kedy bol prepustený na slobodu uznesením Okresného súdu Košice I dňa 21. 12. 2005. Súd prepustil
žalobcu na slobodu a prijal jeho písomný sľub. Väzba trvala však do 9. 1 2006, pretože voči uzneseniu

o prepustení žalobcu na slobodu podal okresný prokurátor sťažnosť, ktorá bola zamietnutá uznesením
Krajského súdu v Košiciach č. k. 8Tos/75/05 zo dňa 9. 1. 2006. Rozsudkom Okresného súdu Košice
7T/101/2005 zo dňa 7. 6. 2012 bol žalobca oslobodený spod obžaloby okresného prokurátora Košice I
zo skutkov, ktoré mu boli kladené za vinu v obžalobe a ktoré súd citoval vyššie. Žalobca podal žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom túto žiadosť zaslal žalovanému dňa 6. 12.

2012. Výsledok predbežného prerokovania nároku sa dozvedel žalobca od svojho právneho zástupcu,
ktorému dňa 7. 5. 2013 žalovaný oznámil, že žiadosť žalobcu bola predbežne prerokovaná podľa
zákona č. 514/2003 Z. z., pričom neboli splnené zo strany žalobcu zákonné podmienky pre priznanie
nároku na náhradu škody a preto bola žiadosť žalobcu posúdená ako nedôvodná. V rámci žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody si žalobca uplatnil voči žalovanému nemajetkovú

ujmu vo výške 80.000 eur. Vykonaným dokazovaním bolo súdu preukázané, že boli splnené podmienky
pre nepriznanie náhrady škody žalobcovi, ktoré sú uvedené v zákone č. 514/2003 Z. z., konkrétne v §
8 ods. 6 písm. a) tohto zákona, ktorý nepriznáva právo na náhradu škody vtedy, ak si osoba uloženie
trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama. V danom prípade súd dospel k záveru, že v
čase vzatia žalobcu do väzby sa žalobca vyhrážal manželke telefonátmi. Časť týchto telefonátov bola

aj v trestnom konaní zaznamenaná, pričom trestného činu vyhrážania sa dopúšťal v skúšobnej dobe,
rovnako sa mal dopustiť v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia aj týrania blízkej a zverenej
osoby, takže tu bolo podozrenie z vyhrážania sa bývalej manželky za účelom získania motorového
vozidla. Žalobca bol dovtedy 4 krát súdne trestaný, pričom súd pri vzatí do väzby vychádzal z obsahu
vyšetrovacieho spisu a zo zaznamenaných výrokov žalobcov voči svojej bývalej manželke, ktoré boli

násilného charakteru. Uvedených skutkov sa dopúšťal žalobca počas skúšobnej doby podmienečného
odsúdenia. V čase vzatia do väzby žalobcu existovali dôvody väzby, že by mohol pokračovať v trestnej
činnosti, z ktorej bol obvinený, teda súd v trestnom konaní dospel k záveru, že existujú dôvody väzby
uvedené v uznesení o vzatí žalobcu do väzby. Z väzby bol síce žalobca prepustený na slobodu, ale s
tým, že súd prijal jeho sľub ako obvineného. Zo správania sa obvineného, teda žalobcu, tak vyplývalo,

že si sám zapríčinil to, že bol vzatý do väzby a preto mu nepatrí právo na náhradu škody voči štátu v
zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.. Z uvedených dôvodov súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.
Okrem uvedeného súd dodal, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal súdu svoje tvrdenia uvedené
v žalobe, že bol pred vzatím do väzby pracovne činný, pretože bol preukázaný v tomto konaní opak, a tože bol pred vzatím do väzby žalobca nezamestnaný, čo vyplýva aj z jeho výpovedí v prípravnom konaní.
Ďalej žalobca vo svojej žalobe tvrdil, že si zarábal na svoje živobytie, čo však súdu rovnako nepreukázal,
pretože nepredložil doklady, že by bol pracovne činný. Sám vo svojej výpovedi v prípravnom konaní

uviedol, že je nezamestnaný od roku 1996. Žalobca nepreukázal ani svoje tvrdenia uvedené v žalobe,
že viedol riadny život pred vzatím do väzby, pretože ku skutkom, ktoré mu boli kladené v obžalobe
za vinu, došlo v čase jeho podmienečného odsúdenia. Žalobca vo svojej žalobe tvrdil, že väzobné
stíhanie mu spôsobilo psychické problémy a že bol odcudzovaný širokou verejnosť a príbuznými, čo
však nepreukázal súdu žiadnymi relevantnými dôkazmi. V konaní bolo preukázané, že po prepustení na

slobodu žalobca sa zamestnal, naďalej pracuje v Českej republike. Z uvedených dôvodov aj preto preto
súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že má nárok na náhradu škody voči žalovanej. O trovách
konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. V danom prípade žalovaná mala plný úspech vo veci, preto
má právo na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100 %.

4. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z odvolacích dôvodov uvedených v § 365

ods. 1 písm. d), f) a h) C.s.p., t.j., že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

5. V odvolaní poukázal na dôvody podanej žaloby a celý priebeh trestného konania, vrátane vzatia a

prepustenia z väzby. Zdôraznil, že súd nevzal do úvahy skutočnosť, že bol spod žaloby prokurátora
Okresnej prokuratúry Košice I v plnom rozsahu oslobodený, čo znamená, že čin, ktorý bol mu kladený
za vinu, nespáchal. Poukázal na to, že argumentácia súdu prvej inštancie v tom smere, že žalobca si
väzbu zavinil sám a tým - naplní ust. § 8 ods. 6 písm. a) zák. Č. 514/2003 Z. z. je v rozpore s účelom
tohto zákona, v rozpore s Ústavou SR a ustanoveniami medzinárodných zmlúv, ktorými je SR viazaná.

Uviedol, že je pravdou, že žalobca bol v minulosti súdne trestaný, ale tento fakt neoprávňoval orgány
prípravného konania na vznesenie obvinenia, ani súd na vzatie do väzby za skutky, ktoré nespáchal.
Poukázal na to, že väzba je najzávažnejší zásah do osobnej slobody jednotlivca v trestnom konaní, že
žalobca v nej strávil nezákonne čas od 18. 4. 2005 do 09. 1. 2006 a žiaden právny predpis neoprávňuje
súd prvej inštancie konštatovať, že sa nič nestalo, že žalobca vyše osem mesiacov strávil vo väzbe len

preto, že bol v minulosti súdne trestaný. Týmto faktom si žalobca väzbu nezavinil, táto bola zavinená
nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia a nezákonným rozhodnutím o väzbe. Ďalej poukázal na
konštantnú judikatúru a na to, že oslobodzujúcim rozsudkom bola spochybnená hodnovernosť výpovede
poškodenej, o výpoveď ktorej sa opieralo uznesenie o vznesení obvinenia, ako jedna z materiálnych
podmienok vzatia do väzby a uznesenie o vzatí do väzby. Z uvedených dôvodov tvrdil, že nie je možné

vychádzať z toho, že si vzatie do väzby zavinil sám. Citoval § 3 ods. 1, § 8 ods. 5, § 17 ods. 1 zák.
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, čl. 46 ods. 3 Ústavy
SR, sčasti z dôvodov uznesenia Najvyššieho súdu SR 4Mco/15/2009. Poukázal aj na to, že to, že
bol v minulosti súdne trestaný, nič nemení na tom, že bol v tomto prípade spod obžaloby v plnom
rozsahu oslobodený, t.zn., že trestné činy, ktoré mu kladené za vinu, nespáchal a vzhľadom k tomu treba

považovať rozhodnutie o vzatí do väzby za nesprávne, nezákonné. Ďalej citoval sčasti z odôvodnenia
Nálezu Ústavného súdu SR ÚS 540/2016. Ďalej poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
7Cdo/121/2012, z odôvodnenia ktorého sčasti citoval. Nesúhlasil so záverom súdu, že nepreukázal,
že má nárok na náhradu škody voči žalovanej. Poukázal na svoju výpoveď pred súdom 10. 05. 2017,
kedy uviedol, že predtým, než bol vzatý do väzby, pracoval na dohodu ako vodič taxislužby u svojej

bývalej manželky, ktorá však za neho neodvádzala odvody do fondov, že po prepustení z väzby bola jeho
rodina rozhádaná, prestal sa s rodinou navštevovať, dá sa povedať, že o rodinu prišiel. Po prepustení z
väzby sa mu každý vysmieval a bol nútený odísť za prácou z územia Slovenskej republiky. Tieto tvrdenia
žalobcu vo svojom výsluchu dňa 27. 10. 2017 potvrdili svedkovia L. V., X. V. R. B. V., ktoré zhodne
uviedli, že mal po prepustení z väzby problém sa zaradiť do rodiny, do pracovného procesu, že bol z toho

psychicky na dne. Tvrdil, že utrpel nemajetkovú ujmu samotným výkonom väzby, ktorý predstavoval
vážny zásah do osobnej slobody, následne vyvolal ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život.
Trestné stíhanie trvajúce odo dňa 18. 4 .2005 až do vyhlásenia oslobodzujúceho rozsudku dňa 07.
6. 2012, t.j. viac ako 7 rokov predstavovalo dlhotrvajúci zásah do osobnostných práv žalobcu. ktorý
pretrváva až dodnes. Priznanie nemajetkovej ujmy, ktorej za primeranú výšku považoval sumu 11.450,-

eur, je spôsobom umožňujúcim zmiernenie následkov neoprávneného zásahu, ktorý ovplyvnil osobný
a spoločenský život žalobcu. Navrhol rozsudok zmeniť, žalobe vyhovieť a priznať mu náhradu trov
konania.6. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. - na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 C.s.p. a rozsudok

ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p., lebo súd úplne zistil skutkový stav veci, správne
ho právne posúdil, jeho odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s jeho
odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, na dôvody ktoré v celom rozsahu odkazuje, na čom nič
nemení ani podané odvolanie žalobcom, ktorý v podstate iba opakuje skutočnosti uvádzané už pred
súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd v odôvodnení rozsudku riadne a presvedčivo vysporiadal.

7. Žalobca v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) C.s.p., t.j., že
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.

8. Ani jeden z vyššie uvedených odvolacích dôvodov nie je daný.

9. Inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm.
d) C.s.p. podľa ustanovenej praxe sú všetky vady, prejavujúce sa v inom postupe súdu prvej inštancie
pri dokazovaní, nesprávnom posudzovaní procesných otázok, ktoré neboli predmetom samostatného

rozhodovania, chybnom poučovaní strán sporu a v ďalších nedostatkoch jeho činnosti, ku ktorým došlo
v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú
bez ďalšieho, ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré
mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

10. V odvolaní žalobca neuvádza žiadnu skutočnosť, ktorá by zakladala existenciu tohto odvolacieho
dôvodu, pritom ani odvolací súd nezistil takú skutočnosť, ktorá by zakladala existenciu tohto odvolacieho
dôvodu.

11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci

spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré
je nesprávne lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a
chybamiprávnehoposúdeniajeúzkavzájomnásúvislosť,keďžepríčinounesprávnych(nedostatočných)
skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp.

zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že buď
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na

chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov,
ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti),
zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá
tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 C.s.p.

12. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov,
príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti

(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 C.s.p.

13. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany i podľa

príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne hovyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod
právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

14. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne
aplikoval, tzn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a
povinnostiach strán sporu, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní žalobcu.

15. Pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so záverom súdu

prvej inštancie, že zo správania žalobcu ako obvineného vyplynulo, že si sám zapríčinil to, že bol vzatý
do väzby, že v čase vzatia žalobcu do väzby sa žalobca vyhrážal manželke telefonátmi a že časť týchto
telefonátov bola aj v trestnom konaní zaznamenaná, pričom tohto konania sa dopúšťal v skúšobnej
dobe tak, že bolo dôvodné podozrenie z jeho vyhrážania sa bývalej manželke, ako aj vyhrážania
sa za účelom získania motorového vozidla. Súd správne vychádzal z obsahu vyšetrovacieho spisu
a zo zaznamenaných výrokov žalobcu voči svojej bývalej manželke, ktoré boli násilného charakteru.

Navyše bolo to v čase, keď bol žalobca v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia a v tom čase
existovali aj dôvody väzby, že by mohol pokračovať v trestnej činnosti, z ktorej bol obvinený. Okrem
iného v rámci trestného konania boli vypracované aj znalecké posudky č. 14/2005 a č. 12/2005
MUDr. Silviou Kitkovou, znalkyňou z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvie psychiatrie a MUDr.
Ivanom Dócim, znalcom z odboru zdravotníctva a farmácia, odvetvie psychiatria, z ktorých záverov,

okrem iného, bolo zistené, že žalobca bol závislý od alkoholu, že bol ambulantne protialkoholicky
liečený, pričom mu doporučili pokračovať v ochrannej ambulantnej protialkoholickej liečbe. Zo záverov
znaleckého posudku 10/2005 znalca doc. PhDr. Miroslava Skorodenského, CSc. vyplynulo, že u
bývalej manželky žalobcu boli preukázané prvky syndrómu týranej osoby ako v oblasti fyzického
násilia, tak aj oblasti psychického násilia, ktoré sa prejavovali psychickou traumou, manifestujúcou sa

v celkovej emocionálnej instabilite, obcesiách a precitlivenosti, strachu a obavách z budúcnosti a u
dcéry žalobcu C. U. znalec uviedol syndróm týraného dieťaťa, ktorý sa prejavil v oblasti psychických
útrap použitými spôsobmi týrania rôzne formy manipulácie so strachom alebo láskou, vyhrážaním sa,
posmechom,neprimeranýmkritizovanímaleboponižovaním,dávanímneprimeranýchalebodlhodobých
trestov zo strany obvineného a bezprostrednou reakciou na tieto útrapy, psychická trauma vyúsťujúca

u poškodenej do následkov pripomínajúcich depresiu, schizoidné tendencie, emocionálnu instabilitu
s následnými prejavmi apatie a nezáujmu. U poškodeného P. U., syna žalobcu sa prejavil syndróm
týraného dieťaťa v oblasti psychických útrap použitými spôsobmi týrania podobných ako u jeho sestry
a bezprostrednou reakciou na tieto útrapy bola psychická trauma vyúsťujúca do impulzívneho viac
agresívneho a sociálneho správania, ktoré subjektívne mohlo viesť k poruchám správania.

16. Odvolací súd sa preto stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že neboli splnené podmienky pre
priznanie náhrady škody žalobcovi uvedené v zákone 514/2003 Z.z., a to konkrétne v § 8 ods. 6 písm. a/
tohto zákona, ktoré nepriznáva právo na náhradu škody vtedy, ak si osoba uloženie trestu, ochranného
opatrenia alebo väzbu zavinila sama. Obsah vyšetrovacieho spisu, dôkazy uvedené vo vyšetrovacom

spise, najmä obsah telefonátov zaznamenaných v trestnom konaní nasvedčovali tomu, že správanie
žalobcu dávalo existenciu dôvodov na vzatie do väzby a že by mohol pokračovať v trestnej činnosti, z
ktorej bol obvinený, čím si zapríčinil, že bol vzatý do väzby a z tohto dôvodu mu nepatrí právo na náhradu
škody voči štátu. Rovnako sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca
žiadnym spôsobom nepreukázal tvrdenia uvedené v žalobe, že bol pred vzatím do väzby pracovne

činný, pretože bol preukázaný opak, že pred vzatím do väzby bol nezamestnaný, čo vyplynulo aj z jeho
výpovedí v prípravnom konaní. Pokiaľ žalobca poukazuje na tú skutočnosť, uvedenú v odvolaní, že pred
vzatím do väzby pracoval na dohodu ako vodič taxislužby u svojej bývalej manželky, ktorá však za neho
neodvádzala odvody do fondov, táto skutočnosť nebola preukázaná a ťažko možno aj predpokladať s
ohľadom na trestné stíhanie, ako aj obsah telefonických hovorov, že by mohol u nej ďalej pracovať ako

vodič. Bolo napokon preukázané, že po prepustení z väzby a oslobodení žalobcu spod obžaloby, sa
zaradil do pracovnej činnosti. Odvolací súd poukazuje na závery súdu, vo vzťahu k uplatneniu nároku
podľa § 17 ods. 1, 2 cit. zákona na nemajetkovú ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, že väzobné
stíhanie mu spôsobilo psychické problémy a že bol odsudzovaný širokou verejnosťou a príbuznými,
nepreukázal pred súdom žiadnymi relevantnými dôkazmi.

17. Vo vzťahu k nepriznaniu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s tým, že žalobca si vzatie
do väzby zapríčinil aj sám podľa § 8 ods. 6 písm. a/ cit. zákona, odvolací súd poukazuje na uznesenie
Ústavného súdu SR I. ÚS 444/2012-17 z 3.10.2012, v ktorom bola sťažnosť sťažovateľa odmietnutá prezjavnú neopodstatnenosť. V odôvodnení uvedeného uznesenia ústavný súd, o.i., uviedol, že: „ Podľa § 8
ods. 6 zák. č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody nevznikne, ak si osoba uloženie trestu ochranného
opatrenia alebo väzbu zavinila sama. Uvedené ustanovenie jednoznačne vymedzuje prípady, kedy

žalobca nemá právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe. V prejednávanej veci žalobca
pred vznesením obvinenia a pred rozhodnutím o väzbe sa správal agresívne, agresivitu zvyšovalo
použitie alkoholu a vzhľadom na predchádzajúce útoky, aj agresívne správanie na pracovisku manželky
a na polícii bolo dôvodom k podaniu návrhu a následnému vzatiu do väzby. Z výpovedí poškodenej,
výpovedí detí a matky žalobcu a ďalších svedkov jednoznačne vyplynulo, že konanie žalobcu naplnilo

znaky stíhaného prečinu, čo bolo uvedené aj v uznesení okresného súdu. V prejednávanej veci
(sťažnostnej veci pred ústavným súdom) bolo zrejmé, že žalobca si svojím správaním väzbu zavinil
sám, čo vyplýva z vyjadrení a podaného trestného oznámenia poškodenej, na základe ktorej bolo začaté
trestné stíhanie. Tým, že svoju výpoveď zmenila a tým vlastne podnet na začatie trestného stíhania
vzala späť, v zmysle citovaného ustanovenia žalobcovi právo na náhradu škody nevzniklo. V uvedenej
sťažnostnej veci ústavný súd na doplnenie uviedol, že predpoklady vzniku nároku na náhradu škody

spôsobenej rozhodnutím o väzbe sú v zákone č. 514/2003 Z.z o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vymedzené tak
pozitívne (§ 8 ods. 5), ako aj negatívne (§ 8 ods. 6), že nevyhnutným predpokladom na vznik nároku
na náhradu škody je teda naplnenie niektorej z hypotéz predpokladaných v § 8 ods. 5 zákona č.
514/2003 Z.z., t.j. že voči osobe, ktorá bola vzatá do väzby, bolo trestné stíhanie zastavené, bola spod

obžaloby oslobodená alebo vec bola postúpená inému orgánu, že ide však len o prvý predpoklad vzniku
tohto nároku, pretože vychádzajúc z logického a systematického výkladu zákona č. 514/2003 Z.z., je
kumulatívnoupodmienkousúčasnenenaplneniežiadnehoznegatívnychpredpokladov,zaktorýchnárok
na náhradu škody nevznikne podľa § 8 ods. 6 (in concreto zavinenie väzby). Inak povedané, v prípade
naplnenianiektoréhoznegatívnychpredpokladovuvedenýchv §8ods.6zákonač.514/2003Z.z.(napr.

i zavinenie väzby, i zastavenie trestného stíhania z dôvodu, že trest, ku ktorému môže stíhanie viesť,
je celkom bez významu popri treste, ktorý pre iný čin bol obvinenému už uložený alebo i oslobodenie
spod obžaloby, pretože osoba nie je trestne zodpovedná). Nárok na náhradu škody nevznikne ani v
prípade danosti niektorého z pozitívnych predpokladov vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutím o väzbe ust. v § 8 ods. 5 zákona 514/2003 Z.z. Čo je potrebné považovať za zavinenie

väzby samotnou osobou, ktorá žiada o náhradu škody, zákon č. 514/2003 Z.z. bližšie neustanovuje,
preto je interpretácia a aplikácia tohto zákonného ustanovenia zverená všeobecným súdom, ktoré o
nárokoch na náhradu škody spôsobenej väzbou rozhodujú. Pri tomto rozhodovaní vychádzajú vždy z
konkrétnych okolností každého prípadu zistených z riadne vykonaného dokazovania, vychádzajúc z
ktorého im prislúcha urobiť právny záver o zavinení, resp. nezavinení väzby osobou žiadajúcou náhradu

škody.

18. Vychádzajúc aj z cit. nálezu ústavného súdu, z konkrétnych okolností tohto prípadu, je nepochybné,
že v čase vzatia do väzby v r. 2005, vzhľadom na vtedajšie správanie sa žalobcu voči manželke, ako aj
dôkazom, ktoré boli v rámci trestného konania obsiahnuté vo vyšetrovacom spise, vrátane uvedených

znaleckých posudkov, odvolací súd dodáva, že existovala dôvodná obava, že by mohol pokračovať
v trestnej činnosti, ktorej sa mal dopúšťať voči manželke a maloletým deťom ako blízkym osobám, a
že bolo dané aj jeho zavinenie na vzatí do preventívnej väzby. Už aj z týchto dôvodov bolo potrebné
rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

19. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p.

20. Žalobca nemal v odvolacom konaní úspech a žalovanej trovy odvolacieho konania nevznikli, preto
stranám náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná.

21. Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).