Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. január 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 28Sa/1/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017202047
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Martinčeková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:1017202047.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosprávnysúd,vkonanípredsudkyňouJUDr.JanouMartinčekovou,vprávnejveci

žalobcu: MANIOM, s.r.o., so sídlom Palárikova č. 76, Čadca, IČO: 46 889 124, právne zast. advokátskou
kanceláriou V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého č. 4, Žilina, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa,
ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: W. G. A.ń, nar.
XX.XX.XXXX, bytom B. X/X, K., Poľská republika, právne zast. advokátskou kanceláriou V4 Legal,
s.r.o., so sídlom Tvrdého č. 4, Žilina, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
18468-3/2017-BA zo dňa 04. októbra 2017, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi, žalovanému a ďalšiemu účastníkovi náhradu trov konania n
e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím č.: 44897-1/2014-
CA zo dňa 11.09.2014 rozhodla, že W. G. A. nar. XX.XX.XXXX nevzniklo povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi
MANIOM s.r.o. od 01.02.2013 podľa slovenskej legislatívy. Rozhodla podľa § 178 ods. 1 písm. a)
bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej zákon o

sociálnom poistení). V odôvodnení prvostupňový správny orgán uviedol, že od 01. mája 2010 sa
uplatňuje Nariadenie EP a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení
nariadenia EP a Rady č. 988/2009 a vykonávacie nariadenie EP a Rady č. 987/2009 zo dňa 16.
septembra 2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004. Poukázal na článok 11 ods. 3 písm.
a) základného nariadenia, ako aj na článok 13 ods. 1 základného nariadenia. Sociálnej poisťovni
bolo dňa 12.06.2014 doručené oznámenie zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia,
Zakład Ubezpieczeń Społecznych (ďalej aj ZUS), Oddział w Opolu, z ktorého vyplýva, že W. G. A.

od 01.02.2013 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Táto osoba
vykonáva pre slovenského zamestnávateľa MANIOM s.r.o. práce marginálneho charakteru. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti tejto osobe nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi MANIOM s.r.o. od 01.02.2013
podľa slovenskej legislatívy.

2. Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodoval žalovaný, ktorý rozhodnutím č. 18468-3/2017-

BA zo dňa 04. októbra 2017 jeho odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Stotožnil sa
s právnym posúdením veci prvostupňovým správnym orgánom a konkrétne poukázal na nariadenie
č. 883/2004 a vykonávacie nariadenie 987/2009. Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť
uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancova samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva. Pravidlá určujúce
uplatniteľnú legislatívu ustanovenú v hlave II. základného nariadenia v znení neskorších zmien a
doplnkov majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo

viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude vzťahovať
legislatíva žiadneho členského štátu. Poukázal najmä na článok 16 ods. 2 a článok 16 ods. 3
vykonávacieho nariadenia, podľa ktorých určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne
určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú so zreteľom na článok 13
základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné.

Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého
členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Následne predbežné určenie uplatniteľných právnych
predpisov stanovené v ods. 2 sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie
určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s ods. 2, ak už
uplatniteľné právne predpisy, neboli definitívne určené na základe ods. 4. Skonštatoval, že Sociálnej
poisťovni bolo v súlade s článkom 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia zo strany poľskej inštitúcie

sociálneho zabezpečenia (ZUS) doručené oznámenie, ktorým ZUS určila, že W. G. A. podlieha v
období od 01.02.2013 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na
to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala, stalo
sa v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym. To znamená, že ZUS ako
príslušná inštitúcia štátu bydliska účastníka v spolupráci so Sociálnou poisťovňou, rešpektujúc postupy

určené v článku 16 vykonávacieho nariadenia, určila, že menovaný zamestnanec bude v období
od 01. februára 2013 podliehať právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Z
koordinačných nariadenínevyplývapreSociálnupoisťovňupovinnosťpredprijatímdefinitívnehourčenia
uplatniteľnej legislatívy opätovne preskúmať a preverovať skutočnosti, ktoré boli podkladom pre ZUS
na toto určenie. Ďalej vo všeobecnosti žalovaný sa zaoberal termínom zanedbateľnej činnosti podľa

praktickej príručky o uplatniteľných právnych predpisov v Európskej únii, európskom hospodárskom
priestore a vo Švajčiarsku. Samotné námietky zamestnávateľa a zamestnanca uvedené v odvolaní
vyhodnotil ako nedôvodné. Čo sa týka registračného listu fyzickej osoby - prihláška, uviedol, že táto
má deklaratórne účinky a nemôže deklarovať vznik povinného nemocenského poistenia ani ďalších
povinných poistení v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Na základe skutočností,

že zamestnancovi bola určená poľská uplatniteľná legislatíva, prvostupňový správny orgán dospel
k záveru, že zamestnávateľ prihlásil od 01. februára 2013 zamestnanca do systému slovenského
sociálneho poistenia nesprávne. Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo spochybnené
Sociálnou poisťovňou ani ZUS a bolo určené v súlade s článkom 15 a 16 a vykonávacieho nariadenia.
Je záväzné a nemôže do neho zasahovať ani súd. Z uvedeného dôvodu prvostupňový správny orgán

vydal napadnuté rozhodnutie, ktorým deklaroval, že zamestnancovi zamestnávateľa povinné poistenia
od 01.02.2013 podľa slovenskej legislatívy nevznikli.

3. V zákonnej lehote podal proti tomuto rozhodnutiu správnu žalobu žalobca. Ako základné žalobné body
uviedol: Postup žalovaného, ktorého výsledkom bolo vydanie napadnutého rozhodnutia o neexistencii

povinnéhopoisteniazamestnancažalobcuvzmysle§178ods.1písm.a)zákonaosociálnompoisteníje
z právneho hľadiska nesprávny. Poukázal na oznámenie ZUS, že sa na zamestnanca žalobcu v období
od 01.02.2013 vzťahujú právne predpisy Poľskej republiky v oblasti sociálneho zabezpečenia. Poukázal
na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej pokiaľ bolo rozhodnuté poľskou
inštitúciou o určení uplatniteľnej legislatívy a pokiaľ žalovaná nenamietala toto určenie, existencia takého

rozhodnutia mala mať zásadné dôsledky aj na postup žalovanej. Po takomto určení aplikovateľnej
legislatívy, ak sa stalo definitívnym, totiž Sociálna poisťovňa nemá vôbec právomoc konať a rozhodovať,
čo je skutočnosť vyplývajúca jednak z účelu nariadení, ako aj zo slovenského právneho poriadku
(rozsudok NS SR sp. zn. 9Sžso/160/2015). Žalobca teda konštatoval, že žalovaný nie je oprávnený
vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia zamestnanca žalobcu v súlade s § 178 ods. 1

písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení. Ďalej namietal, že vykonávanie činnosti marginálneho
charakteru treba posudzovať z pohľadu niekoľkých ukazovateľov, a teda individuálne. Žalovaný sa
len formálne vysporiadal so zistením skutočného stavu veci a v tomto ohľadne rozhodnutie prakticky
neodôvodnil. Paušálne poukázanie na ustanovenia právnych predpisov a nedôsledné vysporiadanie
sa s individuálnou situáciou posudzovanej osoby je nedostatočné a nezákonné. Samotná definícia

marginálnej práce uvedená v príručke je nezrozumiteľná. Nejednoznačnosť spočíva v použití spojok a/
alebo ako kritérií pri určení ukazovateľov zanedbateľných činností. Určenie výšky príjmu len v zmysle
všeobecných zásad je nemožné, nepoužiteľné a v rozpore so zásadou rovnosti, ktorá je spolu so
zásadou právnej istoty odvodená z ústavných tradícií členských štátov a medzinárodných nástrojov,zaručuje predvídateľnosť právnych situácií a vzťahov v oblasti úniového práva. Žiadal rozhodnutie
žalovaného zrušiť a vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.

4. Podaním zo dňa 08.03.2018 žalobca opravil žalobu v základnej náležitosti správnej žaloby a označil
ďalšieho účastníka konania, a to zamestnanca žalobcu W. G. A., nar. XX.XX.XXXX.

5. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 24. apríla 2018. Zotrval na právnom posúdení
veci ako ho uviedol v napadnutom rozhodnutí. Uviedol, že v danom prípade Sociálna poisťovňa

nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, ako to tvrdí žalobca, ale napadnutým rozhodnutím
rozhodla vo veci nevzniku sociálneho poistenia zamestnanca žalobcu podľa právnych predpisov
Slovenskej republiky. Žalobca totiž prihlásil zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov od
01.02.2013, pričom zamestnanec v uvedenom období podliehal právnym predpisom sociálneho
zabezpečenia Poľskej republiky. Preto bola Sociálna poisťovňa nútená odstrániť dôsledky nesprávnej
registrácie zamestnanca v registri poistencov, požadovanú nápravu nesprávnej registrácie bolo možné

zo strany Sociálnej poisťovne vykonať len vydaním rozhodnutia o nevzniku sociálneho poistenia podľa
slovenskej legislatívy, pretože na zamestnanca žalobcu sa v zmysle koordinačných nariadení vzťahuje
uplatniteľná legislatíva Poľskej republiky. Práve z dôvodu, že zamestnanec bol prihlásený do registra
poistencov, čo sa v konečnom dôsledku ukázalo ako neoprávnené, pobočka Sociálnej poisťovne musela
za účelom zosúladenia skutkového stavu so stavom právnym vydať rozhodnutie, že zamestnancovi

sociálne poistenie podľa slovenskej legislatívy nevzniklo. Taktiež následne jediný procesný postup, ktorý
mohla využiť Sociálna poisťovňa, ústredie v rámci odvolacieho konania, bolo prvostupňové rozhodnutie
potvrdiť. K žalobcom citovaným rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky žalovaný uviedol, že
tietorozsudkybolivydanévprípadoch,vktorýchbolauplatniteľnálegislatívaurčenávzájomnoudohodou
medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS v zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Postup podľa

tohto článku sa využíva až v prípade, ak nedôjde k určeniu uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16
ods. 2 vykonávacieho nariadenia, preto mal za to, že predmetné námietky žalobcu sú irelevantné.
Naopak poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/20/2015, podľa
ktorého, ak žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s článkom
15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo

sporné, sa Najvyšší súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie je kompetencia
krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Takéto definitívne určenie
uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné.

6. Žalobca podal k vyjadreniu žalovaného repliku podaním zo dňa 17.05.2018. Zotrval na svojich

všetkých písomných podaniach a na doplnenie uviedol, že skutočnosť, že žalovaný v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia poukazuje na oznámenie príslušnej poľskej sociálnej poisťovne, nemožno
vyhodnotiť tak, že zo strany príslušnej poľskej sociálnej poisťovne došlo vo vzťahu k zamestnancovi
žalobcu k definitívnemu určeniu uplatniteľnej legislatívy. Uviedol, že názory žalovaného, že nie je možné
v danom prípade použiť rozsudky, ktoré žalobca citoval v žalobe, sú v tomto prípadne nesprávne.

7. Žalovaný sa k replike žalobcu vyjadril duplikou zo dňa 11.06.2018.

8. Ďalšiemu účastníkovi (prostredníctvom jeho právneho zástupcu) nebola žaloba doručená, pretože je
zastúpený rovnakým právnym zástupcom ako žalobca a žalobu a jej opravu vyhotovil samotný právny

zástupca ďalšieho účastníka. Tento sa na výzvu správneho súdu osobitne k žalobe nevyjadril.

9. Krajský súd v Žiline, ako správny súd, preskúmal napadnuté rozhodnutie v zmysle § 199 a nasl. z.č.
162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej SSP) v spojení s § 177 SSP, preskúmavajúc napadnuté
rozhodnutie v zmysle § 203 ods. 2 SSP, pričom zistil, že rozhodnutie je v celom rozsahu zákonné, a

preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol z nasledovných dôvodov:

10. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.

Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych
veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu 16.10.2017
(právoplatnosť napadnutého rozhodnutia), do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o
vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.

Podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o

vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch,
príspevkunastarobnédôchodkovésporenie1)vspornýchprípadoch,opokute,penále,povolenísplátok
dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, 1) pokuty a penále.
1) Zákon č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Podľa článku 13 ods. 3 nariadenia EP a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie), osoba, ktorá zvyčajne

vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných
členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako
zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym
predpisom určeným v súlade s odsekom 1.
Podľa článku 14 ods. 5 písm. b) nariadenia EP a Rady č. 987/2009 (vykonávacie nariadenie), na účely

uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá "zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch", je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite
striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských
štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.

Podľa článku 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo
vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom
členského štátu bydliska.

Podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, určená inštitúcia členského štátu bydliska

bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na
článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za
predbežné.Inštitúciainformujeopredbežnomurčeníuplatniteľnýchprávnychpredpisovurčenéinštitúcie
každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

Podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, predbežné určenie uplatniteľných právnych
predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď
boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s
odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo
najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu

bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k
tejto veci odlišné stanovisko.

11. Zo správneho spisu správny súd zistil, že poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia Zakład
Ubezpieczeń Społecznych (ZUS) podaním zo dňa 16. augusta 2017 oznámila žalovanému, že ďalší

účastník W. A. podlieha poľskej legislatíve a k tomuto oznámeniu pripojila právoplatné rozhodnutie
ZUS referencia: OU240000/D/2014-001138/001 zo dňa 06.03.2014, podľa ktorého ZUS potvrdil, že od
01.02.2013 zodpovednou legislatívou pre W. A. v oblasti sociálneho poistenia je poľská legislatíva,
berúc do úvahy zamestnanie osoby v spoločnosti majúcej sídlo na území SR vo firme MANIOM s.r.o.,
Palárikova 76, Čadca. V odôvodnení tohto rozhodnutia ZUS uviedol, že oddelenie ZUS v Opoli stanovilo,

že počas zamestnania účastníka u zamestnávateľa MANIOM s.r.o. zodpovedajúcou legislatívou pre
účastníka bola poľská legislatíva listom zo dňa 20.12.2013. Oddelenie informovalo účastníka ako aj
Sociálnu poisťovňu o svojom stanovení zodpovedajúcej legislatívy. Slovenská inštitúcia nepredstavila
voči danému rozhodnutiu žiadne pochybnosti a účastník sa obrátil na oddelenie so žiadosťou o
vydanieadministratívnehorozhodnutia.Pretobolovydanérozhodnutie,ktorýmZUSstanovil,žeúčastník

podlieha poľskej legislatíve v súlade s čl. 11 ods. 3 písm. a) nar. 883/2004.
Z oznámenia ZUS zo dňa 16. augusta 2017 (ktorého súčasťou bolo vyššie uvedené rozhodnutie ZUS
zo dňa 06.03.2014) ďalej vyplýva, že Odvolací súd vo Wroclave III, oddelenie práce a sociálneho
poistenia výrokom z 18.02.2016 zamietol odvolania W. A. voči výroku Okresného súdu v Opoli z11.03.2015, ktorým bolo zamietnuté odvolanie poisteného voči rozhodnutiu ZUS oddelenie v Opoli zo
dňa 06.03.2014. Konaním z 31.05.2017 Najvyšší súd odmietol prijatie kasačnej sťažnosti W. A..
Zo správneho spisu ďalej vyplýva, že predbežné určenie uplatniteľnej legislatívy stanovené listom ZUS

zo dňa 20.12.2013 Sociálna poisťovňa nenamietala.

12. Zo správneho spisu ďalej vyplýva, že ďalší účastník bol prihlásený do registra Sociálnej poisťovne
registračným listom fyzickej osoby prihláškou ako zamestnanec zamestnávateľa MANIOM s.r.o. za
obdobie od 01.02.2013. Podľa registračného listu fyzickej osoby platnosť poistenia bola daná od

01.02.2013.

13. Správny súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, že v danom prípade bola pre
ďalšieho účastníka definitívne určená poľská legislatíva postupom uvedeným v rozhodnutí ZUS
referencia: OU240000/D/2014-001138/001 zo dňa 06.03.2014, teda že oddelenie ZUS v Opoli listom
zo dňa 20.12.2013 stanovilo, že počas zamestnania účastníka u zamestnávateľa MANIOM s.r.o.

zodpovedajúcou legislatívou pre účastníka bola poľská legislatíva a slovenská inštitúcia (Sociálna
poisťovňa) v lehote 2 mesiacov voči tomuto určeniu nenamietala. Tým sa predbežné stanovenie podľa
čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia stalo v zmysle čl. 16 ods. 3 cit. nariadenia definitívnym. V
tom prípade nie je kompetencia súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať.
Takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné (rovnako rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/20/2015). Správne orgány, rovnako ako súdy
musia z takéhoto určenia uplatniteľných právnych predpisov vychádzať. Podľa názoru správneho
súdu bolo potom v kompetencii Sociálnej poisťovne, pobočky Čadca rozhodnúť v zmysle § 178 ods.
1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení o nevzniku jednotlivých povinných poistení ďalšiemu
účastníkovi, ako zamestnancovi MANIOM s.r.o. od 01.02.2013. Bolo totiž preukázané, že zamestnávateľ

ďalšieho účastníka túto fyzickú osobu prihlásil do registra Sociálnej poisťovne dňom 01.02.2013 a
zároveň, že od 01.02.2013 sa na túto istú fyzickú osobu vzťahuje v oblasti sociálneho poistenia poľská
legislatíva, a preto nemôže byť zároveň poistencom na území Slovenskej republiky. Uvedené mala
Sociálna poisťovňa preukázané rozhodnutím ZUS oddelenie Opoli zo dňa 06.03.2014 a sprievodným
listom zo dňa 16. augusta 2017. V preskúmavanej veci teda nastala v zmysle listín administratívneho

spisu sporná situácia, keď na jednej strane bolo právoplatne rozhodnuté o určení poľskej legislatívy (z
ktorého určenia museli správne orgány vychádzať) a na druhej strane zamestnávateľ ďalšieho účastníka
ho prihlásil do registra poistencov Sociálnej poisťovne k tomu istému obdobiu, na ktoré sa vzťahovala
pre ďalšieho účastníka poľská legislatíva. Preto prvostupňovým rozhodnutím podľa § 178 ods. 1 písm.
a) bod 1 zákona o sociálnom poistení bol tento sporný stav odstránený. Týmto správny súd ako plne

nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu, že Sociálna poisťovňa nemala oprávnenie vydať rozhodnutie
o nevzniknutí povinného poistenia zamestnanca žalobcu v súlade s § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona
o sociálnom poistení.

14. Správny súd zdôrazňuje, že prvostupňovým správnym rozhodnutím nebolo rozhodnuté o

uplatniteľnej legislatíve vo vzťahu k ďalšiemu účastníkovi, to znamená, že v tomto rozhodnutí
prvostupňový správny orgán sa vôbec nezaoberal skutkovými okolnosťami, za ktorých malo dôjsť k
určeniu poľskej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia. Prvostupňový správny orgán žiadnym
spôsobom nevykonával dokazovanie vo vzťahu k vykonávanej práci ďalšieho účastníka na území
Slovenskej republiky, taktiež neposudzoval jej prípadný marginálny charakter. Neuviedol, že by sa na

ďalšieho účastníka nevzťahoval článok 13 ods. 3 základného nariadenia, ani nekonštatoval aplikáciu
článku 14 ods. 5 písm. b) vykonávacieho nariadenia týkajúceho sa marginálneho charakteru práce.
Naopak,všetkytietoskutkovéokolnostivyhodnocovalZUSvosvojomrozhodnutíreferencia:OU240000/
D/2014-001138/001 zo dňa 06.03.2014. Prvostupňový správny orgán len z tohto rozhodnutia citoval
vetu, že ďalší účastník vykonáva pre slovenského zamestnávateľa MANIOM s.r.o. práce marginálneho

charakteru. Že na túto otázku žiadne dokazovanie nevykonával, vyplýva nielen z odôvodnenia
prvostupňového správneho rozhodnutia, ale aj z obsahu administratívneho spisu. Ak potom v rozhodnutí
vychádzal zo skôr vydaného právoplatného rozhodnutia poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o
určení uplatniteľnej legislatívy, ktorým bol viazaný, len odstránil rozpor, ktorý vzhľadom na podanie tejto
prihlášky bol daný.

15. V súvislosti s námietkou, že žalovaný ani prvoinštančný orgán nemali oprávnenie vydať rozhodnutie
o nevzniknutí povinného poistenia ďalšieho účastníka, správny súd s prihliadnutím jednak na zásadu
výlučnosti uplatniteľných právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia a jednak na zásadulojálnej spolupráce v zmysle článku 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únií (napr. rozsudok ESD C-202/97
alebo rozsudok C-2/05) opätovne uvádza, že definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov už
ďalej nemôžu spochybniť inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ale ani súdy členského štátu, ktorého

právne predpisy sa neuplatňujú v zmysle definitívneho určenia. Sociálna poisťovňa teda bola povinná
akceptovať definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov. Potom s poukazom na vnútroštátnu
úpravu v otázke sporných nedávkových konaní bola oprávnená rozhodnúť aj o (ne)vzniku povinného
nemocenského, dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti ďalšieho účastníka
ako zamestnanca po tom, čo bola táto osoba prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaná v

registri poistencov žalovanej a to podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení (obdobne rozsudok
Najvyššieho súdu SR č. k. 10Sžsk/13/2017 zo dňa 27. apríla 2018). Neprekročila teda svoju právomoc
rozhodovať v zmysle zákona o sociálnom poistení, keďže len využila oprávnenie dané jej podľa
tohto zákona, keď nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorej podlieha ďalší účastník, teda
nerozhodovala o veci samej podľa zákona o sociálnom poistení, len deklarovala nevznik sociálneho
poistenia podľa slovenskej legislatívy a v konečnom dôsledku nedostatok svojej právomoci vo veci

konať. Uvedené rozhodnutie je možné prirovnať k rozhodnutiu súdu o zastavení konania pre nedostatok
právomocivovecikonať,keďrovnakoajsúdmusíprizastaveníkonaniaaplikovaťkonkrétneustanovenia
zákona, hoci právomocou konať nedisponuje.

16. Podľa názoru správneho súdu v danom prípade nie je možné postupovať ani v zmysle žalobcom

citovaného rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžo/160/2015, keďže tento riešil situáciu, keď
v správnom spise nebolo založené rozhodnutie o určení uplatniteľnej legislatívy, ktoré by sa týkalo
konkrétne ďalšieho účastníka resp. žalobcu. Z tohto rozhodnutia taktiež nevyplýva zásadný právny
záver, ako ho interpretoval žalobca, že pokiaľ takéto rozhodnutie o určení legislatívy bolo vydané,
nie je možné rozhodovať o nevzniknutí povinných poistení v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod 1

zákona o sociálnom poistení. Rovnako nie je možné v danom prípade aplikovať ani podporne rozsudok
Najvyššieho súdu SR č. k. 9Sžso/90/2015 zo dňa 14.12.2016, ktorý sa týkal iného skutkového prípadu
a to dohody v zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia a Najvyšší súd SR pristúpil k zrušeniu
rozhodnutia správneho orgánu, pretože zmienka o tejto dohode v rozhodnutí správnych orgánov
absentovala a dohoda nebola ani súčasťou administratívneho spisu. Vzhľadom na to uvedené rozsudky,

na ktoré poukazoval žalobca, nie sú aplikovateľné na prejednávanú vec.

17. Čo sa týka ďalšej námietky, a to nedostatku dôvodov ohľadne vyhodnotenia činnosti ďalšieho
účastníka na území Slovenskej republiky ako činnosti marginálneho charakteru, súd uvádza, že táto
námietka je v plnom rozsahu nedôvodná. Ako bolo uvedené vyššie v odôvodnení, správny orgán prvého

stupňa sám nevykonal dokazovanie v tejto otázke (vykonať dokazovanie v tejto otázke ani nemohol pre
nedostatok právomoci rozhodnúť o určení uplatniteľnej legislatívy), ale len prevzal právny záver ohľadne
tejto otázky z rozhodnutia ZUS zo dňa 06.03.2014. Rovnako aj žalovaný v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia len vo všeobecnosti uviedol termíny ako zanedbateľná činnosť, ukazovatele jej vykonávania
v zmysle praktickej príručky o uplatniteľných právnych predpisov EÚ, EHP a vo Švajčiarsku. Správny

súd poukazuje na to, že táto časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je nadbytočná. Dôvodom pre
určenie, že ďalšiemu účastníkovi nevznikli povinné poistenia, nebola tá skutočnosť, že by slovenské
správne orgány sociálneho zabezpečenia posudzovali túto skutkovú okolnosť t. j. či ďalší účastník na
území Slovenskej republiky vykonával alebo nevykonával zanedbateľné činnosti, ale tá skutočnosť,
že pre ďalšieho účastníka bola definitívne určená poľská legislatíva, ako to vyplýva z rozhodnutia

ZUS zo dňa 06.03.2014. Táto skutočnosť bola tou rozhodnou skutočnosťou, ktorú musel akceptovať
slovenský orgán sociálneho zabezpečenia a vzhľadom na súčasnú registráciu ďalšieho účastníka v
registri Sociálnej poisťovne od 01.02.2013 potom musel tento sporný prípad vyriešiť tak, že vydal
rozhodnutie o nevzniku týchto poistení práve odo dňa registrácie ďalšieho účastníka v jeho registri. Teda
všetky námietky o nedostatku dôvodov, pre ktoré by mala byť činnosť ďalšieho účastníka vyhodnotená

ako zanedbateľná činnosť, nemôžu byť dôvodné. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že námietky
týkajúce sa nedostatku dôvodov v súvislosti so zanedbateľnou činnosťou ďalšieho účastníka na území
Slovenskej republiky bolo potrebné vzniesť v konaní pred ZUS, v ktorom bolo vydané rozhodnutie zo dňa
06.03.2014 resp. inštančnom postupe, ktorý vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu prebehol, ako to vyplýva z
oznámenia ZUS zo dňa 16. augusta 2017 a to pred orgánmi Poľskej republiky.

18. Vzhľadom na to, že správny súd ani ex offo žiadne ďalšie dôvody pre zrušenie napadnutého
rozhodnutia v zmysle § 203 ods. 2 SSP nezistil, žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.19. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario
tak, že súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako súd
nepriznal náhradu trov ani žalovanému (§ 168 SSP a contrario), pretože neboli splnené podmienky na

jeho aplikáciu. Súd podľa § 169 SSP nepriznal náhradu trov ani ďalšiemu účastníkovi, na ktorú by mal
nárok voči žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi konania, pretože mu nevznikli trovy v súvislosti s
plnením povinnosti, ktorú mu správny súd uložil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v
lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý

napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.