Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. august 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/42/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3817209532
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3817209532.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr.

Oľgy Lichnerovej a JUDr. Ivety Anderlovej v spore žalobcu I. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom T., D. XXX/
X, zastúpeného N.. D. G., advokátom so sídlom v R., F. X/A, V.: XX XXX XXX, proti žalovanému
C. X. G., s.r.o., so sídlom H., C. XX, V. XX XXX XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr.
Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom H., Y. XX, o zaplatenie 830,72 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 29. novembra 2017, č. k.
13Csp/95/2017-66, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 335,41 eura s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 335,41 eura od 21.04.2017
do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšku žalobu
zamietol a výrokom III. rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou podanou dňa 15.06.2017 domáhal proti žalovanému
zaplatenia 830,72 eura s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 830,72 eura od 21.04.2017

až do zaplatenia a náhrady trov konania. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že
dňa 20.10.2012 písomnou žiadosťou žalobca požiadal žalovaného o poskytnutie revolvingového úveru,
pričom v žiadosti uvádzal, že požaduje úver vo výške 840,- eur so splatnosťou úveru v 42 mesačných
splátkach, mesačnou splátkou 45,01 eura, celkovou čiastkou, ktorú musí dlžník zaplatiť sumu 1.890,42
eura, predpokladanou RPMN za úver 70,02 %, ročnou úrokovou sadzbou 70,02%, priemernou RPMN
za úver 45,60%. Ďalej sa v žiadosti uvádza suma revolvingu 442,70 eura, celková čiastka pri revolvingu,
ktorú musí dlžník zaplatiť 1.080,24 eura. Predpokladaná RPMN úveru mala byť po poskytnutí revolvingu

63,32% a ročná úroková sadzba revolvingu 76,21%. V bode 8.1 v časti Dohody o poskytnutí služby
uzavretej podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka je upravená dohoda o odplate za poskytnutie
služby za odklad splatnosti splátok úveru vo výške 120,58 eura a za poskytnutie služby za odklad
splatnosti splátok revolvingu vo výške 62,64 eura. Zmluva bola podpísaná žalobcom dňa 20.10.2012
a žalovaným dňa 26.10.2012. Dňa 26.10.2012 žalovaný písomne spracoval oznámenie veriteľa o
schválení úveru č. 8500016821. Žalobca zaplatil žalovanému n splatenie predmetného úveru do
24.07.2015 sumu 1.685,71 eura s tým, že naposledy dňa 24.07.2015 zaplatil na účet žalovaného

jednorázovo sumu 245,39 eura. Sumu 1.685,71 eura žalobca zaplatil v 32 splátkach po 45,01 eura
a 1 splátky v sume 245,39 eura dňa 24.07.2015. Žalobca žalobu podal dňa 15.06.2017 a samotná
žaloba bola žalovanému doručená dňa 30.06.2017 spolu s platobným rozkazom Okresného súdu
Prievidza zo dňa 22.06.2017 č. k. 13Csp/95/2017-23. Žalovaný podal proti platobnému rozkazu odpor.Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2 a 5, § 54 ods. 1, 2, §
100 ods. 1, § 107 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 261 ods. 6 písm.
d), § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1, 2, § 2 písm. a), b) a d), § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1

zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že predmetný
právny vzťah založený zmluvou o revolvingovom úvere je potrebné posudzovať podľa ustanovení o
spotrebiteľskom práve. Mal za to, že došlo k platnému uzatvoreniu zmluvy, ktorá je spotrebiteľskou
zmluvou, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by žalobca pri uzatváraní konal v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by mu bol poskytnutý úver na výkon zamestnania,

povolania, a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že veriteľ
uzatváral spotrebiteľskú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti,
čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra, kde týmto predmetom (okrem iných) je „ poskytovanie
pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov“. Zmluva medzi účastníkmi má charakter
spotrebiteľského úveru. Z oznámenia o schválení úveru vyplýva tvrdenie veriteľa, že úver sa poskytol vo
výške 840,- eur a celková čiastka, ktorú mal dlžník zaplatiť (t. j. úver + úroky za celú dobu čerpania úveru)

jesuma1890,42euraaďalejodplatazaposkytnutieslužbyvzmyslečl.8ods.8.1Dohodyje120,58eura.
Žalobca mal úver splácať 42 mesiacov pri výške mesačnej splátky 45,01 eura, teda mal žalovanému
celkom zaplatiť 1.890,42 eura. Ďalej bolo schválená výška revolvingového úveru v sume 505,54 eura
s výškou mesačnej splátky úveru po vykonaní revolvingu v sume 45,01 eura, RPMN po vykonaní
revolvingu 70,02%, úverovým limitom 840,- eur, celkovou čiastkou, ktorú musí dlžník zaplatiť pri každom

revolvingu v sume 1.080,24 eura, ročnou úrokovou sadzbou revolvingu vo výške 76,21%. V zmysle
uvedeného považuje súd dojednanú zmluvnú odmenu za poskytnutie úveru vo výške 1050,42 eura vo
vzťahu k skutočne poskytnutej čiastke nie 840,- eura, ale 719,42 eura za neplatné zmluvné dojednanie,
pretože takáto odmena za poskytnutie úveru, ktorá by mohla plniť' funkciu odplaty za poskytnutie
peňažných prostriedkov - úroku je neprimerane vysoká a je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3

ods. 1 Občianske o zákonníka, pretože predstavuje 146,01% z celkovo poskytnutej čiastky. Dohoda o
výške úrokov alebo odmeny za poskytnutie úveru i napriek tomu, že výška úrokov alebo odmeny nie je
zákonom stanovená a tieto sú predmetom voľného zmluvného dojednania medzi účastníkmi zmluvného
vzťahu, nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je neplatná v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
(napr. uznesenie NS SR 1MCdo1/2009 z 31.7.2009). I keď bolo splácanie pôvodne poskytnutého úveru

dojednané na dobu 3,5 roka nie je možné akceptovať takúto výšku odmeny, pretože táto predstavuje
ročné navýšenie o viac ako 41,72%, čo vysoko prevyšuje úrokové sadzby v bankách pri porovnateľných
spotrebiteľských úveroch. Zo zmluvy jasne vyplýva, že žalobcovi bola poskytnutá a vyplatená len čiastka
719,42eura(840,-,eur-120,58eura),tedaniesumaúveru840,-eur.Zaabsolútneneprijateľnýpovažuje
súd postup žalovaného, ktorý si stiahol pri vyplatení sumy úveru žalovanému odplatu za službu v

zmysle č. 8 ods. 8.1 písm. a) Dohody o poskytnutí služby, ktorou žalovaný nanútil žalobcovi službu
možnosť odkladu troch splátok úveru, pričom túto odplatu si vyúčtováva v čase uzavretia zmluvy bez
ohľadu na to, či žalobca bude mat' o takúto „službu" záujem alebo nie. V predmetnej veci je pritom
jasné, že žalobca takýto odklad ani poskytnutý nebol o to viac, že predmetný spotrebiteľský úver
splatil predčasne dňa 24.07.2015 mimoriadnou splátkou vo výške 245,39 eura. Zmluvné dojednanie,

ktoré oprávňuje žalobcu na takúto neprimerane vysokú zmluvnú odmenu, resp. odplatu za poskytnutie
služby, splatnosť tejto odplaty ihneď pri poskytnutí úveru a jednostranne započítanie tejto odplaty s
pohľadávkou dlžníka na vyplatenie schválených úverových prostriedkov považuje súd za neprijateľnú
zmluvnú podmienku, a teda neplatnú i v zmysle 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, pretože je výrazne v
neprospech žalobcu ako spotrebiteľa. Okrem toho Zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje všetky

povinné náležitosti zmluvy. V zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,
pretože v zmluve v zmluve je evidentne nesprávne uvedená ročná úroková sadzba 70 02% a výška
RPMN 66,14%. Pri reálnej výške úveru 42 eura a sumy, ktorá mala byt splatená vo výške 1890,42
eura /45,01 eura x 42/ predstavuje pri dobe splácania 42 mesiacov výška ročnej úrokovej miery 31,78
%, pričom veriteľ uvádza v zmluve výšku ročnej úrokovej sadzby 70,02%, čo je nesprávny údaj, teda

zmluva neobsahuje žiadny údaj o ročnej úrokovej sadzbe. Ďalej je v zmluve nesprávne uvedená RPMN,
pretože pri takomto úvere predstavuje RPMN 92,93%, pričom výška RPMN v zmluve je 66,14%, čo
je taktiež nesprávny údaj v neprospech spotrebiteľa a zmluva teda neobsahuje zákonom stanovený
údaj. V zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov,
keďže v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v

neprospech spotrebiteľa. Žalobca mal preto povinnosť' splácať' len úver v časti poskytnutej úverovej
istiny, pričom v skutočnosti mu boli poskytnuté peňažné prostriedky dňa 26.10.2012 v sume 719 42 eura
a pokiaľ žalobca zaplatil do podania žaloby na súd sumu 1.685,71 eura, čo nerozporoval ani žalovaný,
zaplatil žalobca žalovanému o 966,29eur viac ako bo1 povinný. Žalobcovi tým vznikol nárok na vydaniebezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že žalovaný od žalobcu prijal
finančné prostriedky bez právneho dôvodu. V zmysle § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka platí, že
bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu a tiež platí, že

kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Súd k dôvodom bezúročnosti a bez
poplatkovosti zmluvy o revolvingovom úvere poukazuje na svoje odôvodnenie v predmetnej veci vyššie.
Keďže je zmluva o revolvingovom úvere zo dňa 26.10.2012 č. 8500016821 platná, no v zmysle § 11 ods.
1 zákona č. 129/2010 Z. z. bezúročná a bez poplatkov, bol žalobca povinný vrátiť len to, čo mu žalovaný
na základe uvedenej žaloby poskytol. Ak žalovaný poskytol žalobcovi finančné prostriedky vo výške

719,42 eura a žalobca zaplatil žalovanému sumu 1.685,71 eura z uvedeného vyplýva, že sa žalovaný
na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil o sumu 966,29 eura. Avšak žalobca si žalobou uplatnil nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia len vo výške 830,72 eura, teda v menšom rozsahu, pričom súd je
žalobou viazaný. Zároveň žalovaný vzniesol vo veci námietku premlčania, na ktorú súd musel prihliadať
v zmysle § 100 ods. 1 OZ. Po posúdení jej dôvodnosti, dospel k záveru, že žalovaným vznesená
námietka premlčania je čiastočne dôvodná. Vzhľadom na to, že si žalobca voči žalovanému uplatnil

nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 830,72 eura na súde dňa 15.06.2017, pričom k
bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného došlo platbami žalobcu zo dňa 17.03.2014 vo výške
0,74 eura, dňa 16.04.2014 vo výške 45,01 eura, dňa 16.05.2014 vo výške 45,01 -eura, dňa 13.06.2014
vo výške 45,01 eura, dňa 15.07.2014 v sume 45,01 eura, dňa 15.08.2014 vo výške 45,01eura, dňa
09.09.2014 vo výške 45,01 eura, dňa 15.10.2012 v sume 45,01 eura, dňa 18.11.2012 v sume 45,01

eura, dňa 15.12.2014 v sume 45,01 eura, dňa 15.01.2015 v sume 45,01 eura, dňa 13.02.2015 v sume
45,01 eura, dňa 13.03.2015 vo výške 45,01 eura, dňa 15.04.2015 vo výške 45,01 eura, dňa 19.05.2015
v sume 45,01 eura, dňa 18.06.2015 v sume 45,01 eura, dňa 15.07.2015 v sume 45,01 eura a dňa
24.07.2015 vo výške 245,39 eura, nie je jeho nárok premlčaný v zmysle § 107 ods. 1, 2 OZ len v časti o
zaplatenie 335,41 eura, t. j. sumy, ktorú žalobca zaplatil žalovanému titulom bezdôvodného obohatenia

po 15.06.2015, keďže právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky
odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
Najneskôr sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné
bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Súd mal za to, že len dva roky
spätne od podania žaloby (dňa 15.06.2017) mohol priznať žalobcovi vydanie bezdôvodného obohatenia,

t. j. súm, ktoré zaplatil žalobca žalovanému titulom vrátenia predmetného úveru po 15.06.2015. V danom
prípade sumy 45,01 eura zaplatenú dňa 18.06.2015, sumy 45,01 eura zaplatenú dňa 15.07.2015 a sumy
245,39 eura ešte dňa 24.07.2017, t. j. celkom sumy 335,41 eura. Vo zvyšku súd žalobu zamietol ako
nedôvodnú pre premlčanie. Žalobca si uplatnil voči žalovanému aj úrok z omeškania vo výške 5% ročne
zo sumy 830,42 eura od 21.04.2017 do zaplatenia, t. j. počnú dňom, ktorým žalovaný odmietol žalobcovi

vydať bezdôvodné obohatenie. V zmysle § 517 ods. 2 OZ a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.
priznal súd žalobcovi uplatnený zákonný úrok z omeškania vo výške 5% no len z nepremlčanej sumy
335,41 eura od 21.04.2017 do zaplatenia, t. j. odo dňa, kedy žalovaný riadne vedel, že si žalobca voči
nemu uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na uvedené, súd prvej inštancie
zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 335,41 eura s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne

zo sumy 335,41 eura od 21.04.2017 do zaplatenia titulom dôvodne uplatneného nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia a vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol pre premlčanie. O nároku na náhradu
trov konania o žalobe rozhodol súd podľa § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1, 2, CSP tak, že žiadna z
čiastočne úspešných strán nemá právo na náhradu trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca aj žalovaný.

3. Žalobca odvolaním napadol výroky II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie. Uviedol, že nie je
sporné, že pri práve na vydanie bezdôvodného obohatenia je Občianskym zákonníkom stanovená
kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna a objektívna. Začiatok plynutia oboch lehôt je pritom

stanovený samostatne. Plynutie objektívnej premlčacej doby je upravené tak, že začiatok plynutia
nastáva jednoducho na základe objektívnej skutočnosti, a to bez akejkoľvek závislosti na subjektívnej
vedomosti oprávneného o bezdôvodnom obohatení. Mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil
začiatokplynutiasubjektívnejpremlčacejdoby.Začiatokplynutiasubjektívnejpremlčacejdobyjeviazaná
na vedomosť oprávneného o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o osobe, ktorá sa na jeho

úkor obohatila. Súd prvej inštancie neprihliadol na skutočnú, ale len ním teoreticky predpokladanú
vedomosť žalobcu, resp. súd sa nesprávne vedomosťou ani nezaoberal, pričom len stotožnil začiatok
plynutia subjektívnej a objektívnej premlčacej lehoty s odkazom na to, že v tom čase už žalobca mal
zmluvu a poznal okolnosti, a teda súd sám nesprávne vytvoril predpoklad, že žalobca v tom čase užaj vedel o bezdôvodnom obohatení. V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia súdov, a to
napr. na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 413/2013 a viaceré rozhodnutia súdov ČR.
Poukázal na to, že už v rámci svojho vyjadrenia sa vyjadril, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedel

až pri konzultácii od svojho právneho zástupcu dňa 12.04.2017, kedy mu zároveň udelil plnomocenstvo.
O bezdôvodnom obohatení sa teda mohol dozvedieť v čase najskôr momentom, kedy si vypočul
právny názor jeho právneho zástupcu, najneskôr na základe rozhodnutia súdu, v rámci ktorého by súd
konštatoval,žezmluvaoúverenespĺňazákonomstanovenénáležitosti.Bezúročnosťabezpoplatkovosť
je len zákonnou fikciou alebo následkom, t. j. je stavom, ktorý inak zodpovedá zmluvným podmienkam

dohodnutým medzi žalobcom a žalovaným, ktoré sú obsiahnuté výslovne v zmluve o úvere. Spotrebiteľ
mal pritom vedomosť len o zmluvných podmienkach, teda o tom, že má plniť na účet svojho veriteľa
splátky podľa zmluvy. Žalobca plnil na účet žalovaného finančné prostriedky tak, ako mu vyplývala
táto povinnosť z uzatvorenej zmluvy a z inštrukcií od žalovaného. Žalobca nemal žiadny dôvod sa
domnievať, že zmluva o úvere má akékoľvek nedostatky a dokonca z toho vyvodiť záver, že v určitom
rozsahu už nemusí na účet veriteľa plniť ďalšie finančné prostriedky. Ak by v čase po splatnosti istiny

vedel, že na zmluvu sa uplatňuje fikcia bezúročnosti a bez poplatkovosti, je absolútne v rozpore s
logickým uvažovaním, že by aj naďalej na účet žalovaného plnil. Tiež namietal odôvodnenie rozsudku
súdu prvej inštancie, keď uviedol, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi
základné zásady spravodlivého súdneho procesu. K základným právam účastníka konania obsiahnutým
v práve na spravodlivý proces patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie

založené. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, eventuálne, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil
tak, že žalobe vo zvyšujúcej časti vyhovie a žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania.

4. Žalovaný namietal záver súdu o neplatnosti zmluvnej odmeny preto, že záver o hodnote 146,01

% je skresľujúci a nesprávny. Súd pri takomto svojom výpočte vôbec nezohľadnil fakt, akým je doba
trvaniazmluvnéhovzťahu.Zoznačenejzmluvyorevolvingovomúverepritomvyplýva,žedobasplácania
mala trvať 42 mesiacov (čo zodpovedá takémuto počtu splátok). Uviedol, že primeranosť zmluvnej
odplaty nie je možné posudzovať v absolútnom čísle, ako to spravil súd a bez toho, aby zohľadnil práve
dobu splácania. Je totiž bežné, že s predlžujúcou sa dobou splácania rastie aj výška odplaty (teda

výška zmluvnej odplaty za 1 rok a za 5 rokov pri tej istej pôžičke nebude pri absolútnom vyjadrení
(teda vyčíslení celkovej sumy navýšenia) rovnaká, ako pochopiteľne pri dlhšej splatnosti vyššia).
Výška zmluvnej odplaty za 1 rok neprevyšuje výšku odplaty, aká bola primeraná na finančnom trhu
v čase uzavretia zmluvy. Zmluva o revolvingovom úvere číslo 8500016821 bola uzavretá 26.10.2012.
Priemerná výška odplaty na finančnom trhu v danom čase pre rovnaký úver bola 46,52 %.Súd prvej

inštancie vychádzal pri svojich záveroch z porovnania s úrokovými sadzbami bánk. Neoznačil však
žiadnu právnu normu, ktorá by takéto porovnávanie určovala. Ustanovenie § 53 ods. 6 Občianskeho
zákonníka výslovne odkazovalo na obvyklú odplatu na finančnom trhu. Ak by malo ísť o bankové úroky,
potom by v zákone bol výslovne takýto termín či spojenie použitý (tak ako je to napr. v § 502 ods. 2
Obchodného zákonníka, ako tomu bolo do 31.12.2007 v § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka alebo

ako to platí aj - s modifikáciou v podobe dvojnásobku - aj v súčasnosti v zmysle nariadenia vlády
č. 87/1995 Z.z.). Žalovaný preto tvrdí, že záver súdu o neplatnosti zmluvnej odmeny nemá oporu v
žiadnom ustanovení, ktoré bolo platné a účinné v čase uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere medzi
sporovými stranami. Z rozsudku nevyplýva ani to, z akého dôvodu súd nepostupoval podľa § 53 ods.
6 Občianskeho zákonníka v relevantnom znení. Žalovaný na základe uvedeného tvrdil, že súd prvej

inštancie nesprávne posúdil otázku neplatnosti zmluvnej odplaty, nakoľko vo veci nepoužil príslušné
zákonné ustanovenie, nesprávne a nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne posúdil po právnej
stránke. Z rozsudku nevyplývajú žiadne skutočnosti a dôkazy, na základe ktorých súd dospel k záveru,
že zmluva o revolvingovom úvere číslo 8500016821 neobsahuje správny údaj o ročnej úrokovej sadzbe,
čo podľa súdu má znamenať, ako by tento údaj zmluva ani neobsahovala. Súd v rozsudku poukázal na

to, že hodnotu RPMN počítal podľa „internetovej kalkulačky“, čo však nie je zákonný spôsob určenia
RPMN podľa zákona č. 129/2010 Z.z. V konaní súd ani nemal osvedčené, že ním uvádzaný prepočet v
plnom rozsahu zodpovedá prílohe č. 2 k zákonu č. 129/2010 Z.z., ktorá určuje výpočet RPMN. Je potom
irelevantný výsledok takéhoto prepočtu, ak samotný postup pri výpočte nerešpektuje zákon, pretože ani
výsledok výpočtu nie je v súlade so zákonom. Žalovaný napáda aj priznanie nároku na úrok z omeškania

od 21.04.2017. V uvedený deň sa žalovaný do žiadneho omeškania nedostal, pretože ani nebol vyzvaný
na to, aby žalobcovi vydal žalovanú sumu. Neurčitá výzva, ktorá bola pripojená k súdnemu spisu,
neobsahuje údaj o tom, čo sa má vydať, v akom rozsahu a pod. Z neurčito formulovanej požiadavky
je apriori nejasný rozsah toho, čo sa požaduje splniť a v dôsledku toho sa žalovaný do omeškaniadňa 21.04.2017 dostať nemohol. Žalovaný navrhuje, aby odvolací súd odvolaniu vyhovel a rozsudok v
napadnutej časti zmenil a žalobu zamietol aj v časti, v akej jej bolo vyhovené alebo (alternatívne), aby
v napadnutej časti rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Zároveň uplatnil trovy konania.

5. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1, CSP bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (nebolo potrebné zopakovať ani doplniť
dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem) v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k

záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdiť z nasledujúcich dôvodov:

6. Predovšetkým v preskúmavanej veci je nepochybné, že zmluva o úvere zo dňa 26.10.2012 č.
8500016821 (ďalej len „zmluva o úvere“) je zmluvou typovou a žalobca ňou nepoužil predmet plnenia
na podnikanie, pričom súčasne žalovaný bol podnikateľom a predmet konania sa jednoznačne týka

jeho podnikateľskej činnosti. Vychádzajúc z vyššie uvedeného preto súd prvej inštancie postupoval
správne, keď na právny vzťah založený medzi stranami zmluvou o úvere aplikoval príslušné ustanovenia
Občianskeho zákonníka a z hľadiska ust. § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka podrobil zmluvu o
úvere preskúmaniu, či neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky spôsobujúce hrubú nerovnováhu v
právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, pričom správne tiež aplikoval príslušné ustanovenia

zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“).

7. Súd prvej inštancie považoval dojednanú zmluvnú odmenu zo zmluvy o úvere uzavretej medzi
žalovaným a žalobcom za neplatné zmluvné dojednanie, keď uviedol, že nie je možné akceptovať výšku
odmeny, ktorá predstavuje ročné navýšenie o viac ako 41,72%, čo vysoko prevyšuje úrokové sadzby v

bankách pri porovnateľných spotrebiteľských úveroch, a preto je dohoda o výške úrokov alebo odmeny
za poskytnutie úveru neplatná v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.

8. Podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie
peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od

spotrebiteľapriposkytnutípeňažnýchprostriedkovpožadovať.Odplatu,podrobnostiostanoveníodplaty,
kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis.

9. Pri peňažných úveroch, resp. pôžičkách je samozrejmé, že sa poskytujú za odmenu, pričom touto
odmenou je spravidla zmluvný, resp. dohodnutý úrok, ktorý vyjadruje odmenu za poskytnutý úver.

Dohoda o zmluvnej odmene a o úrokoch podlieha súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých mravov
(§ 39 Občianskeho zákonníka). Neprimeranou odmenou, a preto odporujúcou dobrým mravom je
taká odmena, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú určenú najmä s
prihliadnutím k najvyšším úrokových sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo
pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu sa vzhľadom na vyššiu

mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky.
10. Berúc do úvahy vyššie uvedené, odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie dospel k správnemu
záveru, že dojednaná odplata zo zmluvy o úvere je pre rozpor s dobrými mravmi neplatná. Súd prvej
inštancie správne pri porovnaní s priemernými úrokovými sadzbami peňažných ústavov v danom čase
a odplatou obvykle požadovanou na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch

(postupujúc v súlade s ust. § 9 ods. 2 písm. i/, j/ zák. č. 129/2010 Z.z. v spojení s § 53 ods. 6 Občianskeho
zákonníka) posúdil žalobcom požadovanú sumu odplaty vo výške 1.890,42 eur (pri dohodnutej výške
úrokovej sadzby z úveru 70,02 % ročne) za poskytnutie spotrebiteľského úveru v sume 1.050,42 eur ako
neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá odporuje dobrým mravom, a táto aj podľa názoru odvolacieho
súdu je neplatná podľa §53 ods. 4 v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka. Dohoda o výške úrokov

musí byť v súlade s § 39 OZ a nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon neplatný. O
taký stav pôjde, ak dohodnuté úroky presiahnu obvyklú mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi
v čase uzavretia zmluvy (pozri napr.rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 1/2009 z 26.04.2012).
Námietky žalobcu uvedené v odvolaní nie sú opodstatnené

11. Z obsahu úverovej zmluvy a z obsahu súdneho spisu odvolací súd ďalej zistil, že žalobcovi bola
poskytnutá a vyplatená len čiastka 719,42 (840,- eur - 120,58 eur), teda nie suma úveru 840,- eur. Za
absolútne neprijateľný považuje odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie postup žalovaného, ktorý
si stiahol pri vyplatení sumy úveru žalovanému odplatu za službu v zmysle č. 8 ods. 8.1 písm. a) Dohodyo poskytnutí služby, ktorou žalovaný nanútil žalobcovi službu - možnosť odkladu troch splátok úveru,
pričom túto odplatu si vyúčtovával v čase uzavretia zmluvy bez ohľadu na to, či žalobca bude mať o
takúto „službu“ záujem alebo nie.

12. Rovnako správne súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva o úvere neobsahuje všetky povinné
náležitosti zmluvy v zmysle § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Ako uviedol
aj súd prvej inštancie, v zmluve je evidentne nesprávne uvedená ročná úroková sadzba 70,02 %. Pri
reálnej výške úveru 719,42 eur a sumy, ktorá mala byť splatená vo výške 1.890,42 eur /45,01 eura x

42/ predstavuje pri dobe splácania 42 mesiacov výška ročnej úrokovej miery 31,78 %, pričom žalovaný
uvádza v zmluve výšku ročnej úrokovej sadzby 70,02%, čo je nesprávny údaj, teda zmluva neobsahuje
údajoročnejúrokovejsadzbe.Ostatnýmiodvolacíminámietkamižalovanéhosaodvolacísúdnezoberal,
nakoľko z vyššie uvedeného je zrejmé, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov.

13. Žalobca mal preto povinnosť splácať len úver v časti poskytnutej úverovej istiny, pričom v skutočnosti

mu boli poskytnuté peňažné prostriedky v sume 719,42 eur a pokiaľ žalobca zaplatil do podania žaloby
na súd sumu 1.685,71 eur, čo nerozporoval ani žalovaný, zaplatil žalobca žalovanému o 966,29 eur
viac ako bol povinný. Plnenie, ktoré žalobca v postavení spotrebiteľa poskytol žalovanému v postavení
dodávateľa teda zakladá na strane žalobcu nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Z vyššie
uvedených dôvodov súd prvej inštancie v konečnom dôsledku správne uložil žalovanému povinnosť

vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie v celkovej výške 335,41 eur ako rozdiel žalobcom žalovanému
zaplatenej sumy a žalovaným žalobcovi poskytnutej sumy vo výške, nakoľko žalobca si uplatnil nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia v rozsahu 830,72 eura, pričom jeho nárok bol z časti premlčaný,
a preto mu súd prvej inštancie správne priznal nárok na sumu 335,41 eura s úrokom z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 335,41 eura od 21.04.2017 do zaplatenia.

14. Žalobca vo svojom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil začiatok plynutia
subjektívnejpremlčacejlehoty,keďtátopodľajehonázoruzačalaplynúťdňom12.04.2017,kedyžalobca
sa o tejto skutočnosti dozvedel od svojho právneho zástupcu, pričom tiež súdu prvej inštancie vyčítal
nedostatočné odôvodnenie svojho rozhodnutia.

15. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je majetkovým právom, a preto sa premlčuje podľa
ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V konaní vzhľadom na vznesenú námietku
premlčania žalovaným, bolo potrebné sa zaoberať dôvodnosťou vznesenej námietky. Právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia, sa premlčuje v 2-ročnej subjektívnej a 3-ročnej alebo 10-ročnej objektívnej

premlčacej dobe podľa § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Ak sa povinný subjekt premlčania
dovolá, nemožno oprávnenému právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia priznať, ak
márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt. Pokiaľ ide o subjektívnu premlčaciu dobu, táto plynie
v rámci objektívnej premlčacej doby, pričom môže začať plynúť najskôr okamihom začatia plynutia
objektívnej premlčacej doby, ale aj neskôr. Pre plynutie subjektívnej premlčacej doby je v súlade s §

107 ods. 1 OZ rozhodujúce, kedy sa dozvedel oprávnený o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal.
Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka
rozhodujúce faktické získanie bezdôvodného obohatenia.

16. Odvolací súd je toho názoru, že žalobca sa o plnení bez právneho dôvodu žalovanému dozvedel

okamihom uhrádzania platieb nad rámec poskytnutej istiny, pričom táto vedomosť od tohto okamihu
u žalobcu pretrvávala vo vzťahu ku každej ďalšej nasledujúcej splátke po splatnosti splátky, ktorou
bola istina úveru splatená v plnom rozsahu, a to vzhľadom na bezúročnosť a bez poplatkovosť úveru.
Žalobca ako oprávnený z bezdôvodného obohatenia musel o bezdôvodnom obohatení na strane
žalovanéhovedieťeštepredokamihomkedysaotejtoskutočnostižalobcadozvedelodsvojhoprávneho

zástupcu, keďže žalobca v tejto veci vyhľadal právnu pomoc. Preto je odvolací súd toho názoru, že
je potrebné ako okamih začatia subjektívnej premlčacej doby určiť okamih, kedy žalobca preplatil
istiny poskytnutého úveru. Tým, že splátky úveru uhrádza sám dlžník v jemu známej výške, je
možné úsudok o okamihu zaplatenia sumy nad rámec poskytnutej istiny stotožniť s okamihom, kedy
uhradí splátku, ktorou poskytnutú istinu prvýkrát preplatí. Nemožno preto súhlasiť so žalobcom, že o

bezdôvodnom obohatení žalovaným sa dozvedel až od svojho právneho zástupcu, ktorý ho upozornil na
túto skutočnosť. Vedomosť dlžníka o bezdôvodnom obohatení vzniká v zásade v okamihu prvej platby
dlžníka, ktorý je nad rámec poskytnutej istiny, tak ako to je aj v prípade platieb na úroky a poplatky úveru,
ktorý je bezúročný a bez poplatkov v dôsledku sankcie zakotvenej v právnej úprave spotrebiteľskýchúverov. Zároveň má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie svoj záver o bezdôvodnom obohatení ako
aj jeho výške dostatočne odôvodnil. Odvolací súd nezistil žalovaným namietanú vadu konania, pretože
rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahovalo náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP.

17. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

18. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1CSP v spojení s § 255

ods.1, 2 § 262 ods. 1CSP. V odvolacom konaní nebol úspešný žalovaný a ani žalobca, a preto odvolací
súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).