Rozsudok ,
Odmietajúce odvolanie, Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. august 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/317/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1616206585
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1616206585.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov

senátu JUDr. Silvie Walterovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
IČO: 35 807 598, Bratislava, Pribinova č. 25, proti žalovanému: N. Y. , narodený dňa XX.X.XXXX, trvale
bytom F., o zaplatenie sumy 792,- € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Malacky zo dňa 24. augusta 2017, č.k. 5 C 153/2016-29, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 24. augusta 2017, č.k. 5 C 153/2016-29, vo výroku, ktorým
vo zvyšnej časti žalobu zamietol a vo výroku, ktorým žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov
konania, p o t v r d z u j e .

II. Odvolanie žalobcu voči rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 24. augusta 2017, č.k. 5 C
153/2016-29, vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť uhradiť žalobcovi sumu 400,- € spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 400,- € od 22.7.2009 do zaplatenia a to všetko do
troch dní od právoplatnosti rozsudku, o d m i e t a .

III. Žalovanému p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Malacky rozsudkom zo dňa 24.8.2017, č.k. 5 C 153/2016-29, uložil žalovanému

povinnosť uhradiť žalobcovi sumu 400,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 400,- € od 22.7.2009 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku; vo
zvyšnej časti žalobu zamietol; žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania. Súd prvej
inštancie vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 2.8.2016, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného
zaplatenia sumy 792,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
792,- € od 22.7.2009 do zaplatenia. Žalobca žalobu dôvodil tým, že na základe zmluvy o úvere č.
XXXXXXX zo dňa 13.3.2009 ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi úver vo výške 400,- €,

ktorý sa zaviazal vrátiť spolu s príslušným poplatkom vo výške 392,- €, t.j. spolu sumu 792,- € za
podmienok dohodnutých v zmluve, a to v dvanástich mesačných splátkach po 66,- €, počnúc dňom
17.4.2009. Podľa Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere, sa
dohodol so žalovaným, že tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné dve tretiny poplatku
zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým
spojenou. Žalovaný nesplnil riadne a včas svoj záväzok v zmysle dohodnutých podmienok, porušil tým
dojednania predmetnej zmluvy o úvere, stratil výhodu splátok a dňa 22.7.2009 sa dlh stal splatným.

Dňa 30.9.2009 podal trestné oznámenie na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Malacky vo veci
podozrenia zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona, účinného
v čase spáchania skutku, pretože mal podozrenie, že žalovaný uzatvoril zmluvu o úvere v úmysle
úver vôbec nesplácať, čomu nasvedčovala aj skutočnosť, že odo dňa uzatvorenia zmluvy o úvere kudňu podania trestného oznámenia žalovaný nepoukázal žiadnu splátku napriek tomu, že mal finančné
prostriedky, čo vyplýva z údajov uvedených v žiadosti o úver v časti mesačné príjmy a výdavky. Žalovaný
už v čase uzatvárania zmluvy o úvere vedel, že nebude úver splácať, čím ho uviedol do omylu a spôsobil

mu tým škodu. Okresný súd Malacky trestným rozkazom zo dňa 22.11.2010, sp.zn. 1 T 139/2010,
ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 21.12.2010, uznal žalovaného vinným zo spáchania
prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona, účinného v čase spáchania skutku, a
podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázal poškodeného so svojím nárokom na náhradu spôsobnej
škody na občianske súdne konanie. Žalovaný ku dňu vyhotovenia žaloby neuhradil žiadnu platbu.

2. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania podľa § 297 C.s.p.; žalovaný sa k
žalobe napriek výzve nevyjadril, pričom žaloba mu bola doručená do vlastných rúk dňa 31.5.2017. Súd
vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise na základe čoho zistil nasledovný
skutkový stav veci. Z trestného rozkazu Okresného súdu Malacky zo dňa 22.11.2010, sp.zn. 1 T
139/2010, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 21.12.2010, súd zistil, že žalovaný bol

uznaný vinným z toho, že dňa 13.3.2009 v Obci Zohor so žalobcom uzatvoril zmluvu o úvere č.
XXXXXXX, na základe ktorej mu bola poskytnutá finančná hotovosť vo výške 400,- €, úver sa zaviazal
vrátiť spolu s príslušným poplatkom vo výške 392,- €, teda celkom sumu 792,- € v pravidelných splátkach
v zmysle splátkového kalendára, pričom svoju schopnosť splácať úver dokladoval zamestnaneckým
pomeromuživnostníkaI.R.vC.D.smesačnýmpríjmomvovýške635,80€,kdevšakvčaseuzatvorenia

zmluvy nepracoval a z poskytnutého úveru nesplatil žiadnu splátku, čím spoločnosti Pohotovosť, s.r.o.,
Bratislava, spôsobil škodu vo výške 792,- €. Žalobca ako poškodený bol s nárokom na náhradu škody
odkázaný na občianske súdne konanie. Zo zmluvy o úvere zo dňa 13.3.2009 uzavretej medzi žalobcom
a žalovaným vyplýva, že žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 400,- € za odplatu vo výške 392,-
€, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť žalobcovi v sume 792,- €, v dvanástich mesačných splátkach po 66,-

€, s dátumom splatnosti prvej splátky dňa 17.4.2009. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú Všeobecné
obchodné podmienky poskytnutia úveru, ktoré obsahovali dojednanie o oprávnení veriteľa žiadať od
dlžníkavráteniecelejdlžnejsumyvprípade,žedlžníkneuhradívčasštyriposebeidúcesplátky,prípadne
uhradí len časť splátok alebo neuhradí včas poslednú splátku alebo časť poslednej splátky (bod 4, tretia
veta Všeobecných obchodných podmienok). Zistil, že zmluva neobsahuje výšku ročnej percentuálnej

miery nákladov, ani priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov. Žalovaný neuhradil žiadnu splátku
úveru, z dôvodu ktorého žalobca pristúpil k zosplatneniu úveru ku dňu 22.7.2009.

3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1, ods. 2,
ods. 3, ods. 4, § 54 ods. 2, § 415, § 420 ods. 1, § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, §

1 ods. 1, § 2 ods. 1 písm. a/, b/, § 3 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 2, ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb.
o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy, § 497 Obchodného zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995
Z.z., a dôvodil tým, že žaloba je dôvodná čiastočne, keď žalobca má vzhľadom na bezúročnosť a

bezpoplatkovosť ním poskytnutého úveru žalovanému vo výške 400,- €, z ktorého žalovaný nezaplatil
žiadnu splátku, nárok na zaplatenie škody vo výške 400,- € s príslušenstvom; vo zvyšnej časti žalobu
zamietol. Uviedol, že žalobcovi konaním žalovaného vznikla škoda na majetku, pričom sa zaoberal
určením výšky škody. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobca ako veriteľ uzavrel so
žalovaným ako dlžníkom dňa 13.3.2009 zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej poskytol

žalovanému úver vo výške 400,- € za odplatu vo výške 392,- € s tým, že žalovaný sa zaviazal vrátiť
žalobcovi celkovú sumu 792,- € v dvanástich mesačných splátkach po 66,- €, s dátumom splatnosti prvej
splátky dňa 17.4.2009. Uvedená zmluva neobsahuje dojednanie o ročnej percentuálnej miere nákladov
a ani o priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú
ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a konečná splatnosť úveru bola dojednaná ako deň,

kedy bude uhradená posledná splátka úveru veriteľovi, pričom doba trvania úveru je od uzavretia zmluvy
o úvere do konečnej splatnosti úveru. Predmetná zmluva o úvere má formulárový charakter (ide o
vopred pripravené tlačivo) s nemožnosťou zmeny jeho obsahu s výnimkou uvedenia identifikačných
údajov zmluvných strán, sumy úveru a podmienok jeho splácania. Formulárový charakter majú aj
Všeobecnéobchodnépodmienky,ktorésúimanentnousúčasťouzmluvyoúvere.Žalovanýsasplatením

pravidelných mesačných splátok úveru dostal do omeškania, a preto žalobca dôvodne s poukazom na
bod 4 Všeobecných obchodných podmienok zosplatnil úver ku dňu 22.7.2009, pričom ku dňu podania
žaloby na súd nezaplatil žalovaný žiadnu sumu. Poukázal na skutočnosť, že aj keď zmluva o úvere
predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka),je zrejmé, že predmetná zmluva je súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovaného je potrebné
hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzatváraní nekonal v rámci predmetu svojej podnikateľskej,
obchodnej, činnosti, teda na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj príslušné

ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka). Uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, že tzv. spotrebiteľské zmluvy (i
keď sú upravené v Občianskom zákonníku) nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na
občianskoprávne vzťahy, naopak príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny

alebo obchodnoprávny vzťah (vyplýva to najmä z toho, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách
sú systematicky zaradené vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka, nepredstavujú tak osobitný
zmluvný typ zo záväzkovej časti). Preto na právny vzťah žalobcu a žalovaného založený zmluvou o
úvereaplikovalustanoveniaObčianskehozákonníka(týkajúcesaspotrebiteľskýchzmlúv)austanovenia
Obchodného zákonníka (čo sa týka konkrétnych práv a povinností). Ustanovenie § 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka (v znení účinnom ku dňu uzatvorenia predmetnej zmluvy) je potrebné vykladať

v súlade s obsahom smernice 93/13/EHS v zmysle princípu tzv. nepriameho účinku smernice, podľa
ktorého súd je povinný vykladať vnútroštátne právo v súlade s cieľmi, ktoré boli sledované touto
smernicou, ktorá sa nevzťahuje len na zmluvy podľa Občianskeho zákonníka (ako to vyplýva z § 52 ods.
1 Občianskeho zákonníka), ale na všetky zmluvy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ. Uzavretú zmluvu
zároveň podriadil aj pod právny režim zákona č. 258/2001 Z.z., v znení účinnom ku dňu uzavretia

spornej zmluvy, pretože spotrebiteľským úverom sa na účely tohto zákona rozumie dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky,
úverualebovinejprávnejforme(§2ods.1 písm.a/zákonač.258/2001Z.z.).Žalovanýmáspoukazom
na § 3 ods. 2 postavenie spotrebiteľa, keďže nebolo v konaní preukázané (a ani samotným žalobcom
tvrdené), že úver bol žalovanému poskytnutý na účel zamestnania, povolania, resp. podnikateľskú

činnosť a žalobca má s poukazom na § 3 ods. 1 postavenie veriteľa, keďže do právneho vzťahu so
žalovanýmvstupovalakoprávnickáosoba,poskytujúcaspotrebiteľskýúvervrámcisvojejpodnikateľskej
činnosti. Po vyhodnotení vykonaných dôkazov tak dospel k záveru, že zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahuje všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak, ako ich určuje ustanovenie § 4 ods. 2
zákonač.258/2001Z.z.,atouvedeniekonečnejsplatnostiúveru(§4ods.2písm.g/citovanéhozákona),

údajoročnejpercentuálnejmierenákladov(§4ods.2písm.j/citovanéhozákona),uvedenievýšky,počtu
a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. i/ citovaného zákona) a uvedenie
priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú ku dňu
podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 4 ods. 2 písm. k/ citovaného zákona). V zmluve nie je ani
dojednané, kedy nastane konečná splatnosť úveru, keď zmluva ustanovuje splatnosť prvej splátky dňa

17.4.2009, ale splatnosť ďalších splátok neuvádza, a tak nie je jednoznačne dojednané, kedy
(ktorým dňom) nastane konečná splatnosť úveru. Zmluva neobsahuje ani údaj o výške, počte a termíne
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, dojednaná je len celková suma splátok (v počte 12 x 66,- €) bez
bližšej špecifikácie, aká časť splátky bude použitá na zaplatenie istiny, úroku (resp. odplaty žalobcu) a
ďalšie poplatky. Ročná percentuálna miera nákladov a priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery

nákladov nie je uvedená v zmluve vôbec. Vzhľadom na absenciu vyššie uvedených náležitostí sa úver
s poukazom na § 4 ods. 3 posledná veta zákona o spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročný a
bez poplatkov. Záverom zdôraznil, že nedostatok čo i len jednej z náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom
úvere vymedzených v § 4 ods. 2 má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy.
3.2. Žalovanému uložil aj sankciu v dôsledku nesplnenia povinnosti riadne a včas v podobe úrokov z

omeškania, ktoré priznal žalobcovi vo výške 5 % ročne zo sumy 400,- € od 22.7.2009 do zaplatenia, keď
pri určení výšky úrokov z omeškania a výšky sumy, z ktorej sa má úrok počítať, vychádzal zo znenia
petitu žaloby. Žalobca by mal nárok na vyšší úrok z omeškania, bol však viazaný žalobným návrhom a
nemohol mu prisúdiť viac ako požadoval; priznal mu preto úroky z omeškania od 22.7.2009, t.j. odo dňa
nasledujúceho po dni vyhlásenia úveru za predčasne splatný.

3.3. O trovách konania rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, ods. 2, § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobca sa
žalobou domáhal zaplatenia sumy 792,- €, úspešný bol v časti o zaplatenie sumy 400,- €, čo z celkovej
uplatnenej sumy predstavuje 50,50 %, pri úspechu žalovaného 49,50 %, tak bol žalobca úspešný v
nepatrnej časti, z dôvodu ktorého žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania.

4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm.
f/, h/ C.s.p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).
Namietol postavenie žalovaného ako spotrebiteľa z dôvodu, že na základe zmluvy o úvere zo dňa13.3.2009, č. 1130079, bol z jeho strany poskytnutý úver žalovanému na účel zamestnania, pričom
žalovaný v predmetnej zmluve uviedol a podpísal, že poskytované peňažné prostriedky sú na tento
účel, a tak treba chrániť dobú vieru veriteľa, pretože podľa Všeobecných podmienok žalovaný podpisom

zmluvy potvrdil, že informácie, ktoré mu poskytol, sú pravdivé. Poukázal na zákon č. 258/2001 Z.z., ktorý
neustanovuje, že žiadateľ o úver v čase poskytnutia úveru na podnikanie, zamestnanie alebo povolanie,
musí byť podnikateľom alebo zamestnaný, a tak na právnu kvalifikáciu povahy poskytnutého úveru
postačuje prejav vôle uvedený v zmluve. Skutočnosť, na čo žalovaný poskytnutý úver využil, neskúma,
dôležité je, na aký účel mu boli peniaze poskytnuté. Namietol, že predmetnú zmluvu nemožno považovať

za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch a nie je tak namieste
vzťahovať na ňu iba ustanovenia Občianskeho zákonníka, pretože bola uzavretá na výkon zamestnania,
v dôsledku čoho nie je potom žalovaný spotrebiteľom v zmysle definície spotrebiteľa podľa zákona č.
258/2001 Z.z. Poukázal na to, že predmetná zmluva bola uzavretá podľa § 269 ods. 2 Obchodného
zákonníka a zmluvné vzťahy sa riadia preto ustanoveniami Obchodného zákonníka. Nestotožnil sa s
tvrdením, že zmluva, v ktorej je jednoznačne vyznačený účel, na čo žalovaný poberá úver, a to na účel

povolania, má charakter spotrebiteľskej zmluvy, nakoľko podľa zákona o spotrebiteľských úveroch je
vyňatý z klasifikácie spotrebiteľských úverov. Takýmto úverom je iba úver, ktorý sa poskytuje na iný účel
ako zamestnanie, povolanie alebo podnikanie. Poukázal aj na svoju dobrú vieru, s ktorou do právneho
vzťahu s dlžníkom vstupoval. Ďalej uviedol, že nakoľko nie je možné zmluvu o úvere posudzovať ako
zmluvu spotrebiteľskú, nemusela predmetná zmluva obsahovať údaj o ročnej priemernej miere nákladov

a ďalšie náležitosti požadované zákonom č. 129/2010 Z.z. K poskytnutiu úveru na výkon zamestnania
poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.2.2017, sp.zn. 14 Co 975/2015,
zo dňa 25.11.2015, sp.zn. 14 Co 1553/2014. Zotrval na tom, že žalovaný ako dlžník nemienil použiť
peňažné prostriedky na svoju súkromnú potrebu, preto nie je spotrebiteľom a ich vzájomný vzťah je
obchodnoprávny, takže uplatnenie právnych noriem s cieľom ochrany spotrebiteľa nie je vôbec na

mieste. Dodal, že na trhu boli v čase poskytovania úveru stovky iných subjektov, ktorí vystupovali ako
veritelia pri poskytnutí úveru a žalovaný s ním uzavrel zmluvu slobodne, vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni
ani za nápadne nevýhodných podmienok, čo potvrdil svojim podpisom. Záverom poukázal na rozsudok
Okresného súdu Galanta zo dňa 13.4.2017, č.k. 17 C 277/2016-36, v ktorom v obdobnom prípade súd
uviedol, že aj keby záväzkový vzťah posudzoval ako spotrebiteľský, nemôže mu súd poskytnúť ochranu

spotrebiteľa, nakoľko by došlo k zneužitiu práva v prospech žalovaného a k neprimeranej ochrane
žalovaného; výkon práva nie je protiprávne správanie subjektov. Poukázal aj na rozsudok Okresného
súdu Pezinok zo dňa 25.1.2017, č.k. 9 C 128/2010-531, ktorý mu priznal v obdobnej veci celú žalovanú
sumu aj s príslušenstvom z dôvodu, že žalobkyňa mu spôsobila škodu úmyselne. Odvolaciemu súdu
preto navrhol napadnutý rozsudok (celý) zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie; žiadal trovy konania.

5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril, odvolanie nepodal.

6. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§

379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej
len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre
jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný
záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok
verejne vyhlásil dňa 22. augusta 2018; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany

sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.).
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol, vo výroku o náhrade
trov konania, v odvolaním napadnutom rozsahu potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a
keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody
neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za

potrebné uviesť ešte nasledovné.

7. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie
vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným
dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho

rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.8. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo
ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220

C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380
ods. 2 C.s.p., takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na
ktoré by musel odvolací súd prihliadať.
9. Žalobca sa domáha zaplatenia žalovanej sumy titulom náhrady škody, ktorá mu vznikla tým, že
žalovaný si riadne a včas nesplnil svoj záväzok zo zmluvy o úvere, ktorú uzavrel so žalobcom aj napriek

tomu, že vedel, že úver splatiť nemôže. Žalovaný bol trestným rozkazom Okresného súdu Malacky zo
dňa 22.11.2010, sp.zn. 1 T 139/2010, uznaný za vinného zo spáchania prečinu úverového podvodu
podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona z dôvodu, že dňa 13.3.2009 v Obci Zohor prostredníctvom
obchodného zástupcu spoločnosti POHOTOVOSŤ uzatvoril zmluvu o úvere č. 1130079, na základe
ktorej mu bola poskytnutá finančná hotovosť vo výške 400,- €, úver sa zaviazal vrátiť spolu s príslušným
poplatkom vo výške 392,- €, teda celkom sumu 792,- € v pravidelných splátkach v zmysle splátkového

kalendára, pričom svoju schopnosť splácať úver dokladoval zamestnaneckým pomerom u živnostníka
I. R. v C. D. s mesačným príjmom 635,80 €, kde však v čase uzatvorenia zmluvy nepracoval a z
poskytnutého úveru nesplatil žiadnu splátku, čím spoločnosti Pohotovosť, s.r.o., Bratislava, spôsobil
škodu vo výške 792,- €. Poškodená spoločnosť (žalobca) POHOTOVOSŤ, s.r.o. IČO: 35 807 598,
Bratislava, Pribinova č. 25, bola s nárokom na náhradu škody odkázaná na občianske súdne konanie.

Uvedený trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 21.12.2010.

10. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalobcu, že v danom prípade nejde o
spotrebiteľskú zmluvu a že žalovaný nemá postavenie spotrebiteľa, keďže mu ako veriteľ poskytol úver
za účelom zamestnania. V konaní nebolo sporné, že strany sporu dňa 13.3.2009 uzavreli zmluvu o úvere

č. 1130079, na základe ktorej žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi úver vo výške 400,-
€, ktorý sa zaviazal vrátiť zvýšený o príslušný poplatok vo výške 392,- € v 12-mesačných splátkach po
66,- € počnúc dňom 17.4.2009 na účet veriteľa špecifikovaný vo Všeobecných podmienkach poskytnutia
úveru, pričom je na zmluve uvedené, že je uzavretá v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.
Súd prvej inštancie správne právne posúdil predmetnú zmluvu ako spotrebiteľskú, pretože nie sú žiadne

pochybnosti o tom, že predmetná vec sa týka sporu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a že ide o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 Občianskeho
zákonníka. Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva medzi dodávateľom a spotrebiteľom (§ 52 ods.
1 Občianskeho zákonníka). Žalobca podľa údajov obchodného registra poskytuje úvery a pôžičky z
vlastných zdrojov nebankovým spôsobom a žalovaný nemal v úmysle použiť úverové prostriedky pre

účely zamestnania, nakoľko z trestného spisu Okresného súdu Malacky sp.zn. 1 T 139/2010, a to
výsluchužalovanéhoakoobvinenéhonevyplýva,žebysiúvervzalzauvedenýmúčelom,keďuviedol,že
v čase, keď si bral pôžičku, pracoval brigádne na stavbách pre Alexandra Horvátha, nevedel dokedy, do
práce prišiel opitý, a tak ho vyhodil; dostal sa do finančnej núdze a nemal ako zaplatiť mesačné splátky,
stal sa aj bezdomovcom. Z obsahu predmetnej zmluvy možno urobiť záver, že ide o typovú zmluvu,

a preto správne prvoinštančný súd podrobil súdnej kontrole zmluvné ustanovenia predmetnej zmluvy
o úvere podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch
a ustanovení týkajúcich sa súdnej kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Odvolací súd sa tak
stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, že na žalovaného treba hľadieť ako na
spotrebiteľa, pretože pri uzatváraní predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej podnikateľskej

alebo obchodnej činnosti. Správne prvoinštančný súd podrobil vzniknutý záväzkovoprávny vzťah medzi
stranami sporu súdnej kontrole z hľadiska kontextu spotrebiteľského práva, a teda použil ustanovenia
Občianskeho zákonníka na posúdenie otázok týkajúcich sa konečnej splatnosti úveru, údaju o ročnej
percentuálnej miere nákladov, uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
ako aj uvedenie priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský

úver uvedenú ku dňu podpisu predmetnej zmluvy.

11. Predmetná zmluva o úvere nespĺňa náležitosti uvedené v ustanovení § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001
Z.z., účinného v čase uzavretia zmluvy, nakoľko uvedený zákon ustanovoval určité dôsledky porušenia
určitých povinností ustanovených týmto zákonom. Ide o súkromnoprávny inštitút a toto ustanovenie

je súčasťou dôslednej ochrany slabšej zmluvnej strany - spotrebiteľa a je transpozíciou všeobecnej
požiadavky Smernice (č. 2008/48/ES zo dňa 23.4.2008) na stanovenie účinných, primeraných a
odrádzajúcich sankcií. Ide o mechanizmus, ktorý motivuje veriteľa a prináša
spotrebiteľovi prípadnú finančnú výhodu v prípade pochybenia veriteľa. Zároveň s ním nie je spojenáokamžitá povinnosť vrátiť celý poskytnutý úver. Za bezúročný úver a bez poplatkov sa podľa § 4
ods. 3 uvedeného zákona považuje úver, ohľadne ktorého zmluva neobsahovala náležitosti uvedené
v ustanoví § 4 ods. 2 písm. a/, b/, d/ až j/, k/ a l/. Ustanovenie § 4 ods. 3 je špeciálnou úpravou

absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Výklad a aplikácia tohto ustanovenia zákona musí byť v súlade
so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákon nedodržanie iba niektorých obsahových
náležitostí zmluvy postihuje neplatnosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové
náležitosti zmluvy. Zákon č. 258/2001 Z.z. ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy
tak, aby za účelom odstránenia nerovnováhy medzi profesionálnym dodávateľom a spotrebiteľom bol

spotrebiteľúčinnýmspôsobominformovanýopodmienkachspotrebiteľskéhoúveruavedellepšieakopri
nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej
úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti, a to tie uvedené v § 4 ods. 3, zákonodarca v prospech
ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval
bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon, a
tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu. Účelom náležitostí uvedených v § 4 ods. 2 písm. i/

zákona č. 258/2001 Z.z. je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá
na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože inak nie je
dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí
na úroky a ďalšie poplatky. Uvedené nie je možné nahradiť uvedením celkovej výšky splátky, ani keď
z iných ustanovení zmluvy vyplýva výška úrokov a poplatkov. Uvedené citované ustanovenie zákona

má za cieľ v zrozumiteľnej forme informovať spotrebiteľa ako bude s jeho splátkou naložené, najmä
aká časť úveru bude ňou splatená, okrem odplaty veriteľa. O. údaje úverová zmluva uzavretá medzi
stranami sporu neobsahuje, ide teda o absenciu podstatnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
ktorú zákon sankcionuje tak, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. V zmluve o úvere nie
je vôbec uvedená ročná percentuálna miera nákladov (M.) a celkové náklady spotrebiteľa spojené so

spotrebiteľským úverom, pričom údaj o M. je údajom, ktorý zabezpečuje spotrebiteľom ľahšiu orientáciu
pri výbere úverových produktov, nakoľko tento údaj by mal zohľadňovať celkovú mieru nákladov, ktoré
musí spotrebiteľ vynaložiť na úver po zohľadnení všetkých poplatkov, úrokov a iných nákladov, a preto
je výška M. jedným z najdôležitejších údajov, ktoré umožňujú spotrebiteľom
zorientovať sa pri výbere úverového produktu. Z uvedeného dôvodu sa predmetný spotrebiteľský úver

taktiež musí považovať za bezúročný a bez poplatkov. B. súd zároveň poukazuje na ustanovenie § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa; to neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a
primeranosti ceny, v prípade, že tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne

alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Žalobca poskytol žalovanému úver vo
výške 400,- €, ktorý sa zaviazal zaplatiť o sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 392,- €, pričom
nie je zrejmé, čo má tento poplatok pokrývať, keďže v zmluve nie je špecifikované, za aké činnosti
sa poplatok platí a za akým účelom je dojednaný. Nie je teda zrejmé, čo suma 392,- € zahŕňa, či ide
o kumuláciu napr. administratívneho poplatku, úrokov, prípadne iného plnenia, alebo či ide o nejaký

jeden konkrétny poplatok. Zo zmluvy nie je zrejmá podstata poplatku, t.j. čo je predmetom poplatku. Bez
určitého vyjadrenia predmetu plnenia spojeného s takýmto poplatkom je dôvod skúmať neprijateľnosť
zmluvného dojednania. Požadovanie uvedeného poplatku porušuje generálnu klauzulu § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka a spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa, ktorého týmto poškodzuje, pretože je pre žalovaného ako spotrebiteľa netransparentný, ide

o neurčité plnenie, nie je zrejmé, aké skutočné protiplnenie má byť za poplatok poskytnuté.

12. Súd prvej inštancie správne konštatoval v odôvodnení napadnutého rozsudku, že v predmetnej
zmluve o úvere nebola dohodnutá ani konečná splatnosť úveru, keď konečná splatnosť úveru musí byť
stanovená presným časovým údajom (deň, mesiac a rok, v ktorý nastane konečná splatnosť úveru),

aby mal spotrebiteľ predstavu o presnom časovom období, dokedy bude úver splácať a tým si aj vybrať
najvhodnejší úverový produkt z viacerých na trhu ponúkaných produktov. Tento povinný údaj (náležitosť)
nemožno nahrádzať údajom o počte splátok a dátume ich splatnosti.

13. Odvolací súd zároveň dodáva, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku správne

poukázal na Smernicu Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, ktorá síce nie je pre členské štáty Európskej únie priamo záväzná, avšak predstavuje
interpretačné pravidlo a ktorá už bola transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky.
Podľa čl. 3 bod 1 citovanej smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá,sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa. Podľa bodu 2
podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto

nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou
zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty, podmienky alebo jedna konkrétna podmienka, boli individuálne
dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy
naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo
dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať

dôkaz. Podľa bodu 3 príloha smernice obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré
sa môžu považovať za nekalé. V zmysle čl. 4 uvedenej smernice bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia
čl. 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré
bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia
zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy, alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí. Podľa čl. 6 bod 1
členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo

strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby
zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez
nekalých podmienok. Podľa čl. 7 bod 1 členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a
subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému
uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo

dodávateľov. Podľa prílohy tejto smernice bod 1. písm. e/ medzi podmienky uvedené v čl. 3 ods. 3 okrem
iných patrí i podmienka vyžadovať od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane
vysokú sumu ako náhradu. Z obsahu zmluvy uzavretej medzi stranami sporu vyplýva, že táto zmluva
bola vopred pripravená dodávateľom pre neurčitý počet budúcich spotrebiteľov, zmluva bola pripravená
vopred v podobe predbežne formulovanej tzv. typovej, resp. štandardnej, zmluvy, pričom do zmluvy

sa dopĺňali iba údaje individualizujúce spotrebiteľa a ním vybraný úver. Žalovaný ako spotrebiteľ, ak aj
mal možnosť oboznámiť sa s dojednanými zmluvnými ustanoveniami pred uzavretím zmluvy, nemohol
nesporneovplyvniťichobsah.Zmluvnédojednaniaobsiahnuté vuvedenejzmluvepretospoukazom
na § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka a čl. 3 bod 2 smernice nemožno považovať za individuálne
dojednané. Je nesporné, že žalovaný ako spotrebiteľ nemal žiadnu reálnu možnosť ovplyvniť obsah

vopred dodávateľom navrhnutých a v predloženej zmluve fixne formulovaných dojednaní, mohol iba
zmluvu ako celok odmietnuť alebo ju prijať a podrobiť sa teda tak i dodávateľom nanútenému dojednaniu
o poplatkoch. Dôkazné bremeno preukázať, že dojednanie bolo individuálne dohodnuté, je však na
dodávateľovi, t.j. žalobcovi, ktorý však v konaní individuálne dojednanie poplatkov nepreukázal, a preto
bolo potrebné predmetnú zmluvnú podmienku za individuálne dojednanú nepovažovať.

14. Žalobca vo svojom odvolaní poukazoval na rozhodnutie Okresného súdu Galanta zo dňa 13.4.2017,
č.k. 17 C 277/2016-36, ktorý v obdobnom prípade neprihliadol na žalovaného ako spotrebiteľa a
rozhodnutie Okresného súdu Pezinok zo dňa 25.1.2017, č.k. 9 C 128/2016-53, ktorý mu priznal celú
žalovanú sumu s príslušenstvom z dôvodu, že žalovaná mu spôsobila škodu úmyselne. Odvolací súd

zdôrazňuje, že ochranu spotrebiteľa možno podriadiť pod ústavný princíp rovnosti, ktorú možno ponímať
ako rovnosť formálnu, ktorú má zabezpečiť zákonodarca pri tvorbe právneho poriadku alebo rovnosť
faktickú, ktorá môže byť zabezpečená priamo zákonodarcom pri použití tzv. pozitívnej diskriminácie
pri existencii faktickej nerovnosti alebo hendikepu. Ale i tam, kde sa zákonodarca nevydal cestou
vedomého zvýhodnenia slabšieho, aby dal prednosť rovnosti faktickej pred formálnou, ponecháva

súdom, ktoré pozitívne právo aplikujú, priestor pre riešenie napätia medzi neúplnosťou písaného
práva a povahou konkrétneho prípadu cestou aplikácie ústavných princípov v materiálnom poňatí
právneho štátu. Východiskom ochrany spotrebiteľa je potom postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ
ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti,
za ktorých dochádza k záväzkovému vzťahu, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť

predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na
možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Ústavný princíp
rovnosti sa premieta i do súkromného práva a prejavuje sa v súkromnoprávnych vzťahoch. Doktrína
rovnosti v súkromnoprávnych vzťahoch vyžaduje, že súkromné právo garantuje každému čo
najširšiu mieru možnosti slobodného konania, avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju

zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey
rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície,
teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú
strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne, sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranámbudú poskytnuté rovnaké právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť
východzích prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto
situácie je v tom, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej

zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda
snaha odosiahnutieskutočnejrovnováhytým,žebudúprávnevyrovnanévýchodiskovéekonomické
informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú. Aby bola dosiahnutá rovnosť, je nutné nerovnosť
východzích pozícií korigovať rovnako nerovnou úpravou práv a povinností. V pozitívnom práve sa potom
ochrana spotrebiteľa premieta do podoby vyššej informačnej povinnosti dodávateľa, do práv spotrebiteľa

odstúpiť od zmluvy, do podoby zákazu niektorých dojednaní v spotrebiteľských zmluvách, či do podoby
príkazu v pochybnostiach o význame spotrebiteľských zmlúv vykladať ich pre spotrebiteľa
najpriaznivejšie. Princíp autonómie vôle a princíp rovnosti je doplňovaný a korigovaný princípom ekvity či
spravodlivosti. Keďže v spotrebiteľskom práve je dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, lebo má
odbornú prevahu nad spotrebiteľom, tak okrem obmedzenia vyplývajúceho z vyššie uvedeného princípu
rovnosti prostriedkov možno od dodávateľa očakávať i vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi

bude chovať vo všeobecnej polohe poctivo. Ak nepostupuje týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere
druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť svojho konania a takémuto nepoctivému konaniu
nemožno poskytnúť právnu ochranu. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného i tým, že text
spotrebiteľskej zmluvy má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný, logicky
usporiadaný. Princíp ochrany spotrebiteľa v žiadnom prípade neznamená, že táto nemá žiadne hranice

a spotrebiteľ má iba práva a nemá žiadne povinnosti, resp. že dodávateľa je vždy potrebné považovať a
priori za nečestného. Spotrebiteľovi však možno ukladať len také povinnosti a zaviazať ho na zaplatenie
popri istine takých úrokov, poplatkov či sankcií, ktoré boli dojednané v súlade so zákonom. Z uvedených
dôvodov odvolací súd rozhodnutia, na ktoré žalobca vo svojom odvolaní poukazoval, neaplikoval, ani
z nich pri rozhodnutí nevychádzal. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje na uznesenie Ústavného

súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.12.2013, sp.zn. IV. ÚS 697/2013. V ňom Ústavný súd Slovenskej
republiky poukázal na svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v
obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky. Napriek tomu protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere

v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). Z rozsudku Európskeho
súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra
v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho
systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch
práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska

princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov
judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo
rovnakých alebo podobných veciach.

15. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd

dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak,
aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo
prihliadanavšetko,čovyšlozakonanianajavo.Prihodnotenídôkazovsúdvzásadeniejeobmedzovaný

právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada
voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia
pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku
ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného
v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých

dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť
dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke
preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň

správny predpis a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo
vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu,
ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V
tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo stranysporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani
právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn. aby sa rozhodlo v súlade s
jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

16. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci, s odvolaním sa na obsah už uvedeného
odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne
posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

17. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd považuje poskytnutý úver z dôvodu absencie
prehľadnosti výšky istiny, úrokov, úrokov z omeškania a iných poplatkov, ako aj absencie konečnej
splatnosti úveru a neuvedenie ročnej priemernej miery nákladov a celkových nákladov spotrebiteľa
spojených so spotrebiteľským úverom, za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca poskytol žalovanej úver

vo výške 400,- € s príslušným poplatkom 392,- €, t. j. celkom sumu 792,- €, na ktorý nezaplatil žiadnu
splátku, a preto odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie vyhodnotil nárok žalobcu na náhradu škody
za dôvodný iba vo výške 400,- € s príslušenstvom a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo
výroku, ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol (v sume 392,- € predstavujúcej príslušný poplatok spolu
s príslušenstvom), ako vecne a právne správny podľa § 387 ods. l C.s.p. potvrdil.

18. Žalobca podal odvolanie voči napadnutému rozsudku aj vo výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 400,- € spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 400,-
€ od 22.7.2009 do zaplatenia, t.j. v jeho prospech, z dôvodu ktorého odvolací súd jeho odvolanie v tejto
časti odmietol podľa § 386 písm. b/ C.s.p, pretože odvolanie môže podať iba tá strana sporu, v ktorej

neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.). Žalobca je stranou sporu, v prospech ktorej
bolo v uvedenom rozsahu rozhodnuté. Žalobca síce v úvode odvolania uviedol, že podáva odvolanie
„Proti II. výroku vyššie špecifikovanému rozsudku ...“, avšak jeho odvolacím návrhom je zrušenie celého
rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd pri rozhodovaní bol viazaný odvolacím návrhom vo vzťahu
k výrokom rozsudku.

19. Odvolací súd napadnutý rozsudok aj vo výroku o náhrade trov konania potvrdil podľa § 387 ods.
1 C.s.p., pretože žalobca podal odvolanie aj voči tomuto výroku, avšak toto odvolanie vo vzťahu k
výroku o trovách vôbec nezdôvodnil, a preto odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu
správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku; žalovaný odvolanie nepodal. Odvolací

súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný
rozsahom a dôvodmi odvolania.

20. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.

S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

21. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods.

1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, priznáva náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.22. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej

obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).