Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. jún 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/258/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7211205978
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7211205978.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov
JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu žalobcu GAZA OIL, s.r.o., so sídlom
Košice, Magnezitárska 7, IČO: 36 195 600, zastúp. JUDr. Ing. M. A., advokátom, so sídlom E., D. XXX,
proti žalovaným 1/ U.S. Transport s.r.o., so sídlom Streda nad Bodrogom, Hlavná 50/488, IČO: 45 487
600 a 2/ S. N., nar. XX.X.XXXX, bytom E., D. XXXX/XX, obaja žalovaní zastúpení KAIFER advokátska

kancelária s.r.o., so sídlom Košice, Fibichova 11, o vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu, o odvolaní
žalobcu proti uzneseniu 45C/33/2011-541 z 26.4.2017 Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

Potvrdzuje uznesenie.

Priznáva žalovaným náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) v poradí druhým uznesením priznal žalovaným 1/ a 2/ proti
žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu 100 %.

2. Rozhodol tak po tom, čo rozsudkom 45C 33/2011-370 z 10.2.2015 (právoplatným 21.3.2015) zamietol
žalobuourčenieneúčinnostiviacerýchprávnychúkonovvcelomrozsahuavyslovil,žeotrováchkonania
rozhodne osobitným uznesením do 30 dní od právoplatnosti rozsudku vo veci samej. Uznesením

45C 33/2011-383 z 21.4.2015 súd prvej inštancie žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému
1/ a žalovanému 2/ na účet ich právneho zástupcu trovy konania v sume 7.669,84 € do 15 dní od
právoplatnosti uznesenia. Po odvolaní sa žalobcu proti tomuto uzneseniu Krajský súd v Košiciach zrušil
uznesenie súdu prvej inštancie rozhodnutím 11Co 260/2015-407 z 23.5.2016 a vrátil mu vec na ďalšie
konanie s tým, aby súd prvej inštancie posúdil prípadné použitie § 150 O.s.p. (výnimočné nepriznanie
náhrady trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa) a dopad prípadného nepriznania náhrady

trov konania žalovaným na ich majetkové pomery a po zistení všetkých okolností a podmienok
pre použitie § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku opätovne rozhodol o trovách konania (aj
odvolacieho).

3. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že tento po vrátení veci odvolacím súdom
adresoval obom stranám sporu výzvu v súvislosti s aplikáciou § 257 Civilného sporového poriadku (do

30.6.2016 išlo o § 150 O.s.p.).

4. Žalobca do rozhodnutia súdu svoje majetkové pomery nepreukázal. Súd z účtovnej uzávierky žalobcu
za rok 2015 (dostupnej na internetovej stránke zverejňujúcej účtovné závierky, ktorú naviac predložili
aj žalovaní) zistil, že žalobca disponuje vlastným imaním 112.000 € a neobežným majetkom v hodnote
249.481 €. Výnos žalobcu z hospodárskej činnosti predstavoval 1.972 962 € a výsledok hospodárenia z

hospodárskej činnosti 21.416 €. Výsledok hospodárenia za účtovné obdobie pred zdanením bol 14.026
€ a po zdanení 8.416 €. Podľa účtovnej uzávierky za rok 2016 vlastné imanie žalobcu predstavovalo117.654 € a disponoval neobežným majetkom v hodnote 249.481 €. Výnos žalobcu z hospodárskej
činnosti prestavoval 1.620 511 € a výsledok hospodárenia z hospodárskej činnosti 21.006 €. Výsledok
hospodárenia za účtovné obdobie pred zdanením bol 14.430 eur a po zdanení 9.131 €.

5. Žalovaný 1/ (podľa daňového priznania za rok 2015) mal daňovú stratu 8.333,76 € a výsledok
hospodárenia 10.966,89 €. Súd z účtovnej uzávierky žalovaného 1/ za rok 2015 zistil, že disponuje
vlastným imaním 15.388 € a neobežným majetkom v hodnote 12.400 €. Výnos z hospodárskej
činnosti prestavoval 80.277 € a výsledok hospodárenia z hospodárskej činnosti bol 10.654 €. Výsledok

hospodárenia za účtovné obdobie pred zdanením bol 10.967 € a po zdanení 11.927 €. Žalovaný 2/
preložil súdu daňové priznanie za rok 2015, z ktorého vyplýva, že základ dane predstavoval 3.783,35 € a
daňový preplatok 180,60 €. Podľa pracovnej zmluvy z 11.11.2016 jeho mesačný príjem predstavuje 500
€ (brutto). Je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností v rozsahu spoluvlastníckeho podielu o veľkosti
1 na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v katastrálnom území O., evidovaných katastrálnym odborom
na LV č. XXXX ako byt č. XX na 8. poschodí, vo vchode č. XX, v bytovom dome D. XX, XX, XX v E.,

súpisné č. XXXX na parcele registra C č. XXXX a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach
a spoločných zariadeniach o veľkosti 1995/100000. Ďalej je podielovým spoluvlastníkom v rozsahu
spoluvlastníckeho podielu 1995/100000 na nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území O.,
evidovaných katastrálnym odborom na LV č. XXXX ako parcela registra C č. XXXX zastavané plochy
a nádvoria o výmere XXXmX. Tieto sú zaťažené záložným právom v prospech Všeobecnej úverovej

banky a.s., v prospech ktorej zároveň uhrádza splátky hypotéky 175 € mesačne.

6.Poprávnomposúdenípodľa§262ods.1,2,§255ods.1,§257CSPsúdprvejinštancievychádzajúcz
novej právnej úpravy účinnej od 1.7.2016, t.j. § 262 ods. 1 CSP rozhodoval najskôr o nároku na náhradu
konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia vyšší súdny

úradník, a to v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP. Konštatoval, že súlade so zásadou úspechu
podľa § 255 ods. 1 CSP boli v konaní úspešní žalovaní 1/ a 2/, keď žaloba proti nim bola zamietnutá,
a preto im patrí nárok na náhradu trov konania. Následne súd skúmal okolnosti prejednávanej veci
v súvislosti s uplatnením § 257 CSP a argumentoval, že z hľadiska celkom výnimočnej aplikácie
ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania vyhodnocoval predovšetkým skutočnosť, že

neúspešný žalobca ako veriteľ disponuje (resp. disponoval v čase uskutočnenia úkonov, ako aj v čase
podania žaloby a rozhodovania súdu) vymáhateľnou pohľadávkou, došlo k zmenšeniu majetku dlžníka
žalobcu, ktoré bráni uspokojeniu pohľadávky žalobcu, keď tento dlžník nedisponuje iným majetkom,
z ktorého by pohľadávka mohla byť uspokojená, žalované subjekty mali z úkonov dlžníka prospech v
zmysle ustanovenia § 42b Občianskeho zákonníka, k odporovaniu došlo v prípade štyroch napádaných

právnych úkonov až po márnom uplynutí trojročnej prekluzívnej lehoty, piatym žalobcom napádaným
právnym úkonom už nedošlo k zmenšeniu majetku dlžníka. Z tohto podľa súdu je zrejmé, že jeho úvaha
o prípadnom nepriznaní nároku na náhradu trov v spore úspešnej strane je odôvodnená predovšetkým
okolnosťami prípadu (veci samej), keď jadro aplikácie § 257 CSP nie je o posúdení pomerov strany, ale
v takých okolnostiach prípadu, keď na základe skutkového stavu, z ktorého je zrejmý rozpor s normami

spoločnosti nie je možné v medziach, ktoré stanovil súdu žalobca, učiniť spravodlivosti zadosť. Ak o taký
prípad ide, je potrebné ďalej skúmať príčiny takého výsledku konania. Ak ho zavinil výhradne samotný
žalobca bez dôvodov, na ktoré je možné prihliadnuť ako na celkom výnimočné, nie je podľa názoru súdu
dôvod postihovať úspešnú stranu sporu nepriznaním nároku na náhradu trov konania. Vychádzajúc z
uvedeného súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa

vyžadované týmto ustanovením. Poukázal pritom na to, že z odôvodnenia právoplatného rozsudku
je zrejmé, že žalobca právo, ktoré uplatnil na súde v čase jeho uplatnenia už nemal, keďže bolo
prekludované (t.j. zaniklo). Dôvodom vyústenia súdneho sporu s nepriaznivým výsledkom pre žalobcu
bola jeho nedostatočná bdelosť, a v takom prípade za taký výsledok sporu nemôžu okolnosti od
vôle žalobcu nezávislé, resp. ani ťažko odvrátiteľné. Preto žalovaným patrí nárok na náhradu trov

konania proti žalobcovi. Súd napokon prihliadol aj na majetkové pomery strán sporu, dôvodiac, že tieto
zohrávajú úlohu akejsi poistky toho, že s prihliadnutím na sociálny aspekt strán sporu (tak ako uvádza
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 8. 12. 2011, č. k. II. ÚS 563/2011-14) nedôjde k
nespravodlivému rozhodnutiu, pokiaľ ide o náhradu trov konania. Po predložení relevantných dokladov
zo strany žalovaného, resp. po oboznámení sa súdu s verejne dostupnými informáciami ohľadne

pomerov žalobcu, ktorý je právnickou osobou, dospel k záveru, že ani tieto neodôvodňujú nepriznanie
náhrady trov konania žalovaným. Žalobca je právnickou osobou vykonávajúcou podnikateľskú činnosť,
pričom z účtovných závierok za roky 2015 a 2016 nezistil, vzhľadom na majetok žalobcu, jednotlivé jeho
zložky, výsledok hospodárskej činnosti, žiaden dôvod pre nepriznanie náhrady trov konania žalovaným.7. Prihliadajúc aj na pomery žalovaných tak, aby ani na ich strane nedošlo k neprimeranému zásahu
do ich majetkovej sféry nepriznaním náhrady trov konania, súd uviedol, že žalovaný 1/ je v strate a

žalovaný 2/ je fyzickou osobou s minimálnym príjmom, ktorá nevlastní majetok väčšej hodnoty, resp. je
podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností, ktoré sú zaťažené záložným právom. Nepriznanie nároku
na náhradu trov konania by podľa názoru súdu negatívne zasiahlo ich majetkovú sféru ako strán sporu,
naviac trovy, ktoré žalovaným vznikli, boli účelne vynaložené v súvislosti s obranou proti nedôvodnej
žalobe,

8. Uznesenie napadol včas podaným odvolaním žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. b/, f/ a h/ CSP, t.j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd

zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie a rozhodol, že trovy konania nepriznáva žiadnej zo strán
alebo trovy konania priznáva žalovanému 1/ a žalovanému 2/, pričom úkony podľa zákona č. 586/2003
Z.z. o advokácii a vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb vyčísli a prizná konkrétne podľa ustanovenia § 11 ods. 1 cit. vyhlášky. Vytýkal súdu, že
z napadnutého uznesenia nie je jasné, z akého výpočtového základu bude vychádzať pri konkrétnom

výpočte trovy konania - či to bude podľa hodnoty veci ako to vyčíslil právny zástupca žalovaných, alebo
v súlade s ust. § 11 ods. 1, kedy základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna
trinástina výpočtového základu ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch alebo ju
možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Vyjadril presvedčenie, že súd by mal postupovať podľa cit.
ust.§11ods.1vyhláškyč.655/2004Z.z.,pričomzdôraznil,žepredmetomkonaniabolaodporovateľnosť

právneho úkonu. Zopakoval skutočnosti, ktoré uviedol v odvolaní proti v poradí prvému uzneseniu súdu
prvej inštancie o náhrade trov konania sp. zn. 45C 33/2011-383 z 21.4.2015 - dal do pozornosti samotný
spor, jeho podstatu a okolnosti, keď počas konania sudca predniesol právny názor, v ktorom dal za
pravdu žalobcovi a uznal, že morálne a eticky došlo k machináciám a rôznym úkonom, ktorými bol
žalobca ukrátený, ale vzhľadom na iné procesné okolnosti nemohol súd rozhodnúť inak ako žalobu

zamietnuť, že v danej veci ide presne o prípad, v ktorom by mal konajúci súd zohľadniť ustanovenie
§ 257 CSP, brať do úvahy prístup žalovaného k sporu, predkladanie dôkazov a postupné odkrývanie
všetkých súvislostí veci, citoval z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo
9/2009, podľa ktorého „v preskúmavanej veci podal navrhovateľ návrh na určenie neúčinnosti právneho
úkonu. Hodnotu predmetu navrhovateľom požadovaného určenia nemožno vyjadriť v peniazoch...“ a

„nemožno prehliadať, že návrhom na určenie neúčinnosti právneho úkonu sa má (a môže) iba odstrániť
existujúca právna neistota v otázke týkajúcej sa jednej stránky právneho úkonu (v otázke jeho účinnosti
alebo neúčinnosti), podaným návrhom sa teda nemá (a ani nemôže) priamo priznať právo, hodnota
ktorého je vyjadriteľná v peniazoch“, že aj samotný súdny poplatok v danom spore bol vo výške 99,50 €,
t.z. vo výške určenej v prípade, ak nemožno predmet konania oceniť peniazmi, že zo strany žalovaného

1/ a 2/ došlo k účelovému rozdeľovaniu jednotlivých úkonov, v snahe navýšiť celkové trovy právneho
zastúpenia v konaní. Niektoré úkony konajúci súd už nepriznal, ale niektoré sú účelovo rozdelené, aj keď
ide o totožné vyjadrenie k veci, či už v mene žalovaného 1/ alebo žalovaného 2/, že v uvedenom konaní
by sa mala zohľadniť aj otázka dobrých mravov. Dôvodil, že ak sa prieči výkon určitého práva dobrým
mravom, musí to byť súdom vo vzájomnom konaní subjektov občianskoprávnych vzťahov vždy zistené

podľa objektívneho kritéria, s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam konkrétneho prípadu , vrátane doby,
miesta, ako aj postavenia subjektov. Záver, že výkon práva je v rozpore s dobrými mravmi musí teda
vyplývať z konkrétnych zistení.

9. Žalovaní 1/ a 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedli, že dôvody odvolania sú neopodstatnené,

napadnuté uznesenie je vecne správne, súd rozhodol o trovách konania na základe správneho právneho
posúdenia veci ako aj na základe náležite zisteného skutkového stavu, preto navrhli potvrdiť napadnuté
uznesenie. Upriamili pozornosť na to, že žaloba vo veci samej bola zamietnutá v celom rozsahu, teda
oni mali vo veci plný úspech, a preto im podľa § 255 ods. 1 CSP patrí náhrada trov konania. Zotrvali
na tom, že osobné, majetkové a zárobkové pomery strán sporu (ktoré bližšie špecifikovali vo vyjadrení

zo 16.1.2017), a ani správanie a postoj žalobcu v spore, neodôvodňujú záver, že v by v predmetnej
veci mali existovať dôvody hodné osobitného zreteľa, na ktoré by bolo potrebné v zmysle ust. § 257
CSP výnimočne prihliadnuť. Poukázali v tejto súvislosti na ustálenú judikatúru všeobecných súdov, napr.
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 5 M Cdo 24/2011. Stotožnili sa so záverom súdu prvej inštancie, že vprejednávanej veci nie sú dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, neexistujú žiadne výnimočné
okolnosti, pre ktoré by im súd, ako strane úspešnej v spore, nemal priznať náhradu trov konania v
plnom rozsahu. Pokiaľ žalobca poukazoval (bezpredmetne), že súd mal zohľadňovať prístup žalovaných

k sporu, predkladanie dôkazov a postupné odkrývanie všetkých súvislostí, toto dôvodenie žalobcu
neobstojí popri správnom závere súdu prvej inštancie, ktorý jednoznačne uzavrel v odôvodnení svojho
právoplatného rozsudku, že žalobca právo, ktoré uplatnil na súde, v čase uplatnenia už nemal, keďže
boloprekludované.Naviactietotvrdeniažalobcužalovanípovažujúzanepravdivéaúčelovéazdôraznili,
že práve žalobca v priebehu sporu niekoľkokrát menil žalobu a proti takto meneným a účelovým novým

tvrdeniam sa žalovaní museli vždy nanovo brániť. Sám žalobca svojimi podaniami a spôsobom vedenia
sporu, spôsobil stav, že súd žalobu v celom rozsahu zamietol, pričom žalovaní boli nútení vynaložiť za
účelom svojej obrany trovy právneho zastúpenia, ktoré by nemuseli vynakladať, keby sa nestali stranou
v spore na základe žaloby. Je preto vylúčené, aby v súlade s požiadavkou spravodlivého a zákonného
rozhodovania veci, pri rozhodovaní o trovách tohto konania súd aplikoval ust. § 257 CSP. Súd správne
posúdil, že ich majetková sféra by bola dotknutá výnimočným nepriznaním náhrady trov konania tak

žalovanému 1/ ako aj žalovanému 2/, ktoré museli vynaložiť za účelom obrany v konaní, v ktorom na
predpokladanýneúspechžalobcuviackrátupozorniliakoajnaúčelovosťvždymenenýchtvrdeníazmien
žalobných návrhov žalobcom.

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§

385 ods. 1 CSP a contrario) prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380
ods. 1, 2 CSP z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a stotožniac sa s napadnutým uznesení a
jeho odôvodnením dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

11. Ustanovenia § 255 CSP až § 261 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 upravujú

predpoklady, za splnenia ktorých majú strany sporu (alebo tretie osoby) právo na náhradu trov konania,
ktoré vynaložili. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane konania, ktorej
to priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela
alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred
všeobecným súdom.

12.Podľa§255ods.1CSPsúdpriznástranenáhradutrovkonaniapodľapomerujejúspechuvoveci.Ak
mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví,
že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (§ 255 ods. 2 CSP).

13. Z citovaných ustanovení Civilného sporového poriadku o náhrade trov konania vyplýva, že v
sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu. Úspech vo
veci, ktorá je predmetom sporu, je okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu trov konania. Súd skúma
úspech vo veci vždy čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Zásada úspechu
sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania,

ktoré úspešnej strane vznikli (trovy, ktoré sú preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené) v konaní
v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Procesný úspech sa určuje vo vzťahu k predmetu
sporu úspechom v spore. Plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku,
ktorým sa rozhodlo vo veci samej.

14. Žalovaní boli v konaní nepochybne plne procesne úspešní, keď súd v celom rozsahu zamietol
žalobu. Z uvedeného dôvodu správne súd žalovaným priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %
(§ 255 ods. 1 CSP).

15. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

16. Súčasná právna úprava teda umožňuje úspešnému účastníkovi v spore nepriznať náhradu trov
konania iba z dôvodov uvedených v ust. § 257 CSP.

17. Odvolací súd zdôrazňuje, že zo slovného znenia teraz platného a účinného ustanovenia § 257 CSP
vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov
konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu
neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitnéhozreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie § 257 CSP preto
nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade
trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane konania; vždy musí ísť o celkom výnimočný

prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri skúmaní existencie podmienok hodných
osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším
pomerom všetkých strán konania a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy
konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery
oprávneného účastníka. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (napr. uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 17/2009, sp. zn. 5 Cdo 67/2010, či sp. zn. 3 M Cdo 46/2012)
ani dnes ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú
možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či
v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri
stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Úvaha súdu, že ide o výnimočný
prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností

konkrétnej veci.

18. Výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva.
Ústavný súd SR v náleze zo 17. decembra 2004, sp.zn. II. ÚS 31/04-30, okrem iného, uviedol: „Pri tomto
výklade je potrebné venovať pozornosť zmyslu a účelu inštitútu náhrady trov konania. Výklad náhrady

trov konania nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva zaručeného v čl.
20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 Dodatkového protokolu. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní
pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo
priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel
alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred

všeobecným súdom. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy).
Aj tieto výnimky sa musia uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok a skôr
reštriktívne, napr. takou výnimkou je nepriznanie náhrady trov konania podľa § 150 O.s.p. (v súčasnosti
§ 257 CSP, pozn. odvolacieho súdu).“

19. Ústavný súd v Náleze z 1. septembra 2012 sp.zn. I. ÚS 119/2012 uviedol, že otázka náhrady
trov konania dosahuje ústavnoprávnu dimenziu vtedy, pokiaľ by v procese interpretácie a aplikácie
príslušných ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu zo strany všeobecného súdu bol
obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny rozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku
prepiateho formalizmu), či celkom nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia. Takýto postup

všeobecnéhosúdunemôžebyťtolerovaný,lebopredstavujevkonečnomdôsledkuzásahdozákladného
práva účastníka na súdnu ochranu, na majetku a v konečnom dôsledku aj na právnu pomoc.

20. Z obsahu spisu v prejednávanej veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní
o náhrade trov konania dôkladne zaoberal prípadným použitím ustanovenia § 257 CSP, komplexne

zohľadňoval pomery žalobcu, dopad nepriznania náhrady trov (úplne alebo čiastočne) žalovaným na
ich majetkové pomery a svoje úvahy a z nich plynúce závery zrozumiteľne, jasne, dostatočne a logicky
vysvetlil. Na zistený skutkový stav súd aplikoval správne zákonné ustanovenia, ktoré aj správne vyložil.

21. Odvolací súd sa preto stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie

i zákonu zodpovedajúcimi dôvodmi uznesenia, na ktoré v celom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

22. Odvolateľ neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by preňho ako žalobcu
privodili priaznivé rozhodnutie o náhrade trov konania. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo
také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o trovách konania vo vzťahu k odvolateľovi.

Naviac odvolateľ súdu prvej inštancie vytýkal v odvolaní absenciu skutočností (napr. z akého
výpočtového základu bude vychádzať pri konkrétnom výpočte trovy konania), ktoré neboli a ani nemohli
byť predmetom napádaného rozhodnutia, pretože pri rozhodovaní o náhrade trov konania je súd povinný
rozhodnúť najprv o samotnom nároku na náhradu trov konania podľa § 255 CSP (ako to správne urobil
súd aj v tejto veci) a o výške náhrady trov až následne podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník. Až v uznesení vydanom súdnym úradníkom podľa § 262 ods. 2 CSP sa budú riešiť otázky
(niektoré), nastolené žalobcom v odvolaní.23. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

24. V súlade s citovaným ustanovením zákona vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v
ňom plne procesne úspešným žalovaným, preto im súd priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania
proti žalobcovi, ktorý v odvolacom konaní úspešný nebol (§ 396 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP).

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).