Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. jún 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/50/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117216549
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8117216549.2

Uznesenie

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MonikyJuskovejačlenieksenátu
JUDr. Gabriely Klenkovej PhD. a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcu M. Š., C.. XX.X.XXXX, S. T. C.
X, XXX XX M., proti žalovanému TELERVIS PLUS, a.s., so sídlom Staré Grunty 7, 841 04 Bratislava,
IČO: 35 717 769, zastúpenému advokátom JUDr. Alanom Strelákom so sídlom Na vŕšku 12, 811 01
Bratislava, IČO: 31 819 702, o primerané finančné zadosťučinenie s príslušenstvom, takto o odvolaní

žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 11Csp/153/2017 - 33 zo dňa 22.11.2017

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol
a rozhodol, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým,
že o výške tohto nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným

uznesením.
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou z 22.6.2017 domáhal primeraného
finančného zadosťučinenia vo výške 500 eur podľa § 3 ods. 5 Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa, nakoľko v konaní vedenom na súde pod sp. zn. 29C/95/2016 bolo vyhovené jeho žalobe
voči žalovanému o povinnosť držať sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy, preto si ako spotrebiteľ
uplatnil satisfakciu za porušenie jeho spotrebiteľských práv.

Súd konštatoval, že žalovaný so žalobou nesúhlasil. V pôvodnom konaní súd vyhlásil rozsudok pre
zmeškanie, preto z takéhoto rozsudku nie je možné vyvodzovať uplatnený nárok. Pre strany je záväzný
len výrok, nie odôvodnenie rozsudku. Navyše žalobcovi žiadna ujma nevznikla, na zmluvu o úvere
uhradil len 11,50 eura, pričom poslednú sumu 1 euro zaplatil ešte 31.3.2015. Z pohľadu hmotného
práva bol práve žalobca porušovateľom práva. Nemôže sa preto domáhať primeraného finančného
zadosťučinenia, ktorého účelom je reparovať ujmu spotrebiteľa, ktorá musí byť dôvodné preukázaná,

musí vzniknúť v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného a musí byť takého rozsahu a charakteru, že
je namieste uložiť zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie.
Z vykonaného dokazovania mal súd za zistené, že v konaní vedenom Okresným súdom Prešov pod
sp. zn. 29C/95/2016 sa žalobca domáhal toho, aby žalovaný bol zaviazaný zdržať sa použitia dohody o
zrážkach zo mzdy k zmluve o spotrebiteľskom úvere č. I.XXXXXXXXX z 31.3.2015, na základe ktorej bol
mu poskytnutý spotrebiteľský úver 700 eur. V zmluve bol dohodnutý celkový úrok 20 % z istiny, servisný

poplatok 18 % z istiny, takže celkovo mal zaplatiť 903 eur. Nebol poučený o dohode o zrážkach zo mzdy
a nemal možnosť ju odmietnuť. Dohoda pritom umožňuje vymôcť plnenia z neprijateľných zmluvných
podmienok, za ktorú považoval aj servisný poplatok. Zmluva neobsahuje povinné náležitosti podľa
zákona, čo spôsobuje jej bezúročnosť a bezpoplatkovosť. Vo veci vedenej súdom o tomto žalobnom
návrhu bolo rozhodnuté rozsudkom pre zmeškanie, nakoľko žalovaný sa k žalobe nevyjadril. Rozsudok
nadobudol právoplatnosť 10.2.2017. Súd taktiež zistil, že žalovaný podal voči žalobcovi žalobu o

zaplatenie dlhu z úverovej zmluvy, na ktorú žalobca poukázal v konaní 29C/95/2016, pričom Okresný
súd Prešov rozhodol rozsudkom č.k. 20Csp/161/2016-50 z 12.6.2017, ktorý nadobudol právoplatnosť5.8.2017. Týmto rozsudkom bol žalobca (tam žalovaný) zaviazaný zaplatiť žalovanému (tam žalobcovi)
688,50 eura s úrokmi z omeškania v mesačných splátkach po 30 eur. Žaloba bola v prevyšujúcej časti
zamietnutá, nakoľko spotrebiteľská zmluva neobsahovala podľa súdu povinné náležitosti podľa zákona.

Žalobca sa pred súdom vyjadril tak, že dohoda o zrážkach zo mzdy realizovaná nebola a na otázku súdu
ohľadom ujmy, ktorá mu mala byť predmetnou dohodou o zrážkach spôsobená, sa vyjadriť nevedel.
Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca preukázal splnenie základných formálnych zákonných
predpokladov nároku na primerané finančné zadosťučinenie. Má totiž nepochybne postavenie
spotrebiteľa, a aj keď v predchádzajúcom spore bol vyhlásený len rozsudok pre zmeškanie, je potrebné

vychádzať zo zdôvodnenia žaloby, ktorej súd vyhovel. Nemôže byť na ujmu spotrebiteľa ak súd využil
právo v zmysle § 273 CSP. Súd teda vychádzal zo záveru, že uplatnením dohody o zrážkach zo
mzdy boli porušené práva žalobcu ako spotrebiteľa, napriek tomu však nepovažoval nárok za dôvodný.
V súvislosti so satisfakciou pre spotrebiteľa je potrebné vychádzať z pojmu „zadosťučinenie“, tým je
náprava krivdy. Malo by ísť o vyrovnanie ujmy postihnutého. Ide o prostriedok slúžiaci k reparácii ujmy.
Nárok by bol dôvodný len v prípade, ak by žalobca preukázal vznik nejakej ujmy v dôsledku použitia

dohody o zrážkach zo mzdy, ale žalobcovi preukázateľne žiadna ujma v dôsledku tejto skutočnosti
nevznikla. Žalobcovi teda nie je potrebné nič reparovať. Žalobca doposiaľ žalovanému nevrátil ani len
istinu úveru aj napriek tomu, že súd mu povolil nízke 30 eurové mesačné splátky. Nezachoval sa poctivo
keď z úveru zaplatil len zanedbateľnú časť 41,50 eura. Žalovaný bol už postihnutý za to, že v úverovej
zmluve neuviedol všetky povinné náležitosti v zmysle zákona, a to tým spôsobom, že nedostane žiadnu

odplatu za úver. Už táto skutočnosť je dostatočnou sankciou pre neho a zadosťučinením pre žalobcu,
ktorý „zadarmo“ disponuje od neho získanými finančnými prostriedkami a nemusí tak žalovanému
zaplatiť 203 eur. Za to isté porušenie spomínanej povinnosti mal by byť žalovaný sankcionovaný
dvakrát, jednak v dôsledku fikcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a jednak primeraným finančným
zadosťučinením, čo je však v rozpore so všeobecne platnou zásadou rímskeho práva nebis in idem

(zákaz dvojitého postihnutia). Za týchto okolností súd nepovažoval za spravodlivé priznať žalobcovi
finančné zadosťučinenie, takýto postup považoval za rozporný s princípom spravodlivosti a žalobu preto
zamietol.
Pri právnom posúdení poukázal na ustanovenia Občianskeho zákonníka - § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 3 ods.
1 a na ustanovenie § 3 ods. 5 Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.

Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP konštatujúc, že nezistil
žiaden dôvod pre použitie ustanovenia § 257 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, a to z dôvodu nesprávnych skutkových zistení a
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. Podľa žalobcu rozsudok je

nezákonný a so spravodlivosťou a morálnosťou nemajúci nič spoločné. Je evidentné, že súd prvej
inštancie inštitút primeraného finančného zadosťučinenia neposúdil podľa platnej právnej normy, ale
podľa obsahu slova zadosťučinenie a vychádzal len z jedného, proti spotrebiteľovi vyhovujúcemu
významu, súdu prvej inštancie uniklo, že slovo satisfakcia má aj význam odplata. Podľa žalobcu právnu
normu treba zo strany súdu dodržiavať, nie je možné ju nahradiť výkladovým slovníkom slovenského

jazyka, a aj to len s použitím významu, ktorý sa proti spotrebiteľovi hodí. Súd prvej inštancie zjavne
považoval za krivdu páchanú na dodávateľovi to, že mu nevyplatí 203 eur. Bol to práve žalovaný,
ktorý v rozpore so zákonom pripravil taký formulár, že mu zo zákona nárok na 203 eur nevznikol.
Z hľadiska dobrých mravov súd nezaujíma nijaký postoj ku skutočnosti, že sa žalovaný mienil na
jeho úkor obohatiť o 203 eur. Súd, ako vyplýva z jeho odôvodnenia, precenil a hlavne deformoval

zásadu zákazu dvojitého postihu pri vysvetľovaní a odôvodňovaní zamietnutia žaloby. Podstata zásady
nebis in idem, ako zásady procesného práva znamená, že spor sa nemá viesť dvakrát v tej istej veci.
Konanie, v ktorom bolo porušené jeho spotrebiteľské právo, vedené na súde pod sp. zn. 29C/95/2016
a konanie v súdenej veci o primerané finančné zadosťučinenie, nie sú konaniami o tej istej veci
a už vôbec nejde o dvojité postihnutie dodávateľa. Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007

neumožňuje súdu konajúcemu o primeranom finančnom zadosťučinení revidovať výsledok úspešného
uplatnenia spotrebiteľských práv na súde v konaní, od ktorého spotrebiteľ odvodzuje nárok na primerané
finančné zadosťučinenie. Žalobca taktiež uviedol, že netvrdí, že argumentácia súdu prvej inštancie
nemá vôbec žiadne opodstatnenie, opodstatnenie je dôležité, ale len vo vzťahu k výške primeraného
finančného zadosťučinenia, ktorú treba v každej veci posudzovať individuálne aj s poukazom na

argumentáciu konajúceho súdu. Sama o sebe však nikdy nemôže odôvodňovať zamietnutie žaloby,
primerané finančné zadosťučinenie patrí spotrebiteľovi vždy, ak splní zákonné podmienky. Žiadal preto,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že súhlasí s názorom súdu prvej inštancie,
považuje ho za správny a to aj v rozsahu odôvodnenia. Žalobca vychádza z domnienky, že zmluva

o spotrebiteľskom úvere mala zakladať protiprávnosť, pričom však zo strany žalovaného je nutné
poukázať na judikatúru, ktorá sa s takýmto záverom žalobcu nestotožňuje. Zmluva, ktorú žalovaný
uzavrel so žalobcom spĺňa obsahové náležitosti v zmysle zákona. Vyplýva to aj z rozsudku Súdneho
dvoraEurópskeúnievoveciC-14/15.Nazmluvuospotrebiteľskomúvereč.I.,akonasúladnúsprávnym
poriadkom je potrebné nahliadať. Túto skutočnosť by mal odvolací súd zohľadniť pri rozhodovaní o

zamietnutí žaloby žalobcu.

4. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu nevyjadril.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP)
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust.

§ 379 a nasledujúcich CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k
záveru o neexistencii predpokladu pre potvrdenie ani pre zmenu odvolaním napadnutého rozsudku.

6. Podstata odvolacích argumentov žalobcu je koncentrovaná na tvrdenie o nesprávnom právnom
posúdenívecisúdomprvejinštancieajehonesprávnychzisteniachskutkovéhostavu,ktorýmalvyplynúť

z dôkazov, ktorými súd disponoval.

7. Nesprávnosť skutkových zistení je relevantným odvolacím dôvodom vtedy, ak je možné usúdiť, že
závery,kuktorýmsúddospelnezodpovedajúvykonanýmdôkazom,resp.hodnoteniedôkazovjechybné.
Ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z tvrdení

účastníkov alebo vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti, pravdivosti, vierohodnosti, alebo ak výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo mohlo byť zistené hodnotením dôkazov v ich vzájomnej
súvislosti.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
na zistený skutkový stav konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou

práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
zistení vyvodil nesprávne právne závery.

8. Súd prvej inštancie svoje zamietavé rozhodnutie založil na tom, že aj keď žalobca v konaní (v konaní

vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 29C/95/2016) úspešne uplatnil porušenie svojho práva
spotrebiteľa, keďže súd rozsudkom pre zmeškanie vyhovel jeho žalobe, ktorou sa voči žalovanému
domáhal zdržania sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy, nárok na primerané finančné zadosťučinenie
napriek tomu nemá, nakoľko jeho priznanie by považoval za rozporné s dobrými mravmi. Podľa súdu
je žalobca tým, kto sám porušil právo žalovaného, nezachoval sa poctivo, žalovanému na istinu úveru,

ktorú jedinú má zaplatiť, keďže v konaní, ktoré žalovaný voči nemu viedol na Okresnom súde Prešov
(20Csp/161/2016) bolo rozhodnuté, že úver je bezúročný a bezpoplatkový, zaplatil len zanedbateľnú
čiastku (41,50 eura zo 700 eur). Žalovaný by za porušenie svojich povinností veriteľa neuvedením
povinných náležitostí v zmluve bol sankcionovaný dvakrát, najprv bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou
úveru a súčasne za to isté porušenie povinnosťou zaplatiť finančné zadosťučinenie.

9. Podľa § 3 ods. 5 veta tretia Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

10. Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. je ustanovením s tzv. relatívne neurčitou hypotézou,
nevyplývajú z neho žiadne kritériá v zmysle stanovenia toho, čo zadosťučinenie predstavuje, zrejmé
je len to, že základ tohto nároku je daný úspechom spotrebiteľa pri uplatnení porušeného práva.
Porušenie práva, ak sa ho spotrebiteľ v konaní pred súdom s úspechom domôže rozhodnutím súdu, je

preto právnou skutočnosťou, majúcou za následok vznik nároku na zadosťučinenie. Právne vzťahy sa
vyznačujú korelatívnosťou, dovolenosti správania jednej osoby zodpovedá povinnosť druhej.
Zákonodarca ako predpoklad práva na finančné zadosťučinenie zvolil úspech spotrebiteľa v konaní,
v ktorom uplatnil, v zmysle úkonu, ktorým vymedzil subjekty, predmet a obsah konania pred súdom,porušenie práva. Procesným úkonom v súlade s uvedeným je žaloba podaná súdu, alebo vzájomná
žaloba, ako úkon žalovaného voči žalobcovi, ktorou sa domáha vyššieho (v zmysle rozsahu), alebo z
hľadiska druhu iného nároku než bol voči nemu uplatnený žalobcom.

11. Zo spisu aj z konštatovania súdu (bod 15.) vyplýva, že bol to žalobca, ktorý v konaní 29C/95/2016
úspešne uplatnil porušenie práva. Vychádzajúc z podstaty teórie deľby moci, ktorou je zabezpečenie
rovnováhy všetkých troch mocí - zákonodarnej, výkonnej aj súdnej, z jazykovo-gramatického výkladu
právnej normy a toho, že ak nie sú závažné dôvody pre to, aby bol slovnému textu daný iný

právny význam, má sa výrazom použitým v právnej norme prisúdiť taký význam, aký má v zmysle
právneho jazyka. Je potrebné, vzhľadom na uvedené, konštatovať, že dôsledkom úspešného uplatnenia
práva spotrebiteľom nemôže byť úplné zamietnutie žaloby spotrebiteľa o finančné zadosťučinenie.
Zákonodarca právnu normu konštruoval takto, súd právnu normu vykladá, jeho oprávnením však je, také
ustanovenie zákona, ktorého použitie (v zmysle subsumpcie zisteného skutkového stavu pod právnu
normu vyjadrenú v danom ustanovení) možno v konaní očakávať, ak mieni, že nie je v súlade s ústavou,

napadnúť na Ústavnom súde (PL.ÚS 12/2012).
Pokiaľ teda žalobca v odvolaní argumentoval tým, že súd nemohol žalobu zamietnuť, nakoľko mu to
zákonná úprava nedovoľuje, bola jeho argumentácia relevantnou.

12. Ak nemohol súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu žalobu v úplnosti zamietnuť, nakoľko

právna úprava výklad ním zvolený neumožňuje, neznamená to, že okolnosti, na ktoré súd ako na
sprievodné poukazoval, sú bez významu, alebo že by nemal vychádzať z podstaty zadosťučinenia.
Logické pravidlá sú totiž pravidlami, ktoré majú byť pravidlami pri každom výklade zákonného
ustanovenia, jeho zmyslu a podstaty, v záujme eliminácie sémantických pochybností.
Zadosťučinenie je slovo prevzaté z latinského výrazu satisfactio, v ktorom „satis“ znamená „dosť“

a „facere“ znamená „činiť“. Podľa Stručného etymologického slovníka slovenčiny, (vyd. Veda, 2015,
str. 104) činiť znamená konať, robiť, urobiť, t.j. urobiť za dosť. V právnej teórii základ dania zadosť
spočíva vo vyrovnaní pomerov, ktoré boli narušené, a ktoré je nutné opätovne uviesť do rovnováhy,
nie len reštitučným, obnovovacím nárokom. Zadosťučinenie je tak nárokom, ktorým sa reparujú
ujmy nemateriálnej povahy. Tento aspekt vychádza z podstaty tohto nároku, nie je preto možné pri

rozhodovaní o ňom brať zreteľ na materiálne prvky. Jeho podstatou nie je sankčná povaha, aj keď
zaplatenie, keďže zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. má byť finančné a
každé zaplatenie predstavuje finančný úbytok v aktívach osoby, voči ktorej nárok smeruje. Na účely
sankcionovania je totiž administratívne a trestné právo, civilné právo má za cieľ „len“ kompenzáciu
osoby, ktorej sa má zadosťučinenie poskytnúť. Ako uviedol Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí

30Cdo/3936/2010 z 15.12.2011, t.j. v čase zhody medzi českou a slovenskou civilnou úpravou v
Občianskom zákonníku, inštitút tzv. punitive alebo exemplary damages (t.j. náhrady škody plniacej
represívnu funkciu - voľný preklad odvolacieho súdu) nekompenzačného odškodnenia exemplárnej
alebo represívnej povahy nemá v českom práve oporu. Tento typ náhrady je typický pre angloamerický
typ právnej kultúry (common law), český aj slovenský právny systém je však iným, je kontinentálnym

systémom.

13. Ak súd prvej inštancie v bode 18. rozsudku odkázal na okolnosti, ktoré považoval za okolnosti
významné, z ktorých pri posudzovaní vychádzal, je potrebné uviesť, že argumentácia tam uvedená má
racionálny základ, napokon aj žalobca v odvolaní uviedol, že argumentácia súdu má opodstatnenie,

avšak len vo vzťahu k výške finančného zadosťučinenia, keďže toto má byť primerané.
Žalobca mal za primeranú výšku finančného zadosťučinenia sumu 500 eur. Ak by sa malo vychádzať
zo skutočnej hodnoty jednotlivých číslic v číselných sústavách a toho, že súd žalobný návrh nemôže
prekročiť, znamená to, že v konkrétnom prípade je možné o zadosťučinení formálne uvažovať v
rozmedzí od 0,01 eura až po 500 eur. 0,01 eura je totiž číslicou, ktorej pozícia vyjadrujúca hodnotu je

najnižšou (nula „0“, nullus znamená žiadny) a 500 eur v konkrétnej veci je hodnotou najvyššou, súdom
neprekročiteľnou.

14. Z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne
a rozporuplne posúdil, nakoľko síce použil správny právny predpis, ale na danú vec ho nesprávne

interpretoval. Mal za to, že žalobca síce úspešne uplatnil nárok, ale nárok na primerané finančné
zadosťučinenie nemá, čo zakladá dôvod pre jeho zrušenie podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP a vrátenie
veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.15. V priebehu ďalšieho konania súd prvej inštancie, ktorý je podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný právnym
názorom odvolacieho súdu, vec opätovne prejedná a rozhodne.
Pri rozhodovaní bude vychádzať z toho, že z dôkazov, ktoré sú v spise, vyplýva preukázanie základu

nároku, potrebné je rozhodnúť o jeho výške v rozmedzí uvedenom v bode 13. tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na to, že finančné zadosťučinenie je nárokom, ktorý podlieha voľnej úvahe súdu, bude pri
úvahe vychádzať z povinnosti tvrdenia a dôkaznej, zaťažujúcej žalobcu, ako aj z ostatných okolností,
ktoré počas celého konania vyšli najavo. Rozhodne tak, aby jeho rozhodnutie bolo spravodlivé a
spĺňalo požiadavku vnútornej nerozpornosti. Za vnútorne rozporné (nekoherentné) možno považovať

takérozhodnutie,vktoromsanachádzajúargumentypodporujúceurčitýzáverasúčasneprotiargumenty
proti tomuto záveru. Súdne rozhodnutie, ktoré je vnútorne rozporné (nekoherentné) nezodpovedá
požiadavkám vyplývajúcim z článku 46 ods. 1 Ústavy na spravodlivý proces (Ústavný súd Slovenskej
republiky III. ÚS 102/2012 z 2.5.20102).

16. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o nároku na náhradu trov konania, vrátane trov

odvolacieho konania (§ 396 ods. 3CSP).

17. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom

odvolacom alebo dovolacom súde.Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.