Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. apríl 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/306/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6415212570
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6415212570.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a

členov senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobkyne Y. K.,
nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom XXX XX Y. X. č. XXX, právne zastúpenej Advokátska kancelária
JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 2.735,-
Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad
Hronom č.k. 20C/302/2015-94 z 7. júna 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

žalobkyni sumu 2705,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 116,- Eur od 20. 11.
2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2 111,- Eur od 20. 11. 2015
do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5% zo sumy 478,- Eur od 30. 04. 2016 do zaplatenia,
všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku (II. výrok), p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom vo výrokoch o trovách konania (IV. výrok) a o súdnom
poplatku (V. výrok) z r u š u j e a vec mu v tomto rozsahu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný

súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom z 7. júna 2016 konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania
vo výške 0,10 % ročne zo sumy 2.283,- Eur od 20. 11. 2015 do zaplatenia zastavil (I. výrok). Žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.705,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo
sumy 116,- Eur od 20. 11. 2015 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy
2.111,- Eur od 20. 11. 2015 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 478,-
Eur od 30. 04. 2016 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (II. výrok) a o
zvyšku súd žalobu žalobkyne zamietol (III. výrok). O náhrade trov konania okresný súd rozhodol tak, že

žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy právneho zastúpenia vo výške 396,79 Eur ich zaplatením
právnemu zástupcovi žalobkyne Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho
29, Košice, IČO: 47 234 466 v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (IV. výrok). Zároveň uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť súdny poplatok zo žaloby vo výške 162,- Eur na účet okresného súdu
v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (V. výrok).
Z odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou domáhala zaplatenia
sumy 2.283,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 2.283,- Eur od 20. 11. 2015

do zaplatenia.
Okresný súd mal preukázané, že na základe zmluvy 1 zo dňa 25. 11. 2011 žalovaný poskytol žalobkyni
úver vo výške 350,- Eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala žalovanému vrátiť zvýšený o príslušný poplatok vo
výške346,-Eur,t.j.celkovosumu696,-Eurvdvanástichmesačnýchsplátkachpo58,-Eur,počnúcdňom20. 12. 2011. V zmluve bolo uvedené prehlásenie žalobkyne, že finančné prostriedky sú poskytnuté na
výkon povolania.
Na základe zmluvy 2 zo dňa 27. 06. 2012 žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 1.000,- Eur, ktorý sa

žalobkyňa zaviazala vrátiť spolu s príslušným poplatkom vo výške 968,- Eur, t.j. 1.968,- Eur v dvanástich
mesačných splátkach po 164,- Eur, počnúc dňom 24. 07. 2012. V zmluve bolo uvedené, že peňažné
prostriedky sú poskytnuté na iný účel než na účel zamestnania, povolania alebo podnikania.
Na základe zmluvy 3 zo dňa 23. 11. 2012 žalovaný poskytol žalobkyni úver v sume 350,- Eur, ktorý
sa žalobkyňa zaviazala vrátiť zvýšený o poplatok 346,- Eur, teda celkovo sumu 696,- Eur v dvanástich

mesačných splátkach po 58,- Eur, počnúc dňom 20. 12. 2012. V
zmluve bolo uvedené, že prostriedky sú poskytnuté na iný účel než na účel zamestnania, podnikania
alebo povolania.
Ani v jednej z týchto zmlúv nie je uvedená hodnota RPMN, nie je uvedená úroková sadzba úveru, doba
trvania zmluvy, ani termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
Ďalej žalovaný na základe zmluvy 4 zo dňa 27. 02. 2013 poskytol žalobkyni úver vo výške 1.400,- Eur,

ktorý sa žalobkyňa zaviazala vrátiť zvýšený o poplatok 1.348,- Eur, to je celkovo 2.748,- Eur v jednej
splátke vo výške 2.748,- Eur. V zmluve bolo uvedené, že celkový poplatok dlžníka spojený s úverom je
tvorený súčtom úroku vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru, čo predstavuje sumu 548,10 Eur a
administratívne náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou
s tým spojenou vo výške 799,90 Eur s tým, že žalobkyňa sa celkovú čiastku 2.748,- Eur zaviazala uhradiť

do 23. 02. 2014. V tejto zmluve bola uvedená RPMN 96,29 % a tiež priemerná hodnota RPMN 36,73 %.
Obdobný charakter mala aj zmluva o spotrebiteľskom úvere datovaná dňom 22. 08. 2013 (zmluva 5), na
základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver 350,- Eur za poplatok 322,- Eur s tým, že sumu 672,- Eur
sa zaviazala žalobkyňa splatiť do 22. 08. 2014 a celkové náklady tu predstavovali úrok 39,10 % ročne,
čo je suma 137,03 Eur a administratívne náklady definované vo výške 184,97 Eur. Deň 22. 08. 2014

bol uvedený aj ako doba trvania zmluvy a tiež termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, RPMN
bola uvedená na úrovni 92 % a priemerná hodnota RPMN na úrovni 49,13 %.
Na základe zmluvy 6 z 27. 05. 2014 žalovaný poskytol žalobkyni úver 350,- Eur, ktorý sa žalobkyňa
zaviazala vrátiť s poplatkom 322,- Eur, t.j. celkovo sumu 672,- Eur do 26. 05. 2015 s tým, že celkové
náklady boli tvorené súčtom úroku vo výške 39,15 % ročne, t. j. sumou 137,03 Eur a administratívnymi

nákladmi vo výške 184,97 Eur. RPMN bola v zmluve uvedená na úrovni 92 % a priemerná hodnota
RPMN na úrovni 45,02 %.
Okresný súd konštatoval, že z formálnej stránky ide o formulárové zmluvy, o vopred pripravené tlačivo s
nemožnosťou zmeny jeho obsahu s výnimkou uvedenia identifikačných údajov zmluvných strán, sumy
úveru a poplatkov za jeho poskytnutie. V prípade prvých troch zmlúv tlačivo umožňovalo zvoliť účel

poskytnutia úveru (povolanie, podnikanie, zamestnanie alebo iný účel) a v prípade zmlúv 5 a 6 boli tieto
už v záhlaví označené ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
Podľa názoru okresného súdu sa jednalo o zmluvy spotrebiteľského charakteru, v rámci ktorej mala
žalobkyňa postavenie spotrebiteľa podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ,,OZ“)a
žalovaný mal postavenie dodávateľa podľa § 52 ods. 3 OZ. Ako vyplynulo z výpovede žalobkyne, v

čase uzatvárania všetkých zmlúv bola starobnou dôchodkyňou, žiadne podnikanie, či povolanie, resp.
zamestnanie nevykonávala a peňažné prostriedky potrebovala pre svoje osobné potreby.
Žalovaný okrem svojich tvrdení nepredložil žiaden dôkaz o nespotrebiteľskom charaktere sporných
zmlúv a okresnému súdu absentoval logický dôvod na to, aby si žalobkyňa ako starobná dôchodkyňa
brala úver na účely „povolania“. Žalobkyňa vstupovala do úverových vzťahov so žalovaným ako fyzická

osoba spotrebiteľ.
Súd prvej inštancie poukázal na § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom od 01. 07. 2011 do 31. 03. 2015, podľa
ktorého majú ustanovenia Občianskeho zákonníka, či iné ustanovenia upravujúce spotrebiteľské vzťahy
prednosť pred inou úpravou a odlišné zmluvné dojednania a dohody, ktorých obsahom alebo účelom
je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Preto dojednanie režimu Obchodného zákonníka vo

Všeobecných obchodných podmienkach je absolútne neplatné ako odporujúce § 52 ods. 2 OZ, teda
neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom, nakoľko účelom ust. 52 ods. 2 OZ
je, aby sa svojou povahou výsostne spotrebiteľské vzťahy medzi spotrebiteľom na jednej strane a
dodávateľom na druhej strane nekorigovali v neprospech spotrebiteľa úpravou cez iné kódexy a to aj
cez Obchodný zákonník.

Okresný súd konštatoval, že všetky zmluvy mali charakter zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
(ďalej aj ,,Zákon o spotrebiteľských úveroch“, resp. ,,ZoSÚ“) museli tak obsahovať zákonom stanovené
náležitosti.V prípade absencie týchto náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom úver sa úver považuje za bezúročný
a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do
31. 12. 2012, resp. podľa § 11 ods. 1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom od

01. 01. 2013.
Ako už bolo uvedené, zmluvy 1 až 3 vyššie uvedené náležitosti neobsahujú a preto sú úvery bezúročné
a bez poplatkov.
Pokiaľ ide o zmluvy 4 až 6, v týchto sa síce uvádza doba trvania zmluvy, termín konečnej splatnosti
úveru i RPMN, avšak úroková sadzba v nich uvedená nezodpovedá realite. Tieto zmluvy totiž evokujú,

že úvery boli poskytované pri úroku 39,15 % ročne. V skutočnosti je však úrok oveľa vyšší, pretože
podľa názoru súdu „administratívnym“ poplatkom za poskytnutie úveru žalovaný v skutočnosti prekrýva
reálnu úrokovú sadzbu úverov, ktorá tak prevyšuje 90 % ročne. Ako je zo zmlúv zrejmé, poplatok je tým
vyšší, čím vyššia je poskytovaná suma, pričom poplatok dokonca v každej zmluve podstatne prevyšuje
samotný úrok v jeho peňažnom vyjadrení. Podľa názoru okresného súdu niet logického dôvodu pre
to, aby poplatok za administratívu (otázne je tiež čo vlastne táto zahŕňa) prevyšoval odmenu veriteľa

v podobe úrokov. Vysvetlením toho môže byť jedine fakt, že veriteľ do rôznych poplatkov pri uzavretí
zmluvy ukrýva skutočnú odplatu, ktorú spotrebiteľ ako dlžník zaplatí za poskytnutý úver, pričom z
pohľadu spotrebiteľa nie je rozhodujúce, či za poskytnutie úveru zaplatí veriteľovi odplatu nazvanú ako
úrok alebo „poplatok“.
Okresný súd konštatoval, že uvedenie úrokovej miery nezodpovedá skutočnej úrokovej sadzbe úveru,

a teda sa rovná absencii tohto údaja v zmluve o spotrebiteľskom úvere, preto aj zmluvy 4 až 6 okresný
súd považoval za bezúročné a bezpoplatkové (§ 11 ods. 1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch
v znení účinnom od 01. 01. 2013).
Žalobkyňa podľa predložených prehľadov platieb zaplatila žalovanému na podklade uzavretých
úverových zmlúv nasledovné čiastky:

Zmluva 1: žalobkyňou uhradená suma 696,- Eur, žalovaným poskytnutá suma 350,- Eur, preplatok 346,-
Eur, z ktorého žalobkyňa požadovala len dve platby po 58,- Eur uhradené dňa 23. 11. 2012.
Zmluva 2: žalobkyňou uhradená suma 1.968,- Eur, žalovaným poskytnutá suma 1.000,- Eur, preplatok
968,- Eur.
Zmluva 3: žalobkyňou uhradená suma 754,- Eur, žalovaným poskytnutá suma 350,- Eur, preplatok 404,-

Eur.
Zmluva 4: žalobkyňou uhradená suma 1.915,- Eur, žalovaným poskytnutá suma 1.400,- Eur, preplatok
515,- Eur.
Zmluva 5: žalobkyňou uhradená suma 672,- Eur, žalovaným poskytnutá suma 350,- Eur, preplatok 322,-
Eur.

Zmluva 6: žalobkyňou uhradená suma 730,- Eur, žalovaným poskytnutá suma 350,- Eur, preplatok 380,-
Eur.
Pokiaľ žalobkyňa podľa uvedených dôkazov uhradila na podklade tej-ktorej uzavretej zmluvy viac než jej
bolo na základe zmluvy poskytnuté, čiastka uhradená ňou nad obdržanú sumu predstavuje bezdôvodné
obohatenie sa žalovaného na úkor žalobkyne podľa § 451 ods. 2 OZ.

Žalovaný sa vzhľadom na bezpoplatkovosť a bezúročnosť úverových vzťahov na úkor žalobkyne
bezdôvodne obohatil o sumu 2.935,- Eur (346,- Eur + 968,- Eur + 404,- Eur + 515,- Eur + 322,- Eur
+ 380,- Eur). Z tejto sumy žiadala žalobkyňa prisúdiť len sumu 2.705,- Eur (z preplatku z prvej zmluvy
vo výške 346,- Eur požadovala iba sumu 116,- Eur ), ktorú je žalovaný povinný žalobkyni zaplatiť podľa
§ 451 ods. 1, § 456 OZ.

Žalobkyňa síce zo zmluvy 4 požadovala bezdôvodné obohatenie v sume 545,- Eur (305,- Eur + 240,-
Eur ), avšak predložila len dôkazy o tom, že uhradila na túto zmluvu o 515,- Eur viac než poskytnutá
suma 1.400,- Eur, preto okresný súd do sumy 30,- Eur s príslušenstvom žalobu zamietol.
Vo vzťahu k námietke premlčania vznesenej žalovaným okresný súd poukázal na ustanovenie § 100
ods. 1, § 107 ods. 1 a 2 OZ.

Uviedol, že v prípade premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné rozlišovať
subjektívnu a objektívnu premlčaciu dobu. Kým dvojročná subjektívna premlčacia doba plynie od
okamihu, keď sa oprávnený skutočne dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia sa na jeho úkor a o
subjekte, ktorý sa bezdôvodne na jeho úkor obohatil (nie je rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť
dozvedieť sa tieto skutočnosti už skôr), pri objektívnej premlčacej dobe plynie premlčacia doba práva

na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia odo dňa keď k bezdôvodnému obohateniu došlo. Táto
je trojročná a v prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia je premlčacia doba desaťročná.
Podľa prehľadov o platbách žalobkyňa zo zmluvy 1 (č.l. 16 spisu) uhradila čiastku prevyšujúcu
poskytnutú sumu dňa 23. 07. 2012, kedy uhradila sumu 58,- Eur, túto však ako ani ďalšie platbynepožadovala a z tejto zmluvy žiadala vrátiť (prisúdiť) platbu uhradenú dňa 23. 11. 2012 vo výške 116,-
Eur (2 x 58,- Eur ).
Zo zmluvy 2 žiadala žalobkyňa sumu 968,- Eur, ktorú uhradila v rámci sumy 328,- Eur uhradenej dňa

26. 02. 2013 a sumy 656,- Eur uhradenej dňa 27. 02. 013 (č.l. 18 spisu).
Zo zmluvy 3 žiadala žalobkyňa sumu 404,- Eur, ktorú uhradila v rámci úhrad vykonaných dňa 23. 07.
2013 a neskôr (č.l. 8 spisu).
Zo zmluvy 4 žiadala sumu 545,- Eur, ktorú uhradila v rámci úhrad vykonaných dňa 27. 05. 2014 a neskôr
(č.l. 10 spisu a doklad č.l. 60 spisu).

Zo zmluvy 5 žiadala žalobkyňa sumu 322,- Eur, ktorú uhradila v rámci úhrad vykonaných dňa 25. 02.
2014 a neskôr (č.l. 12 spisu).
Zo zmluvy 6 žiadala sumu 380,- Eur, ktorú uhradila v rámci úhrad vykonaných dňa 22. 07. 2015 a neskôr
(č.l. 14 spisu a doklad č.l. 65 spisu).
Z uvedeného vyplýva, že predmetné sumy boli uhradené žalobkyňou v rámci trojročnej objektívnej
premlčacej doby, pretože všetky boli zaplatené tri roky spätne pred podaním žaloby na súd. Pri prvej

žalovanej úhrade začala plynúť premlčacia doba dňa 23. 11. 2012 a uplynula dňa 23. 11. 2015 (žaloba
bola podaná na okresnom súde dňa 20. 11. 2015), pričom ohľadne ostatných úhrad je zrejmé, že odo
dňa konkrétnej úhrady do dňa podania žalobného návrhu neuplynula doba troch rokov. Preto objektívna
premlčacia doba ohľadne nich neuplynula.
Okresný súd uviedol, že subjektívna premlčacia doba plynie nie odo dňa, kedy sa mohol oprávnený

dozvedieť o tom, že sa na jeho úkor niekto bezdôvodne obohatil, ale počíta sa odo dňa, kedy sa skutočne
dozvedel o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto zaň zodpovedá (viď napr. rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/67/2011, publikované v Zbierke rozhodnutí pod č. 22/2013).
Vtomtosmerenebolopreukázanéanivýpoveďoužalobkyne,žebyvedelaobezdôvodnomobohatenísa
žalovaného na jej úkor skôr než udelila plnomocenstvo na svoje zastupovanie v tomto konaní právnemu

zástupcovi, k čomu došlo dňa 16. 11. 2015. Iný dôkaz ohľadne subjektívnej vedomosti žalobkyne
označený ani predložený súdu prvej inštancie nebol. Preto dvojročná subjektívna premlčacia doba
žalobkyni do podania žaloby neuplynula, pričom treba zvýrazniť, že žalobkyňa v podstate ani po podaní
žaloby zrejme nepochopila, že došlo a dochádza k bezdôvodnému obohateniu, keď ešte aj po podaní
žaloby uhradila žalovanému ďalšie sumy, čo potvrdzuje rozdiel medzi dokladmi o platbách priloženými

k žalobe a následne predloženými dokladmi ohľadne platieb navrhovateľky na zmluvy 4 a 6.
Z uvedených dôvodov námietka premlčania vznesená žalovaným nebola dôvodná, pričom pokiaľ
žalovaný poukazoval na rozsudok Okresného súdu Zvolen zo dňa 18. 12. 2015 č.k. 7C/49/2011-170,
okresný súd uviedol, že pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby nepostačuje to, kedy sa
oprávnená osoba mohla dozvedieť o bezdôvodnom obohatení a zodpovednej osobe, ale to, kedy

preukázateľne táto osoba mohla zistiť také konkrétne skutočnosti, že jej muselo byť jasné, že nemusí
plniť a teda, že dochádza k bezdôvodnému obohateniu na jej úkor a kým.
Z uvedených dôvodov okresný súd žalobe čo do sumy 2.705,- Eur vyhovel a v časti o sumu 30,- Eur
žalobu zamietol.
Pri rozhodovaní o uplatnených úrokoch z omeškania sa okresný súd riadil právnou úpravou úrokov

z omeškania obsiahnutou v § 517 ods. 2 OZ a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. (ďalej len
„nariadenie“) v znení účinnom od 01. 01. 2009 do 31. 01. 2013 vzhľadom na prechodné ust. § 10c
uvedeného nariadenia, resp. § 3 nariadenia pokiaľ išlo o plnenie poskytnuté žalobkyňou žalovanému
po 01. 02 .2013.
Žalobkyňa z priznaného plnenia do 31. 01. 2013 uhradila žalovanému sumu 116,- Eur (dňa 23. 11.

2012). Výška úrokov z omeškania sa preto spravuje úpravou platnou do 31. 01. 2013. Podľa § 3 ods.
1 nariadenia v znení účinnom od 01. 01. 2009 do 31. 01. 2013 bola výška úrokov z omeškania o 8
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Potom v období po 01. 02. 2013 do podania žaloby uhradila
2.111,- Eur (zo zmlúv 2 až 6 sumy 968,- Eur + 404,- Eur + 305,- Eur + 322,- Eur + 112,- Eur) a po podaní

žaloby uhradila sumu 478,- Eur. Výška úroku z omeškania je preto podľa § 10c a § 3 nariadenia v znení
účinnom od 01. 02. 2013 o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Do omeškania so zaplatením sumy 116,- Eur a sumy 2.111,- Eur sa žalovaný dostal podľa § 563 OZ
dňom nasledujúcim po uplynutí dňa 19. 11. 2015 ako dňa určeného vo výzve na ich dobrovoľné vrátenie,

ktorá mu bola zaslaná právnym zástupcom žalobkyne e-mailom dňa 19. 11. 2015 (výzva č.l. 19 spisu).
Preto od nasledujúceho dňa 20. 11. 2015 má žalobkyňa nárok na úrok z omeškania až do zaplatenia
vo výške 8,05 % ročne (0,05 % ako základná úroková sadzba ECB platná ku dňu 20.11.2015 + 8
percentuálnych bodov) zo sumy 116,- Eur. Takisto odo dňa 20. 11. 2015 má žalobkyňa právo na úrok zomeškania až do zaplatenia vo výške 5,05 % ročne (0,05 % ako základná úroková sadzba ECB platná
ku dňu 20. 11. 2015 + 5 percentuálnych bodov) zo sumy 2.111,- Eur
Do omeškania so zaplatením sumy 478,- Eur sa žalovaný dostal podľa § 563 OZ v spojení s § 41 ods.

3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ,,O.s.p.“) dňom nasledujúcim po dni doručenia rozšírenia
žaloby (podanie žalobkyne dňa 05. 03. 2016 na č.l. 29 spisu), ktorý prevzal dňa 29. 04. 2016, preto od
nasledujúceho dňa 30. 04. 2016 má žalobkyňa nárok na úrok z omeškania až do zaplatenia vo výške
5 % ročne (0,00 % ako základná úroková sadzba ECB platná ku dňu 30. 04. 2016 + 5 percentuálnych
bodov) zo sumy 478,- Eur.

V prevyšujúcej časti úrokov z omeškania okresný súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Záverom súd prvej inštancie dodal, že predmetom konania nebola určovacia žaloba, ale žaloba na
plnenie, nebolo potrebné skúmať naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c) O.s.p..
O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 3 O.s.p., pretože žalobkyňa bola neúspešná
len v pomerne nepatrnej časti istiny a úrokov z omeškania. Okresný súd jej preto priznal plnú náhradu
trov konania voči žalovanému za nasledovné účelne vynaložené úkony právnej pomoci (v hodnote, ktorú

uplatnila vo výške 91,29 Eur za jeden úkon): príprava a prevzatie zastúpenia dňa 16. 11. 2015 v čiastke
91,29 Eur (pri základe určenom podľa § 9 ods. 1 a § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a
náhradáchadvokátov(ďalejlen„vyhláška“)+8,39Eur režijnýpaušál(§16ods.3cit.vyhlášky), spísanie
žaloby 19. 11. 2015 v čiastke 91,29 Eur + 8,39 Eur režijný paušál, zastupovanie na pojednávaní dňa
17. 05. 2016 v čiastke 91,29 Eur + 8,58 Eur režijný paušál, zastupovanie na pojednávaní dňa 07. 06.

2016, na ktorom došlo iba k vyhláseniu rozsudku v uplatnenej čiastke 22,85 Eur (i keď podľa § 13a ods.
4 vyhlášky patrí jedna polovica základnej odmeny) + 8,58 Eur režijný paušál, čo je na trovách právneho
zastúpenia celkovo 330,66 Eur, plus 20 % DPH, spolu 396,79 Eur.
Okresný súd nepriznal žalobkyni uplatnené náhrady za cesty právneho zástupcu na pojednávania a
s tým súvisiacu náhradu za stratu času, nakoľko prostriedky vynaložené na presun advokáta (či jeho

koncipienta) z Košíc do Žiaru nad Hronom a späť (čo je spolu viac než 450 km) v situácii, kedy v
mieste prebiehajúceho súdneho konania a blízkom okolí pôsobí množstvo advokátov, nie sú účelne
vynaloženými nákladmi na uplatňovanie práva tak ako to má na mysli ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Žalobkyňa
ako osoba bývajúca v obvode okresného súdu si zvolila na svoje právne zastúpenie advokáta v podstate
z takmer opačného konca republiky a preto si musí trovy s tým spojené znášať zo svojho.

Keďže žalobkyňa bola ako spotrebiteľka v konaní od súdnych poplatkov oslobodená podľa § 4 ods.
2 písm. za) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch (ďalej aj ,,Zákon o súdnych poplatkoch“)
a okresný súd jej žalobe vyhovel, je žalovaný vzhľadom na tento výsledok povinný s poukazom na
ustanovenie § 2 ods. 2 cit. zákona zaplatiť súdny poplatok zo žaloby vo výške 162,- Eur (6 % z prisúdenej
sumy 2.705,- Eur po zaokrúhlení súdneho poplatku v súlade s § 7 ods. 11 citovaného zákona).

2. Proti rozsudku okresného súdu, konkrétne do výrokov II/, IV/, V/ podal žalovaný v zákonnej lehote
odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutých výrokoch
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania,
vrátane odvolacieho konania. Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi v zmysle ustanovenia § 365 ods.

1 písm. d), f), h) Civilného sporového poriadku (ďalej aj ,,CSP“). Uviedol, že žalobkyňa na predmetnej
žalobe nemá naliehavý právny záujem v zmysle ustanovenia § 137 písm. c) CSP. Žalobkyňu totiž
zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v jej povinnosti preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo
práva v čase rozhodovania súdu má naliehavý právny záujem. Poukázal na rozhodnutie Okresného
súdu Bratislava II. sp. zn. 52C/135/2014 z 25. 05. 2016. Podľa jeho názoru zo zmluvy o úvere nenastala

ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobkyňa plnila na základe platne
uzavretej zmluvy o úvere, zmluva o úvere nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako
tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy,
zrušeniu zmluvy, a pod.) a majetkový prospech získal z poctivých zdrojov. Nárok žalobkyne sa stal
premlčaný uplynutím subjektívnej premlčacej lehoty, a to: zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX dňa 27.

02. 2015, zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX dňa 22. 08. 2015, zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX
dňa 23. 11. 2014, zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX dňa 27. 06. 2014 a zároveň aj uplynutím
objektívnej premlčacej lehoty dňa 27. 06. 2015, zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX dňa 25. 11. 2013
a zároveň uplynutím premlčacej doby dňa 25. 11. 2014. Žalobkyňa podala žalobu na súd až dňa
20. 11. 2015. Uviedol, že sa stotožnil s rozhodnutím Okresného súdu Zvolen sp. zn. 7C/49/2011 zo

dňa 28. 12. 2015, ktorý zamietol návrh o vydanie bezdôvodného obohatenia s poukazom na to, že
subjektívna premlčacia doba začína plynúť dňom uzatvorenia zmluvy o úvere, pretože problematika
spotrebiteľa je medializovaná od roku 2008, a preto nie je možné, aby o nej dlžník nevedel. Žalobkyňa
nepreukázala „možnosť uplatnenia 10-ročnej premlčacej lehoty“. Uviedol, že dňa 27. 02. 2013 uzavrelzmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, v ktorej sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť istinu vo výške
1.400,- Eur so zvýšeným poplatkom 1.348,- Eur. Výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov bola uvedená priamo na prednej strane zmluvy o spotrebiteľskom úvere, preto nie je možné

hovoriť o absencii výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Dlžník sa zmluvou o
spotrebiteľskom úvere zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 2.748,- Eur s termínom splatnosti dňa
23. 02. 2014. Následne dlžník požiadal v ten istý deň o možnosť využitia splátkového kalendára Dohody
o plnení v splátkach. Dlžník bol dňa 22. 02. 2013 s predmetnou dohodou oboznámený, na znak čoho ju
podpísal, a preto mal vedomosť aj o existencii náležitostí, ktoré v nej následne boli uvedené. Spotrebiteľ

sa zaviazal uhradiť celkovú čiastku v 12 pravidelných mesačných splátkach vo výške 229,- Eur vždy k
23. kalendárnemu dňu v mesiaci počnúc dňom 23. 03. 2013 do 23. 02. 2014. Ročná percentuálna miera
nákladov bola stanovená v zmluve o spotrebiteľskom úvere vo výške 97,14%. Bola vypočítaná v zmysle
platných právnych predpisov. V zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXX zo dňa 27. 02. 2013 je
odplata pri poskytnutých peňažných prostriedkoch vo výške 1.348,- Eur, čo predstavuje RPMN vo výške
96,29 %. V zmluve o spotrebiteľskom úvere spotrebiteľ zobral na vedomie, že výška priemernej hodnoty

ročnej RPMN na poskytnutý spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpísania zmluvy o spotrebiteľskom
úvere je vo výške 36,73 %. Uviedol, že zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere neustanovil maximálne
možnú prípustnú výšku odplaty. Ak záväzkový vzťah vznikol pred 01. 06. 2014, odplata za poskytnutie
peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa riadia podľa predpisov účinných do 31. 05. 2014. Znamená
to, že pokiaľ bola spotrebiteľovi poskytnutá pôžička alebo úver na základe zmluvy uzavretej do 31.

05. 2014, obmedzenie výšky odplaty sa tu nebude aplikovať. Regulácia odplaty sa riadi § 53 ods. 6
Občianskeho zákonníka. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu
spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutia peňažných prostriedkov
a lehotu splatnosti. Na peňažnom trhu boli v čase poskytnutia úveru stovky iných subjektov, ktoré
vystupovali ako veritelia pri poskytnutí úveru.

Z prednej strany Zmluvy o spotrebiteľskom úveru č. XXXXXXXXX zo dňa 27. 05. 2014 vyplýva, že
nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Dlžník
sa zmluvou o spotrebiteľskom úvere zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 672,- Eur s termínom
splatnosti dňa 26. 05. 2015. Aj z prednej strany Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo
dňa 22. 08. 2013 vyplýva, že nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a

iných poplatkov. Dlžník sa zmluvou o spotrebiteľskom úvere zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške
672,- Eur s termínom splatnosti dňa 22. 08. 2014.
K Zmluve o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 23. 11. 2012 a k Zmluve o úvere č. XXXXXXXXX zo
dňa 27. 06. 2014 uviedol, že nie sú zmluvami o spotrebiteľskom úvere, pretože sa zmluvné strany
dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka (ďalej aj ,,ObZ“), že všetky právne vzťahy

sa budú spravovať obchodným zákonníkom. Obe zmluvy sa uzatvárali podľa § 269 ods. 2 ObZ ako
nepomenované zmluvy. Zdôraznil, že zmluva o úvere sa bez ohľadu na dohodu zmluvných strán riadi
Obchodným zákonníkom. Konštatoval, že žalobkyňou tvrdenú neprijateľnosť poplatku nie je možné
vyvodiť ani zo samotného Zákona o spotrebiteľských úveroch. Zákonodarca explicitne vymenúva
poplatok alebo náhradu nákladov len za vedenie, evidenciu, správu úveru, resp. účtu alebo jeho

zrušenie, nie však poplatok za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, z čoho výkladom a contrario
vyplýva, že takýto poplatok je v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch prípustný. Ohľadne Zmluvy
o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 25. 11. 2011 konštatoval, že podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch
spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej je ponúkaný, alebo poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel
ako na výkon povolania alebo podnikania. Poukázal na rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie sp.

zn. P/0355/01/2012, z ktorého vyplynulo, že proti nemu bolo konanie zastavené z dôvodu, že „nebol
preukázanýspotrebiteľskýcharakterzmluvy,ktorejvšeobecnépodmienkybolipredmetomkontroly“.Súd
prvej inštancie sa nestotožnil s jeho tvrdeniami vo vyjadrení týkajúcimi sa účelu poskytnutia finančných
prostriedkov. Namietal, že úver bol poskytnutý na žiadosť klienta za účelom povolania. Jednak bol tento
účel zaškrtnutý v zmluve o úvere zo dňa 25. 11. 2011 a druhýkrát ho vyznačil v žiadosti o úver, kedy

mu nebol ešte ani schválený, a to dňa 24. 11. 2011. Napokon dňa 25. 11. 2011 spresnil klient účel, a to
v dodatku, ktorý bol pripojený k zmluve o úvere č. XXXXXXXXX, kde uviedol, že finančné prostriedky
použije za účelom nákupu technických zariadení. Žalobkyňa nepredložila žiaden dôkaz o tom, že by bol
úver vzatý za spotrebným účelom. Zároveň poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov.

3.Žalobkyňapodalavzákonnejlehoteodvolaniedovýrokuonáhradetrovkonania(IV.výrok).Odvolanie
odôvodnila odvolacími dôvodom v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Uviedla, že trovy právneho
zastúpenia sú primerané k pohľadávke, keďže výška pohľadávky predstavuje sumu 2.735,- Eur s
príslušenstvom a uplatňované trovy predstavovali sumu 629,04 Eur s DPH (524,20 Eur bez DPH), čo jemenejako25%zistinybezpríslušenstva.Vdanomprípadenešloaniodrobnýsporvzmysleustanovení
§200eaO.s.p.,apretoneprichádzalodoúvahyanizníženienáhradytrovkonaniavzmysleustanovenia
§ 150 ods. 2 O. s. p. Okresný súd neodôvodnil, prečo uplatňované trovy pozostávajúce z hotových

výdavkov a cestovného nepriznal vôbec a nepriznal aspoň zníženú náhradu za cestovné a stratu času.
Poukázala na článok 37 ods. 2, 3 Listiny základných práv a slobôd a na ústavne garantované právo na
právnu pomoc, ktoré zahŕňa právo účastníka konania zvoliť si, či sa nechá alebo nenechá zastúpiť v
konaní a prípadne tiež kým. Právne zastúpenie je ponechané úplne na vôli účastníka, a to bez ohľadu
na to, či by sa bol schopný zastupovať sám. Okresný súd nepriznaním trov nemôže nepriamo donútiť

účastníka konania, aby sa dal zastúpiť advokátom len z obvodu Okresného súdu Žiar nad Hronom,
prípadne z okolia, pretože takýmto konaním súd porušuje práva účastníka konania, na ktorého slobodnej
vôli je, odkiaľ si zvolí svojho právneho zástupcu, nemožno preto zo strany súdu účastníkovi prikazovať,
ako sa má riadiť pri výbere svojho právneho zástupcu, prípadne, odkiaľ si má voliť svojho právneho
zástupcu len preto, že v obvode Okresného súdu Žiar nad Hronom pôsobia taktiež advokáti. V tejto
súvislosti poukázala na rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/129/2016 zo dňa 06. 04.

2016, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/21/2009 z 09. 11. 2010. Zdôraznila, že jej právny
zástupca sa venuje takmer výlučne problematike spotrebiteľského práva. Právo na výber advokátskej
kancelárie nemôže byť obmedzovaný tým, že si musí vybrať niekoho zo svojho okolia bez ohľadu na to,
aké skúsenosti s povahou týchto súdnych sporov advokátska kancelária má. Predmetný spor nezavinila
onaanijejprávnyzástupca.Predzačatímkonaniažalovanýbolpísomnevyzvanýnadobrovoľnévydanie

žalovanej sumy. Značný počet podobných konaní je zapríčinený najmä konaním žalovaného, ktorý v
úverových zmluvách dlhodobo neuvádza obligatórne náležitosti a vyžaduje od spotrebiteľov odplatu,
ktorej výška je v jednoznačnom rozpore so zákonom, ako i dobrými mravmi. Navyše aj v prípade snahy o
mimosúdne vyriešenie sporu žalovaný túto ignoruje, a teda núti spotrebiteľa uplatniť svoj nárok na súde.
Zároveň poukázala na rozhodnutia všeobecných súdov (uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica

sp. zn. 17Co/895/2015, rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/1404/2014 zo dňa
25. 06. 2015, rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/777/2015 zo dňa 29. 04. 2016.
Navrhla, aby odvolací súd zmenil výrok o trovách konania a uložil žalovanému povinnosť nahradiť jej
trovy právneho zastúpenia vo výške 629,04 Eur k rukám jej právneho zástupcu všetko v lehote troch dní
odo dňa právoplatnosti rozsudku. Zároveň si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že so žalovaným uzavreli celkovo 6 zmlúv
o úvere, a to konkrétne zmluvu č. XXXXXXXXX zo dňa 25. 11. 2011 (zmluva č. 1), zmluvu č.
XXXXXXXXX zo dňa 27. 06. 2012 (zmluva č. 2), zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 23. 11. 2012
(zmluva č. 3), zmluvu č. XXXXXXXXX zo dňa 27. 02. 2013 (zmluva č. 4), zmluvu č. XXXXXXXXX

zo dňa 27. 05. 2014 (zmluva č. 5) a zmluvu č. XXXXXXXXX zo dňa 22. 08. 2013 (zmluva č. 6).
Uviedla, že zmluvy o úveroch č. 1, 2 a 3 majú všetky znaky spotrebiteľskej zmluvy a ustanovenie vo
VPPÚ je potrebné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá nebola individuálne dojednaná.
Išlo o zmluvy formulárové, ktoré žalovaný dlhodobo a v mnohých obdobných prípadoch uzatváral
zo spotrebiteľmi a títo nemali akúkoľvek možnosť ovplyvniť jej obsah, prípadne zmeniť niektoré jej

ustanovenia. Žalovaný pri uzatváraní takýchto formulárových zmlúv nedodržuje ustanovenia právnych
predpisov na ochranu spotrebiteľa tým, že nedodržiava svoju povinnosť poskytovať spotrebiteľovi
informácie v dostatočnom predstihu pred samotným uzavretím zmluvy o úvere, resp. spotrebiteľa pri
podpise zmluvy náležite neinformuje o význame jednotlivých jej ustanovení a o tom, aký dopad budú mať
pre spotrebiteľa jednotlivé časti zmluvy, ktoré zástupca žalovaného sám vyplní a následne bez poučenia

predloží spotrebiteľovi na podpis. Úverové zmluvy a ich znenie nemohla ovplyvniť a ani zmeniť, ani
upravovať, pretože boli vopred predformulované a v takomto znení bez možnosti pripomienkovania jej
boli predložené na podpis. Pri uzatváraní týchto zmlúv o úveroch mohla len nadiktovať svoje osobné
údaje a výšku požadovanej sumy, ktorú žiadala od žalovaného k jednotlivým zmluvám. Vzhľadom na
znenie samotných zmlúv o úveroch, znenie Všeobecných podmienok poskytnutia úverov a z dôvodu

neprehľadnosti a nedodržania zákonom stanovených náležitostí v zmluvách, bez príslušného vzdelania,
resp. skúsenosti nemohla rozumieť a vyčítať z nich všetky pri ňu plynúce následky. Zmluvy o úvere č.
1, 2 a 3 sú zmluvami spotrebiteľskými, a teda sa majú riadiť ustanoveniami Občianskeho zákonníka a
Zákona o spotrebiteľských úveroch účinných v čase uzavretia jednotlivých zmlúv. Z tvrdení žalovaného
nevyplýva žiaden logický záver, ktorý by mal za následok aplikovať na právne vzťahy z predmetných

zmlúv ustanovenia Obchodného zákonníka. Žalovaný sám uznal pri zmluvách č. 4, 5, 6 spotrebiteľský
charakter úverových zmlúv, ale pri zmluvách č. 1, 2, 3 sa snažil vyňať jej spotrebiteľské postavenie.
Rozdiel je len v tom, že žalovaný mal v čase uzatvorenia zmlúv č. 1, 2, 3 inak koncipované všeobecné
podmienky poskytnutia úverov. Zdôraznila, že bola spotrebiteľkou, ktorá v čase uzatvárania všetkýchzmlúv bola na starobnom dôchodku, pričom bez príslušného vzdelania nemohla vedieť, aký bude mať
následok podpísanie takýchto zmlúv. Navyše zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná ani
zrozumiteľným spôsobom prezentovaná pri uzatváraní zmlúv. Finančnými prostriedkami získanými od

žalovaného chcela pokryť výdavky z domácnosti a uspokojiť svoje materiálne potreby. Ďalej poukázala
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. 04. 2015 sp. zn. 3MCdo/14/2014. Žalovaný sa
ustanoveniami vo VPPÚ pokúšal obísť právne predpisy koncipované na ochranu spotrebiteľa, a tým
navodiť domnienku, že predmetné úverové zmluvy spadajú pod aplikáciu obchodnoprávnych predpisov.
Tvrdenia žalovaného o tom, že jej boli poskytnuté finančné prostriedky zo zmluvy č. 1 na výkon

zamestnania, resp. povolania, sú zavádzajúce a účelové. Bolo bežnou praxou žalovaného pri uzatváraní
obdobných úverových zmlúv snaha označiť povinného ako podnikateľský subjekt a ak to nebolo
možné, účelovo zaškrtnúť určujúce účel použitia finančných prostriedkov za účelom zamestnania,
resp. povolania, aby došlo k vylúčeniu aplikácie právnych predpisov určených na ochranu spotrebiteľa.
Poukázala na to, že zmluvy o úveroch č. 1, 2 a 3 neobsahujú obligatórne náležitosti vyžadované
Zákonom o spotrebiteľských úveroch, údaj o termíne vrátenia úveru, výške úrokov, údaj o výške, počte

a termínoch splátok istiny a údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov. Z uvedených dôvodov pri
absencii náležitostí v spotrebiteľských zmluvách má za následok, že úver sa považuje za bezúročný
a bezpoplatkový. Rovnako to platí aj pri zmluvách č. 4, 5, 6, ktoré i samotný žalovaný považoval za
spotrebiteľské zmluvy. Žalovaný vo svojom odvolaní tvrdí, že RPMN v zmluvách 4, 5, 6 je priamo
uvedená. S týmto tvrdením však nesúhlasí, pretože aj keď v časti obsahu zmlúv s označením výška

RPMN je uvedená nejaká percentuálna výška, ktorá je ale v rozpore so skutočnou RPMN pri každej
úverovej zmluve. Zo znenia zmlúv č. 4, 5, 6 vyplýva, že odplata v zmluvách bola označená ako
„celkové náklady“, ktorú sa zaviazala zaplatiť v splátkach na základe uzatvorených dohôd o plnení
v splátkach k jednotlivým zmluvám o úveroch. Odplata pre žalovaného v predmetných úverových
zmluvách tak predstavovala okolo 92 %. Žalovaný sa v zmluvách účelovo snažil o rozdelenie celkových

nákladov spotrebiteľa za poskytnuté úvery na časť úrokov vo výške 39,15 % a na administratívny
poplatok vo zvyšnej časti odplaty, čím sledoval snahu o zdanlivé zníženie výšky úroku požadovaného
za poskytované úvery. V prípade administratívneho poplatku ide umelo vykonštruovanú položku,
ktorá má za cieľ v sebe zahrnúť aj časť úrokov. Administratívny poplatok žalovaný za poskytnutie
úveru neurčuje jednotne pre každý spotrebiteľský úver. Naopak jeho výšku priamo úmerne zvyšuje s

výškou poskytnutého úveru. Spotrebiteľ taktiež nemá vedomosť, akú službu, resp. čo presne dostane
za takzvaný „administratívny poplatok“ od žalovaného. Tento je neurčitý, neprimerane vysoký, keď
predstavuje viac ako 50 % zo sumy poskytnutých finančných prostriedkov spotrebiteľovi a je nutné ho
okrem iných považovať za ďalšiu neprijateľnú zmluvnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy, keďže značne
znevýhodňuje spotrebiteľa. Konanie žalovaného je nutné hodnotiť ako úmyselné a účelové obchádzanie

zákona. Celkové náklady za poskytnuté jednotlivé úvery predstavujú súhrnne sumu za úrok a sumu za
administratívny poplatok, pričom je nutné túto výslednú sumu hodnotiť ako sumu predstavujúcu celkový
úrok požadovaný za poskytnutie spotrebiteľských úverov. V roku 2013 predstavovala požadovaná
odplata za poskytnuté spotrebiteľské úvery bankami niečo viac ako 8,4 %, v roku 2014 predstavovala
požadovaná odplata za poskytnuté spotrebiteľské úvery bankami niečo viac ako 7,6 %. Žalovaným

požadovaná odplata je teda neprimerane vysoká. Na strane žalovaného ide o konanie v rozpore so
zákonom a s dobrými mravmi, ktoré je v zmysle § 39 OZ nutné hodnotiť ako neplatný právny úkon.
Zdôraznila, že subjektívna doba na uplatnenie nároku voči žalovanému neuplynula. Žalovaný žiadnym
spôsobom nepreukázal, že od momentu, kedy sa dozvedela o vzniku bezdôvodného obohatenia a
tom, kto sa na jej úkor obohatil, do momentu podania žaloby v predmetnej veci došlo k uplynutiu

dvojročnej subjektívnej doby. Žalovaný vznesenú námietku premlčania riadne neodôvodnil a nepodložil
relevantnými dôkazmi, pričom dôkazné bremeno v tomto prípade spočíva práve na jeho strane. O
tom, že sa žalovaný na jej úkor obohatil, sa dozvedela od svojho právneho zástupcu a k tomu došlo
po prvej porade, keď jej právny zástupca preštudoval zmluvu, ktorú mu predložila a informoval ju o
možnostiach uplatnenia si jej práv. Následne v ten istý deň dňa 16. 11. 2015 udelila právnemu zástupcovi

plnú moc na zastupovanie predmetnej veci, pričom od tohto dátumu do podania žaloby zo dňa 20. 11.
2015 ubehli necelé 4 dni. Skorší dátum zistenia existencie bezdôvodného obohatenia nebol žalovaným
žiadnym spôsobom preukázaný. Zdôraznila, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby sa
vyžaduje skutočná (preukázaná), nielen predpokladaná vedomosť (viď uznesenie Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 33Odo/306/2005 z 27. 03. 2007, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 5Cdo/121/2009 zo dňa 23. 02. 2011, uznesenie Ústavného súdu SR III.ÚS/413/2013). Podľa jej
názoru bola zachovaná aj objektívna premlčacia doba. Pri zmluvách č. 1, 2, 3, pri ktorých žalovaný
vôbec ani neuviedol údaj o RPMN, je možné považovať takéto konanie ako úmyselné konanie z dôvodu
dlhodobého nedodržiavania právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa zo strany žalovaného, a pretoje nutné na uvedené zmluvy aplikovať 10 ročnú premlčaciu dobu (§ 107 ods. 2 OZ). Má za to, že
dlhodobé ignorovanie zákonnej povinnosti uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov je nevyhnutné
hodnotiť ako úmyselné konanie zo strany žalovaného zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia

bez právneho dôvodu. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutia všeobecných súdov. Zdôraznila,
že v predmetnom konaní nejde o určovaciu žalobu, ale o vydanie bezdôvodného obohatenia, a preto
posúdenie naliehavého právneho záujmu je právne irelevantné. Zároveň poukázala na to, že súčasťou
práva na spravodlivý proces je právna istota účastníkov, ktorá znamená aj to, že súdy v identických
prípadoch rozhodujú rovnako.

5. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne poukázal na to, že pri uzatváraní zmluvy o úvere sa
spravuje podľa požiadaviek klientov, ktorí ho oslovia so žiadosťou o uzatvorenie zmluvy o úvere. Uviedol:
„Žalobca svojím prejavom vôle ovplyvní obsah zmluvy prostredníctvom informácií dôležitých pre neho a
jeho záväzok ako výška úveru, o ktorú si sám v žiadosti o úver požiadal, poplatok, ktorý sa vypočítava v
závislosti od úveru, dobu splatnosti, ktorú si spotrebiteľ určí, v koľkých splátkach úver chce splatiť, dátum

splatnosti splátky a v neposlednom rade aj účel, na základe ktorého použije finančné prostriedky, pričom
mal možnosť slobodnej voľby uzavrieť so žalovaným zmluvu.“ Sú nepravdivé údaje žalobkyne o tom, že
jeho zástupca sám typ zmluvy vyplní a následne bez poučenia predloží spotrebiteľovi na podpis, pričom
samotné tvrdenie sa nezakladá na pravde a je v rozpore s predloženými listinnými dôkazmi, ktoré sú
vyplnené a vlastnoručne podpísané žalovanou. Poukázal na záver rozhodovacej praxe, podľa ktorého

u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného
bankami. Podľa Vrchného súdu v Prahe je u nebankových subjektov potrebné postupovať inak. V týchto
prípadoch sú kedykoľvek poskytované pôžičky alebo úvery osobám, ktoré by pôžičky či úver od banky
nedostalipreinérizikospojenésosoboudlžníka.Jenutnévziaťdoúvahy,ževprípadetýchtopeňažných
prostriedkov je požadované v porovnaní s bankami menšie zabezpečenie a požiadavky klientov sú

vybavované omnoho pružnejšie, ako tomu býva u konzervatívnejších bánk, čo je ale vzhľadom na ich
zameranie pochopiteľné. Preto je logické, že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú
úroky požadované týmito nebankovými veriteľmi tiež vyššie ako obvyklé bankové úroky. Pre zistenie
obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými
podnikateľskými subjektmi v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a úvere v určitom období (rozhodnutie

Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 12Cmo/95/2005). Zdôraznil, že bezdôvodným obohatením je majetkový
prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením
z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Podľa jeho
názoruzozmluvyoúverenenasalaanijednazforiembezdôvodnéhoobohatenia,ktorústanovujezákon.

6. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že trvá na podanej žalobe v plnom rozsahu.
Trvala na tom, že nemala žiadnu možnosť ovplyvniť obsah zmlúv, pretože išlo o formulárové zmluvy
vyplňované žalovaným. Táto skutočnosť vyplýva i z jej podaní zo dňa 18. 11. 2017 a zo dňa 20. 07.
2016, v ktorých sa vyjadrovala aj k odplate. Podľa jej názoru zmluvu o úvere je nutné považovať za
bezúročnú a bez poplatkov v zmysle ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch vzhľadom na jej

chýbajúce obsahové náležitosti. Zmluvu považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Žalovanému na jeho
účet uhradila sumu prevyšujúcu výšku poskytnutého úveru, a preto v rozsahu sumy zaplatenej nad
výšku poskytnutého úveru došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného. Žalovaný nemal
nárok na prijatie odplaty od nej, napriek tomu prijal plnenie nad rámec poskytnutého úveru. Ak by
sa súd nestotožnil s jej argumentáciou o nutnosti aplikovania Zákona o spotrebiteľských úveroch na

predmetnýzmluvnývzťah,jejpostavenieakospotrebiteľavyplývazustanoveníObčianskehozákonníka,
a teda uplatnený nárok zodpovedajúci bezdôvodnému obohateniu by bol v takom prípade odôvodnený
s poukazom na rozpor odplaty s dobrými mravmi (§ 39 OZ).

7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v medziach daných ust. § 379 a § 380

CSP, bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 CSP a contrario a rozsudok okresného súdu
vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2705,- Eur s príslušenstvom (II.
výrok) ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. Odvolací súd výroky rozsudku okresného
súdu o trovách konania (IV. výrok) a o súdnom poplatku (V. výrok) podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP
zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

8. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je
vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na
základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia

rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane
jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý
proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo
okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich
náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

10. Súd prvej inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku
koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy
zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací
súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a
zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na

argumenty žalovaného v odvolaní.
11. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, okolnosti alebo
argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými by sa prvoinštančný
súd náležite nevysporiadal. Dokonca možno konštatovať, že neuviedol ani žiadny konkrétny relevantný
právny dôvod a ani žiadny konkrétny relevantný skutkový dôvod, spochybňujúci správnosť napadnutého

rozhodnutia.
12. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že spotrebiteľská zmluva sa uzatvára medzi dodávateľom
na strane jednej a spotrebiteľom na strane druhej. Dodávateľ je ten, ktorý pri uzavieraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľom bude vždy osoba (fyzická či právnická), ktorá pri uzavieraní tejto zmluvy nekoná ako

podnikateľ, teda osoba, ktorá pri uzavieraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom nie je rozhodujúce, či spotrebiteľ mal
možnosť ovplyvniť obsah zmluvy.

13. V prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (spotrebiteľský vzťah), má dôkazné

bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ, žalovaný), pričom
existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj
nespotrebiteľskýcharakterzmluvymusíbyťpreukázanýbezpečne,spôsobomnevzbudzujúcimdôvodné
pochybnosti.
14. Odvolací súd z obsahu spisu mal preukázané, že žalobkyňa v čase uzavretia Zmlúv o úvere bola

starobnou dôchodkyňou.
Odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe konanie žalovaného, ktorým presviedča,
navádza alebo pôsobí na spotrebiteľov s cieľom dosiahnuť, aby za účel úveru vyznačili účel na
zamestnanie, povolanie alebo podnikanie, t. j. aby bol tento úver v režime obchodného práva a
nie práva spotrebiteľského. Pre posúdenie veci je rozhodujúci skutočný účel, na ktorý bude úver

poskytnutý. Žalobkyňa v danom prípade podpísala Zmluvy o úvere s obsahom, ktorý ju jednoznačne
znevýhodnil. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že poskytnutie úveru na účel výkonu zamestnania, povolania
spôsobila výlučne žalobkyňa, nemohla by táto skutočnosť zhojiť nezákonný postup žalovaného, ktorý
postupoval v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti. Zaškrtnutím políčka v Zmluve o úvere,
ktorý mal preukázať poskytnutie úveru na výkon zamestnania, povolania bez reálneho stotožnenia

zamestnania (povolania) žalobkyne a zistenia, aký konkrétny súvis má uzavretie zmluvy s takýmto
zamestnaním žalobkyne, žalovaný nedodržal úroveň osobitnej starostlivosti zodpovedajúcej čestnej
obchodnej praxe či všeobecnej zásady dobrej viery uplatňovanej v oblasti jeho činnosti. Zmluva o úvere
totiž umožňovala aj iný obsah vyhlásenia v podobe poskytnutia úveru na iný účel, avšak žalovaný celkom
cielene smeroval svoj postup tak, aby dosiahol režim spadajúci pod Obchodný zákonník. Žalovaný

žiadnym spôsobom nepreveril skutočnosti rozhodujúce pre určenie, že úver bol poskytnutý na výkon
zamestnania (povolania). Odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver
bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania dlžníka ťaží toho, kto tak tvrdí.
Bezpečným preukázaním nemôže byť len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na
výkon zamestnania, povolania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je zamestnanie, povolanie

prijímateľa úveru a aký konkrétny súvis má s takýmto zamestnaním, či predmetom činnosti uzavretie
príslušnej zmluvy. Vymedzenie účelu - poskytnutie úveru „na výkon zamestnania, resp. povolania" v
spojení s nedostatkom akejkoľvek aktivity žalovaného má taký vplyv, ako by v zmluve nebol účel úveru
vymedzený vôbec.Z uvedeného vyplýva, že žalovaný nekonal s požiadavkami odbornej starostlivosti a zároveň podstatne
porušil zákaz nekalých obchodných praktík.

15. Z uvedených dôvodov pokiaľ okresný súd pri rozhodnutí vychádzal z premisy, že zmluvy uzavreté
medzi žalobkyňou a žalovaným treba klasifikovať ako zmluvy spotrebiteľské a následne skúmal, či
zmluvy obsahujú obligatórne náležitosti, považuje odvolací súd za vecne správne.
16. Odvolací súd k otázke právneho režimu tzv. „absolútnych obchodných záväzkových vzťahov“
resp. „absolútnych obchodov“ (kam nesporne patrí i zmluva o úvere) uzatváraných dodávateľom so

spotrebiteľom uvádza, že v minulosti riešená zo strany súdov nejednotne. Možno však konštatovať,
že postupne sa názory súdov v takýchto prípadoch prikláňali k postupu, aký zvolil v prejednávanej veci
okresný súd, t.j. k aplikácii Občianskeho zákonníka. Zásadný vplyv na odstránenie tejto nejednotnosti
malo prijatie zák. č. 102/2014 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní
služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov
predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým s účinnosťou od 1. mája 2014 došlo

(okrem iného) i k zmene, respektíve doplneniu ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka o
tretiu vetu, ktorá znie: „Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.“
Keďže uvedený právny predpis, ktorým došlo k tejto zmene nemá prechodné ustanovenia, Najvyšší súd
Slovenskej republiky v rozsudku z 21. apríla 2015 sp. zn. 3 MCdo 14/2014 vyslovil právny názor, že toto

ustanovenie sa od svoje účinnosti vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.
17. Pokiaľ súd prvej inštancie posúdil spotrebiteľské úvery ako bezúročné a bez poplatkov z dôvodu
nedostatku obligatórnych náležitostí Zmlúv o úvere, s týmto záverom súhlasí aj odvolací súd.

18.Odvolacísúdsúhlasísnázoromprvoinštančnéhosúdu,že Zmluvyoúvereuzavretédňa25.11.2011

(č.l. 15 spisu), dňa 27. 06. 2012 (č.l. 17 spisu), dňa 23. 11. 2012 (č.l. 7 spisu), neobsahovali obligatórne
náležitosti (údaj o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru, údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov,
dobe trvania zmluvy, údaj o konečnej splatnosti úveru) a ich absenciu Zákon o spotrebiteľských
úveroch sankcionuje tým, že predmetný úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Správne sú
závery súdu prvej inštancie i o tom, že ak v Zmluvách o úvere nie je uvedená správna výška RPMN

(žalovaný nevyvrátil závery prvoinštančného súdu o správnom výpočte RPMN), čo má v zmysle Zákona
o spotrebiteľských úveroch dôsledok spočívajúci v tom, že takýto spotrebiteľský úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov, k čomu došlo aj v posudzovanej veci (viď Zmluvy o úvere uzavreté dňa 27.
02. 2013 - č.l. 9 spisu, dňa 22. 08. 2013 - č.l. 11 spisu, dňa 27. 05. 2014 - č.l. 13 spisu).

19. Účelom právnej úpravy obsiahnutej v Zákone o spotrebiteľských úveroch v čase uzavretia zmluvy
je, aby mal spotrebiteľ v čase podpisu spotrebiteľskej zmluvy všetky potrebné informácie k posúdeniu
výhodnosti poskytovaného úveru. Pretože Zmluvy o úvere neobsahovali všetky obligatórne náležitosti,
je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov.

20.Odvolacíargumentžalovanéhospočívajúcivtom,žepriprávnychvzťahochuzatvorenýchnazáklade
zmluvy o spotrebiteľskom úvere do 31. 05. 2014 sa nemohlo aplikovať ustanovenie § 53 ods. 6 OZ,
týkajúce sa obmedzenia výšky odplaty, je nesprávny a nie je ani náležité odôvodnený. Ustanovenie
§ 53 ods. 6 OZ platilo aj v období do 31. 05. 2014, teda aj v čase uzavretia predmetnej zmluvy o
spotrebiteľskom úvere uzavretej medzi sporovými stranami dňa 30. 01. 2014 a zakotvovalo právnu

povinnosť a obmedzenie spočívajúce v tom, že odplata nesmie podstatne prevyšovať odplatu obvykle
požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, čo súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozhodnutia náležité analyzoval a vyporiadal sa s touto otázkou.

21.Pretože súdprvejinštancie posúdilspotrebiteľskéúveryakobezúročnéabezpoplatkov, postupoval

v súlade so Zákonom o spotrebiteľských úveroch a taktiež v súlade s ustanovením § 451 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka, pretože povinnosťou žalovaného bolo vydať majetkový prospech získaný od
žalobkyne bez právneho dôvodu vo výške 2705,- Eur vrátane jeho príslušenstva.
22. Odvolací súd zdôrazňuje, že je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný podľa ustanovenia § 379,
§ 380 CSP. Nakoľko žalovaný výšku úroku z omeškania, resp. dobu omeškania nenamietal, preto sa

odvolací súd s priznaným úrokom z omeškania nezaoberal.
23. Odvolací súd konštatuje, že bezdôvodné obohatenie je upravené v ustanovení § 451 OZ a nasl..
Dvojročná subjektívna premlčacia doba platí v dvoch prípadoch, a to pri: a) nároku na náhradu škody,
b) práve na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia (ktoré sa premlčí v dvojročnej subjektívnejpremlčacej dobe počítanej odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a
kto sa na jeho úkor obohatil podľa ustanovenia § 107 ods. 1 OZ).
24. Objektívna premlčacia doba je stanovená ako maximálna lehota na uplatnenie práva na náhradu

škody, resp. na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Objektívna premlčacia doba
začneplynúťodokamihuškodnejudalostiapribezdôvodnomobohatenívokamihu,keďdošlokzískaniu
bezdôvodného obohatenia. Len ak ide o škodu spôsobenú úmyselne (dolus directus) a úmyselné
bezdôvodné obohatenie, platí desaťročná objektívna premlčacia doba (§ 107 ods. 2 OZ).
25. Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, kedy k získaniu bezdôvodného

obohatenia skutočne (fakticky) došlo. Ak sa teda plnenie bez právneho dôvodu poskytuje postupne po
častiach, objektívna premlčacia doba začína plynúť pri každej z nich osobitne v okamihu, kedy k plneniu
došlo. To znamená, že každá z čiastkových platieb plnených bez právneho dôvodu má svoj samostatný
„právny osud“, premlčuje sa samostatne a samostatne (viď. rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 14. 12.
2006, sp. zn. 33 Odo 52/2005).
26. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby sa vyžaduje skutočná, nie iba predpokladaná

vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal.
Pritom nie je rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o získaní tohto bezdôvodného obohatenia dozvedieť
pri vynaložení potrebnej starostlivosti prípadne aj skôr.
27. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného ohľadne premlčania nároku odvolací súd uvádza,
že sa stotožňuje s podrobnými dôvodmi a s názorom okresného súdu, t.j. v posudzovanej veci nedošlo

k uplynutiu trojročnej objektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia, ani k uplynutiu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby.
Žalovaný nepreukázal (neuniesol dôkazné bremeno), že by žalobkyňa získala vedomosť o vzniku
bezdôvodného obohatenia a o tom, že žalovaný sa na jej úkor bezdôvodne obohatil skôr, než po porade
so svojím právnym zástupcom (dňa 16. 11. 2015), pričom žaloba bola podaná na okresný súd dňa 20.

11. 2015.
Vzhľadom na uvedené je možné konštatovať, že žalovaný neuviedol žiaden relevantný dôvod, ktorý
by mal za následok zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho by nebolo možné premlčané
právo žalobkyni priznať.
28. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že predmetom konania bolo peňažné plnenie, t.j. jedná sa

o žalobu na plnenie (§ 137 písm. a/ CSP). V posudzovanej veci teda povinnosťou žalobkyne nebolo
preukázať naliehavý právny záujem ako je tomu v prípade určovacej žaloby (§ 137 písm. c/ CSP).

29. V súvislosti s odvolacími námietkami žalobkyne ohľadne trov konania odvolací súd uvádza, že tieto
sú odôvodnené. Okresný súd nepriznal žalobkyni náhradu za stratu času a cestovné v súvislosti s

účasťou jej právneho zástupcu na pojednávaniach, ktoré považoval za nehospodárne, pretože právny
zástupca žalobkyne má sídlo v Košiciach. Je nesporné, že v súvislosti s účasťou na pojednávaní
právnemu zástupcovi žalobkyne reálne vznikli hotové výdavky i nárok náhradu stratu času.

30. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalobkyňa má (rovnako ako akákoľvek strana) právo na právnu

pomoc pred súdmi, čo je jej základné ústavné právo (článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky),
ktoré sa v rámci civilného procesu realizuje možnosťou zabezpečiť si kvalifikované právne zastúpenie
splnomocneným právnym zástupcom - advokátom. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné
zasahovať do ústavne garantovaného práva žiadnej strany, ktorá bez obmedzenia si môže zvoliť
právneho zástupcu z celého územia Slovenskej republiky.

31. Okresný súd o náhrade trov konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p. s
prihliadnutím na to, že žalobkyňa bola neúspešná len v pomerne nepatrnej časti istiny a úrokov z
omeškania.
Odvolací súd uvádza, že dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový procesnoprávny kódex - Civilný

sporový poriadok, ktorý v prechodných ustanoveniach, v § 470 ods. 1 uvádza: „Ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“ Odvolací súd
konštatuje, že Civilný sporový nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 CSP, ktoré sa
uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 O.s.p.. Zásada úspechu v spore je zakotvená
v ustanovení § 255 ods. 1, 2 CSP. Nepatrný neúspech Civilný sporový poriadok nepozná, a teda sa

zohľadňuje každý neúspech, a to vrátane neúspechu v časti príslušenstva pohľadávky.
Zároveň odvolací súd konštatuje, že konanie bolo v časti zastavené ohľadne úroku z omeškania vo
výške 0,10 % ročne zo sumy 2.283,- Eur od 20. 11. 2015 do zaplatenia (I. výrok), pričom okresný súd sa
nezaoberal tým, ktorá strana zavinila, že sa konanie muselo v časti zastaviť, či pre správanie žalovanéhožalobkyňa vzala späť žalobu sčasti, ktorá bola podaná dôvodne, a teda opomenul sa vysporiadať s
náhradou trov konania i v zmysle ustanovenia § 146 O.s.p. (aktuálne § 256 CSP).

32. Pretože okresný súd sa náležitým spôsobom nevysporiadal s náhradou trov konania, pričom v
zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch výška súdneho poplatku zo žaloby,
ktorú má žalovaný zaplatiť (keďže žalobkyňa je od poplatku oslobodená), závisí od výsledku konania,
ktorý okresný súd ustáli aplikujúc ustanovenie § 255 CSP s prihliadnutím na ustanovenie § 256 CSP,
odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania

(IV. výrok) a vo výroku o súdnom poplatku (V. výrok) podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec
prvoinštančnému súdu v tomto rozsahu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
33. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd
prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP).
34. V novom rozhodnutí rozhodne okresný súd i o náhrade trov celého, teda i odvolacieho konania (§
396 ods. 3 CSP).

35. Odvolaním nenapadnuté výroky rozsudku prvoinštančného súdu (I., III. výrok) zostali nedotknuté
(§ 367 ods. 2 CSP).
36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné

alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).