Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. marec 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/30/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6716201995
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Deáková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6716201995.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBanskejBystrici,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.Renáty

Deákovej a sudcov JUDr. Jany Haluškovej a JUDr. Jozefa Zlochu ako členov senátu, v spore žalobcu
TELERVIS PLUS, a. s., so sídlom Staré Grunty 7, 841 04 Bratislava, IČO: 35 717 769, zastúpeného
advokátom JUDr. Vratislavom Šteffekom, Námestie M. Benku 6, 811 07 Bratislava, proti žalovanému V.
D., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. F. XXXX/X, XXX XX C., o zaplatenie sumy 385,50 € s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 17C/38/16-46 zo dňa 15.11.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. a III. p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd odvolaním napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
298,50 € spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne od 27.08.2015 do zaplatenia na
účet žalobcu, vedený v Poštovej banke, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok), v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol (druhý výrok) a žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 54,86% (tretí
výrok).
Z jeho dôvodov vyplýva, že strany sporu uzatvorili dňa 04.04.2015 zmluvu o spotrebiteľskom úvere
č. K420150982, na základe ktorej žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi bezúčelový

bezhotovostný spotrebiteľský úver vo výške 300,- €. Úver bol poskytnutý za celkový úrok vo výške 20%
z istiny, teda 60,- €. Z poskytnutého úveru si veriteľ účtoval celkový servisný poplatok vo výške 9% z
istiny, teda 27,- €. Odplata v zmysle nariadenia vlády č. 141/2014 Z.z. predstavovala 26,77% z istiny za
rok, RPMN 22%. Úver bol poskytnutý bezhotovostným prevodom na účet dlžníka. Priemerná RPMN v
zmysle § 9 ods. 2 písm. y) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ku dňu podpisu zmluvy
predstavovala 34,42%. Dlžník sa zaviazal uhradiť veriteľovi úver v 13-tich mesačných splátkach: prvé
tri mesačné splátky po 1,50 € (splátka úroku) a ďalej v pravidelných rovnomerných 10-tich mesačných

splátkach po 38.25 €, istina vo výške 78,43%, úrok vo výške 14,51% a servisný poplatok 7,06% z každej
jednotlivej splátky, pričom prvá splátka je splatná 10-ty deň po poskytnutí úveru, každá ďalšia splátka až
doúplnéhozaplatenia,splatná30-tydeňposplatnostipredchádzajúcejsplátky.Termínposlednejsplátky
úveru t.j. konečná splatnosť úveru bola stanovená na 380-ty deň po uzatvorení zmluvy, pričom doba
trvania tejto zmluvy je od uzavretia zmluvy do termínu konečnej splatnosti úveru, t.j. 380 kalendárnych
dní. Z poskytnutého úveru žalovaný zaplatil sumu 1,50 € dňa 04.04.2014.
Žalovaná zmluva neobsahuje všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, konkrétne podľa §9

ods. 2, písm. f), nie je stanovený termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ako to vyžaduje
zákon, ktorý má byť stanovený presne dňom, mesiacom a rokom. Pokiaľ v žalovanej zmluve je uvedená
konečná splatnosť úveru 380-ty deň po uzatvorení zmluvy, uvedenie termínu konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru je nedostatočné. Okresný súd poukázal na ústavnú judikatúru; mal za to, že vzmysle§11ods.1,písm.e)citovanéhozákonasapovažujeposkytnutýspotrebiteľskýúverzabezúročný
a bez poplatkov. Žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 300,- €, doposiaľ žalovaný uhradil sumu 1,50
€, preto súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi nevrátenú časť poskytnutého úveru vo výške 298,50

€ a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania z
dlžnej istiny 5,05% ročne vzhľadom na výšku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky v
rozhodnom období, zvýšenej o 5 percentuálnych bodov, od 27.08.2015 do zaplatenia, pretože istina sa
stala splatnou podľa oznámenie o zosplatnení záväzku ku dňu 26.08.2015.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového

poriadku (ďalej v texte aj „C.s.p.“) a podľa úspechu zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi trovy konania
v pomere 54,86% (žalovaná suma 385,50€, priznaná suma 285,50 €, čo predstavuje v percentách
77,43%). Neúspech žalobcu v zamietnutej časti vo výške 87,- € predstavuje z pôvodne žalovanej
sumy 385,50€ pomer úspechu 22,57%; pomer úspechu žalobcu 77,43%, neúspech žalobcu 22,57%
predstavuje rozdiel 54,86%. O výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po
právoplatnosti rozsudku súdny úradník podľa § 262 ods. 2 C.s.p.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote do jeho výroku o zamietnutí žaloby
odvolanie žalobca. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti považuje za nesprávny z
dôvodu nesprávneho výkladu zákonných ustanovení, aplikovaných na danú vec. Požiadavka zakotvená
ustanovením § 9 ods. 2, písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. nie je v súlade s článkom 10 ods. 2 písm. h)

Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008. Zjavný rozpor vidí žalobca v tom,
že smernica v článku 10 ods. 2, písm. h) vyžaduje, aby v zmluve o úvere poskytovateľ stručne uviedol
výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia, pričom
vnútroštátna úprava v § 9 ods. 2, písm. l) zákona uvádza výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov

a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia; preto má
žalobca jednoznačne za to, že vnútroštátna právna úprava porušuje článok 22 ods. 1 smernice,
ktorý určil povinnosť ako harmonizovať predmetnú smernicu do vnútroštátneho poriadku. Vnútroštátny
poriadok, t.j. hlavne zákon č. 129/2010 Z.z. v § 9 ods. 2, písm. k) ukladá poskytovateľom, resp. veriteľom

povinnosť zakotvovať do zmlúv o úvere aj rozdelenie jednotlivých splátok na istinu, úroky a iné poplatky,
čo nezodpovedá účelu smernice. K uvedenej problematike sa vyjadril Súdny dvor Európskej únie
dňa 09.11.2016 vo veci Home Credit c/a Klára Biróová sp.zn. C-42/15. Nie je potrebné v zmluve o
spotrebiteľskom úvere uvádzať termín, resp. dátum každej jednotlivej splátky úveru, a to s poukazom
na záver odôvodnenia tohto rozsudku. Navyše vnútroštátna úprava sama osebe taktiež neuvádza,

akým spôsobom majú byť jednotlivé zložky splátok vyčíslené. Aj nad požiadavku základných náležitostí,
definovaných smernicou č. 2008/48, uvádza zmluva o spotrebiteľskom úvere percentuálne rozloženie
jednotlivých častí splátok; posudzovaná zmluva jednoznačne spĺňa zákonnú náležitosť § 9 ods. 2, písm.
k) zákona č. 129/2010 Z.z., a to s poukazom na výklad smernice č. 2008/48 čl.10 ods. 2 v spojení s
výkladom čl.22 smernice č. 2008/48, obsiahnutom v rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie sp.zn.

C-42/15 zo dňa 09.11.2016.
Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že posudzovaná zmluva neobsahuje termín konečnej
splatnosti v zmysle § 9 ods. 2, písm. f) z.č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch; termín
konečnej splatnosti je jednoznačne uvedený v článku III. bod 2. Vnútroštátna úprava jednoznačne
neustanovuje, akým spôsobom má byť termín konečnej splatnosti špecifikovaný, teda neobstojí

ani požiadavka špecifikovať termín konečnej splatnosti výhradne konkrétnym dátumom. Špecifikácia
termínu konečnej splatnosti 380-tym dňom po uzavretí zmluvy je presný, dostatočný a nemenný, pretože
jeho určenie nie je závislé od žiadnych okolností, či iných náhodilostí, ale len odo dňa uzavretia zmluvy.
Vnútroštátna úprava taktiež nevyhovuje požiadavke článku 10 smernice Európskeho parlamentu a rady
2008/48/ES z 23.04.2008, ktorý stanovuje požiadavky na náležitosti zmluvy o úvere, keďže takúto

náležitosť zmluvy nepozná a hlavne nezakotvuje. Členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám
povinnosti, ktoré smernica neupravuje. Žalobca má za to, že s poukazom na nejednoznačné stanovenie
špecifikácie termínu konečnej splatnosti vnútroštátnou právnou úpravou splnil požiadavku uvedenia
termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, a teda napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Z uvedeného dôvodu navrhol, aby krajský súd po preskúmaní odvolania zrušil rozsudok okresného súdu
a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.

3. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.4. Spor v prejednávanej veci začal pred 30.06.2016, t.j. za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku.
Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte

len „C.s.p“), ktorý v § 470 ods. 1 ustanovuje, že tento zákon platí aj na konania, začaté pred dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.

5. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu určenom § 380 ods. 1, 2 C.s.p. bez nariadenia
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako

vecne správny potvrdil.

6. Podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu, ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie dospel ku správnym
skutkovým zistenia, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne
právne posúdil.

Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní veci sa zaoberal
len námietkami, uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal
vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či v konaní došlo k vadám, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 380 ods. 2 C.s.p.).
Súdprvejinštancievyhodnotilvšetkydôkazy,ktorévykonalnanávrhžalobcu;záverysúduprvejinštancie

zodpovedajú zistenému skutkovému stavu a jeho posúdenie je po právnej stránke správne.

8. Odvolanie nie je dôvodné. Okresný súd správne uzavrel, že v prejednávanej veci ide o spotrebiteľský
úver. Zmluva o spotrebiteľskom úvere bola uzavretá medzi jej účastníkmi v zmysle zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Žalobca poskytol žalovanému 300 €. V konaní nebolo sporné, že

žalovaný zaplatil 1,50 €. Žalobca v odvolaní namieta predovšetkým skutočnosť, že okresný súd v
rámci vnútroštátnej úpravy prekročil rámec právnej úpravy Európskej únie, keď žalobca považuje
údaj „380. dňom po uzatvorení zmluvy“ za presný, dostatočný a nemenný, pretože jeho určenie nie
je závislé od žiadnych závislostí, či iných náhodilostí, ale len odo dňa uzavretia zmluvy. Žalobca
opakovane poukazuje článok 10 smernice Európskeho parlamentu a rady 2008/48/ES z 23.04.2008 a

na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora sp. zn. C-42/15 zo dňa 09.11.2016.

9. Krajský súd po preskúmaní obsahu spisu, rozsudku súdu prvej inštancie a odvolania má za to,
že okresný súd rozhodol správne.
Zo znenia rozsudku Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C-42/15 zo dňa 09.11.2016 a z jeho

odôvodnenia vyplýva záver, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemusí byť na jednom dokumente,
stačí, ak na iné dokumenty odkazuje a spotrebiteľ mal možnosť sa s nimi vopred oboznámiť (v tomto
smere vnútroštátna úprava môže stanoviť prísnejšie podmienky), ďalej že zmluva o spotrebiteľskom
úvere nemusí obsahovať uvedenie dátumu splatnosti všetkých splátok úveru, pokiaľ je údaj o výške,
počte a frekvencii splátok v zmluve uvedený tak, že umožňuje spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou

identifikovať dátum jednotlivých splátok (v tomto smere vnútroštátna úprava nemôže stanoviť prísnejšie
podmienky), tiež z neho vyplýva, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala
údaj o tom, aká časť splátky bude započítaná na istinu a aká na úroky (v tomto smere vnútroštátna
úprava nemôže stanoviť prísnejšie podmienky), ďalej že vnútroštátna úprava môže stanoviť, že úver sa
bude považovať za bezúročný a bez poplatkov, pokiaľ ide o také údaje v zmluve, ktorých neuvedenie

môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.

10. Z uvedeného je zrejmé, že pokiaľ súd prvej inštancie vyhodnotil zmluvu o spotrebiteľskom úvere
za bezúročnú a bez poplatkov, vzhľadom na skutočnosť, že v nej nie je jednoznačne a zrozumiteľne
uvedený termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, a ako nedostatočný neobsahuje termín

konečnej splatnosti riadne stanovený dňom, mesiacom a rokom, nepochybil a jeho právny záver je
správny. Odvolanie v tomto smere nie je dôvodné, pretože žalobca tvrdí len, že termín konečnej
splatnosti v zmluve v rámci prejednávanej veci bol presne, dostatočne a nemenne stanovený, čo je v
rozpore s vyššie uvedeným záverom odvolacieho súdu, že vnútroštátna úprava môže stanoviť, že úversa bude považovať za bezúročný a bez poplatkov, pokiaľ ide o také údaje v zmluve, ktorých neuvedenie
môže spochybniťmožnosťspotrebiteľaposúdiťrozsahsvojhozáväzku.Vprejednávanejveciideopráve
o takýto prípad. V zmysle §11 ods. 1 písm. a) z.č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných

úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov,vzneníúčinnomkudňu04.04.2015,saposkytnutýspotrebiteľskýúverpovažujezabezúročný
a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa ustanovení citovaného
zákona, § 9 ods. 1, alebo neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2, písm. a) až k), r), y), alebo §10
ods. 1; jednou z náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak podľa § 9 ods. 2, písm. f) citovaného

zákona bolo aj uvedenie doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru; odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že sporná zmluva o
spotrebiteľskom úvere túto náležitosť neobsahuje; nesplnenie tejto obsahovej náležitosti videl súd prvej
inštancie vo formulácii zmluvy „termín poslednej splátky úveru, t.j. konečná splatnosť úveru je 380. deň
po uzatvorení zmluvy, pričom doba trvania tejto zmluvy je od uzatvorenia zmluvy do termínu konečnej
splatnosti úveru, t.j. 380 kalendárnych dní (viď č.l. 3 p.v. spisu). Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu

prvej inštancie, že sporná zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 04.04.2015 neobsahuje údaj podľa
ustanovenia § 9 ods. 2, písm. f) z.č. 129/2010 Z.z., preto sa úver podľa § 11 ods. 1, písm. a) citovaného
zákona považuje za bezúročný a bez poplatkov. Splatnosť uvedeného úveru nebola určená konkrétnym
dátumom a ani takým jednoduchým spôsobom, aby umožnila spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou
identifikovať dátum konečnej splatnosti úveru. Doba trvania spornej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a

termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru nie je vyjadrený vôbec. Žalovaný ako spotrebiteľ by
musel zložitým spôsobom výkladom ustanovenia zmluvy a zákona sám určiť dobu trvania zmluvy, resp.
termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

11. Žalobca podané odvolanie v podstate ťažiskovo odôvodnil tým, že v prejednávanom spore dospel

súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1, písm. f) a písm.
h) C.s.p.). Skutkové zistenia súdu prvej inštancie z vykonaných dôkazov však považuje odvolací súd za
správne; odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu aj o právnom posúdení veci.

12. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v plnom
rozsahu potvrdil, a to aj vo výroku o trovách konania, osobitne odvolaním nenapadnutým, ale
preskúmavaným odvolacím súdom ako výrokom súvisiacim.

13. V dôsledku úspechu žalovaného v odvolacom konaní by mal tento právo na priznanie nároku na

náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1
C.s.p.; žalovaný sa v odvolacom konaní nevyjadroval, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil
a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania zo spisu nevyplynuli. Preto krajský súd rozhodol tak, že
úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v odvolacom konaní nepriznal.

14. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, druhá veta C.s.p.).
Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).