Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. december 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/104/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8314201269
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kolcun
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:8314201269.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ Obec Stakčínska Roztoka, so sídlom Stakčínska
Roztoka č. 23, 2/ Obec Kalná Roztoka, so sídlom Kalná Roztoka č. 199, 3/ Obec Klenová, so sídlom
Klenová č. 126, 4/ Obec Ubľa, so sídlom Ubľa č. 368, 5/ Obec Hrabová Roztoka, so sídlom Hrabová
Roztoka č. 29, 6/ Obec Ulič, so sídlom Ulič č. 89, všetci zastúpení JUDr. Jánom Holotom, advokátom, so
sídlom v Snine, Komenského č. 2791, proti žalovanému Bondy a partneri, s.r.o., so sídlom v Košiciach,

Ružová č. 50, zastúpenému Advokátskou kanceláriou RELEVANS, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Dvořákovo nábrežie č. 8/A, o vylúčenie veci z exekúcie, vedenom na Okresnom súde Humenné pod
sp. zn. 12 C 18/2014, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 26. januára
2016 sp. zn. 21 Co 8/2015, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie žalovaného o d m i e t a .
Žalobcovia majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 22. októbra 2014 č. k. 12 C
18/2014-77 rozhodol tak, že zamietol žalobu, ktorej predmetom bolo vylúčenie veci z exekúcie vedenej
súdnym exekútorom JUDr. Petrom Molnárom so sídlom Exekútorského úradu v Košiciach, vedenej pod
sp. zn. Ex 992/2012. Súd prvej inštancie mal za to, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo k hnuteľným
veciam, ktoré boli predmetom tohto súdneho konania v rámci uvedeného exekučného konania sp. zn. Ex

992/2012. Išlo o originárne nadobudnutie vlastníckeho práva, pri ktorom je vlastnícke právo právneho
predchodcu nerozhodné. Konštatoval, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo k týmto veciam v súlade
s § 126 ods. 3 Exekučného poriadku. Sud prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poukázal na ustanovenie
§ 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ustanovenia § 55 ods. 1, § 61, § 126 zákona č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „EP“). O trovách konania rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej aj

„O.s.p.“. Žalovaný, ktorý bol v konaní úspešný, náhradu trov konania nepožadoval, preto mu ich súd
prvej inštancie nepriznal.
2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj ako „odvolací súd“) na odvolanie žalobcov rozsudkom z 26. januára
2016 č. k. 21 Co 8/2015-188 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle
ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. Odvolací súd poukázal na to, že ak sa žalobcovia cítia byť skutočnými
vlastníkmi exekvovaných vecí, nemôžu sa už po nadobudnutí vecí oprávneným (žalovaným) domôcť

svojho vlastníckeho práva k nim vzhľadom na ustanovenia § 61 EP. Ak žalobcovia tvrdia, že exekúcia
nemala postihnúť veci nadobudnuté z verejných zdrojov, že súdny exekútor nerešpektoval zákonné
pravidlá pri vykonávaní exekúcie, že došlo k nezákonnému postupu a jeho dôsledkom, tak sa môžu
domáhať pri splnení zákonných podmienok voči nemu náhrady škody v zmysle § 33 EP. Odvolací súd
ďalej vyjadril svoj súhlas s názorom žalovaného a to, že umiestnenie technologického zariadenia
do nehnuteľnosti iného vlastníka nezanemená, že sa tak technologické zariadenie stáva súčasťou

nehnuteľnosti a vlastník nehnuteľnosti sa stáva súčasne aj vlastníkom týchto zariadení aj v prípade,
ak vlastnícke právo k nim svedčí inej osobe. Z obsahu spisu podľa odvolacieho súdu nevyplývalo,že by žalobcovia na preukázanie svojho ďalšieho tvrdenia o tom, že technologické zariadenia tvoria
súčasť hlavnej veci predložili relevantné dôkazy. O povinnosti označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení boli žalobcovia poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p. (č. l. 25, 40 súdneho spisu). Odvolací súd

následnepoznamenal,žeprejavvôle,ktorýmžalovanýprebralspornévecijedostatočný,zrozumiteľný a
akceptovateľný v súlade s požiadavkou vyplývajúcou z ustanovenia § 126 ods. 3 Exekučného poriadku.
Navyše súdny exekútor takéto nadobudnutie vlastníckeho práva dňa 13. januára 2014 potvrdil. Odvolací
súd zároveň v druhom výroku rozsudku nepriznal účastníkom konania náhradu trov odvolacieho
konania.

3. Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu napadol žalovaný (ďalej aj ,,dovolateľ“) dovolaním 5. mája
2016, a to v časti týkajúcej sa výroku o trovách konania. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením
§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. z dôvodov uvedených v § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. Mal za to,
že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v tejto časti neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie odvolacieho súdu o náhrade trov odvolacieho konania, čo spôsobuje
jeho nepreskúmateľnosť. Navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu vo výroku o

trovách konania a aby v tejto časti vrátil vec na ďalšie konanie odvolaciemu súdu. Zároveň navrhol, aby
dovolací súd uložil žalobcom povinnosť nahradiť žalovanému spoločne a nerozdielne trovy dovolacieho
konania.
4. Žalobcovia vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalovaného iba stručne uviedli, že sa s predmetným
výrokom odvolacieho súdu rozhodujúcim o trovách konania stotožňujú, z čoho je zrejmé, že nesúhlasia

s podaným dovolaním žalovaného.
5. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, zákona č. 160/2015 Z.z.
(ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP
(ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,

zostávajú zachované.
6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení,
že dovolanie podala včas (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP),
v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je potrebné

odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/
CSP). Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:
7. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016 (5. mája 2016), t. j. za účinnosti
Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, dovolací súd postupoval
v zmysle vyššie citovaného § 470 ods. 2 CSP a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle § 236, §

237 ods. 1 a § 239 O.s.p.
8. Dovolaním žalovaného je napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, ktorý
napriek tomu, že je súčasťou výrokovej časti rozsudku - má povahu uznesenia (viď § 223 O.s.p.).
Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
Žalovaný na základe uvedeného dovolaním napadol uznesenie odvolacieho súdu o trovách konania,

proti ktorému podanie dovolania výslovne vylučovalo ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p.
9. Predmetné dovolanie by bolo teda prípustné iba ak v konaní došlo k procesným vadám uvedeným
v § 237 ods. 1 O.s.p. Žalovaný procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/
O.s.p. netvrdil a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolateľ mal za to, že v konaní mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu

považoval za nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné.
10. Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. sa rozumel nesprávny
postup súdu, ktorý mal za následok znemožnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho
súdneho konania (napr. práva zúčastniť sa na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy,
podaťopravnýprostriedokalebovyjadrenie,vstanovenejlehoteurobiť procesný úkon a pod). Najvyšší

súd v minulosti často zdôrazňoval, že pre záver o existencii procesnej vady konania v zmysle § 237
ods. 1 O.s.p. (a teda aj vady uvedenej v písmene f/ tohto ustanovenia) nie je významný subjektívny
názor účastníka konania tvrdiaceho, že sa súd dopustil takej vady; rozhodujúcim bolo výlučne zistenie
(záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď napríklad rozhodnutia sp. zn.
1 Cdo 6/2014, 2 Cdo 609/2015, 3 Cdo 409/2015, 4 Cdo 143/2015, 5 Cdo 238/2015, 6 Cdo 30/2016,

7 Cdo 371/2015, 8 Cdo 34/2016). V prejednávanej veci z obsahu spisu nevyplýva, že by
žalovanému bolo niektoré z týchto práv odňaté, resp. aby boli splnené podmienky zakladajúce
uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.11. V zmysle námietky žalovaného spočívajúcej v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu, dovolací súd poukazuje na rokovanie občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa
uskutočnilo 3. decembra 2015, kde bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie:

„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho
súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016. Najvyšší súd,

stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva predmetné stanovisko, skúmal, či v
danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania
vzmysle§237ods.1písm.f/O.s.p.Dovolacísúdvšaknezistil,žebyotakýtoprípadvprejednávanejveci
išlo; odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje riadne vysvetlenie dôvodov, na
ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Vo väzbe na uvedené najvyšší súd uvádza, že odvolací
súd dovolateľovi neodňal zákonnú možnosť konať pred súdom a jeho rozhodnutie nevykazuje známky

zmätočnosti. Námietka existencie vady konania podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. preto
neobstojí.
12. Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch mohla nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu
zakladať vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a to napríklad, ak rozhodnutie napadnuté opravným
prostriedkom ako celok neobsahovalo vôbec žiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie malo

také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blížia
k „justičnému omylu“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiž princíp právnej istoty
môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov
(pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre
súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009).

Po preskúmaní spisu dovolací súd nezistil, že by v prejednávanej veci bol dôvod pre uplatnenie (ako
výnimky) druhej vety stanoviska R 2/2016.
13. Podľa názoru dovolacieho súdu uvedené odôvodnenie odvolacieho súdu v časti nepriznania trov
odvolacieho konania možno považovať za preskúmateľné. Skutočnosť, že žalovaný má odlišný názor,
bez ďalšieho nezakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Rozhodnutie odvolacieho súdu umožňuje

preskúmať ako, na základe čoho a z akých dôvodov súd rozhodol. Dovolací súd považuje rozhodnutie
odvolacieho súdu za dostatočne odôvodnené. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo strany konania na spravodlivý proces (bližšie pozri sp. zn. 6 Cdo
145/2011, sp. zn. II. ÚS 78/05).

14.Ostatnénámietkydovolateľa,ktorýmispochybňovalzáveryodvolaciehosúduzhľadiskaobsahového
spadajú pod činnosť spočívajúcu v právnom posudzovaní veci súdom, pri ktorej súd zistený skutkový
stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy. Touto činnosťou súdu ale nedochádza
k odňatiu možnosti strane sporu pred súdom konať, lebo právnym posúdením veci sa jej neodníma

možnosť uplatnenia procesných práv v konaní v zmysle vady uvedenej v ustanovení § 237 ods. 1 písm.
f/ O.s.p. (viď R 43/2003).

15. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je v konštantnej judikatúre najvyššieho súdu
považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie, o

takýprípadalevdanejvecinešlo,zároveňjealezhodnezastavanýnázor,žeprípadnénesprávneprávne
posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm.
f/ O.s.p. (viď R 54/2012 a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad vo veciach sp.
zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011,
7 Cdo 49/2012, 7 Cdo 212/2013), preto sa dovolací súd správnosťou právneho posúdenia veci súdmi

nižších inštancií nezaoberal.
16. Dovolací súd dodáva, že odvolací súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal s tým, prečo
žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. Na základe uvedeného preto namietaným
procesným postupom nemohlo dôjsť k procesnej vade konania uvedenej v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
17. V danom prípade prípustnosť dovolania žalovaného vylučuje ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p., vady

konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. neboli zistené, preto najvyšší súd dovolanie žalovaného odmietol
podľa § 447 písm. c/ CSP ako procesne neprípustné.
18. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§
451 ods. 3 veta druhá CSP).19. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.