Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. november 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8CoP/272/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7109207234
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7109207234.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a

členiek senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej v právnej veci navrhovateľky:
S.. S. Q. K. nar. XX.X.XXXX bývajúca v H., K F. XX zastúpená advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou
so sídlom Advokátskej kancelárie v Košiciach na Štúrovej 20 proti manželovi navrhovateľky: F.. U. Q.
R. nar. XX.XX.XXXX bývajúci M. S. XXX, esc. B., N. 1, G. D. zastúpený advokátom JUDr. Matúšom
LemešomsosídlomAdvokátskejkancelárievKošiciachnaKuzmányho29vkonaníorozvodmanželstva
účastníkov konania a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému I. Q. nar. XX.X.XXXX
zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, Staničné námestie

č. 9 o odvolaní manžela navrhovateľky (otca dieťaťa) proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo
7.4.2017 č.k. 13C 101/2009-1036 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutých výrokoch o vyživovacej povinnosti otca k mal. I. Q. nar.
XX.X.XXXX a úprave styku na čas po rozvode a povinnosti otca zaplatiť trovy štátu.

M e n í rozsudok v napadnutom výroku o zastupovaní mal. I. Q. tak, že obidvaja rodičia sú oprávnení
maloletého zastupovať a spravovať jeho majetok.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo 7.4.2017 č.k. 13C 101/2009-1036 rozviedol manželstvo účastníkov:

Mgr. S. Q. K., rod. K. nar. XX.X.XXXX a U. Q. R. nar. XX.XX.XXXX uzavreté dňa 21.12.2002, zapísané
v knihe manželstiev Matričného úradu S. časti H. - N. mesto vo zväzku XXX ročník XXXX na strane
XX pod poradovým číslom XXX. Na čas po rozvode zveril maloletého I. Q. nar. XX.X.XXXX do osobnej
starostlivosti matky (navrhovateľky), ktorá bude maloletého zastupovať a spravovať jeho majetok.
Zaviazal otca (manžela navrhovateľky) prispievať na výživu maloletého I. Q. 350 Eur mesačne vždy
do 15-teho dňa v mesiaci dopredu matke dieťaťa od právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva.
Upravil styk otca (manžel navrhovateľky) s maloletým I. každý tretí víkend v mesiaci od piatku od 15:00

hod. do 18:00 hod., v sobotu od 14:00 hod. do 18:00 hod. a v nedeľu od 14:00 hod. do 18:00 hod. v
mesiacoch február, máj, september a november každého roka a v čase zimných prázdnin 30.12. od
14:00 hod. do 18:00 hod. a 1.1. od 14:00 hod. do 18:00 hod za prítomnosti matky dieťaťa. Uložil matke
povinnosť jedenkrát v mesiaci informovať otca o podstatných veciach týkajúcich sa maloletého. Otcovi
priznal oprávnenie telefonovať s maloletým I. každú nedeľu a v stredu v čase od 19:00 hod. do 20:00
hod.. Zaviazal otca zaplatiť na účet Okresného súdu Košice I trovy znaleckého dokazovania 890,14 Eur
do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že v prevyšujúcej časti štát nemá právo na náhradu trov

znaleckého dokazovania. O trovách medzi účastníkmi rozhodol tak, že žiaden z nich nemá nárok na
náhradu trov konania.2. Rozhodnutie založil na tom podklade, že manželia žijú oddelene od roku 2009, ich manželstvo je
dlhodobo a vážne rozvrátené a neplní žiadnu zo svojich funkcií vyplývajúcich zo Zákona o rodine,
preto manželstvo navrhovateľky a jej manžela rozviedol. Starostlivosť o maloletého I., ktorý sa narodil

v manželstve, zabezpečuje od narodenia dieťaťa navrhovateľka, jej starostlivosť nebola spochybnená
v priebehu konania, preto maloletého zveril pre čas po rozvode manželstva rodičov do osobnej
starostlivosti matky (navrhovateľky) s poukazom aj na to, že otec dieťaťa s touto formou starostlivosti
súhlasil.

3. Súd prvej inštancie o vyživovacej povinnosti otca voči maloletému I. rozhodol na tom podklade,
že otec, ako súkromný podnikateľ v oblasti realít dosiahol v roku 2016 čistý zisk 7.867, 60 Eur z
podnikateľskej činnosti, je vlastníkom nehnuteľností (byt patriaci do BSM, parkovisko) a tvrdenie otca,
že tieto nehnuteľnosti v súčasnosti už neprenajíma posúdil ako účelové s poukazom na to, že napriek
vlastníckemu právu k bytu v mieste svojho trvalého bydliska prenajíma byt za 720 Eur mesačne, v
ktorom žije so svojou partnerkou a dvomi maloletými deťmi (X. Q. K. a D. Q. K.), ktoré sa narodili z

jeho terajšieho vzťahu. Pri rozhodovaní o výživnom porovnal pomery v čase predchádzajúcej úpravy
výživného rozsudkom Okresného súdu Košice I z 19.10.2016 č.k. 11P 18/2009-981, ktoré bolo vo výroku
o výživnom potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 30.3.2017 č.k. 7CoP 19/2017-1040 s
pomermi v čase terajšieho rozhodovania a dospel k záveru, že nebola preukázaná žiadna podstatná
zmena pomerov odôvodňujúca iné rozhodnutie o výživnom pre čas po rozvode manželstva, preto

zaviazal otca prispievať na výživu maloletého I. 350 Eur mesačne od právoplatnosti výroku o rozvode
manželstva účastníkov konania. Pri rozhodovaní uplatnil princíp potencionality možnosti a schopnosti
otca plniť si vyživovaciu povinnosť k maloletému dieťaťu rovnako, ako Okresný súd Košice I a Krajský
súd Košice v konaní o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému I. na čas do rozvodu
manželstvaspoukazomnato,žekžiadnejzmenepomerovnedošlo,akotopotvrdiliajúčastnícikonania.

4. Rozhodnutie o úprave styku otca s maloletým I. založil rovnako na tom podklade, že od
predchádzajúceho rozhodnutia o styku rozsudkom Okresného súdu Košice I z 19.10.2016 č.k. 11P
18/2009-981, ktoré bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 30.3.2017 č.k. 7CoP
19/2017-1040 nebola preukázaná žiadna zmena pomerov odôvodňujúca inú frekvenciu a rozsah styku

a s poukazom na závery znaleckého posudku znalkyne PhDr. Y. A., znalkyne z odboru psychológie,
klinická psychológia detí a poradenská psychológia z 18.5.2010 a závery znaleckého posudku znalca
PhDr. D. P. z 28.1.2013 a tiež rešpektujúc vôľu maloletého I. upravil styk rovnako, ako bol upravený
rozhodnutím súdu na čas do rozvodu manželstva. Znalecký posudok MUDr. Y. V. z 29.6.2015 nepoužil
ako dôkaz, pretože znalkyňa prekročila súdom uloženú povinnosť (znalkyni bola uložená povinnosť

vyjadriť sa k otcom podaným námietkam) a bez toho, aby jej bol doručený súdny spis a vypočula, resp.
vyšetrila všetkých účastníkov konania, vypracovala znalecký posudok. Z tohto titulu znalkyni nepriznal
ani znalečné. Rovnako nepoužil ako dôkaz znalecký posudok Doc. MUDr. F. O., PhD., znalca z odboru
zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria z 28.1.2016, pretože závery svojho posudku odpísal zo
znaleckého posudku vypracovaného ním pribratou konzultantkou z odvetvia psychológie PhDr. D. N.,

ktorá nemá kvalifikáciu pre posudzovanie psychiatrickej diagnózy, v tomto prípade k diagnóze vysoko
funkčného autizmu dieťaťa.

5. Súd prvej inštancie vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania a zistený skutočný stav dospel
k záveru, že v tomto prípade je potrebné uložiť matke dieťaťa povinnosť informovať otca o všetkých

podstatných náležitostiach týkajúcich sa dieťaťa jedenkrát v každom mesiaci a tiež rozhodnutím súdu
priznať otcovi právo na telefonický styk s maloletým I. každú nedeľu a stredu v čase od 19:00 hod. do
20:00 hod. za účelom zabezpečenia kontaktu otca a dieťaťa.

6. Trovy konania, ktoré vznikli z titulu znaleckého dokazovania vo výške 611,20 Eur za znalecký posudok

vypracovaný PhDr. Y. A., 631,32 Eur za znalecký posudok vypracovaný PhDr. D. P., 249,68 Eur za
znalecký posudok vypracovaného Doc. MUDr. F. O., PhD. a 288,08 Eur za vypracovanie znaleckého
posudku znalkyňou Ing. S. V. (znalkyňa z odboru ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo a
daňovníctvo) spolu 1.780,28 Eur zaviazal zaplatiť otca v 1/2, t.j. 890,14 Eur a v prevyšujúcej časti
(890,14 Eur) nepriznal štátu náhradu trov konania s odôvodnením, že na strane matky (navrhovateľka)

sú predpoklady na oslobodenie od súdneho poplatku vzhľadom na jej príjem a výdavky. Nariadenie
znaleckýchdokazovaníodôvodniltým,ževoveciachstarostlivostisúduomaloletédieťasauplatňujetzv.
vyšetrovací (vyhľadávací) princíp, teda súd rozhoduje na základe vlastnej úvahy o potrebe znaleckého
dokazovania.7. O trovách konania medzi účastníkmi rozhodol podľa § 52 CMP.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, a to proti výroku č. II.,III, IV a VIII podal včas odvolanie otec
dieťaťa z dôvodov podľa § 365 ods. 1 CSP písm. d/, f/ a h/ v spojení s § 62 ods. 1 CMP s odôvodnením,
že rozsudok v napadnutej časti považuje za nesprávny a s jeho závermi sa nestotožňuje, pretože
vychádzanajmäznedostatočnezistenéhoskutkovéhostavuanesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.V
konečnomdôsledkumázato,žerozsudokjenepreskúmateľný,jehoodôvodneniejearbitrárneanespĺňa

náležitosti § 220 ods. 2 CSP. Opierajúc sa o stanovisko súdnej praxe má za to, že súd mal v odôvodnení
rozsudku komplexne zhrnúť dôkaznú situáciu a náležite sa vysporiadať so všetkými relevantnými
dôkazmi. Táto časť odôvodnenia mala vyznieť mimoriadne logicky a konzistentne, čo znamená, že
súd mal posúdiť všetky dôkazy predovšetkým v ich vzájomných súvislostiach tak, aby presvedčivo
vyargumentoval dôkazmi zistený skutkový stav. Súd prvej inštancie takto evidentne nepostupoval. Súd
sa najmä nevysporiadal s relevantnými závermi znaleckých posudkov, resp. odborných vyjadrení a

napriek tomu, že si v zásadných otázkach protirečili, rozpory neodstránil. Vo vzťahu k výroku rozsudku
č. II. v časti, v ktorej súd iba matke priznáva oprávnenie zastupovať a spravovať majetok maloletého I.
vyjadril názor, že je funkčným rodičom, spôsobilým vykonávať rodičovské práva a povinnosti vo vzťahu
k maloletému synovi v celom rozsahu a nie je preto dôvodné, aby mu rozhodnutím súdu nebolo priznané
právo zastupovať maloletého a spravovať jeho majetok. Vychádzajúc zo súdnej praxe má za to, že súd

mal o tejto veci rozhodnúť tak, že obaja rodičia sú oprávnení zastupovať maloletého I. a spravovať jeho
majetok.

9. Vo vzťahu k výroku rozsudku č. III (výživné) uviedol, že súdom určené výživné 350 Eur mesačne
považuje za neprimerane vysoké vzhľadom na jeho zárobkové a majetkové pomery a tiež s ohľadom

na odôvodnené potreby dvanásťročného dieťaťa. Súd napokon vychádzal len s ničím nepreukázanej
domnienky, že neuvádza všetky svoje príjmy účelovo. Tieto závery súdu sú neopodstatnené a
nezodpovedajú skutkovému stavu o to viac, že vždy zodpovedne predkladal súdu všetky ním
požadované účtovné doklady. Nemožno opomenúť, že podniká na trhu s realitami, teda ide o segment
trhu, ktorý je veľmi nestabilný a bol najviac postihnutý hospodárskou krízou, ktorá vypukla v roku

2009. Je všeobecne známe, že táto kríza obzvlášť mimoriadne zasiahla Španielsko a táto krajina
bola medzinárodnými inštitúciami upozornená aj na hrozbu štátneho bankrotu. Rovnako je známe a
jednoducho verifikovateľné, že Španielsko má vysokú mieru nezamestnanosti. Navyše, zatiaľ, čo matka
má vyživovaciu povinnosť len voči maloletému I., on má vyživovaciu povinnosť aj voči svojim dvom
ďalším maloletým deťom X. a D.. Súd nezobral na zreteľ, že musí vynakladať finančné prostriedky

aj na cestu zo Španielska na Slovensko a naspäť a musí tiež financovať na Slovensku ubytovanie.
Jednoducho nie je v jeho schopnostiach a možnostiach prispievať na výživu maloletého I. sumou
viac ako 150 Eur mesačne. Súdom určená výška výživného 350 Eur mesačne je pre neho fakticky
likvidačná. Na druhej strane výšku výživného 350 Eur nepovažuje za primeranú ani s ohľadom na
odôvodnené potreby dvanásťročného dieťaťa naviac, ak voči nemu má vyživovaciu povinnosť aj matka,

prirodzene rešpektuje, že matka zabezpečuje vyživovaciu povinnosť aj formou osobnej starostlivosti o
dieťa. Podotkol, že zatiaľ čo matka počas roka sa zúčastňuje viacerých dovoleniek, on si nemohol dovoliť
žiadnu dovolenku, teda je zrejmé, že pomery matky nie sú až také zlé, ako ich deklaruje. V rozhodnutí
súdu absentuje odôvodnenie, akú výšku výdavkov mal súd za preukázanú na strane maloletého I.
a tiež neuviedol, prečo súd určil výživné práve 350 Eur. Zastáva názor, že v tejto časti je rozsudok

nepreskúmateľný, keďže svoje rozhodnutie náležite nezdôvodnil.

10. Vo vzťahu k výroku rozsudku č. IV uviedol, že súd svoje závery o úprave styku zhrnul iba v dvoch
stručných odsekoch (50, 51) a iba stroho konštatuje, že pri rozhodovaní prihliadol na znalecké posudky
psychológov PhDr. A. a PhDr. P. a nebral do úvahy znalecký posudok MUDr. O. a rešpektoval želanie

dieťaťa. Je nesporné, že súd nemal kvalifikovane za preukázanú potrebu prítomnosti matky pri styku.
Súd preukázateľne neupustil od potreby odborného zodpovedania tejto otázky napriek existujúceho
znaleckého posudku PhDr. A. a PhDr. P., keď 6.3.2015 nariadil znalecké dokazovanie znalkyňou MUDr.
Y. V. a 6.7.2015 znalcom Doc. MUDr. F. O., PhD., kde v oboch uzneseniach uložil znalcom povinnosť
posúdiť aj potrebu prítomnosti matky pri styku otca s dieťaťom. Súd neprihliadol na znalecké posudky

MUDr. V. a Doc. MUDr. O., PhD. a nijako nezdôvodnil, prečo napokon upustil od potreby odborného
zodpovedania tejto otázky o to viac, že v minulosti na jej zodpovedaní opakovane trval. Nemožno
opomenúť, že prežívanie vzťahov vzhľadom na odlúčenie a pretrvávajúce napätie medzi rodičmi sa
časom mení, u dospelého človeka sú viac menej rokmi nemenné, kým rozvoj u dieťaťa napreduje, jehomyslenie, vnímanie, socializácia sa v čase vyvíjajú. V čase vypracovania znaleckého posudku PhDr.
A. a PhDr. P. mal maloletý I. iba päť, resp. sedem rokov a v súčasnosti má už dvanásť rokov. Súd
nijako nezdôvodnil, prečo napokon upustil od potreby odborného zodpovedania tejto otázky, neuviedol,

čím neexistujúce znalecké dokazovanie nahradil, preto jeho rozhodnutie je v tejto časti arbitrárne a
nepreskúmateľné, keďže absolútne absentujú úvahy súdu, ktorými sa v tejto veci riadil a teda vôbec nie
je zrejmé, prečo súd takto rozhodol. Závery znalcov PhDr. A. a PhDr. P., že postupne potom, čo sa styk
za prítomnosti matky ukáže ako realizovateľný, možno pristúpiť k inej forme styku, boli sformulované
pred siedmimi resp. štyrmi rokmi, kedy sa styk realizoval za prítomnosti matky, to znamená, že ak súd

aj v súčasnosti trval na prítomnosti matky, je zrejmé, že doterajšia forma styku sa neosvedčila a vôbec
nesleduje záujem maloletého dieťaťa na vybudovaní a prehlbovaní kvalitného vzťahu s otcom. Súd v
celom rozsahu odignoroval znalecké posudky Doc. MUDr. O., PhD., resp. PhDr. N. (konzultantky), čím
porušil princípy CMP a náležite nezistil objektívny skutkový stav týkajúci sa maloletého dieťaťa. Súd
začiatkom roku 2015 dospel k záveru, že jeho meritórne rozhodnutie závisí od posúdenia otázky, či
maloletý I. trpí diagnózou vysokofunkčný autizmus, keďže matka súdu predložila lekárske správy MUDr.

J. Y. a MUDr. Y. V., ktoré to mali potvrdzovať. Na zodpovedanie tejto otázky súd uznesením zo 6.3.2015
nariadil znalecké dokazovanie znalkyňou MUDr. Y. V. a nakoľko konaním znalkyne došlo k zmareniu
znaleckého dokazovania, súd uznesením zo 6.7.2015 nariadil nové znalecké dokazovanie, ktoré mal
vykonať znalec Doc. MUDr. F. O., PhD., na ktorý napokon neprihliadal. Súd nové znalecké dokazovanie
nenariadil a napriek tomu meritórne vo veci rozhodol. Nie je jasné, akým spôsobom sa súd vysporiadal

s otázkou, ktorej vyriešenie ešte v roku 2015 považoval za zásadné pre rozhodnutie vo veci samej.
Súd adekvátne nezdôvodnil, prečo v celom rozsahu neprihliadal na závery znaleckého posudku MUDr.
O., PhD., ktorý psychiatricky vyšetril maloletého I., čo potvrdil aj vo svojej výpovedi na pojednávaní,
na ktorom zotrval na záveroch znaleckého posudku, najmä na tom, že dieťa je z psychiatrického
hľadiska zdravé a netrpí žiadnou duševnou chorobou. Znalec bol odborne kvalifikovaný odpovedať

na takto súdom položenú otázku a súd ani nikdy nespochybnil, že znalec maloletého I. psychiatricky
vyšetril. Keďže súd nedáva odpoveď na otázku, prečo je záver o psychiatrickom vyšetrení maloletého
I. nepoužiteľný, aj v tejto časti je rozsudok absolútne nepreskúmateľný. Súd rovnako nezdôvodnil,
prečo neprihliadol na závery znaleckého posudku PhDr. N. (konzultantky) v časti, kde sa vyjadrovala
k otázkam, na ktoré je ako psychologička kompetentná odpovedať. Je potom otázne, prečo potom

súd umožnil výsluch týchto znalcov, ktorí na pojednávaní neuviedli nič také, čo by spochybňovalo
hodnovernosť záverov ich posudkov a odôvodňovalo rozhodnutie súdu na tieto posudky neprihliadať.
Znalkyňa PhDr. N. sa ani nesituovala do pozície psychiatra a neprekračovala svoje kompetencie,
ako to nesprávne ustálil súd. Pokiaľ ide o rešpektovanie názoru maloletého dieťaťa uviedol, že tento
je nepochybne potrebné rešpektovať, ale neznamená to, že sa ním treba nekriticky riadiť. Maloletý

I. žije takmer deväť rokov výlučne vo sfére vplyvu matky a jej rodiny, zatiaľ čo on nemal na dieťa
prakticky žiaden dosah a vplyv. Z vyjadrenia kolíznej opatrovníčky aj PhDr. N. jasne vyplýva, že dieťa
preberá názor matky na formu styku s otcom. Navyše súd takto postupoval v situácii, keď nemal
vôbec za preukázané, či maloletý I. netrpí psychiatrickou diagnózou, preto v žiadnom prípade nemohol
dospieť k záveru, že rešpektovanie želania maloletého je v jeho najlepšom záujme. V rozhodnutí súdu

tiež absentuje zdôvodnenie, prečo samotný súd nezisťoval názor maloletého dieťaťa bez prítomnosti
iných osôb (§ 38 ods. 2 CMP), ale prenechal to na kolízneho opatrovníka. Je nesporné, že medzi
rodičmi sú dlhodobo napäté vzťahy a určite nie je v záujme maloletého, aby bol s týmto napätím
zbytočne konfrontovaný. Prítomnosť matky pri realizácii styku toto napätie vytvára a bráni tomu, aby
sa medzi otcom a maloletým synom mohol vytvárať normálny, zdravý citový vzťah. Jeho, ako otca nič

nediskvalifikuje, prečo by nemohol tráviť so svojim synom čas osamote, a to bez toho, aby mal nad
sebou kontrolu v osobe matky. Prítomnosť matky bude v maloletom dieťati len upevňovať pocit, že otec
je osobou, pred ktorou sa treba mať na pozore a stretnutie s ním treba jednoducho pretrpieť. Práve opak
je pravdou, lebo nepredstavuje pre syna žiadnu hrozbu, nie je nesvojprávny a netrpí žiadnou psychickou
poruchou. Svojho syna úprimne miluje a chce mať s ním vytvorený normálny vzťah, ako má byť medzi

otcom a synom. Maloletý I. má už 12 rokov a určite dokáže tráviť čas so svojim otcom bez prítomnosti
matky. Bežne sa stretáva s kolektívom iných ľudí, či už dospelých alebo rovesníkov, zúčastňuje sa
rôznych športových aktivít a pri tom všetkom matka prítomná nie je. Matka určite nie je tou osobou, ktorá
bude nápomocná pre formovanie vzťahu maloletého s otcom. Jej negatívny vzťah k otcovi nepochybne
vyplýva na nazeranie maloletého I. na osobnosť otca. Napokon toto sa odráža aj vo vyjadrení maloletého

I. „V kuse sa musel kvôli otcovi trepať na vyšetrenie, stále to bolo o jeho otcovi a nie o ňom, čo ho
unavuje...“, ktoré potvrdzuje, že aj prebiehajúce súdne konanie matka maloletému synovi tlmočí. Súd
v rozhodnutí vôbec nezdôvodňuje, na základe čoho upravil rozsah styku a preto ani nepozná dôvody,
prečo súd nereflektoval na jeho návrh prednesený na pojednávaní 3.3.2017, keď navrhoval, aby sa jehostyk s maloletým I. nerealizoval každý tretí, ale každý druhý víkend, a to od piatku od 15:00 hod. do
nedele do 18:00 hod. v mesiacoch máj, jún a júl a ďalej každý august v roku od 1.8. od 9:00 hod. do
31.8. do 18:00 hod.. Rozhodnutie súdu je preto aj v tejto časti opäť arbitrárne a nepreskúmateľné.

11. Vo vzťahu k výroku rozsudku č. VIII uviedol, že považuje za nespravodlivé, aby znášal trovy konania
znaleckého dokazovania znalcom Doc. MUDr. O., PhD., keď súd odmietol na závery tohto znaleckého
posudku prihliadať. V súčasnosti nie je v jeho schopnostiach a možnostiach uhradiť jednorázovo výšku
trov znaleckého dokazovania 890,14 Eur a preto navrhol, aby náhradu týchto trov znášal štát.

12. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutých výrokoch zmenil tak, že: obaja rodičia sú oprávnení maloletého I. zastupovať a spravovať
jeho majetok, je povinný prispievať na výživu maloletého I. 150 Eur mesačne od právoplatnosti rozsudku
o rozvode manželstva a je oprávnený stretávať sa s maloletým každý druhý víkend v mesiacoch máj,
jún, júl a september od piatku od 15:00 hod. do nedele do 18:00 hod. a každý august od 1.8. od 9:00

hod. do 31.8. do 18:00 hod. s tým, že prevzatie a odovzdanie dieťaťa sa uskutoční v mieste trvalého
bydliska matky a štát nemá právo na náhradu trov znaleckého dokazovania.

13. Matka vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch
potvrdiť ako vecne správny.

14. K odvolaniu otca voči výroku rozsudku č. II uviedla, že v tomto prípade je nesporné, že maloleté dieťa
žije s ňou na Slovensku od júla 2008, zabezpečuje mu osobnú starostlivosť v plnom rozsahu a vybavuje
všetky záležitosti, ku ktorým pri výchove dieťaťa a starostlivosti oň dochádza. Otec žije v Španielsku,
neovláda slovenský jazyk, nemá vedomosti o potrebách každodenných (aj osobitných) maloletého

(dokonca niektoré z týchto potrieb tvrdošijne popiera), je teda zrejmé, že uvedené okolnosti v živote
maloletého I. neumožňujú záver o tom, že by zastupovanie dieťaťa jeho otcom bolo bez akýchkoľvek
pochybností vždy v najlepšom záujme dieťaťa a nemožno ani uzavrieť, že by otec pri vykonávaní úkonov
pri zastupovaní dieťaťa konal s dostatočnými vedomosťami o potrebách maloletého dieťaťa, a že by
teda jeho rozhodnutia mohli byť a boli na prospech maloletého. V priebehu celého konania otec odmietal

akceptovať špecifiká vývinu maloletého I. a neexistuje žiadny spôsob, akým by bolo možné logicky
dospieť k záveru, že otec tieto špecifiká neakceptuje, ale bude pri zastupovaní maloletého postupovať
v súlade s osobitnými potrebami dieťaťa. Uvedené sa rovnako vzťahuje aj na spravovanie majetku
maloletého s poukazom aj na to, že otec nerešpektuje právoplatné a vykonateľné rozhodnutia súdov o
výške jeho vyživovacej povinnosti voči maloletému I..

15. Odvolanie otca proti výroku o výživnom (III.) rovnako nemožno považovať za dôvodné, ktoré sú
rovnakého druhu a obsahu ako boli tie, ktoré predkladal vo veci vedenej na Okresnom súde Košice I pod
sp. zn. 11P 18/2009, s ktorými sa vysporiadal Krajský súd v Košiciach vo svojom rozsudku z 30.3.2017
sp. zn. 7CoP 19/2017 (úprava výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému I. na čas do rozvodu

manželstva). Poukázala na bod VIII rozsudku odvolacieho súdu (7CoP 19/2017), ktorým tento reagoval
na odvolacie námietky otca proti výroku o výživnom. K odvolacím námietkam otca tiež uviedla, že tieto sú
nielenže všeobecné (hospodárska kríza a nezamestnanosť), ale z neznámych dôvodov sa v roku 2017
odvolávajú na hospodársku krízu, ktorá sa prejavila v roku 2009. Otec ponecháva bokom skutočnosti, na
ktorých založil svoje rozhodnutie vo veci výživného súd prvej inštancie, napríklad to, že otec vlastní byt,

ktorý prenajímal a napriek tomu, že v súčasnosti je podľa jeho tvrdenia prázdny, údajne býva so svojou
partnerkouadvomadeťmivpodnájme,zaktorýplatí720Eur.Aniskutočnosť,žeoteczamestnávadvoch
zamestnancov, na ktorých má mesačné náklady 3.000 Eur, neumožňuje urobiť záver, že príjmy, ktoré
deklaroval pred súdom, zodpovedajú skutočnosti a vypovedajú o jeho možnostiach a schopnostiach
prispievať na výživu maloletého. Pokiaľ poukazuje na jej vyživovaciu povinnosť voči maloletému I., je

potrebné skonštatovať, že na jednej strane plní svoju vyživovaciu povinnosť voči maloletému I. tým,
že mu poskytuje bývanie a osobnú starostlivosť, zabezpečuje všetky potreby maloletého dieťaťa, a to
bez ohľadu na to, do akej miery na ne otec svojim výživným prispieva. Jej rodičia sa snažia v neľahkej
situácii z pochopiteľných dôvodov ju podporiť, ale táto dobrovoľná podpora nenahrádza vyživovaciu
povinnosť rodiča voči dieťaťu. Dáva do pozornosti, že rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn.

11P 18/2009 z 19.10.2016 sa stal vykonateľným 10.11.2016 a právoplatný 19.4.2017, pričom otec
naďalej ignoruje svoju povinnosť prispievať na výživu maloletého I. sumou určenou právoplatným a
vykonateľným rozsudkom súdu a prispieva na výživu maloletého 150 Eur mesačne. K náprave nedošlo
ani potom, čo bol otec prostredníctvom svojho právneho zástupcu upozornený na túto skutočnosť, ako ajna trestnú zodpovednosť vyplývajúcu z neplnenia vyživovacej povinnosti vo výške určenej súdom. Otec
aj v tejto veci, tak ako vo všetkých iných otázkach týkajúcich sa výchovy a starostlivosti o maloletého I.,
nie je ochotný rešpektovať žiadne pravidlá okrem tých, ktoré si on sám vytvoril. Tak, ako nerešpektuje

potreby maloletého a nevyhnutnosť sa im prispôsobiť, tak nerešpektuje ani rozhodnutie súdov.

16. Odvolanie otca proti výroku rozsudku č. IV (úprava styku) rovnako nepovažuje za dôvodné. Z
obsahu odvolania je zrejmé tak, ako z priebehu celého konania, že otec nie je ochotný a zrejme
ani schopný vnímať maloleté dieťa, jeho potreby a špecifiká jeho vývinu inak, ako svojou vlastnou

optikou charakteristickým znakom, že popiera všetky okolnosti, ktoré odporujú jeho vlastným názorom.
K námietke otca, že súd nezohľadnil znalecký posudok Doc. MUDr. O., PhD ani znalecký posudok
PhDr. N. vyjadrila názor, že takýto postup súdu je v súlade s ustanovením článku 16 ods. 2 CSP.
K postupcu znalca Doc. MUDr. O., PhD zaujal stanovisko aj Krajský súd v Košiciach vo svojom
uznesení z 27.10.2016 sp. zn. 7CoP 178/2016 so záverom, že charakter a rozsah účasti pribratej
konzultantky PhDr. N. na vypracovanie znaleckého posudku je v rozpore s účelom činnosti konzultanta,

ktorú má zákon na mysli, keďže úlohou konzultanta je posúdiť iba niektoré čiastkové otázky, na ktoré
svojou odbornosťou nepostačuje ustanovený znalec, rozhodne však nemôže byť úlohou konzultanta
vypracovanie samostatného znaleckého posudku, ako to bolo v tomto konkrétnom prípade. Takáto
účasť konzultanta na vypracovaní znaleckého posudku sa vymyká z rámca činnosti, ktorú má na mysli
zákon pri určení úloh konzultanta a prekračuje ju. Z uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

7CoP 178/2016 z 27.10.2016 teda jednoznačne vyplýva, že pri vypracovaní znaleckého posudku,
kedy znalec z odboru psychiatrie Doc. S.. O., PhD. dal vypracovať celý znalecký posudok PhDr.
N., ktorý navyše kopíroval do svojho znaleckého posudku, nepostupoval znalec zákonne. Pokiaľ by
súd uvedené dôkazy zohľadnil, postupoval by v rozpore s ustanovením čl. 16 ods. 2 CSP. Na tejto
skutočnosti nič nemení ani fakt, že krajský súd vo vyššie uvedenom rozhodnutí odobril postup súdu prvej

inštancie, ktorý priznal znalcovi odmenu za „jeho časť“ znaleckej činnosti. Súd prvej inštancie však pri
rozhodovaní o veci samej mal dostatok informácií o tom, akým spôsobom znalec z odboru psychiatrie
Doc. MUDr. O., PhD do znaleckého posudku prebral záver psychologičky PhDr. N. o neexistencii
diagnózy vysokofunkčného autizmu u maloletého I. napriek tomu, že to bol práve znalec z odboru
psychiatrie a nie znalkyňa z odboru psychológie, kto by mal mať odborné vedomosti na posúdenie

otázok spadajúcich do zdravotníckeho odvetvia psychiatria. Ako však vyplýva z výpovede PhDr. D. N.
na pojednávaní 7.4.2017 výslovne potvrdila, že „nemá kompetenciu stanoviť diagnózu vysokofunkčný
autizmus“ napriek tomu, že v listine označenej ako Znalecký posudok č. 94/2015 výslovne uviedla, že
„diagnóza vysokofunkčný autizmus sa u maloletého dieťaťa nepotvrdila“. Naopak, otec z pochopiteľných
dôvodov obchádza listinné dôkazy získané v súlade so zákonom a predložené súdu, konkrétne správu

z psychologického vyšetrenia Súkromného centra špeciálno-pedagogického poradenstva z 29.2.2016,
ako aj správu zo špeciálno-pedagogického vyšetrenia súkromného centra špeciálno-pedagogického
poradenstva zo 7.3.2016, z ktorých vyplývajú závery o tom, aké špecifiká vyžaduje prístup k maloletému
I. a komunikácia s ním. Nesporne z tých istých dôvodov otec nevenuje žiadnu pozornosť výpovedi Mgr.
S. G., bývalej triednej učiteľky maloletého, ktorá vo svojej výpovedi na pojednávaní 7.4.2017 detailne

opísala problémy maloletého, ktoré vnímala z dennodenného kontaktu vo výchovno-vzdelávacom
procese s maloletým. Je zrejmé, že otec neakceptuje akékoľvek vývinové problémy maloletého, a
teda ani potrebu prispôsobiť týmto vývinovým špecifikám svoj prístup k maloletému. Maloleté dieťa
je vo svojej situácii takto osobitne pri styku s otcom zraniteľné, keďže nie je schopné očakávať, že
práve otec sa bude správať spôsobom, ktorý je so zreteľom na osobitosti vývoja maloletého preňho

ohrozujúce. Za týchto okolností je prítomnosť matky pri styku nevyhnutnou súčasťou opatrení zo strany
súdu zabezpečujúcich, že styk s otcom maloleté dieťa neohrozí. Je to práve ona, ako matka, ktorá pri
styku otca s dieťaťom poskytuje dieťaťu istotu, stabilitu a podporu v situáciách, keď je dieťa zneistené
správaním otca, ktorý, ako už bolo uvedené, svoje správanie I. potrebám nijako neprispôsobuje. Po
vynesení rozsudku súdom prvej inštancie došlo k udalostiam, ktoré nad rámec skutočností, ktoré boli

známe aj súdu prvej inštancie posilňujú potrebu jej prítomnosti pri styku a majú vysokú výpovednú
hodnotu vo vzťahu k otcovej schopnosti vnímať potreby maloletého I. a naopak, jeho neschopnosti svoje
správanie prispôsobiť potrebám dieťaťa. Z bližšie opísaných udalostí vyplýva, že otec v skutočnosti nie
je ochotný vnímať žiadne iné potreby ako svoje vlastní a žiadne iné dôvody pre určitý spôsob svojho
správania ako tie, ktoré akceptuje on sám. Otec sa správal aj pri týchto udalostiach k maloletému I.

spôsobom,ktorýbybolpremaloletéhoI.zdrojomdiskomfortuajzasituácie,akbynemalžiadnevývinové
osobitosti. Dňa 19.5.2017, teda v deň, kedy otec mal mať styk s dieťaťom od 15:00 hod. do 18:00 hod.,
bolakontaktovanákrátkopozačiatkuškolskéhovyučovaniazákladnouškolou,ktorúmaloletýnavštevuje
a bolo jej oznámené, že sa otec domáha stretnutia s maloletým. V uvedený deň mali žiaci tancovať vcentre mesta štvorilku, teda zúčastniť sa na tradičnej udalosti v Košiciach, na ktorú sa maloletý spolu s
ostatnými dlhodobo pripravoval. Nacvičoval štvorilku spolu s ostatnými spolužiakmi a nesmierne sa na
vystúpenie tešil. Potom, čo otec maloletého I. atakoval školu s požiadavkou na stretnutie s dieťaťom,

bolo školou rozhodnuté, že maloletý I. nepôjde spolu s ostatnými deťmi do mesta zúčastniť sa podujatia,
keďže škola nebola ochotná vystaviť sa nebezpečenstvu, že by počas presunu, či počas vystúpenia
mohol byť maloletý I. svojim otcom odňatý spod dozoru školy. Napriek veľkému sklamaniu maloletého
sprevádzanému plačom sa toto rozhodnutie školy nepodarilo zmeniť. Nie je potrebné nijako osobitne
argumentovať o tom, že takéto správanie otca, ktorý bez akýchkoľvek zábran pripravil dieťa o zážitok,

na ktorý sa niekoľko týždňov tešilo, by zranilo aj dieťa bez akýchkoľvek vývinových problémov. Osobitne
zdôraznila, že k takémuto bezohľadnému správaniu otca došlo v čase, kedy nemal oprávnenie na styk
s maloletým, keďže začiatok jeho styku bol stanovený až na 15:00 hod.. Keď maloletý I. dal otcovi
najavo svoje sklamanie nad tým, že sa štvorilky nemohol zúčastniť, odpoveďou mu bolo, že otec je
dôležitejší, ako iné veci. V tejto súvislosti predložila spolu s vyjadrením potvrdenie obvodného oddelenia
PZ Košice - Sever sp. zn. ČVS: ORP/SE-KE-2016 z 19.5.2017 o oznámení incidentu z 19.5.2017,

ako aj upovedomenie toho istého orgánu sp. zn. ORPZ-KE-OPP3-130-002/2017-N z 23.5.2017 a tiež
potvrdenie Základnej školy na E. č. 23 v H. z 19.5.2017, z ktorej vyplýva pravdivosť jej tvrdení o tom,
že sa otec počas školského vyučovania dožadoval styku s maloletým I.. Otec maloletého aj druhý deň
styku20.5.2017pokračovalvsprávaní,ktorénemožnonazvaťinak,akorodičovskynezrelé.Prinávšteve
ZOO najprv maloletému kupoval rôzne pochutiny, o ktorých dieťa vie, že mu ich pre ich nevhodnosť či

nezdravosť nekupuje, a to vrátane kávy s kofeínom, aby vzápätí na to, keď sa maloletý I. dožadoval
ďalších podobných vecí, obvinil ju ako matku z toho, že dieťa je nevychované. Skutočnosť, že otec pred
dieťaťom kŕmil zvieratá v ZOO cukrovinkami už len dokresľuje infantilnosť otcovho správania. Zásadne
nevhodnejším je však ďalší spôsob správania, ku ktorému sa otec uchýlil, keď pred maloletým rozvíjal,
že ho matka obvinila z toho, že je pedofil a že z I. robí pred súdom blázna. Maloletý sa po ukončení styku

jejpýtal,čoznamenáslovopedofilaajnaďalšieokolnosti,oktorýchmuotecrozprával.Ztýchtookolností
nemožno mať žiadne pochybnosti o tom, že jej prítomnosť pri styku otca s maloletým I. je nevyhnutná,
keďže umožňuje dieťaťu cítiť istotu pri krajne zneisťujúcom správaní otca a rovnako umožňuje už v
zárodku odstrániť, či napraviť dôsledky otcovho nevhodného správania voči maloletému. Argumenty
otca o tom, že sa maloleté dieťa stretáva so svojimi rovesníkmi a s inými ľuďmi bez prítomnosti matky,

neobstoja, pretože spolužiaci, ani iní ľudia nevykonávajú rodičovské práva voči maloletému a ani nie sú
oprávnení maloletého viesť a vychovávať s výnimkou pedagogických pracovníkov, ktorých práva voči
dieťaťu sú limitované vzdelávacím procesom. Je teda irelevantné porovnávať kontakt maloletého I. s
inými ľuďmi na podporu tvrdenia, že sa môže stretávať s otcom bez prítomnosti matky. Pokiaľ otec vyčítal
súdu prvej inštancie, že zohľadnil názor dieťaťa obviňujúc ju z toho, že neformuje nazeranie dieťaťa na

osobnosť otca pozitívne, uviedla, že predovšetkým otec obchádza skutočnosť, že za charakter vzťahu
maloletého I. k nemu je zodpovedný on sám, a to práve prostredníctvom zážitkov, o ktoré maloletého I.
pripravil. Ak otec bez akýchkoľvek zábran a akýchkoľvek ohľadov ignoruje záujem o maloleté dieťaťa,
pripraví ho o zážitok, na ktorý sa teší a konfrontovaný s výčitkami dieťaťa nijakým spôsobom neprejaví
ani náznak empatie, ťažko možno akýmkoľvek pôsobením akejkoľvek inej osoby pretvoriť obraz otca,

ktorý takto on sám vo vedomí dieťaťa vytvára. Ak otec bez akéhokoľvek rozmyslu umožní dieťaťu
konzumovať veci, o ktorých je všeobecne známe, že nie sú zdravé, aby vzápätí dieťa a jeho matku
obvinil z nevychovanosti, ťažko možno na tomto základe vytvoriť u dieťaťa príjemné spomienky, ktoré
by ho motivovali prirodzene sa tešiť a túžiť po stretnutí s otcom. Maloletý I. vo veku dvanásť rokov
je dostatočne schopný vyjadriť svoj názor, ktorý súd správne rešpektoval. Ak by súd neprihliadol na

názor dieťaťa spôsobom, ktorý našiel vyjadrenie v napadnutom rozsudku, nie je zrejmé, v čom by malo
spočívať rešpektovanie názoru dieťaťa pri rozhodovaní súdu. Len na okraj poznamenala, že vyjadrenie
PhDr. N. na pojednávaní 7.4.2017, že názor dieťaťa je potrebné rešpektovať, ale nie je potrebné sa ním
riadiť, je ťažko zrozumiteľné. Z týchto dôvodov navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých
výrokoch ako vecne správny potvrdiť.

17. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu otca navrhol rozhodnúť na základe dostupných
dôkazných materiálov v najlepšom záujme maloletého, pri rešpektovaní prejavenej vôle a názoru
maloletého I., ktorý ju s ohľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť vyjadril na referáte poradensko-
psychologických služieb úradu za prítomnosti kolízneho opatrovníka a psychológa úradu.

18. Otec vo vyjadrení (č.l. 1087 - 1090 spisu) k vyjadreniu matky uviedol, že matka neprodukovala žiadne
také tvrdenia a argumenty, ktoré by vyvracali dôvodnosť jeho tvrdenia, naopak, len potvrdzuje, že jej
prítomnosť pri realizácii styku je ohniskom napätia a prekážkou formovania a utužovania slobodnéhoa plnohodnotného vzťahu otca s maloletým I.. Matka sa opäť situuje do pozície, že len ona je zdrojom
istoty a bezpečia pre svojho syna, jemu dáva nálepky, že je nezrelý, neempatický a nerešpektuje potreby
dieťaťa. Pritom nechce nič mimoriadne, len aby mu bolo umožnené tráviť slobodne a bez zásahu matky

primeraný čas so svojim synom. Dôvody prezentované matkou vo vzťahu k výroku II (zastupovanie
dieťaťa a spravovanie majetku) nie sú vôbec prekvapujúce a iba systematicky zapadajú do rámca jej
doterajšieho úsilia neustále ho znemožňovať ako otca a de facto ho vylúčiť zo života maloletého I..
Názor matky nekorešponduje s konštantnou judikatúrou a neexistuje žiadny právny ani rozumný dôvod,
aby mu rozhodnutím súdu nebolo priznané právo zastupovať maloletého I. a spravovať jeho majetok.

S rozvodom manželstva a zverením dieťaťa do osobnej starostlivosti matky sa v žiadnom prípade
neskoncentrovali rodičovské práva oboch rodičov iba do „rúk“ jedného rodiča - matky a jeho rodičovské
práva majú byť preto naďalej v plnom rozsahu zachované. Na podporu tvrdení dal do pozornosti
odvolacieho súdu relevantné časti rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11.5.2011 sp.
zn. 6Cdo 61/2011 a Krajského súdu v Trenčíne zo 6.2.2013 sp. zn. 17Co 9/2013. Tvrdenia matky
vo vzťahu k vývojovým osobitostiam maloletého sú v podstate zamerané na neustále akcentovanie

potreby jej prítomnosti počas styku a hoci s pravidelnosťou opakuje pojmy, ako vývinové problémy
a špecifiká dieťaťa, tieto problémy bližšie nekonkretizuje, iba všeobecne poukazuje na ňou vybrané
psychologické správy a s obligatórnym dôrazom na to, ako tieto špecifiká maloletého nerešpektuje. Čo
je však rozhodujúce, ani súd sa v napádanom rozsudku nijakým osobitným spôsobom nevyjadruje k
osobnosti maloletého a v časti rozsudku pojednávajúcej o tom, čo mal súd vykonaným dokazovaním

za preukázané, nie je ani len jediná zmienka o nijakých osobitostiach k vývinu dieťaťa. V priebehu
ôsmych rokoch súdneho konania bol súd konfrontovaný s viacerými znaleckými posudkami, odbornými
vyjadreniami, ktoré posudzovali osobnostný vývoj maloletého I. a ktoré si v zásadných otázkach
vzájomne odporovali. Súd napokon závery všetkých týchto odborných správ vôbec nevyhodnotil a to bez
toho, aby to aspoň v minimálnej miere zdôvodnil. Nevie teda vôbec posúdiť, či súd videl u maloletého

nejaké vývinové špecifiká alebo nie. Takýto postup súdu, keď sa náležite nevysporiadal so závažnými
dôkazmi, nepovažuje za zákonný a preto ho napadol odvolaním. Vychádzajúc z rozhodnutia súdu,
resp. postoja matky, ktorá postup súdu schvaľuje, znamená to teda, že je zrejme v poriadku, ak súd
pre meritórne rozhodnutie de facto považoval za bezvýznamné otázky: či sa manifestujú u maloletého
závažné vývinové špecifiká, ktoré si vyžadujú osobitný prístup, ak áno, čo je príčinou, ak nie, prečo

je napriek tomu nevyhnutná prítomnosť matky počas styku, trpí alebo netrpí maloletý I. psychiatrickou
diagnózou vysokofunkčný autizmus, je alebo nie je potrebné odborným posudkom skúmať potrebu
prítomnosti matky počas realizácie styku. Tieto otázky si v priebehu konania súd preukázateľne kládol
a považoval ich za tak zásadné, že na ich zodpovedanie nariadil vykonať znalecké dokazovanie,
to, prečo súd napokon upustil od potreby poznať odpovede na tieto otázky, už nevysvetlil. Nie je

akceptovateľné, aby sa len tak benevolentne pohrávalo so psychiatrickými diagnózami maloletého, resp.
s inými jeho disfunkciami. Paradoxne to, na čom matka stavia celú svoju argumentáciu - špecifické
potreby maloletého dieťaťa, súd vôbec nevyhodnotil. Matka značnú časť svojho vyjadrenia venuje
argumentom o nepoužiteľnosti znaleckých posudkov Doc. S.. O., PhD. a PhDr. N., pritom sa vôbec
nezaoberá ich obsahom, ktoré úplne ignoruje, ale urputne kladie dôraz na právny formalizmus. Zastáva

názor, že závery zmieňovaných znalcov nemožno len tak s ľahkosťou opomenúť. Doc. MUDr. O.,
PhD. psychiatricky vyšetril maloletého I., čo potvrdil aj vo svojej výpovedi na pojednávaní a mal to za
preukázané aj Krajský súd v Košiciach, ktorý mu uznesením z 27.10.2016 č.k. 7CoP 178/20156-871
priznal odmenu. Doc. MUDr. O., PhD je nepochybne renomovaným odborníkom a jeho záver, že
maloleté dieťa je z psychiatrického hľadiska zdravé a netrpí žiadnou duševnou chorobou, mali mať pre

meritórne rozhodnutie súdu značnú váhu. Obdobne čisto formalisticky súd neprihliadol ani na znalecký
posudok PhDr. N., ktorá rovnako vyšetrila maloletého I. a jeho rodičov a ako odborníčka odpovedala na
otázky, na ktoré je, ako psychologička kompetentná odpovedať. Jej odpovede sú pritom tiež veľavravné
a v príkrom rozpore s tvrdeniami matky. Závery znaleckých posudkov Doc. MUDr. O., PhD a PhDr.
N. nezapadajú teda do argumentačného rámca matky, keďže správanie sa otca nevnímajú ako hrozbu

pre maloletého I. a jeho styk s maloletým synom nepodmieňujú prítomnosťou matky, práve naopak,
títo znalci poukazujú na riziká a problémy, ktoré so sebou prináša absencia otca v živote maloletého
dieťaťa. Znalecké posudky presvedčivo vyvracajú doterajšie matkine tvrdenia, matka sa k ich obsahu
alibisticky radšej ani nevyjadruje a obmedzuje sa iba na ich formalistické posudzovanie, pričom jej
uniká triezvy nadhľad na to, čo bolo cieľom nariadených znaleckých posudkov a aké závery priniesli.

Matka tým, že poukazuje na udalosti, ku ktorým malo dôjsť po vynesení rozsudku súdu prvej inštancie,
opäť chce demonštrovať, aké „hrôzostrašné“ je otcovo správanie, obviňuje ho, že je necitlivý, nezrelý,
infantilný a dokonca, že počas návštevy ZOO si dovolil kúpiť maloletému I. rôzne nezdravé pochutiny.
Matkou popísané udalosti, i keď značne skreslené, a k živým spôsobom, sú ďalším dôkazom toho,že jej prítomnosť pri styku napĺňa rolu kontrolóra, ktorý deštruktívne pôsobí na vzťah otca a syna.
Matka ho vehementne spochybňuje ako otca, pričom v Španielsku riadne vychováva dve maloleté deti
a teda sú mu vlastné primerané výchovné postupy. Napáda ho napriek tomu, že absolvoval niekoľko

psychiatrických, resp. psychologických vyšetrení na Slovensku aj v Španielsku, pri ktorých neboli u neho
zistené odchýlky od normy, teda ani sexuálna úchylka. Žiaľ aj túto stránku musí spomenúť, nakoľko
matka svojimi podaniami (fotografiami) podsunula súdu obraz o jeho zdanlivo pedofilnom správaní. Na
tomto mieste stojí na zamyslenie, kam až siahajú hranice očierňovania jeho osoby. Udalosť súvisiaca
s jeho návštevou maloletého na základnej škole, matka mu opäť pripočítava za vinu a navyše to

ešte aj premosťuje emočnými vyjadreniami do príčinnej súvislosti s traumatizovaním dieťaťa. Nemal
záujem zmariť synovi účasť na vystúpení a sklamanie syna ho úprimne mrzí. Je však scestné ho
viniť za nepochopiteľné rozhodnutie školy. Má za to, že priama zodpovednosť za vzniknutú situáciu
dopadá výlučne na toho, kto o ňom šíri nezmysli a vytvára o ňom obraz nebezpečnej osoby, pred
ktorou treba maloleté dieťa za každú cenu chrániť. Matka polemizuje s tvrdením PhDr. N., že „názor
dieťaťa je potrebné rešpektovať, ale nie je potrebné sa ním riadiť“ a hodnotí ho ako ťažko zrozumiteľné

napriek tomu, že znalkyňou na pojednávaní bolo jednoducho vysvetlené, že dieťa vzhľadom na svoj
vek a životné skúsenosti „si neuvedomuje následky tohto svojho vyjadrenia...“. Namiesto dôslednej
snahy viesť maloletého I. k tomu, že otec je pre neho rovnako dôležitý rodič, nepredstavuje pre neho
nebezpečenstvo a vzťah s ním môže byť pre neho podnetný a obohacujúci, zakonzervoval sa stav, ktorý
neprospieva absolútne nikomu. Dôkazom toho je čas, ktorý uplynul od predbežného opatrenia, ktorým

súd rozhodol o potrebe prítomnosti matky. Keďže ani po rokoch sa takáto forma styku neukázala byť
vhodná a je iba zdrojom napätia, nerozumie, prečo sa má v tomto experimente pokračovať aj naďalej. V
záujme maloletého však tento stav určite nie je. Vyjadrenie matky je jedným veľkým dôkazom toho, že
jej postoj voči nemu je výrazne negatívny a je absurdné sa domnievať, že jej prítomnosť bude pozitívne
vplývať na styk s maloletým synom. Niekoľkoročný status quo iba potvrdzuje, že prítomnosť matky počas

styku je zdrojom napätia, je kontraproduktívna a bráni vo formovaní kvalitného vzťahu medzi ním a
synom. Matka sa snaží, aby pristupoval k maloletému synovi identickým spôsobom, ako ona sama,
ale každý z rodičov má svoje osobitosti, on je Španiel, je muž a má odlišný temperament, nie je teda
možné, aby pristupoval k synovi rovnako, ako matka. Táto odlišnosť však nie je na škodu, jeho nijako
nediskvalifikuje a nerobí ho menejcenným voči matke. Odmietol tvrdenia matky, že nevenuje pozornosť

problémom maloletého I., práve naopak, pozorne vnímal zmieňované problémy prednesené učiteľkou
a ako otca ho to veľmi trápi. Zároveň sa však zamýšľa aj nad tým, v čom tkvie príčina týchto problémov.
Je presvedčený, že zmieňované problémy súvisia do značnej miery s tým, že v živote maloletého I.
nie je de facto prítomný otec, mužský vzor. Tým, že matka svojim správaním izoluje maloletého I.
od neho, ba čo viac, prenáša na syna svoj negatívny postoj k nemu, vytvára u syna napätie. Každé

dieťa predsa prirodzene túži po kvalitnom vzťahu s oboma rodičmi. Je priam tragické, že keby sa aj
mohol riadne ujať svojej role v živote maloletého I., je mu v tom z nepochopiteľných dôvodov urputne
bránené. Je plnohodnotným rodičom schopným v celom rozsahu podieľať sa aktívne na formovaní
svojho maloletého syna tak, ako je schopný prispôsobiť sa potrebám jeho ostatných dvoch detí vo veku
jedného a troch rokov a nie je pre nich nebezpečenstvom, nie je žiadnou hrozbou ani pre maloletého I..

Dokáže sa prispôsobiť potrebám dvanásťročného syna, ktorý je navyše starší a zrelší, ako jeho ostatné
deti. Neželá si nič mimoriadne len, aby mohol tráviť s maloletým I. adekvátny čas a to bez toho, aby
do toho zasahovala matka, aby mohli spolu robiť jednoduché činnosti - smiať sa, hrať sa, obíjmať sa,
držať sa za ruky, rozprávať sa spolu, zdieľať plány a sny, odovzdávať mu svoje skúsenosti, rady, chodiť
spolu na výlety, tráviť spolu dovolenky, umožniť mu spoznávať Španielsko a jeho rodinu, ktorá tam žije a

množstvo iných bežných vecí, ktoré sú mu doposiaľ upierané. Vo vzťahu k výživnému trval na všetkých
dôvodoch uvedených vo svojom odvolaní. Na základe vyššie uvedeného zotrval na podanom odvolaní,
a to v celom rozsahu sa naň odvoláva.

19. Matka vo vyjadrení (č.l. 1104) k vyjadreniu otca uviedla, že s odvolacími tvrdeniami otca sa

vysporiadala vo svojom vyjadrení k odvolaniu a obsahom vyjadrenia otca sú len opakujúce sa tvrdenia
otca, v ktorých sa prejavuje jeho nespokojonosť s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Tiež uviedla,
že otcova neochota a neschopnosť podriadiť svoje správanie potrebám dieťaťa, či právoplatnému
rozhodnutiu súdu, sa ďalej manifestuje tým, že otec jednoducho ignoruje povinnosť určenú mu
rozsudkom z 19.10.2016 sp. zn. 11P 18/2010 a doposiaľ neuhradil dlžné výživné 9.056,64 Eur napriek

tomu, že bol povinný tak urobiť v lehote desiatich dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, t.j. od
19.4.2017. Rovnako ignoruje povinnosť prispievať na výživu maloletého I. 350 Eur mesačne, ktorá mu
vyplýva z vykonateľného výroku rozsudku súdu o rozvode. Pokiaľ ide o jej údajný negatívny postoj k
otcovi, poukázala na to, že je to práve otec, ktorý, či už prostredníctvom svojho právneho zástupcu vosvojich podaniach alebo sám na pojednávaniach, adresuje jej invektívy a v označovaní ako „šialenej“
mu nebráni ani skutočnosť, že takýto spôsob vyjadrovania je celkom zjavne nezlučiteľný s požiadavkou
dôstojnosti pojednávania, na ktorom takéto vyjadrenie na jej adresu predniesol. Navrhla, aby odvolací

súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil.

20. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

21. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

22. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

23. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým rozhodol, že
právo zastupovať mal. I. a spravovať jeho majetok pre čas po rozvode bude matka, spolu s konaním,

ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z § 65 a § 66 CMP bez nariadenia pojednávania
podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie
dostatočne zistil skutočný stav, použil správne ustanovenia Zákona o rodine, ktoré však nesprávne
aplikoval. Pri rozhodovaní o úprave výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode musí súd
obligatórne uviesť vo výroku rozsudku časť týkajúcu sa zastupovania maloletého a správy jeho majetku.

Zastupovanie dieťaťa navonok je právo konať za dieťa s právnymi účinkami, ktoré je odrazom práva
rodičov o dieťati rozhodovať. Zásadne v bežných veciach môže rozhodovať každý z rodičov samostatne.
V iných než bežných veciach (ktoré zákon v ust. § 35 nazýva podstatné veci) sú rodičia povinní sa
dohodnúť. Pokiaľ sa nedohodnú, rozhodne na návrh jedného z rodičov súd. Správa majetku dieťaťa
predstavuje právo rodiča obhospodarovať majetok dieťaťa v súlade s jeho záujmami. Aj toto právo

patrí obom rodičom, pokiaľ sú známi, žijú a nebolo im súdom zasiahnuté do spôsobilosti na právne
úkony, ani do výkonu rodičovských práv a povinností. Nositeľmi práva zastupovať dieťa a spravovať
jeho majetok sú obaja rodičia a zasiahnuť do výkonu rodičovských práv a povinností môže súd rodičovi
výlučne z dôvodov, ktoré sú uvedené v ust. § 38, a to buď pozastavením výkonu, obmedzením výkonu
alebo úplným pozbavením výkonu rodičovských práv a povinností. Preto možno v konaní o úpravu

výkonu rodičovských práv a povinností rozhodnúť výlučne tak, že súd ponechá právo zastupovať dieťa
a spravovať jeho majetok obom rodičom zachované aj na čas po rozvode. Realizovať ho budú v
bežných veciach každý samostatne na základe svojho rozhodnutia, v podstatných veciach môže dieťa
zastúpiť aj jeden z rodičov, avšak len po dohode s druhým rodičom, keďže o podstatných veciach
musia rozhodovať spoločne. V tomto prejednávanom prípade neboli zistené žiadne okolnosti, ktoré by

odôvodňovali zasiahnuť do výkonu rodičovských práv a povinností otca, preto odvolací súd podľa § 388
CSP zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti a v súlade s ust. § 24 ods. 1 vety prvej Zákona
o rodine a z nich vyplývajúce zásady rozhodol, že právo zastupovať mal. I. a spravovať jeho majetok
majú obaja rodičia.

24. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o výživnom na čas po
rozvode spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 65 CMP bez nariadenia pojednávania podľa
§ 385 CSP a contrario v rozsahu danom v § 66 CMP v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru,
že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav veci, posúdil ho podľa správnych ustanovení
Zákona o rodine, v súlade s § 191 CSP vyhodnotil dôkazy, starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v

konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku v tejto časti
presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal
s námietkami otca uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania pred súdom
prvej inštancie a otec ani v odvolacom konaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti majúce za
následok iné rozhodnutie o jeho vyživovacej povinnosti k mal. I. na čas po rozvode manželstva. Odvolací

súd dodáva, že skutkový základ pre rozhodnutie o výživnom na čas do rozvodu manželstva rodičov
detí a po jeho rozvode bol nepochybne totožný, na čo správne poukázal aj súd prvej inštancie v
napadnutom rozsudku, keď z uvedeného rozsudku Okresného súdu Košice I z 19.10.2016 sp. zn. 11P
18/2009 citoval časť jeho odôvodnenia. Zároveň je potrebné poukázať aj na rozhodnutie odvolaciehosúdu v konaní o úprave výkonu rodičovských práv a povinností na čas do rozvodu manželstva
rodičov, konkrétne na jeho rozhodnutie z 30.3.2017 č.k. 7CoP 19/2017-1040, ktorým bol rozsudok
súdu prvej inštancie o určení výživného pre mal. I. na čas do rozvodu potvrdený a v rámci ktorého

sa odvolací súd vysporiadal s argumentáciou otca vo vzťahu k posudzovaniu jeho potencionálnych
zárobkových schopností a možností a majetkových pomerov. V tomto smere odvolací súd nepovažuje
za potrebné opakovať uvedenú argumentáciu a v celom rozsahu poukazuje na dôvody rozhodnutia
Krajského súdu v Košiciach z 30.3.2017 č.k. 7CoP 19/2017-1040. Odvolací súd ani po podrobnom
preskúmaní napadnutého rozsudku o výživnom nezistil žiadnu zmenu pomerov, ktorá by odôvodňovala

iné rozhodnutie o výživnom na čas po rozvode oproti úprave výživného na čas do rozvodu manželstva
rodičov. Odvolací súd sa stotožnil s hodnotením možností, schopností a majetkových pomerov otca
plniť si vyživovaciu povinnosť k mal. I. a považuje za potrebné zdôrazniť, že vyživovacia povinnosť
rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, z čoho vyplýva, že každý rodič je povinný usmerňovať svoje
životné a pracovné aktivity tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti k dieťaťu nebolo ohrozené. Vo vzťahu
k odvolacím námietkam otca odvolací súd poznamenáva, že jeho argumentácia rozsahom vlastných

nevyhnutných výdavkov pôsobí vo faktickej a právnej rovine smerom k vyživovacej povinnosti voči
maloletému dieťaťu nevyvážene a dovoľuje skôr záver, že subjektívne vnímanie vlastnej životnej situácie
otcovi bráni objektívne posúdiť rozsah odôvodnených potrieb mal. I. preukázaných v priebehu konania
na súde prvej inštancie. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii otca odvolací súd dodáva, že odôvodnené
potreby detí v rovnakom veku a na rovnakom stupni školskej dochádzky, sú spravidla rovnaké, pokiaľ nie

sú v určitom konkrétnom prípade zvýšené v dôsledku zhoršeného zdravotného stavu, finančne náročnej
kultúrnej, záujmovej alebo športovej činnosti, prípadne ak rozumové schopnosti dieťaťa odôvodňujú
nadštandardné vzdelávanie, to znamená, že pokiaľ prezentované výdavky na výživu dieťaťa nevybočujú
z rámca potrieb iných detí v tomto veku, je možné ich považovať za všeobecne známu skutočnosť a nie
je potrebné ich osobitne dokazovať. Oprávnené potreby dieťaťa pritom v nijakom prípade nezahŕňajú len

stravovanie, ale sú dané širšie, konkrétne ide o náklady súvisiace so zabezpečením bývania, ošatenia,
nákladov na hygienické a domáce potreby, na vzdelanie, kultúrne a rekreačné vyžitie, pričom v zásade
nie je možné u všetkých týchto nákladov vychádzať z minimálnych hodnôt nutných k tomu, aby ich kryli,
alejetrebavychádzaťzurčitéhospoločenskéhopriemeruaštandardu,resp.zozásady rovnakejživotnej
úrovni rodičov a maloletého dieťaťa. V kontexte zisteného skutočného stavu súdom prvej inštancie

považoval odvolací súd námietky otca za účelovú obranu v snahe dosiahnuť priaznivejšie rozhodnutie
vo veci, ako na to vo svojej úvahe poukazoval aj súd prvej inštancie. Vzhľadom na to, že na rovnakom
skutkovom základe nie je možné rozhodnúť o rozsahu vyživovacej povinnosti otca k mal. I. rozdielne
na čas do rozvodu manželstva rodičov dieťaťa a na čas po rozvode, odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie o výživnom pre mal. I. na čas po rozvode manželstva ako vecne správny potvrdil podľa § 387

ods. 1 CSP.

25. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o úprave styku spolu s konaním,
ktoré mu predchádzalo podľa § 65 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario v
rozsahu danom v § 66 CMP v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie

dostatočne zistil skutočný stav veci a posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, nota
bene v priebehu konania na súde prvej inštancie boli nepochybne preukázané všetky skutočnosti
podstatné pre rozhodnutie o úprave styku, v dôsledku čoho ani odvolací súd nemá pochybnosti o
správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov, a teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie
návrhu v konaní. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. O svojvôli pri
výklade alebo aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by svoj názor
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam. V tomto
prejednávanom prípade súd prvej inštancie dôsledne vykonal dokazovanie a úplne zistil skutočný stav,
ktorý následne správne právne posúdil, pričom jeho skutkové a právne závery zjavne nie sú svojvoľné,

neudržateľné a ani neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu
práva na spravodlivý proces. Odvolací súd ďalej konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie o úprave
styku napriek jeho stručnosti obsahuje náležitosti rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP a len odlišnýnázor účastníka vo vzťahu k záverom súdu uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku nečiní
rozhodnutie nezákonným a nepreskúmateľným.

26.Právostykurodičasdieťaťomjeprávo,ktorévzniknetomurodičovi,ktorémuniejedieťarozhodnutím
súdu zverené do osobnej starostlivosti. Právo styku vychádza z Ústavy Slovenskej republiky, keď podľa
čl. 41 ods. 4 Ústavy SR „starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na
rodičovskú výchovu a starostlivosť“. Právo styku vyplýva z viacerých ustanovení Dohovoru o právach
dieťaťa, kde je upravené v čl. 7 ako právo dieťaťa poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť,

v čl. 8, ktorý zakotvuje právo dieťaťa na zachovanie jeho rodinných zväzkov v súlade so zákonom a s
vylúčením nezákonných zásahov, v čl. 29 bod. 1, podľa ktorého má výchova dieťaťa viesť k posilňovaniu
úcty k rodičom dieťaťa, ale najmä čl. 9 bod 3, podľa ktorého „štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,
uznávajú právo dieťaťa oddeleného od jedného alebo oboch rodičov udržiavať pravidelné osobné
kontakty s oboma rodičmi, iba, že by to bolo v rozpore so záujmami dieťaťa“ a súvisiacim čl. 18 bod.
1, ktorý priznáva obom rodičom spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Vzájomná radosť

rodiča a dieťaťa z blízkosti toho druhého je základným prvkom rodinného života. Je chránené čl. 8
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z ktorého vyplýva tiež pozitívny
záväzok štátu chrániť záujmy rodiny a prispievať aktívne k udržiavaniu a obnovovaniu rodinnoprávnych
väzieb.

27. Právo rodiča, ktorému nebolo dieťa zverené do výchovy, stretávať sa s týmto dieťaťom je jedným z
jeho základných práv. Na rozdiel od iných rodičovských práv a povinností môže súd upraviť styk rodiča
s dieťaťom len vtedy, ak sa rodičia v tejto otázke nedohodli (§ 25 ods. 1, 2 Zákona o rodine). Vzťah
dieťaťa a rodiča je prirodzeným biologickým vzťahom a každé dieťa potrebuje pre zdravý vývoj pocit
spolupatričnosti nielen so svojou matkou, ale aj so svojím otcom. Len ich vzájomné pozitívne pôsobenie

v rámci výchovného procesu dáva záruku riadneho vývoja dieťaťa. Výchovné pôsobenie len zo strany
jedného z rodiča má spravidla za následok nedostatky spávania a myslenia dieťaťa. Negatívne dôsledky
vznikajú v situácii, keď jeden z rodičov bráni druhému stretávať sa s dieťaťom, hoci druhý nedáva k tomu
dôvod. Pri rozhodovaní o úprave styku je povinnosťou súdu starostlivo posúdiť časové vymedzenie a
miesto styku. Rozhodujúce budú tak okolnosti na strane maloletého dieťaťa, najmä jeho vek, zdravotný

stav, vzťah k rodičovi, ktorý ho nemá v osobnej starostlivosti, denný režim, najmä so zreteľom na školské
povinnosti, ako aj okolnosti na strane rodičov, ich vzájomný vzťah, časové a hospodárske možnosti,
rodinné pomery a vzdialenosť medzi bydliskom dieťaťa a rodiča. Rodič, ktorému maloleté dieťa nebolo
zverené do osobnej starostlivosti, uplatňuje pri styku s ním svoju úlohu pri výchove dieťaťa danú mu v
ust. § 26 Zákona o rodine.

28. Súd prvej inštancie sa uvedenými princípmi právnej úpravy styku zaoberal dôsledne a na základe
nepochybného zistenia, že sa rodičia v tejto otázke nedohodli, upravil styk autoritatívne rozhodnutím
súdu a na tom podklade, že neboli preukázané okolnosti, ktoré by odôvodňovali iný rozsah styku, ako
bol upravený rozsudkom Okresného súdu Košice I z 19.10.2016 č.k. 11P 18/2009-981 v spojení s

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 30.3.2017 č.k. 7CoP 19/2017-1040, upravil styk otca s mal. I.
na čas po rozvode identicky, ako bol styk upravený na čas do rozvodu manželstva rodičov dieťaťa.

29. K odvolacej námietke otca vo vzťahu k názoru maloletého akceptovaného súdom odvolací súd
dodáva, že s realizáciou procesných práv a povinností konania pred súdom bezprostredne súvisí aj

právo dieťaťa vyjadriť svoj názor na otázky, ktoré sa ho týkajú a súd tak urobí, ak je to vhodné. Zo
slovného spojenia „ak je to vhodné“ vyplýva, že je úlohou súdov, aby v každom jednotlivom prípade
starostlivo skúmali, či okolnosti prípadu vyžadujú vypočutie maloletého dieťaťa pred súdom. Odvolací
súd sa v plnom rozsahu v tejto otázke stotožňuje s postupom súdu prvej inštancie, ktorý nevypočul
maloletého pred súdom, pretože vykonané dokazovanie bolo dostatočným základom pre rozhodnutie

o úprave styku a zákon tiež umožňuje zistenie názoru dieťaťa aj inými prostriedkami, napríklad
prostredníctvom znalca alebo kolízneho opatrovníka, ako tomu bolo v prejednávanom prípade. Odvolací
súd považuje za potrebné uviesť, že mal. I. je vo veku, v ktorom sa stabilita jeho názorov a vôle ešte
len formuje a mení v závislosti od aktuálnych vonkajších vplyvov a krátkodobých subjektívnych pocitov
a môže podliehať zmene v závislosti od týchto faktorov. Práve na tomto mieste je potrebné zdôrazniť,

že je predovšetkým na rodičoch, aby svojím správaním, najmä vzájomnou úctou a toleranciou vytvárali
bezkonfliktné prostredie pre realizáciu styku a snažil sa o jednotný postup rešpektujúc vôľu dieťaťa pri
usmerňovaní a organizovaní programu počas styku, zlepšiť vzájomnú komunikáciu a harmonizáciu ich
názorov predovšetkým na realizáciu styku tak, aby to bolo v najlepšom záujme maloletého dieťaťa.30. Odvolací súd tiež poznamenáva, že relevantné ustanovenia Zákona o rodine o úprave práv
maloletého dieťaťa reagujú na Dohovor o právach dieťaťa aj v tom zmysle, aby dieťa nebolo chápané

iba ako objekt výchovy bez možnosti vyjadrovať slobodne svoj samostatne vytvorený názor na otázky,
ktoré sa ho dotýkajú a je nasmerovaná nielen voči svojim rodičom a rodine, v ktorej dieťa žije, ale aj voči
sebe samému, aby si tak dieťa lepšie uvedomilo aj určitú spoluzodpovednosť za svoj pozitívny vývoj.

31. Vo vzťahu k argumentácii otca v odvolaní týkajúcej sa znaleckého posudku PhDr. D. P. č. 5/2013

(č.l. 305-342 spisu) a PhDr. Y. A. č. 7/2010 (č.l. 121-144 spisu), odvolací súd považuje za potrebné
zdôrazniť, že znalecký posudok je len jedným z dôkazných prostriedkov, ktorý má rovnakú dôkaznú
silu ako ostatné dôkazy, nie je možné ho priorizovať a ako každý dôkaz je potrebné hodnotiť ho
jednotlivo, ako aj v súvislosti s ďalšími vykonanými dôkazmi. Súd v rámci hodnotenia dôkazov nie je
oprávnený posudzovať znalecký posudok z hľadiska jeho odborných záverov, pretože k tomu nemá
požadované odborné znalosti, ale nemusí ho akceptovať v prípade, ak by závery znalca nezodpovedali

skutkovýmzisteniam,resp.bybolivrozporesozásadamilogiky,prípadneprekračovalirámecodborného
posúdenia. Otázka vhodnosti konkrétnej úpravy styku z hľadiska frekvencie, rozsahu, či obmedzení, nie
je otázkou odbornou, ale právnym posúdením veci a tieto skutočnosti súd hodnotí z hľadiska ostatných
dôkazov vykonaných v rámci konania. V tomto prípade závery znaleckých posudkov korešpondujú aj
s ďalšími dôkazmi vykonanými vo veci, posudky neobsahujú žiadne rozpory, podávajú vyčerpávajúce

odpovede na položené otázky a o ich objektívnosti ani odvolací súd nemal pochybnosti. Odvolací súd
dodáva, že otcom vytrhávané niektoré vety, resp. časti znaleckých posudkov z kontextu a ich účelové
spájanie do otcom želanej podoby neobstojí, resp. by obchádzal dôsledne a precízne zistený skutočný
stav súdom prvej inštancie a jeho relevanciu vyhodnotenú vo vzájomnej súvislosti (§ 191 CSP), nota
bene bol by v príkrom rozpore s najlepším záujmom maloletého dieťaťa. Znalecké posudky dávajú

dostatok podkladov pre zákonné rozhodnutie v merite veci a z psychologických vyšetrení rodičov a
následnej odbornej diagnostiky nepochybne vyplýva, že styk upravený súdom prvej inštancie, čo do
jeho frekvencie, rozsahu a realizácie za prítomnosti matky, je v najlepšom záujme maloletého. Znalcami
navrhovaný postup, aby sa matka počas styku fyzicky vzdialila na krátku dobu má iba odporúčajúci
charakter s relevanciou pre postoj rodičov k otázke styku do budúcna, resp. za účelom zistenia, či by sa

styk otca s maloletým bez prítomnosti matky osvedčil, ale rozhodne nebola znalcami vylúčená potreba
prítomnosti matky pri styku otca s maloletým, ako sa mylne domnieva otec.

32. K odvolacej argumentácii otca, že súd adekvátne nezdôvodnil, prečo neprihliadol na závery
znaleckého posudku Doc. MUDr. F. O., PhD a PhDr. D. N., odvolací súd poukazuje na uznesenie

Krajského súdu v Košiciach z 27.10.2016 sp.zn. 7CoP 178/2016, v ktorom odvolací súd už zaujal
stanovisko, že znalec Doc. MUDr. F. O., PhD. prekročil rámec súdom zadanej úlohy, keď pribratej
konzultantke PhDr. D. N. zadal, aby vypracovala písomný znalecký posudok, a to navyše za situácie,
že v predmetnej veci bolo nariadené ďalšie znalecké dokazovanie znalcom z odboru psychológie a
charakter a rozsah účasti pribratej konzultantky PhDr. D. N. na vypracovanie znaleckého posudku bol

v rozpore s účelom činnosti konzultanta, ktorú má zákon na mysli, podľa ktorého úlohou konzultanta
je posúdiť iba niektoré čiastkové otázky, na ktoré svojou odbornosťou nepostačuje ustanovený znalec
a rozhodne nemôže byť úlohou konzultanta vypracovanie samostatného znaleckého posudku, ako
to bolo v predmetnom prípade. Takáto účasť konzultanta na vypracovanie znaleckého posudku sa
vymyká z rámca činnosti, ktorú má na mysli zákon pri určení úloh konzultanta a prekračuje ju. Súd

prvej inštancie postupoval správne, keď znalecký posudok znalca Doc. MUDr. F. O., PhD. (prakticky
vypracovaný konzultantkou PhDr. D. N.) nezohľadnil ako dôkaz v súlade s čl. 16 ods. 2 Civilného
sporového poriadku. Primárne platí v civilnom procese pravidlo, podľa ktorého sa nezákonné dôkazy,
resp. dôkazy získané v rozpore s objektívnym právom považujú za právne neúčinné. Procesnoprávnym
dôsledkom predloženia nezákonného dôkazu je skutočnosť, že súd pri prejednávaní a rozhodovaní

veci nezohľadňuje skutočnosti a dôkazy, ktoré boli získané v rozpore so zákonom. Z aplikačnej stránky
sa na takéto dôkazy hľadí, ako by neboli uplatnené (čo do účinku ich preukaznej spôsobilosti), čo
však nezbavuje súd povinnosti, aby sa s eventuálnou nezákonnosťou dôkazu náležitým spôsobom
vysporiadal v odôvodnení rozhodnutia. Princíp legality síce nie je ponímaný v absolútnom slova zmysle,
keďže procesná úprava pripúšťa v istých prípadoch výnimku z tohto pravidla, ktorá prichádza do úvahy

v tom prípade, ak vykonanie dôkazu získaného v rozpore so zákonom je odôvodnené uplatnením čl. 3
ods. 1 CSP. V praxi ide typicky o dôkazy, pri získaní ktorých došlo k porušeniu ustanovení Občianskeho
zákonníka o ochrane osobnosti (§ 11 a nasl. OZ). Vychádzajúc z vyššie uvedenej úvahy súd prvej
inštancie postupoval a rozhodoval v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi pri zohľadneníich vzájomného vzťahu a v súlade so základnými princípmi Civilného sporového poriadku (čl. 16 ods. 1
CSP), nota bene postupoval zákonne, keď znalecký posudok znalca Doc. MUDr. F. O., PhD, resp. PhDr.
D. N. nezohľadnilpri prejednávaní a rozhodovaní veci ako dôkaz. V tejto súvislosti odvolací súd považuje

za potrebné dodať, že vzhľadom na doterajšiu frekvenciu styku otca s maloletým nebolo podstatným
ani zisťovanie, či maloletý trpí alebo netrpí ochorením autistického spektra, pretože ani prípadné
ochorenie tohto typu nevylučuje pri rešpektovaní špecifických potrieb takto postihnutého dieťaťa jeho
styk s rodičom, ako to konštatoval aj Krajský súd v Košiciach vo svojom rozhodnutí z 30.3.2017 č.k.
7CoP 19/2017-1040 vo veci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k mal. I. na čas do rozvodu

manželstva. Rovnako však nemožno opomenúť správy Centra špeciálno-pedagogického poradenstva
v H., Súkromného centra špeciálno-pedagogického poradenstva v K., ako ani lekársku správu MUDr.
Y. V. detskej psychiatričky a správu MUDr. J. Y. detskej neurologičky so záverom, že u maloletého bola
zistená dyslexia a dysgrafia a vypracovaný špeciálny vzdelávací plán, ako aj odporúčaný asistent, resp.
diagnostikovaný vysokofunkčný autizmus, z ktorých vyplýva potreba správne zvoleného prístupu otca k
maloletému rešpektovaním pokynov matky, ktorá sa osobne stará o maloletého, je najbližšie k dieťaťu

a najlepšie pozná jeho duševné a fyzické dispozície.

33. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie odvolacieho súdu (Krajský súd v Košiciach) z 30.3.2017 č.k.
7CoP 19/2017-1040, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Košice I z 19.10.2016 č.k. 11P 18/2009-981
vo výroku o úprave styku otca s mal. I. na čas do rozvodu manželstva potvrdený a v rámci ktorého sa

odvolací súd vysporiadal s argumentáciou rodičov vo vzťahu k úprave styku. V tomto smere odvolací súd
nepovažoval za potrebné opakovať uvedenú argumentáciu a v celom rozsahu poukazuje aj na dôvody
rozhodnutia odvolacieho súdu z 30.3.2017 č.k. 7CoP 19/2017-1040. Odvolací súd ani po podrobnom
preskúmaní rozsudku v napadnutej časti o úprave styku nezistil žiadnu zmenu pomerov, ktorá by
odôvodňovala iné rozhodnutie o úprave styku otca s maloletým na čas po rozvode oproti úprave styku na

čas do rozvodu manželstva rodičov. Vzhľadom na to, že na rovnakom skutkovom základe a s časovým
odstupom 7 dní (rozhodnutie odvolacieho súdu o úprave styku na čas do rozvodu manželstva bol
vyhlásený 30.3.2017 a rozsudok súdu prvej inštancie o úprave styku na čas po rozvode manželstva
bol vyhlásený 7.4.2017 a v priebehu odvolacieho konania nebola zistená žiadna zmena pomerov, nie je
možné rozhodnúť o úprave styku otca s maloletým rozdielne, teda rozhodnutie súdu prvej inštancie a

jeho úprava styku otca s mal. I. je správne a zákonné.

34. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie aj v napadnutom výroku o trovách štátu, ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 65 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a
contrario v rozsahu danom v § 66 CMP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne a zákonne

rozhodolonáhradetrovštátu,ktorévzniklititulomznaleckéhodokazovaniapodľapríslušnýchzákonných
ustanovení, v dôsledku čoho je odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o
trovách štátu presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. K odvolacej
argumentácii otca odvolací súd dodáva, že štát má právo podľa výsledku konania proti účastníkom na
náhradu nákladov konania, ktoré platil v konaní vedenom podľa Civilného mimosporového poriadku. Pre

priznanie náhrady trov konania, ktoré platil štát, nie je rozhodujúce, či dokazovanie nariadené súdom,
v dôsledku ktorého vznikli trovy štátu, bolo opodstatnené, ani to, ktorý účastník navrhol vykonanie
konkrétnehodôkazu,priktoréhovýkonevzniklitrovyštátu,niejebezprostrednerelevantné.Zuvedeného
vyplýva, že v konaniach nesporových, kde nie je možné hovoriť o úspechu alebo neúspechu niektorého
z účastníkov konania, má štát právo na náhradu trov konania podľa pomeru účastníctva na veci a

konaní. Vzhľadom na to, že sa jedná o konanie o rozvod manželstva a s tým spojené konanie o úpravu
pomerov manželov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, majú obaja účastníci konania rovnaký
pomer účastníctva na veci a konaní. Vzhľadom na to, že matka maloletého spĺňa predpoklady na
oslobodenie od súdneho poplatku, súd prvej inštancie správne rozhodol, keď zaviazal otca zaplatiť trovy
štátu v 1/2, a to vo výške 890,14 € a rozhodol, že v prevyšujúcej časti (do výšky podielu matky 890,14

€) štát nemá právo na náhradu trov znaleckého dokazovania.

35. Odvolací súd zdôrazňuje, že je v najlepšom záujme všetkých účastníkov konania ukončiť
niekoľkoročné dohadovanie rodičov o styku otca s maloletým, poznačené vzájomným obviňovaním,
ako to vyplýva z ústnych vyjadrení a rozsiahlych písomných podaní rodičov zameraných na ich

subjektívne vnímanie rozhodných skutočností a diametrálne odlišné hodnotenie tých istých situácií
a práve rozhodnutím súdu a jeho dôsledným rešpektovaním sa eliminuje možnosť ďalšej eskalácie
napätia,ktorévsúčasnostimáneželanýrozmeramôžebyťnaplnenýnajlepšízáujemdieťaťavytvorením
bezkonfliktného styku otca s maloletým I.. Nepochybne je dôležité, že súd stanovil pevné pravidlá stykunazákladerozsiahlehodokazovaniaavsúladesozistenýmskutočnýmstavomazásadamirelevantných
ustanovení Zákona o rodine upravil frekvenciu, rozsah a spôsob styku, čím nadradil najlepší záujem
dieťaťa nad subjektívne predstavy rodičov. Je nevyhnutné, aby si rodičia uvedomili, že rozhodnutie súdu

neprinesie želaný výsledok bez toho, aby rodičia nezmenili svoj postoj voči sebe navzájom tak, aby
najlepší záujem dieťaťa prezentovaný v priebehu konania aj naplnili.

36. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o výživnom, úprave
styku a povinnosti otca nahradiť trovy štátu ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP a podľa § 387

ods. 2 CSP doplnil ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie.

37. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).