Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 20. november 2017

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 36Cb/430/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115221568
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Smolko
ECLI: ECLI:SK:OSTT:2017:2115221568.4

Uznesenie

Okresný súd Trnava v právnej veci žalobcu: BAU-RENT, spol. s r.o., so sídlom Šamorínska 10, Bratislava
-mestskáčasťPodunajskéBiskupice82106,IČO:35834625právnezastúpený:Advokátskakancelária
JURIKA&KELTOŠ, s.r.o., Mickiewiczova 2, 811 07 Bratislava I, proti žalovanému: Daňový úrad Trnava,
Hlboká 8/1, 917 65 Trnava, o zaplatenie 181,67 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Konanie sa z a s t a v u j e .

Po právoplatnosti uznesenia bude vec p o s t ú p e n á Daňovému úradu Bratislava, so sídlom
Ševčenkova 32, 850 00 Bratislava.

Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

Žalobcovi sa v r a c i a súdny poplatok v sume 16,50 eur prostredníctvom prevádzkovateľa systému,
a to po právoplatnosti rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

1.Podaním zo dňa 18.8.2015 doručeným tunajšiemu súdu dňa 21.8.2015 sa žalobca domáhal vydania
rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 181,67 eur a nahradil mu
trovy konania, a to titulom neuhradených úrokov z oneskorene vráteného nadmerného odpočtu dane z

pridanej hodnoty správcom dane, v zmysle § 79 zákona č. 563/2009 Z. z. o správne daní a o zmene a
doplnení niektorých zákonov(„daňového poriadku“).

2. Súd žalobe v skrátenom konaní v celom rozsahu vyhovel a dňa 14.1.2016 vydal platobný rozkaz č.k.
36Cb/430/2015-21.

3. Dňa 2.2.2016 podal žalovaný proti platobnému rozkazu včas odpor s odôvodnením vo veci samej (č.l.
24 spisu), pričom súčasne uviedol, že má za to, že nie je daná právomoc na konanie a rozhodovanie
v tejto právnej veci podľa § 7 O.s.p.. Svoje tvrdenie žalovaný odôvodnil tým, že v predmetnom konaní
je nutné prioritne posúdiť, či sa jedná o daňovú vec, keďže všetky vzťahy, ktoré tvoria predmet
úpravy daňového práva patria do širšej skupiny finančných vzťahov, pričom ide o vzťahy výsostne
verejnoprávne. Uvedené tvrdenie žalovaný opiera o ustálenú judikatúru NS SR (napr. R 24/2002, 3Cdo

7/01), pričom uvádza, že nielen NS SR, ale aj súdy nižších stupňov viackrát rozhodli, že vzťah medzi
správcom dane a daňovým subjektom pri správe daní je vzťahom verejnoprávnej povahy, na ktorý nie
je možné aplikovať občianskoprávne inštitúty. Taktiež sa súdy v skutkovo podobných prípadoch zhodli,
že nemajú právomoc rozhodovať o sporoch medzi správcom dane a daňovým subjektom, najmä pokiaľ
sa to týka vrátenia dane z rôznych dôvodov.

4. Žalobca vo vyjadrení k odporu zo dňa 10.6.2016 (č.l. 32 spisu) okrem iného uviedol, že nesúhlasí
s tvrdeniami žalovaného o nedostatku právomoci súdu na dané konanie. Právomoc súdov vymedzujeO.s.p. v § 7 aj tým spôsobom, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú
spory iné právne veci, ktoré vyplývajú z občiansko právnych, pracovných, rodinných, obchodných
a hospodárskych vzťahov. Za občiansko právne vzťahy sa považujú majetkové vzťahy fyzických a

právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom. Jedným z charakteristických
znakov daňovo-právnych vzťahov je, že sú to vzťahy majetkovej resp. hospodárskej povahy. Preto je
vylúčené, aby sa vzťah medzi účastníkmi riadil len zásadami verejného práva. Žalobca poukázal na to,
že žalovaný mal vydať rozhodnutie o priznaní úroku v súlade s § 79 ods. 3 daňového poriadku a ak tak
nekonal, bol nečinný, tak konal v rozpore so zákonom. Žalobca uviedol, že z uvedeného dôvodu nemal

žalobca inú možnosť ako podanie predmetnej žaloby ako jediného právneho prostriedku na ochranu
svojich práv a právom chránených záujmov.

5. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

7. Podľa § 3 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci,
ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.

8. Podľa § 4 CSP iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy, len ak to ustanovuje zákon.

9. Podľa § 9 CSP ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie
bezodkladne zastaví.

10. Podľa § 10 ods. 1 CSP ak spor alebo vec patrí do právomoci iného orgánu Slovenskej republiky, súd

konanie bezodkladne zastaví a spor alebo vec mu postúpi. Právne účinky spojené s podaním žaloby
zostávajú zachované.

11. Podľa § 161 ods. 1 CSP ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada
na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky").

12. Podľa § 79 ods. 3, prvá veta, zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) ak správca
dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia
daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne
sumu 5 eur.

13. Právomoc súdu je jednou z podmienok konania (pozri § 161 CSP), ktorej existenciu súd skúma
z úradnej povinnosti kedykoľvek počas konania. Nedostatok právomoci súdu prejednať a rozhodnúť
konkrétny spor alebo vec je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania, ktorý kedykoľvek počas
konaniavediekzastaveniukonania.Aksúdvrámciskúmaniapodmienokkonaniazistínedostatoksvojej

právomoci, zároveň však zistí aj iný orgán, do ktorého právomoci spor alebo vec patrí, konanie zastaví
a spor alebo vec mu postúpi.

14.Vzmysle§161ods.1,2CSPsúdkedykoľvekpočaskonaniaprihliadanato,čisúsplnenépodmienky,
za ktorých môže konať a rozhodnúť (procesné podmienky). Ak ide o nedostatok procesnej podmienky,

ktorýnemožnoodstrániť,súdkonaniezastaví.Vdanomkonanížalovanýnamietolnedostatokprávomoci
súdu konať a rozhodovať daný spor, nakoľko podľa jeho názoru ide o daňovú vec, ktorá nepatrí
do právomoci rozhodovania tunajšieho súdu. Ďalej žalovaný uviedol, že všetky vzťahy, ktoré tvoria
predmet úpravy daňového práva patria do skupiny finančných vzťahov a ide o vzťahy výsostne
verejnoprávne, medzi sporovými stranami nevznikol žiaden občiansko-právny vzťah, ktorý by mal základ

v ustanoveniach civilného práva. Žalobca s predmetnou námietku nesúhlasil a mal zato, že je daná
právomoc súdu vo veci konať a rozhodnúť.
Po preskúmaní veci súdu dospel k záveru, že námietka žalovaného je dôvodná a v danej veci nie je
daná v zmysle § 3 CSP právomoc tunajšieho súdu konať a rozhodovať. Súd sa stotožňuje s právnymnázorom žalovaného, že medzi účastníkmi ide o verejnoprávny vzťah a nie súkromnoprávny. Je zrejmé,
že vzťahy , ktoré sú predmetom daňového práva patria do skupiny vzťahov finančných, ktoré majú
verejnoprávny charakter, čo konštatuje aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (R 24/2002,

3Cdo 7/01, 2 Cdo 46/2000, 4 Cdo 128/97). Uvedené možno oprieť aj o vzájomné postavenie a charakter
vzťahov medzi správcom dane a daňovým subjektom, ktorý je založený na ich nerovnom postavení,
kde orgán verejnej moci rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov mocensky, autoritatívne a kde
rozhodnutia týchto orgánov nie sú závislé na vôli subjektov, pričom ide o vzťahy upravené normami
verejného práva. Súd má za to, že práve o takýto vzťah medzi sporovými stranami ide v danom

spore, ktorého predmetom je skúmanie dôvodnosti nároku žalobcu na úroky z omeškania majúce
vzniknúť podľa názoru žalobcu nezákonným zadržaním, resp. oneskoreným vrátením nadmerného
odpočtu DPH zo strany žalovaného Daňového úradu, bezpochyby konajúceho autoritatívne ako orgán
verejnej moci. Žalobca upriamuje pozornosť najmä na obsah tohto vzťahu s tým, že tento hodnotí
ako hospodársky resp. majetkový vzťah občianskoprávny. Súd sa ale z takýmto právnym posúdením
nestotožňuje a naviac uvádza, že nie je rozhodujúce len samotné právne posúdenie obsahu vzťahu,

ale zároveň aj posúdenie vzájomného postavenia jeho účastníkov pri charakteristike toho ktorého
vzťahu ako vzťahu súkromno alebo verejno právneho. V danom spore súd dospel k jednoznačnému
záveru o vzťahu postavenom na princípe nadriadenosti (žalovaný) a podriadenosti (žalobca) a to aj vo
vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu. Súkromnoprávne vzťahy, z ktorých vychádzajú súkromnoprávne
spory a iné veci, sú charakterizované najmä právnou rovnosťou a vôľovou autonómiou ich účastníkov.

Ich postavenie je rovnocenné, čo znamená, že jeden z účastníkov súkromnoprávneho vzťahu nie je
oprávnený jednostranne ukladať povinnosti druhému účastníkovi a ani sám autoritatívne vynucovať
splnenie povinnosti druhého účastníka súkromnoprávneho vzťahu. Keďže sa teda v predmetnom konaní
jedná o verejnoprávne vzťahy nie je možné ich podradiť pod ustanovenie § 3 CSP (zodpovedajúce
ustanovenie k § 7 OSP). Súčasne však na predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovaným, ktorý možno

v zmysle vyššie uvedeného definovať ako verejnoprávny vzťah, nemožno uplatniť ani ustanovenie §
4 CSP, nakoľko žiadny zákon neustanovuje, že o vrátení dane rozhodujú súdy v občianskom súdnom
konaní, t.j. právomoc súdu rozhodovať vo veciach daňových nie je založená ani zákonom. Súd má za
to, že medzi žalobcom a žalovaným nevznikol žiadny občianskoprávny vzťah, ktorý by mal základ v
ustanoveniachcivilnéhopráva,jednásaodaňovúvec,t.j.jedanýneodstrániteľnýnedostatokpodmienok

konania, a preto súd konanie zastavil.

15. V konaní žalobca správne poukázal na § 79 ods. 3 Daňového poriadku s tým, že v danej súvislosti
absentuje rozhodnutie žalovaného o priznaní úrokov z omeškania. Žalovaný sám v konaní priznal,
že osobitné rozhodnutie o priznaní úroku z omeškania zo sumy daňového preplatku nevydal, ale

túto skutočnosť žalobcovi len písomne oznámil. Ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote
ustanovenej v odseku 2 cit. ust., je povinný rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku.
Žalobca tvrdí, že žalovaný nekonal, bol nečinný a mal povinnosť vydať rozhodnutie. S týmto názorom sa
súd stotožňuje. Na druhej strane nie je možné sa však stotožniť s jeho tvrdením, že nemá inú možnosť
ochrany svojich práv ako výlučne podaním predmetnej žaloby na plnenie na tunajší súd. Ak mal žalobca

zato, že písomné oznámenie pracovníka žalovaného je nedostatočné, žalovaný má vydať rozhodnutie,
tak uvedenú nečinnosť žalovaného mohol napadnúť, brániť sa vhodným prostriedkom nápravy. Ako aj
sám žalovaný v konaní uviedol, tak hoci nebolo rozhodnuté rozhodnutím o vrátení úroku z omeškania,
žalobca mal právo voči uvedenému postupu konkrétneho pracovníka daňového úradu podať sťažnosť,
táto by sa bola posúdila s tým, že by bola vyhodnotená ako opodstatnená a následne by bolo vo

veci vydané daňovým úradom rozhodnutie, čím by aj formálne došlo k začatiu daňového správneho
konania, ktorého by bol žalobca účastníkom. Predmetné rozhodnutie daňového úradu by bolo vydaného
v oboch prípadoch, teda aj v prípade, že by uvedený nárok daňový úrad nepotvrdil. Preto sa dalo
voči takémuto postupu brániť iným zákonným spôsobom a nie podaním predmetnej žaloby na súd. K
uvedenému súd len dodáva, že žalobca mal podľa názoru súdu zvoliť vyššie naznačený postup s tým, že

by mal aj naďalej zachované právo na prieskum zákonnosti takéhoto postupu (rozhodnutia) žalovaného
v správnom súdnictve a pred správnymi súdmi a nie pred súdmi všeobecnými ako nevhodne postupoval
v danom prípade. Je pravdou, že ak neexistuje rozhodnutie nie je možné preskúmať jeho zákonnosť
avšak na druhej strane je možné preskúmať postup (resp. nečinnosť) správcu dane. Žalovaný v žiadnom
prípade neodňal žalobcovi možnosť vhodným spôsobom konať o uplatnení práva na „úrok“ žalobcu.

Žalobca má aj naďalej zachované právo na súdnu a inú právnu ochranu, na spravodlivý súdny proces
a zastavením daného konania pre nedostatok právomoci súd neodňal nezákonne žalobcovi možnosť
konať pred súdom. K tvrdeniu žalobcu o rozpore tvrdení žalovaného so zásadou denegatio iustitiae
(odmietnutie spravodlivosti) súd uvádza, že v danom prípade nie je uvedená ústavnoprávna zásadaporušená, nakoľko je zrejmé, s ohľadom na povahu právneho vzťahu medzi stranami, že príslušným
orgánom, ktorému je zverená rozhodovacia právomoc je v konkrétnom prípade správca daní.

16. Žalobca predložil súdu na podporu svojej argumentácie Uznesenie kompetenčného senátu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 KO 2/2016 zo dňa 6.12.2016 a Uznesenie Krajského
súdu v Bratislave č.k. 1Cob/147/2017 - 73 zo dňa 29.9.2007. K predmetným rozhodnutiam súd uvádza,
že na danú vec ich nie je ich možné aplikovať spôsobom, na ktorý odkazuje žalobca.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 1 KO 2/2016 zo dňa 6.12.2016 riešil vecnú

príslušnosť a kompetenčný spor medzi Okresným súdom Bratislava V a Krajským súdom v Bratislave (či
vec patrí do správneho súdnictva). V danej veci však tunajší súd vôbec vecnú príslušnosť neposudzoval
a nemal ani za to, že vec patrí do správneho súdnictva a má vo veci rozhodovať správny súd (ako
uviedol OS BA V). Tunajší súd neprijal záver o tom, že žalobca sa podaním zo dňa 18.8.2015 domáha
preskúmania zákonnosti rozhodnutia vydaného orgánom verejnej správy, prípadne, že by sa domáhal
ochrany pred nečinnosťou správneho orgánu podaním žaloby v zmysle správneho súdneho poriadku.

Čo je však rozhodujúce a zásadné (a čo žalobca ponecháva bez povšimnutia) Najvyšší súd SR vo
svojom rozhodnutí v závere poznamenáva, že základom vzťahu, z ktorého žalobca vyvodzuje nárok
na zaplatenie úroku z omeškania, je vzťah medzi správcom dane a daňovníkom, ktorý má povahu
verejnoprávneho vzťahu vyplývajúceho z finančnej činnosti štátu a jeho orgánov (pozri R 24/2002).
O daňových preplatkoch a úrokoch aj v prípade oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu DPH

rozhoduje podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. Daňový poriadok správca dane. Podľa právneho
názoru Najvyššieho súdu SR bude preto potrebné vec skúmať z hľadiska, či je na prejednanie a
rozhodnutie o takomto návrhu daná právomoc súdu v zmysle § 3 CSP, tak ako to v danom konaní skúmal
aj tunajší súd a dospel na základe vyššie uvedeného k záveru, že nie je daná právomoc súdu. Je logické,
že ak Najvyšší súd SR videl potrebu v skúmaní právomoci súdu, tak len preto, že sám mal pochybnosti

o právomoci všeobecného súdu prvého stupňa v danej veci (o nároku žalobcu) konať a rozhodnúť.
Okresný súd Bratislava V po vrátení veci, rešpektujúc právny názor Najvyššieho súdu SR, ktorým bol
viazaný, vo veci aj konal a rozhodol tak, že vo veci nie je daná právomoc súdu a konanie zastavil.
Krajský súd v Bratislave v uznesení č.k. 1Cob/147/2017 - 73 zo dňa 29.9.2007 sa žiadnym spôsobom
nevyjadril a nezdôvodnil právny názor o prípadnom nedostatku právomoci súdu a z odôvodnenia

rozhodnutia je zrejmé, že odvolací súd vytýka súdu prvej inštancie najmä skutočnosť, že konanie síce
pre nedostatok právomoci zastavil, avšak v rozhodnutí zároveň neurčil orgán, do ktorého právomoci
spor patrí, a ktorý by mal vo veci ďalej konať a rozhodnúť.
Ako je vyššie zdôvodnené, tak tunajší súd vôbec neposudzoval vec v rozpore s obsahom daných
rozhodnutí, ale naopak.

17. Žalobcovi súd ešte poznamenáva, že samotná skutočnosť, že v danej veci (alebo totožných veciach
v iných súdnych konaniach) bolo v skrátenom konaní rozhodnuté vydaním platobného rozkazu, ešte
sama o sebe nebráni v tom, aby súd po zrušení platobného rozkazu nemohol skúmať právomoc, ktorú
môže skúmať kedykoľvek počas celého konania (teda bezpochyby aj po vydaní platobného rozkazu). Je

značne účelové tvrdiť, že ak súd už v skrátenom konaní rozhodol o nároku žalobcu vo forme platobného
rozkazu, tak súd už vlastne konštatoval, že predmetná vec patrí do právomoci súdu SR a všeobecné
súdy SR sú kompetenčné na rozhodnutie o danom nároku. Vydanie platobného rozkazu právomoc ešte
nezakladá. V žiadnom prípade nejde o judikatúru všeobecných súdov, ktorá by mala navodzovať, že súd
v danej veci má bez ďalšieho posúdiť námietku právomoci ako nedôvodnú a nejde v tejto súvislosti ani

o žiadne porušenie ústavného práva žalobcu na spravodlivý súdny proces, porušenie práva na rovnosť
občanov pred zákonom a porušenie princípu právnej istoty.

18. Na základe vyššie uvedeného súd konanie v zmysle § 10 ods. 1 CSP pre nedostatok právomoci
zastavil a zároveň vec postúpil Daňovému úradu Bratislava ako orgánu, do ktorého právomoci patrí daná

vec. Daňový úrad Bratislava posúdi písomné podanie žalobcu zo dňa 18.8.2015 podľa jeho obsahu a
bude ďalej o ňom konať v zmysle právneho názoru uvedeného súdom vyššie.

19. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 256 ods. 1 CSP tak, že žalovanému nepriznal ich
náhradu, nakoľko mu žiadne trovy konania nevznikli. V prípade ak by žalovanému nejaké trovy konania

vznikli a bol by si ich uplatnil, tak by súd žalovanému priznal ich plnú náhradu, keďže žalobca procesne
zavinil zastavenie konania v zmysle § 10 CSP, nakoľko podal žalobu na súd hoci súd nemá právomoc
o danom spore, veci konať a rozhodovať. Žalobca mal takýto postup súdu predpokladať.20. O vrátení nekráteného súdneho poplatku žalobcovi zaplateného za žalobu vo výške 16,50 eur súd
rozhodol v zmysle § 11 ods. 1,4 zák.č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

Poučenie:

Proti uzneseniu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia uznesenia
na súde, proti ktorého uzneseniu smeruje.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie môže podať intervenient, ak tvorí so stranou podľa § 359 C.s.p.
nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 C.s.p.. V ostatných prípadoch môže intervenient podať odvolanie
so súhlasom strany podľa § 359 C.s.p.. Lehota na podanie odvolania plynie od doručenia rozhodnutia

intervenientovi.
Prokurátor môže podať odvolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak
do konania vstúpil.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného

titulu preto, že povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá (§ 48 zák. č. 233/1995 Z.z.).
Exekúciu vykoná exekútor, ktorého na vykonanie exekúcie poverí súd (§ 55 ods.1 zák. č. 233/1995 Z.z.),
kauzálne príslušným je Okresný súd Banská Bystrica (§ 49 zákona č. 233/1995 Z.z.).