Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. október 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 12CoE/315/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7515208696
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Maruščáková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7515208696.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a
členov senátu JUDr. Janky Kočišovej a JUDr. Vladimíra Hriba, PhD. v exekučnej veci oprávneného:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený spoločnosťou
Advocate s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinnému: A. G., E..
XX.XX.XXXX, I. G. XX/XX, O., vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom v

Bratislave, Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 23433/15, o vymoženie 446,79 eur s príslušenstvom,
o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 20.01.2017, č. k.
12Er/2542/2015-15 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Stranám náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením exekučné konanie zastavil.

2. V odôvodnení uviedol, že oprávnený návrhom doručeným dňa 15.03.2015 sa domáhal u
súdneho exekútora vykonania exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému na základe
exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom

Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 5739/06 zo dňa 13.11.2006. Dňa 07.05.2015 doručil súdny
exekútor súdu prvej inštancie žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Pri preskúmavaní
podmienok konania súd prvej inštancie zistil, že na základe rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenskou rozhodcovskou a.s. zo dňa 13.11.2006
sp. zn. SR 5739/06 už bolo vedené exekučné konanie na Okresnom súde Košice - okolie pod sp. zn.
12Er/531/2007, so zhodnými účastníkmi konania. Uvedenú exekúciu, sp. zn. 12Er/531/2007 Okresný

súd Košice - okolie uznesením zo dňa 27.01.2014 zastavil z dôvodu nespôsobilosti exekučného titulu,
pretožebolvydanýrozhodcovskýmsúdomnazákladeneplatnejrozhodcovskejdoložky.Správnosťtohto
rozhodnutia potvrdil odvolací súd uznesením sp. zn. 13CoE/202/2014 zo dňa 27.10.2014. Súd prvej
inštancie následne vychádzal z ust. § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, § 161 ods. 1 a 2, § 230 CSP a
uviedol, že dospel k záveru, že existuje vada podmienok exekučného konania, ktorá je neodstrániteľná,
ktorá bráni ďalšiemu postupu v exekučnom konaní a teda bráni posúdeniu žiadosti o udelenie poverenia

a rozhodnutiu o nej. V zmysle ust. § 161 CSP kedykoľvek za konania súd prihliada na to, či súd plnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci, preto vzhľadom na to, že je daná neodstrániteľná vada
podmienky konania v podobe rozhodnutej veci súd prvej inštancie rozhodol tak, že exekučné konanie
zastavil.

3. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby

odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.4. V odvolaní oprávnený namietal, že súd prvej inštancie rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 365
ods. 1 písm. a) CSP), súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1

písm. b) CSP), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365
ods.1písm.d)CSP,ažerozhodnutiesúduprvejinštancievychádzaznesprávnehoprávnehoposúdenia
veci podľa (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Oprávnený namietal, že exekučný súd mu neumožnil viesť
kontradiktórne konanie, v ktorom by mohol uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym
otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Uviedol,

že pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských veciach, musela byť táto aplikácia založená na správnej
interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. Oprávnený
ďalej poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 18.4.2011, sp. zn. II ÚS 140/2010 a
taktiež na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 21.2.2013 sp. zn. C- 472/11 Banif Plus Bank Zrt
proti Csaba Csipai, Viktória Csipai. V zmysle tohto rozsudku, v každom prípade musí vnútroštátny súd pri

vykonávaní práva Únie dodržovať požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré oprávnení vyvodzujú
zprávaÚnie,takakojegarantovanáčl.47ChartyzákladnýchprávEurópskejúnie.Ktýmtopožiadavkám
patrí zásada kontradiktórnosti, o ktorej Súdny dvor rozhodol, že táto vo všeobecnosti nepriznáva
každému účastníkovi konania len právo oboznámiť sa s listinami a pripomienkami predkladanými
súdu protistranou a vyjadrovať sa k nim, ale tiež zahŕňa právo účastníka konania oboznamovať sa

a vyjadrovať sa k právnym dôvodom na ktorých chce súd založiť svoje rozhodnutie uplatňovanými
ním ex offo. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci
preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania
v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú
vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Za nutné považoval konštatovať, že činnosťou súdu nastalo

ústavne neakceptovateľné porušenie práv, keď exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/
ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im
možnosť vyjadriť sa k nej, alebo k prípadnému stanovisku povinného. Rovnako bol názoru, že exekučný
súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v
tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom- ak tak

navrhne dodávateľ - v rozhodcovskom konaní je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) OZ neprijateľnou
podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku
a Ústavného súdu Českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a
správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem
jazykových verzií textu, používania terminológii a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na

zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu
je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. V súvislosti s uvedenou právnou argumentáciou
poukázal na podstatné rozhodnutia európskych súdov (nemeckých a českých), z ktorých je zrejmé, že
samotné podriadenie sa rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej doložky nespôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, pretože obe strany stoja pred rozhodcovským

súdom v rovnakých pozíciách a ak je rozhodca vopred menovaný, je tu daná istota ohľadne rozhodujúcej
osoby. Oprávnený poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.11.2012, sp. zn.
18CoE/641/2011. Podľa oprávneného súd prvej inštancie rozhodol nad rámec zverenej právomoci, keď
sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 41 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods.
2 zákona č. 244/ 2001 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“)

postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá
mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného
rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu
zásadu právneho štátu - zásadu legality. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie
je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s

tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. K takémuto
konaniu navyše dochádza za situácie, kedy už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so
zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl.
zákona o rozhodcovskom konaní, nerozhoduje o zrušení rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje
v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe.

Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských
súdov iba v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd nie je povinný zaoberať
sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s právnymi predpismi. Podľa
jeho názoru musí exekučný súd nakladať s rozhodcovským rozsudkom rovnako ako s rozsudkomvšeobecného súdu a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.
Ďalej namietal, že ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní bolo zákonom č. 336/2014 Z.z. s
účinnosťou od 01.01.2015 zrušené. K odňatiu možnosti konať pred súdom uviedol, že k nemu došlo

tým, že podľa jeho názoru exekučný súd porušil okrem iného princíp legality, zásadu začatia konania
na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho
konania.Exekučnýsúdzaobchádzalodlišnespovinnounastranejednejaoprávnenýmnastranedruhej,
kedy povinná mala zabezpečený výkon všetkých práv a oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom
výrazne nevýhodné postavenie, a to z dôvodu jeho postavenia ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej

v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Namietal, že oprávnený nemal možnosť reagovať na
akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o
jeho právnom postavení a nemal možnosť ani ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného
súdu. Povinnému však dal nezákonne dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek
obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Uviedol, že je voči povinnému v pozícii
veriteľa, ktorému nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnému vymáha.

Exekučný súd vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci,
čím porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Navyše exekučný súd založil a odôvodnil svoje
rozhodnutie na normatívnej úprave - Smernici Rady 93/13/EHS - ktorá nemá v Slovenskej republike
povahu prameňa práva, a preto sa ňou exekučný súd podľa názoru oprávneného nemohol riadiť,
resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie. V podanom

odvolaní tiež namietal, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal
náležité dokazovanie, a tým bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom, resp. konanie má
inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. Oprávnený uviedol, že exekučný súd vo veci
nevykonal dokazovanie zákonným spôsobom a účastníci nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným
dôkazom. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu nestanovuje,

že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy bola
daná možnosť voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, pričom nešlo len o fiktívnu možnosť
voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Oprávnený tiež nesúhlasil s
posúdením Zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim
klientom peňažné prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 a

nasl. Obchodného zákonníka, pričom v zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka na
vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Navyše
aj strany zmluvy si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne
vzťahy medzi nimi vzniknuté sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Podľa oprávneného Zmluvu
o úvere nebolo možné podradiť pod právny režim zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch z

dôvodu, že nespĺňa charakter spotrebiteľského úveru vymedzený v § 2 písm. a/, b/ a § 4 ods. 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že predmetom úverov poskytnutých oprávneným sú peňažné
prostriedky a nie tovar alebo služby, preto zmluvy o úvere nemôžu ani obsahovať náležitosti podľa §
4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a poukázal tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti
úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zaslanie upomienky. Uviedol, že tento

úrok má sankčný charakter, že oprávnený pri poskytnutí úveru nevyžaduje žiadne zabezpečenie a výška
úroku je primeraná vzhľadom na obchodné riziko oprávneného. Odvolávanie sa na dobré mravy pri
posudzovaní výšky úroku z omeškania nie je dôvodné v prípade, keď si povinný svoje povinnosti zo
zmluvy nesplnil.

5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)
po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote, preskúmal uznesenie podľa § 379 a § 380
ods. 1 CSP ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle
§ 385 ods. 1 CSP a contrario. Po preskúmaní uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie
oprávneného nie je dôvodné.

6. Podľa § 243h ods. 1 prvá veta zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučného poriadku), ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté
pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.

7. Uznesenie je vo výroku o zastavení exekučného konania vecne správne, preto ho odvolací súd v
zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.8. Z uvedených skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že o tej istej veci v inom konaní sa
oprávnený už domáhal vymoženia rovnakej povinnosti uloženej rovnakým exekučným titulom a medzi
tými istými účastníkmi konania v rovnakom procesnom postavení. Navyše sa oprávnený k rozhodnutiu

súdu prvej inštancie o zastavení exekučného konania z dôvodu prekážky právoplatne rozhodnutej veci
(res iudicata) ani nevyjadril a namietal rozsah prieskumnej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k
rozhodcovskému rozsudku a nedôvodné posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej, a teda
neplatnej podmienky.

9. V posudzovanom prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 5739/06 zo dňa 13.11.2006, vydaný
rozhodcom JUDr. Michalom Rašlom. Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 11.12.2006
a vykonateľnosť dňa 14.12.2006.

10. Podľa ust. § 44 ods. 2 tretia veta zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“), ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

11. Podľa ust. § 161 ods. 1 CSP ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania
prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné
podmienky").

12. Podľa ust. § 161 ods. 2 a 3 CSP ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno

odstrániť, súd konanie zastaví. Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý možno odstrániť, súd
urobí vhodné opatrenia na jeho odstránenie. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie
vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok procesnej podmienky odstrániť,
súd konanie zastaví.

13. Podľa ust. § 230 CSP ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať
znova.

14. Podľa ust. § 9a ods. 1 Exekučného poriadku ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto
zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

15. Podľa ust. § 9b ods. 4 Exekučného poriadku v konaní podľa tohto zákona rozhoduje súd uznesením.

16. Na základe toho istého exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku sp. zn.: SR 5739/06 zo dňa
13.11.2006 bola vedená exekúcia v prospech toho istého oprávneného a proti tomu istému povinnému.

Okresný súd Košice - okolie uznesením, č. k. 12Er/531/2007-19 zo dňa 27.01.2014 zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach, č. k.
13CoE/202/2014-65 zo dňa 27.10.2014, ktorý napadnuté uznesenie potvrdil, z dôvodu, že exekučný
titul, nie je materiálne vykonateľný.

17. Odvolací súd dáva do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo 311/2012 zo dňa
28.03.2013, podľa ktorého prekážka právoplatne rozhodnutej veci sa v exekučnom konaní posudzuje
primerane k špecifikám tohto konania. Keďže Exekučný poriadok nemá ustanovenie upravujúce
prekážku právoplatne rozhodnutej veci, je potrebné aj na exekučné konanie primerane aplikovať
ustanovenie § 159 ods. 3 O.s.p. (v súčasnosti ust.. § 230 CSP ), ktoré výslovne upravuje zásadu, v

zmysle ktorej platí, že len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.

18. Primeranosť použitia citovaného ustanovenia sa prejavuje napríklad v tom, že v sporovom konaní v
zásade platí, že o veci samej súd rozhoduje rozsudkom ( ust. § 212 ods. 1 CSP) pričom zákon stanovuje
prípady, v ktorých súd rozhodne uznesením, zatiaľ čo v exekučnom konaní súd vždy rozhoduje len

uznesením.19. Z uvedeného uznesenia Najvyššieho súdu vyplýva, že keďže Exekučný poriadok nemá ustanovenie
upravujúce prekážku právoplatne rozhodnutej veci, je potrebné aj na exekučné konanie subsidiárne
aplikovať ustanovenie O.s.p. (v súčasnosti už CSP), ktoré upravujú inštitút res iudicata.

20. Odvolací súd má preto za to, že exekučný súd v konaní postupoval správne, keď zastavil exekučné
konanie,akideotakýnedostatokpodmienkykonania,ktorýnemožnoodstrániť.Exekučnýsúdvosvojom
uznesení správne skonštatoval, že res iudicata je procesnou prekážkou, ktorú nemožno odstrániť,
nakoľko súd už právoplatne rozhodol, že exekúcia vedená na podklade predmetného rozhodcovského

rozsudku je neprípustná a toto rozhodnutie teda predstavuje prekážku rozhodnutej veci. Prekážka res
iudicata sa zaraďuje do kategórie neodstrániteľných vád podmienok konania, existencia ktorých má
za následok, bez ďalšieho zastavenie konania v celom rozsahu. Rozhodnutie o zastavení exekúcie
z dôvodu, že exekučný titul, nie je materiálne vykonateľný, tak zakladá prekážku res iudicata a
oprávnený už nemôže navrhnúť vykonanie exekúciu na podklade toho istého exekučného titulu.
Uvedené predchádzajúce rozhodnutie o zastavení exekúcie tak pre toto exekučné konanie, ktoré

sa začalo medzi rovnakými účastníkmi pre vymoženie rovnakého plnenia, na podklade rovnakého
exekučného titulu predstavuje prekážku rozhodnutej veci.

21. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

22. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne
potvrdil.

23. Odvolací súd ma zato, že nie sú splnené procesné podmienky konania, konanie vykazuje

neodstrániteľný nedostatok, a tým je prekážka rozhodnutej veci (res iudicata).

24. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP tak, že stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva, pretože oprávnený
nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania a ostatným

stranám preukázateľné trovy tohto konania nevznikli, preto im neboli priznané.

25.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri
všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto
rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho
sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený

advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).