Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. október 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/86/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2714200107
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2714200107.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov JUDr.

Kataríny Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja, v právnej veci žalobkyne: GENERAL FACTORING,
a.s., IČO: 35 838 825, so sídlom Košická 56, 821 08 Bratislava, zastúpenej splnomocnenkyňou:
Advokátska kancelária Jakubčák, s.r.o., IČO: 47 255 706, so sídlom Michalská 14, 811 03 Bratislava,
proti žalovanému: T. R., nar. XX. Q. XXXX, bytom Y. XX, XXX XX F., o zaplatenie 1.688,96 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Skalica z 29. októbra 2015 č. k.
2C 31/2014-102, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti žaloby a v časti

rozhodnutia o trovách konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný nemá voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 1.323,06
eur, v časti riadneho úroku vo výške 17,30% p.a. z istiny 1.688,96 eur od 22. decembra 2010 do
zaplatenia, v časti úroku z omeškania vo výške 9,00% p.a. z istiny 1.323,06 eur od 22. decembra 2010 do
zaplatenia zastavil, II. vrátil žalobkyni krátený súdny poplatok za návrh v časti, v ktorej konanie zastavil

v sume 72 eur prostredníctvom Slovenskej pošty a.s. - prevádzkovateľ systému, IČO: 36 631 124, so
sídlom Partizánska cesta 9, 975 99 Banská Bystrica, III. vo zvyšku žalobu zamietol a IV. žalovanému
náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne poukazom na § 497 Obch. z.
(zákon č. 514/2003 Z.z. Obchodný zákonník v znení jeho neskorších zmien a doplnení), § 1 ods. 1 až
ods. 3, § 2 písm. a) až c), § 3 ods. 1 a ods. 2, § 4 ods. 1 až ods. 7 ZoSÚ2001 (zákon č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986
Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov), § 23a ods. 1 ZoOS1992 (zákon

č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa), § 52 ods. 1 až ods. 3, § 54 ods. 1 a ods. 2 O.z. (zákon č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov) ako i § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1
O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 30. júna 2016) a vecne v
zamietajúcej časti žaloby považujúc nároky žalobkyne uplatnené v tomto konaní voči žalovanému za
nedôvodné, pre ich neexistenciu (z dokazovania totiž vyplynulo, že právna predchodkyňa žalobkyne
poskytla žalovanému titulom bezúročného a bezpoplatkového úveru peňažné prostriedky vo výške
1.327,76 eur a žalovaný jej a jej právnej nástupkyni ku dňu rozhodovania súdu vo veci samej vrátil

finančné prostriedky v celkovej výške 2.022,04 eur, teda viac ako v skutočnosti obdržal), vyhodnotiac
Zmluvu o splátkovom úvere číslo 0252729850 z 3. februára 2006 uzatvorenú medzi žalovaným ako
dlžníkom a právnou predchodkyňou žalobkyne spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151
653, so sídlom Tomášiková ulica číslo 48, 832 37 Bratislava, ako veriteľom (z ktorej si žalobkyňa v tomtokonaní ako právny nástupca pôvodného veriteľa uplatňovala právo na plnenie) za spotrebiteľskú (inak
typovú, uzatvorenú podľa predtlače veriteľa) z dôvodu, že na jednej strane vystupuje fyzická osoba -
spotrebiteľ (v tomto konaní žalovaný), ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v

rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a na strane druhej právnická osoba - dodávateľ
(v tomto konaní právna predchodkyňa žalobkyne), ktorý pri uzatváraní zmluvy koná v rámci predmetu
svojej podnikateľskej činnosti. Zároveň zmluvu posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na ktorú
je potrebné aplikovať prednostne zákon o spotrebiteľských úveroch a subsidiárne Občiansky zákonník
a úver na základe nej poskytnutý žalovanému za úver bezúročný bez poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. g)

ZoSÚ2001), z dôvodu klamlivého resp. nesprávneho uvedenia ročnej percentuálnej miery nákladov
(ďalej len RPMN) v úverovej zmluve (dajúc na roveň uvedenie v nesprávnej RPMN v zmluve, úplnej
absenciitakéhotoúdajuvúverovej zmluve).Rozhodnutieotrováchkonaniaodôvodnilprávnepoukazom
na §142ods.1a§151ods.1O.s.p.avecnenemožnosťoupriznanianáhradytrovkonaniažalovanému
napriek jeho úspechu v spore, nakoľko tento nepodal návrh na priznanie mu náhrady trov konania.

2. Tento rozsudok v jeho zamietajúcej časti žaloby (výrok III. rozsudku) napadla včasným odvolaním
žalobkyňa s návrhom na jeho zmenu úplným vyhovením žalobe aj v tejto časti, prípadne s návrhom
na jeho zrušenie v odvolaním napadnutej časti a vrátenie súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, viniac súd prvej inštancie z nesprávneho právneho posúdenia veci tým, že pre
svoje rozhodnutie nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, že nedostatočne zistil skutkový

stav, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nakoniec, že
svojím postupom (nedostatočným odôvodnením svojho rozhodnutia) odňal žalobkyni možnosť konať
predsúdomvdôsledkučohožalobkyňuvkonaníznevýhodnilaporušiljejústavnépráva.Vtejtosúvislosti
žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s jej argumentáciou
týkajúcou sa premlčania jej nárokov uplatnených v tomto konaní (uvedenou v jej v podaní z 28. októbra

2015, v zmysle ktorej sa jej nároky uplatnené v tomto konaní premlčujú v 4 ročnej premlčacej dobe
podľa Obch. z.) a svoje rozhodnutie vo vzťahu k tomuto neodôvodnil, že neodôvodnil ani požiadavku
na protiprávne konanie právneho predchodcu žalobkyne, svoj negatívny záver týkajúci sa žalobkyne vo
vzťahu k tomu, že jej právny predchodca konal v súlade s platným právom (z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia nevyplýva, prečo by mal právny predchodca žalobkyne porušiť zákon pri výpočte RPMN)

ako ani svoj záver, z akého dôvodu požaduje konanie právneho predchodcu žalobkyne spôsobom, ktorý
je porušením jeho ústavných práv, poukazujúc na niektoré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky, prípadne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie Ústavného súdu SR ÚS
III. 107/07, rozhodnutie NS SR sp. zn. 8Sžo/191/2010, rozhodnutie NS SR sp. zn. 2MCdo 7/2009,
uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo 201/2014 a ďalšie).

3. Žalovaný odvolacie námietky nepodal a k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

4. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej C.s.p.),
ktorý nahradil a zrušil do 30. júna 2016 účinný O.s.p.). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v

tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C.s.p. (podľa
ktorého,akniejeustanovenéinak,platítentozákonajnakonaniazačatépredodňomnadobudnutiajeho
účinnosti) už podľa C.s.p.. Keďže ale odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho
podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa
príslušných ustanovení O.s.p.. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných

princípov C.s.p. o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol
naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania,
ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 C.s.p.),
ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods.
1 C.s.p.).

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204
ods. 1 v čase podania odvolania účinného O.s.p., aktuálne § 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom -
stranou,vktorejneprospechbolorozhodnutievydané (§201O.s.p.,akt.§359C.s.p.),protirozhodnutiu
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a § 202 O.s.p.,

akt. § 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1
O.s.p., akt. § 127 a § 365 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods.
2 písm. a), c), f) O.s.p., ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. b), e), h) C.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.),s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.
2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385

ods. 1 C.s.p. a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej
tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C.s.p.), a dospel k
záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v
odvolaním napadnutej zamietajúcej časti ako aj v časti rozhodnutia o trovách konania vo výroku vecne
správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p..

6. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 31. októbra 2017 (§ 219 ods. 1, 3 C.s.p. v spojení s § 378
ods. 1 C.s.p.).

7. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného
dokazovania a to každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní

dostatočným spôsobom preukázané, že žaloba žalobkyne je nedôvodná, i keď z iných dôvodov a
na základe odlišného právneho posúdenia, keď podľa odvolacieho súdu je na daný prípad potrebné
aplikovať ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie toto
zákonné ustanovenie na danú vec neaplikoval, pričom to bolo pre posúdenie veci potrebné, odvolací
súd v zmysle § 382 C.s.p. vyzval sporové strany, aby sa vyjadrili k možnej aplikácii tohto ustanovenia

a to v lehote 5 dní odo dňa doručenia výzvy, pričom títo na výzvu odvolacieho súdu včas nereagovali.
Výzva z 19. októbra 2017 bola žalobkyni doručená na vyjadrenie dňa 21. októbra 2017 a žalovanému
dňa 23. októbra a odvolací súd vo veci rozhodoval až dňa 31. októbra 2017.

8. Z obsahu spisu ako i pripojenej úverovej zmluvy vyplýva, že medzi právnou predchodkyňou

žalobkyne - spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, so sídlom Tomašíkova ulica číslo
48, 832 37 Bratislava ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola dňa 3. februára 2006 uzavretá
Zmluva o splátkovom úvere č. 0252729850, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver - typ
MINIúver do 10 minút vo výške 1.327,76 eur (40.000 Sk). V zmluve bola uvedená pevná ročná úroková
sadzba vo výške 17,30 % p.a. a ročná percentuálna miera nákladov 9,70%. Žalovaný sa zaviazal úver

splatiť v 59 mesačných splátkach vo výške 35,72 eur (1.076 Sk) vždy k 20. dňu v mesiaci. Splatnosť
prvej splátky bola určená na deň 20.3.2006 a konečná splatnosť úveru na deň 20.1.2011. V zmluve
bol dojednaný poplatok za správu úveru v mesačnej výške 1,66 eur (50 SK). Podľa článku II. bod
3. zmluvy, všetky právne vzťahy vyslovene neupravené v Úverovej zmluve sa budú riadiť príslušnými
ustanoveniami Úverových podmienok, ktoré sú súčasťou Úverovej zmluvy, VOP, ktoré sú súčasťou

Úverovej zmluvy, Obchodným zákonníkom a ostatnými právnymi predpismi, a to v tomto poradí.

9. Podľa oznámenia o postúpení pohľadávky z 28. decembra 2010 (č.l. 26), právna predchodkyňa
žalobkyne oznámila žalovanému, že postupuje svoju pohľadávku vo výške 2.787,82 eur vyplývajúcu
zo spotrebného úveru č. 252729850. Od okamihu doručenia oznámenia mal žalovaný uhrádzať

uvedenú pohľadávku postupníkovi. Súčasťou oznámenia bola i doručenka, ktorá preukazovala prevzatie
oznámenia žalovaným, a to dňa 2. marca 2011.

10. Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 1424/2010/CE z 21. decembra 2010 a k nej patriacou prílohou
č. 1 bolo zistené, že postupca - Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava postúpil na postupníka, ktorým je

žalobkyňa v tomto konaní, pohľadávku voči žalovanému v tomto konaní, a to v sume 2.787,82 eur, z
toho istina po splatnosti vo výške 2.496,51 eur a úroky z omeškania vo výške 291,31 eur.

11. Súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď sa v prvom rade nezaoberal otázkou aktívnej vecnej
legitimácie žalobkyne.

12. Na to, aby sa niekto stal sporovou stranou (účastníkom konania), netreba, aby bol účastníkom
hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva
žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však
bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého

vyvodzuježalobouuplatnenýnárok.Preoznačeniestavuvyplývajúcehozhmotnéhopráva,kedyjejedna
sporová strana subjektom práva a sporová strana na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti,
ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z
hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická aleboprávnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to,
či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto
o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-

právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak
ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-
právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo 192/2004).

13. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade sa žalobkyni nepodarilo preukázať jej aktívnu

legitimáciu, keď síce predložila zmluvu o postúpení pohľadávok z 21. decembra 2010, nepreukázala
však splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa
Slovenskej sporiteľne, a.s., Bratislava voči žalovanému ako dlžníkovi.

14. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo
pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením

čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v

celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných

záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

15. Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone

o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými
obchodnými podmienkami. Banka túto možnosť v danom prípade zrejme nevyužila a žalobkyni postúpila
pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah zanikol
inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ
zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver o tom, že

by predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len jednotlivé
splátky úveru, so zaplatením ktorých bol žalovaný v omeškaní.

16. Z ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť
pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne

išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej
pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou“. Pokiaľ teda banka
postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobkyni, postupovala v rozpore s § 92 ods.
8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver
(nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z

úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z 21. decembra
2010 je preto minimálne v časti týkajúcej sa postúpenia pohľadávky, ktorá je predmetom tohto sporu
neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 O.z. (pre rozpor so zákonom).

17. Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli

oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek
písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby
podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkové vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru
dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky,
poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie

banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane
spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek
počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá
napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmysluzákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom
upravenou činnosťou.

18. Ustanovenie § 525 ods. 1 O.z. zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by
sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto
druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické
povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona č. 483/2001 Z.z. o
bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti

nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na
inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho
vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-postupcom
(bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 O.z. bráni
postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať
mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8

zákona č. 483/2001 Z.z. dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých
podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na
inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej
splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná,
pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 O.z.. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej

postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom
v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 O.z., a to nielen medzi stranami
zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o
postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len
medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 O.z. účinné,

ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525 O.z. ani prípadné oznámenie postupcu v
zmysle § 526 O.z. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez
toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení.

19. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 O.z., ktoré má za následok

absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z toho
vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr.
tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., bol postupca v súdnom konaní, v ktorom takto
postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. tvrdiť a dokázať predpoklady
svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca,

ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že
pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient
napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto
skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.

20. V danom prípade zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že žalobkyňa nedokázala, že
by v čase, keď mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému postúpená (21.
december 2010), boli tieto podmienky postúpenia splnené. Možno síce považovať za dokázanú
požiadavku 90-dňového omeškania, nebolo však dokázané, že by bol žalovaný aj písomne (porov.
§ 92 ods. 8 cit. zákona) vyzvaný na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere. Žalobkyňa tak

nedokázala, že pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej postúpenia na žalobkyňu spôsobilá na
postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.. V dôsledku toho nemožno považovať za
dokázané, že toto postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná) a že žalobkyňa je
oprávnená pohľadávku voči žalovanému uplatňovať pred súdom. Vzhľadom na uvedené treba uzavrieť,
že žalobkyňa nepreukázala, že sa platne a účinne stala veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda

nepreukázala svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, a preto bolo dôvodné jej žalobu zamietnuť.

21. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie žalobu žalobkyne v časti 356, 90
eur s príslušenstvom zamietol, rozhodol v tejto zamietajúcej časti vecne správne, a preto odvolací súd
v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej

zamietajúcej časti žaloby potvrdil, a to vrátane vecne správneho a odvolaním osobitne nenapadnutého
závislého výroku o náhrade trov konania.22. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobkyne, že súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí
nevysporiadal s jej argumentáciou o tom, či sa jej nároky uplatnené v tomto konaní premlčujú v
trojročnej alebo štvorročnej premlčacej dobe (z ktorého dôvodu je podľa jej názoru potrebné považovať

jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné) odvolací súd dodáva, že takáto námietka v prejednávanej veci
bola absolútne neopodstatnenou, nakoľko súd prvej inštancie nezamietol žalobu žalobkyne z dôvodu
premlčania uplatnených nárokov a z toho dôvodu ani nebolo jeho povinnosťou sa toto otázkou v
odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať.

23. Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské
práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky
povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť

súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na
okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015
zo 17. marca 2016).

24. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy,ktoréaplikovalnaprejednávanýprípadazktorýchvyvodilsvojeprávnezávery,ktoréprimerane
vysvetlil. Z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky. Do práva na spravodlivý súdny proces

nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník
konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Odvolacia námietka žalobkyne, týkajúca sa nedostatku obsahových
náležitostí napadnutého rozhodnutia, ako i jeho arbitrárnosti, preto nemohla obstáť, rovnako ako ani

argument o porušení práva na spravodlivý proces.

25. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 396 ods. 1 C.s.p.),
o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. musí aj bez návrhu rozhodnúť

odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v
takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

26. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade nebol žalovaný aktívny a náhradu trov konania si

neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

27. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných
ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa
obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani

analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis
alebo iuris).

28. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 C.s.p. aplikoval na rozhodnutie o
nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovaného

rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z
pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní
žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov C.s.p. zakotvujúcim procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jeho nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie
postupom najskôr podľa § 262 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. o priznaní nároku strane na náhradu

trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.29. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).