Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 16. október 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/438/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714206051
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6714206051.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Priehodu a členov
senátu JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: JUDr. Ing. Veronika
Škodová, PhD., správca konkurznej podstaty úpadcu AVROPA spol. s r.o., v konkurze, so sídlom 960
01 Zvolen, Námestie SNP 74/28, IČO: 31 609 678, správca konkurznej podstaty so sídlom: 974 01
Banská Bystrica, Dolná 6A, proti žalovaným: 1/ C. O., narodená XX.XX.XXXX, bytom XXX XX D., K.

XXXX/X, 2/ Q.. F. O., narodená XX.XX.XXXX, bytom XXX XX D., K. XXXX/X, 3/ J.. T. O., narodený
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX D., K. XXXX/X, všetci žalovaní zastúpení TOMÁŠ KOHÚT advokátska
kancelária, s.r.o., so sídlom 960 01 Zvolen, Námestie SNP 74/28, IČO: 47 235 888, o zaplatenie 326.161
eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných 1/, 2/, 3/ zo dňa 27.05.2016 proti rozsudku Okresného súdu
Zvolen číslo konania 10C/67/2014-163 zo dňa 06.04.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania m e n í tak, že žalovaní 1/, 2/, 3/ m a j

ú n á r o k na náhradu trov prvoinštančného konania.

II. Vo zvyšnej časti zostáva rozsudok nedotknutý.

III. Žalovaní 1/, 2/, 3/m a j ú n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v p

l n o m rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú, nakoľko
konštatoval, že pokiaľ sa žalobca v konaní domáhal nároku na náhradu škody v zmysle ustanovenia
§ 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nebolo v konaní preukázané, že boli splnené zodpovednostné
predpoklady vzniku občianskoprávnej zodpovednosti. Pokiaľ ide o protiprávny úkon, za ktorý žalobca
označil skutočnosť, že žalovaní 1, 2/, 3/ nerešpektovali predbežné opatrenie nariadené v konaní

vedenom pod sp. zn. 17C/114/2017 a ktorým im bola uložená povinnosť umožniť žalobcovi užívanie
nebytových priestorov, ktorých sú žalovaní 1, 2/, 3/ podielovými spoluvlastníkmi, súd v konaní dospel k
záveru, že nebola naplnená ani prvá podmienka vyvodenia zodpovednosti žalovaných a to, že by bolo
preukázané, že žalovaní akýmkoľvek spôsobom bránili žalobcovi v užívaní predmetných nebytových
priestorov. Súd mal preukázané, žalobca sa v dňoch 25. 6. až 27. 6. 2013 z dotknutých nebytových
priestorov kompletne vysťahoval, odniesol si stadiaľ všetky hnuteľné veci a to nielen zásoby liekov a

liečiv a tovarových zásob, ale ako vyplynulo zo svedeckej výpovede, žalobca si odniesol aj nábytok,
kompletné vybavenie týchto priestorov, kompletné interiérové vybavenie lekárne a predajne a preto
z takéhoto konania žalobcu nijakým spôsobom nevyplýva jeho vôľa naďalej predmetné nebytové
priestory užívať. Obdobným spôsobom súd prvej inštancie vyhodnotil aj fakt, že žalobca po dátume
1.6.2013 už ani neuhrádzal nájomné, respektíve náklady za služby súvisiace s užívaním predmetných
nebytových priestorov a ani nebola preukázaná akákoľvek snaha žalobcu dojednať si ďalší spôsob

úhrady nájomného na ďalšie obdobie. Súd v odôvodnení rozsudku ako zásadnú skutočnosť konštatoval,
že tak návrh na vydanie predbežného opatrenia, ako i samotné predbežné opatrenie, boli podané,respektíve vydané ešte pred samotným vysťahovaním sa žalobcu z daných nebytových priestorov. Súd
ďalej absenciu protiprávnosti konania žalovaných videl aj v tom, že v konaní vo veci samej vedenom pod
sp. zn. 17C/114/2013 bol návrh žalobcu na určenie neplatnosti výpovede zo zmluvy o nájme nebytových

priestorov zamietnutý, čiže týmto rozsudkom bola tak potvrdená platnosť predmetnej výpovede zo dňa
30. 5. 2013 ohľadom zmluvy o nájme nebytových priestorov. Preto aj v prípade, ak by žalobca na
základe nariadeného predbežného opatrenia dané nebytové priestory užíval, musel by za tejto situácie
nahradiť ujmu tomu, komu predbežným opatrením vznikla, v danom prípade teda žalovaným z dôvodu
užívanie nebytových priestorov bez úhrad nájomného. Podľa názoru súdu by tak v rozpore s logikou

bolo, ak by žalobcovi bol priznaný nárok na náhradu škody z dôvodu, že nemohol užívať predmetné
nebytové priestory, a to aj napriek tomu, že súd právoplatným rozhodnutím konštatoval, že výpoveď
týkajúca sa týchto priestorov bola platná. Nakoľko tak súd nemal preukázané splnenie už hneď prvého
zodpovednostného predpokladu, súd ďalšie zodpovednostné predpoklady pre náhradu škody neskúmal
a žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia
§ 142 ods. 1 O.s.p. v znení platnom a účinnom v čase vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie,

pričom konštatoval, že hoci žalovaní 1, 2/, 3/ mali v konaní plný úspech a mali by teda v zásade nárok
na náhradu trov konania, avšak súd priznáva len náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie
alebo bránenie práva. V danej veci však súd dospel k záveru, že trovy právneho zastúpenia uplatnené
žalovanými nie sú také účelné trovy, nakoľko súdu je známa skutočnosť, že žalovaná 2/ je advokátka a
ďalší zo žalovaných sú jej príbuzní, z čoho potom súd vyvodil, že žalovaná 2/ ako advokátka by mala

byť schopná v predmetnej veci sa zastúpiť tak sama, ako aj svojich blízkych rodinných príslušníkov.
Súd ďalej konštatoval, že nespochybňuje právo každého občana, respektíve právnickej osoby dať sa v
konaní pred súdom zastúpiť advokátom, avšak inou otázkou je otázka priznania náhrady trov právneho
zastúpenia za takéto zastupovanie. Súd poukázal na určitý typ sporov, v ktorých by bolo namieste, aby
boli trovy právneho zastúpenia považované za účelné, hoci by účastníkom bol advokát, ktorý sa dal

zastúpiť iným advokátom, napríklad v konaniach, kde je potrebné zostať tzv. „nad vecou“ (napríklad
konania na ochranu osobnosti a podobne), avšak v danej veci podľa názoru súdu prvej inštancie o takýto
prípad nejde. Vzhľadom na uvedené potom súd vo výroku rozsudku vyslovil, že žalovaným 1, 2/, 3/
právo na náhradu trov konania nepriznáva.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým nepriznal náhradu trov konania, podali žalovaní
1, 2/, 3/ v zákonom stanovenej lehote odvolanie. S názorom prvoinštančného súdu nesúhlasia z
dôvodu, že tento je v priamom rozpore jednak so zásadami priznávania náhrady trov konania upravenej
v Občianskom súdnom poriadku a zároveň aj v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky ohľadom
garantovaného práva na právnu pomoc a obhajobu. Odvolatelia poukázali na článok 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskejrepubliky,akoajustanoveniazákonačíslo586/2003Z.z.oadvokáciivspojenísustanovením
§ 25 ods. 1 O.s.p. v znení platnom a účinnom do 30. 6. 2016. Zdôraznili, že zastúpiť advokátom sa
môže nechať akákoľvek osoba, pričom je irelevantné, či tento účastník má sám právnické vzdelanie,
či je advokátom alebo nie. Argument prvoinštančného súdu, že má vedomosť o tom, že žalovaná 2/
je advokátkou a mala by byť tak schopná zastúpiť seba a svojich rodinných príslušníkov, nemá žiadne

reálne opodstatnenie ani právny základ. Prvoinštančný súd tak prezumuje skutočnosť, že žalovaná 2/
by mala zastupovať v konaní seba, ako aj ďalších účastníkov a znášať tak trovy konania pre prípad
úspechu sama, čím absolútne popiera myšlienku priznania náhrady trov konania pre prípad úspechu v
konaní. Žalovaní 1, 2/, 3/ poukázali súčasne na skutočnosť, že žiadny právny predpis neustanovuje, že
účastník konania, ktorý je advokátom, je povinný zastupovať ďalších účastníkov konania a k takémuto

záveru nedospela ani súdna prax či odborná teória. Takáto povinnosť by nemala žiadny logický základ,
ani z praktického, ani z právneho hľadiska, nakoľko by sa tým upieralo ústavou garantované právo
na právnu pomoc. Uvedená povinnosť by nekorešpondovala ani s problémami, ktoré prináša bežný
život, akými môžu byť napríklad možné nezhody medzi advokátom a jeho blízkymi osobami, nie dobré
rodinné vzťahy, prípadné rôzne záujmy a preferencie vo vzťahu k právnej ochrane vo forme slobodnej

voľby advokáta. Slobodná voľba advokáta nie je žiadnym spôsobom zákonne obmedzená a nemôže
byť obmedzovaná ani súdom. Je zrejmé aj to, že v prípade existencie troch rôznych účastníkov konania
na rovnakej procesnej strane sa môže každý takýto účastník dať zastúpiť rôznym advokátom a súd z
tohto titulu nemôže rozhodnúť o nepriznaní náhrady trov právneho zastúpenia ak si každý z účastníkov
slobodne zvolil svojho advokáta. Rozhodnutie súdu o nepriznaní náhrade trov konania je tak absurdné

a v absolútnom rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Rovnako považovali za potrebné
odvolatelia podotknúť, že aj keby si žalovaní 1/ a 3/ zvolili za svojho zástupcu žalovanú 2/, žiadny
predpis neustanovuje, že by im mala poskytnúť právnu pomoc bezodplatne. Aj medzi blízkymi osobami
bežne dochádza k odplatným právnym úkonom, pričom poskytnutie právnych služieb nie je výnimkou.Je preto absolútne nezmyselné tvrdenie súdu, že trovy na právnu pomoc advokáta boli vynaložené
neúčelne. Súd taktiež nemôže akékoľvek osoby v konaní diskriminovať z titulu vzdelania a nepriznať im
pri uplatňovaní ústavného práva na právnu pomoc v konaní pred súdom náhradu trov konania z titulu,

že sa mali proti žalobe brániť sami. Všetky výdavky žalovaných na právne zastúpenie advokátom je
preto nutné považovať za účelne vynaložené, pričom v danom spore boli uplatňované trovy právneho
zastúpenia výlučne v zmysle vyhlášky o odmenách advokátov a za úkony, ktoré boli nevyhnutné na
bránenie ich práv. Odvolatelia taktiež podotkli, že v danom prípade sa zo strany žalobcu jednalo o zrejme
bezúspešné uplatňovanie domnelého práva, kedy v pôvodnom žalobnom návrhu žalobca uplatňoval

nárok na zaplatenie sumy 1000 eur a následne po vyhlásení konkurzu na majetok žalobcu konkurzný
správca konajúci v jeho mene, využívajúc zákonnou úpravou oslobodenia od povinnosti platenia
súdnych poplatkov, rozšíril žalovanú sumu na 326 161,- eur. Žalovaní sa tak dostali do situácie, kedy
im v rámci prebiehajúceho súdneho konania hrozila rozsiahla majetková ujma. Bolo preto prirodzené,
že na účelné bránenie svojich subjektívnych práv využili služby advokátskej kancelárie. Akceptácia
odôvodnenia rozhodnutia o neúčelnosti trov právneho zastúpenia by v konečnom dôsledku znamenala,

že účastník konania, ktorý má právnické vzdelanie, musí znášať trovy sám, pričom takáto situácia je
v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania, ako aj so zásadou rovnakého zaobchádzania. S
poukazom na uvedené potom odvolatelia navrhujú, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
odvolaním napadnutom výroku zmenil tak, že súd zaviaže žalobcu (odvolací súd poznamenáva, že v
odvolaní žalovaní zrejme len omylom uviedli odporcu) uhradiť žalovaným (opätovne odvolatelia mylne

uviedli navrhovateľovi) náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 6 157,51 eur za konkretizované
úkony právnej služby. Súčasne si žalovaní uplatnili a vyčíslili aj trovy odvolacieho konania.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných 1, 2/, 3/ uviedol, že sa s napadnutým rozsudkom
súdu prvej inštancie stotožňuje v celom rozsahu a považuje ho za dôvodný a správny. Tak ako uviedol

prvoinštančný súd v odôvodnení rozsudku, žalovaným bolo zo strany súdu umožnené dať sa zastúpiť
advokátom a teda ich ústavné práva v žiadnom prípade porušené neboli, avšak bolo správne posúdenie
účelnosti vynaložených nákladov zo strany žalovaných 1, 2/, 3/. Žalobca nesúhlasí s vyjadrením
žalovaných, ktorí tvrdia, že sa jednalo zo strany žalobcu o zrejme bezúspešné uplatňovanie domnelého
práva, nakoľko žalovaní nie sú kompetentní rozhodovať o existencii, respektíve neexistencii práva na

strane žalobcu. Taktiež nesúhlasí s tvrdením, že správca rozšírením žaloby využil zákonnú úpravu z
dôvodu, že ako správca konkurznej podstaty je oslobodený od povinnosti platenia súdnych poplatkov.
Tvrdenia žalovaných obsiahnuté v odvolaní žalobca považuje za nepravdivé, účelové a zavádzajúce, a
to v súvislosti s rozšírením žaloby, pretože žalovaní boli zastúpení advokátskou kanceláriou už v čase,
keď bola úpadcom zažalovaná pôvodná výška škody, teda suma 1000 eur. Žalovaní boli taktiež tou istou

advokátskou kanceláriou zastúpení aj v iných konaniach vedených na Okresnom súde Zvolen. V závere
vyjadrenia k odvolaniu žalobca poznamenal, že aj keby súd žalovaným 1, 2/, 3/ priznal náhradu trov
právneho zastúpenia, toto je v zmysle ustanovenia § 100 ods. 2 zákona číslo 7/2005 Z.z. o konkurze
a reštrukturalizácii vylúčené z uspokojovania v rámci konkurzu vyhláseného na majetok úpadcu. Táto
skutočnosť musí byť zrejmá aj žalovanej 2/, nakoľko je zapísaná v zozname správcov vedenom

MinisterstvomspravodlivostiSlovenskejrepubliky.Právneposúdenieúčelnostitrovprávnehozastúpenia
prvoinštančného súdu preto považuje žalobca za absolútne správne. Odvolanie voči rozsudku je tak
nedôvodné a žalobca preto navrhuje, aby odvolací súd rozhodnutie prvoinštančného súdu potvrdil.

4. Žalovaní 1, 2/, 3/ vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu reagovali na skutočnosti v ňom obsiahnuté a

považujú toto vyjadrenie za argumentačne nepodložené, nakoľko žalobca vyjadruje len stotožňujúce sa
stanovisko s rozhodnutím súdu prvej inštancie bez relevantného odôvodnenia a preukázania svojich
tvrdení. Z odvolania žalovaným nevyplýva, že žalovaní sa dali zastúpiť advokátskou kanceláriou až
po rozšírení žalobnej sumy na 326 161,- eur tak, ako sa to snaží účelovo prezentovať žalobca, z
odvolania vyplýva výlučne to, že žalovaní sa dali zastúpiť advokátskou kanceláriu za účelom bránenia

svojich subjektívnych práv a táto účelnosť bola umocnená aj tou skutočnosťou, že žalobca využil právnu
úpravu a skutkovo a právne nedôvodný nárok rozšíril o žalovanú sumu až do extrémnej výšky. Žalobca
nepredložil žiadny argument, ktorý by vyvrátil tvrdenia žalovaných v odvolaní voči rozsudku. Jediný jeho
argument na podporu svojich tvrdení je jeho právny názor, že keby súd žalovaným priznal náhradu trov
právneho zastúpenia, toto by malo byť v zmysle ustanovenia § 100 ods. 2 zákona číslo 7/2005 Z.z.

o konkurze a reštrukturalizácii vylúčené z uspokojovania v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu.
S týmto argumentom žalobcu však nesúhlasia žalovaní, nakoľko tento nesprávne interpretuje citované
zákonné ustanovenie zákona o konkurze a reštrukturalizácii. V konkurze nie je možné uspokojiť trovy
účastníkov konania, ktoré im vznikli účasťou v konkurznom konaní a v konaniach s ním súvisiacich.V danom prípade sa nejednalo o konkurzné konanie ani s ním súvisiace konanie. Za súvisiace
konanie s konkurzom nie je možné považovať predmetný civilnoprávny spor, ktorý existoval medzi
žalobcom a žalovanými ešte pred vyhlásením konkurzu na majetok žalobcu. V ďalších argumentoch sa

žalovaní 1, 2/, 3/ pridržiavajú svojich argumentov prezentovaných v samotnom odvolaní voči rozsudku.
Opakovane tvrdia, že súd prvej inštancie vážne pochybil, keď nepriznal žalovaným náhradu trov konania
pozostávajúcu z náhrady trov právneho zastúpenia len preto, že ich blízka osoba je advokátom. Takéto
rozhodnutie považujú za diskriminačné, obmedzujúce a popierajúce ich ústavné právo. Opätovne
žiadajú, aby odvolací súd odvolaniu v celom rozsahu vyhovel.

5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného
súdu v odvolaním napadnutom výroku podľa ustanovenia § 388 CSP zmenil tak, ako je uvedené vo
výroku tohto uznesenia.

6. Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa ustanovenia § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku, právne účinky úkonov, ktoré v konaní

nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon
použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať
ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a
sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

8. Podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania súdu prvej
inštancie, účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné
uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

9. Trovy konania sú, okrem iného, aj trovy právneho zastúpenia, ak je zástupcom advokát (§ 137 O.s.p.).

10. Podľa ustanovenia § 251 Civilného sporového poriadku, trovy konania sú všetky preukázané,
odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo
bránením práva.

11. Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej
úspechu vo veci.

12. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že odo dňa 01.07.2016
nadobudol účinnosť nový procesný predpis zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok. V zmysle

intertemporálneho ustanovenia § 470 ods. 1 CSP sa ustanovenia Civilného sporového poriadku
aplikujú aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Napriek skutočnosti,
že súd prvej inštancie rozhodoval ešte za účinnosti predchádzajúcej zákonnej úpravy Občianskeho
súdneho poriadku, odvolacie konanie začalo už za účinnosti novej procesnej normy Civilného sporového
poriadku. Žalovaní 1, 2/, 3/ namietali odvolaním výrok rozsudku súdu prvej inštancie ohľadom nároku

i výšky trov konania (vychádzajúc z ním navrhovaného odvolacieho petitu). Funkčnú príslušnosť na
rozhodovanie o odvolaní strany smerujúcemu voči časti rozsudku o nároku na náhradu trov konania,
majúceho povahu uznesenia, si odvolací súd vyvodil z ustanovenia § 357 písm. m/ Civilného sporového
poriadku.

13. Odvolací súd, v súvislosti so zásadou tzv. okamžitej aplikability novej procesnej úpravy súdneho
konania,vzhľadomnaprechodnéustanovenie§470ods.1Civilnéhosporovéhoporiadku,konštatuje,že
právna úprava účinná v čase rozhodovania odvolacieho súdu o odvolaní žalobcu už upravuje pomerne
striktné kritériá pri rozhodovaní súdu o náhrade trov konania. V zmysle dikcie obsiahnutej v novej
procesnej úprave, súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania v zásade vychádza už len z procesného

úspechu strán v spore a priznáva či nepriznáva náhradu trov konania v závislosti od meritórneho
rozhodnutia a z neho vyplývajúceho úspechu či neúspechu tej-ktorej strany sporu. Osobitne je upravená
pri náhrade trov konania v zmysle novej procesnej úpravy len situácia pri zastavení konania, kedy
súd meritórne nerozhoduje a teda ani otázku procesného úspechu či neúspechu strán sporu nie jeza tejto procesnej situácie možné vyvodiť. Určitú možnú modifikáciu pomerne striktného aplikovania
pomeru úspechu či neúspechu strán sporu umožňuje súdu len ustanovenie § 257 CSP, umožňujúce
súdu výnimočne nepriznať náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

14. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania tak rozhoduje súd spravidla podľa zásady úspešnosti v
konaní, ako prioritnej zásady pri rozhodovaní o náhrade trov konania (§ 255 ods. 1 a 2 CSP), podľa
ktorej má tá strana sporu, ktorá bola v konaní plne úspešná, právo na náhradu trov konania účelne
vynaložených na uplatňovanie alebo bránenie práva proti procesne neúspešnej strane. Súdy sú však

povinné vždy vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a zohľadňovať všetky relevantné skutočnosti
z hľadiska rozhodovania o náhrade trov konania. Kritériám úspešnosti v zmysle aktuálneho znenia
ustanovenia § 255 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku zodpovedalo aj ustanovenie § 142 ods. 1
O.s.p. v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, podľa ktorého účastníkovi,
ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo
bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

15. Súd prvej inštancie meritórne vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 10C/67/2014-163 zo dňa 06.04.2016
a žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol, pričom voči meritórnemu výroku rozsudku odvolanie
podané nebolo. Rozsudok súdu vo veci samej tak už nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods. 3 CSP).
Procesne úspešnými účastníkmi/stranou sporu tak sú žalovaní 1, 2/, 3/, ktorým v zmysle zásady

obsiahnutej v ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p. v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania súdu prvej
inštancie prináležalo právo na náhradu trov konania za predpokladu vyplývajúceho z ustanovenia § 151
ods. 1 a 2 O.s.p. v platnom a účinnom znení v čase vyhlásenia rozsudku.
16. Ohľadom úvahy súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania však je nevyhnutné dôsledne skúmať
účelnosť vynaloženia a dôvodnosť uplatnenia trov, ktorých náhrada sa má priznať a vždy v každej veci

vychádzať z konkrétnych okolností daného konania. Nie všetky trovy konania aj procesne úspešného
účastníka/strany sporu možno mať za účelne vynaložené na bránenie či uplatňovanie práva.
17. V konkrétnom prípade súd vo veci meritórne rozhodol a nárok voči žalovaným zamietol z dôvodu
konštatovania nenaplnenia ani prvej zákonnej podmienky vyvodenia zodpovednostného vzťahu za
náhradu škody, a to existencia protiprávneho konania žalovaných a táto skutočnosť je potom zásadná

aj z hľadiska rozhodovania súdu o náhrade trov konania. Procesný úspech žalovaných v konaní bol
v priamej príčinnej súvislosti s ich úspešnou procesnou obranou, ktorí (v zastúpení splnomocnenou
advokátskou kanceláriou) na podporu ich záujmov produkovali konkrétne, kvalifikované a zákonne
podložené argumenty spochybňujúce zákonnosť uplatneného nároku žalobcu voči nim, tieto argumenty
boli aj zo strany konajúceho súdu zohľadnené a vyhodnotené ako opodstatnené a preto je zrejmé, že

pôsobenie právneho zástupcu v danom konkrétnom konaní bolo účelné a efektívne. Procesné úkony a
podania právneho zástupcu žalovaných mali zásadný vplyv na priebeh konania a na meritórny výsledok
konania a preto žalovaným, ako plne procesne úspešnej strane, prináležalo v zmysle dovtedajšej i
terajšej právnej úpravy právo na náhradu trov konania, spočívajúcich aj v trovách právneho zastúpenia.

18. Súd prvej inštancie ohľadom zdôvodnenia nepriznania trov právneho zastúpenia procesne
úspešným žalovaným argumentuje, že zo skutočnosti, že žalovaná v 2. rade má vysokoškolské
právnické vzdelanie a sama vykonáva činnosť advokáta, by malo vyplývať, že je (musí byť) spôsobilá
zabezpečiť si kvalifikovanú právnu pomoc v spore a taktiež poskytnúť kvalifikovanú procesnú obranu
aj ostatným účastníkom v rovnakom procesnom postavení, ako ona, ktorí sú navyše aj jej rodinnými

príslušníkmi. Tento záver súdu nie je udržateľný a je v priamom rozpore nielen s čl. 47 ods. 2 a 3
Ústavy SR, s ustanoveniami § 18, § 24, § 25 ods. 1 O.s.p., § 93 ods. 4 O.s.p. v znení platnom v
čase vyhlásenia rozsudku, (ktorým zodpovedá aj súčasná právna úprava v čl. 6 a § 89 Civilného
sporového poriadku), no aj s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, ale aj v rozpore so
základnými a nosnými zásadami súdneho procesu - práva každého na účinnú súdnu ochranu a zásadu

rovnosti účastníkov konania/strán sporu. Pokiaľ určité právo je priznané „každému“, respektíve v užšom
ponímaní „každému účastníkovi konania/strane sporu“, prináleží takémuto subjektu bez ohľadu na jeho
právny status fyzickej či právnickej osoby, a samozrejme bez ohľadu na dosiahnuté vzdelanie, profesné
zameranie a prípadne predmet ich činnosti či zameranie výkonu ich povolania. V občianskom súdnom
konaní majú strany sporu rovnaké postavenie (§ 18 O.s.p., ktorému zodpovedá čl. 6 CSP). Prípadné

obmedzenia určitého práva musia vyplývať len zo zákona a z platnej právnej úpravy a výlučne v ich
intenciách. Zo žiadneho ustanovenia vtedajšej právnej úpravy O.s.p. (ani súčasnej procesnej úpravy
Civilného sporového poriadku), prípadne z inej osobitnej právnej normy nevyplýva, že by sa akákoľvek
strana sporu nemala právo dať v konaní pred súdom zastúpiť advokátom, či akékoľvek obmedzeniev slobodnom výbere a voľbe advokáta. V súlade s ustanovením § 137 O.s.p. v znení platnom a
účinnom v čase vyhlásenia rozsudku boli trovy konania, okrem iného, aj trovy právneho zastúpenia, ak
je zástupcom advokát.

19. Z uvedeného dôvodu potom súd prvej inštancie nerozhodol správne a v čase vyhlásenia rozsudku
v súlade s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p., po konštatovaní plného procesného úspechu žalovaných,
pokiaľ neuložil žalobcovi, ako plne procesne neúspešnej strane sporu povinnosť nahradiť trovy procesne
úspešnej protistrany, keďže si trovy konania riadne a včas uplatnili a vyčíslili. Odvolací súd sa stotožňuje

s argumentačným názorom odvolateľov, že rozhodnutie súdu prvej inštancie s takým odôvodnením,
aké vyplýva z rozsudku okresného súdu, nemožno považovať za zákonné, ale ani spravodlivé a
je diskriminačné a bez zákonného podkladu popierajúce ústavou garantované práva každého na
spravodlivý súdny proces, porušujúce zásadu rovnakého zaobchádzania a rovnosti účastníkov konania.
S poukazom na právnu úpravu aktuálnu tak v čase rozhodovania prvoinštančného, ako aj odvolacieho
súdu, no aj s prihliadnutím na konkrétne skutkové a právne okolnosti sporu, odvolací súd konštatuje, že

vzhľadomnavýsledoksporuaprocesnýúspechžalovanýchvcelomrozsahu,imvsúladesustanovením
§ 255 ods. 1 CSP prináleží aj náhrada trov prvoinštančného konania, pričom o ich výške rozhodne súd
prvej inštancie v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí a to samostatným uznesením.

20. Krajský súd, vzhľadom na konkrétne okolnosti sporu a vychádzajúc z meritórneho rozhodnutia súdu
a procesného úspechu žalovaných 1, 2/, 3/, po preskúmaní veci potom rozsudok súdu prvej inštancie
v odvolaním napadnutom výroku o trovách konania z uvedených dôvodov podľa ustanovenia § 388
CSP zmenil tak, že žalovaným 1, 2/, 3/ priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania podľa
ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, nakoľko boli v spore plne úspešní. Námietku žalobcu prednesenú v

podanom vyjadrení na odvolanie žalovaných, spočívajúcu v tom, že aj keby súd priznal žalovaným
1, 2/, 3/ nárok na náhradu trov konania, tak tento v zmysle § 100 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. o
konkurze a reštrukturalizácii je vylúčený z uspokojovania v rámci konkurzu vyhláseného na majetok
úpadcu, nepovažoval krajský súd za dôvodnú. Ustanovenie § 100 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. nerieši
právo na priznanie trov konania, ale otázku, v akom prípade sú trovy z uspokojovania vylúčené. Toto

ustanovenie sa nevzťahuje na rozhodnutie o náhrade trov konania. Okolnosť, že právo na náhradu
trov konania priznané úspešnému účastníkovi nie je uspokojiteľné v konkurznom konaní, ako dôsledok
§ 100 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z., neznamená, že taká pohľadávka by nemohla byť uspokojená
po skončení konkurzného konania, ak by úpadcovi zostal ešte majetok. V čase priznania nároku na
náhradu trov konania totiž nie je možné prejudikovať výsledok skončenia konkurzného konania, teda

to, že pohľadávka vzniknutá z trov konania je nevymožiteľná. Odvolací súd pre úplnosť poznamenáva,
že takúto pohľadávku nemožno považovať za neoprávnenú, pretože z hmotného práva nezaniká a je ju
možné eventuálne uspokojiť za podmienky, že dlžník bude existovať a bude mať majetok.

21. Vo zvyšnej, odvolaním nenapadnutej časti, zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods.
1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 ods. 1
CSP) a vyslovil, že žalovaní 1, 2/, 3/, ako procesne plne úspešná strana v odvolacom konaní, má nárok
na náhradu trov aj odvolacieho konania a to v plnom rozsahu, pričom o ich výške rozhodne súd prvej

inštancie v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí a to samostatným uznesením.

23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).