Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. september 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/30/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7813212124
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7813212124.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov JUDr.

Ladislava Duditša a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobkyne P. B., nar. XX.X.XXXX, bytom J.,
S. XXX, zast. Advokátska kancelária, Mgr. Ivica Štiglitz, advokátka, so sídlom Rožňava, Šafárikova 8,
IČO: 42324017, proti žalovanej J., s.r.o., so sídlom L., J. XX, IČO: 35807598, o vydanie bezdôvodného
obohatenia, o odvolaní žalovanej proti rozsudku 9C 507/2013-82 z 25.10.2016 Okresného súdu
Rožňava

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni
bezdôvodné obohatenie vo výške 191,20 € a v prevyšujúcej časti konanie zastavil. Stranám sporu súd
náhradu trov konania nepriznal.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa pôvodne podanou žalobou domáhala určenia
neplatnosti úverovej zmluvy č. 7520490 z 2.10.2008, ktorú uzavrela so žalovanou, zaplatenia sumy
vo výške 158,37 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z tejto sumy od 22.10.2009

do zaplatenia, sumy 300 € titulom primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania
od žalovanej. Skutkovo žalobu odôvodnila tým, že so žalovanou uzavreli dňa 2.10.2008 zmluvu o
úvere č. 7520490 (ďalej len „zmluva“), v ktorej sa zaviazala žalovanej uhradiť sumu v celkovej výške
390,36 € (podľa zmluvy istina vo výške 199,16 €, príslušný poplatok vo výške 191,20 €). Žalobkyňa
uviedla, že tento úver zaplatila splátkou vo výške 32,53 € (980,- Sk) dňa 25.11.2008 a vo výške 325
€ (9.800,-Sk) koncom roka 2009. Vyjadrila názor, že predmetná zmluva je absolútne neplatná, pretože
svojím obsahom a účelom je v rozpore s zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a so

zákonom č. 250/2007 Z.z., o ochrane spotrebiteľa. Vytýkala žalovanej jej agresívnu obchodnú praktiku
spočívajúcu v tom, že prostredníctvom svojho zamestnanca navštevovala jej domácnosť, ignorujúc
žiadosť žalobkyne ako spotrebiteľky odísť alebo sa nevracať a vykonávala výhražné vytrvalé a nechcené
žiadosti telefonicky a poštou.

3. Uznesením 9C/507/2013-55 zo dňa 25.04.2016 súd pripustil zmenu žaloby, podľa ktorej žalovaná
je povinná zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 191,20 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 %

ročne z dlžnej sumy od 25. 11. 2013 do zaplatenia a zaplatiť žalobkyni z titulu primeraného finančného
zadosťučinenia sumu vo výške 300 €.4.Vpriebehukonaniažalobkyňavzalaspäťžalobuourčenieneplatnostizmluvy,ozaplateniefinančného
zadosťučinenia v sume 300 € a o zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy 191,20 €, preto súd konanie
podľa § 145 ods. 2 CSP v tejto časti zastavil.

5. Súd z predložených listinných dôkazov zistil, že žalobkyňa sa zaviazala žalovanej zaplatiť z titulu
úverovej zmluvy z 2.10.2008 sumu v celkovej výške 390,36 € (z toho úver 199,16 € a poplatkov za
poskytnutie úveru 191,20 €) v 12-ich mesačných splátkach po 32,52 € mesačne. Žalobkyňa predložila
poštovú poukážkou z 25.11.2008, ktorou žalovanej zaplatila 980,-Sk a v hotovosti v kancelárii žalovanej

následne zaplatila 9.800,-Sk, čo vyplýva z potvrdenia o prevzatí tejto sumy žalovanou. Z prehľadu
uhradených splátok vyhotovených žalovanou dňa 22.9.2009 súd ďalej zistil, že žalovaná k tomuto dňu
evidovala 3 uhradené splátky úveru a to 4.11.2008 v sume 32,53 €, dňa 25.11.2008 sumu 32,53 € a
2.12.2008 sumu 325,30 € teda spolu žalobkyňa žalovanej zaplatila 390,36 € do konca roka 2008.

6. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia, že žalovaná poskytla žalobkyni úver v

hodnote do 200 €, preto podľa § 1 ods. 2 písm. e/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v
zneníplatnomvčaseuzavretiazmluvy,ustanoveniazákonaospotrebiteľskýchúverochsanapredmetnú
zmluvu nevzťahujú. Súd preto dospel k záveru, že sporové strany uzavreli zmluvu o pôžičke podľa §
657 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“).

7. Súd konštatoval, že predmetná zmluva z 2.10.2008 je absolútne neplatná v časti dojednania o
odplate za poskytnuté peniaze (v zmluve pomenované ako poplatok za poskytnutie úveru) podľa § 39
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) pre rozpor s dobrými mravmi, pretože v zmluve dojednaná
odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov je neprimerane vysoká v porovnaní s istinou úveru. Súd
argumentoval, že za primeranú odplatu za poskytnutie peňažných prostriedkov nie je možné považovať

sumu, ktorá sa v podstate rovná dlžnej istine (úver bol poskytnutý v sume 199,16 €, odplata bola vo
výške 191,20 €) a navyše v zmluve nie je špecifikované, z akých položiek pozostáva.

8. Keďže zmluva je v časti dojednania odplaty za poskytnuté peniaze vo výške 191,20 € neplatná, pričom
žalobkyňa túto sumu žalovanej zaplatila, získala žalovaná v sume 191,20 € bezdôvodné obohatenie

plnením z neplatného právneho úkonu, ktoré je podľa § 451 ods. 1, 2 OZ povinná vydať žalobkyni. Súd
preto žalobe ako dôvodnej v tejto časti vyhovel, zaviazal žalovanú na zaplatenie tejto sumy žalobkyni
a v prevyšujúcej časti konanie zastavil..

9. Výrok o trovách konania súd oprel o § 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech

len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu
trov konania právo. Žalobkyňa bola v konaní úspešná len čiastočne, preto súd o náhrade trov konania
rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

10. Rozsudok okrem výroku o čiastočnom zastavení konania, napadla včas podaným odvolaním

žalovaná z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP, namietajúc, že súd prvej
inštancie rozsudok nedostatočne odôvodnil, že sa nevysporiadal s jej argumentáciou, čím jej odňal
možnosť konať pred súdom prvej inštancie, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a napokon rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia. Žiadala, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil mu vec na ďalšie

konanie. Poprela tvrdenie žalobkyne o zaplatení sumy vo výške 325 €, preto nesúhlasila s výrokom
súdu, ktorým bola zaviazaná uhradiť sumu 191,20 € žalobkyni. Poukazujúc na odbornú literatúru
(ŠTENGLOVÁ, I., PLÍVA, S., TOMSA, M. a kol. Obchodní zákoník. Komentář. 12. vydání. Praha : C.
H. Beck 2009, str. 1078-1079, ELIÁŠ, K., DVOŘÁK, T. a kol. Obchodní zákoník. Praktické poznámkové
vydání s výběrem judikatury od roku 1990. 5. přepracované vydání. Praha: Linde 2006, str. 783,

PELIKÁNOVÁ, I.: Komentář k obchodnímu zákoníku. 4. díl. Praha: Linde 1997, str.375, KOPÁČ,
L. : Obchodní kontrakty. II. díl. Praha : Prospektum 1994, str. 464) namietala, že výška úrokov nie
je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere uzavretej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.
Podstatnou náležitosťou je totiž len záväzok dlžníka popri istine zaplatiť úroky (bez uvedenia ich
výšky). Prípadná právna vada v dojednaní o výške úrokov neznamená, že zmluva o úvere je ako

celok neplatnou, ale znamená to, že sa v danom prípade aplikuje ust. § 502 ods. 1 Obchodného
zákonníka. V tejto súvislosti odkázala na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie č. C-26/13, podľa
ktorého Smernica 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nebráni nahradeniu
prípadnej neprijateľnej podmienky ustanovením vnútroštátneho práva dispozitívnej povahy, ktorým je vdanom prípade ust. § 502 Obchodného zákonníka. Zdôraznila, že v čase uzavretia zmluvy neexistoval a
nebol účinným žiaden všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna
prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov, preto možno vychádzať iba z ust.

§ 53 ods. 6 OZ, platného v čase uzavretia zmluvy, podľa ktorého ak je v spotrebiteľskej zmluve
predmetom záväzku poskytnutie peňažných prostriedkov za neprimeranú odplatu, súd môže odplatu
znížiť, prihliadne pritom najmä na odplaty poskytované bankami pri spotrebných úveroch, teda prichádza
do úvahy zníženie odplaty nie jej úplné popretie. Dôkazné bremeno v otázke primeranosti odplaty
pritom znáša žalobkyňa a nie žalovaná. Žalobkyňa teda musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia

zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne (podstatne) vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných
inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov tak, ako žalovaná. Pokiaľ sa žalobkyňa
dovoláva údajov z bánk, koná v rozpore s ust. § 53 ods. 6 OZ, podľa ktorého je ako merítko považovaná
odplata obvykle požadovaná na finančnom trhu, t.j. nielen bankami ale aj inými účastníkmi finančného
trhu. Žalobkyňa by mala prihliadať na úrokovú sadzbu stanovenú pre nebankové, leasingové a iné
spoločnosti, a nie na úrokovú sadzbu stanovenú pre banky, ktorá je samozrejme nižšia. Naviac je

možné prevýšenie takejto odplaty a zákon zakazuje len také prevýšenie, ktoré má charakter prevýšenia
podstatného. V tejto súvislosti citovala z rozhodnutia Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 12 Cmo 95/2005
publikované v Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § 1 až 459.
Komentář. 2. vydání. Praha: C. H. Beck 2009, str. 67-68. Žalovaná je toho názoru, že zo zmluvy o úvere
nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú ustanovuje zákon. Žalobkyňa jej plnila na

základe platne uzavretej zmluvy o úvere, predmetná zmluva o úvere nebola nikdy právoplatne vyhlásená
za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy nikdy neodpadol a majetkový prospech
získala žalovaná z poctivých zdrojov. Razantne odmietla, že by z jej strany došlo k bezdôvodnému
obohateniu.

11. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní nečinná.

12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku, účinného od 1.7.2016,
ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné, s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil

dňa 7.9.2017 v súlade s § 378 a § 219 CSP na úradnej tabuli súdu, v rozsahu vyplývajúcom z § 379
a 380 CSP a z hľadiska žalovanou uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie
žalovanej dôvodné nie je. Rozsudok je v jeho napadnutej časti vecne správny a preto ho podľa § 387
ods. 1 CSP potvrdil.

13. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v
konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

14. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

15. Odvolací súd v posudzovanom spore po preskúmaní obsahu spisu a dôvodov napadnutej časti
rozsudku konštatuje, že rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie

skutkového stavu, ani že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
z prednesov účastníkov nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že
by výsledok hodnotenia jeho dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z § 192, § 193, § 194 a § 205 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné

ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. V konaní neboli zistené ani
žiadne vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci.

16. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie i s

presvedčivými, podrobnými a zákonu zodpovedajúcimi dôvodmi napadnutej časti rozsudku, na ktoré v
celom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).17. Žalovaná v odvolaní uvádza skutočnosti a námietky, ktoré nie sú spôsobilé spochybniť správnosť
zistených skutočností, hodnotenia dôkazov, právneho posúdenia sporu a neumožňujú záver, že by
v konaní neboli splnené procesné podmienky, resp. že by súd nesprávnym procesným postupom

znemožnil žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Žalovaná vo svojom odvolaní neuviedla žiadne také vecné a právne
relevantnétvrdeniaadôkazy,ktorébypreňumohliprivodiťpriaznivejšierozhodnutie,pričomnámietkami
žalovanej uvedenými v odvolaní sa dôsledne vysporiadal už súd prvej inštancie, a tieto nie sú spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť napadnutej časti rozsudku z hľadiska zistených skutočností a právneho

posúdenia veci. Preto len na zdôraznenie správnosti napadnutej časti rozsudku odvolací súd uvádza
nasledovné:

18. V zmysle ustanovenia § 52 odsek 1 až 4 OZ účinného v čase uzavretia zmluvy, spotrebiteľskou
zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy,

ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá
je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je
obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej

obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

19. O tom, že v prípade zmluvy zo dňa 2.10.2008 č. XXXXXXX ide o spotrebiteľskú zmluvu, nie sú
žiadne pochybnosti. Predmetná zmluva spĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovenia § 52
OZ. Išlo o predtlačenú formulárovú (typovú) zmluvu, pri ktorej spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvňovať

jej obsah. Zmluvnými stranami boli žalovaná ako veriteľka (dodávateľka), ktorá pri uzatváraní zmluvy
konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti, a žalobkyňa ako fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a
teda bola spotrebiteľkou. S prihliadnutím na možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia
zmluvy má v prípade pochybnosti dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru

zmluvy dodávateľ. Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo
znamená, že nespotrebiteľský charakter musí byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim
odôvodnené pochybnosti.

20. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovanej vo vzťahu k odplate za poskytnutie finančných

prostriedkov, ktorá argumentovala tým, že nesie vyššie podnikateľské riziko a žalobkyňa nepreukázala,
aká bola obvyklá odplata za úvery poskytované inými subjektmi, poskytujúcimi financovanie z vlastných
zdrojov, odvolací súd konštatuje, že aj keď sa žalovaná snaží odplatu za poskytnuté finančné
prostriedky obhájiť podmienkami, resp. okolnosťami, za ktorých ich poskytuje spotrebiteľom, odvolací
súd konštatuje, že aj za situácie, že žalovaná poskytuje finančné prostriedky za podmienky znášania

podnikateľského rizika, ide o riziko vyplývajúce priamo zo základných znakov jej podnikania a zároveň
žalovaná nemôže očakávať ochranu svojich nárokov, ktoré sú zjavne v rozpore so zákonom, ktorý sa
musí uplatňovať' a rešpektovať v rámci súkromnoprávnych vzťahov. Konanie žalovanej v rozpore so
zákonom a na ťarchu
žalobkyne nemôže mať iný výsledok, než ten, že súd takéto právo neprizná.

21. Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi v čase uzatvorenia zmluvy bol obsiahnutý
v zákone č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa ust. § 4 ods. 8 tohto právneho predpisu
predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely
tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné

znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní
služby alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a
praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej
slobody. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich
z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov

iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

22. Pokiaľ ide o celkové poplatky žalobkyne ako spotrebiteľky spojené s predmetnou spotrebiteľskou
zmluvouvovýške 191,20€ tietozahŕňaliničímnešpecifikovanénáklady,čospôsobiloneurčitosťzmluvyv tejto časti a tým jej absolútnu neplatnosť. Okrem toho súd prvej inštancie správne konštatoval, že
výška týchto poplatkov je neprimerane vysoká v porovnaní s výškou poskytnutej istiny (199,16 €) pretože
predstavuje takmer totožnú sumu aká bola žalobkyni požičaná, čo je ďalším dôvodom spôsobujúcim

neplatnosť zmluvy v tejto časti.

23. Odvolateľka v podanom odvolaní spochybňuje úhradu sumy 325 € žalobkyňou.

24. Civilný sporový poriadok účinný od 1.7.2016 (takisto ako dovtedy účinný Občiansky súdny poriadok)

upravuje povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť strán sporu (v teórii procesného práva sa pomenúva
ako tzv. bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno), ktoré sú v sporovom konaní naplnením princípu
kontradiktórnosti (prejednacej zásady) stanovujúceho, že je zásadne vecou sporovej strany tvrdiť
skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení, pričom bremeno tvrdenia a
dôkazné bremeno je medzi stranami sporu rozdelené v závislosti od toho, ako vymedzuje právna norma
práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Strana sporu je preto povinná (§ 132 CSP) tvrdiť

(pravdivo a úplne) rozhodujúce skutočnosti a navrhnúť dôkazy na preukázanie tých právne významných
skutočností, ohľadom ktorých má bremeno tvrdenia (ktoré sú podľa hmotného práva v jeho záujme).
Pritom posúdenie, ktorá zo strán sporu má dôkazné bremeno na preukázanie určitých skutočností, je
možnéibapriznalostihmotnoprávnehopredpisu,ktorýsúdaplikujenazistenýskutkovýstav.Súdnaprax
vykladá pojem dôkazného bremena tak, že sa ním rozumie procesná zodpovednosť sporovej strany za

to, že počas konania vykonanými dôkazmi neboli preukázané jej tvrdenia, a preto muselo byť rozhodnuté
v jej neprospech. Procesný zmysel dôkazného bremena vyniká predovšetkým v dôkaznej situácii, keď
aktívna strana sporu bezozbytku splnila svoju povinnosť tvrdenia aj povinnosť dôkaznú. Jeho pravým
cieľomjeumožniťsúduvydaťrozhodnutieajvtýchprípadoch,kedyurčitáskutočnosť,vsporepodstatná,
nebola (v zmysle, že spravidla ani byť nemohla) dokázaná, teda v prípadoch, kedy výsledok hodnotenia

dôkazov neumožňuje súdu prijať ani záver o pravdivosti tejto skutočnosti ale ani záver o tom, že by
bola nepravdivá. Aj v týchto prípadoch (tzv. dôkaznej núdze) musí súd rozhodnúť v neprospech tohto
účastníka, v ktorého záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť.

25. Z hypotézy hmotnoprávnej normy uvedenej v ust. § 451 OZ vyplýva, že v spore o vydanie

bezdôvodného obohatenia má žalobca (na úkor ktorého bezdôvodné obohatenie bolo získané) bremeno
tvrdenia,že kobohateniutoho,ktohomávydať,vskutočnostiajreálneprišlo.Akunesieveriteľ(žalobca)
dôkazné bremeno v tomto smere, pričom súčasne súd vyhodnotí procesnú obranu žalovaného (ktorého
bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno spočíva v popretí toho, že sa na úkor žalobcu bezdôvodne
obohatil) za nedôvodnú, v takom prípade rozhodne v prospech žalobcu.

26. V posudzovanom prípade žalobkyňa súdu predložila písomný doklad označený „pohotovosť
Potvrdenie o prevzatí finančných prostriedkov“ z ktorého vyplýva, že od žalobkyne ako dlžníčky na
zmluvu č. XXXXXXX pracovníčka žalovanej (ktorá vyplnila predmetné tlačivo a predtým dňa 2.10.2008
so žalobkyňou vyplnila aj predtlačenú formulárovú zmluvu o úvere ) prijala v hotovosti 9.800,-Sk. Okrem

tohto písomného dôkazu žalobkyňa predložila žalovanou dňa 22.9.2009 vystavený písomný doklad s
názvom „Splátky a pokuty“ k zmluve č. XXXXXXX, kde je v kolónke „Splátky“ žalovanou uvedené, že
na predmetnú zmluvu bolo dňa 4.11.2008 a dňa 25.11.2008 uhradené po 32,53 € a dňa 2.12.2008 bola
uhradená suma 325,30 €. Tvrdenie žalovanej, že k úhrade sumy 325 € zo strany žalobkyne nedošlo,
je preto zavádzajúce a nepravdivé.

27. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej
inštancie, ktorým vyhovel žalobe o bezdôvodnom obohatení, keď vychádzajúc z výsledkov vykonaného
dokazovania listinnými dôkazmi zistil, že žalobkyni boli poskytnuté finančné prostriedky vo výške 199,16
€ a žalovaná od nej prijala úhrady titulom splátok na zmluve č. XXXXXXX v sume 390,36 €. Za

tejto situácie, keď zmluva bola neplatná v časti poplatkov, mala žalovaná na základe zmluvy právo
len na vrátenie sumy zodpovedajúcej výške poskytnutých finančných prostriedkov a prijatím plnenia
od žalobkyne nad tento rozsah došlo na strane žalovanej k bezdôvodnému obohateniu (plnenie bez
právneho dôvodu), ktoré je žalovaná povinná vydať v zmysle § 451 OZ žalobkyni.

28. Správne postupoval súd prvej inštancie, ak zaviazal žalovanú k zaplateniu sumy 191,20 €,
predstavujúcej jej bezdôvodné obohatenie (spočívajúce v nešpecifikovaných poplatkoch) v dôsledku
plnenia bez právneho dôvodu podľa § 451 a nasl. OZ. Záväzkový vzťah bezdôvodného obohatenia totiž
vznikne vtedy, ak sa naplnia všetky zákonom ustanovené predpoklady na jeho vznik, t.j. ak sa niekto naúkor iného bezdôvodne obohatí a teda vznikne na úkor iného majetkový prospech v rozpore s právom
uznanými dôvodmi. Na vznik záväzkoprávneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia sa nevyžaduje
existencia zavinenia ani existencia protiprávneho úkon. Zákon vyžaduje len to, aby k bezdôvodnému

obohateniu došlo v dôsledku právom uznaných dôvodov.

30. Ďalšou odvolacou námietkou je, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnené.
Je potrebné uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany na
dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného SR totiž vyplýva, že tak
základne právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú
aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006);
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po
výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP)
musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane
a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v
odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby

premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre
širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a
presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (vid. IV. ÚS 1/2002,
II.ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť

všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou,
že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07).

31. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria
pre odôvodnenie rozhodnutí v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP, a preto ho nemožno považovať za

nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia.
Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú súhrnne ich
zrozumiteľnosťivšeobecnúinterpretačnúpresvedčivosť.Súdprvejinštanciejasneadostatočnevysvetlil
právne dôvody, pre ktoré žalobe žalobkyne, ktorou sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia a
rozhodnutie odôvodnil presvedčivo a zrozumiteľne.

32. Na základe uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvej inštancie, s
ktorými sa odvolací súd stotožňuje, odvolací súd rozsudok v jeho napadnutej časti ako vecne správny
podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

33.Žalovanánemalavodvolacomkonaníúspech,žalobkyňabolasíce vodvolacomkonaníúspešná,ale
žiadne trovy odvolacieho konania jej nevznikli, preto stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania
nebola priznaná.

34. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie

je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421
ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania

len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v

ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach

podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,

osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).