Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. august 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sžso/29/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200344
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:8014200344.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.

Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci
žalobcu: Piotr Seweryn Zieliňski - Green Advice, so sídlom Karpatská 754/7, 089 01 Svidník, IČO: 46 216
693, zast.: JUDr. Dušan Remeta, advokát, so sídlom Masarykova č. 2, 080 01 Prešov, proti žalovanej:
Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ulica 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, za účasti: G. X.,
bytom X., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správneho orgánu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. januára 2015, č.k. 5S/22/2014-27, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. januára 2015 č.k.

5S/22/2014-27 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie na správnom orgáne

1. Rozhodnutím č. 17044-2/2014-BA z 05.02.2014 (ďalej na účely rozsudku len „napadnuté
rozhodnutie“- č.l. 5) žalovaná ako odvolací orgán podľa § 179 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z.

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „zák.č. 461/2003 Z.z.“)
v zmysle § 218 ods. 2 zák.č. 461/2003 Z.z. potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice
č. 90653-1/2013-KEM z 06.09.203 vo veci vzniku sociálneho poistenia (ďalej na účely rozsudku len
„prvostupňové rozhodnutie“, resp. „prvostupňový orgán“) a administratívne odvolanie žalobcu zamietla.

2. Žalovaná s poukazom na ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a/, § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c/, § 14 ods.
1 písm. a/, § 15 ods. 1 písm. a/ ako aj § 19 ods. 1 zák.č. 461/2003 Z.z. v napadnutých rozhodnutiach

konštatovala, že pribratý účastník bol vedený v registri poistencov žalovanej ako zamestnanec žalobcu
v období od 01.05.2012. Žalobca je zapísaný v registri zamestnávateľov vedeného prvostupňovým
orgánom od 01.06.2011.

3. Ďalej žalovaná vyzdvihla právny vplyv Nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o
uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby
a členov ich rodín, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, ako aj Nariadenia z 21. marca 1972,

ktorým sa stanovuje postup pri vykonávaní nariadenia (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov
sociálnehozabezpečenianazamestnancovaichrodiny,ktorísapohybujúrámcispoločenstva,povstupe
Slovenskej republiky do Európskej únie na napadnuté rozhodnutie.Následne poukázala na nové koordinačné nariadenia, t.j. Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a
Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej na účely
rozsudku len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.

987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa vykonáva základné nariadenie (ďalej na účely rozsudku len
„vykonávacie nariadenie“), ktoré sa uplatňujú od 01.05.2010.

4. V súvislosti s prejednávanou vecou žalovaná najmä poukázala na čl. 13 základného nariadenia,
ktorý ako kolízna norma vymedzuje právny poriadok, ktorému podlieha osoba vykonávajúca činnosti s

charakterom práce v dvoch alebo viacerých členských štátoch.
Vo vzťahu k pracovným činnostiam zanedbateľného rozsahu, tieto žalovaná vymedzila ako činnosti,
ktoré sa vykonávajú trvalo, avšak z hľadiska času a hospodárnej návratnosti sú nepodstatné.

5. Čo sa týka skutkového stavu, žalovanej bola doručená informácia z poľskej inštitúcie sociálneho
zabezpečenia (Zakład Ubezpieczeń Społecznych - ďalej na účely rozsudku len „poľský úrad ZUS“),

že v posledných rokoch vznikli firmy v iných členských štátoch, ktoré, hoci sprostredkujú pre poľských
samostatne zárobkovo činných osôb zamestnanie, tak sa zrejme chcú vyhýbať plateniu odvodov na
sociálne zabezpečenie ZUS z podnikania v Poľskej republike.
V uvedenej súvislosti prvostupňový orgán vykonal v priebehu roku 2013 viaceré kontroly u
zamestnávateľa (ďalej na účely rozsudku len „kontroly“, resp. všeobecne „kontrola“) so zameraním na

splnenie podmienok pre určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania (viď rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie vo veci Planzer Luxembourg Sarl sp.zn. C-73/06) ako aj na overenie reálneho
výkonu činností zamestnancov zamestnávateľa.

6. Z výsledkov hore uvedenej kontroly aj pre žalovanú vyplýva, že sídlo zamestnávateľa, uvedené vo

výpise z obchodného registra, nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti, a tiež sa
nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti pribratého účastníka ako zamestnanca.

7. V napadnutom rozhodnutí žalovaná konštatovala, že kontrolou zameranou na preverenie reálneho
výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky sa nepodarilo preukázať na základe

relevantných skutočností, že na pribratého účastníka ako zamestnanca žalobcu sa od 01.05.2012
vzťahuje slovenská legislatíva, a preto prvostupňový orgán rovnako ako aj žalovaná rozhodla, že
pribratému účastníkovi povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné
poistenie v nezamestnanosti od 01.05.2012 podľa slovenskej legislatívy nevzniklo.

II.
Konanie na prvostupňovom súde

A)
8. Proti rozhodnutiu žalovanej podal žalobca na Krajský súd v Prešove žalobu z 17.02.2014.

Najmä brojil proti nezákonnosti napadnutého ako aj prvostupňového rozhodnutia, ich
nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, pričom poukazoval na porušenie zásady dvojinštančnosti konania
a na princíp tzv. dobrej verejnej správy. Ďalej žalobca poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie nebolo
vydané v zákonnej lehote a bol porušený princíp rovnakého zaobchádzania. Rovnako mal za to,
že kontrola vykonaná zo strany správneho orgánu ohľadne skúmania výkonu činnosti zamestnancov

žalobcu bola vykonaná nezákonne, nakoľko do kompetencie žalovanej, resp. jej pobočky, nepatrí
kontrola výkonu práce a pracovnoprávnych vzťahov.

9. Žalobca v žalobách odkázal na Praktickú príručku - právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na
zamestnancov v Európskej únii, európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku (ďalej na účely

rozsudku len „príručka“), podľa ktorej je podľa názoru žalobcu uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k
právnemu posúdeniu zamestnancov žalobcu legislatíva Slovenskej republiky, nakoľko sa na jej území
nachádza registrované sídlo podnikania.

10. Žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Vo

svojich argumentoch vychádzala z citácie relevantných ustanovení základného nariadenia ako aj
vykonávacieho nariadenia.

B)11. Uznesením Krajského súdu v Prešove z 05.12.2014 č.k. 5S/22/2014-22 krajský súd pribral do
konania zamestnanca žalobcu - pán G. X..

12. Krajský súd v Prešove ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie a po vykonanom
pojednávaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu
zamietol, a to z nižšie uvedených dôvodov.

13. Krajský súd v prvom rade zdôraznil ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktoré za žalobcu

definujú fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach. Z ust. § 250
ods. 2 O.s.p. nesporne vyplýva, že fyzická osoba alebo právnická osoba musí tvrdiť (procesne), že bola
ukrátená na svojich právach. K ukráteniu musí dôjsť na subjektívnych právach žalobcu. Pojem „svojich
právach“ je potrebné vysvetľovať reštriktívne. Musí ísť o práva a nie o záujmy alebo oprávnené záujmy.
Toto subjektívne právo sa opiera alebo vychádza zo všeobecne záväzného právneho predpisu, pričom
žalobca v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí,

netvrdí žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Je pravdou, že napadnutými rozhodnutiami neboli
dodržané procesné lehoty, tieto procesné pochybenia však podľa názoru súdu nemajú vplyv na
zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by
žalobca nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
Namietané nezákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej bez uvedenia konkrétnych porušení

jeho subjektívnych práv je pre rozhodnutie vo veci irelevantné. Je nesporné, že žalobca ako
zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie
v nezamestnanosti, avšak krajský súd je toho názoru, že napadnutým, ani prvostupňovým rozhodnutím
nemohlo byť zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu.

14. Žalobca v žalobných námietkach namietal skôr iné porušenia ako svojich subjektívnych práv ako
účastníka konania, a to porušenie práv zamestnancov. Aj keby napadnutými rozhodnutiami alebo
postupom správnych orgánov boli porušené právne predpisy Slovenskej republiky alebo nariadenia
Rady (EHS) z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nepochybne vyplýva žalobcovi
povinnosť tvrdenia o porušení jeho subjektívnych práv.

15. Krajský súd nepovažoval za opodstatnené ani námietky spochybňujúcu oprávnenie žalovanej a
prvostupňového správneho orgánu vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu
zamestnania jeho zamestnancami a porušenie zásady dvojinštančnosti konania.

16. Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a pri aplikácii § 250j
ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol.

III.
Odvolanie žalobcu/stanoviská

A)
17. Vo včas podanom odvolaní z 02.03.2015 (č.l. 34) proti rozsudku krajského súdu žalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol v zmysle § 205 O.s.p. ako odvolacie dôvody:
- prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 205

ods. 2 písm. d/ O.s.p.] a
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2 písm.
f/ O.s.p.].

18. Následne odvolací súd sumarizuje odvolacie dôvody žalobcu:

- postupom žalovanej boli porušené aj subjektívne práva žalobcu, najmä porušenie práva na spravodlivý
proces, ktoré zahŕňa aj právo na zákonné administratívne konanie, právo na fungovanie verejnej správy
na princípe tzv. dobrej správy, právo na dodržanie základných zásad správneho konania, pričom žalobca
namieta aj porušenie svojho subjektívneho práva vlastniť majetok, práva na podnikanie za rovnakých
podmienok ako domáce subjekty a právo na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou,

- žalobca nesúhlasí s odôvodnením rozhodnutia, že nedošlo k porušeniu princípu dvojinštančnosti
konania, žalovaná vo svojom odvolacom rozhodnutí pojednáva o skutočnostiach, ktoré neboli
predmetom dokazovania v prvostupňovom konaní a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu,
predovšetkým argumenty žalovanej súvisiace s nepreukázaním registrovaného miesta podnikania.Týmto postupom bolo žalobcovi odňaté jeho subjektívne právo brániť sa proti rozhodnutiu orgánu
verejnej správy,
- opätovne poukazuje na nezákonnosť vykonanej kontroly, najmä z dôvodu nedostatku kompetencie

žalovanej na jej uskutočnenie, ako aj spôsob výkonu kontroly,
- žalobca má za to, že závery žalovanej o absencii reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu
neobstoja z právneho ani skutkového hľadiska, nakoľko zamestnanci žalobcu pracujú mimo sídla,
z preberania a distribúcie letákov má zamestnávateľ vyhotovené fotografické záznamy a vedú sa
dochádzkové listy, čo jednoznačne preukazuje reálny výkon činnosti na území Slovenskej republiky,

žalobca predložil tzv. reporty - dochádzky jednotlivých zamestnancov do práce,
- ďalej žalobca uviedol, že je registrovaným platcom DPH a pravidelne daňovému úradu podáva súhrnné
výkazy a podáva aj daňové priznanie na daň z príjmu, z ktorých vyplýva, že žalobca reálne vykonáva
činnosť,
- žalobca namietal, že sa krajský súd nevysporiadal s ďalšími jeho argumentmi ako porušenie princípu
rovnakého zaobchádzania, či neprípustnou retroaktivitou,

- v odvolaní ďalej žalobca poukazuje na to, že žaloba bola z hľadiska účelnosti a rýchlosti podaná
len žalobcom ako zamestnávateľom, no v celom rozsahu aj v záujme a na prospech jeho dotknutého
zamestnanca.

19. Žalobca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil alternatívne

aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal žalobcovi náhradu
trov konania.

B)
20. Z vyjadrenia žalovanej (č.l. 40) z 19.03.2015 vyplýva, že žalobca v odvolaní neuviedol také námietky

ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutých rozhodnutí.
Žalovaná sa naďalej pridržiava svojho písomného vyjadrenia, v ktorom zaujala stanovisko ku každej
námietke žalobcu obsiahnutej v žalobe.

21. Ďalej žalovaná vo vyjadrení uviedla nasledovné:

- žalovaná nerozhoduje o odvodovej povinnosti žalobcu, ale o zániku sociálneho poistenia jeho
zamestnancov podľa slovenskej legislatívy, čo má za následok, že za týchto zamestnancov nebol
povinný platiť poistné, žalobca tým však nie je dotknutý na majetkových právach, žalovaná žalobcovi
nebráni využívať právo na podnikanie a dosahovanie zisku,
- žalovaná má za to, že na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej

republiky nepostačuje len formálnym spôsobom deklarovať podnikanie,
- ako inštitúcia zodpovedná za uplatňovanie koordinačných nariadení je toho názoru, že pri posudzovaní
žiadosti je povinná preskúmať aj charakter činnosti danej spoločnosti,
- žalovaná neargumentuje tým, že je oprávnená vstupovať do pracovnoprávnych vzťahov, ale poukazuje
na skutočnosť, že je oprávnená kontrolovať splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v

súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia.

22. Záverom žalovaná požiadala, aby odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok krajského
súdu ako vecne správny.

IV.
Prejudiciálne konanie

23. Z dôvodu podania prejudiciálnej otázky týkajúcej sa výkladu dotknutých ustanovení práva Európskej
únie Súdnemu dvoru bolo konanie o odvolaní žalobcu vedené na Najvyššom súde Slovenskej republiky

uznesením z 28.06.2016, sp.zn. 1Sžso/29/2015, prerušené.

24. Súdny dvor prejudiciálnu otázku akceptoval a svoju odpoveď prostredníctvom rozsudku sp.zn.
C-89/16 z 13.07.2017 zaslal konajúcemu senátu Najvyššieho súdu v nasledujúcom znení:
„Článok 13 ods. 3 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o

koordináciisystémovsociálnehozabezpečenia,zmenenéhoadoplnenéhonariadením(EÚ)Európskeho
parlamentu a Rady č. 465/2012 z 22. mája 2012, sa má vykladať v tom zmysle, že s cieľom určiť
vnútroštátnu právnu úpravu uplatňujúcu sa v zmysle tohto ustanovenia na osobu, akou je žalobca vo
veci samej, ktorý je zvyčajne zamestnancom v jednom členskom štáte a samostatne zárobkovo činnouosobou v druhom členskom štáte, je potrebné zohľadniť požiadavky uvedené v článku 14 ods. 5b a
článku 16 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým
sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004, zmeneného a doplneného nariadením

č. 465/2012.“

V.
Právne názory odvolacieho súdu

25. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)
v intenciách rozsudku sp.zn. C-89/16 Súdneho dvora a v medziach čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii a čl. 267 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
vyhodnotil listinné dôkazy obsiahnuté v súdnom ako aj v priloženom administratívnom spise, preskúmal
rozsudok krajského postupom podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (v texte rozsudku
tiež „O.s.p.“) s prihliadnutím na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny

poriadok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní, a po neverejnej porade senátu jednomyseľne
(§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k nižšie odôvodnenému záveru, že odvolanie nie
je dôvodné, a preto rozsudok krajského súdu postupom podľa§ 219 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1
O.s.p. ako vo výroku vecne správny potvrdil.

26. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä
čl. 46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (v
preskúmavanej veci žalobcu), t.j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae)
v medziach čl. 13 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, vybrať si podľa Občianskeho
súdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu správcu dane.

27. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho
prieskumu rozhodnutí správneho orgánu Najvyšší súd celkom zdôrazňuje, že podstatou súdneho
odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania
napadnutého rozhodnutia, je skutková otázka, či na základe podkladov získaných žalovanou počas

vykonaných kontrol zamestnávania zahraničných pracovníkov na území Slovenskej republiky boli
dostatočne preukázané skutočnosti opodstatnene nasvedčujúce záveru, že žalobcovi príslušné
poistenia v zmysle zák.č. 461/2003 Z.z. zanikli.

28. V prejednávanom prípade je však potrebné sa v prvom rade vysporiadať s otázkou, či vydaním

napadnutých rozhodnutí došlo k porušeniu subjektívnych práv žalobcu a či je žalobca aktívne procesne
legitimovaný na podanie žaloby na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovanej týkajúce sa zániku
príslušných poistení zamestnancov žalobcu podľa slovenskej legislatívy. Týmito otázkami sa správne
zaoberal aj krajský súd.

29. Po preverení podmienok konania v súvislosti s hore položenými otázkami Najvyšší súd vopred
avizuje, že po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd s
prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to,
aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou

dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré
vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s
ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty
prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení
následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia rozsudku krajského

súdu a doplnenia svojich odlišných, resp. doplňujúcich zistení a záverov zistených v odvolacom konaní.

30. Na prvom mieste musí Najvyšší súd zdôrazniť, že žalobca svoje odvolanie oprel o odvolacie
dôvody týkajúce sa neúplne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia, avšak
vo vzťahu k porušeným subjektívnym právam svojho zamestnanca. Námietky o nezákonnosti kontroly

vykonanej žalovanou, porušení princípu rovnakého zaobchádzania, nepreukázaní registrovaného
miesta podnikania, či absencii reálneho výkonu činnosti zamestnancami nie sú preto vo vzťahu k
porušeniu subjektívnych práv žalobcu relevantné, a to z nasledovných dôvodov.31. Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. aktívne legitimovanou na podanie žaloby na preskúmanie rozhodnutia
správneho orgánu je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola na svojich právach
ukrátená rozhodnutím správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia.

Žiaden subjekt, okrem zákonných výnimiek, ktoré v tomto súdnom prieskume nie sú naplnené, nie
je aktívne legitimovaný na podanie takej žaloby v prospech ochrany subjektívnych práv inej osoby.
So zreteľom na ustanovenie § 247 ods. 1 O.s.p. je nutné považovať za podstatnú náležitosť žaloby
aj konkrétne tvrdenie žalobcu o tom, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím
správneho orgánu, pričom musí ísť o jeho subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak

môže byť posúdená otázka aktívnej legitimácie žalobcu.

32. Ako už Najvyšší súd zdôraznil v predchádzajúcich rozhodnutiach (sp.zn. 9Sžso/117/2015,
9Sžso/166/2015) žalobu podľa § 247 a nasl. O.s.p. môže podať len ten, kto bol správnym rozhodnutím
ukrátený na svojich právach a nielen na svojom záujme. V správnom súdnictve pri rozhodovaní o
žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov súd poskytuje ochranu iba subjektívnym žalobcovým

právam.

33. Žalobca v odvolaní tvrdil, že boli porušené jeho subjektívneho práva, a to právo na spravodlivý
proces, zahŕňajúce právo na zákonné administratívne konanie, právo na fungovanie verejnej správy
na princípe tzv. dobrej správy, právo na dodržanie základných zásad správneho konania, ako aj

právo vlastniť majetok, právo na podnikanie za rovnakých podmienok ako domáce subjekty a právo
na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou nie sú dostatočným dôvodom na vyslovenie záveru o
nesprávnosti rozhodnutia krajského súdu či nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ak nie
sú podložené konkrétnymi zásahmi. Nestačí porušenie tvrdiť, je nutné o aj preukázať. Žalobca
žiadnym spôsobom nepreukázal, akým spôsob napadnuté rozhodnutie o nevzniku povinného poistenia

zamestnanca zasahujú do práva vlastniť majetok či práva na dosahovanie zisku žalobcu ako
zamestnávateľa. Žalobcovi nebola napadnutým rozhodnutím zakázaná podnikateľská činnosť, ani právo
zamestnávať zamestnancov, a to či už občanov Poľskej republiky alebo Slovenskej republiky. Ani tieto
odvolacie námietky preto nemožno považovať za dôvodné.

34. Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením krajského súdu, že z obsahu žaloby jednoznačne vyplýva,
že žalobca nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv, ale porušenie práv zamestnancov, keď
okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí a porušenia zásady
dvojinštančnosti konania žiadne porušenie jeho subjektívnych práv netvrdil. Vo vzťahu k nedodržaniu
zákonnej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí považuje odvolací súd za správne tvrdenie

krajského súdu, že nedodržanie procesných lehôt nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí.
Rovnako ako správne uviedol krajský súd nebolo preukázané ani porušenie zásady dvojinštančnosti
konania, a to vo vzťahu k námietkam žalobcu ako zamestnávateľa. S ohľadom na vyššie uvedené musí
odvolací súd konštatovať správnosť záveru krajského súdu o tom, že žalobca nebol procesne aktívne
legitimovanou osobou v zmysle § 247 O.s.p.

35. Vo vzťahu k aktívnej legitimácii žalobcu si odvolací súd dovolí odkázať na rozsudok Najvyššieho
súdu v obdobnej právnej veci z 26.07.2017, sp.zn. 9Sžso/166/2015, od ktorého záverov nevidí odvolací
súd dôvod sa odchýliť:
„Rovnako za správne považoval odvolací súd závery krajského súdu o tom, že žalobca nebol aktívne

hmotnoprávne legitimovanou osobou. Pokiaľ žalobu žalobcu v 1. rade zamietol, rozhodol správne,
pretože žalobca v 1. rade nielenže nenamietal porušenie svojich subjektívnych práv (namietal porušenie
práv žalobcov v 2. až v 4. rade - zamestnancov), ale rozhodnutiami Sociálnej poisťovne nebolo
zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu v 1. rade. V prípade bezdôvodného odvedenia poistného, by
bolo poistné zamestnávateľovi v zmysle § 145 zákona o sociálnom poistení vrátené. Ani odvolací súd

žiadny zásah do majetkovej sféry žalobcu v 1. rade nezistil. Prichádzal do úvahy len zásah do majetkovej
sféry žalobcov v 2. až v 4. rade - zamestnancov.“
Odvolací súd preto v zmysle § 250ja ods. 3 veta druhá v spojení s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozhodnutie
krajského súdu.

36. Záverom má odvolací súd za potrebné v krátkosti sa vyjadriť k postaveniu zamestnanca ako
pribratého účastníka v konaní.37. Podľa § 250 ods. 1 O.s.p. sú účastníkmi konania žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením
priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením
správneho rozhodnutia dotknuté. Z obsahu predloženého spisového materiálu je zrejmé, že žaloby boli

podané len žalobcom a nie jeho zamestnancom, a to ani prostredníctvom jeho právneho zástupcu. Aj
keď žalobca argumentoval, že žaloby boli podané len žalobcom z hľadiska hospodárnosti a rýchlosti,
nič to nemení na procesnom postavení zamestnanca ako pribratého účastníka v konaní. Zamestnanec
(pribratý účastník) sa stal účastníkmi súdneho konania len na základe uznesenia krajského súdu o jeho
pribratí, a preto je potrebné naňho nahliadať len ako na pribratého účastníka. Pribratím účastníka do

konania však nie je možné odstrániť nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu.

38. Ustanovenie § 250 ods. 1 O.s.p. je vo vzťahu k pribraným účastníkom konania potrebné vykladať
tak, že ide predovšetkým o zabezpečenie práv takýchto účastníkov byť informovaný o prípadnej zmene
v ich právach a povinnostiach, ktorá môže byť spôsobená prípadným zrušením žalobou napadnutých
rozhodnutí správnych orgánov. Zamestnanec bol do konania pribratý z dôvodu, že by ako účastník

správneho konania mohol byť dotknutý prípadným zrušením napadnutého rozhodnutia žalovanej, čo
bezpochyby nenahrádza absenciu jeho aktivity smerujúcu k podaniu žaloby.

39. Vo svetle uvedeného nie je dôvodná ani odvolacia námietka žalobcu, že žaloba bola podaná v
celom rozsahu aj v záujme zamestnanca a na jeho prospech. Tento záver podporuje aj skutočnosť, že v

správnom konaní nebolo pribratým účastníkom podané ani odvolanie voči prvostupňovému rozhodnutiu.

40. K námietke žalobcu týkajúcej sa arbitrárnosti rozhodnutia odvolací súd poukazuje na to, že krajský
súd sa v odôvodnení zaoberal pre prejednávanú vec relevantnými právnymi otázkami, a to najmä
aktívnou procesnou legitimáciou žalobcu, a preto nemožno rozhodnutie, v ktorom krajský súd nedal

odpoveď na všetky žalobcom nastolené otázky za arbitrárne a nedostatočne odôvodnené.
V tejto súvislosti Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného

súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m.m. IV. ÚS 112/05,
I. ÚS 117/05). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecných súdov nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a
nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (II. ÚS 134/09,

I. ÚS 417/08, III. ÚS 465/2016).

VI.

41.PreúplnosťpovažujeNajvyššísúdzapotrebnéuviesť,žeodvolaniežalobcuneobsahuježiadnenové

skutočnosti, právne významné pre uvedené konanie, s ktorými by sa krajský súd v rámci svojho konania
nezaoberal. Argumenty a námietky uvedené žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho
orgánu preukazujúce dôvodnosť zrušenia napadnutého rozhodnutia a tie uplatnené v odvolaní, sú
obsahovo totožné. Odvolacie námietky žalobcu preto nie sú spôsobilé privodiť zmenu rozhodnutia
krajského súdu, nakoľko sa krajský súd dostatočným spôsobom vysporiadal s argumentmi žalobcu a

na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a správneho právneho posúdenia dospel k záveru o
potrebe zamietnutia žaloby. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi zistenými v súdnom konaní o tom, že
žalobcove subjektívne práva neboli správnym rozhodnutím priamo dotknuté a jeho námietky dôvodné.

42. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok

žalobcu a stanoviska žalovanej ako aj s prihliadnutím na závery vyššie uvedené a citovanú judikatúru
(sp.zn. 9Sžso/117/2015, 9Sžso/166/2015), od ktorej záverov nie je v prejednávanej veci dôvod sa
odchýliť, s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p. s oznámením
termínu vyhlásenia rozsudku postupom podľa §156 ods. 1 a 3 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo
výroku rozsudku.

43. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 3 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,
lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni
súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle §
250i ods. 2 O.s.p. (úprava povinnosti zaplatiť poistné je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v konanínebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla
potreba pojednávanie nariadiť.

44. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s §
250k ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na náhradu trov tohto
konania, čo v tomto súdnom prieskume nenastalo, a preto odvolací súd žalobcovi právo na náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).