Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. august 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/514/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114223700
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3114223700.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a sudkýň

JUDr. Oľgy Lichnerovej a Mgr. Zuzany Holúbkovej v právnej veci žalobkyne: E. F., nar. XX.XX.XXXX,
bytom J. S., S. XX, proti žalovanému: Z., s.r.o., so sídlom v I., ul. Z. XX, IČO: XXXXXXXX, o zrušenie
rozhodcovského rozsudku a iné, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 26.
mája 2016, č.k. 17C/270/2014-127 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu v napadnutých vyhovujúcich častiach - vo výrokoch I. a II. a v súvisiacom výroku o
náhrade trov konania IV. p o t v r d z u j e .

Žalobkyni vo vzťahu k žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie zrušil rozhodcovský rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., spisová značka SR:04582/14
zo dňa 25.09.2014 vydaný rozhodcom JUDr. A. X. (výrok I.) Žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť
žalobkyni sumu 554,41 eur (výrok II.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok III.). Žalobkyni náhradu
trov konania nepriznal (výrok IV.).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala zrušenia
rozhodcovskéhorozsudkuStálehorozhodcovskéhosúduspoločnostiS.X.spisováznačkaSR:04582/14
zo dňa 25.09.2014 vydaného rozhodcom JUDr. A. X. a určenia, že rozhodcovská doložka uvedená ako
súčasť zmluvy č. XXXXXXXXX zo dňa 31.10.2011 je neprijateľná, ďalej tiež určenia, že Zmluva o úvere
č. XXXXXXXXX zo dňa 31.10.2011 uzatvorená medzi stranami je neplatná a v konečnom dôsledku
žiadala uložiť povinnosť žalovanému vydať jej bezdôvodné obohatenie vo výške 554,41 eur. Zároveň
uplatnila aj právo na náhradu trov konania. Dôvodila tým, že zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou

a zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
Na základe nej jej poskytol žalovaný sumu 500,- eur, pričom ona mu uhradila celkovo sumu 1.054,41
eur. Predmetná zmluva je však absolútne neplatná a úver bol navyše pre porušenie uvedeného zákona
bezúročný a bez poplatkov. Zmluva takisto obsahuje aj neprijateľné zmluvné podmienky. Žalovaný
postupoval voči nej bez odbornej starostlivosti a v rozpore s dobrými mravmi. Tvrdila, že v zmluve nie je
uvedená RPMN a ročná úroková sadzba. Na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky rozhodcovskej
doložky rozhodca JUDr. A. X. dňa 30.09.2014 vydal rozhodcovský rozsudok sp.zn. SR 04582/14, ktorým

ju zaviazal zaplatiť žalovanému dlžnú sumu spolu s úrokom 0,25 % denne, vrátane neprimeranej
zmluvnej pokuty. Rozhodca vôbec nezohľadnil právo žalobkyne na ochranu spotrebiteľa. Je vystavená
permanentnému stresu z možnej exekúcie na základe vydaného rozhodcovského rozsudku, domáha sa
jeho zrušenia. Pri uzatváraní úverovej zmluvy ju žalovaný fakticky donútil podpísať aj zmenku, nakoľkoto bolo podmienkou pre poskytnutie úveru. V priebehu splácania sa dostala do finančnej tiesni, a preto
ho požiadala o poskytnutie nového splátkového kalendára s nižšou mesačnou splátkou, za čo si tento
vyúčtoval poplatok 78,- eur, teda vo výške jednej splátky. Nakoniec však výšku mesačnej splátky

neupravil, iba jej odložil splácanie o pár mesiacov. Napokon z dôvodu svojich finančných problémov
nemohla úver splácať, chodili jej domov všelijaké listy. Navštívila aj mediačné centrum v I.. Išlo však
o miestnosť v robotníckej ubytovni. Bol tam prítomný pracovník tohto centra a pracovník žalovaného.
Mediačný pracovník skoro nič nepovedal. Uzavreli výšku dlhu na približne 900,- eur, avšak o 20 minút
neskôr ju žalovaný telefonicky kontaktoval a uviedol, že jej dlh je 1.200,- eur. Žalovanému zaplatila

celkovo do dňa podania žaloby sumu 1.054,41 eur a po podaní žaloby jej bola zrazená ďalšia splátka
vo výške 78,- eur, celkovo mu teda zaplatila 1.132,41 eur. Na základe rozhodnutia súdu v tomto konaní,
boli nakoniec zrážky z jej mzdy zastavené. Spoločnosť Z. S. sa jej vyhrážala opakovane exekúciou.
Žalovaný dokonca kontaktoval aj jej suseda J. S. listom, ktorý môže súdu predložiť. Spoločnosť Z. S.
volala aj k jej zamestnávateľovi. V minulosti nikdy nepodnikala a ani v súčasnosti nepodniká. V čase
uzatvorenia úverovej zmluvy bola zamestnaná u rovnakého zamestnávateľa, u ktorého pracuje aj teraz.

Ide o obchodnú spoločnosť K., pracuje ako operátorka vo výrobe. Nikdy si nezabezpečovala žiadne
pracovné pomôcky alebo iné veci v súvislosti s jej zamestnaním. Všetko jej poskytne zamestnávateľ.
Úver si brala kvôli nedoplatku za plyn, ktorý im vznikol. Dôvod, prečo si berie úver, uviedla aj pracovníčke
žalovanéhopaniK.,ktorázanehokonalapriuzatváraníúverovejzmluvy.Bolotovkancelárii žalovaného
v P. v J.. Úver bol poskytnutý tak, že si deň vopred telefonicky dohodla stretnutie. Na stretnutie musela

priniesť aj papier, ktorý jej dala pani K., a na ktorom bolo potrebné overiť na matrike podpis. S týmto
papierom prišla k nej. Tá jej dala podpísať ňou vyplnenú úverovú zmluvu. Nevie si vysvetliť, z akého
dôvodu uviedla, že úver bol braný za účelom zamestnania, keďže to bolo v rozpore s tým, čo jej uviedla.
Celkovo bola u nej v kancelárii asi 15 minút. Po podpise zmluvy jej dala v hotovosti sumu 500,- eur.
Nepamätá sa, kedy jej bol doručený rozhodcovský rozsudok. Tento jej však bol doručený, rovnako ako

návrh na začatie rozhodcovského konania. K nemu sa nevyjadrila. Na rozhodcovskom konaní nebola,
nikde ju nevolali. Po doručení rozhodcovského rozsudku asi o 2 alebo 3 týždne podala túto žalobu. V
súčasnosti žalovaný ako oprávnený žiadal o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, avšak súd jeho
žiadosť zamietol.

3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Dôvodil, že preskúmanie veci z hmotnoprávnej stránky v konaní
o zrušenie rozhodcovského rozsudku je vzhľadom na právnu úpravu vylúčené. Žaloba o zrušenie
rozsudku rozhodcovského súdu nie je ani riadnym ani mimoriadnym opravným prostriedkom. Účelom
konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku je umožniť ešte v inom konaní, ako v konaní o
výkon rozhodnutia, súdne preskúmanie toho, či boli splnené základné podmienky pre prejednanie a

rozhodnutie veci rozhodcom, a či bola dodržaná zákonnosť. Ak by mal súd totiž v rámci konania o
zrušenie rozsudku rozhodcovského súdu preskúmať aj jeho správnosť, právna úprava rozhodcovského
konania by stratila zmysel. V tomto smere poukázal na nález Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 335/2010
a rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 33 Cdo 2675/2007. Pri uzatváraní úverovej
zmluvy sa súčasne zmluvné strany dohodli, že pre prípad, ak by došlo k sporu vyplývajúcemu zo

zmluvy, uzatvoria nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu a nie rozhodcovskú doložku. Zmluvné strany dňa
22.06.2012 pristúpili k podpisu samostatnej nevýhradnej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva
síce je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, avšak predstavuje samostatný dokument, ktorý je
osobitne podpísaný oboma stranami. Žalobkyňa v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy nemala k jej
obsahu žiadne výhrady. S rozhodcovskou zmluvou sa riadne oboznámila, jej ustanoveniam porozumela

a túto skutočnosť na znak súhlasu potvrdila vlastnoručným podpisom. Zároveň vyhlásila, že bola
pred uzavretím rozhodcovskej zmluvy osobitne poučená o dôsledkoch jej uzavretia, k čomu pripojila
svoj vlastnoručný podpis. V zmysle rozhodcovskej zmluvy sa dohodli riešiť všetky spory vzniknuté
z predmetných zmlúv o úvere buď pred Stálym rozhodcovským súdom spoločnosti S. alebo pred
príslušným všeobecným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde.

Z toho dôvodu neprichádza do úvahy ani aplikácia ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého sa za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve považujú
najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nakoľko žalobkyňa nie je spotrebiteľom
a so žalovaným uzatvorila nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu. V prípade predmetnej zmluvy sa teda

jedná o individuálne dojednanú podmienku, v prípade ktorej nemôže ísť o podmienku neprijateľnú v
zmysle naznačovanom žalobkyňou. Navyše z dôvodu existencie samostatného dokumentu má dlžník
navýber,čisarozhodcovskéhokonaniazúčastní,alebonie.Rozhodcovskázmluvabolauzavretáplatne,
v zmysle vtedy platných právnych predpisov a nemožno mať teda žiadne pochybnosti o jej legitímnosti.Tiež spochybňuje dodržanie zákonnej 30 dňovej lehoty na podanie žaloby na zrušenie rozhodcovského
rozsudku podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a navrhuje, aby konajúci súd preveril,
kedy bol žalobkyni rozsudok doručený. Zmluva o úvere nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a

ani spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalobkyňa vstúpila do právneho vzťahu na základe vyhlásenia,
že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon zamestnania, a teda nie na svoju súkromnú
potrebu. Prehlásila, že informácie, ktoré poskytla žalovanému pred uzavretím zmluvy, sú pravdivé,
tiež, že zmluvu uzatvorila slobodne, vážne, zrozumiteľne a nie v tiesni, ani za nápadne nevýhodných
podmienok, čo potvrdzuje svojím podpisom. Vyhlásila, že akékoľvek jej tvrdenie v budúcnosti o tom,

že nebola oboznámená s podmienkami zmluvy, bude na jej ťarchu a nebude považované za právne
relevantné. Zmluva o úvere umožňuje aj iný obsah vyhlásenia v podobe poskytnutia úveru na účel
zamestnania, podnikania alebo iného účelu. Dôležité je, na aký účel bol úver poskytnutý, a nie na aký
účeldlžníkposkytnutépeňažnéprostriedkyvskutočnostipoužil.Jepotrebnétiežzdôrazniť,žežalobkyňa
podľa zmluvných vyhlásení z vlastnej vôle vstúpila do zmluvných vzťahov za účelom poskytnutia
peňažných prostriedkov na výkon zamestnania a toto vyhlásenie potvrdila svojím podpisom. Oblasť

predmetu podnikania žalovaného je charakterizovaná ako rýchle "pôžičky", kde nie je žiaden čas na
preukazovaniepravdivostizmluvnýchvyhláseníklientov.Akbytietovyhlásenianapokonbolinepravdivé,
má klient k dispozícii viacero právnych inštitútov na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (§
49a Občianskeho zákonníka - dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu pre uvedenie do
omylu; § 507 Obchodného zákonníka: ak má dlžník poskytnuté peňažné prostriedky podľa zmluvy

použiť iba na určitý účel a dlžník ich použije na iný účel, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a
požadovať, aby dlžník vrátil bez zbytočného odkladu použité a nevrátené prostriedky s úrokmi.). V
prípade postavenia žalovaného treba akcentovať aj jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu
so žalobkyňou vstupoval. Jeho argumantácia v tomto smere je napokon v plnom súlade s judikatúrou
Európskeho súdneho dvora v oblasti práva na ochranu spotrebiteľa, na ktorú zjavne "zabudla" poukázať

žalobkyňa. Pri výklade pojmu spotrebiteľ je potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany. Ak dodávateľ
koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že
mala postavenie spotrebiteľa. Obdobne, pokiaľ spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom (alebo v
tomto smere uvedie dodávateľa do omylu), je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod, a
nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože dobrá viera

je všeobecným princípom zmluvného práva. Analogicky, ak žalobkyňa v zmluve o úvere uviedla a aj
podpísala, že poskytované peňažné prostriedky sú na účel výkonu jeho zamestnania, treba chrániť
dobrú vieru žalovaného a žalobkyni nepriznať právne postavenie spotrebiteľa. Vzájomný právny vzťah
účastníkov konania je teda obchodnoprávny a uplatnenie právnych noriem s cieľom ochrany spotrebiteľa
nie je vôbec na mieste. Zmluva o úvere je platná a opätovnému preskúmaniu zmluvy o úvere bráni

prekážka res iudicata, a teda nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu, tak ako tvrdí žalobkyňa, ktorá
teda žalovanému plní na základe platného právneho úkonu.

4. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 41 ods. 1, § 40 ods. 1 písm. j/,
§ 40 ods. 2, § 33 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 1 ods. 1, 2, § 2 písm. a/, b/,

d/, i/, j/, § 9 ods. 1, § 9 ods. 2 písm. i/, § 9 ods. 2 písm. j/, k/, y/, § 11 ods. 1 písm. a/ zák. č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 4, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods.
2, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku, s odkazom
na ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalovaným poskytnutý úver žalobkyni posúdil
ako úver spotrebiteľský, na ktorý dopadá aplikácia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

Z výpovede žalobkyne je zrejmé, že táto úver nečerpala na účely podnikania, ale kvôli nedoplatku
na plyn, čo uviedla osobe konajúcej za žalovaného, teda veriteľovi. Z rozhodovacej činnosti súdu mu
je známe, že žalovaný, poskytovateľ tzv. nebankových úverov, využíva rôzne obchodné praktiky vo
svoj prospech, pričom za niektoré z nich bol postihovaný aj v správnom konaní (napr. rozhodnutím
Slovenskej obchodnej inšpekcie č. SK/0755/99/2012, SK/0756/99/2012 z 27.05.2013 bola mu uložená

pokuta vo výške 30.000,- eur pre porušenie zákazu nekalých obchodných praktík, kedy sa dopustil
obdobnéhokonania,keďzaškrtnutímpolíčkavúverovejzmluve,majúcehosvedčiťoposkytnutíúveruna
výkon povolania spotrebiteľa, bez reálneho stotožnenia povolania spotrebiteľa a zistenia, aký konkrétny
súvis s takýmto povolaním či predmetom činnosti spotrebiteľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má,
ako poskytovateľ úveru, nedodržal úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti zodpovedajúcu čestnej

obchodnej praxi či všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti. V danom prípade
išlo o dlžníkov, ktorí boli invalidnými dôchodcami). Právnym názorom, ku ktorému súd dospel na základe
vyššie uvedených dôvodov, tak dochádza aj naplneniu ustanovenia § 54 ods.2 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľapriaznivejší. Súd pritom nemá pochybnosť o tom, že úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou. Je
nepochybné, že táto spĺňa definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka. Pri
jej uzatváraní žalovaný konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti a žalobkyňa je fyzickou

osobou a nekonala v rámci podnikateľskej činnosti (žalobkyňa nikdy nebola podnikateľkou). Preto je
argumentácia žalovaného o tom, že nejde o spotrebiteľský vzťah úplne nedôvodná. Nad rámec potreby
tohto odôvodnenia súd uvádza, že z výsluchu žalobkyne takisto vyplýva, že v súvislosti so zmluvným
vzťahom strán sporu je táto vystavovaná agresívnej obchodnej praktike. Podľa vyjadrenia žalobkyne
ju tretia osoba (zjavne znalá existencie právneho vzťahu medzi účastníkmi konania), a to obchodná

spoločnosť Platiť sa oplatí s.r.o. kontaktuje proti jej vôli, vyhrážala sa jej opakovane exekúciou, volala aj
k jej zamestnávateľovi. Žalovaný kontaktoval aj jej suseda J. listom, ktorý môže súdu predložiť. Takéto
konanie napĺňa znaky agresívnej obchodnej praktiky, uvedenej v bode 3 prílohy č.1 k zákonu č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov. Podľa neho vykonávanie vytrvalých a nechcených žiadostí telefonicky,
faxom,elektronickoupoštoualeboinýmidiaľkovýmimédiami,okremprípadovavrozsahuodôvodnenom

na účely vymáhania zmluvného záväzku, predstavuje agresívnu obchodnú praktiku. V rovnaký deň ako
strany uzatvorili úverovú zmluvu, uzatvorili aj Rozhodcovskú zmluvu. Na základe návrhu žalovaného
rozhodcovský súd dňa 25.09.2014 vydal napadnutý rozhodcovský rozsudok. Predmetom konania bol
nesplnený záväzok žalobkyne voči žalovanému na základe úverovej zmluvy. Rozhodcovský súd priznal
žalovanému plnenie zo zmenky, pričom zmluvný vzťah medzi účastníkmi nepovažoval za spotrebiteľský.

Takisto úver nepovažoval za spotrebiteľský úver podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže
žalobkyni nepriznal postavenie spotrebiteľky. Po zistení, že žalobkyňa uplatnila svoje právo včas podľa
§ 41 ods.1 zákona o rozhodcovskom konaní (v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského
rozsudku), súd pristúpil ku skúmaniu dôvodnosti návrhu na zrušenie napadnutého rozhodcovského
rozsudku a dospel k záveru, že žaloba je v tejto časti plne dôvodná. V dôsledku nesprávneho právneho

názoru (záveru) rozhodcovský súd neposkytol žalobkyni ochranu práv spotrebiteľa, čím je naplnený
dôvod zrušenia tohto rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods.1 písm. j/ zákona o rozhodcovskom
konaní. Ak by rozhodcovský súd riadne aplikoval príslušné ustanovenia zákona o spotrebiteľských
úveroch a ustanovenia Občianskeho zákonníka, nemohol by priznať žalovanému žiadne plnenie.
Posúdenie predmetnej úverovej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere je nevyhnutné za účelom

správneho právneho posúdenia a zároveň za účelom poskytnutia zákonnej ochrany spotrebiteľovi. Zo
znenia úverovej zmluvy vyplýva, že v nej absentujú údaje o úrokovej sadzbe, o RPMN, o priemernej
RPMN, o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a o konečnej splatnosti
úveru, z ktorého dôvodu žalovanému ako veriteľovi nepatrí z tohto úverového vzťahu (úveru) žiadny
úrok ani poplatok, napriek čomu mu bol rozhodcovským rozsudkom priznaný. Rozhodcovský súd tak

vydaným rozhodcovským rozsudkom porušil ustanovenie § 33 ods.2 zákona o rozhodcovskom konaní,
podľa ktorého nemožno prisúdiť plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je v rozpore s ustanoveniami
všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa. Argumentácia žalovaného, že
súd v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku sa nemôže zaoberať hmotnoprávnou stránkou veci
je nesprávna, pričom odporuje nielen zneniu zákona, ale aj jeho účelu. Podľa citovaného ustanovenia §

40 ods.1 písm. j/ zákona o rozhodcovskom konaní sa účastník rozhodcovského konania môže domáhať
zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak pri rozhodovaní boli porušené všeobecne
záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa. Z tohto znenia je teda jednoznačne zrejmé, že
súd sa musí (a nie nemá) zaoberať hmotnoprávnou stránkou veci, pretože inak by nemohol posudzovať
a konštatovať porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa.

Žalobkyňa sa domáhala tiež zaplatenia sumy 554,41 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia a
zároveň neplatnosti úverovej zmluvy. Pokiaľ sa žalobkyňa zároveň domáha voči žalovanému finančného
plnenia majúceho základ v úverovej zmluve (ktorej neplatnosti sa domáha), a to aj pre prípad vydania
bezdôvodného obohatenia, otázkou jej platnosti sa súd zaoberal ako otázkou predbežnou. Preto
žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem na určení aj jej neplatnosti. Ak istina úveru je "preplatená",

môže sa dlžník domáhať vydania bezdôvodného obohatenia a stráca naliehavý právny záujem na
určení, že úverová zmluva je bezúročná a bez poplatkov, resp. že je neplatná. Súd po vykonaní
dokazovania nevzhliadol žiadny dôvod neplatnosti úverovej zmluvy. Zistil však, že úver poskytnutý na
základe tejto platnej úverovej zmluvy je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. V prvom rade
"bezúročnosť" a "bezpoplatkovosť" úveru nesúvisí s platnosťou úverovej zmluvy. Je len dôsledkom toho,

že v platnej úverovej zmluve nie sú uvedené zákonom požadované náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm.
a) až k), r) a y) zákona o spotrebiteľských úveroch a nemá predpísanú písomnú formu, alebo je v nej
nesprávne uvedená ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. Prijatie plnenia od
dlžníka z takejto úverovej zmluvy nie je bezdôvodným obohatením. Na druhej strane však prijatie plnenianad tento rámec (teda prijatie plnenia prevyšujúceho istinu úveru) už možno považovať za bezdôvodné
obohatenie, resp. získanie majetkového prospechu bez právneho dôvodu. Úverová zmluva, ktorú
uzatvorilistranysporu neobsahujeúdajoúrokovejsadzbe,oRPMN,opriemernejRPMN,ovýške,počte

a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a o konečnej splatnosti úveru. Námietky žalovaného,
že k dátumu konečnej splatnosti úveru je možné dospieť jednoduchým výpočtom, a to, ak začiatok
splatnosti úveru bol dohodnutý na určitý deň, je možné pri dohodnutom počte mesačných splátok
60 dospieť k určitému dátumu konečnej splatnosti úveru sú neopodstatnené, nakoľko takto nepriamo
uvedená konečná splatnosť úveru nespĺňa náležitosti v zmysle citovaných ustanovení. Na doplnenie

uvedeného súd uvádza, že požiadavka na uvádzanie konečnej splatnosti úveru bola zavedená zákonom
č. 568/2007 Z.z., pričom podľa dôvodovej správy k tomuto zákonu bolo cieľom novely zákona najmä
zvyšovanie informovanosti spotrebiteľov. Zákonodarca tak zaviedol obligatórne náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, ktorých nedostatok v niektorých prípadoch (§ 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) má za
následok, že takto postihnutú zmluvu sankcionuje následkom bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Jedným
z nich je aj údaj o konečnej splatnosti úveru, či údaj o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných

poplatkov. Z uvedeného možno vyvodiť, že zákonodarca okrem údajov o výške, počte a termíne splátok,
vyžaduje pre riadnu zmluvu o spotrebiteľskom úvere i uvedenie osobitného údaja o konečnej splatnosti
úveru. Súd takisto poukazuje aj na to, že nie je možné považovať za riadne uvedenie podstatných
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ak sú uvedené v inej listine ako je samotná úverová zmluva.
Tak je tomu čiastočne v danej veci. Vzhľadom k tomu, že žalobkyni na základe úverovej zmluvy vznikla

povinnosť vrátiť len istinu úveru bez úrokov a bez poplatkov v sume 500,- eur napriek čomu mu zaplatila
celkovo sumu 1.132,41 eur (vrátane sumy 78,- eur ako zrážky z jej mzdy) nárok žalobkyne na vydanie
bezdôvodného obohatenia vyhodnotil ako dôvodný, keďže na strane žalovaného vznikla povinnosť
podľa 451 ods.1 Občianskeho zákonníka vydať jej bezdôvodné obohatenie, ktoré na jej úkor získal ( §
456 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ sa okrem práva na vydanie bezdôvodného obohatenia a určenia

neplatnosti úverovej zmluvy žalobkyňa domáhala aj určenia neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, súd
predovšetkým uviedol, že rozhodcovská doložka nie je obsahom úverovej zmluvy, preto ju súd nemohol
posúdiť ako neprijateľnú podmienku. Ide o samostatnú zmluvu, resp. dohodu, teda samostatný právny
úkon. Teda ju mohol určiť iba za neplatnú. Po posúdení obsahu rozhodcovskej zmluvy však dospel k
záveru, že táto je platná. Konštatoval, že základný predpoklad argumentácie žalobkyne vo vzťahu k jej

neprijateľnosti (neplatnosti) nie je preukázaný. V rozhodcovskej zmluve je výslovne uvedené, že spory z
úverovej zmluvy môžu byť riešené aj v súdnom konaní. Výber jednej z alternatív riešenia sporov spočíva
na žalobcovi.

5. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, keďže

žalobkyňa bola v konaní úspešnejšia ako žalovaný. Táto si uplatnila právo na náhradu trov konania,
preto jej súd náhradu trov konania pri vyhlásení rozsudku priznal. V lehote troch dní odo dňa vyhlásenia
rozsudku si však žiadne trovy konania nevyčíslila. Vzhľadom k tomu, že ani z obsahu spisu jej žiadne
trovy nevyplývajú, súd jej náhradu trov konania nepriznal, neviazaný v zmysle § 151 ods.2 Občianskeho
súdneho poriadku rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania v rozsudku, ktorým sa konanie končí.

6. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalovaný, a to vo
vzťahu k výrokom I. a II. (vyhovujúcej časti) a namietajúc nesprávne skutkové a právne závery, čím
uplatnil dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p. a navrhoval odvolaciemu
súdu jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a súčasne žiadal, aby mu boli

nahradené trovy konania, ktoré mu vznikli tak pred súdom prvej inštancie, ako aj pred odvolacím súdom.
Poukázal na ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ, v zmysle ktorého je neprijateľnou podmienkou dojednanie,
ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Pri rozhodcovskom rozsudku nejde o nič iné ako nový
súkromnoprávny kvalifikovaný záväzok, ktorý nemožno porovnávať s judikovaným právom vo forme

rozsudku všeobecného súdu, ako aj vo vzťahu k žalobcom uvedenému rozhodnutiu Českého ústavného
súdu ČR IV ÚS 174/2002, ktorý je prekonaný a nanajvýš neaktuálny. Je nepochybné, že rozhodcovská
zmluva dohodnutá medzi žalobcom a žalovaným je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou,
nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom
rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva

nevyžaduje od žalobcu, aby spory so žalovaným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Zdôraznil,
že takýto právny názor vyslovil v uznesení zo dňa 30.05.2011 pod sp. zn. 14NcC/10/2011 aj Krajský
súd v Bratislave. Podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je
pre spotrebiteľa nevýhradná, t.j. dáva mu možnosť vždy sa pred podaním žaloby proti dodávateľovirozhodnúť, či ju podá na všeobecnom, alebo rozhodcovskom súde, nebude dotknutá ustanovením §
53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. Žalobca má teda kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť,
na ktorom orgáne uplatní svoje právo. Platnosť právneho úkonu naviac treba hodnotiť v čase jeho

uzavretia a bez hypotetického zvažovania okolností, ktoré môžu, ale nemusia nastať po jeho uzatvorení.
Dôležité teda je to, či zmluva v čase jej uzatvorenia sama o sebe umožňuje, alebo neumožňuje
spotrebiteľovi uskutočniť voľbu medzi súdom alebo alternatívnym riešením sporu. Nie je vôbec dôležité,
čo sa môže stať v budúcnosti. Predmetné ustanovenie Občianskeho zákonníka naviac treba vykladať
eurokonformne v zmysle znenia smernice. Podľa písm. q/ odseku 1 prílohy tejto smernice je zakázané

iba dojednanie, aby spotrebiteľ riešil spory nepodliehajúce právnym ustanoveniam výhradne arbitrážou.
V danom prípade má rozhodcovské konanie plne oporu v zákone o rozhodcovskom konaní, ktorý
arbitrabilitu spotrebiteľských sporov nevylučuje a nezakazuje. Prípustnosť rozhodcovského konania
vyplýva aj z právnej úpravy týkajúcich sa spotrebiteľských úverov. Rovnaký záver vyplýva aj zo znenia
aktuálne účinnej Smernice č. 2005/48/ES o spotrebiteľskom úvere (článok 24 ods. 1), ktorá zaväzuje
členské štáty zabezpečiť primeraný a účinný postup na urovnanie spotrebiteľských sporov, ktoré sa

týkajú zmluvy o úvere. Zdôraznil, že platné a účinné ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských úverov
sú vo vzťahu k právnej úprave spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, aj keď ani táto
zásadne rozhodcovské konanie nezakazuje, nielen lex specialis, ale aj lex posterior, teda jednoznačne
majú prednosť pri aplikácii. Prípustnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch vyplýva
jednoznačne aj z Odporúčania komisie č. 98/27/ES o zásadách použiteľných na orgány zodpovedné za

mimosúdne riešenie spotrebiteľských sporov. Prípustnosť rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských
sporoch vyplýva aj zo súdnej praxe a odbornej literatúry. Medzi žalobkyňou a žalovaným bola uzatvorená
rozhodcovská zmluva na samostatnom liste papiera, oddelene od samotnej zmluvy o úvere. Žalovaný
má za to, že v danom prípade nedošlo k porušeniu ust. § 17 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní, a teda k porušeniu zásady rovnosti účastníkov, o čom svedčí aj odôvodnenie rozsudku

rozhodcovského súdu. Stály rozhodcovský súd žalobkyni riadne doručil všetky písomnosti, ku ktorým
sa táto mala možnosť vyjadriť. Pre rozhodcovské konanie je príznačná jeho písomná forma a preto
miesto rozhodcovského konania nie je zásadné a vzdialenosť od miesta konania tiež nie je dôležitá.
Podľa jeho názoru v danom prípade úverová zmluva nepodlieha režimu zákona č. 129/2010 Z.z., keďže
vychádzajúc zo zákona o spotrebiteľských úveroch (č. 129/2010 Z.z.) spotrebiteľom je fyzická osoba,

ktorej je ponúkaný, alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania,
povolania alebo podnikania. V konečnom dôsledku uviedol, že na jeho strane v spojitosti so zmluvou
o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobkyňa
plnila na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, táto nebola nikdy vyhlásená za neplatnú, rovnako tak
právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol a majetkový prospech získal žalovaný

z poctivých zdrojov. Odmietal, že by z jeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu.

7. Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedla, že v plnej miere súhlasí so
závermi napadnutého rozsudku, nakoľko je toho názoru, že žalovaný porušuje jej spotrebiteľské práva
a žiadal, aby zaplatila dlžnú čiastku na základe zmenky. Spoločnosť s ňou uzatvorila zmluvu o úvere,

ona však razantne odmieta, že by si úver brala na výkon povolania, nakoľko nikdy takýto typ úveru
nepotrebovala, na úverovej zmluve taktiež chýba RPMN, ktorá má zohľadňovať všetky poplatky spojené
s úverom. Rozhodcovský súd rozhodol výlučne v prospech spoločnosti, nakoľko nemala možnosť nič
namietať. Žalovaný vo svojom odvolaní uvádza, že rozsudok bol vydaný dňa 24.05.2016, ale súd sa
konal dňa 26.05.2016. Žalovanému zaplatila sumu 1.132,41 eur, čo vzhľadom k tomu, že na základe

úverovejzmluvyjejvzniklapovinnosťvrátiťistinubezúrokovabezpoplatkovvsume500,-eur,nietsporu
o tom, že žalovaný sa na jej úkor bezdôvodne obohatil. V rozhodcovskej zmluve je výslovne uvedené, že
spory z úverovej zmluvy môžu byť riešené v súdnom konaní. Spoločnosť žalovaného jej neustále posiela
domov upomienky v podobe letáčikov, obťažovala dokonca i susedov, čo sa jej nezdá korektné, taktiež
požiadala súd o vykonanie exekúcie výlučne na nehnuteľný majetok, čomu súd nevyhovel. Vzhľadom na

uvedené navrhovala odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

8. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP),
ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.

9. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.10. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom

prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

11. Odvolací súd, ktorý pristúpil k rozhodovaniu v tejto veci po 01.07.2016, postupoval v odvolacom
konaní v súlade s prechodným ustanovením § 470 ods. 1 CSP podľa tohto zákona.

12. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala (už za účinnosti CSP)
v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa §
359 a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP
aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie
zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

13. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých - vyhovujúcich častiach (výroky I. a II.)
a v súvisiacej časti o náhrade trov konania (výrok IV.) je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1
CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP,

keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Vo zvyšnej zamietajúcej časti (výrok III.) odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie nepreskúmaval, keďže táto suspenzívnym účinkom odvolania dotknutá
nebola.

14. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných
podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo
rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd
uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389

ods. 1 písm. a/, rovnako ani podľa písm. b/ uvedeného ust. CSP. Postupom súdu prvej inštancie
nedošlo k odňatiu možnosti stranám sporu konať pred súdom, od 01.07.2016 k takému nesprávnemu
procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej
miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

15. Posúdením obsahu odvolania odvolací súd zistil, že ťažisko odvolacích námietok žalovaného
smeruje proti ním tvrdeným nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie o
neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, proti posúdeniu právneho vzťahu založeného medzi stranami
zmluvou o úvere ako spotrebiteľského a v konečnom dôsledku proti záveru o vzniku bezdôvodného
obohatenia na strane žalovaného s povinnosťou jeho vydania žalobkyni, nesprávnosť ktorých

skutkových a právnych záverov, viedla podľa jeho názoru k naplneniu dôvodov na odvolanie,
uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.

16. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP (do 30.06.2016 podľa § 132 O.s.p.). Dôkazy súd

hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom
konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre
rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade,
ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli,

ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov,
či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti,
zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

17. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený
právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrenév hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).

18. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovaného, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez
opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej
inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dostatočne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil
v súlade so zásadami podľa § 191 CSP (do 30.06.2016 podľa § 132 O.s.p.) a zo zisteného skutkového

stavu vyvodil správny právny záver, keď identifikovaný rozhodcovský rozsudok zo dňa 25.09.2014
zrušil podľa § 40 ods. 1 písm. j/ zák. č. 244/2002 z.z. o rozhodcovskom konaní z dôvodu, že pri
rozhodovaní rozhodcovským súdom boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu
práv žalobkyne ako spotrebiteľa a po zistení, že úverová zmluva neobsahuje obligatórne náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedené v ust. § 9 ods. 2 písm. i/, j/, k/, a y/ zák. č. 129/2010 z.z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (absencia údajov o úrokovej sadzbe,
RPMN, priemernej RPMN, o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a poplatkov a o konečnej
splatnosti úveru) túto posúdil za bezúročnú a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. a/), následkom čoho
po zistení, že žalobkyňa zaplatila žalovanému na základe úverovej zmluvy o 554,41 eur viac, ako
bolo jej povinnosťou vrátiť na istine (500,- eur), zaviazal v konečnom dôsledku žalovaného titulom

bezdôvodného obohatenia za aplikácie ust. § 451 a § 456 Občianskeho zákonníka túto čiastku žalobkyni
zaplatiť. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež podrobne, precízne, presvedčivo a vyčerpávajúco
odôvodnil v súlade s požiadavkami v ust. § 220 ods. 2 CSP (do 30.6.2016 podľa § 157 ods. 2 OSP).
Odvolací súd sa stotožňuje v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje
správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).

19. Na zdôraznenie správnosti a vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd dodáva
nasledovné:

20. Z vykonaného dokazovania má odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie za preukázané,
že medzi stranami sporu bola dňa 31.10.2011 uzatvorená písomná Zmluva o úvere č. XXXXXXXXX, na

základe ktorej žalovaný ako veriteľ poskytol žalobkyni ako dlžníkovi úver vo výške 500,- eur, ktorý sa
táto zaviazala žalovanému vrátiť navýšený o poplatok vo výške 436,- eur, t.j. celkovo sa zaviazala mu
zaplatiť čiastku 936,- eur v 12 mesačných splátkach po 78,- eur, počnúc dňom 14.11.2011. Vychádzajúc
z obsahu zmluvy, pokiaľ ide o účel poskytnutia finančných prostriedkov v tejto je uvedené, že: "Dlžník
prehlasuje, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon:" a zo štyroch políčok (s možnosťami:

zamestnanie, povolanie, podnikanie a iný účel), je zaškrtnuté políčko "zamestnanie". Prevzatie hotovosti
je potvrdené podpisom žalovanej ako dlžníka dňom 31.10.2011. Prevzatie finančných prostriedkov
vo výške poskytnutého úveru žalobkyňa v priebehu konania nespochybňovala. Z výsluchu žalobkyne
vyplynulo, že táto nikdy v minulosti a ani v súčasnosti podnikateľskú činnosť nevykonávala, ani
nevykonáva. V čase uzatvorenia úverovej zmluvy so žalovaným, bola zamestnaná u súčasného

zamestnávateľa a to obchodnej spoločnosti K., kde pracuje v pracovnej pozícii operátorky vo výrobe.
Nikdy si nezabezpečovala žiadne pracovné pomôcky, ani žiadne iné veci v súvislosti s výkonom jej
zamestnania, všetko jej poskytuje zamestnávateľ. Úver si brala za účelom úhrady nedoplatku za
spotrebovaný plyn v jej domácnosti, ktorý dôvod uviedla aj pracovníčke žalovanej pani K. v kancelárii
žalovaného v obchodnom centre „P.“ v J., ktorá za žalovaného konala pri uzatváraní úverovej zmluvy

a ktorá jej zmluvu k podpisu predložila už vyplnenú.

21. V totožný deň, ako strany sporu uzatvorili úverovú zmluvu, uzatvorili tiež rozhodcovskú zmluvu,
vychádzajúc z obsahu ktorej sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú na základe vyššie identifikovanej
úverovej zmluvy, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou S. Na

základe tejto rozhodcovskej zmluvy žalovaný podal dňa 29.07.2014 proti žalobkyni návrh na začatie
rozhodcovského konania, na podklade ktorého rozhodcovský súd dňa 25.09.2014 vydal žalobkyňou
napadnutý rozhodcovský rozsudok pod sp. zn. SR 04582/14. Predmetom konania bol nesplnený
záväzok žalobkyne voči žalovanému na základe úverovej zmluvy. Rozhodcovský súd vydaným
rozhodcovským rozsudkom zaviazal žalobkyňu k povinnosti zaplatiť žalovanému sumu 959,46 eur,

zmenkový úrok 0,25 % denne zo sumy 126,56 eur od 10.05.2014 do zaplatenia, zákonný úrok 6 %
ročne zo sumy 126,56 eur od 10.05.2014 do zaplatenia a trovy rozhodcovského konania vo výške
271,74 eur, ktorú dlžnú sumu jej povolil splácať v mesačných splátkach vo výške 120,- eur. Z
odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že rozhodcovský súd priznal žalovanému plneniezo zmenky, pričom zmluvný vzťah medzi účastníkmi nepovažoval za spotrebiteľský, poskytnutý úver
neposúdil ako spotrebiteľský úver podriadený režimu zákona o spotrebiteľských úveroch. Uzavrel, že
žalobkyňa nie je spotrebiteľkou.

22. Vychádzajúc z obsahu dotknutej úverovej zmluvy uzatvorenej stranami sporu, táto neobsahuje údaj
o úrokovej sadzbe, o RPMN, o priemernej RPMN, o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov a o konečnej splatnosti úveru.

23. Medzi stranami nebolo sporné, žalobkyňa zaplatila žalovanému celkovo sumu 1.132,41 eur (vrátane
sumy 78,- eur prostredníctvom zrážky z jej mzdy).

24. Súd prvej inštancie žalobkyňou napadnutý rozhodcovský rozsudok zrušil a žalovaného tiež zaviazal
na vydanie bezdôvodného obohatenia na základe zistenia, že táto žalovanému zaplatila viac, ako bolo
jej povinnosťou.

25. Ťažisko prevažnej časti odvolacích námietok žalovaného smerovalo voči ním tvrdenej nesprávnosti
skutkových a právnych záverov o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy.

26. Preskúmaním obsahu napadnutého rozhodnutia odvolací súd dospel k záveru o ich nedôvodnosti,

pretože tieto nemajú pôvod v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, keďže súd prvej inštancie na
žalovaným tvrdenej neplatnosti rozhodcovskej zmluvy svoje rozhodnutie nezaložil. Naopak dospel k
záveru, že rozhodcovská zmluva je platnou, na základe čoho žalobu v časti, ktorou sa žalobkyňa
domáhala tiež určenia jej neplatnosti zamietol (výrok III.).

27. Vychádzajúc z obsahu odvolania, žalovaný v ďalšom namietal nesprávnosť záveru súdu prvej
inštancie, že daný úver je úverom spotrebiteľským podriadeným režimu zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch.

28. Spotrebiteľským úverom je vychádzajúc z ust. § 1 ods. 2 citovaného zákona dočasné poskytnutie

peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej
platby, alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Za spotrebiteľa je
potrebné vychádzajúc z ust. § 2 písm. a/ citovaného zákona považovať fyzickú osobu, ktorej je
ponúkaný, alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania,
alebo podnikania. Žalovaný zhodne ako pred súdom prvej inštancie namietal, že žalobkyni bol

poskytnutý úver na účely jej zamestnania, a preto sa nejedná spotrebiteľský úver.

29. Je síce pravdou, vychádzajúc z obsahu úverovej zmluvy, že v tejto je vo vzťahu k účelu poskytnutia
úveru označené políčko identifikujúce účel „na výkon zamestnania“, avšak s prihliadnutím na skutkové
okolnosti, ktoré dôvodne vzal do úvahy súd prvej inštancie pri posudzovaní daného vzťahu medzi

stranami sporu je zrejmé, že uvedený údaj nie je v súlade so skutočným stavom. Žalobkyňa totiž úver
nečerpala na účely jej zamestnania, ako sa uvádza v zmluve, ktorá jej bola takto vyplnená predložená
k podpisu, ale za účelom úhrady nedoplatku za spotrebu plynu v jej domácnosti, čo tiež uviedla osobe
konajúcej za žalovaného. V prospech záveru, že nemalo opodstatnenie žiadať a tiež ani čerpať úver za
týmto jeho účelom svedčí pracovná pozícia, ktorú žalobkyňa v zamestnaní zastáva (operátorka výroby,

teda manuálna práca) a fakt, že všetko potrebné pre výkon jej zamestnania jej poskytuje zamestnávateľ.
Odvolací súd sa plne identifikuje s názorom súdu prvej inštancie, že pri pochybnosti o obsahu zmluvy
v tom smere, či bol úver poskytnutý o.i. na výkon zamestnania, ako je uvedené v úverovej zmluve v
posudzovanej veci, je namieste výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, čím treba dospieť k záveru, že
dôkazné bremeno zaťažuje toho, kto tvrdí takúto výnimku (majúcu za následok potrebu kvalifikácie

úveru za tzv. iný a teda nespotrebiteľský úver), čiže veriteľa. Faktom je, že žalovaný v tomto smere
žiadnu relevantnú argumentáciu súdu neposkytol, pričom nemožno neprihliadnuť tiež na jeho obchodné
praktiky, ktoré sú súdu známe z jeho rozhodovacej činnosti, na ktoré poukazuje tiež súd prvej inštancie,
keď žalovaný ako poskytovateľ tzv. nebankových úverov, tieto využíva vo svoj prospech, ktoré nemožno
označiť za iné, ako nekalé, keď aj v prípade iných zmluvných vzťahov zaškrtnutím políčka v úverovej

zmluve, majúceho svedčiť o poskytnutí úveru na výkon povolania spotrebiteľa, bez reálneho stotožnenia
povolania spotrebiteľa a zistenia, aký konkrétny súvis s takýmto povolaním či predmetom činnosti
spotrebiteľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má, ako poskytovateľ úveru, nedodržal úroveň osobitnej
schopnosti a starostlivosti zodpovedajúcu čestnej obchodnej praxi, či všeobecnej zásade dobrej vieryuplatňovanej v jeho oblasti činnosti. V prospech záveru, že žalovaný nekoná s dostatočnou odbornou
starostlivosťou v konečnom dôsledku nasvedčuje tiež to, že svoje odvolanie bez znalosti veci, založil v
podstatnej časti na námietkach, ktoré nemajú oporu v skutkových a právnych záveroch, na ktorých súd

prvej inštancie svoje rozhodnutie založil.

30. Odvolací súd teda nemá pochybnosť o tom, že úverová zmluva, ktorá je štandardne formulárovou
je spotrebiteľskou zmluvou, napĺňajúcou definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho
zákonníka a úver poskytnutý žalobkyni je úverom spotrebiteľským podriadeným režimu zákona č.

129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.

31. Súd prvej inštancie vychádzajúc z vyššie uvedeného názoru, podrobil správne zmluvu o
spotrebiteľskom úvere uzatvorenú stranami sporu kontrole a po zistení, že táto neobsahuje obligatórne
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedené v ust. § 9 ods. 2 písm. i/, j/, k/, a y/ zák. č. 129/2010
z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (absencia údaju o úrokovej sadzbe,
RPMN, priemernej RPMN, o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a poplatkov a o konečnej
splatnosti úveru) túto posúdil ako bezúročnú a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. a/ cit. zákona).

32. Uplatňovanie nárokov zo spotrebiteľskej zmluvy či už v konaní pred rozhodcovským súdom, alebo

pred všeobecným súdom je svojim charakterom sporom zo spotrebiteľskej zmluvy, čo musí mať pri
svojom rozhodovaní na zreteli rozhodcovský súd a rovnako aj všeobecný súd v konaní o zrušenie
rozhodcovského rozsudku.

33. Podľa § 40 ods.1 písm. j/zákona č. 244/2002 z.z. o rozhodcovskom konaní účastník rozhodcovského

konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského
rozsudku, len ak pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv
spotrebiteľa.

34. Podľa § 33 ods.2 zákona o rozhodcovskom konaní rozhodcovský súd musí rozhodnúť o

každom návrhu uvedenom v žalobe alebo vo vzájomnej žalobe alebo uplatnenom dodatočne počas
rozhodcovského konania; nesmie však prekročiť medze uplatnených návrhov. Nemožno prisúdiť, čo
odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom a plnenie, ktoré je nemožné.
Rovnako nemožno prisúdiť plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je v rozpore s ustanoveniami
všeobecnezáväznýchprávnychpredpisovnaochranuprávspotrebiteľa,najmäakobsahujeneprijateľnú

zmluvnú podmienku. Ak sa dôvod, pre ktorý nemožno prisúdiť plnenie vzťahuje len na časť zmluvy,
nemožno prisúdiť plnenie týkajúce sa len tejto časti, pokiaľ z povahy zmluvy alebo jej obsahu alebo
z okolností, za ktorých došlo k jej uzavretiu nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného
obsahu. Pokiaľ uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy predchádzala nekalá obchodná praktika, nemožno
prisúdiť plnenie v celom rozsahu.

35. Keďže rozhodcovský súd pri svojom rozhodovaní preukázateľne nepriznal žalobkyni postavenie
spotrebiteľky, v dôsledku čoho jej neposkytol ani základnú ochranu práv, ktorá jej ako spotrebiteľovi
pri uplatňovaní nárokov zo spotrebiteľskej zmluvy prináleží a napriek tomu, že v dôsledku absencie
obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere žalovanému neprináležal nárok na zaplatenie

žiadneho úroku ani poplatku, tieto mu v zmysle ním vydaného rozhodnutia priznal, čím porušil ako
správne uvádza tiež súd prvej inštancie ustanovenie § 33 ods.2 zákona o rozhodcovskom konaní,
podľa ktorého nemožno prisúdiť plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je v rozpore s ustanoveniami
všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, čím došlo k naplneniu dôvodu
na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods.1 písm. j/ zákona o rozhodcovskom konaní.

36. Rovnako nedôvodne v konečnom dôsledku žalovaný namieta správnosť napadnutého rozhodnutia
v časti, ktorou ho súd zaviazal na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobkyni.

37. Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí

obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.38. V priebehu konania nebolo sporné, žalobkyňa zaplatila žalovanému celkovo sumu 1.132,41 eur.
Vychádzajúc zo záveru, že poskytnutý úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, bolo
povinnosťoužalobkynezaplatiťžalovanémulenistinu(500,-eur).Keďžetátopreukázateľnežalovanému

zaplatila naviac o 554,41 eur vznikla na strane žalovaného povinnosť podľa 451 ods.1 Občianskeho
zákonníka vydať bezdôvodné obohatenie v tomto rozsahu, z ktorého dôvodu je rozhodnutie súdu prvej
inštancie aj v tejto jeho časti vecne správne.

39. Preskúmaním veci odvolací súd tak dospel k záveru, že ani jedna odvolacia námietka nie je

spôsobilou mať za následok dopad na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Skutkovo totožné
námietky ako v odvolacom konaní, produkoval žalovaný už v priebehu konania pred súdom prvej
inštancie, s ktorými sa tento v celom rozsahu správne a podrobne vysporiadal.

40. Rozsudok súdu prvej inštancie v dotknutých - vyhovujúcich častiach (výroky I. a II.) a v súvisiacom
výroku o náhrade trov konania (výrok IV.) je tak vo výroku vecne správny, preto bolo potrebné tento podľa

§ 387 ods. 1 CSP v týchto častiach potvrdiť. Odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie
rozsudku súdu prvej inštancie. Žalovaný v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedol žiadne
rozhodujúce skutočnosti s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní nezaoberal a ktoré by neboli
predmetom jeho posudzovania.

41. O náhrade trov odvolacieho konania vo vzťahu žalobkyne a žalovaného rozhodol odvolací súd podľa
§ 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni, ako síce úspešnej strane
sporu v odvolacom konaní, nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže tejto vznik trov
v odvolacom konaní z obsahu spisu nevyplýva a táto náhradu trov odvolacieho konania ani neuplatnila.

42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu

na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).