Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. august 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/102/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214208284
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Polyáková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4214208284.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň JUDr.

Dagmar Podhorcovej a JUDr. Ingrid Doležajovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO:
36 613 843, proti žalovanému: S. L., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom E. - G., K. XXX/X, o zaplatenie
1.912,17 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 26. 09. 2016
č. k. 14C/726/2014-91, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému nepriznal právo na
náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil poukazom na ust. § 52 ods. 1, § 53 ods. až 3, 4 písm. b/, § 54 ods.
1 a 2, § 121 ods. 3, § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 497, § 499 a § 502 ods. 1
Obchodného zákonníka (ďalej len OBZ), § 1 ods. 1, § 2 písm. a/ a b/, § 3 ods. 1 a 2 zák. č. 258/2001 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch, § 2 ods. 1 a § 92 ods. 8 zák. č. 483/201 Z. z. o bankách (ďalej len ZoB).

3. O podanej žalobe rozhodol rozsudkom č. k. 14C/726/2014-53 zo dňa 12. 03. 2015, ktorou žalobu
zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca
a o podanom odvolaní rozhodol Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 6Co/17/2016-77 zo dňa 30. 06.
2016 tak, že rozsudok súdu zrušil a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho
rozhodnutia odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne dospel k záveru o neunesení
dôkazného bremena zo strany žalobcu. Tunajšiemu súdu uložil opätovne vec prejednať, uplatnený

nárok posúdiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka i podľa ustanovení Občianskeho zákonníka
upravujúcich spotrebiteľské zmluvy a vo veci opätovne rozhodnúť. Riadiac sa rozhodnutím odvolacieho
súdu teda vec opätovne prejednal a dôvodil, že žalobca si uplatnil na zaplatenie dlžnú istinu titulom
zmluvy uzavretej medzi jeho právnym predchodcom /spoločnosťou Všeobecná úverová banka, a.s./
a žalovaným dňa 21. 05. 2008 celkove vo výške 1.912,17 eura a úroku z omeškania. Na základe
vykonaného dokazovania ustálil, že žalobca Zmluvou o postúpení pohľadávok uzatvorenej medzi
ním a jeho právnym predchodcom dňa 11. 03. 2014, nadobudol od svojho právneho predchodcu

pohľadávku voči žalovanému titulom zmluvy o aktivácii pôžičkovej karty Quatro č. 23730727 zo dňa
21. 05. 2008 celkove vo výške 2.224,10 eura, ktorá pozostávala z dlžnej istiny vo výške 1.912,17
eura a príslušenstva. Žalovaný s právnym predchodcom žalobcu uzatvoril dňa 21. 05. 2008 zmluvu
o poskytnutí spotrebného úveru titulom pôžičkovej karty Quatro s úverovým limitom, na základe ktorejzmluvy bol žalovanému poskytnutý úver s úverovým limitom 30.000,- Sk, ktorý sa žalovaný zaviazal
splatiť v mesačných splátkach po 1.000,- Sk. Podmienky splácania úveru boli upravené vo všeobecných
obchodných podmienkach a obchodných podmienkach pre vydanie a používanie kreditných platobných

kariet a sadzobníku. Ako vyplynulo z výpisov z pôžičkovej karty Quatro za obdobie od 27. 05. 2008
do 03. 05. 2011 konečný stav titulom pôžičkovej karty bol vo výške 2.224,10 eura. Argumentoval, že
predmetom konania je záväzok žalovaného, ktorý vznikol zo zmluvy o úvere v zmysle § 497 až 507
Obchodného zákonníka, ktorá je však súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovaného je potrebné
hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzavieraní nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo

inej podnikateľskej činnosti, teda na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj
príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka), a to cez odkaz podľa ustanovenia § 1 ods. 2 druhá veta Obchodného zákonníka a v tejto
súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. 04. 2015 (sp. zn. 3MCdo/14/2014). Dospel
k záveru, že v danej veci je potrebné sa zaoberať otázkou vecnej legitimácie strán sporu v tomto konaní.
Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného mal súd preukázanú, keďže ide o dlžníka zo zmluvného vzťahu,

plnenie z ktorého je predmetom tohto konania a túto preukázal žalobca predložením zmluvy o aktivácii
pôžičkovej karty Quatro. Pokiaľ však ide o aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu konštatoval, že v zmysle
zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách žalobcu v tomto konaní zaťažovala povinnosť preukázať dodržanie
postupu v zmysle § 92 ods. 8 citovaného zákona, t.j. že spoločnosť Všeobecná úverová banka, a.s. ako
veriteľ pohľadávky písomne vyzval žalovaného na úhradu dlhu a tento bol napriek výzve v omeškaní

s jeho splácaním nepretržite 90 kalendárnych dní, keďže splnenie tohto postupu je predpokladom
postúpenia pohľadávky banky voči dlžníkovi na tretiu osobu. Nakoľko dodržanie tohto postupu právnym
predchodcom žalobcu zo strany žalobcu preukázané nebolo, súd bol nútený konštatovať, že žalobca
nepreukázal svoje skutkové tvrdenie o tom, že je na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 11.
03. 2014 právnym nástupcom spoločnosti Všeobecná úverová banka, a.s. vo vzťahu k pohľadávke zo

zmluvy č. 23730727 uzatvorenej so žalovaným dňa 21. 05. 2008 a teda medzi právnym predchodcom
žalobcuažalobcomnedošlokplatnémupostúpeniupohľadávky,ktorájepredmetomtohtokonania,preto
z dôvodu nepreukázania aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto konaní žalobu v celom rozsahu
zamietol. O nároku na náhradu trov konania (prvostupňového i odvolacieho) rozhodol podľa § 255
ods. 1 CSP a 396 ods. 1 CSP, keď v konaní úspešnému žalovanému, ktorému ale v súvislosti s týmto

konaním žiadne trovy nevznikli, nepriznal právo na ich náhradu.

4. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, domáhajúc sa ním jeho
zmeny a vyhovenia jeho žalobe, resp. jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu.

Argumentoval, že súd počas konania nijakým spôsobom nevyslovil pochybnosti o jeho aktívnej vecnej
legitimácii a neprezentoval túto skutočnosť ako spornú, čím nevytvoril zákonný priestor na doplnenie
dôkazov, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. Bol toho názoru, že ust. § 92 ods. 8 zákona
o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom
uvedeného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti

postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za ktorých nedochádza k porušeniu bankového
tajomstva. Svoje tvrdenie oprel o rozhodnutia iných súdov ako aj o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo
dňa 11. 06. 2003 sp. zn. 4 Obo 210/01. Zastal názor, že oznámenie postupcu žalovanému o postúpení
pohľadávky spolu s podacím hárkom preukazuje odoslanie písomnosti žalovanému, ktoré bez ďalšieho
zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky.

5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

6. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie podala v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1

CSP) strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), prejednal odvolanie žalobcu
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP s verejným vyhlásením rozhodnutia
pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.

7. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.8. Ustanovením § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací

súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.

Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

9. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, správne zistil skutkový stav, vec správne posúdil po právnej stránke, preto napadnutý

rozsudok ako vecne správny časti potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). Odvolací súd sa plne stotožňuje s
dôvodmi súdu prvej inštancie uvedenými v napadnutom rozsudku, na tieto poukazuje ako na správne,
a preto ich nebude opakovať (§ 387 ods. 2 CSP). Na potvrdenie správnosti záverov súdu prvej
inštancie a k námietkam uvedeným v odvolaní žalobcu odvolací súd uvádza, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie týkajúce sa žalobcom v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne

skutkovo a právne, zdôvodnené a zodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie
rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská účastníkov konania k prejednávanej veci,
výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z
ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho

rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalobca sa s
dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje neznamená, že jeho zdôvodnenie
nezodpovedá požiadavkám, ktoré na túto časť rozhodnutia kladie vyššie citované zákonné ustanovenie.
Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol.

10. Predmetom tohto konania je žaloba žalobcu, ktorou sa domáhal, aby súd zaviazal žalovaného
na zaplatenie sumy vo výške 1.912,17 eura istiny s príslušenstvom. Z obsahu spisu vyplýva, že
dňa 21. 05. 2008 bola medzi právnym predchodcom žalobcu uzatvorená zmluva č. 0023730727 o
poskytnutí spotrebného úveru titulom pôžičkovej karty Quatro s úverovým limitom. Na základe tejto

zmluvy bol žalovanému poskytnutý úver s úverovým limitom 30.000,- Sk, ktorý sa žalovaný zaviazal
splatiť právnemu predchodcovi žalobcu v mesačných splátkach po 1.000,- Sk. Podmienky splácania
úveruboliupravenévovšeobecnýchobchodnýchpodmienkachaobchodnýchpodmienkachprevydanie
a používanie kreditných platobných kariet a sadzobníku. Ako vyplynulo z výpisov z pôžičkovej karty
Quatro za obdobie od 27. 05. 2008 do 03. 05. 2011 konečný stav titulom pôžičkovej karty bol vo

výške 2.224,10 eura. Dňa 11. 03. 2014 bola uzatvorená medzi žalobcom a spoločnosťou Všeobecná
úverová banka, a.s. Zmluva o postúpení pohľadávok, ktorou bola na žalobcu postúpená pohľadávka
voči žalovanému titulom zmluvy o aktivácii pôžičkovej karty Quatro č. 0023730727 zo dňa 21. 05. 2008
celkove vo výške 2.224,10 eura, ktorá pozostávala z dlžnej istiny vo výške 1.912,17 eura a príslušenstva.
Súdprvejinštancienapadnutýmrozsudkomžalobuzamietolpretožežalobcavkonanínepreukázalsvoju

aktívnu legitimáciu.

11. Podľa § 52 ods. 1 OZ, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

12. Podľa § 52 ods. 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

13. Podľa § 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

14. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa preskúmavaný právny vzťah správne vyhodnotil ako
vzťah spotrebiteľský, ktoré skutočnosť v konaní nebola sporná a ani nebola namietaná žiadnou zo strán
sporu.15. Úvodom odvolací súd považuje za potrebné vyjadriť sa k odvolacej námietke žalobcu, že súdom
prvej inštancie mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože súd nevyslovil pochybnosti o jeho

aktívnej vecnej legitimácii a tak nemal možnosť doplniť dokazovanie v tomto smere a poukázať na Čl.
8 CSP, v zmysle ktorého sú strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie
vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov
súdu. Priorizuje sa procesná aktivita sporových strán, ktoré sú zásadne povinné tvrdiť rozhodujúce
skutočnosti a označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení. Každá procesná strana má

právo oboznámiť sa a reagovať na tvrdenia a dôkazné návrhy protistrany. Inak povedané, žalobca
a žalovaný vyvíjajú procesnú aktivitu smerom k výsledku konania, ktorým by im bol na prospech. V
predmetnom prípade žalobca nepreukázal, neuniesol dôkazné bremeno, že je aktívne legitimovaným
subjektom v predmetnom konaní a tento nedostatok nevyvrátil ani v odvolacom konaní predložením
žiadneho právne relevantného dôkazu.

16. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu, teda či žalobca je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje
žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana
sporu subjektom práva a strana na opačnej procesnej strane je subjektom povinnosti, ktoré sú
predmetom sporu, sa v civilnom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia

vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba
len subjektívne cíti byť stranou, resp. účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to,
či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto
o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-
právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak

ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-
právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).
Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru o absencií aktívnej
legitimácienastranežalobcu,keďsícepredložilZmluvuopostúpenípohľadávokzodňa11.03.2014,ale
nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa

Slovenskej sporiteľne, a.s. voči žalovanému v 1. rade ako dlžníkovi

17. Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

18. Podľa § 525 ods. 1 OZ, postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa
alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku, pokiaľ nemôže byť
postihnutá výkonom rozhodnutia.

19. Podľa § 525 ods. 1a 2 OZ, postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného

odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ
postupníkpostúpeniepohľadávkydlžníkovinepreukáže,zbavísadlžníkzáväzkuplnenímpostupcovi.Ak
postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania
zmluvy o postúpení.

20. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách /ZoB/ ak je napriek písomnej výzve banky
alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so
splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez

súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať

postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.21. Z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu
iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu

(pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia
svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Banka
je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená vyhlásiť
mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone o
bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými

obchodnými podmienkami. V predmetnom prípade banka túto možnosť a žalobcovi postúpila
pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah zanikol
inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ
zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver o tom, že
by predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len jednotlivé
splátky úveru, so zaplatením ktorých bol žalovaný v 1. rade v omeškaní. Pokiaľ teda banka postúpila

predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zákona
o bankách. Ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti), banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti
inému subjektu. K námietkam odvolateľa odvolací súd dodáva, že úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7)
mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po

stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Určite nie je v záujme spotrebiteľa, aby
po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala
pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto
konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa
je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou. Treba principiálne vychádzať z toho,

že ustanovenie § 525 ods. 1 OZ bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých
je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú
zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za
splnenia určitých podmienok, konkrétne aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90
dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka

banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 OZ, teda jej postúpenie je
svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 OZ.
Žalobca v konaní nepreukázal, že banka pred postúpením pohľadávky klienta (dlžníka) písomne vyzvala
na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň
90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.

V danom prípade zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že žalobca nepreukázal, že by v čase,
kedy mala byť pohľadávka Všeobecnej úverovej banky, a.s. voči žalovanému postúpená naňho, boli
tieto podmienky postúpenia splnené.

22. Odvolací súd sa nestotožňuje s námietkami žalobcu vyjadrenými v jeho odvolaní, keď tvrdil, že je

možné postúpiť pohľadávku z banky na nebankový subjekt práve v súlade s ust. § 92 Zákona o bankách
s tým, že toto ustanovenie rieši predovšetkým aj otázku odhalenia bankového tajomstva. Z citovaného
zákonného znenia § 92 ods. 8 ZoB sú zrejmé presne stanovené podmienky, za ktorých môže banka
pohľadávku postúpiť. To znamená, že bankovú pohľadávku je možné postúpiť, ale banka musí splniť
výslovne stanovené podmienky, ktoré banka nedodržala. Preto ani nemôžu byť zhojené podmienky

postúpenia pohľadávky tým, že výzvu pošle iný subjekt ako banka, iný subjekt ako banka zosplatní celú
bankovú pohľadávku.

23. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, keď súd prvej inštancie vo veci náležite zistil skutkový stav

a vec i správne právne posúdil.

24. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že žalovanému náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal z dôvodu, že žalovanému v odvolacom konaní preukázateľne žiadne
trovy nevznikli, čím bol daný dôvod pre aplikáciu čl. 4 CSP.

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému

subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).