Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. august 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/98/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4114201871
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Podhorcová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4114201871.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a sudkýň

JUDr. Marty Polyákovej a JUDr. Ingrid Doležajovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného Tomáš Kušnír, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: N. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom V. XX, o
zaplatenie 168,14 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra z 27.
apríla 2016, č. k. 17C/570/2015-60, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu voči žalovanej, o zaplatenie 168,14
eura s prísl., zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Zistený skutkový stav posúdil podľa
ustanovení § 4 ods. 2 a 3 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení
zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších
predpisov, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 a 2, § 100 ods. 1, § 101 a § 397 ods. 1
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného
od 01. 06. 2014, § 387 ods. 1 a Obchodného zákonníka. Mal za preukázané, že právny predchodca

žalobcu /Slovenská sporiteľňa, a.s./ a žalovaná uzatvorili dňa 06. 10. 2005 Zmluvu o splátkovom úvere
č. 233061277 (ďalej len "Zmluva"), ktorej súčasťou boli Všeobecné obchodné podmienky. Na základe
uvedenej Zmluvy právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej sumu vo výške 27.000 Sk /896,23 eura/
s označením ako MINI úver do 10 minút, s úrokovou sadzbou vo výške 17,30 %, pričom žalovaná mala
predmetný úver splácať v mesačných splátkach po 723 Sk mesačne /23,999 eura/ a to vždy k 1. dňu v
mesiaci splatnosťou prvej splátky dňa 10. 10. 2005 a s konečnou splatnosťou úveru dňa 10. 09. 2010.
Podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania peňažných prostriedkov, podmienky

pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti boli upravené v Zmluve a vo Všeobecných
obchodných podmienkach. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 27. 09. 2012 právny predchodca
žalobcu postúpil predmetnú pohľadávku na žalobcu. Žalobca si v konaní uplatnil splátky úveru splatné
od 10. 03. 2010 do 10. 09. 2010 v počte 7 a v celkovej výške 168 eur. Z platobnej histórie žalovanej
zistil, že žalovaná uhradila právnemu predchodcovi žalobcu sumu vo výške 1.021,25 eura, pričom
poslednú platbu vykonala dňa 13. 03. 2009 vo výške 26,02 eura. Argumentoval, že právny vzťah
medzi účastníkmi, založený predmetnou zmluvou o úvere, je nevyhnutné posudzovať podľa zák. č.

258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy bez ohľadu na to, že
zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). K uvedenému
dodal, že vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna
úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. § 52a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník. Preto v
zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z .z. ex offo skúmal, či nedošlo k premlčaniu nároku žalobcu a teda
prihliadnuť na premlčanie aj bez toho, aby sa žalovaná premlčania dovolávala v zmysle Občianskeho

zákonníka. Dôvodil, že uvedené zákonné ustanovenie je pritom ustanovením procesným, keď orgánu
rozhodujúcemu o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy (a teda aj súdu) ukladá povinnosť prihliadať na
premlčanie aj bez vznesenia námietky premlčania zo strany spotrebiteľa, titulom skutočnosti, ktorej
sa súd najskôr zaoberal možným premlčaním uplatneného nároku bez toho, aby skúmal samotnú
existenciu subjektívneho práva žalobcu. Žalobca si svoj nárok uplatnil na súde podaním žaloby a to dňa

24. 01. 2014, teda po uplynutí zákonom danej premlčacej doby, pretože žalovaná poslednú splátku z
predmetného úveru uhradila dňa 13. 03. 2009. Podľa zmluvy konečná splatnosť úveru mala nastať dňa
10. 09. 2010, pričom právny predchodca žalobcu si mohol žalobou na súd uplatniť svoju pohľadávku
nasledujúci deň po omeškaní žalovanej so splácaním predmetnej pôžičky a to po uhradení poslednej
splátky dňa 13. 03. 2009 a najneskôr, nasledujúci deň po splatnosti úveru, pričom žalobca žalobu
podal na súd až dňa 24. 01. 2014, čiže po márnom uplynutí premlčacej doby. Teda na základe vyššie

cit. zák. ustanovenia súd aplikoval ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. a mal za to, že nárok
žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy je premlčaným, nakoľko v zmysle § 101 OZ uplynula trojročná
premlčacia doba. Za premlčané tiež považoval aj uplatnené úroky z omeškania, nakoľko tieto tvoria
príslušenstvo pohľadávky a vzhľadom na ich akcesorický vzťah k hlavnému záväzku sledujúci osud
hlavného záväzkového vzťahu, sa premlčí najneskôr v rovnakej dobe ako hlavný peňažný záväzok. Z

uvedených dôvodov žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

2. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil poukazom na ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) a v konaní úspešnej žalovanej právo na náhradu trov konania nepriznal,
keďže si ich náhradu neuplatnila.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa jeho zmeny a
vyhovenia žalobe, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z
dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a z dôvodu, že súd na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedol, že pri posudzovaní premlčania súd vychádzal z

počtu dní omeškania, ako údaju uvedeného v prílohe č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok, ktorý
vyjadruje počet dní, ktoré uplynuli od splatnosti splátky, s ktorou sa žalovaná dostala prvýkrát do
omeškania. Uvedený počet dní omeškania nemožno spájať s vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru
postupcom a ani s iným právnym úkonom, na základe ktorého by došlo k splatnosti všetkých splátok
úveru do budúcna. Právne posúdenie súdu, keď posudzoval premlčanie od splatnosti splátky, s ktorou

sa žalovaná dostala prvýkrát do omeškania a uzavrel, že pohľadávka je premlčaná, nemá oporu v
zákone. Postupca a žalovaná si v zmluve o splátkovom úvere dojednali plnenie v splátkach s presným
stanovením termínov splatnosti jednotlivých splátok. Žalovaná sa dostala do omeškania, uvedené
termíny neplnila a žalobcovi tým vzniklo právo pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. Postupca
toto právo nevyužil a k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti pristúpil až žalobca podaním zo dňa 10. 09.

2010. Zmluva o postúpení pohľadávok bola uzatvorená dňa 27. 09. 2012, teda už v čase postúpenia
bola uvedené pohľadávka splatná. Premlčacia doba teda plynula pre každú splátku samostatne, odo dňa
splatnosti tej ktorej splátky. Z uvedeného dôvodu si žalobca v konaní uplatnil len nepremlčané splátky.
Nesúhlasil s aplikáciou § 5b zák. o ochrane spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01. 05. 2014,
pričom žalobca si svoj nárok uplatnil žalobou dňa 24. 01. 2014. Nebolo mu zrejmé na základe čoho

dospel k záveru, že pohľadávka bola splatná 14. 03. 2009 . konečná splatnosť úveru bola dojednaná
na 10. 09. 2010 a žalobca si v konaní uplatnil len nepremlčané splátky splatné od 10. 03. 2010 do 10.
09. 2010. Mal za to, že súd na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Predmetná úverová zmluva bola uzavretá dňa 06. 10. 2005, pričom v období do 31. 12. 2007 sa ust.
§ 52 - § 54 OZ vzťahovali len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti

OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ, pričom zmluva o úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku, v
dôsledku čoho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ust.
§ 879f ods. 3 OZ. Novelizovaným ust. § 52 ods. 1 OZ sa tak nespravujú nároky vzniknuté pred 01. 01.
2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred týmto dátumom, čo znamená,
že pokiaľ pred dňom 01. 01. 2008 bola uzavretá zmluva o úvere, kde bol dlžník spotrebiteľom, nie je

možné práva a povinnosti z tejto zmluvy posudzovať podľa ust. § 52 - § 54 OZ. Právne vzťahy zo zmluvy
o úvere uzavretej pred 01. 01. 2008 sa tak spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu
na povahu účastníkov. Argumentačne tieto svoje úvahy podporil i citáciami označených rozhodnutí NS
SR, Krajského súdu v Banskej Bystrici a Krajského súdu v Trnave a tiež komentárom k § 52 OZ odprof. JUDr. Petra Vojčíka, CSc. V závere odvolania dodal, že predmetný spotrebiteľský úver nemožno
považovať za bezúročný a bez poplatkov.

4. K odvolaniu žalobcu sa žalovaná písomne nevyjadrila.

5. Prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) s účinnosťou od 01.
07. 2016 došlo k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (§ 473 CSP). Podľa
prechodného ustanovenia § 470 ods. CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania

začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.
Znamená to, že nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikability procesnoprávnych
noriem a teda sa použije na všetky konania a to i na konania začaté predo dňom účinnosti Civilného
sporového poriadku s výnimkami z tohto základného pravidla ustanovenými v § 470 ods. 2 CSP.

6. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou
stranou sporu, v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP § 362 ods. 1 CSP) a
zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP) za splnenie povinnosti ustanovenej v ust. § 219 ods. 3 CSP dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387

ods. 1 CSP potvrdil.

7. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Ustanovením § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako

aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

9. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie týkajúce sa veci samej, správne zistil skutkový stav, vec správne posúdil po právnej

stránke, preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). Odvolací súd sa plne
stotožňuje s dôvodmi súdu prvej inštancie uvedenými v napadnutom rozsudku, na tieto poukazuje ako
na správne, a preto ich nebude opakovať (§ 387 ods. 2 CSP). Na potvrdenie správnosti záverov súdu
prvej inštancie a k námietkam uvedeným v odvolaní žalobcu odvolací súd uvádza, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie je dostatočne odôvodnené a tým aj preskúmateľné.

10. V zmysle ust. § 393 CSP, rozsudok musí obsahovať odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne
odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu
rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Odôvodnenie písomného
vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a

spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so
všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne
vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s
poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom mieste pre dohady a domnienky. V odôvodnení
rozhodnutia odvolací súd uvedie teda, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich vyhodnotil,

zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen
formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých
alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvahsúdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané,
účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne
musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť

preskúmateľné.

11. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce
sa žalobcom v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne,
zdôvodnené a zodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.

Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva
jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalobca sa s dôvodmi

uvedenýmivrozhodnutísúduprvejinštancienestotožnilneznamená,žejehozdôvodnenienezodpovedá
požiadavkám, ktoré na túto časť rozhodnutia kladie vyššie citované zákonné ustanovenie. Súd prvej
inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe zamietol.

12. Podľa § 52 ods. 1 OZ, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú

uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

13. Podľa § 52 ods. 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

14. Podľa § 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

15. Podľa § 497 Obchodného zákonníka Zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné

prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

16. V súdenej veci z obsahu spisu a z doterajšieho priebehu konania je zrejmé, že žalobca sa podanou
žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu sumu vo výške 168 eur s príslušenstvom na
tom skutkovom základe, že právny predchodca žalobcu a žalovaná uzatvorili dňa 06. 10. 2005 Zmluvu

o splátkovom úvere č. 233061277 (ďalej len "Zmluva"), v zmysle ktorej bol žalovanej poskytnutý úver
896,23 eura s označením ako MINI úver do 10 minút, s úrokovou sadzbou vo výške 17,30 %, pričom
žalovaná mala predmetný úver splácať v mesačných splátkach po 23,99 eura a to vždy k 1. dňu v
mesiaci, so splatnosťou prvej splátky dňa 10. 10. 2005 a s konečnou splatnosťou úveru dňa 10. 09. 2010.
Zmluvou o postúpení pohľadávok dňa 27. 09. 2012 právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa,

a. s. Tomášikova 48, Bratislava postúpila predmetnú pohľadávku na žalobcu. Napadnutým rozsudkom
súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu premlčania nároku žalobcu.

17. Odvolací súd už uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za vecne správne a plne sa stotožňuje
s rozhodnutím súdu prvej inštancie, nakoľko bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna,

presvedčivá a v neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR ako aj nálezmi
Ústavného súdu SR. Mal za to, že všetky dôvody, ktoré žalobca uvádzal v odvolaní vyriešil už súd prvej
inštancie v napadnutom rozsudku a na tieto v celom rozsahu poukazuje ako na svoje vlastné a z týchto
dôvodov ich už znovu nebude opakovať. Na zdôraznenie správnosti odvolací súd, vzhľadom aj na ďalšie
námietky odvolateľa uvádza poukazuje na nasledovné skutočnosti.

18. Úvodom je potrebné uviesť, že ochranu spotrebiteľa v súčasnom právnom poriadku zabezpečuje
celý komplex právnych noriem ako verejného práva, tak i práva súkromného. Verejnoprávnu ochranu
spotrebiteľa garantuje najmä zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý od 01. 07. 2007 zrušil
predtým platný zákon č. 634/1992 Zb., ktorého predmetom bola úprava práv spotrebiteľov a povinností

výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany
spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa a
označovanievýrobkovcenami.NaprotitomusúkromnoprávnaochranaspotrebiteľanáležíObčianskemu
zákonníku a samostatným zákonom, ktoré boli prijaté v nadväznosti na niektoré smernice Európskejúnie, týkajúce sa spotrebiteľov. Právna úprava spotrebiteľov bola výrazným spôsobom posilnená v
dôsledku prijatia zák. č. 150/2004 Z. z. počínajúc dňom 01. 04. 2004, kedy bola prvá časť Občianskeho
zákonníka doplnená V. Hlavou, ktorá v ust. § 52 - § 60 upravovala spotrebiteľské zmluvy a osobitný

typ spotrebiteľskej zmluvy, spotrebiteľskú zmluvu o práve užívať budovu alebo jej časť v časových
úsekoch. V pôvodnom znení ust. § 52 ods. 1 OZ platnom do 31. 12. 2007 sa zákonodarca pokúsil
o vymedzenie spotrebiteľskej zmluvy a podľa tohto spotrebiteľská zmluva musela spĺňať nasledovné
pojmové znaky: a) ide o niektorú zo zmluvných typov uvedených v 8. časti OZ, b) zmluvnými stranami
sú dodávateľ a spotrebiteľ a c) spotrebiteľ nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred

pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. K zmene vymedzenia spotrebiteľskej zmluvy došlo následne
zák. č. 568/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o
doplnení zákona SNR č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti v znení neskorších predpisov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým bolo novelizované ust. § 52 ods. 1 OZ tak, že
spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom. Zmyslom zavedenia osobitnej úpravy spotrebiteľských zmlúv do právnej úpravy bola teda

zvýšená ochrana slabšieho účastníka záväzkových vzťahov, ktoré vznikajú pri predaji tovarov alebo pri
poskytovaní služieb, pričom pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do
zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si
vopredurčídodávateľaspotrebiteľnemámožnosťtietozmluvnépodmienkyindividuálneovplyvniťstým,
že ide o zmluvu, ktorá sa uzatvára za rovnakých zmluvných podmienok s väčším počtom spotrebiteľov.

Spotrebiteľské zmluvy sa preto označujú ako štandardné zmluvy, typové zmluvy alebo zmluvy adhézne,
v ktorých zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ. Zákon č.
568/2007 Z. z. v novom ods. 2 § 52 OZ zakotvil pravidlo o spôsobe aplikácii ustanovení Občianskeho
zákona o spotrebiteľských zmluvách a predpísal povinnú aplikáciu tých ustanovení zákona, ktoré
upravujú právne vzťahy, v ktorých je účastníkom spotrebiteľ, za podmienky, že tieto ustanovenia sú v

jeho prospech s tým, že odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom
je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Uvedený zákon, ktorý s účinnosťou od 01. 01. 2008
nahradil ust. § 52 OZ novým znením, v prechodnom ustanovení § 879j OZ zaviedol nepravú spätnosť
pôsobnosti tohto zákona. Doterajšie ustanovenie § 52 ods. 2 OZ bolo však nejasné a vyvolávalo
viacero otázok o dôvode jeho zaradenia do zákona, keďže tento nie je uvedený ani v dôvodovej

správe,ktorálenkonštatuje,že„zavádzaabsolútnuneplatnosťdojednaní,ktoréobchádzajúustanovenie
o spotrebiteľských zmluvách“. Ako to potvrdila nejednotná rozhodovacia prax súdov, zostalo preto
sporné, či zákon pod formuláciou „všetky ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ“ má na mysli len ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo aj ustanovenia Obchodného
zákonníka a iných zákonov, v ktorých vystupuje v zmluvnom vzťahu spotrebiteľ. Zvlášť vo vzťahu k ust. §

53 OZ, ktoré obsahuje výpočet zmluvných podmienok, ktoré majú za účel ochraňovať spotrebiteľa tým,
že zakotvenie neprijateľnej zmluvnej podmienky do zmluvy je sankcionované absolútnou neplatnosťou
takéhoto ustanovenia a vzťahuje sa na všetky druhy a typy zmlúv, v ktorých ako účastníci vystupujú
spotrebiteľ a dodávateľ bez ohľadu na to, či daný zmluvný typ upravuje Občiansky zákonník, Obchodný
zákonník alebo iný zákon. Jednoznačnú odpoveď prináša až zák. č. 102/2014 Z. z., ktorým sa s

účinnosťou od 01. 05. 2014 dopĺňa ustanovenie § 52 ods. 2 OZ o vetu tretiu, podľa ktorej na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka,ajkeďbysainakmalipoužiťnormyObchodnéhopráva.Zákonodarcatakdefinitívneodstránil
doterajšie pochybnosti o tom, ustanovenia ktorého právneho predpisu sa použijú prednostne v právnych
vzťahoch, týkajúcich sa spotrebiteľa. Nakoľko právny predpis, ktorého súčasťou uvedené ustanovenie

je, nemá prechodné ustanovenia, znamená to, že od jeho účinnosti sa predmetné ustanovenie vzťahuje
aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom (porovnaj rozsudok NS SR 3 MCdo 12/2014 z 21. 04.
2015, 8 MCdo 1/2014 z 30. 03. 2015, 2 MCdo 5/2015).

19. Posudzujúc prejednávanú vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že i keď

sporom dotknutá zmluva je zmluvou úverovou, na ktorú dopadá tretia časť Obchodného zákonníka je
tiež zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je potrebné aplikovať normy spotrebiteľského práva a to zák.
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, Smernicu rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 a Zákon o
ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase vzniku právnych vzťahov ako lex specialis a všeobecnú
úpravu obsiahnutú v ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Nepochybne

je totiž zmluvou typovou, uzatvorenou medzi pôvodným veriteľom, ktorý bol podnikateľom a predmet
konania sa týkal jeho podnikateľskej činnosti (dodávateľ) a žalovanou ako spotrebiteľkou, ktorá nemala
možnosť jej predformulovaný obsah ovplyvniť a teda pri vzájomnej kontrakcii bola zjavná faktická
nerovnosť medzi dodávateľom a spotrebiteľkou. Za danej situácie tak na právne vzťahy účastníkovkonania je dôvodné použiť ustanovenie Občianskeho zákonníka a to aj pokiaľ ide o posúdenie námietky
premlčania.

20. Podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ktoré nadobudlo účinnosť 1. mája 2014),
orgánrozhodujúcionárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaajbeznávrhunanemožnosťuplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči
spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

21. Podľa § 100 ods. 1 OZ, sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§
101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

22. Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná

a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

23. Ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa
ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť
premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky (§ 103 OZ).

24. Reagujúc na námietku žalobcu týkajúcu sa aplikácie ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. odvolací súd v
znení účinnom od 01. 05. 2014 uvádza, že túto považuje za nedôvodnú. Súd prvej inštancie postupoval
správne, keď vzal na zreteľ ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. účinného od 01. 05. 2014, pretože ako
„orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod

brániaci priznaniu plnenia požadovaného návrhom. Uvedené ustanovenie zakotvilo povinnosť súdu v
každom konaní preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je premlčaný, resp. či nie je
daná iná zákonná prekážka, ktorá by neumožňovala nárok po práve priznať. Niet pochýb, že citované
ustanovenie má procesnoprávny charakter. Ustanovenie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa bolo
zavedené zákonom č. 102/2014 Z. z. a keďže neobsahuje osobitné prechodné ustanovenie, ktoré by

účinky posúvalo na veci rozhodované po účinnosti predmetnej právnej úpravy, je potrebné ho aplikovať
na všetky súdené veci v čase rozhodovania. Ide o tzv. režim okamžitej aplikability, ktorý sa uplatňuje
pri procesných predpisoch, teda od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto
dňom.

25. Za danej situácie tak na právne vzťahy účastníkov konania je dôvodné použiť ustanovenia
Občianskeho zákonníka a to aj pokiaľ ide o posúdenie premlčania. Súd prvej inštancie v danom prípade
takto postupoval, vzal na zreteľ ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. keďže ako „orgán rozhodujúci o
nárokoch za spotrebiteľské zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod brániaci priznaniu plnenia
požadovaného návrhom a zohľadnil i ust. § 52 ods. 2 vetu tretiu OZ, účinnú od 01. 05. 2014. Z obsahu

spisu je zrejmé, že úver poskytnutý žalovanej na základe Zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 06. 10.
2005 č. 233061277, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver v sume 896,23 eura s označením
ako MINI úver do 10 minút, s úrokovou sadzbou vo výške 17,30 %, pričom plnenie úveru bolo dohodnuté
v splátkach po 23,99 eura mesačne a to vždy k 1. dňu v mesiaci, so splatnosťou prvej splátky dňa 10.
10. 2005 a s konečnou splatnosťou úveru dňa 10. 09. 2010.

26. V zmysle uvedenej zákonnej úpravy a odvolacím súdom rozobraných hľadísk súd prvej inštancie v
prejednávanej veci dôsledne postupoval. Svoje zamietajúce rozhodnutie založil na aplikácii § 101 OZ v
spojení s § 5b zák. č. 250/2007 Z. z., ktoré sa presadia pri posudzovaní nárokov zo spotrebiteľských
zmlúv, o ktorý prípad ide i v tomto konaní a jeho záver o premlčaní pohľadávky možno považovať za

správny. Napokon žalobca ani nenamietal, že by súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku počiatku
plynutia premlčacej doby, namietal, že v danom prípade mala byť použitá 4-ročná všeobecná premlčacia
doba v zmysle Obchodného zákonníka a nie 3-ročná premlčacia doba v zmysle Občianskeho zákonníka.
Odvolací súd však v zmysle vyššie uvedených záverov sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že
v danom prípade sa pohľadávka premlčala v 3-ročnej všeobecnej premlčacej dobe. Súd prvej inštancie

správne konštatoval, že žalovaná poslednú splátku z predmetného úveru uhradila dňa 13. 03. 2009,
teda právny predchodca žalobcu, resp. žalobca si mohol svoj nárok uplatniť po prvý raz deň nasledujúci
po splatnosti úveru, teda 11. 09. 2010, pričom premlčacia doba na uplatnenie tohto nároku uplynula dňa11. 09. 2013. Ak teda žalobca žalobu podal žalobu na súde až dňa 24. 01. 2014, urobil tak po uplynuté
3-ročnej premlčacej doby.

27. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

28. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že žalovanej náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, i keď s ohľadom na výsledok odvolacieho konania principiálne by bolo

namieste priznanie náhrady trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1
CSP. V danej veci však možnosť priznania náhrady trov konania vylučovala skutočnosť, že žalovanej v
odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli, čím bol daný dôvod pre aplikáciu čl. 4 CSP.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§

427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).