Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. júl 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Saz/7/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7017200341
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kotora

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7017200341.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: K. Q. F., narodený

XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť B. R. L., bez dokladov totožnosti, toho času miesto pobytu E. G. K.,
zastúpený Ligou za ľudské práva, občianske združenie, Štúrova 3, 811 02 Bratislava, proti žalovanému:
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo
veci azylu zo dňa 04.05.2017 o preskúmanie rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-DS-17/2017-Ž zo dňa
07.04.2017, takto

r o z h o d o l :

I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad,
Pivonková č. 6, 812 72 Bratislava ČAS: MU-DS-17/2017-Ž zo dňa 07.04.2017 týkajúce sa žalobcu: K.

Q. F., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť B. R. L., bez dokladov totožnosti a vec v r a c i a
žalovanému na ďalšie konanie.

II./ Žalobcovi n e p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozhodnutím žalovaného ČAS: MU-DS-17/2017-Ž zo dňa 07.04.2017 (č.l. 10-12 spisu) žalovaný
podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o azyle“ resp. „ZoA“) zamietol žiadosť o udelenie azylu ako
neprípustnú cudzincovi F. K. Q., narodenému XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť B. R. L., bez cestovného

dokladu, s tým, že podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle je v prípade cudzinca príslušná na konanie o
udelenie azylu Bulharská republika. V súlade s článkom 29 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu
a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 ustanovujúceho kritéria a mechanizmy na určenie členského
štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom
tretej krajiny v jednom z členských štátov (ďalej „Dublinské nariadenie III“) sa odovzdanie cudzinca do
Bulharska uskutoční najneskôr do šiestich mesiacov od prevzatia zodpovednosti členským štátom alebo
rozhodnutia o odvolaní alebo revízií, ak rozhodnutie pripúšťa odkladný účinok.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že cudzinec bol kontrolovaný dňa 07.02.2017 v Bratislave,
pričom lustráciou bolo zistené, že nemá udelený žiaden druh pobytu na území Slovenskej republiky
(ďalej „SR“) a nie je žiadateľom o udelenie azylu na území SR. Lustráciami v informačných systémoch
bolo zistené, že je žiadateľom o udelenie azylu na území Bulharska, pričom dňa 08.02.2017 bola
doručená žiadosť Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra (ďalej „Dublinské
stredisko“) na začatie konania podľa dublinského rozhodnutia, pričom rozhodnutím zo dňa 08.02.2017

bol účastník konania zaistený v Ú. W. podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte
cudzincov na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia.
Po umiestnení v Ú. W.Ď. účastník konania dňa 17.02.2017 požiadal o udelenie azylu na území SR z
dôvodu obavy o život v domovskej krajine a z dôvodu, že odmieta vycestovať do Bulharska, ktoré v rámcidublinského konania prijalo zodpovednosť za posúdenie žiadosti o azyl podanej na území Bulharska z
jeho strany, pričom podľa článku 9 ods. 5 Dublinského nariadenia III bol centrálnou jednotkou zaslaný
kladný výsledok z dôvodu, že menovaný dňa 18.11.2016 požiadal o udelenie azylu v Bulharsku. Počas

formálnehopohovorudňa06.03.2017uviedol,žezB.vycestovaldoR.,potomdoG.,odtiaľdoBulharska,
kde bol donútený požiadať o azyl, skadiaľ asi po 50 dňoch odišiel cez Srbsko až na Slovensko. S
podmienkami v Bulharsku nebol spokojný, nakoľko sa tam necítil bezpečne a v tábore sa s cudzincami
neľudsky zaobchádzalo.

3. Správny orgán ďalej doplnil, že s účastníkom konania bolo zahájené konanie o odovzdaní do
iného štátu podľa § 46a zákona o azyle pred podaním žiadosti o azyl, pričom Dublinské stredisko
dňa 10.02.2017 zaslalo dožiadanie o prijatie späť bulharskému partnerskému úradu podľa článku
18 ods. 1 písm. b) a zároveň v súlade s článkom 24 Dublinského nariadenia III. Dňa 20.02.2017
Bulharsko písomne akceptovalo prijatie účastníka konania podľa článku 18 ods. 1 písm. b) Dublinského
nariadenia III a zároveň v súlade s článkom 4 Nariadenia komisie (ES) č. 1560/2003, čím súhlasilo s

jeho odovzdaním na svoje územie. Žalovaný teda konštatoval, že žiadosť menovaného je v procese
posudzovania a tento sa nachádza na území iného členského štátu bez povolenia. Zdôraznil, že
Dublinské nariadenie III, ako vyplýva z jeho preambuly, rešpektuje základné práva a dodržiava zásady,
ktoré sú uznané najmä v Charte základných práv Európskej únie, ktorá je svojim obsahom totožná s
Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Žalovaný rovnako dôvodil, že sa zaoberal konkrétnymi vyhláseniami účastníka konania ohľadom
situácie v azylových a zaisťovacích zariadeniach v Bulharsku vzhľadom na všeobecnú povinnosť
členských štátov skúmať podmienky vo vzťahu ku všetkým krajinám u ktorých vznikne pochybnosť
o podmienkach s navrátenými žiadateľmi o azyl a taktiež aj faktu, že právo Európskej únie zakazuje

aplikáciu nevyvrátiteľnej domnienky, že členský štát, ktorý je na základe článku 3 ods. 1 Dublinského
nariadenia III určený ako zodpovedný, automaticky dodržiava základné práva Európskej únie. Rovnako
žalovaný dôkladne prešetril, či podmienky v bulharských táboroch pre cudzincov, ktorí sú v azylovom
konaní, neindikujú neľudské, či ponižujúce zaobchádzanie so žiadateľmi o azyl nachádzajúcimi sa v
Bulharsku vrátane tých, ktorí boli na základe Dublinského nariadenia III vrátení na územie Bulharska. V

pohovore rovnako uviedol, že bolo mu fyzicky ublížené, avšak danú skutočnosť nenahlásil príslušným
úradom, preto v tejto súvislosti dňa 10.03.2017 Dublinské stredisko písomne kontaktovalo bulharský
partnerský úrad so žiadosťou o zaslanie stanoviska ohľadom prijímacích podmienok a súčasnej situácie
v táboroch. Dňa 28.03.2017 bolo Dublinskému stredisku doručené vyjadrenie právnej zástupkyne
účastníka konania pred vydaním rozhodnutia, v ktorom táto vyjadrila nesúhlas s návratom žiadateľa do

Bulharska z dôvodu neľudského správania bulharských policajtov. Zároveň upozorňuje na systémové
nedostatky a nedostatky v prijímacích podmienkach v Bulharsku a domáhala sa, aby v súlade s článkom
3 ods. 2 Dublinského nariadenia III nebol účastník konania odovzdaný do Bulharska. Poukazovala na
rozhodnutia z Výboru pre ľudské práva a hodnotiace správy mimovládnych organizácií, ktoré už ale v
súčasnej situácii, kedy Bulharsko nie je pod tlakom ako v čase zistení a počet ilegálnych vstupov na

územie Bulharska sa signifikantne znížil, nemožno považovať za relevantné.

5. Rovnako dňa 05.04.2017 bola zo strany Bulharska doručená odpoveď z ktorej vyplýva, že žiadateľovi
bude po transfere poskytnuté ubytovanie v otvorenom prijímacom centre, kde životné podmienky spĺňajú
zákonom stanovené štandardy, ako aj dostupnosť zdravotnej, sociálnej a psychologickej starostlivosti s

tým, že so žiadosťou osoby o medzinárodnú ochranu sa bude postupovať v zmysle platnej európskej a
národnej legislatívy. Pokiaľ sa týkalo zlého zaobchádzania s utečencami v útvare zaistenia v Bulharsku
a k priloženej fotodokumentácii právnou zástupkyňou žalovaný uviedol, že neexistuje dôkaz o jeho
tvrdení a ani možnosť preskúmania okolností súvisiacich s prípadom, nakoľko osoba nepodala oficiálnu
sťažnosť bulharským úradom. Fotografie zranení priložené k vyjadreniu, vyhotovené v priestoroch Ú.

W., nepredstavujú relevantný dôkaz o tom, že menovaný k ním prišiel v Bulharsku, pretože na územie
SR sa nedostal priamou cestou, ale cez Bulharsko. Rovnako z vyjadrenia partnerského úradu je zrejmé,
že osoba po návrate na územie Bulharska nebude umiestnená v tom istom zariadení.

6. Zdôraznil, že takisto preveroval informácie, ktoré poskytuje Európsky azylový podporný úrad (ďalej

„EASO“) v azylových veciach súvisiacich s Bulharskom a aktuálne informácie od UNHCR, pričom
právna zástupkyňa sa odvoláva na neaktuálne správy z roku 2016, 2015 a 2012, ktoré nemožno
považovať za aktuálne a dokazujúce situáciu zodpovedajúcu súčasnému stavu najmä vzhľadom na
markantné zníženie počtu migrantov ilegálne prechádzajúcich cez Bulharsko, kde podľa štatistickýchúdajov EUROSTAT má počet žiadostí o udelenie azylu na území členských štátov výrazne klesajúci
charakter oproti roku 2015. Dôvodil, že Bulharsko prijalo dňa 17.03.2017 od Úradu Vysokého komisára
OSN pre utečencov finančnú dotáciu v hodnote 1,2 mil. Eur na zlepšenie prijímacích podmienok a

ochrany utečencov a žiadateľov o azyl nachádzajúcich sa na ich území. Dotácie boli poskytnuté za
účelom zlepšenia podmienok ubytovania v prijímacích, ako aj zaisťovacích zariadeniach od Štátnej
agentúry pre utečencov v Bulharsku dňa 23.03.2017 a na základe dostupných správ zamestnanci
Európskej komisie v súčasnosti navštevujú viacero zariadení v krajine za účelom kontroly využívania
týchto dotácií. Bulharsko je taktiež podporované vyslaniami expertov v rámci misie Európskej agentúry

pre pohraničnú a pobrežnú stráž, kde bolo pridelených 154 expertov. Takisto od roku 2013 EASO
podporuje Bulharsko pri budovaní azylových kapacít cez operačné plány a neboli prijaté právne
záväzné akty, ktoré by komplexne zrušili transfery do Bulharska. Dával do pozornosti, že Dublinské
stredisko posudzuje každý prípad individuálne vzhľadom na konkrétnu situáciu žiadateľa a aktuálnu
situáciu v krajine transferu. Osoba je slobodný muž bez rodinných príslušníkov a nie je posudzovaný
ako zraniteľný. Argument nezabezpečenia ubytovania, poprípade nepreskúmania azylovej žiadosti

účastníka konania v Bulharsku možno na základe uvedených informácií považovať za neopodstatnený.
Tento bude mať prístup ku konaniu, keďže je stále v 6-mesačnej lehote na znovuotvorenie konania
na území Bulharska (uvedené obdobie sa končí najskôr 18.05.2017). Vzhľadom na túto skutočnosť
Dublinské stredisko vynakladá úsilie rýchleho posúdenia jeho žiadosti. Zo skúsenosti Migračného úradu
Bulharsko funguje ako plnohodnotný partner a členský štát, ktorého príslušný správny orgán explicitne

potvrdil svoju zodpovednosť za posúdenie žiadosti o udelenie azylu účastníka konania a vyslovil súhlas
s jeho odovzdaním na svoje územie za účelom posúdenia jeho žiadosti o udelenie azylu. Bulharsko
je signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd, z čoho mu vyplývajú rovnaké povinnosti
ako ostatným členským štátom, najmä rešpektovanie zásady nevyhostiteľnosti (non-refoulement) a
považujú sa vzájomne sa bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín. Bulharsko poskytuje

žiadateľom ubytovanie, stravu, aj základné hygienické potreby a taktiež majú prístup k bezplatnej
zdravotnej starostlivosti, čím dodržiava základné práva žiadateľov. Cieľom Dublinského nariadenia je
zabezpečiť promptné určenie zodpovedného štátu za žiadosť o udelenie azylu a tým prispieť k rýchlemu
posúdeniužiadostioazyl,pričomžiadatelianemajúprávovyberaťsičlenskýštát,ktorýbudezodpovedný
za posúdenie ich žiadosti. Navyše bulharská akceptácia v rámci konania o odovzdaní je platná aj v

konaní o udelenie azylu, nakoľko podľa § 46b ods. 4 zákona o azyle sa v určovaní zodpovedného štátu,
príslušného na konanie o udelenie azylu, pokračuje v konaní o udelenie azylu. Preto v zmysle článku
18 ods. 1 písm. b) Dublinského nariadenia III členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o udelenie
azylu podanej cudzincom je Bulharsko, bola zamietnutá jeho žiadosť o azyl na území SR v súlade s
článkom 26 Dublinského nariadenia III podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle ako neprípustná.

7. Správnou žalobou zo dňa 04.05.2017 (č.l. 1-9 spisu) sa žalobca domáhal podľa § 220 Správneho
súdneho poriadku zrušenia rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-DS-17/2017-Ž zo dňa 07.04.2017. V
správnej žalobe uviedol, že dňa 17.02.2017 podal žiadosť o udelenie azylu na území SR, nakoľko
pochádza z B. a situácia v dedine, v ktorej býva, bola veľmi zlá, keďže ľudia z Talibanu sa mu vyhrážali,

že ho zabijú a taktiež sa vyhrážali celej jeho rodine, pričom mu zabili otca, lebo ten im odmietol dať
peniaze. Rovnako mu vypálili aj dom, preto sa bojí o svoj život a z B. neodišiel kvôli ekonomickým
pomerom. V pohovore dňa 06.03.2017 uviedol, že chce, aby žiadosť o azyl bola posúdená na území SR
z dôvodu, že v Bulharsku bolo s ním zle zaobchádzané. Policajti v Bulharsku im do očí niečo nasprejovali
a zobrali ich všetkých na políciu. Následne boli v zatvorenom tábore (O. L. - útvar zaistenia), kde museli

odovzdať odtlačky prstov pod nátlakom, títo ich zobrali do miestností bez kamier, pričom používali pri
výsluchu s nimi paralizér a boli vystavení fyzickému násiliu z ich strany. V tábore bol zaistený približne
45 dní, následne premiestnený do tábora K., kde bolo veľa B. a nemali kde spávať, spali na zemi a
počas daždivých nocí premokli.

8. Zdôraznil, že sa nechce vrátiť do Bulharska a radšej by zomrel ako by sa tam mal vrátiť, pričom
sa bojí nielen policajtov, ale aj tam prítomných utečencov. Ako dôvod obavy uviedol, že by ho poslali
naspäť do B., kde má obavu o svoj život. S napadnutým rozhodnutím nesúhlasil a zastával názor, že
predmetné rozhodnutie má byť zrušené v zmysle ustanovení § 191 ods. 1 písm. c), písm. d), písm.
e) a písm. f) Správneho súdneho poriadku. Hlavný žalobný bod uviedol, že žalovaný nedostatočným

spôsobom zistil skutkový stav veci vo vzťahu k možnému zaobchádzaniu so žalobcom v rozpore s
článkom 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv (ďalej „Dohovor“), jeho zistenia nemajú
oporu v spise a sú s ním v rozpore a rozhodnutie nedostatočným spôsobom odôvodnil. Poukazoval
na bod 19 preambuly Dublinského nariadenia III a § 32 ods. 1 Správneho poriadku, pričom cieľomtohtoustanoveniaje,abyrozhodnutiesprávnehoorgánuvychádzalozospoľahlivozistenéhoskutkového
stavu. Mal za to, že žalovaný sa dostatočne nezaoberal možnosťou odovzdania žalobcu do Bulharska
vo vzťahu k žalobcom predneseným námietkam a informáciám založeným jeho právnou zástupkyňou

do spisu a nedostatočným spôsobom preskúmal situáciu v Bulharsku po právnej a faktickej stránke.
Pokiaľ na strane 3 napadnutého rozhodnutia uviedol, že „dôkladne prešetril, či podmienky v bulharských
táboroch pre cudzincov, ktorí sú v azylovom konaní neindikujú neľudské, či ponižujúce zaobchádzanie...“
a rovnako aj uviedol, že „preveroval informácie, ktoré poskytuje Európsky azylový podporný úrad (Úrad
v azylových veciach súvisiacich s Bulharskom a taktiež aktuálne informácie od UNHCR) uviedol, že

aktivity, na ktoré poukazuje žalovaný týkajúce sa jeho preverovania, nie sú odzrkadlené v obsahu
administratívneho spisu. V spise sa nenachádzajú žiadne správy EASO, ani UNHCR, ktoré údajne
žalovaný preveroval a z ktorých pri rozhodovaní vychádzal, čo je v príkrom rozpore s ustanoveniami
Správneho poriadku, nakoľko administratívny spis musí byť odzrkadlením priebehu konania, čo sa
v danom prípade nestalo. Nie je možné overiť tvrdenia žalovaného že prešetroval podmienky pre
žiadateľov o azyl v zariadeniach v Bulharsku. V tejto súvislosti poukazoval na rozsudok Nejvyššího

správniho soudu ČR sp. zn. 2Azs 304/2016 zo dňa 30.11.2016 a sp. zn. 5Azs 229/2016 zo dňa
12.01.2017.

9. Rozhodnutie žalovaného považoval za nepreskúmateľné, nakoľko jeho závery nemajú oporu v
administratívnom spise a jeho závery týkajúce sa riadneho fungovania azylového systému v Bulharsku

nepodložil žiadnymi informáciami, ktoré by tvorili súčasť spisu a ktoré by bolo možné si overiť.
Rovnako nesúhlasil so záverom žalovaného, že so správami, predloženými prostredníctvom jeho
právnej zástupkyne, sa nemožno stotožniť, nakoľko tieto nemožno považovať za aktuálne a dokazujúce
situáciu zodpovedajúcu súčasnému stavu, nakoľko z dostupných štatistických zdrojov Štátnej agentúry
pre utečencov (SAR) je možné zistiť, že v roku 2015 bolo v Bulharsku podaných 20 391 žiadostí, v roku

2016 bolo podaných 19 418 žiadostí a nie je teda možné dospieť k záveru, že počet žiadostí o azyl
sa v Bulharsku za obdobie posledných mesiacov výrazne v porovnaní s rokom 2015 znížil. Poukazoval
na správy AIDA, vypracované ECRE vo vzťahu k Bulharsku, ktoré sú aktuálne a aplikovateľné na
prípad žalobcu a mapujú situáciu za rok 2015 a 2016, pričom za rok 2017 bude správa vydaná až
v roku 2018. Pre potrebu vychádzania z týchto správ poukazoval na judikatúru súdov a rozhodnutia

Výboru OSN pre ľudské práva (z februára 2017), ako aj na judikatúru členských štátov EÚ vo vzťahu
k pozastaveniu transferov do Bulharska, ktorá je použiteľná pre daný prípad a aktuálna a žalovaný
mal povinnosť sa s ňou vysporiadať. Tým, že to prehliadol, malo to za následok nedostatočné zistenie
skutkového stavu zo strany žalovaného, ktorý je navyše v rozpore s obsahom spisov a jeho odôvodnenie
údajnej neaktuálnosti je nedostatočné, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť. Rovnako jeho záver na

strane 4 napadnutého rozhodnutia, že „Bulharsko poskytuje žiadateľom ubytovanie, stravu, aj základné
hygienické potreby a taktiež majú prístup k bezplatnej zdravotnej starostlivosti, čím dodržiava základné
práva žiadateľov“, možno dané tvrdenie žalovaného považovať za ničím nepodložené, nakoľko nemá
oporu v spise a je v rozpore s obsahom spisu, kde sú založené správy zo strany žalobcu, ktoré poukazujú
na nevyhovujúce prijímacie podmienky v Bulharsku, ktoré uvádzajú, že Bulharsko žiadateľom o azyl,

vráteným podľa Dublinského nariadenia III, neposkytuje prijímacie podmienky vo forme zabezpečenia
ubytovania a stravovania, ale si ho musia zabezpečiť sami a navyše správy, ktoré poukazujú na
skutočnosť, že Bulharsko v roku 2015 v rozpore so zákonom a právnou úpravou EÚ zrušilo poskytovanie
mesačných finančných príspevkov pre žiadateľov o azyl, čo ich vystavilo ešte väčšiemu riziku biedy a
spustnutia. Ohľadne podmienok v Bulharsku poukazoval na správu Amnesty international týkajúcu sa

Bulharska za rok 2016/2017 s názvom - Nebezpečná hra, vytláčanie migrantov vrátane utečencov na
hraniciach Európy, vypracovanú Centrom pre ľudské práva v Belehrade a združením mladých právnikov
v Macedónsku a už na spomínané správy AIDA za roky 2015 a 2016 z ktorých vyplýva, že Bulharsko
porušuje základné ľudské práva cudzincov a na svojom území dlhodobo vytláča hromadne utečencov za
štátne hranice späť do Turecka, čím porušuje zásadu non-refoulement. Takisto považoval za nemožné

sa stotožniť so záverom žalovaného, že všetky členské štáty EÚ sa navzájom považujú automaticky za
bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín.

10. S poukazom na rozhodovaciu činnosť Nejvyššího správniho soudu ČR sp. zn. 5Azs 195/2016 zo
dňa 12.09.2016, podľa ktorého bolo aj Maďarsko vyhodnotené za krajinu, u ktorej možno deklarovať

systémové nedostatky v konaní vo veci medzinárodnej ochrany a prijímania žiadateľov o medzinárodnú
ochranu a to i vzhľadom aj na tú skutočnosť, že čelilo značnému prílevu migrantov a nie je tak celkom
vylúčené, že by k systémovým nedostatkom v azylových konaniach v tejto krajine mohlo dochádzať.
Zdôraznil, že aj v prípade Bulharska možno tvrdiť, že je všeobecne známe, že čelí náporu veľkéhopočtu žiadateľov o azyl, ktoré nezvláda nielen že spracovávať po procesnej stránke, ale ani poskytovať
týmto žiadateľom dôstojné podmienky prijatia, pričom početné správy dlhodobo dokumentujú porušenie
ľudských práv, čo viedlo k pozastaveniu transferov do Bulharska v roku 2016 krajinami ako napríklad

Belgicko, Nemecko, Holandsko, Taliansko, Francúzsko a Švajčiarsko. Kolektívne vyhostenie spolu
s násilím a brutalitou v Bulharsku viedli k začatiu konania o porušení zmlúv zo strany Európskej
komisie, pričom tieto skutočnosti sú tak závažného charakteru, že ich nie je možné ignorovať, ani
podceňovať, osobitne za situácie žalobcu, ktorý je osobou, ktorá bola opakovane v Bulharsku vystavená
zlému zaobchádzaniu zo strany štátnych orgánov. Pokiaľ sa týka odpovede bulharského partnerského

úradu mal za to, že táto odpoveď je všeobecná a neponúka dostatočnú informáciu o tom, čo bude
v prípade žalobcu po jeho návrate do Bulharska nasledovať a nemožno ju považovať za poskytnutie
garancie. Žalovaný z nej nemohol riadne posúdiť, či by v prípade návratu žalobcu opätovne tento
nečelil neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu, ktorého sa pri myšlienke na jeho pobyt v Bulharsku
obáva najviac. Z tejto vágnej odpovede nie je možné zistiť či bude žalobcovi umožnené pokračovať v
azylovom konaní, respektíve v akom stave bolo jeho konanie keď opustil Bulharsko, pričom dostupné

správy uvádzajú, že osoby vrátené podľa Dublinského nariadenia III majú prístup k azylovému konaniu
len v rámci teórie a nie v praxi a ak aj náhodou je týmto osobám umožnené pokračovať v azylovom
konaní práve vplyvom ich opustenia krajiny, nemajú nárok na prijímacie podmienky, čo ich vystavuje
riziku chudoby a spustnutia. Žalobcov strach, že by jeho žiadosť nebola posúdená v merite veci po
návrate do Bulharska je preto opodstatnený. Z dostupných zdrojov vyplýva, že situácia dublinských

navrátilcov je naďalej nejasná a závisí od viacerých faktorov, pričom poukazoval na správu AIDA ECRE
za rok 2015. Správa uvádza, že nie sú žiadne záruky, že dublinskí navrátilci budú mať zaručený prístup
k azylovému konaniu alebo že nebudú vystavení extrémne ťažkým prijímacím podmienkam počas
posudzovania ich žiadosti a pre tých dublinských navrátilcov, ktorí mali konečné rozhodnutie, ktorým
bola zamietnutá ich žiadosť pred opustením Bulharska alebo v ich neprítomnosti a neodvolali sa, čo

malo za následok, že rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, v týchto prípadoch je navrátilec považovaný
za nelegálneho migranta a okamžite umiestnený do jedného z deportačných centier. Rovnako správa
AIDA, ECRE za rok 2016 uvádza, že národný rozhodovač, Štátna agentúra pre utečencov (SAR),
zvykla vyhovieť všetkým žiadostiam ostatných členských štátov o späťvzatie, ale akonáhle boli dublinskí
navrátilci vrátení do Bulharska, odmietli znovuotvoriť ich prerušené azylové konanie púhym doručením

rozhodnutia o prerušení konania v ich neprítomnosti. Ak žiadosť dublinského navrátilca bola predtým
zamietnutákonečnýmrozhodnutímakoonaleboonaodišlizBulharskaaleborozhodnutiebolodoručené
v ich neprítomnosti a preto nadobudlo právoplatnosť, navrátilec je prevezený do jedného z imigračných
detenčných zariadení. Podobné informácie sú aj vo výročnej správe Bulharského helsinského výboru
za rok 2016, pričom z daného je zrejmé, že pre prípad žalobcu je rovnako esenciálne poznať odpoveď v

akom stave sa jeho žiadosť v Bulharsku nachádza, lebo len na základe tejto odpovede možno vyhodnotiť
či bude preskúmaná alebo bude v jeho prípade okamžite zahájené konanie o návrate. Reálne mu teda
hrozí, že po návrate mu nebude umožnené pokračovať v azylovom konaní a jeho žiadosť tým pádom
nebude preskúmaná v merite veci na území členských štátov EÚ v riadnom a spravodlivom azylovom
konaní, na základe čoho sa môže ocitnúť v reálnom ohrození vyhostenia do krajiny pôvodu.

11. Zhrnul, že žalobcovi v odpovedi bulharského partnerského úradu neboli poskytnuté dostatočne
zrozumiteľné a jasné záruky, že by po návrate do Bulharska nebol vystavený zaobchádzaniu v rozpore
s článkom 3 Dohovoru (článkom 4 Charty základných práv EÚ) a v rozpore s článkom 18 a 19 Charty
základných práv EÚ, pričom povinnosť skúmať podmienky azylového konania a prijímacích podmienok v

prípadeurčovaniačlenskéhoštátuzodpovednéhozaposúdeniežiadostioazylvyplývaajzrozhodovacej
činnosti ESĽP (prípad M.S.S. v. Belgicko a Grécko z 21.01.2011, rozsudok v prípade Tarakhel v.
Švajčiarsko zo 04.11.2014).

12. Poukazoval aj na to, že jeho osobu možno považovať za obeť zlého zaobchádzania aj v súlade s

ustanovením § 39 ods. 1 zákona o azyle ako za zraniteľnú osobu, ktorej európska azylová právna úprava
garantujeosobitnéprocesnézárukyazaobchádzanie,vzhľadomnapredchádzajúcezlézaobchádzanie,
ktoré nebolo zo strany žalovaného riadnym spôsobom vyhodnotené. Mal za to, že žalovaný vzhľadom na
nim uvedené skutočnosti nemohol dospieť k záveru, že v Bulharsku neexistujú systémové nedostatky v
azylovom konaní a v prijímacích podmienkach, ako aj k záveru, že Bulharsko je krajina, ktorá si plní svoje

záväzky. Všetky žalobcom predložené oficiálne správy pochádzajúce z relevantných a dôveryhodných
zdrojov, početná judikatúra národných súdov členských štátov EÚ a Výboru OSN pre ľudské práva
jednoznačným spôsobom potvrdzujú žalobcove obavy z návratu do Bulharska, na základe čoho hrozí
žalobcovi v prípade jeho návratu neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Chartyzákladných práv Európskej únie. Zistenie skutkového stavu zo strany žalovaného nie je dostačujúce
pre posúdenie veci. Jeho závery nemajú oporu v spise a sú v rozpore so správami predloženými
žalobcom v konaní. Rovnako žalobcovi neboli poskytnuté dostatočne zrozumiteľné a jasné záruky, že

by po návrate do Bulharska nebol vystavený zaobchádzaniu v rozpore s článkom 3 Dohovoru (článku
4 Charty základných práv EÚ) a v rozpore s článkom 18 a 19 Charty základných práv EÚ a že by jeho
žiadosť o azyl bola preskúmaná v riadnom a spravodlivom konaní.

13. V ďalšom žalobnom bode žalobca namietal nesprávne právne posúdenie článku 3 ods. 2 a

článku 17 ods. 1 Dublinského nariadenia III zo strany žalovaného, nakoľko podal žiadosť o azyl na
území Slovenskej republiky, v ktorom opísal dôvody, ktoré ho viedli k podaniu žiadosti. Jeho úmyslom
bolo dosiahnuť, aby slovenské štátne orgány riadne preskúmali a rozhodli vo veci a žalobca nebol
vrátený do Bulharska. Opakovane žiadal, aby Slovenská republika prihliadla na nim predložené dôkazy
poukazujúce na systémové nedostatky v prístupe k riadnemu posúdeniu jeho žiadosti o azyl a na
nedostatky v prijímacích podmienkach v Bulharsku a domáhal sa, aby v súlade s článkom 3 ods. 2

Dublinského nariadenia III nebol odovzdaný do Bulharska a jeho žiadosť o azyl bola posúdená na území
SR podľa článku 3 ods. 2 alebo podľa článku 17 ods. 1 Dublinského nariadenia III, pričom žalovaný sa
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žiadnym spôsobom nevysporiadal so žiadosťou žalobcu, aby v
súladesčlánkom3ods.2DublinskéhonariadeniaIIInebolodovzdanýdoBulharskaajehožiadosťoazyl
bola posúdená na území SR podľa článku 3 ods. 2 alebo podľa článku 17 ods. 1 Dublinského nariadenia

III. Zdôraznil, že článok 3 ods. 2 Dublinského nariadenia III upravuje obligatórny postup členských
štátov v prípade, že existujú závažné dôvody sa domnievať, že v konaní o azyl a v podmienkach
prijímania žiadateľov exitujú v členskom štáte, ktorý bol určený ako zodpovedný, systémové chyby,
na základe ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4
Charty základných práv Európskej únie. V takom prípade sa zodpovedným stane priamo členský štát,

ktorý vykonáva určovanie zodpovedného štátu a jemu následne priamo z Dublinského nariadenia III
vyplýva povinnosť posúdiť žiadosť o azyl v merite veci, nejde teda o otázku voľnej úvahy, pričom pre
uplatnenie článku 3 ods. 2 sa nevyžaduje dôkaz nad všetku pochybnosť, ale postačuje aj samotná
domnienka na základe existencie závažných dôvodov. Poukazoval na závery obsiahnuté v rozsudku
Nejvyššího správniho soudu ČR sp. zn. 5Azs 195/2016 z 12.09.2016 v ktorom tento judikoval, že úvaha

správneho orgánu, týkajúca sa možnosti premiestnenia žiadateľa v zmysle článku 3 ods. 2 druhého
pododstavca Dublinského nariadenia III, musí byť obsiahnutá v každom rozhodnutí o premiestnení
žiadateľa bez ohľadu na to, do akej krajiny má byť žiadateľ premiestnený. Žalovaný s poukazom na
uvedený právny názor nesprávne právne posúdil vec a v napadnutom rozhodnutí neuviedol správnu
úvahu,nazákladektorejdospelkrozhodnutiuneaplikovaťvprípadežalobcučlánok3ods.2Dublinského

nariadenia III za situácie, kedy priamo z nariadenia vyplýva, že pre jeho aplikáciu postačuje len samotná
domnienka systémových nedostatkov na základe existencie závažných dôvodov. Navyše pre prípad
systémových zlyhaní členských štátov určuje v tomto článku Dublinské nariadenie III povinný postup,
t. j. prechod zodpovednosti na členský štát vykonávajúci určovanie zodpovedného štátu z dôvodu
nemožnosti odovzdania žiadateľa do iného zodpovedného členského štátu, teda v danom prípade

aplikácia článku 3 ods. 2 už nie je otázkou voľnej úvahy, ale priamym právnym následkom vyplývajúcim
explicitne z Dublinského nariadenia III. Požiadavka žalobcu, aby žalovaný uplatnil v jeho prípade článok
17 ods. 1 Dublinského nariadenia III, je už vo vzťahu k tomuto článku situácia iná, keďže tento upravuje
možnosť členského štátu posúdiť žiadosť o azyl aj v prípadoch, keď nie je podľa príslušných kritérií tento
štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o azyl, hoci je právo vlastného uváženia plne ponechané na

suverenite daného štátu, malo by byť taktiež vykladané v súlade s úvodnými ustanoveniami Dublinského
nariadenia III, ako aj v súlade s ľudskoprávnymi štandardmi európskeho právneho systému. Dával do
pozornosti nález Ústavného súdu SR č. III. ÚS 110/2011-39 z 31.05.2011. S poukazom na uvedený nález
mal za to, že žalovaný v danom prípade pochybil a vec nesprávne právne posúdil a v rozpore s právnym
názorom Ústavného súdu SR neuplatnil štandardy ochrany práv vyplývajúce z článku 3 Dohovoru

za situácie, kedy sú známe početné správy z oficiálnych zdrojov o nepriaznivom stave bulharského
azylového systému, ktoré pretrvávajú už roky a samotný žalobca vzniesol v konaní pred žalovaným
požiadavku, aby v jeho prípade tento článok aplikoval a prevzal zodpovednosť za posúdenie jeho
žiadosti o azyl, pričom žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí k tejto požiadavke nikde nevyjadril a ani
neodôvodnil prečo sa rozhodol tento článok v prípade žalobcu neaplikovať, čím pochybil. K takémuto

nesprávnemu právnemu posúdeniu došlo aj pod vplyvom nedostatočne zisteného skutkového stavu
žalovaným, čo predstavuje dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia.14. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 09.06.2017 (č.l. 39-41 spisu) uviedol, že žiada,
aby správny súd správnu žalobu zamietol. Poukázal na to, že po preverení daktyloskopických odtlačkov
prstov žalobcu sa zistilo, že tento sa už v minulosti pokúsil získať medzinárodnú ochranu vo forme

azylu na území iného členského štátu, konkrétne na území Bulharska dňa 18.11.2016. Bulharsko, ako
zodpovedný štát, dňa 20.02.2017 akceptovalo prijatie žalobcu späť. Dodal, že pokiaľ sa žalobca počas
vstupnéhopohovorusťažovalnazlézaobchádzanievbulharskýchazylovýchzariadeniach,kdemumalo
byť údajne fyzicky ubližované, tak danú skutočnosť nenahlásil s odôvodnením, že nemal na to možnosť.
V prípade návratu do Bulharska sa bojí policajtov, aj utečencov, ako aj toho, že ho vrátia do B., kde sa

bojí o svoj život a bojí sa aj Bulharov, pretože sú proti utečencom.

15. Ohľadne poukazovania žalobcu nato, žeby s ním malo byť zaobchádzané ako so zraniteľnou osobou
uviedol, že podľa § 39 ods. 1 zákona o azyle sa za zraniteľné osoby rozumejú najmä maloleté osoby,
zdravotne postihnuté osoby, staršie osoby, tehotné ženy, osamelí rodičia s maloletými deťmi, obete
obchodovania s ľuďmi, osoby so závažným ochorením, osoby s duševnou poruchou a osoby, ktoré sú

podrobené mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického násilia, fyzického násilia
alebo sexuálneho násilia, pričom žalobca nespĺňa ani jednu z uvedených podmienok.

16. Pokiaľ sa týka obáv zo zaobchádzania v rozpore s článkom 3 Dohovoru žalovaný mal za to, že ani
danú skutočnosť nemožno považovať za relevantnú, nakoľko bulharská strana potvrdila, že po transfere

žalobcu do Bulharska mu bude poskytnuté adekvátne ubytovanie v otvorenom ubytovacom centre, kde
sú dodržiavané zákonom stanovené životné štandardy, ako aj dostupnosť zdravotnej starostlivosti a v
jeho prípade sa bude postupovať v zmysle platnej európskej a národnej legislatívy, pričom žalovaný
považuje záruky bulharskej strany za dostatočné a žalobné námietky za irelevantné. Zdôraznil, že
Bulharsko sa jednoznačne prihlásilo k zodpovednosti za posúdenie žalobcovej žiadosti o udelenie azylu

aneexistujúvtomtoprípadezávažnédôvodydomnievaťsa,žebymuvBulharskuhrozilozaobchádzanie
v rozpore s článkom 4 Charty základných práv Európskej únie a neexistuje ani domnienka závažných
dôvodov.

17. K prevzatiu zodpovednosti za žalobcovu žiadosť o medzinárodnú ochranu uviedol, že dublinské

nariadenie, ani žiaden zákon, výslovne neukladá povinnosť správnemu orgánu prevziať zodpovednosť
za posúdenie žiadosti o udelenie azylu podľa článku 3 ods. 2 tohto Nariadenia. Nejde teda o nárok,
o ktorom musí správny orgán rozhodnúť ex lege, ale o výsledok správneho uváženia vybrať z riešení,
ktoré mu nariadenie, respektíve zákon, umožňuje. Bulharská republika je členský štát, ktorého príslušný
orgán potvrdil svoju zodpovednosť za posúdenie žalobcovej žiadosti o udelenie azylu a vyslovil súhlas s

jeho odovzdaním na svoje územie. Žalovaný nedisponuje informáciami o tom, že by na úrovni členských
štátov došlo k pozastaveniu návratov do Bulharska v prípadoch podľa Dublinského nariadenia III a
považoval svoje rozhodnutie za vecne správne a v súlade so zákonom. Rovnako poukázal na štatistické
údaje o žiadateľoch o udelenie azylu v Bulharsku, kedy v roku 2015 bolo od 01.01. do 31.05. podaných
v Bulharsku 5 720 žiadostí a v roku 2016 za rovnaké obdobie podaných 6 421 žiadostí. V roku 2017 v

období od 01.01. do 04.06. bolo podaných 1 819 žiadostí.

18. Žalobca v podaní označenom replika k vyjadreniu žalovaného k podanej správnej žalobe urobeného
podaním zo dňa 30.06.2017 (č.l. 51-53 spisu) zotrval na dôvodoch uvedených v správnej žalobe.
Dodal, že zo spisového materiálu nevyplýva, že by bolo Bulharsko považované za bezpečnú krajinu

pre štátnych príslušníkov tretích krajín, avšak vyplýva opak, že v Bulharsku hrozí zaobchádzanie v
rozpore s článkom 3 Dohovoru a článkom 4 Charty základných práv Európskej únie. Aj keď žalovaný
považuje Bulharsko za bezpečnú krajinu, poukazoval na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v prípade
C-411-10 a C-493-10 zo dňa 21.12.2011 a mal za to, že žalovaný nemôže bez riadneho preskúmania
skutkovej a právnej situácie v členskom štáte, kde má byť žiadateľ odovzdaný, považovať automaticky

každý členský štát za bezpečnú krajinu pre štátnych príslušníkov tretích krajín. Dodal, že aj keď právny
názor v predmetných rozsudkoch bol vydaný ešte pred prijatím Dublinského nariadenia III, bol následne
zakomponovaný do jeho článku 3 ods. 2. Pre uplatnenie predmetného článku sa nevyžaduje dôkaz nad
všetku pochybnosť, ale postačuje aj samotná domnienka na základe existencie závažných dôvodov.
Žalovaný preto v takýchto prípadoch nemá možnosť diskrečného uváženia, ale musí postupovať

striktne v zmysle znenia textu Dublinského nariadenia III. Okrem toho má žalovaný v každom prípade
povinnosť zahrnúť správnu úvahu týkajúcu sa možnosti premiestnenia žiadateľa v zmysle článku 3 ods.
2 Dublinského nariadenia III do každého rozhodnutia, ako to vyplýva z rozsudku Nejvyššího soudu ČR
sp. zn. 5Azs 195/2016 zo dňa 12.09.2016. Žalovaného právne závery o možnosti diskrečného uváženiasprávneho orgánu a neexistencii povinnosti prevziať zodpovednosť za posúdenie žiadosti o azyl v
prípade existencie domnienky o závažných systémových nedostatkoch v azylovom konaní a prijímacích
podmienkach určeného členského štátu vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia, ktoré nemá

oporu ani v príslušnej právnej úprave, ani v rozhodovacej praxi súdov a v interpretácii Dublinského
nariadenia III Súdnym dvorom EÚ.

19. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že žalobca nie je zraniteľnou osobou, z jeho odôvodnenia nie
je možné zistiť na základe čoho nespadá žalobca pod exemplifikatívny výpočet zraniteľných osôb

v zmysle zákona o azyle tak, ako ho uviedol žalovaný. Žalobca bol v Bulharsku vystavený rôznym
formám psychického a fyzického násilia, ktoré podrobne opísal, pričom zo správnej úvahy žalovaného
nie je zrejmé, na základe čoho žalobcom uvádzané formy fyzického a psychického násilia na ňom
vykonané v Bulharsku z neho nerobia zraniteľnú osobu. Aj v tomto považoval jeho rozhodnutie za
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Mal za to, že žalovaný pokiaľ uvádzal určité skutočnosti a
vyjadreniaaštatistickéúdajeožiadateľochoazylmaluviesťzdroj,kdejemožnétútoinformáciudohľadať

a overiť si, v opačnom prípade nie je možné na jeho tvrdenia prihliadať. V každom prípade žalovaným
uvádzanýpočetžiadostíoazylvBulharskuvroku2017vpočte1819žiadostído04.06.2017predstavuje
neporovnateľné číslo s počtom žiadostí o azyl podaných na Slovensku za porovnateľné časové obdobie
74 žiadostí evidovaných do 31.05.2017. Záverom žiadal, aby súd správnej žalobe vyhovel v plnom
rozsahu, napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

20. Vo vyjadrení žalovaného k replike zo dňa 18.07.2017 (č.l. 59-60 spisu) správny orgán uviedol, že
zotrváva na svojom vyjadrením k správnej žalobe a má zato, že Bulharsko je členský štát, ktorého
príslušný orgán potvrdil svoju zodpovednosť za posúdenie žalobcovej žiadosti o udelenie azylu a
vyslovil súhlas s jeho odovzdaním na svoje územie. Skonštatoval, že Bulharsko je zároveň signatárom

príslušných medzinárodných dohôd, z čoho mu vyplývajú rovnaké povinnosti ako ostatným členským
štátom. Nie sú mu známe skutočnosti, že by na úrovni členských štátov EÚ došlo všeobecne k
pozastaveniu návratov do Bulharska v prípade podľa Dublinského nariadenia, pričom bulharská strana
poskytla záruky, že mu bude poskytnuté ubytovanie spĺňajúce zákonom stanovené štandardy, ako aj
dostupnosť zdravotnej, sociálnej a psychologickej starostlivosti a potvrdila, že bude postupovať v jeho

prípade v zmysle platnej európskej a národnej legislatívy. Záverom sa pridržiaval svojho vyjadrenia
pokiaľ sa týka článku 3 ods. 2 Dublinského nariadenia III. Záverom žiadal, aby súd správnu žalobu
zamietol.

21. Na pojednávaní konanom dňa 31.07.2017 zástupkyňa žalobcu zotrvala na žalobných dôvodov a

poukázala nato, že Európa zažila za posledné obdobie najvýznamnejšiu krízu v oblasti migrácie, ktorá
prebiehala v rokoch 2015 a 2016, pričom mnohé členské štáty čelili náporu vysokého počtu žiadostí
o azyl, na ktoré neboli pripravené. Slovenskú republiku táto kríza žiadnym spôsobom nezasiahla.
Členským štátom, ktorý bol zasiahnutý v dosť veľkej miere, bolo práve Bulharsko. Ide o štát, ktorý
bol určený za zodpovedný za posúdenie žalobcovej žiadosti o azyl. Dodala, že Bulharsko už v

minulosti, v rokoch 2012-2014, čelilo početným problémom súvisiacim s azylovým konaním a prijímacími
podmienkami pre žiadateľov o azyl, ktoré v januári roku 2014 viedli UNHCR k výzve vo vzťahu k
členským štátom, aby pozastavili transfery žiadateľov o azyl do tohto štátu. Bulharsko sa snažilo
v rámci svojich možností zlepšiť podmienky, avšak bolo zasiahnuté veľkým počtom žiadateľov, čo
situáciu ešte zhoršilo. Bulharsko sa s tým vysporiadalo svojským spôsobom, ktorý vo veľkej miere

nekorešponduje s jeho základnými záväzkami, ako členského štátu, čo sa týka dodržiavania ľudských
práv. V Bulharsku sa vytvorila domobrana, ktorá hliadkuje v pohraničí s Tureckom a bráni žiadateľom
o azyl vstúpiť do krajiny a podať si žiadosť. Rovnako aj bulharské bezpečnostné zložky na hraniciach
v podstate vykonávajú zatlačenie žiadateľov o azyl za hranice a boli zdokumentované aj početné
prípady úmrtí. Utečenecká kríza viedla k zrušeniu finančnej podpory pre žiadateľov o azyl. Zariadenia

sú preplnené a častokrát v nich panovali neľudské podmienky, čo mnohé štáty viedlo aj k pozastaveniu
transferov. V rámci bulharskej spoločnosti bolo možné vidieť rastúcu xenofóbiu a nevraživosť domáceho
obyvateľstva.Bulharskoreagovalonazvýšenýpočetžiadateľovoazylzurčitýchkrajínajdiskriminačným
spôsobom, že napríklad voči žiadateľom o azyl z B., ktorým je aj žalobca, zaviedlo rôzne opatrenia,
napríklad, že prejednáva žiadosti týchto osôb v zaistení, častokrát dôjde k zaregistrovaniu ich žiadosti

s niekoľkomesačným oneskorením a k ich vyhosteniu aj napriek tomu, že prebieha azylové konanie a
ich žiadosti nie sú posúdené. So samotným žalobcom v konaní nebol uskutočnený ani žiadny vstupný
pohovor.22. Poukazovala nato, že bezpečnostné zložky sa uchýlili k použitiu násilia, ktoré bolo aj
zdokumentované. Predložené správy poukazujú na neistú situáciu a osud dublinských navrátilcov a v
podstate neaplikáciu európskeho práva v praxi zo strany bulharských orgánov. Nie je jasné, čo sa stane

s navrátilcami za predpokladu, že osobe nie je ozrejmené, že či bolo vydané rozhodnutie v merite veci
alebobolovydanéprocesnérozhodnutiearôzneiné.Väčšinedôsledkovbolvystavenýajžalobcaapreto
sa obáva núteného návratu. Tieto obavy boli v priebehu konania podložené správami o aktuálnej situácii
žiadateľov o azyl a navrátilcov v Bulharsku. Z týchto dôvodov žiadal žalobca o uplatnenie článku 3 ods.
2 Dublinského nariadenia alebo článku 17 ods. 1, pričom žalovaný ich na prípad žalobcu neaplikoval

a až dodatočne sa s nimi vyporiadal vo vyjadrení, že v podstate Dublinské nariadenie, ani žiadny
zákon, mu neukladá povinnosť preveriť a v podstate prevziať zodpovednosť za posúdenie žiadosti o
azyl podľa článku 3 ods. 2. S týmto záverom sa nestotožňovala, ako aj s vyhodnotením Bulharska ako
krajiny, ktorá je bezpečná pre návrat žalobcu a že by mu tam nehrozilo žiadne neľudské, ani ponižujúce
zaobchádzanie.

23.Malazato,žeadministratívnyspismábyťobrazomazrkadlompriebehukonania,čovdanomprípade
nebolo naplnené. Vo vzťahu k dublinským prípadom a námietky, že administratívny spis nebol zrkadlom
priebehu konania, sa opakovane vyjadril aj v poukázaných rozsudkoch Nejvyšší správní soud v Českej
republike. Považovala rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a taktiež
pre rozpor jeho záverov s obsahom spisu. Zhrnula, že nesúhlasí s názorom žalovaného, že zo zákona

mu ex lege nevyplýva povinnosť vysporiadať sa s uplatnením, respektíve neuplatnením článku 3, o
čom už aj rozhodol Nejvyšší správní soud v Českej republike, že bez ohľadu na to, či to v podstate
účastník konania žiada alebo nie, je za každých okolností povinný členský štát sa s týmito ustanoveniami
nariadenia v odôvodnení rozhodnutia vysporiadať. Poukázala aj na rozhodovaciu praxe Európskeho
súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, z ktorej vyplýva, že nie je možné premiestniť

žiadateľa do krajiny, v ktorej azylové konanie alebo prijímacie podmienky vykazujú v podstate natoľko
závažné systémové nedostatky, že by v prípade premiestnenia žiadateľa mohlo dôjsť k poručeniu článku
4. V takom prípade Dublinské nariadenie jasne stanovuje ako má ďalej správny orgán postupovať.

24. Pokiaľ sa týka záruk poskytnutých zo strany Bulharska a že tieto považoval žalovaný za dostatočné

poukázala na prípad z roku 2011, kedy Európsky súd pre ľudské práva vytkol Belgicku v prípade
M.S.S. proti Belgicku a Grécku, že Belgicko akceptovalo všeobecné záruky zo strany Grécka, ktoré
neobsahovali žiadne individuálne garancie pre sťažovateľa pričom uviedol, že obyčajné poukázanie na
aplikovateľnú legislatívu bez uvedenia relevantných informácií ohľadom situácie a aplikácie v praxi nie je
dostatočné. Rovnako to bolo potvrdené aj v prípade Tarakel, kde európsky súd uviedol, že je potrebné,

aby boli takéto záruky v podstate jednoznačné a pre toho žiadateľa, že bude vedieť čo sa s ním bude
diať v prípade návratu a osobitne sú situácie existencie správ, ktoré poukazujú na nepriaznivú situáciu
a možné zlé zaobchádzanie. Záverom žiadala, aby súd vyhovel podanej správnej žalobe a napadnuté
rozhodnutie žalovaného zrušil.

25. Podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle, Ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako
neprípustnú, ak
c) je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát.

26. Podľa § 53b ods. 1 zákona o azyle, Pri určení členského štátu Európskej únie zodpovedného za

posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských štátov
Európskej únie, sa použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej únie;
20b) na posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal cudzinec, ktorému bolo poskytnuté dočasné
útočisko, je však zodpovedný predovšetkým členský štát, ktorý súhlasil s jeho presídlením na svoje
územie.

27. K poznámke 20b) je uvedené - Nariadenie Komisie (ES) č. 1560/2003 z 2. septembra 2003, ktoré
ustanovujepodrobnépravidlánauplatňovanienariadeniaRady(ES)č.343/2003ustanovujúcehokritériá
a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym
príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (Mimoriadne vydanie Ú.v. EÚ kap. 19/zv. 6) v

platnom znení.
Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú
kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnúochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z
členských štátov (prepracované znenie) (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

28. Podľa čl. 3 ods. 2 druhý a tretí pododsek Dublinského nariadenia III,
Ak nie je možné odovzdanie žiadateľa do členského štátu, ktorý je primárne určený za zodpovedný,
pretože sa zo závažných dôvodov možno domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania
žiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom
neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie,

členský štát uskutočňujúci proces určovania zodpovedného členského štátu pokračuje v posudzovaní
kritérií stanovených v kapitole III s cieľom zistiť, či iný členský štát nemôže byť určený ako zodpovedný.
Ak nemožno vykonať odovzdanie podľa tohto odseku do žiadneho členského štátu určeného na základe
kritérií stanovených v kapitole III alebo do prvého členského štátu, v ktorom bola podaná žiadosť, stane
sa zodpovedným členským štátom členský štát, ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného
členského štátu.

29. Podľa čl. 26 ods. 1 (Oznámenie rozhodnutia o odovzdaní) Dublinského nariadenia III,
1. Keď dožiadaný členský štát akceptuje, že má prevziať alebo prijať späť žiadateľa alebo inú
osobu uvedenú v článku 18 ods. 1 písm. c) alebo d), žiadajúci členský štát oznámi dotknutej osobe
rozhodnutie o jej odovzdaní do zodpovedného členského štátu a v príslušných prípadoch aj rozhodnutie

neposudzovať jej žiadosť o medzinárodnú ochranu. Ak dotknutú osobu zastupuje právny zástupca alebo
iný poradca, môže členský štát rozhodnúť, že rozhodnutie oznámi tomuto právnemu zástupcovi alebo
poradcovi a nie dotknutej osobe, a prípadne ju o rozhodnutí upovedomí.

30. Podľa článku 4 Charty základných práv Európskej únie (Zákaz mučenia a neľudského alebo

ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu), Nikoho nemožno mučiť ani podrobovať neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

31. Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestu.

32. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,
neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

33. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v

ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch
alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

34. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutia správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo

podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

35. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

36. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

37. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia
právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí
pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon.

38. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi
a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.39. Pokiaľ sa týka žalobných námietok súd právne uzatvára:

40. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-DS-17/2017-Ž (označenie
rozhodnutia v číselnom formáte doručenom žalobcovi) zo dňa 07.04.2017, ktorým žalovaný podľa § 11
ods. 1 písm. c) ZoA zamietol žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnú, nakoľko podľa § 11 ods.
3 ZoA je v prípade žalobcu príslušná na konanie o udelenie azylu Bulharská republika.

41. V konaní bolo preukázané, čo žalobca ani nenamietal, že požiadal o udelenie azylu na území
Bulharska (18.11.2016), pričom Bulharsko je členským štátom Európskej únie. Dňa 17.02.2017 žalobca
požiadal o udelenie azylu na území SR z dôvodu obavy o život v domovskej krajine a z dôvodu, že
odmieta vycestovať do Bulharska.

42. V zmysle ustanovenia § 53b ods. 1 ZoA sa pri určení členského štátu Európskej únie zodpovedného

za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských
štátov Európskej únie použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej
únie, ktorým je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 (Dublinské
nariadenie III).

43. Žalobca v správnej žalobe namietal, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci vo vzťahu k
možnému zaobchádzaniu so žalobcom v rozpore s čl. 4 Charty a čl. 3 Dohovoru a mal zato, že v prípade
žalobcu mal žalovaný postupovať v súlade s čl. 3 ods. 2 druhý a tretí pododsek Dublinského nariadenia
III, nakoľko v prípade Bulharska, aj keď členského štátu EÚ, je závažný dôvod sa domnievať, že v konaní
o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na

základe ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie. Rozhodnutie žalovaného
zároveň považoval za nepreskúmateľné, nakoľko jeho závery nemajú oporu v administratívnom spise
a jeho závery, týkajúce sa riadneho fungovania azylového systému v Bulharsku, nepodložil žiadnymi
informáciami, ktoré by tvorili súčasť spisu a ktoré by bolo možné si overiť.

44. Z ustanovenia čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia III vyplýva, že v rámci dublinského systému
nemožno premiestňovať žiadateľov o medzinárodnú ochranu do členského štátu, v ktorom azylové
konanie alebo podmienky prijímania žiadateľov o medzinárodnú ochranu vykazujú systémové chyby
z hľadiska záväzných štandardov Spoločného európskeho azylového systému, že by v prípade
premiestnenia žiadateľa do tejto krajiny dublinského systému vzniklo riziko neľudského, či ponižujúceho

zaobchádzania s týmto žiadateľom v zmysle čl. 4 Charty základných práv Európskej únie (Charta), resp.
čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských právach a základných slobôd (Dohovor).

45.Správnysúdvosvojejpredchádzajúcejrozhodovacejčinnosti,akoajsprihliadnutímnarozhodovaciu
činnosťinéhosúduvčlenskomštáteEurópskejúnie,ktorýsazaoberalvýkladomDublinskéhonariadenia

III uzavrel, že správna úvaha v zmysle čl. 3 ods. 2 druhý pododsek Dublinského nariadenia III,
týkajúca sa premiestnenia žiadateľa, by mala byť zahrnutá v rozhodnutí o premiestnení žiadateľa bez
ohľadu nato, do akej krajiny má byť žiadateľ premiestnený (napr. rozsudok NSS ČR z 25.02.2015,
č.k. 1 Azs 248/2014-27). Bolo teda povinnosťou žalovaného posúdiť, či v prípade Bulharska existujú
závažné dôvody sa domnievať, že tu dochádza k systémovým chybám pokiaľ ide o konanie o azyle a

podmienky prijímania žiadateľov, na základe ktorých je tu riziko, že žiadateľom hrozí neľudské alebo
ponižujúce zaobchádzanie v tejto krajine, ako krajine, ktorá je zodpovedná za posúdenie ich žiadosti o
medzinárodnú ochranu.

46. V danom prípade správny orgán svoju správnu úvahu, týkajúcu sa posúdenia Bulharskej republiky,

z tohto pohľadu zahrnul do svojho rozhodnutia, ktoré je predmetom súdneho prieskumu, pričom
uviedol, že dôkladne prešetril či podmienky v bulharských táboroch pre cudzincov, ktorí sú v azylovom
konaní, neindikujú neľudské, či ponižujúce zaobchádzanie so žiadateľmi o azyl nachádzajúcimi sa v
Bulharsku vrátane tých, ktorí boli na základe Dublinského nariadenia III vrátení na územie Bulharska.
Takisto poukazoval nato, že dňa 05.04.2017 bola zo strany Bulharska doručená odpoveď z ktorej

vyplýva, že žiadateľovi bude po transfere poskytnuté ubytovanie v otvorenom prijímacom centre, kde
životné podmienky spĺňajú zákonom stanovené štandardy, ako aj dostupnosť zdravotnej, sociálnej
a psychologickej starostlivosti s tým, že so žiadosťou osoby o medzinárodnú ochranu sa bude
postupovať v zmysle platnej európskej a národnej legislatívy. Doplnil, že ohľadne daného preveroval ajinformácie, ktoré poskytuje EASO v azylových veciach súvisiacich s Bulharskom a aktuálne informácie
od UNHCR, pričom sa odvolával na markantné zníženie počtu migrantov ilegálne prechádzajúcich cez
Bulharsko vychádzajúc zo štatistických údajov EUROSTAT. Rovnako dôvodil, že Bulharsko prijalo dňa

17.03.2017 od Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov finančnú dotáciu v hodnote 1,2 mil.
Eur na zlepšenie prijímacích podmienok a ochrany utečencov a žiadateľov o azyl nachádzajúcich sa
na ich území. Takisto konštatoval, že Bulharsko je signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a
dohôd, z čoho mu vyplývajú rovnaké povinnosti ako ostatným členským štátom, najmä rešpektovanie
zásady nevyhostiteľnosti (non-refoulement) a považujú sa vzájomne za bezpečné krajiny pre štátnych

príslušníkov tretích krajín. Bulharsko poskytuje žiadateľom ubytovanie, stravu, aj základné hygienické
potreby a taktiež majú prístup k bezplatnej zdravotnej starostlivosti, čím dodržiava základné práva
žiadateľov. Z daných tvrdení žalovaný v podstate vyvodil, že v prípade Bulharskej republiky neexistujú
systémové chyby v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov v danom členskom štáte.

47. Pri dôkladnom posúdení administratívneho spisu žalovaného však súd zistil, že v administratívnom

spise žalovaného, vzhľadom na výpočet správ, na ktoré žalovaný poukazoval, že z týchto vychádzal a
ktoré odôvodňovali jeho záver, že v prípade Bulharskej republiky neexistujú systémové chyby v konaní
o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov, na základe ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo
ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie, sa nachádza len
informácia z Bulharskej republiky doručená žalovanému dňa 05.04.2017 z ktorej vyplýva, že po transfere

bude žalobcovi zabezpečené ubytovanie v otvorenom prijímacom centre, ktorého životné podmienky
spĺňajú zákonom stanovené štandardy, pričom je dostupná zdravotná starostlivosť, ako aj sociálni a
psychologickí pracovníci a že so žiadosťou osoby o medzinárodnú ochranu sa bude postupovať v
zmysle platnej európskej a národnej legislatívy. Takisto z administratívneho spisu žalovaného nevyplýva
žalovaným tvrdená skutočnosť, že počet ilegálnych vstupov na územie Bulharska sa signifikantne znížil.

Rovnako správy z EASO a aktuálne informácie od UNHCR, na ktoré sa žalovaný v preskúmavanom
rozhodnutí odvoláva, nie sú súčasťou administratívneho spisu.

48. Žalovaný v administratívnom konaní má zhromaždiť pred vydaním svojho rozhodnutia náležité
podklady, a to presné a aktuálne informácie z rôznych zdrojov a v danom prípade aj o členskom štáte EÚ,

do ktorej má byť žalobca vrátený v rámci dublinského konania. Keďže žalovaný okrem vyššie uvedenej
správy z Bulharskej republiky nezhromaždil žiadne dôkazy týkajúce sa aktuálneho stavu azylového
konania a podmienok prijímania žiadateľov o medzinárodnú ochranu v Bulharsku, nemajú jeho závery,
ktoré v tomto smere urobil, oporu v administratívnom spise.

49. Za zásadný nedostatok teda správny súd považuje tú skutočnosť, že správy k fungovaniu azylového
systému v Bulharsku, na ktoré žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí poukazuje a z ktorých vychádzal,
netvoria súčasť administratívneho spisu. Závery, ktoré z nich žalovaný urobil, teda nemajú oporu v
administratívnom spise.

50. Po zvážení námietok a vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd v súlade s citovanými
zákonnými ustanoveniami podľa § 220 Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v §
191 ods. 1 písm. c) a f) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-
DS-17/2017-Ž zo dňa 07.04.2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou
správneho orgánu odstrániť pochybenia, na ktoré súd poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia.

51. Správny súd len dopĺňa, že povinnosťou správneho orgánu je jeho správnu úvahu v zmysle čl.
3 odsek 2 druhý pododsek Dublinského nariadenia III v prípade, ak sa možno domnievať, že štát
primárne určený za zodpovedný vykazuje určité systémové chyby v konaní o azyle a podmienkach
prijímania žiadateľov, túto svoju správnu úvahu rozvinúť smerom, či tu existujú tieto závažné dôvody,

najmä vysporiadať sa už so skutočnosťami, ktoré vyšli v konaní najavo a na ktoré poukazoval žalobca
počas celého konania, zistiť ako bulharská strana pristupuje k tzv. dublinským navrátilcom najmä pokiaľ
sa týka vybavovania ich žiadostí o medzinárodnú ochranu a dodržiavanie zásady non-refoulement, a
svoje zistenia náležite odôvodniť s tým, že tieto majú mať podklad v dokazovaní vykonanom správnym
orgánom, ktoré má byť aj súčasťou administratívneho spisu.

52. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku. Žalobca, ktorý bol v
konaní úspešný, si ich náhradu neuplatňoval, preto súd o trovách konania rozhodol tak, ako je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozsudku.Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote
jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len

"sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak

sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby

sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský

súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa

vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.