Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. jún 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6To/7/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8714010179
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Dubňanský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8714010179.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila Dubňanského a sudcov

JUDr. Jaroslava Bugeľa a JUDr. Petra Farkaša na verejnom zasadnutí konanom dňa 28. júna 2017, v
trestnej veci obž. O.. J. B., pre prečin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, 2 Tr. zákona, o odvolaní
obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 4T/46/2014 zo dňa 13. septembra 2016,
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

Obžalovanú: O.. J. B., rod. D.,
nar. XX.XX.XXXX v Q., trvalo bytom
T. - F. E., ul. R. XXXX/XX,
SZČO,

podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku o s l o b o d z u j e spod obžaloby prokurátora pre skutok právne

kvalifikované ako pokračovací prečin podvodu podľa
§ 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, ktorého sa mala obžalovaná dopustiť na tom skutkovom základe,
že

po predchádzajúcom telefonickom dohovore s O.. C. R., si od tejto požičala finančnú sumu vo výške
5.000,- eur na krytie - párenie psa, ktorú jej O.. C. R. previedla dňa 15.10.2009 v dvoch sumách
po 1.800,--eur a 3.200,--eur zo svojho účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX
vedeného v Q. a.s. na majiteľa O.. J. D., kde túto sumu sa zaviazala vrátiť najneskôr do jedného

mesiaca od požičania finančnej čiastky, čo však v tomto dohodnutom termíne splatnosti neurobila a
opäť požiadala O.. C. R. o poskytnutie ďalšej pôžičky vo výške 5.000,- eur, ktorú jej následne po
predchádzajúcom telefonickom dohovore O.. C. R. požičala dňa 18. 12.2009, a to hotovostným vkladom
na účet O.. J. D. č. XXXXXXXXXX/XXXX v Q. a.s., pobočka H. s tým, že všetky požičané čiastky v
celkovej výške 10.000,- eur sa O.. J. B., rod. D. zaviazala vrátiť najneskôr do 03. 03. 2010, avšak peniaze
v dohodnutom termíne splatnosti a ani neskôr nevrátila, a to ani napriek viacerých výzvam O.. R., pričom
vzhľadom k zistenej finančnej situácii obvinenej vyplýva, že už v čase poskytnutia pôžičiek nesplácala

svoje predchádzajúce dlhy a teda k dátumu 03.03.2010 dokedy sa zaviazala vrátiť pôžičky O.. C. R.,
nebola reálne schopná tieto vrátiť, čím týmto svojím konaním ju uviedla do omylu v otázke lehoty ich
vrátenia a spôsobila jej tak škodu vo výške 10.000,--eur,

pretože skutok nie je trestným činom.

Podľa § 288 ods. 3 Tr. por. poškodenú O.. C. Z., predtým R., nar. XX. XX. XXXX, bytom ul. U. XX/XX,

A., okres H. o d k a z u j e s nárokom na náhradu škody na civilný proces. o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 4T/46/2014 zo dňa 13. septembra 2016 bola obžalovaná
O.. J. B., rod. D. uznaná vinnou zo spáchania prečinu úverového podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 Tr.

zákona, na tom skutkovom základe, že

dňa 15. 10. 2009 si od O.. C. R. požičala sumu 5.000,--eur pod zámienkou údajného krytia - párenia
sučky a túto sumu jej O.. C. R. previedla v dvoch sumách a to 1.800,--eur a 3.200,--eur zo svojho účtu č.
XXXXXXXXXX/XXXX na účet obžalovanej č. XXXXXXXXXX/XXXX, uvedenú sumu sa zaviazala vrátiť
najneskôr do jedného mesiaca od požičania finančnej čiastky, čo však neurobila a opäť požiadala O.. C.

R. o poskytnutie ďalšej finančnej čiastky vo výške 25.000,--eur, pričom poškodená O.. C. R. jej požičala
dňa 18. 12. 2009 iba sumu 5.000,--eur hotovostným prevodom na účet obžalovanej č. XXXXXXXXXX/
XXXX s tým, že požičané peniaze v celkovej sume 10.000,--eur obžalovaná vráti najneskôr do 03. 03.
2010, čo však neurobila, peniaze si ponechala a už v čase požiadania pôžičiek peňazí konala v úmysle
požičané peniaze nevrátiť, týmto konaním uviedla poškodenú O.. C. R. do omylu a spôsobila jej škodu

vo výške 10.000,--eur.

Za to bol obžalovanej podľa § 221 ods. 2 Tr. zákona, § 36 písm. j/, § 38 ods. 2, 3Tr. zákona uložený trest
odňatia slobody v trvaní 1 roka, ktorý bol podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona podmienečne odložený
a podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona bola určená skúšobná doba v trvaní 1 roka.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku bola obžalovanej uložená povinnosť zaplatiť poškodenej O.. C. Z.,
predtým R., nar. XX. XX. XXXX, bytom ul. U. XX/XX, A., okres H. škodu vo výške 10.000,--eur.

Proti tomuto rozsudku podala obžalovaná prostredníctvom svojho obhajcu v zákonom stanovenej lehote

odvolanie. V dôvodoch odvolania poukazuje na subjektívnu stránku súdeného prečinu, pričom nebolo
preukázané, aby v čase požadovania pôžičky mala úmysel peniaze poškodenej nevrátiť. Odvoláva sa
aj na to, že v čase uzatvárania ústnej zmluvy o pôžičke potrebovala peniaze na krytie psa, pričom ich aj
na tento účel použila, nakoľko nemala v tom čase dostatok voľných finančných prostriedkov, mala dosť
ďalšiehomajetku,zktoréhomohlaplniť.Vminulostisipožičiavalaodpoškodenejviackrátajvyššiesumy,

ktoré poškodenej vrátila a v tom čase riešila problémy v osobnom živote a trestné stíhanie inicioval jej
bývalýdruhO..P.,ktorýsajejsnažípomstiťzarozchodsním.Taktiežpoškodenejvurčitomobdobíviedla
účtovníctvo a poskytovala odborné poradenstvo, ktoré si neskôr vyúčtovala voči nej a svoje pohľadávky
započítala voči pohľadávkam poškodenej. Rozoberá aj obsah vzájomnej komunikácie prostredníctvom
SMS správ medzi ňou a poškodenou, ako aj výpovede vypočutých svedkov. Má za to, že orgány činné

v trestnom konaní, ale ani súd nepreukázali, že v čase žiadosti o pôžičku až do jej transferu na účet
do jej dispozície s ňou mala úmysel pôžičku nevrátiť. Cituje ustanovenia § 2 ods. 10 Tr. poriadku ako
aj judikatúru súdov vzťahujúcu sa k princípu „ultima ratio“. Navrhla odvolaciemu súdu zrušiť napadnutý
rozsudok a v plnom rozsahu ju spod obžaloby oslobodiť alebo alternatívne vec vrátiť prvostupňovému
súdu na nové prejedanie.

Na základe takto podaného odvolania krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc aj na chyby, ktoré
neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku a

dospel k záveru, že odvolanie obžalovanej je dôvodné.

Okresný súd na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že obžalovaná konala v priamom
úmysle uvedením do omylu iného, obohatiť seba, a to konaním uvedeným vo výroku a tým spôsobiť
inémuškodunamajetku.Sľubvrátiťpeniazeaurčeniečasuichvráteniaobžalovanouboliibazakrývaním

skutočného úmyslu podviesť poškodenú a tento úmysel nevrátiť peniaze existoval u nej už v čase
poskytnutia pôžičiek. Ani obžalovanou preukazované množstvo hnuteľného a nehnuteľného majetku v
čase poskytovania týchto pôžičiek nevyvrátilo úmysel obžalovanej v čase vzniku požičania peňazí, že
už vtedy bola rozhodnutá, že tieto peniaze poškodenej nevráti. Pokiaľ obžalovaná preukazuje zníženie
jej majetku až v čase záverečnej časti konania na súde, čo bolo spôsobené dražbou, exekúciou a

pod. tak aj toto svedčí o iných finančných problémoch obžalovanej z minulosti, a to aj v období skutkuuvedeného vo výroku. Prvostupňový súd pri ustálení výroku o vine poukazuje aj na obsah jednotlivých
SMS správ, z ktorých vyplýva, že obžalovaná si bola vedomá, že má nejaký dlh vo vzťahu k poškodenej.
Faktúry boli pre obžalovanú prostriedkami, ktorými chcela zakryť úmysel spočívajúci v tom, že už pri

požadovaní pôžičiek peňazí tieto v budúcnosti nevráti a preto svoje akési pohľadávky neuplatňovala,
neuvádzala pred poskytnutím pôžičiek alebo v čase ich poskytnutia, ale až po prevzatí peňazí do svojej
dispozície a pri fakturácii neuvádzala žiadne konkrétne nároky, ktoré by boli podložené ďalšími dôkazmi,
čo spochybňuje dôvodnosť fakturácie.

V prvom rade je potrebné k veci uviesť, že okresný súd vykonal v rámci riadneho procesného postupu
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre náležité objasnenie veci, avšak dospel k nesprávnemu právnemu
záveru v posudzovanom prípade.

V prejednávanej trestnej veci niet pochybností o tom, že po predchádzajúcej dohode obžalovaná s
poškodenou ústne uzatvorila pôžičky na sumy uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. O uvedenom

svedčia jednak výpovede obžalovanej, poškodenej, ako aj v trestnom spise nachádzajúce sa listinné
dôkazy.

ZvýpovedepoškodenejO..C.Z.,rodR.,okremskutočnostíuvedenýchvnapadnutomrozsudkuvyplýva,
že obžalovaná viackrát od nej žiadala určité finančné sumy s tým, že ich potrebuje pre šéfa, známych,

klientov a podobne. Išlo o sumy niekoľko sto tisíc korún slovenských, pričom ona takouto sumou vtedy
nedisponovala, ale keďže za túto pôžičku ponúkala zaujímavý zisk, tak oslovila svojich známych a oni
poskytli tieto peniaze. Peniaze boli vrátené niekedy s krátkym omeškaním, ale bola za ich požičanie
poskytnutá určitá finančná kompenzácia a zisk. Ona obžalovanej požičala iba raz, alebo dva krát sumu
vo výška asi 100.000,- Sk a keďže peniaze mali byť pre ňu, tak nechcela žiaden zisk, resp. jej poskytla

50,- Eur. Vzhľadom na odstup času si na detaily nepamätala. V ďalšom popisuje okolnosti a skutočnosti
týkajúce sa požičania peňazí a žiadania ich vrátenia, ktoré sú predmetom tohto trestného stíhania.

Podľa ustálenej súdnej praxe pri trestnom čine podvode podľa § 221 Tr. zákona, sa vyžaduje na
naplnenie objektívnej stránky tohto trestného činu konanie, t.j. aby páchateľ uviedol niekoho do omylu

alebo využil niečí omyl, ďalej príčinná súvislosť medzi konaním a následkom (táto osoba v dôsledku
svojho omylu vykoná majetkovú dispozíciu), ako aj následok vo forme škody a obohatenia (touto
dispozíciou vznikne na cudzom majetku malá škoda a zároveň sa tým páchateľ alebo niekto iný obohatí).
Spúšťacím mechanizmom pri trestnom čine podvodu je uvádzanie iného do omylu alebo využívanie
omylu iného, pretože len v prípadoch, keď je škoda na cudzom majetku spôsobená v príčinnej súvislosti

s omylom inej osoby, môže ísť o spáchanie trestného činu podvodu. Spoločný základ podvodných
konaní spočíva v „omyle“ inej osoby (osoby odlišnej od páchateľa). Omyl ako rozpor predstavy so
skutočnosťou v zmysle skutkovej podstaty trestného činu podvodu musí mať určitú „kvalitu“ (nestačí
akákoľvek nepravda) a musí byť prostriedkom spôsobilým na oklamanie iného v konkrétnej situácii.
Ak však osoba v omyle vykonávajúca majetkovú dispozíciu má povinnosť (vyplývajúcu zo zákona,

zo zmluvy alebo zvyklosti) preskúmať tvrdenia iných osôb, a to prostriedkami bežne dostupnými a
v obdobných prípadoch aj bežne používanými, nie je možné len uvedenie nepravdy, bez ďalšieho
považovať za „uvádzanie do omylu“ v zmysle skutkovej podstaty trestného činu podvodu. V danom
prípade je potrebné brať do úvahy aj tzv. dodržanie obvyklej miery opatrnosti osoby, ktorá je uvádzaná
do omylu alebo ktorej omyl chce páchateľ využiť.

Je zrejmé, že už aj v minulosti dochádzalo medzi poškodenou a obžalovanou k požičiavaniu peňazí,
pričom tieto boli poškodenej vracané aj s určitým výnosom. Teda k ich poskytnutiu nedochádzalo
bezodplatne, ale boli dávané s úmyslom ich takéhoto zhodnotenia. Aj v súdenom prípade mali byť
finančné prostriedky vrátené poškodenej s určitým ziskom. Preskúmaním predloženého spisového

materiálu krajský súd nezistil, aby konanie obžalovanej naplnilo pojmové znaky trestného činu podvodu,
poukazujúc na absenciu úmyselného zavinenia obžalovanej vo vzťahu k následku. Z preložených listín
je zjavné, že časť poskytnutých finančných prostriedkov boli použité na účel deklarovaný obžalovanou
- krytie psa (napr. cestové a ubytovacie náklady v Nemecku, náklady na veterinárnu starostlivosť o
psa v Českej republike a pod.). Napokon samotná poškodená aj napriek tomu, že jej prvá pôžička

nebola vrátená v dohodnutom termíne, poskytla obžalovanej ďalšiu pôžičku, dokonca vo vyššej sume
(22.000,- eur), z ktorej bolo vrátených jej vtedajšiemu priateľovi 17.000,- eur a zvyšných 5.000,- eur,
ktoré požičala z vlastných finančných prostriedkov, jej obžalovanou neboli vrátené. Aj v tomto prípade
musia orgány činné v trestnom konaní preukázať podvodný úmysel páchateľa už na samom počiatkuvzniku zmluvného vzťahu. Zároveň však je potrebné zdôrazniť, že dodatočná neschopnosť dlžníka plniť
svoje záväzky vyplývajúce z občianskoprávneho či obchodnoprávneho vzťahu nemôže zakladať jeho
trestnoprávnu zodpovednosť.

Podľa názoru odvolacieho súdu úlohou orgánov činných v trestnom konaní a súdov v takýchto
prípadoch je uplatňovať prostriedky trestného práva zdržanlivo, len ako krajný prostriedok v prípadoch,
v ktorých iné, najmä súkromnoprávne prostriedky zlyhávajú, resp. nie sú efektívne, inak by v takýchto
prípadoch došlo zo strany súdov konajúcich v trestných veciach k neúmernému nahradzovaniu konania

v občianskoprávnych sporov. Sporné otázky, ktoré vyplynú zo vzájomného súkromnoprávneho vzťahu,
a ktoré sa týkajú porušenia tohto vzťahu, majú byť riešené súdmi v civilnom konaní, nakoľko orgány čin-
né v trestnom konaní a ani súd v trestnom konaní nie sú oprávnené nahrádzať ich činnosť. Práve súdy v
civilnom konaní zákonodarca povoláva k tomu, aby rozhodovali všetky sporné otázky, ktoré vyplynú zo
súkromnoprávnych vzťahov a ktoré sa nevymykajú bežne sa vyskytujúcim obdobným prípadom. Trestné
právo je možné použiť len v prípadoch, ktoré možno označiť za závažné excesy zo súkromnoprávnych

vzťahov, ktoré už zjavne presahujú ich rámec. Len takémuto striktnému prístupu totiž zodpovedá to, že
trestné právo má byť uplatňované len ako najkrajnejší prostriedok k postihu typovo najvážnejších prípa-
dov porušenia práva a tam, kde prostriedky iných právnych odvetví už nie sú účinné (zásada subsidiarity
trestnej represie, tzv. princíp ultima ratio). Prostriedky trestného práva nie je možné využiť len preto, že
subjekt, ktorý sa cíti v práve, celkom rezignoval na ochranu, ktorú mu majú poskytnúť súdy v civilnom ko-

naní. Princíp ultima ratio tak umožňuje orgánom činným v trestnom konaní a súdu odlíšiť prípady, ktoré
spadajú výhradne do sféry občianskoprávnych, či obchodných vzťahov a ktoré len zdanlivo vykazujú
znaky skutkovej podstaty trestného činu od trestnej činnosti (princíp ultima ratio aplikuje a využíva vo
svojich rozhodnutiach Ústavný súd SR, napríklad nález I. ÚS 402/2008, uznesenie IV. ÚS 55/2009 a
akceptuje ho aj Najvyšší súd SR, napríklad uznesenie z 13. augusta 2013, sp. zn. 2 Tdo 35/2013).

Zároveň odvolací súd poukazuje aj na to, že pri posudzovaní otázky, či páchateľ naplnil znaky prís-
lušného trestného činu (typicky majetkovej povahy), je nutné vziať do úvahy aj prípadnú existenciu
súkromnoprávneho vzťahu, v ktorom ako účastníci vystupovali páchateľ a poškodený a ktorý má vý-
znam pre konkrétnu trestnú vec. Pokiaľ ide o súkromnoprávny vzťah, je potrebné totiž trvať na tom, aby

na ochranu svojich majetkových záujmov dbali predovšetkým samotní účastníci takéhoto vzťahu. Od
týchto účastníkov je nutné požadovať, aby postupovali obozretne a aby dodržali aspoň elementárne zá-
sady opatrnosti, obzvlášť ak sú pre to ľahko dosiahnuteľné prostriedky. Za situácie, keď poškodený sám
svojou zjavnou neopatrnosťou, ktorej sa mohol ľahko vyvarovať, pristúpil k neistej finančnej dispozícii
a vynaložil finančné prostriedky, potom sa s dôsledkami tejto neistoty musí vysporiadať taktiež sám a

to za použitia prostriedkov súkromného práva. Z hľadiska princípov, na ktorých je založený demokratic-
ký štát je neprijateľné, aby trestným postihom jedného účastníka súkromnoprávneho vzťahu bola nah-
radzovaná nevyhnutná miera opatrnosti druhého účastníka pri ochrane vlastných práv a majetkových
záujmov. Trestným postihom nie je možné nahrádzať inštitúty iných právnych odvetví, ktoré sú určené
na ochranu majetkových práv a záujmov.

Krajský súd ani po vykonaní všetkých do úvahy prichádzajúcich možných dôkazov a na základe
výsledkovvykonanéhodokazovanianemôžespoľahlivo(tedabezrozumnýchadôvodnýchpochybností)
uzavrieť, že skutok, tak ako je uvedený v napadnutom rozsudku, je trestným činom. Existencia
rozporov medzi jednotlivými dôkazmi či skupinami dôkazov nie je neobvyklá, pokiaľ však nie je možné

jednoznačne určiť, ktorá z variant skutkového stavu odpovedá skutočnosti, je potrebné pri zachovaní
zásady „in dubio pro reo“ zvoliť variantu pre obžalovaného najpriaznivejšiu. Odvolací súd pritom
nemieni spochybňovať alebo bagatelizovať postavenie poškodenej alebo dokonca schvaľovať postup
obžalovanej, avšak musí trvať na tom, že trestným postihom nie je možné nahradzovať inštitúty iných
právnych odvetví určených k ochrane majetkových práv a záujmov.

S poukázaním na takúto dôkaznú situáciu a jej hodnotenie odvolací súd sa v celom rozsahu nestotožnil
so záverom okresného súdu, že výsledky dokazovania jednoznačne preukázali trestnoprávnu
zodpovednosť konania obžalovanej tak, ako jej to bolo napadnutým rozsudkom kladené za vinu, teda
že už v čase požiadania poškodenej o pôžičky konala v úmysle peniaze nevrátiť. Z uvedených dôvodov

preto rozhodol o oslobodení obžalovanej spod obžaloby podľa § 285 písm. b/ Tr. poriadku.

Z týchto dôvodov Krajský súd v Prešove odvolaniu obžalovanej v celom rozsahu vyhovel a rozhodol tak,
ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.