Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. jún 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3CdoGp/1/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8812201096
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Franciscy
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:8812201096.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ M. Y., 2/ B. Y. st., 3/ B. Y. ml., bývajúcich v
A., zastúpených JUDr. Michalom Kováčom, advokátom so sídlom v Žiline, Sládkovičova č. 9, proti
žalovaným 1/ V. I., bývajúcemu v A., 2/ Allianz - Slovenskej poisťovni, a.s. so sídlom v Bratislave,
Dostojevského rad č. 4, o náhradu nemajetkovej ujmy, vedenom na Okresnom súde Vranov nad Topľou
pod sp. zn. 5 C 38/2012, o dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku

Krajského súdu v Prešove z 26. mája 2015 sp. zn. 20 Co 183/2014 v spojení s rozsudkom Okresného
súdu Vranov nad Topľou z 21. februára 2014 č.k. 5 C 38/2012-159, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky o d m i e t a.

Žalobcovia 1/ až 3/ majú nárok na náhradu trov konania o dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej
republiky.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 21. februára 2014 č.k.
5 C 38/2012-159 uložil žalovaným 1/ a 2/, aby spoločne a nerozdielne zaplatili náhradu nemajetkovej
ujmy žalobcom 1/ a 2/ vo výške po 15 000 € a žalobcovi 3/ vo výške 5 000 €; žalobu v prevyšujúcej
časti zamietol. V odôvodnení uviedol, že žalobcovia sa v konaní domáhali náhrady ujmy spôsobenej
im usmrtením syna žalobcov 1/ a 2/ a brata žalobcu 3/ pri dopravnej nehode 21. januára 2010

zavinenej žalovaným 1/. Podľa právneho názoru súdu prvej inštancie bolo v danom prípade potrebné
zohľadniť závery, ku ktorým dospel Súdny dvor Európskej únie v rozsudku č. C-22/12 vydanom vo veci
Katarína Haasová proti Rastislavovi Petríkovi a Blanke Holingovej (ďalej len „rozsudok Súdneho dvora“).
Pasívnu legitimáciu žalovaného 2/ vyvodil súd prvej inštancie z toho, že ide o poistiteľa žalovaného
1/, na ktorého sa vzťahuje zákon č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

„zákon č. 381/2001 Z.z.“). Uplatnením tzv. eurokonformného výkladu ustanovení tohto zákona dospel k
záveru, že povinné zmluvné poistenie pokrýva aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pozostalým
po obetiach usmrtených pri dopravnej nehode.

2. Na odvolanie žalovaných 1/ a 2/ podané proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo
žalobe vyhovené, Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 26. mája 2015 sp.

zn. 20 Co 183/2014 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku potvrdil ako vecne správny
[§ 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“)]; rozhodol tiež o trovách odvolacieho
konania. Dospel k záveru, že napadnutý rozsudok spočíva na správnom právnom posúdení, a to aj v
otázke pasívnej legitimácie žalovaného 2/. Stotožnil sa s názorom, podľa ktorého povinnosť žalovaného
2/ zaplatiť žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vyplýva z ustanovení zákona č. 381/2001
Z.z.3. Na podnet žalovaného 2/ podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“) v zmysle § 458 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) dovolanie generálneho
prokurátora (ďalej len „dovolanie GP“), v ktorom uviedol, že výroky rozsudkov odvolacieho a

prvoinštančného súdu ukladajúce žalovanému 2/ povinnosť zaplatiť žalobcom náhradu nemajetkovej
ujmy „trpia vadami, ktoré majú za následok závažné porušenie práva, ktoré spočíva v právnych
záveroch , ktoré sú neudržateľné, a to z dôvodu, že v danom prípade konajúce súdy považovali
poisťovňu vo vzťahu k uplatneniu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za nositeľa hmotnoprávnej
povinnosti, ktorá mu však z príslušných ustanovení zákona nevyplýva, nesprávne posúdili otázku jej

pasívnej legitimácie“. Generálny prokurátor pripomenul, že zákon č. 381/2001 Z.z. (ako lex specialis)
priamo upravuje, na koho sa vzťahuje poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, a aký je rozsah poisteného krytia. Zo vzťahu tejto osobitnej právnej úpravy k
všeobecnej právnej úprave vyplýva, že aplikácia (všeobecných) ustanovení Občianskeho zákonníka o
ochrane osobnosti je v prípade žalovaného 2/ vylúčená. Nestotožnil sa s argumentáciou súdov o potrebe
tzv. eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, ani s ich názorom, že po rozsudku Súdneho dvora

treba inak vykladať ustanovenia zákona č. 381/2001 Z.z. Súdy sa v danom prípade dopustili zjavného
pochybenia pri aplikácii hmotného práva, ktoré má povahu základných vád akceptovaných aj judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ako dôvod pre zrušenie právoplatných rozhodnutí
za účelom nápravy týchto vád. Podľa presvedčenia generálneho prokurátora princíp právnej istoty
musí v tomto prípade ustúpiť požiadavke vecnej správnosti a spravodlivosti rozhodnutia. Žiadal preto

rozhodnutia prvoinštančného a odvolacieho súdu zrušiť (vo výrokoch, ktorými boli žalovaní 1/ a 2/
zaviazaní zaplatiť žalobcom 1/ až 3/ náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch) a vec v rozsahu zrušenia
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Žalobcovia 1/ až 3/ vo vyjadrení k dovolaniu GP uviedli, že napadnuté rozhodnutia sú založené na

vecne správnych skutkových a právnych záveroch. Podľa ich názoru je v danom prípade dovolanie
GP procesne neprípustné, lebo žalovaný 2/ nevyužil možnosť napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu
dovolaním, i keď mu v tom nič nebránilo. V súvislosti s tým poukázali na zjednocujúce stanovisko R
94/2015 prijaté Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ako aj na stanovisko
pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 a závery vyjadrené v judikatúre

ESĽP. Uviedli, že je im známe rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 301/2012, naďalej však
zastávajú názor, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla pokrýva aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri
dopravnej nehode. Navrhli dovolanie GP odmietnuť ako procesne neprípustné a priznať im náhradu trov
konania o dovolaní GP.

5. Žalovaný 1/ sa k dovolaniu GP písomne nevyjadril.

6. Žalovaný 2/ sa vo vyjadrení k dovolaniu GP stotožnil s dôvodmi uvedenými generálnym prokurátorom.
Navrhol dovolaniu GP postupom podľa § 449 CSP vyhovieť.

7. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie GP podal oprávnený subjekt (§ 461
CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 464 CSP v spojení s § 443 CSP) dospel k záveru,
že dovolanie GP treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 464 CSP v spojení s § 451 ods. 3 CSP)
dovolací súd uvádza nasledovné:

8. Dovolanie podáva generálny prokurátor na dovolacom súde v lehote troch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia súdu (§ 461 CSP).

9. V danom prípade je dovolaním GP napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré nadobudlo

právoplatnosť 10. septembra 2015. Dovolanie GP bolo na najvyšší súd osobne doručené 7. septembra
2016.

10. Vzhľadom na to, že dovolanie bolo podané za účinnosti CSP (a teda účinky dovolania GP nastali
po 1. júli 2016), neprichádza do úvahy aplikácia prechodného ustanovenia § 470 ods. 2 veta prvá CSP,

v zmysle ktorého (len) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali (už) predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.11. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 3 CSP platí, že na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona neuplynuli, sa použijú ustanovenia tohto zákona; ak však zákon doteraz
ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase (§ 470 ods. 3 CSP).

11.1. Ustanovenie § 470 ods. 3 CSP sa týka lehoty vymedzenej zákonom na urobenie určitého úkonu,
ktorá začala plynúť pred účinnosťou CSP, uplynula ale až za účinnosti CSP. Zákonodarca tu stanovil
zásadu, podľa ktorej sa ustanovenia CSP použijú aj na lehoty, ktoré 1. júlom 2016 ešte neuplynuli; len
výnimočne, ak zákon účinný do uvedeného dňa ustanovoval na urobenie tohto úkonu lehotu dlhšiu,
možno úkon urobiť v lehote ustanovenej zákonom účinným do uvedeného dňa.

11.2. Treba ale zdôrazniť, že predmetné ustanovenie sa týka lehoty na jeden a ten istý úkon a jej plynutie
za účinnosti dvoch rôznych právnych úprav; v žiadnom prípade neumožňuje, aby sa lehota stanovená
zákonom účinným do 30. júna 2016 na urobenie jedného úkonu, týkala iného (odlišného) úkonu
urobeného po 1. júli 2016. Skutočnosť, že na urobenie oboch (odlišných) úkonov je (bol) oprávnený ten
istý subjekt, tu nemá žiadny právny význam.

12. Dovolanie GP je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý bol do právnej úpravy civilného konania
zaradený až od 1. júla 2016, teda od účinnosti CSP; predchádzajúci procesný kódex (O.s.p.) tento
opravný prostriedok neupravoval. Normatívne nastavenie dovolania GP je oproti právnej úprave
mimoriadneho dovolania úplne odlišné, a to jednak z dôvodu judikatúry najvyššieho súdu a ústavného
súdu, jednak z dôvodu novej právnej úpravy dovolania v CSP. Dovolanie GP nemožno stotožňovať

s mimoriadnym dovolaním. Ide o dva samostatné mimoriadne opravné prostriedky, pričom každý
z nich individuálne plnil (plní) účel vyjadrený právnou úpravou v čase jej účinnosti. „Zatiaľ čo
mimoriadne dovolanie z dôvodu relatívne úzkej prípustnosti dovolania podľa § 236 - 239 O.s.p.
bolo skoro univerzálnym mimoriadnym opravným prostriedkom, čím jednoznačne stratilo svoj punc
'mimoriadnosti', dovolanie generálneho prokurátora je postavené na dvoch zásadách, a to subsidiarity k

iným prostriedkom nápravy a prísnej proporcionality medzi potrebou zrušiť rozhodnutie súdu s princípom
právnej istoty“ [pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M.
a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, str. 1465 (ďalej len „Komentár“)].

13. Najvyšší súd zastáva názor, zhodne prezentovaný aj v odbornej právnickej literatúre, v zmysle

ktorého „aj keď je medzi mimoriadnym dovolaním a dovolaním generálneho prokurátora nesporná
historicko-právna nadväznosť, ide o dva samostatné mimoriadne opravné prostriedky s odlišným
účelom i normatívnym vymedzením. To znamená, že pri intertemporálnom postupe nie je možné
si z každého tohto mimoriadneho opravného prostriedku pri podmienkach jeho uplatnenia vybrať
ľubovoľnú časť, ale je potrebné bezo zvyšku aplikovať buď ustanovenia týkajúce sa mimoriadneho

dovolania podľa Občianskeho súdneho poriadku, alebo dovolania generálneho prokurátora podľa
Civilného sporového poriadku. S odkazom na uvedené potom nemožno stotožniť jednoročnú lehotu na
podanie mimoriadneho dovolania s lehotou, ktorú má na mysli § 470 ods. 3, pretože táto lehota nie je
inštitucionálne zhodná s lehotou na podanie dovolania generálneho prokurátora“ (Komentár, str. 1481).

14. V danom prípade bolo dovolanie GP podané v zmysle § 458 CSP, nie však v lehote troch mesiacov
od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia.

15. Vzhľadom na to, že dovolanie GP nebolo v tomto prípade podané v lehote uvedenej v § 461 CSP (a
na lehotu stanovenú predchádzajúcou právnou úpravou na podanie odlišného mimoriadneho opravného

prostriedku nemožno prihliadať), najvyšší súd odmietol dovolanie GP ako oneskorene podané podľa
§ 464 CSP v spojení s ustanovením § 447 písm. a/ CSP, v zmysle ktorého dovolací súd odmietne
dovolanie, ak bolo podané oneskorene.

16. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní GP neodôvodňuje (§ 464

CSP v spojení s § 451 ods. 3 veta druhá CSP).

17. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.