Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. máj 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9CoPr/2/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5716203053
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5716203053.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika,

členov senátu JUDr. Jozefa Turzu, JUDr. Ladislava Mejstríka, v spore žalobcu J. H., nar. XX. XX.
XXXX, bytom J. XX, A. A., zastúpeného JUDr. Petrom Zdráhalom, advokátom so sídlom N. W. XX,
A. Bystrica proti žalovanému Patológia, s.r.o., so sídlom Záborského 2, Martin, IČO: 36 640 654,
zastúpenému Mgr. Rastislavom Domčekom, advokátom so sídlom H. XX, A., o určenie neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Martin, č.k. 11Cpr/1/2016-161 zo dňa 14. 10. 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo
strany žalovaného zo dňa 26. 01. 2016 doručené žalobcovi 29. 01. 2016 je neplatné a pracovný pomer
naďalej trvá a žalobcovi priznal proti žalovanému úplnú 100 % náhradu trov konania. Z vykonaného
dokazovania, t. j. z výpovedí, či listinných dôkazov nemal preukázané, že bola splnená podmienka,
ktorú zákon pre platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru stanovuje, t. j. prerokovanie tohto
úkonu so zástupcami zamestnancov následkom neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru

(§ 74 Zákonníka práce), pričom nie je ani zrejmé, či u žalovaného pôsobí zástupca zamestnancov.
Ďalej mal preukázané, že boli splnené formálne náležitosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
(§ 68 ods. 2 Zákonníka práce), keďže zrušovací prejav žalovaného bol písomný a podpísaný na
to oprávnenou osobou a žalobcovi bol doručený v zákonnej dvojmesačnej lehote odo dňa, keď sa
žalovaný o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, pričom tento bol skutkovo vymedzený, takže ho
nemožno zameniť s iným dôvodom (§ 70 Zákonníka práce). K okamžitému skončeniu pracovného
pomeru došlo podľa žalovaného z dôvodov závažného porušenia pracovnej disciplíny žalobcom, ktoré

videl v nedodržaní usmernení klienta Nemocnice s poliklinikou n.o. Revúca a porušenia pokynov vo
veci parkovania v jeho priestoroch, neslušnej komunikácii a vystupovaní voči zamestnancom klienta
a odstavením vozidla v priestore blokujúcom jediný vstup do areálu nemocnice s hrozbou ohrozenia
životov a spôsobenia škôd, vrátane škôd na zdraví. Pri posudzovaní otázky, či sa žalobca konania
uvedeného v okamžitom skončení pracovného pomeru dopustil a či ho možno kvalifikovať ako závažné
porušenie pracovnej disciplíny, vychádzal z toho, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu a pokyny
svojho zamestnávateľa, patrí k základným povinnostiam zamestnanca, vyplývajúcim z pracovného

pomeru (§ 47 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce) a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi
predpismi (§ 81 Zákonníka práce), pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo v pokynoch
nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné,
ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušeniepracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať
určitý stupeň intenzity. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie) je
dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní

o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny, ktorej hodnotenie
závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ju tak osoba zamestnanca, funkcia, ktorú zastáva, jeho
doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných
povinností, doba a situácia, za ktorej k porušeniu došlo, dôsledok porušenia pre zamestnávateľa,
t. j., či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod. Zohľadniac všetky uvedené

hľadiská mal za preukázané, že žalobca u žalovaného požíval dobrú povesť až do momentu okamžitého
skončenia pracovného pomeru, na porušenie pracovnej disciplíny nevhodným správaním bol písomne
upozornený jedenkrát, ku konaniu, ktoré bolo predmetom okamžitého skončenia pracovného pomeru,
došlo len v dvoch prípadoch, t. j. bolo ojedinelé a iné obdobné správanie v minulosti sa výsluchom
svedkov nepodarilo preukázať. Výlučným konaním žalobcu nebola žalovanému spôsobená škoda
(závažný následok) a vzhľadom na osobu žalobcu, jeho plnenie pracovných povinností, ako aj okolnosti

prípadu (skratová reakcia k vyjadreniu námestníka nemocnice na adresu jeho zamestnávateľa, ktorá
však nespôsobila žiadnu škodu), nemožno jeho konanie považovať za tak závažné porušenie pracovnej
disciplíny ako tvrdil žalovaný v okamžitom skončení pracovného pomeru, ktoré by odôvodňovalo skončiť
s ním pracovný pomer týmto najprísnejším spôsobom. Na základe uvedeného žalobe žalobcu v celom
rozsahu vyhovel a určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné a pracovný pomer trvá

a vzhľadom na úspech v spore mu podľa § 262 CSP priznal plnú náhradu trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podal odvolanie žalovaný z dôvodu podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP a žiadal ho zmeniť tak, že žalobe bude v celom rozsahu
vyhovené a priznaná mu náhrada trov konania, resp. zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie. Mal za to, že aj keď súd nepovažoval intenzitu porušenia pracovnej
disciplíny za tak výraznú, ako tvrdil v okamžitom skončení pracovného pomeru, z ktorého dôvodu jeho
žalobu zamietol, vykonaným dokazovaním bolo preukázané také protiprávne konanie, ktorým došlo k
závažnému porušeniu pracovnej disciplíny. Nezohľadnil všetky relevantné skutočnosti vymedzené v
okamžitom skončení a dôsledky uvedené ním, resp. štatutárnymi orgánmi, ale iba tie, ktoré považoval za

prospešné pre žalobcu. Nezohľadnil, že bolo preukázané zo svedeckej výpovede Ing. Q. V., námestníka
Nemocnice s poliklinikou n. o. Revúca, že so žalobcom mal opakované konflikty počas roku 2015 a bol
výslovne upozornený na nesprávnosť parkovania, t. j. vedel ako má parkovať a bol informovaný, že mu
bude odmietnutý vstup do nemocnice, v ktorom smere inštruoval aj vrátnikov, t. j. žalobca bol oprávnene
inštruovaný pracovníkmi a auto svojvoľne odstavil pred vstupom do nemocnice tak, že ho zablokoval

ešte predtým ako vznikol incident, pričom arogantne sa správal už aj predtým, t. j. bol zamestnanec
s problémovým správaním. Ďalej nezohľadnil, že svedok T. M. vyvrátil tvrdenie žalobcu, že chodil do
nemocnice bez toho, aby bol usmernený, že tam parkovať nemá, pretože mu dal pokyn už v septembri
2015 neparkovať vo vnútri nemocnice, pričom takéto parkovanie nebolo nevyhnutné pre jeho prácu,
lebo ani ostatní zastupujúci vodiči dnu neparkovali. Nezohľadnil ani osobnú komunikačnú skúsenosť

svedka C. X., že žalobca sa k nemu správal vulgárne, ani to, že svedok Ing. W. K. potvrdil, že žalobca pri
komunikovaní skutkových okolností sa vyjadril, že blokoval s vozidlom vstup do nemocnice, že došlo ku
konfliktom aj v minulosti a že ho celá záležitosť mrzí. Skutočnosť, že išlo o závažné porušenie pracovnej
disciplíny, vyplýva aj z okolností, na akom mieste zo strany zamestnanca, akého subjektu sa stalo takéto
konanie, keďže mohlo dôjsť k zásadnému poškodeniu dobrého mena pred očami verejnosti, pred očami

poisťovne, k ohrozeniu zmluvných obchodných vzťahov, a tým aj zamestnanosti u žalovaného. Podľa
Zákonníka práce zamestnanec je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo k poškodeniu dobrého mena
zamestnávateľa, pretože žijeme v trhovom prostredí, kedy občianska spoločnosť veľmi citlivo vníma,
keď vodič blokuje na ceste sanitku, možno aj menej ako 4 minúty, čo býva predmetom medializovania,
keď tu išlo o zablokovanie jediného prístupu do nemocnice výslovne v rozpore s požiadavkou vrátničky,

ktorá bola oprávnená regulovať vstup, pričom počas riešenia uvedeného odstavenia vozidla žalobca
komunikoval s vedúcim zamestnancom nemocnice, ktorého musel poznať, pretože s ním mal konflikty
predtým, tak že obhajoval svoje neobhájiteľné konanie za použitia vulgárneho slovníka. K okamžitému
skončeniu nepristúpil bez toho, že by vyhodnotil iba toto porušenie, ktoré však vyhodnotil ako závažné
porušenie pracovnej disciplíny, ale vnímal celkový kontext v spojení s osobou žalobcu v spojení s

plnením jeho pracovných úloh, pričom v tejto súvislosti súd ignoroval skutočnosti, ktoré prezentoval
jeho konateľ Ing. W. S.. V priebehu konania tvrdil, že z jeho strany boli dodržané všetky požiadavky
Zákonníka práce pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Z konštatovaní súdu vyplýva, že nemal
preukázané, že došlo k prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru, pričom mu nebolozrejmé, či u neho zástupca zamestnancov pôsobí, t. j. nemal preukázané, že bola u neho daná
povinnosť prerokovania. Aj keby tvrdil, že u neho zástupca zamestnancov nepôsobí, nie je možné
takéto tvrdenie dokázať (nedokazuje sa to, čo neexistuje, ale to, čo existuje), a preto by malo rovnakú

vypovedaciu hodnotu ako všeobecné konštatovanie o tom, že boli z jeho strany splnené všetky zákonné
požiadavky pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Ak žalobca tvrdil, že nesplnil povinnosť podľa
§ 74 Zákonníka práce a on tvrdil, že splnil všetky požiadavky a povinnosti podľa Zákonníka práce,
stáva sa existencia povinnosti spornou, z ktorého dôvodu je ju treba samostatne dokazovať, pričom
bremeno tvrdenia na strane žalobcu predpokladá, že označí konkrétneho zástupcu zamestnancov, s

ktorým bol povinný vopred prerokovať okamžité skončenie, keďže nepostačuje len všeobecné tvrdenie,
že nedošlo k splneniu (inak neexistujúcej) povinnosti. Nebolo sporné, že žalobcovi po okamžitom
skončení pracovného pomeru bola daná aj výpoveď z pracovného pomeru, ktorá mu bola doručená
29. 02. 2016, napriek tomu súd vyhovel žalobe aj v časti, že pracovný pomer trvá, hoci v dôsledku
uplynutia dvojmesačnej výpovednej doby by mal pracovný pomer skončiť zo zákona jej uplynutím 30.
04. 2016, a preto v tejto časti mala byť žaloba žalobcu zamietnutá, keďže pre rozhodnutie je vždy

rozhodujúci skutkový stav v čase jeho vyhlásenia. Súdu neprináležalo rozhodnúť priamo vo výroku
rozsudku nad rámec žalobného petitu o tom, kedy sa pracovný pomer žalovaného u žalobcu skončil, keď
bolo povinnosťou žalobcu upraviť (zmeniť) žalobný petit a odstrániť tak stav právnej neistoty ohľadne
toho, kedy sa jeho pracovný pomer u neho skončil, keďže nejde o žiaden z prípadov uvedených v CSP,
kedy by vyplýval určitý spôsob vyporiadania vzťahu medzi účastníkmi z právneho predpisu, kedy súd

nie je viazaný žalobným návrhom. Rozsudok je v tejto časti nepreskúmateľný, keďže je bez akéhokoľvek
odôvodnenia, keď sa nevysporiadal ani s námietkou žalobcu, ktorý výpoveď označil ako nulitný právny
akt, čo spochybňoval, keďže skončenie toho istého pracovného pomeru viacerými právnymi úkonmi
Zákonník práce, ani iné právne predpisy nevylučujú. Z ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva zákonná
fikcia, že ak je neplatne skončený pracovný pomer okamžite a zamestnanec oznámi, že trvá na ďalšom

zamestnávaní, jeho pracovný pomer nekončí, preto nič nebráni tomu, aby zo strany zamestnávateľa
boli robené ďalšie úkony smerujúce k skončeniu pracovného pomeru a pracovný pomer v takomto
prípade skončí uplynutím výpovednej doby vyplývajúcej z novej výpovede, pokiaľ nedošlo k skončeniu
pracovného pomeru podľa pôvodného okamžitého skončenia. Ak má zamestnanec za to, že okamžité
skončenie pracovného pomeru je neplatné, musí svoje právo uplatniť na súde, keďže neplatné je len

také rozviazanie pracovného pomeru, ktorého neplatnosť bola určená právoplatným rozhodnutím súdu,
pričom, ak k takémuto rozhodnutiu nedošlo, skončil pracovný pomer, a to aj v prípade, ak bol postihnutý
vadou, ktorá spôsobuje jeho neplatnosť. Bez právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým by bolo určené,
že v tomto prípade výpoveď je neplatným pracovnoprávnym úkonom, nemožno hovoriť o tom, že by
došlo k neplatnému rozviazaniu pracovného pomeru.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu
ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že predmetom sporu je neplatnosť úkonu okamžitého skončenia
pracovného pomeru z dôvodov uvedených v jeho písomnom vyhotovení a akékoľvek ďalšie rozširovanie
dôvodov ex post v súdnom konaní je neprípustné. Dôvody nekorešpondujú so skutočnosťou, a preto

sa žalovaný počas celého konania sústreďuje predovšetkým na negatívne vykreslenie osoby žalobcu
bez ohľadu na pozitívne vyjadrenia svojich vlastných klientov na neho s dôrazom na skutočný obsah
emailu Ing. V. ako sťažovateľa a jeho výpoveď o problematickom vnímaní činnosti žalovaného. Žalobca
sa dozvedel o tom, že Ing. V. je námestník nemocnice až z okamžitého skončenia pracovného pomeru
a na rozdiel od neho si pamätá len dve stretnutia, v ktorých tento vystupoval anonymne. Prvý kontakt

s ním sa realizoval v mesiaci september v areáli nemocnice, keď pri odjazde z areálu bol ním slovne
atakovaný,žetamnemáčohľadať,očominformovalvedúcehodopravyT.M.sožiadosťouousmernenie
a riešenie problému. Z jeho výpovede však nevyplýva, že by bol prijatý nejaký záver o vjazde ich vozidiel
do areálu nemocnice a že by s tým bol oboznámený, keď navyše vjazd mu bol plynule umožňovaný
až do incidentu 30. 12. 2015, takže mohol predpokladať, že žalovaný problém vjazdu vyriešil. Keby

tak bol učinil, nedošlo by k incidentu. Z výpovede Ing. V. vyplýva, že on bol tým, kto agresívnym i
vulgárnym spôsobom na neho zaútočil, vyjadrujúc svoj osobný nesúhlas s poskytovaním služieb zo
strany žalovaného ako súkromnej ambulancie, ktorá odoberá peniaze, ktoré nemocnica vyprodukuje.
Ďalej z jeho výpovede vyplynulo, že žalovaný nemal zo strany nemocnice vedomosť o tom, že má
usmerniť svojich vodičov ako parkovať, resp. že sa nemajú pokúšať o vjazd do jej areálu. Preto je aj

nevierohodná výpoveď svedka M., ktorý mal mať vedomosť o tom, že bol nemocnicou udelený zákaz
vjazdu ich vozidlám, keďže sa jednalo o interný akt, s čím je následne v rozpore aj tvrdenie obsiahnuté v
okamžitom skončení pracovného pomeru, pretože tam žalovaný tvrdí, že bol vydaný zákaz parkovať iba
žalobcovi. Žalobca sa nikdy nestretol a nemá vedomosť, že by telefonicky komunikoval s C. X., čo platíaj o p. S., ktorého stretol prvýkrát až po okamžitom skončení pracovného pomeru. Z výpovede svedka K.
vyplýva, že úkon okamžitého skončenia pracovného pomeru bol pripravený niekoľko dní pred samotným
údajným prerokovaním, a preto, ak sa vyjadril, že blokoval svojím vozidlom vstup do nemocnice, že

došlo ku konfliktom a že ho celá záležitosť mrzí, bola to len reakcia na uvedené, t. j. pripravený
prejudikovaný výsledok šetrenia bez jeho akéhokoľvek vyjadrenia. Svedok pritom nedokázal vysvetliť,
prečo dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru nekorešpondujú s obsahom sťažnosti Ing. V.,
keď navyše potvrdil, že nikdy s Ing. V. nekomunikoval a videl iba uvedenú sťažnosť (s ktorou sa mohol
oboznámiť až v priebehu súdneho konania). Z predložených fotografií je zrejmé, že prejazd vozidla nebol

znemožnený, pričom ani Ing. V. nič také neuvádzal vo svojej sťažnosti, v ktorej len hypoteticky uvažoval
o potencionálnom blokovaní sanitky. Keďže nebol informovaný, či okamžité skončenie pracovného
pomeru bolo prerokované so zástupcami zamestnancov, túto skutočnosť namietal, keď žalovaný v
odvolaní potvrdil jeho neexistenciu, ale v samotnom konaní nijakým spôsobom nepreukázal, ani sa
nesnažil preukázať, že táto povinnosť sa na neho z akéhokoľvek dôvodu nevzťahuje, a preto na
prostriedok procesného útoku, resp. prostriedok procesnej obrany, ktoré strana nepoužila včas, nemusí

súd prihliadnuť. Preukázanie, že došlo k prerokovaniu so zástupcami zamestnancov alebo toho, že túto
povinnosť nemal, by nespôsobilo, že by sa okamžité skončenie pracovného pomeru stalo platnejším,
keďže nesplnenie tejto podmienky nebolo jediným dôvodom jeho neplatnosti, ale aj to, že nešlo o takú
závažnú intenzitu konania, akú v ňom žalovaný tvrdí. Pracovný pomer možno rozviazať i viacerými
úkonmi, pričom právne účinky sa posudzujú samostatne pri každom inak platnom úkone a pracovný

pomer končí na základe toho právneho úkonu, ktorý je platný a ktorého účinky nastali skôr. Výrok
súdu, že pracovný pomer ďalej trvá, je závislým výrokom k výroku o neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru. To, či pracovný pomer nezanikol neskôr inak, je predmetom iného súdneho
konania, v ktorom nebolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté. Žalovaný mu 29. 02. 2016 doručil výpoveď
pre porušenie pracovnej disciplíny menej závažným spôsobom, pričom z pripojeného spisu 5Cpr/2/2016

vyplýva, že mu oznámil, že považuje skončenie pracovného pomeru výpoveďou za neplatné a vyzval ho
na ďalšie zamestnávanie, a preto i vzhľadom na tento spor platí, že pracovný pomer ďalej trvá, a teda
i druhý výrok súdu je správny. Ak sa žalovaný snaží navodiť dojem, že pracovný pomer musel skončiť
maximálne 30. 04. 2016 uplynutím výpovednej doby, túto otázku zodpovie až konečné právoplatné
rozhodnutie v uvedenom konaní, a preto súd nemohol v tejto časti žalobu zamietnuť.

4.Žalovanývovyjadreníkvyjadreniužalobcuďalejuviedol,ženesmerujekzmeneskutkovýchokolností,
na základe ktorých bol so žalobcom skončený pracovný pomer, reagoval len podporne voči jeho
argumentom, ktorými sa snažil spochybniť svoje konanie, pričom plnenie jeho pracovných povinností
vzal do úvahy len pri rozhodovaní, či a akým spôsobom bude reagovať na závažné porušenie pracovnej

disciplíny. Z výpovede svedka T. M. jednoznačne vyplýva ústny pokyn žalobcovi, aby neparkoval dnu, ale
vonku mimo areálu nemocnice, pričom nikdy od neho následne nedostal pokyn, že vstup do areálu je už
možný, pričom ak by individuálne bol umožňovaný vstup, nemožno to pripisovať na jeho ťarchu. Ak mu aj
vstupbolumožňovaný,ale30.12.2015bolusmernenýosoboupracujúcounavrátnici,vktorejprávomoci
bolo regulovať vstup do nemocnice, nemal sa dopustiť konania, ku ktorému došlo. Trval na tom, že

okolnosti prerokovania, resp. neprerokovania neboli zo súdu správne posúdené, keďže konanie začalo
ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, kedy spochybnil námietky neplatnosti produkované
zo strany žalobcu, a to vrátane povinnosti prerokovania so zástupcami zamestnancov, pretože u neho
nepôsobia. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu o tom, že výrok súdu, že pracovný pomer trvá, je závislým
výrokom k výroku o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, keďže žalobca viaže toto

určenie k času doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru, čo však zo samotného výroku
nevyplýva, ako ani z odôvodnenia rozsudku, ktoré chýba. Určenie toho, že pracovný pomer trvá, sa
viaže k času rozhodovania súdu a nie spätne k momentu doručenia okamžitého skončenia pracovného
pomeru,pretožebymuselosmerovaťkukonštatovaniu,žepracovnýpomertrval,anietrvá.Akneskoršie
došlo k výpovedi, ktorá je tiež predmetom súdneho konania, nemohol po skonštatovaní neplatnosti

okamžitého skončenia právneho úkonu automaticky vyhovieť návrhu na určenie, že pracovný pomer
trvá, keďže práve posúdenie neplatnosti výpovede bude relevantné, nakoľko ak žalobu súd zamietne,
tak potvrdí, že právne účinky skončenia pracovného pomeru nastali dňom 30. 04. 2016, čo by však bolo
v rozpore s rozsudkom a určením, že pracovný pomer trvá alebo žalobe vyhovie a v takom prípade bude
posudzovať, či pracovný pomer skutočne trvá v čase rozhodovania.

5.Krajskýsúd,akosúdodvolací(§34CSP),preskúmalvecvrozsahuvymedzenomvpodanomodvolaní
(§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP odvolanímnapadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane trov konania podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdil.

6. Odvolací súd dôsledným preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu
a vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania žalovaný, konštatuje, že súd prvej
inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a vykonal
potrebné dokazovanie a následne dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. V tomto smere sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto prípade nie

je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 CSP). Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.

7. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím námietkam žalovaného krajský
súd dopĺňa, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný skutkovo dôvod okamžitého
skončenia pracovného pomeru so žalobcom vymedzil tak, že nerešpektoval pokyny pracovníčky

(vrátnice) Nemocnice s poliklinikou n. o. Revúca, ktorá ho usmernila, že motorové vozidlo je potrebné
zaparkovať mimo areálu na priľahlom parkovisku, kedy došlo z jeho strany k neprípustnému v rozpore s
právnymi predpismi vykonanému odstaveniu motorového vozidla pred jediným vchodom pre motorové
vozidlá do nemocnice, čím vytvoril bezprostrednú prekážku aj pre vjazd vozidiel rýchlej zdravotnej
služby a vozidiel prepravujúcich osoby vyžadujúce poskytnutie zdravotnej starostlivosti, pričom

počas komunikácie s pracovníčkou sa vyjadroval vulgárne, nedôstojne, spôsobom nezodpovedajúcim
zásadám slušného správania, v čase, kedy do nemocnice vstupovalo značné množstvo ľudí, ktorí
boli toho svedkom, keď odparkované vozidlo sa dalo jednoznačne priradiť podľa firemného označenia
k obchodnej spoločnosti, ktorej patrí, čo je v rozpore s jej oprávnenými záujmami, nakoľko vytvára
o nej obraz nekorektného, neslušného a nežiaduceho partnera, a tým stráca kredibilitu vo vzťahu k

obchodným partnerom, čo spravidla vyvrchoľuje ukončením spolupráce. Z emailovej sťažnosti Ing. Q. V.,
námestníka riaditeľa Nemocnice s poliklinikou n.o. Revúca (č.l. 109), ktorá bola podkladom pre okamžité
skončenie pracovného pomeru však vyplýva, že po tom, čo žalobcu vrátnička nepustila do areálu
nemocnice, lebo mala zákaz od vedenia, sa nie najslušnejším spôsobom dožadoval vpustenia, keď po
tom, čo ho svedok upozornil, že nemá povolenie vstupovať do nemocnice, podráždene vyskočil z auta,

zobral chladničku a s nejakými vulgárnymi nadávkami išiel do nemocnice. Vykonaným dokazovaním
však bola preukázaná len prítomnosť uvedeného svedka Ing. V. a vrátničky, ako aj to, že žalobca sa
nevyjadroval vulgárne, nedôstojne a spôsobom nezodpovedajúcim zásadám slušného správania na jej
adresu, pričom v konaní nebolo žalovaným ani tvrdené, ani preukazované, v čom malo takéto vulgárne
vyjadrovanie spočívať, a preto uvedené konanie nemôže napĺňať intenzitu závažného porušenia

pracovnej disciplíny. Takisto zablokovanie vstupu do areálu nemocnice nebolo žalovaným preukázané
a vyplýva len z tvrdení uvádzaného námestníka, keď navyše z ním predloženej fotodokumentácie
toto jednoznačne nevyplýva (viď fotky č.l. 35, 36). Z uvedenej fotodokumentácie naopak vyplýva, že
motorové vozidlo, ktoré viedol žalobca, je označené nie názvom žalovaného, ale spoločnosti ALPHA
MEDICAL, ktorá však nie je jeho zamestnávateľom (zamestnávateľom je spoločnosť Patológia, s.r.o.),

a preto z tohto firemného označenia vozidla sa nedá identifikovať spoločnosť žalovaného ako jeho
vlastník, a tak nemôže byť o žalovanom ani vytváraný obraz nekorektného, neslušného a nežiaduceho
partnerazdôvodusprávaniasažalobcu,čímbyzamestnávateľstrácalkredibilituvovzťahukobchodným
partnerom, čo by mohlo vyvrcholiť ukončením spolupráce. Z výpovede námestníka nemocnice vyplýva,
že táto je v obchodnom vzťahu so spoločnosťou ALPHA MEDICAL a nie žalovaným, keď z jeho

emailu (č.l. 42) vyplýva, že si nie je vedomý, že by niekedy so žalovaným komunikoval až do zaslania
listu, ktorým ho žiadal o zaslanie fotodokumentácie. Preto aj svoju sťažnosť neadresoval žalovanému,
ale uvedenej spoločnosti, z ktorého dôvodu si nemohol o žalovanom vytvoriť obraz nekorektného,
neslušného a nežiaduceho partnera, čím by stratil kredibilitu, čo by mohlo vyvrcholiť do ukončenia
spolupráce. Ako uvádza v emaili, bol v tom, že žalobca je práve zamestnancom spoločnosti ALPHA

MEDICAL. Z jeho ďalšieho emailu (č.l. 43) tejto spoločnosti navyše vyplýva, že ho mrzí, že musia riešiť
takéto nepríjemné veci, za ktoré spoločnosť nemôže, pretože sú výsledkom len arogantného správania
sa jedného človeka, t. j. žalobcu. T. M., ktorý mal dať žalobcovi pokyn nevstupovať do areálu nemocnice,
nebol zamestnancom žalovaného, ale spoločnosti ALPHA MEDICAL, pričom žalovaným nebolo tvrdené,
ani preukazované, že by mohol dávať nejaké pokyny ako nie jeho zamestnanec žalobcovi. Vychádzajúc

aj z uvedeného súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že konanie žalobcu nemožno považovať za
tak závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by odôvodňovalo skončiť s ním pracovný pomer tým
najprísnejším spôsobom, t. j. okamžite, keď poukazovanie žalovaným na ďalšie súvisiace okolnosti vovzťahu k osobe žalobcu a jeho doterajšiemu výkonu činnosti bolo vzhľadom na nedosiahnutie potrebnej
intenzity porušenia pracovných povinností zo strany žalobcu pre posúdenie veci irelevantné.

8. K ďalšej odvolacej námietke žalovaného krajský súd dopĺňa, že predmetom tohto konania je
neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, pričom nie je spochybňované, že pracovný
pomer možno rozviazať i viacerými úkonmi, t. j. aj výpoveďou. Právne účinky sa však pri každom inak
platnom úkone posudzujú samostatne a pracovný pomer končí na základe toho právneho úkonu, ktorý
je platný a ktorého účinky nastali skôr, a preto súd prvej inštancie správne na základe petitu žaloby

rozhodol aj o tom, že pracovný pomer žalobcu ďalej trvá, keď to, či pracovný pomer nezanikol na základe
výpovede doručenej žalobcovi 29. 02. 2016, je predmetom iného súdneho konania 5Cpr/2/2016, a preto
nebolo dôvodu, aby sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku týmto zaoberal.

9. K ďalšej odvolacej námietke žalovaného krajský súd dopĺňa, že žalobca vo svojom podaní doručenom
žalovanému 15. 06. 2016 (č.l. 50, 76) namietol splnenie povinnosti žalovaného podľa § 74 Zákonníka

práce, a to vopred prerokovať okamžité skončenie pracovného pomeru so zástupcom zamestnancov, a
preto povinnosť tvrdenia, resp. aj dôkazná povinnosť, že sa tak stalo, vyvstala na strane žalovaného, keď
povinnosť tvrdenia vo vzťahu ku konkrétne tvrdenému nemôže byť splnená všeobecným tvrdením, že
splnil všetky zákonom stanovené požiadavky pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Preto bolo
súdom prvej inštancie aj konštatované, že nie je zrejmé, či u žalovaného pôsobí zástupca zamestnancov

vzhľadom na čo sa následne zaoberal aj existenciou porušenia pracovnej disciplíny takej intenzity, ktorá
by zakladala možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru.

10. Vychádzajúc z týchto skutočností, vysporiadajúc sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní,
krajský súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, vrátane trov prvoinštančného

konania, majúc za to, že žalobca bol v konaní plne úspešný, a preto mu patrí ich náhrada v plnom
rozsahu (§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP)

11. O trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1, § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi priznal ich náhradu v celom rozsahu, keďže mal v odvolacom konaní

plný úspech.

12. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha

(dovolací návrh) (§ 428 CSP).