Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. máj 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10To/14/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8515010347
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Monok
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8515010347.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr.
Evy Pirkovskej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 24.5.2017, v trestnej veci
proti obžalovanému H. O. pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm.
e) Tr. zákona, o odvolaní okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn.
1T/142/2015 zo dňa 9.12.2016 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie okresného prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný H. O. podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku oslobodený spod
obžaloby prokurátorky Okresnej prokuratúry Stará Ľubovňa pre skutok kvalifikovaný ako prečin marenia
výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. e) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť
tak, že

- po tom, čo dňa 5.9.2012 prevzal výzvu Okresného súdu Stará Ľubovňa na nastúpenie výkonu
ochranného ambulantného psychiatrického liečenia, ktoré mu uložil Okresný súd Stará Ľubovňa
trestným rozkazom sp. zn. 7T/148/2012 zo dňa 7.8.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 22.8.2012,
maril výkon predmetného rozhodnutia v období od 29.4.2013 do 18.12.2013, kedy sa síce dostavil
do NZZ psychiatrickej ambulancie - P.. U., avšak nespolupracoval, lekárovi oponoval, odpovedal na

otázky otázkami, odmietal akúkoľvek liečbu či už tabletkovú alebo injekčnú, čím maril účel ochranného
liečenia, v dôsledku čoho P.. U. podala návrh na zmenu ambulantného ochranného psychiatrického
liečenia na ústavné ochranné psychiatrické liečenie, pričom uvedeného konania sa dopúšťal aj napriek
tomu, že bol trestným rozkazom Okresného súdu Stará Ľubovňa, sp. zn. 7T 156/13 zo dňa 30.7.2013,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 14.8.2013, uznaný za vinného z prečinu marenia výkonu úradného
rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. e) Trestného zákona,

pretože skutok nie je trestným činom.
Proti uvedenému rozsudku, ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní, podal okresný prokurátor
v neprospech obžalovaného odvolanie, ktoré neskôr bližšie písomne odôvodnil. V dôvodoch svojho
odvolania uviedol, že s oslobodzujúcim rozsudkom okresného súdu nesúhlasí, nakoľko hodnotenie
dôkazov nebolo vykonané v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Trestného poriadku, v zmysle ktorého

orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i
v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo
strán. V prvom rade poukazuje na ustanovenie § 348 ods. 1 písm. e) Tr. zákona, v zmysle ktorého
kto marí alebo podstatne sťažuje výkon rozhodnutia súdu alebo iného orgánu verejnej moci tým,
že sa dopustí závažného konania, aby zmaril účel ochranného liečenia alebo ochrannej výchovy,

ktoré mu uložil súd, alebo inak, najmä útekom z ústavu, výkon takých rozhodnutí podstatne sťažuje,
potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Podľa predmetného ustanovenia je trestne zodpovednouosoba, ktorej súd uložil ochranné liečenie. Objektívna stránka tohto trestného činu bude naplnená
konaním, ktoré spočíva v marení výkonu rozhodnutia súdu tým, že dochádza k závažnému konaniu,
aby sa zmaril účel ochranného liečenia, ktoré bolo uložené súdom. Pod pojmom závažné konanie

sa rozumie také konanie, ktoré musí smerovať voči samej podstate ochranného liečenia. Nesúhlasí s
názorom uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že skutok kladený obžalovanému za vinu
nie je trestným činom, nakoľko neboli naplnené všetky základné znaky skutkovej podstaty trestného
činu, a absentuje „závažné konanie“, ktorým mal obžalovaný zmariť účel ochranného liečenia. S
týmto záverom okresného súdu sa nestotožňuje najmä vzhľadom na celkový sled udalostí. Trestným

rozkazomOkresnéhosúduStaráĽubovňač.k.7T/148/2012-130zodňa7.8.2012bolobžalovanýuznaný
vinným z prečinu nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm. b), e) Tr. zákona, za
čo mu bolo okrem podmienečného trestu odňatia slobody uložené podľa § 73 ods. 2 písm. a) Tr.
zákona aj ochranné ambulantné psychiatrické liečenie, pričom obžalovaný si výzvu okresného súdu na
nastúpenie liečenia prevzal dňa 5.9.2012. Do psychiatrickej ambulancie P.. U. sa však začal dostavovať
až 29.4.2013. Liečenie prebiehalo do 18.12.2013, kedy už neskôr P.. U. vzhľadom k nepodpísanej

zmluve so zdravotnou poisťovňou Dôvera, nemohla obžalovanému poskytovať zdravotnú starostlivosť.
Počas uvedeného obdobia i napriek tomu, že sa obžalovaný dostavoval do ambulancie P.. U., s touto
nespolupracoval, oponoval jej, odpovedal jej na otázky otázkami, odmietal akúkoľvek liečbu a to či už
tabletkovú, resp. injekčnú. Počas hlavného pojednávania P.. U. síce uviedla, že sa nebude vedieť k danej
problematike podrobne vyjadriť, nakoľko sa jej stratila zdravotná dokumentácia obžalovaného, avšak

vo vzťahu k samotnému postupu ochranného liečenia, poukazuje jednak na výsluch P.. U., vykonaný
v rámci prípravného konania, kedy ešte disponovala zdravotnou dokumentáciou obžalovaného, ako aj
na znalecký posudok z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, ktorý vypracovali P.. O.
a P.. O., hlavne na časť II. 3., výpis zo zdravotnej dokumentácie, z ktorej vyplývajú termíny jednotlivých
kontrol, ako aj nálezy ošetrujúcej lekárky, kde bol opakovane zaznamenávaný negativistický postoj,

paranoidné percepcie, nekritičnosť, emočná a afektívna labilita, nedostatočná spolupráca, odmietanie
liekov ako aj injekcií. Poukazuje aj na výpis zdravotnej dokumentácie, podľa ktorej zo strany P.. U.
bol dňa 15.11.2013 podaný návrh na zmenu liečby a to na formou ústavnú, nakoľko s obžalovaným
bola veľmi zlá spolupráca a odmietal akúkoľvek liečbu. Zdôrazňuje, že negatívny postoj k ochrannému
liečeniu nevyplýva len z výsluchu ošetrujúcej lekárky a zdravotnej dokumentácie, ale aj zo samotného

postoja obžalovaného, ktorý na hlavnom pojednávaní konanom dňa 8.3.2016 konštatoval, že „Ja som
sa v období, ktoré je tu uvedené, teda apríl - december 2013 odmietol podrobovať ochrannému liečeniu,
pretože mi tu chýbala závažnosť trestného činu, za ktorý som bol uznaný vinným v roku 2012.“.
Počas hlavných pojednávaní obžalovaný taktiež konštatoval, že odmieta navštíviť psychiatrické liečenie.
Samotná nespolupráca obžalovaného pri výkone ochranného liečenia vyústila teda do podania návrhu

na zmenu ambulantného psychiatrického liečenia na ústavné. Konštatovanie súdu, že návrh na zmenu
formy ochranného liečenia bol daný zo strany P.. U. až dňa 18.11.2013 a že v kontexte dokazovania
sa javí ako zmätočný, podľa odvolateľa nemožno akceptovať, nakoľko P.. U. ako odborníčka v danej
oblasti vie vzhľadom na svoje vedomosti i praktické skúsenosti, zhodnotiť stav pacienta a vzhľadom na
jeho psychický stav vyhodnotiť aj spôsob liečby i jej formu. Ďalej poukazuje na to, že nespolupráca pri

výkone ochranného ambulantného psychiatrického liečenia sa prejavila už pri jeho nástupe, za čo bol
obžalovaný trestným rozkazom Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 7T/156/2013-65 zo dňa 30.7.2013
uznaný vinným z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. e) Tr. zákona.
Obžalovaný sa síce zúčastňoval jednotlivých sedení u P.. U., avšak treba vziať do úvahy, že sedení
sa začal zúčastňovať až potom, čo mu bolo vznesené obvinenie za prečin marenia výkonu úradného

rozhodnutia, ktoré vyústilo do právoplatného odsúdenia (sp. zn. 7T/156/2013). Nesúhlasí ani s tým
záverom okresného súdu, že obžalovaného negativistický postoj k liečeniu je výsledkom jeho poruchy
osobnosti a že nebolo preukázané, aby konanie obžalovaného bolo výsledkom čo i len nepriameho
úmyslu zmariť účel ochranného liečenia. V danom smere podľa odvolateľa je potrebné vziať do úvahy
vypracovaný znalecký posudok z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, kde znalci

skonštatovali, že obžalovaný netrpí duševnou chorobou. Zistili u neho zmiešanú poruchu osobnosti -
paranoidne - schizoidnú. Uviedli, že je nepriateľsky naladený, podozrievavý, avšak jeho rozpoznávacie a
ovládacie schopnosti boli plne zachované a že mohol rozpoznať nebezpečnosť svojho konania a mohol
svoje konanie ovládať. Preto nemožno konanie obžalovaného subsumovať pod „poruchu osobnosti
obžalovaného“. S takýmto hodnotením súdu by aj iné trestné činnosti páchateľa (majetkové, násilné

a pod.), kde by znalci z odboru psychiatria konštatovali zachovanie rozpoznávacej a ovládacej zložky
boli nepostihnuteľné, lebo by konanie páchateľa bolo zaradené pod „poruchu osobnosti“. Podľa neho
v danom prípade, a to aj s poukazom na vypracovaný znalecký posudok i výsluch P.. O., je potrebné
odlišovať dve roviny - jednu trestnoprávnu a druhú týkajúcu sa zmeny liečby. Či ochranná liečbasplnila, resp. nesplnila svoj účel je otázka, ktorú je potrebné riešiť v rámci konania o návrhu P.. U.
o zmene ambulantného ochranného liečenia na ústavné, ktoré je vedené na Okresnom súde Stará
Ľubovňa pod sp. zn. 1Nt 17/2014, o ktorom doposiaľ rozhodnuté nebolo. Z hľadiska trestnoprávnej

roviny má za to, že konaním obžalovaného boli naplnené všetky zákonné znaky skutkovej podstaty
trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. e) Trestného zákona.
Záverom poukazuje aj na tú skutočnosť, že po podaní obžaloby bol Okresným súdom Stará Ľubovňa
dňa 04.12.2015 vydaný trestný rozkaz sp. zn. 1T142/2015, na základe ktorého bol obž. H. O. uznaný
vinným z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. e) Trestného zákona

a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov, ktorého výkon bol podmienečne odložený na
skúšobnú dobu v trvaní 1 rok. Aj napriek tomu, že na hlavnom pojednávaní nedošlo k zmene dôkaznej
situácie vo vzťahu k dôkaznej situácii v rámci prípravného konania, súd za obdobnej dôkaznej situácie
obžalovaného oslobodil spod obžaloby. Podľa jeho názoru z vykonaného dokazovania nevyplýva, aby
výsledky vykonaného dokazovania zakladali pochybnosti o vine obžalovaného. S poukazom na vyššie
uvedené skutočnosti má za to, že bolo preukázané naplnenie všetkých pojmových znakov prečinu

marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. e) Tr. zákona a navrhol, aby Krajský
súd v Prešove zrušil prvostupňové rozhodnutie okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Na základe podaného odvolania preskúmal krajský súd v zmysle ust. § 317 ods. 1 Tr. poriadku
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku rozsudku, proti ktorému odvolateľ podal odvolanie,

ako aj správnosť postupu konania, ktoré tomuto výroku predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie
okresného prokurátora nie je dôvodné.

Krajský súd zistil, že v konaní pred súdom prvého stupňa boli vykonané dôkazy v rozsahu nevyhnutnom
pre spravodlivé rozhodnutie tak, ako to predpokladá ust. § 2 ods. 10 Tr. poriadku. Okresný súd

v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol dôkazy, ktoré boli v konaní pred súdom prvého stupňa
vykonané, pričom uviedol aj ako dôkazy vyhodnotil a akými úvahami sa spravoval, keď dospel k záveru
prezentovanému vo výroku svojho rozhodnutia.

Proti rozsahu dokazovania nič nenamieta ani prokurátor vo svojom odvolaní a považuje ho za

dostačujúce. Nesúhlasí však s tým, ako prvostupňový súd vykonané dôkazy hodnotil.

Aj keď ani krajský súd nesúhlasí so všetkými skutočnosťami, ktoré podľa odôvodnenia napadnutého
rozsudku viedli prvostupňový súd k oslobodzujúcemu rozsudku, zároveň je potrebné uviesť, že v
predmetnej veci súd prvého stupňa dôkazy hodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného

na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne tak, ako mu to ukladá ust.
§ 2 ods. 12 Tr. poriadku, a dospel k vecne správnemu záveru, že sa skutok žalovaný v obžalobe síce
stal, ale že tento nie je trestným činom.

Podľa obžaloby sa mal obžalovaný svojím konaním dopustiť prečinu marenia výkonu úradného

rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. e) Tr. zákona a to tak, že maril výkon rozhodnutia súdu tým, že sa
dopustil závažného konania, aby zmaril účel ochranného liečenia, ktoré mu uložil súd.

Ani podľa odvolacieho súdu však predmetný skutok všetky pojmové znaky prečinu marenia výkonu
úradného rozhodnutia nenapĺňa.

Prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. e) Tr. zákona (v znení účinnom
do 1.7.2016) sa dopustí ten, kto marí alebo podstatne sťažuje výkon rozhodnutia súdu alebo iného
orgánu verejnej moci tým, že sa dopustí závažného konania, aby zmaril účel ochranného liečenia alebo
ochrannej výchovy, ktoré mu uložil súd, alebo inak, najmä útekom z ústavu, výkon takých rozhodnutí

podstatne sťažuje.

Za závažné konanie je možné považovať len také konanie páchateľa, ktoré smeruje voči samej podstate
ochranného liečenia a musí byť teda spôsobilé zmariť dosiahnutie účelu ochranného liečenia, ktorým
je zaistenie ochrany spoločnosti najmä terapeutickým pôsobením na osoby, ktoré sa dopustili trestného

činu alebo činu inak trestného. Pri posudzovaní závažnosti konania páchateľa je potrebné prihliadať
najmä na povahu choroby a liečebné možnosti. Naplniť objektívnu stránku predmetného trestného činu
je možné aj podstatným sťažovaním výkonu rozhodnutia o ochrannom liečení iným spôsobom, ktorého
závažnosť ale musí byť porovnateľná s útekom z ústavu.V predmetnej veci bolo znaleckým dokazovaním z odvetvia psychiatria zistené, že napriek odmietavému
postoju obžalovaného k farmakologickej psychiatrickej liečbe už u prebiehajúcej ambulantnej ochrannej

liečby svojou racionálnou náhľadovou terapiou zo strany ošetrujúcej psychiatričky táto splnila svoj
účel, obžalovaný je k svojmu správaniu kritický, získal náhľad k prebehnutej udalosti, pričom terapia
mala aj edukačný a preventívny charakter do budúcnosti. Preto podľa znalkýň prebiehajúcu ochrannú
psychiatrickú liečbu uloženú v konaní sp. zn. 4T 148/2012 je možné ukončiť, zmena na ústavnú formu
nie je potrebná. Aj keď obžalovaný odmietal rozsiahlejšiu komunikáciu s ošetrujúcou psychiatričkou,

tak spolupracoval, dostavoval sa presne podľa vopred dohodnutých termínov, pričom napriek jeho
negativistickému postoju dohovor lekárky mal dosah na jeho správanie, ktoré bolo i mimo ambulancie
primerané. Poškodenú nekontaktoval, vyhýbal sa konfliktným situáciám, a teda liečba splnila účel. Nie
je evidovaný žiaden záznam o priestupkoch, neboli indície o nevhodnom správaní ani zo strany mesta
a aj keď obžalovaný trpí danou poruchou osobnosti jeho správanie je primerané a sociabilné, neboli
zistené žiadne poruchy v správaní typu prenasledovania, bludov, halucinácií, alebo že by obťažoval

poškodenú alebo iné osoby. Znalkyne zdôraznili, že ak by liečbu obžalovaný odmietal úplne, tak by sa
ani nedostavoval do ambulancie. No on sa dostavil vždy.

Znalkyne ďalej konštatovali, že porucha osobnosti je u obžalovaného trvalá a i po uplynutí troch
mesiacov prípadnej ústavnej liečby by sa opäť vrátil do domáceho prostredia a mohol by odmietať

farmakologickú liečbu, ale jeho správanie by bolo primerané. Pri poruchách osobnosti však nie je
nevyhnutná farmakologická liečba, ale postačuje aj racionálna psychoterapia, ktorú podľa záznamov v
dokumentácii P.. U. prevádzala.

Pre posúdenie závažnosti konania obžalovaného (teda nie jeho príčetnosti) má význam aj zistenie

znalkýň, že obžalovaný trpí zmiešanou paranoidne-schizoidnou poruchou osobnosti, čo svedčí o tom,
že je nedôverčivý, vzťahovačný, neistý, uzatvorený, ťažšie nadväzuje sociálne kontakty a to súvisí s
jeho správaním. Vzhľadom k trestnému skutku, za ktorý je stíhaný, sa tieto rysy v určitých situáciách
vystupňujú, a preto, aby sa vyhol ďalším komplikáciám, nechce udávať niektoré osobné záležitosti.
Neverí totiž, že by to nebolo použité voči nemu. Súvisí to s jeho povahou a je to jeho trvalý rys, čo ale

tiež svedčí o tom, že k prebehnutému trestnému skutku zaujíma kritický postoj a je si vedomý, že konal
nesprávne.

Z uvedeného teda podľa odvolacieho súdu možno vyvodiť, že aj keď obžalovaný na hlavnom
pojednávaní vo svojej výpovedi vyjadril svoj odmietavý postoj k ochrannému liečeniu, tak v skutočnosti

sa ochrannému liečeniu v potrebnom rozsahu podrobil. Na určené termíny sa k psychiatričke
vždy dostavoval a racionálnej náhľadovej terapii realizovanej zo strany ošetrujúcej psychiatričky sa
zúčastňoval. Pre liečenie danej poruchy osobnosti farmakologická liečba nie je potrebná, ale postačuje
racionálna psychoterapia, ktorú ošetrujúca psychiatrička aj prevádzala a ktorou sa účel ochranného
liečenia u obžalovaného aj dosiahol.

Na základe týchto skutočností je potrebné konštatovať, že obžalovaný sa nedopustil takého konania,
ktoré by bolo možné posúdiť ako závažné konanie spôsobilé zmariť účel súdom uloženého ochranného
liečenia. Zároveň konanie obžalovaného, aj vzhľadom na okolnosti, ktoré k nemu obžalovaného viedli,
nie je ani takej povahy, aby ho bolo možné porovnávať s útekom z ústavu.

Preto aj podľa odvolacieho súdu okresný súd správne uzavrel, že skutok uvedený v obžalobe sa síce
stal, ale že nie je trestným činom. Správne tak postupom podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku obžalovaného
spod obžaloby oslobodil.

Súčasne je však potrebné uviesť, že odvolací súd sa nemohol stotožniť s úvahami prvostupňového súdu
o nevyhnutnosti predpisovania liekov, aby bolo možné dospieť k záveru o odmietaní farmakologickej
liečby obžalovaným, a rovnako aj s úvahami o nepreukázaní subjektívnej stránky. Rozpoznávacie a
ovládacie schopnosti obžalovaného boli totiž plne zachované a mohol tak rozpoznať nebezpečnosť
svojho konania a svoje konanie ovládať. Preto len pre existenciu poruchy osobnosti nie je možné

dospieť k takému záveru, že u obžalovaného nebolo preukázané úmyselné zavinenie, ako to uvádza
prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku.Keďže však uvedené chyby nemali vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku, odvolací súd s
poukazom na vyššie uvedené odvolanie okresného prokurátora ako nedôvodné podľa § 319 Tr. poriadku
zamietol.

jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je
prípustný.