Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. máj 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/135/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113202621
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Angelika Sopoligová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7113202621.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a sudkýň

JUDr. Evy Feťkovej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu: R.. J. Z., I.. XX.XX.XXXX, Z. O. N., Ž. XX,
proti žalovaným: 1/ W.. F. Š., S. Ú. N., M. M. O. N.R., Ž. X, 2/ N.I. L., Z. M., B. XXX, o zaplatenie 4.000,-
eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 19C/32/2013 -242 zo 04.12.2015

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok.

N e p r i z n á v astranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví
žalobu voči žalovaným v 1. a 2. rade zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalobca vo

vzťahu k žalovanému v 1. rade nemá právo na náhradu trov konania, žalovanej v 2. rade náhradu
trov konania nepriznal. Nepripustil, aby do konania vstúpili ďalší účastníci na strane žalovaných, a to
Slovenská komora exekútorov ako žalovaný v 3. rade a Slovenská republika zastúpená MS SR ako
žalovaný v 4. rade.

2. Predmetom konania je žaloba žalobcu doručená súdu prvej inštancie dňa 04.02.2013, ktorou sa
pôvodne domáhal voči žalovaným v 1. až 4. rade (tiež voči žalovanému v 3. rade - Slovenská komora

exekútorov a v 4. rade - Slovenská republika v zastúpení MS SR) zaplatenia sumy 4.000,- eur, ako
aj náhrady trov konania, a to titulom nečinnosti spočívajúcej v neplnení si základných povinností a
zbytočných prieťahov v exekučnom konaní súdneho exekútora W.. F. Š. v exekučnej veci vedenej pod
sp.zn. Ex/160/2006.

3. Žalobca vzal žalobu voči žalovaným v 3. a 4. rade späť a súd uznesením zo dňa 27.10.2014, č. k.
19C/32/2013-185, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 26.11.2014, konanie voči týmto dvom subjektom

zastavil, pričom žalovanými zostali len toho času označení, W.. F. Š. F. M. S.Ú. F. N. L. ako bývalá
tajomníčka Slovenskej komory exekútorov, v pozícií žalovaných v 1. a v 2. rade.

4. Vzhľadom na dispozitívny návrh žalobcu, súd prvej inštancie pripustil zmenu návrhu na začatie
konania tak, že žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.700,- eur a žalovaná v 2.
rade sumu 1.600,- eur (viď uznesenie zo dňa 08.06.2015, č.k. 19C/32/2013-208, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 17.08.2015) a týmto uznesením zároveň nepripustil navrhované zmeny žaloby zo

dňa 06.11.2013, 02.12.2013, 09.06.2014 a 01.05.2015.

5. Predmetom konania preto zostala dlžná čiastka 3.300,- eur, nakoľko zastavujúce konanie voči
žalovaným v 3. a 4. rade sa týkalo dlžnej čiastky do pôvodne žalovanej sumy 4.000,- eur.6. Žalovaný v 1. a 2. rade žiadali žalobu zamietnuť.

7. Po vyhodnotení vykonaného dokazovania súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle čl. 46 ods.
3 Ústavy SR, § 1, § 2, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. a) bodu 3, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 33 ods.
1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 01.07.2004 do 31.10.2013, § 33 ods. 1 Exekučného

poriadku v znení účinnom od 01.11.2013, § 212 ods. 1 až 3 Exekučného poriadku, § 218a, § 218b ods.
1 až 5 Exekučného poriadku, § 420 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 92 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“).

8. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že predmetom žaloby
sú uplatnené nároky žalobcu na náhradu škody, jednak voči žalovanému v 1. rade v súvislosti s

exekučným konaním vedeným pod č.k. Ex/160/2006 u exekútora W.. F. Š. a voči žalovanej v 2. rade
v súvislosti s vybavovaním sťažností žalobcu v predmetnej exekučnej veci. Konštatoval, že v danom
prípade ide o nárok na náhradu škody, ktorej základ je daný zákonom č. 514/2003 Z.z., vychádzajúc zo
žalobcovho skutkového vymedzenia jeho nároku, ktorý má spočívať v nesprávnom postupe exekútora
pri vykonávaní exekučnej činnosti, a to v jeho prieťahoch. Preto poukazoval na znenie ust. § 3 zákona

č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého namietané konanie exekútora v predmetnej exekučnej veci spadá
pod zodpovednosť štátu podľa písm. c) tohto zákonného ustanovenia s odkazom na ust. § 33 ods.
1 Exekučného poriadku v znení od 01.07.2004, podľa ktorého exekútor zodpovedá za škodu tomu,
komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona, ak osobitný
zákon neustanovuje inak. Týmto osobitným zákonom je zákon č. 514/2003 Z.z. Podľa ust. § 33 ods. 1

Exekučného poriadku v znení do 30.06.2004, bolo možné uvažovať o spoločnej zodpovednosti tak ako
štátu, taktiež aj súdneho exekútora v prípade namietaného nesprávneho postupu (vrátane prieťahov)
v exekučnej veci, pričom s účinnosťou od 01.07.2004 žalovaný v 1. rade v konaní nie je pasívne
legitimovaný a nie je podľa súdu nositeľom uplatneného nároku na náhradu škody podľa hmotného
práva. Uviedol, že vo vzťahu k nároku žalobcu voči žalovanému v 1. rade v ostatných prípadoch

(teda všetky tie žalobcove skutkové tvrdenia, ktoré nespadajú pod nesprávny úradný postup, vrátane
prieťahov), je daná zodpovednosť súdneho exekútora podľa Exekučného poriadku; t.j. zodpovednosť
súdneho exekútora za škodu spôsobenú činnosťou podľa exekučného konania, ktorá je osobitným
druhom zodpovednosti za škodu a ide o objektívnu zodpovednosť, t.j. bez ohľadu na zavinenie, ktorej
sa podľa ust. § 33 ods. 1 Exekučného poriadku v znení do 30.06.2004, exekútor mohol zbaviť,

ak preukázal, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho
požadovať. Súd prvej inštancie preto preskúmaval , či na strane súdneho exekútora v exekučnom
konaní došlo k protiprávnemu konaniu, ktoré musí vyplývať z porušenia zákonom stanovenej povinnosti
(viď rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29.11.2013, sp.zn. 3Co/138/2012 - str. 12 jeho
odôvodnenia), ale nezistil v činnosti žalovaného ako súdneho exekútora porušenie žiadnej konkrétnej

zákonnej povinnosti na jeho strane. Vzhľadom k tomu absentovalo protiprávne konanie ako jeden zo
základných predpokladov zodpovednosti žalovaného v 1. rade a preto nie je daná jeho zodpovednosť, v
dôsledkučohosúdžalobouuplatnenýnárokžalobcuvočižalovanémuv1.radezamietolakonedôvodný.

9. Voči žalovanej v 2. rade mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaná je zamestnanec

Slovenskej komory exekútorov, konkrétne v pozícii tajomníka komory a zabezpečovala korešpondenciu
v súvislosti so sťažnosťami žalobcu podanými proti súdnemu exekútorovi v predmetnej exekučnej veci
a skutočnosť, že bola pod odpovede komory podpísaná ale neznamená, že ona sama podané sťažnosti
posudzovala a o nich rozhodovala, keďže konala v súlade s jej pracovným zaradením. Preto súd prvej
inštancie konštatoval, že nemožno hovoriť o protiprávnom konaní na jej strane a o naplnení základného

predpokladu uplatneného nároku na náhradu škody, nakoľko by nanajvýš bolo možné uvažovať o
škode spôsobenej Slovenskou komorou exekútorov ako právnickou osobou, ak by ku škode malo dôjsť
prostredníctvom žalovanej ako vtedajšej zamestnankyne komory. Keďže súd prvej inštancie nezistil na
strane žalovanej v 2. rade, aby došlo k protiprávnemu konaniu, nie je splnený zákonný predpoklad pre
úspešnosť uplatneného nároku v tej časti a preto súd žalobu voči žalovanej v 2. rade zamietol.

10. O náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a
žalobca ako neúspešná strana sporu nemá právo na náhradu trov konania, pričom úspešný žalovaný v
1. rade si náhradu trov konania neuplatnil, rovnako ako aj žalovaná v 2. rade.11. Žalobca v konaní podal návrh na pripustenie ďalších žalovaných do konania, pričom súd prvej
inštancie nepripustil, aby do konania vstúpili ďalší účastníci na strane žalovaných, a to Slovenská

komora exekútorov ako žalovaný v 3. rade a Slovenská republika zastúpená MS SR ako žalovaný v
4. rade. Odôvodnil to tým, že žalobca sa pôvodne domáhal svojho nároku na náhradu škody tiež voči
týmto žalovaným, ale žalobu vzal späť, v dôsledku čoho súd v priebehu konania konanie zastavil voči
týmto subjektom; žalobca sa voči všetkým žalovaným (t.j. aj pôvodným) domáhal samostatného plnenia,
nie solidárneho plnenia; tento návrh podal žalobca až potom, čo mu súd nepriznal viaceré návrhy na

rozšírenie žaloby a žalobca týmto rozhodnutím nie je dotknutý na svojich právach, keďže môže proti
týmto subjektom podať samostatnú žalobu, vychádzajúc aj z hľadiska hospodárnosti konania.

12. Proti rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote (včas) odvolanie a navrhoval, aby odvolací súd
zrušil rozsudok a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že je pravdou, že vzal
žalobu späť voči pôvodným žalovaným v 3. a 4. rade, ktorých následne žiadal opäť pripustiť do konania

na strane žalovaných, ale bolo to z dôvodu „chytrej finty“ sudkyne, po ktorej on žalobu voči ním vzal
späť. Poukazoval na procesný postup sudkyne v priebehu konania a zároveň na neobjektívny rozsudok
vynesený sudkyňou v predmetnej veci, ako aj postavenie sudcov v spore. Mal za to, že sudkyňa
nesprávne posúdila jeho nárok ako nedôvodný, a to aj napriek tomu, že exekútor nevybavil exekúciu ani
po 10 rokoch, aj keď vo videonahrávke odovzdanej súdu povinná osoba v exekučnom konaní priznáva,

že je veľký boháč - podnikateľ a má zrejme obrovský majetok. Následne poukazoval na nekonanie
súdneho exekútora v citovanej exekučnej veci a mal za to, že exekútor nezisťoval jeho bydlisko a ani
pravdivé informácie o povinnom exekučnom konaní a vedome sa snažil povinnému pomáhať, a to s
poukazom na citované listiny pripojené k podanému odvolaniu, a to v kontexte aj jeho podania zo dňa
16.09.2015, v ktorom požiadal o pripustenie do konania na strane žalovaných, žalovaného v 3. rade -

Slovenskú komoru exekútorov a žalovaného v 4. rade - Slovenskú republiku, zastúpenú Ministerstvom
spravodlivosti SR. Keďže v konaní o späťvzatie jeho žaloby došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1
O.s.p., t.j. konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keďže jeho
žiadosť o stiahnutie žaloby na žalovaných v 3. a 4. rade z 23.09.2014 bola zmätočná.

13. Žalovaný v 1. a 2. rade sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

14. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od
01.07.2016, ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti
rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods.

1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 380 ods. 1, 2 CSP, podľa obsahu podaného odvolania
z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a), b), c), d) a f) O.s.p. v spojení
s ust. § 470 ods. 2 prvej vety CSP odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a preto mu nemožno vyhovieť.

15. Rozsudok bol verejne vyhlásení na Krajskom súde v Košiciach dňa 11.05.2017 o 12.00 hodine,
č.dv. 230/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bolo zverejnené dňa
03.05.2017 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods.
1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

16. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie ešte za účinnosti Občianskeho súdneho
poriadku.

17. Podľa ust. § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti (t.j. 1.7.2016).

18. Podľa ust. § 470 ods. 2 prvá veta CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

19. Podľa obsahu odvolania, žalobca v podanom odvolaní uvádzal odvolacie dôvody podľa § 205 ods.

2 písm. a/, b/, c/, d/ a f/ O.s.p., t.j., že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1; konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností; súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovýmzisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V CSP
účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu ide o odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/,
d/, e/, f/ a h/ CSP, t.j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

20. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.) je naplnený vtedy,
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

21. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP (§ 205 ods. 2 písm.. b) O.s.p., t.j., že konanie

má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je vymedzený vadami
konania, ktorými sú všetky vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 221 ods. 1 O.s.p. (th.č. § 389
CSP), ktoré spočívajú v chybnom postupe súdu napr. pri dokazovaní (ak pri vykonávaní dokazovania
nebolo postupované v súlade s príslušnými ustanoveniami v tom čase účinného O.s.p.), pri posudzovaní
procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), v

chybnom poučovaní účastníkov a v ďalších nedostatkoch jeho činnosti, ku ktorým došlo počas konania
alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom tieto vady nie sú samy o
sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušenia predpisov procesného práva,
ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Typickou vadou konania, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku

ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Ide napr. o nedostatok vyrozumenia účastníka o
pojednávaní súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník
vylúčený z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a pod., neposkytnutie poučenia o povinnosti
tvrdenia alebo poučenia o dôkaznej povinnosti, aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie
vo veci bez nariadenia pojednávania, aj keď pre to neboli splnené podmienky a pod. Vadou konania

(dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s príslušnými
ustanoveniami O.s.p., (th.č. CSP), napr. ak súd nevykonal dokazovanie na pojednávaní, svedok nebol o
svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz nebol vykonaný zákonným spôsobom, účastníkovi
v rozpore so zákonom nebolo poskytnuté právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom,
ktoré sa vykonali, a pod.

22. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. je daný aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozsudku, keďže ide o vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(viď Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 03.12.2015 uverejnené v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu SR a súdov Slovenskej republiky 1/2016).

23.Neúplnosťzisteniaskutkovéhostavu(§365ods.1písm.e/CSP(ods.2písm.c/O.s.p.)jevsporovom
konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť,
že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú
skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že

nevykonal navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy
veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý
- hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené,
súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy
musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

24. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.) t.j., že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, sa
týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové
zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie,

na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia
je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení
môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zistenýmskutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil
na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti

(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti.

25. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.) odvolací
súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t.j. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu

podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

26. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie dôvody v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/
a f/ O.s.p. uplatnené v čase podania odvolania (th. č. v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a
h/ CSP) nie sú naplnené.

27.Odvolacísúdkonštatuje,žerozhodnutiusúduprvejinštancienemožnovytknúťnedostatočnézistenie

skutkového stavu, ani to, aby vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
sporových stráne nevyplynuli, ani nevyšli za konania najavo, aby opomenul niektoré rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo aby v jeho hodnotení dôkazov bol logický
rozbor, prípadne, aby výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p. účinného v čase jeho rozhodovania, alebo aby na

zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo použité zákonné ustanovenia
nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, berúc do úvahy len všeobecný charakter podaného odvolania
zo strany žalobcu k veci samej, nakoľko predovšetkým namietal nepripustenie Slovenskej komory
exekútorov a Slovenskej republiky zastúpenej MS SR do konania na strane žalovaných, aj keď už

predtým vzal voči ním žalobu späť a súd právoplatne uznesením konanie voči týmto subjektom zastavil.

28. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie čo sa
týka nepripustenia, aby do konania vstúpili ďalší účastníci na strane žalovaných a to Slovenská komora
exekútorov, ako žalovaný v 3. rade a Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky, ako žalovaný v 4. rade, keďže žalobca na základe svojho dispozitívneho úkonu v
rámci dispozície žaloby, v podanej žalobe označil aj týchto žalovaných s tým, že následne vzal žalobu
na pojednávaní zo dňa 23.09.2014 (č.l. 173 spisu) voči týmto žalovaným späť, vychádzajúc z podania
žalobcu na č.l. 156, na čo súd uznesením zo dňa 27.10.2014 č.k. 19C/32/2013 - 185, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 26.11.2014 , konanie voči žalovaným Slovenskej komore exekútorov ako žalovaným

v 3. rade a Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky ako
žalovaným v 4. rade zastavil. Vychádzajúc z dispozitívneho úkonu strany sporu, a to žalobcu, ktorým
vzal žalobu voči žalovaným v 3. a 4. rade späť, o čom bolo súdom právoplatne rozhodnuté, nemožno
z hľadiska právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým sú strany sporu viazané pripustiť , aby do konania
opätovne vstúpili tí istí žalovaní (viď analogicky rozhodnutie R/60/1999 v tom znení „že ak žalobca vzal

žalobu späť, nemôže späťvzatie odvolať, uznesenie Vrchného súdu v Prahe sp.zn. 10Cmo/307/1996
„ ak žalobca vzal späť návrh na začatie konania, súd podľa § 96 O.s.p. rozhodne o zastavení konania. Na
podanie žalobcu, ktorým žiada o pokračovanie konania o veci samej, už súd nemôže prihliadať“, ako aj
uznesenie NS SR z 28.10.2011, sp.zn. 4Cdo/146/2011 v znení „že ak odvolateľ vezme odvolanie späť,
odvolací súd už nemá inú možnosť než odvolacie konanie zastaviť, keďže účastník konania, ktorý vzal

účinne odvolanie späť, nemôže zrušiť svoj procesný úkon späťvzatia (nemôže „vziať späť späťvzatie
odvolania“) a nemôže ho ani podať znova. Nemôže žiadať, aby konanie o odvolaní nebolo zastavené
a aby sa v ňom pokračovalo bez ohľadu na späťvzatie odvolania. Pokiaľ odvolateľ taký úkon predsa
len urobí, odvolací súd naň neprihliada, lebo takýto úkon nemá žiadne procesné účinky“). Vzhľadom k
hore citovaným rozhodnutiam je rozhodnutie súdu o nepripustení, aby do konania vstúpili opätovne tí istí

žalovaní - Slovenská komora exekútorov ako žalovaný v 3. rade a Slovenská republika zastúpená MS
SR ako žalovaný v 4. rade, správne ,vychádzajúc aj z konštatovania súdu prvej inštancie, že žalobca sa
voči všetkým žalovaným (t.j. aj pôvodným) domáhal samostatného plnenia, nie solidárneho plnenia, voči
týmto žalovaným si môže uplatniť samostatné žaloby, berúc do úvahy aj zásadu hospodárnosti konania.29. Odvolací súd apeluje aj na správne rozhodnutie súdu prvej inštancie, keď žalobu voči žalovaným
v 1. a 2. rade zamietol, z dôvodu nenaplnenia základného zákonného predpokladu titulom náhrady

škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., proti žalovanému v 1. rade vychádzajúceho z namietaného
nesprávneho postupu exekútora pri vykonávaní exekučnej činnosti spočívajúceho v jeho nečinnosti,
ako aj ďalších osobitných prípadoch, ktoré podľa súdu prvej inštancie nespadajú pod nesprávny úradný
postup a prieťahy exekútorov, keďže súd prvej inštancie nezistil z výsledkov vykonaného dokazovania,
aby v činnosti žalovaného v 1. rade ako súdneho exekútora došlo k porušeniu konkrétnej zákonnej

povinnosti pri vykonávaní predmetnej exekúcie, čím absentuje protiprávne konanie žalovaného v 1. rade
v exekučnom konaní (č.k. EX/160/2006), čo je základným predpokladom jeho zodpovednosti, v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z. s odkazom na ust. § 33 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. (EP). Odvolací súd
v tomto smere len poukazuje na to, že súd prvej inštancie nesprávne konštatoval, že žalovaný v 1.
rade v konaní nie je vo veci pasívne legitimovaný a nie je nositeľom uplatneného nároku na náhradu
škody( viď uznesenie NS SR z 23.03.2016 sp.zn. 3Cdo/75/2015 v tom znení „že zodpovednosť súdneho

exekútora za škodu podľa § 33 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (Exekučný poriadok) a zodpovednosť štátu za škodu
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov, ktorá bola spôsobená súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti
sa vzájomne nevylučujú“).

30. Súd prvej inštancie taktiež správne rozhodol, keď žalobu voči žalovanej v 2. rade zamietol z
dôvodu, že nebolo preukázané v jej konaní protiprávne konanie, t.j. porušenie konkrétnej povinnosti z jej
strany ako zamestnankyne Slovenskej komory exekútorov, ktorá konala v pozícii tajomníka komory ako
zamestnanec Slovenskej komory exekútorov. Preto súd prvej inštancie správne uviedol, že na jej strane

mala vystupovať práve Slovenská komora exekútorov, nakoľko žalovaná v 2. rade namietanú povinnosť,
a to vybavenie sťažnosti žalobcu vykonávala v rámci pracovnej pozície v Slovenskej komore exekútorov
a ku škode by mohlo dôjsť jej prostredníctvom ako žalovanej v rámci plnenia úloh Slovenskej komory
exekútorov, a to, že bola pod odpoveďou komory podpísaná, konala v súlade so svojím pracovným
zaradením a preto nemožno hovoriť o protiprávnom konaní na jej strane ako fyzickej osoby, keďže ju

tak žalobca označil titulom uplatneného nároku na náhradu škody.

31. Odvolací súd dopĺňa, že v zmysle ustanovenia čl. 46 ods. 3 Ústavy SR „každý má právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy
alebo nesprávnym úradným postupom“. Citované ustanovenie Ústavy SR zakladá právo osoby voči

štátu na náhradu škody, ktorá tejto osobe bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo postupom
orgánu verejnej moci. Toto právo je potom konkrétne upravené v ustanoveniach zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov. V zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. a/, d/, zák. č. 514/2003 Z.z.
(ďalej len zák. č. 514/2003 Z.z.), štát zodpovedá za podmienok ustanoveným týmto zákonom za škodu,

ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom.

32. Pre vznik nároku na náhradu škody treba preukázať existenciu základných predpokladov vzniku
zodpovednosti, teda samotná existencia škody ešte takúto zodpovednosť nezakladá.

33. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom je objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Je založená
na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. existencii nezákonného rozhodnutia resp.
existencii nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu, 2. vzniku škody, 3. príčinnej súvislosti medzi

nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

34.Predpokladomkvalifikácierozhodnutiaako„nezákonného“je,žesajednáoprávoplatnérozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená a ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Rozhodnutím tohto orgánu (ktorý vyslovil nezákonnosť), je súd rozhodujúci o náhrade škody

viazaný (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.). Zákon definuje nesprávny úradný postup ako porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb (§ 9 ods. 1zák. č. 514/2003 Z.z.). Táto definícia však neposkytuje úplný obraz o tom, čo pojem nesprávny úradný
postup orgánu verejnej moci zahŕňa. V tejto súvislosti doplňujúci výklad tohto pojmu podáva ustálená
judikatúra súdov, v zmysle ktorej "nesprávny úradný postup", je vykladaný tak, že podľa konkrétnych

okolností toho - ktorého prípadu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomocí určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pretože úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise
upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,

k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. K nesprávnemu úradnému postupu môže
dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho
rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené
vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo
znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá
nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci „bez

zbytočných prieťahov“ [(čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu
SR zo dňa 27.01.2011 sp. zn. 3Cdo 71/2009]. Definovanie pojmu „nesprávny úradný postup“ vyplýva aj
z iných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, a to z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/60/2003,
rozsudkuNajvyššiehosúduSRsp.zn.4Cdo/24/2004.Charaktertýchtoprotiprávnychkonaníjepomerne
široký a závisí od konkrétnych okolností toho - ktorého prípadu. Posúdenie otázky, či určité konanie

orgánu verejnej moci je v danom prípade nesprávnym úradným postupom, je na úvahe konkrétneho
súdu, ktorý o nároku poškodeného na náhradu škody bude rozhodovať.

35. Zákon bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba aj v
tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a

škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a/ nastala v majetkovej sfére poškodeného, b/ je
objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c/ je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým
peňažného. Pre posúdenie zodpovednosti je významné, že škoda ako predpoklad vzniku zodpovednosti
štátu spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom, je daná len vtedy, ak
vznikla v príčinnej spojitosti s nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom.

36. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. O
vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny
úradný postup) a vznik škody sú v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, ak
protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba

pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba
vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej
rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo
opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non
spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania

škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti,príčinnásúvislosťjedanávtedy,akješkodapodľavšeobecnejpovahy,obvykléhochoduvecía
skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda
by bez tejto príčiny nebola nastala. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a
konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne

okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je
právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako
príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má
pretozásadnývýznamotázka,včomkonkrétnespočívaškoda(majetkováujma),zaktorújepožadovaná
náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním

škodcu (ak je protiprávne), prípadne inou skutočnosťou (ak bola tvrdená a preukázaná), sa zisťuje
príčinná súvislosť.

37. Vzhľadom k absencii hore uvedených zákonných predpokladov sú preto odvolacie námietky žalobcu
nedôvodné a vo veci právne irelevantné, zároveň aj z hľadiska absencie ich bližšej konkretizácie.

38. Odvolací súd preto potvrdil rozsudok ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP v spojení s
výrokom o trovách konania, ktorý je vo vzťahu k obom žalovaným vecne správny , ako aj nepripusteniedo konania opätovne žalovaných Slovenskú komoru exekútorov ako žalovaného v 3. rade a Slovenskej
republiky zastúpenej MS SR ako žalovaného v 4. rade.

39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný a preto
nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Úspešným žalovaným v 1. a 2. rade z obsahu spisu
nevyplýva nárok na náhradu trov odvolacieho konania a preto odvolací súd týmto stranám sporu nárok
na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Nakoľko odvolací súd nepriznal stranám sporu nárok na

náhradu trov odvolacieho konania, do úvahy už neprichádza rozhodovanie súdu prvej inštancie o výške
priznaného nároku trov odvolacieho konania v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.

40. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie jepodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).