Rozhodnutie ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. apríl 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sžf/142/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012201096
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kováčová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1012201096.1

Rozhodnutie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej
a členov senátu JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Jozefa Hargaša v právnej veci žalobcu: Okresná
prokuratúra Bratislava II., Kvetná 13, Bratislava proti žalovanému: Daňový úrad Bratislava, Ševčenkova
32, Bratislava, za účasti: 1. Súkromná materská škôlka - Štvorlístok, s.r.o., Sklenárova 4, Bratislava,
IČO: 35748028, právne zastúpená: JUDr. Dana Kardošová, Kaštielska 22, Bratislava o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutí Daňového úradu Bratislava II. č. 601/232/118871/10/FurJ zo dňa 21.9.2010,
č. 601/232/118881/10/FurJ zo dňa 21.9.2010, č. 601/232/118889/10/FurJ zo dňa 21.9.2010 a č.
601/232/118895/10/FurJ zo dňa 21.9.2010 o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v
Bratislave č.k. 1S/140/2012-51, 1S/152/2012, 1S/153/2012, 1S/154/2012 zo dňa 23.10.2014 takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/140/2012-51,
1S/152/2012, 1S/153/2012, 1S/154/2012 zo dňa 23.10.2014 mení tak, že rozhodnutia Daňového úradu

BratislavaII.č.601/232/118871/10/FurJzodňa21.9.2010,č.601/232/118881/10/FurJzodňa21.9.2010,
č. 601/232/118889/10/FurJ zo dňa 21.9.2010 a č. 601/232/118895/10/FurJ zo dňa 21.9.2010 zrušuje a
vec mu vracia na ďalšie konanie.

Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu, ktorú žalobca podal podľa § 35 ods. 1 písm. b/
v spojení s § 250b ods. 5 OSP a domáhal sa ňou zrušenia rozhodnutí Daňového úradu Bratislava
II. č. 601/232/118871/10/FurJ zo dňa 21.9.2010, č. 601/232/118881/10/FurJ zo dňa 21.9.2010, č.
601/232/118889/10/FurJ zo dňa 21.9.2010 a č. 601/232/118895/10/FurJ zo dňa 21.9.2010 a vrátenia
vecí žalovanému na ďalšie konanie.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že zo súdneho a administratívneho spisu krajský súd zistil, že
všetky napadnuté rozhodnutia žalovaného, ktorými podľa § 35 ods. 6 zákona o správe daní uložil
daňovému subjektu (1. Súkromná materská škola - Štvorlístok, s.r.o.) pokutu vo výške 66,38 Eur
nadobudli právoplatnosť 12.10.2010. Daňový subjekt proti rozhodnutiam prvostupňového daňového
orgánu nepodal odvolanie. Proti predmetným rozhodnutiam Daňového úradu Bratislava II. podal dňa
6.12.2011 prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava II. pod č.k. Pd 164/11-4 protest podľa ust. § 22 ods.

1 písm. c) zák. č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre z dôvodu, že daňový subjekt spáchal 4 delikty a daňový
úrad neviedol proti tomuto daňovému subjektu jedno spoločné konanie, v ktorom by jedným rozhodnutím
potrestal daňový subjekt za všetky 4 spáchané správne delikty, pričom by pri ukladaní sankcie uplatnil
absorpčnú zásadu namiesto zásady sčítacej, teda uložil jednu sankciu za všetky spáchané správne
delikty a to sankciu podľa ustanovenia vzťahujúceho sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný.
Prokurátor žiadal napadnuté rozhodnutia zrušiť a následne vo veci opätovne konať v spoločnom

konaní a konanie ukončiť rozhodnutím o uložení sankcie na základe absorpčnej zásady. Daňový úrad
Bratislava II. protestu prokurátora nevyhovel a dňa 21.12.2011 protest spolu so spisovým materiálompredložil na rozhodnutie Finančnému riaditeľstvu SR ako orgánu najbližšie nadriadenému správcovi
dane. Finančné riaditeľstvo SR vydalo 4 rozhodnutia, ktorými protestu prokurátora Pd 164/11-4 zo dňa
6.12.2011 nevyhovelo a to rozhodnutie č. 1040504/25425-141603/2011/5113-r zo dňa 24.1.2012, č.

1040504/25425-141602/2011/5113-r zo dňa 24.1.2012, č. 1040504/25425-141600/2011/5113-r zo dňa
24.1.2012, č. 1040504/25425-141593/2011/5113-r zo dňa 24.1.2012. Proti rozhodnutiam Finančného
riaditeľstva SR podal účastník v zastúpení Ing. T. Y. odvolanie na Ministerstvo financií SR, ktoré
mu nevyhovelo a dňa 2.4.2012 vydalo 4 rozhodnutia a to rozhodnutia č. MF/13138/2012-71, č.
MF/13134/2012-71 č. MF/11531/2012-71, č. MF/13136/2012-71 potvrdilo rozhodnutia Finančného

riaditeľstva SR a odvolanie účastníka zamietlo. Na základe vyššie uvedených skutočností Okresná
prokuratúra Bratislava II. podala dňa 14.6.2012 na Krajský súd v Bratislave žalobu o preskúmanie
prvostupňových rozhodnutí Daňového úrad Bratislava, Ševčenkova 32 č. 601/232/118871/10/FurJ zo
dňa 21.9.2010, č. 601/232/118881/10/FurJ zo dňa 21.9.2010, rozhodnutia č. 601/232/118889/10/FurJ zo
dňa 21.9.2010 a č. 601/232/118895/10/FurJ zo dňa 21.9.2010, ktoré sú predmetom súdneho prieskumu.

Krajský súd s poukazom na ustanovenie § 49 ods. 2, § 39 ods. 9 písm. a/ zákona č. 595/2003 Z. z. o
dani z príjmov v znení účinnom v čase vydania prvostupňových rozhodnutí a na ustanovenie § 35 ods. 5
a 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
účinnom v čase vydania prvostupňových rozhodnutí usúdil, že daňový subjekt si zákonné povinnosti
nesplnil v zákonnej lehote a prehľady za jednotlivé zdaňovacie obdobia roku 2005 predkladal vždy

s pravidelným oneskorením, teda nedodržaním stanovenej lehoty. Táto skutočnosť medzi účastníkmi
konania nebola sporná. Spornou zostala otázka, či žalovaný správny orgán pri ukladaní sankcie nemal
uplatniť absorpčnú zásadu namiesto zásady sčítacej a teda, či nemal účastníkovi - daňovému subjektu
uložiť jednu sankciu za všetky spáchané delikty. Súd uvádza, že nesplnenie povinnosti si daňového
subjektu malo za následok uloženie pokuty, ktorá je obligatórna a vyplýva z ust. § 35 ods. 6 zákona o

správe daní a poplatkov. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že toto nedáva správcovi dane možnosť
zo zákona pokutu neuložiť s tým, že by prihliadol na zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. Nedáva
mu ani možnosť, aby pri ukladaní sankcií, uplatňoval absorpčnú zásadu namiesto zásady sčítacej,
teda nedáva mu možnosť, aby uložil jednu sankciu za niekoľko spáchaných správnych deliktov. Je
možné konštatovať, že každý správny delikt je samostatným deliktom, o ktorom sa vedie samostatné

daňové konanie. Rozhodnutie vydané v daňovom konaní, je individuálnym správnym aktom, ktorý
vydáva správca dane v tej ktorej konkrétnej veci. V tomto prípade boli správcom dane vydané 4
rozhodnutia za 4 rôzne zdaňovacie obdobia. Zákon č. 511/1992 Zb. neupravuje ani súbeh správnych
deliktov ani absorpčnú zásadu ukladania pokút za správne delikty, ktorá sa uplatňuje v trestnom konaní.
Samostatnosť zdaňovacích období, v ktorých boli jednotlivé správne delikty spôsobené, neumožňuje

rozhodovanie o správnych deliktoch ako o súbehu, pretože každé konanie o každom správnom delikte,
je konaním samostatným. Z uvedených dôvodov dospel krajský súd k právnemu záveru totožnému s
právnym záverom správnych orgánov a konštatoval, že preskúmavanými rozhodnutiami žalovaného
správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a navrhol, aby ho najvyšší súd zmenil, rozhodnutia
Daňového úradu Bratislava 2 (právneho predchodcu žalovaného) zrušil a veci vrátil žalovanému na
ďalšie konanie. Namietal, že krajský súd vychádzal pri rozhodovaní z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Nestotožnil sa so záverom krajského súdu, podľa ktorého v daňovom konaní nie je možné aplikovať
absorpčnú zásadu, pričom poukázal na konštantnú judikatúru najvyššieho súdu (rozhodnutia vo veciach

sp. zn. 8Sžo/28/2007, 5Sž/20/2010, 2Sžf/9/2010). Uviedol, že v predmetnej veci nie je právne relevantná
skutočnosť, či išlo o jednočinný alebo viacčinný súbeh správnych deliktov, teda či sa daňový subjekt
dopustil správneho deliktu jedným alebo štyrmi (ne)konaniami. Najvyšší súd povinnosť správnych
orgánov aplikovať pri ukladaní správnych deliktov absorpčnú zásadu namiesto zásady sčítacej vyslovil
aj v prípade jednočinného súbehu správnych deliktov v rozsudku sp. zn. 5Sž/20/2010, podľa ktorého

uloženie dvoch samostatných sankcií za jeden a ten istý skutok (čin) za situácie, ak by sa ním porušili
dve či viaceré právne povinnosti kvalifikované v jednom zákonnom ustanovení (jednočinný súbeh)... je
v rozpore so zásadami správneho trestania vychádzajúcimi z odporúčaní výboru ministrov Rady Európy.
Rovnako sa žalobca nestotožnil s názorom krajského súdu, pokiaľ ide o argumentáciu nemožnosti
aplikácie absorpčnej zásady z dôvodu, že zákon č. 511/1992 Zb. neupravoval súbeh ani absorpčnú

zásadu, ktorá sa uplatňuje v trestnom konaní. K argumentu krajského súdu, že ustanovenie § 35 ods.
6 zákona o správe daní nedáva správcovi dane možnosť zo zákona pokutu neuložiť, teda že ide o
obligatórnu povinnosť správcu dane, poukázal žalobca na skutočnosť, že správcovi dane nič nebránilo,
aby sankcionoval daňový subjekt osobitne po každom porušení zákonom stanovenej povinnosti, avšakuvedenésanestalo.Pretosprávcadanemajúcvedomosťoskutočnosti,žesadaňovýsubjektneplnením
si zákonnej povinnosti dopustil štyroch deliktov mal aplikovať absorpčnú zásadu pri ukladaní sankcie,
nakoľko išlo o súbeh deliktov. Zopakoval tvrdenia v žalobe, že žalovaný správny orgán porušil právo

daňového subjektu na spravodlivý proces, keď prvým úkonom smerom k daňovému subjektu bola až
samotné doručenie rozhodnutia o pokutách. Poukázal na ustálenú štrasburskú judikatúru, že správny
orgán musí rešpektovať procesné práva obvineného, základné zásady správneho konania a na článok
6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý zaručuje právo na spravodlivý proces.
Súčasťou práva na spravodlivý proces je aj právo na spravodlivé súdne konanie, ktoré subsumuje

základné súdnoprocesné princípy a zo štrasburskej judikatúry vyplýva, že tieto princípy sa vzťahujú
aj na konanie správne a exekučné. Článok 6 ods. 3 dohovoru zakotvuje minimálne práva obvineného
z trestného činu. Má právo byť oboznámený s obvinením, teda s tým, aký skutok sa mu kladie za
vinu, právo navrhovať dôkazy a vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. S poukazom na uvedené žalobca
uviedol, že má za to, že daňové konanie je postihnuté vadou, ktorá môže mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, čo je dôvodom na zrušenie napadnutých rozhodnutí podľa § 250j ods. 2 písm.

e) OSP. K odvolaniu žalobca pripojil rozsudky Krajského súdu v Bratislave č.k. 4S/113/2012-65 a č.k.
2S/149/2012-37, v ktorých konaniach bol úspešný v obdobných veciach v žalobách, ktoré podal proti
tomu istému žalovanému (Daňovému úradu Bratislava, Ševčenkova 32, Bratislava).

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok

krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Uviedol, že pokuty boli vyrubené za nepredloženie prehľadu
o zrazených a odvedených preddavkoch za zdaňovacie obdobia II. - IV. štvrťrok 2005 a za nepredloženie
hlásenia za zdaňovacie obdobie 2005. Daňový subjekt uvedené prehľady a hlásenie predkladal vždy s
pravidelným oneskorením. Nesplnenie tejto povinnosti daňovým subjektom malo za následok uloženie
pokuty, ktorá je obligatórna a vyplýva z ustanovenia § 35 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Uvedené

zákonné ustanovenie nedáva správcovi dane možnosť pokutu neuložiť a nedáva mu ani možnosť, aby
pri ukladaní sankcií uplatnil absorpčnú zásadu namiesto zásady sčítacej, teda nedáva mu možnosť,
aby uložil jednu sankciu za niekoľko spáchaných správnych deliktov. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu
ďalej uviedol, že každý správny delikt je samostatným deliktom, o ktorom sa vedie samostatné daňové
konanie. Rozhodnutie vydané v daňovom konaní je individuálnym aktom, ktorý vydáva správca dane v

konkrétnej veci. O každom správnom delikte je potrebné vydať samostatné rozhodnutie. V predmetnom
prípade boli preto vydané 4 rozhodnutia za 4 rôzne zdaňovacie obdobia. Zákon č. 511/1992 Zb.
neupravoval ani súbeh správnych deliktov a ani absorpčnú zásadu ukladania pokút za správne delikty,
ktorá sa uplatňuje v trestnom konaní. Samostatnosť zdaňovacích období, v ktorých boli jednotlivé
správnedeliktyspôsobené,neumožňujerozhodovanieosprávnychdeliktochakosúbehu,pretožekaždé

konanie o každom správnom delikte je konaním samostatným. Žalovaný pri vydávaní predmetných
rozhodnutí postupoval v súlade so zákonom č. 511/1992 Zb. Konanie vo veci uloženia pokuty je
samostatným daňovým konaním, v ktorom sa rozhoduje o povinnostiach a právach daňového subjektu.
Samotné uloženie pokuty riešil zákon o správe daní, to znamená, že na konanie vo veci uloženia
pokuty sa vzťahujú normy daňových zákonov. V závere vyjadrenia k odvolaniu žalovaný uviedol že

sa pridržiava vyjadrenia k žalobe zo dňa 31. 7. 2012 a keďže nenastali žiadne iné skutočnosti na
strane žalovaného, ktoré by jeho rozhodnutie zmenili, má za to, že uvedené vyjadrenie je relevantné a
predložený žurnalizovaný spis je postačujúci k správnemu rozhodnutiu v danej veci.

Dňom 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP),

ktorý upravuje v § 1 a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho v správnom súdnictve, b)
konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v správnom súdnictve.

Odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov (§ 492 ods. 2 SSP).

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd") ako súd odvolací (§ 246c ods.1 veta prvá
OSP v spojení s § 10 ods.2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie ktoré mu predchádzalo
(podľa § 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 211 a nasl. OSP) v rozsahu dôvodov uvedených
v odvolaní a dospel k záveru, že podanému odvolaniu je potrebné vyhovieť. Rozhodol bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods.2 vety prvej OSP, s tým, že deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok, ktorým krajský súd zamietol žalobu
okresného prokurátora, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutí žalovaného správneho
orgánu a vrátenia mu vecí na ďalšie konanie. Rozhodnutiami, ktoré sú predmetom daného súdneho

preskúmavacieho konania, boli účastníkovi (1. Súkromná materská škola - Štvorlístok, s.r.o., Sklenárova
4, Bratislava - ďalej len účastník) uložené štyri pokuty - tri za nepredloženie prehľadu o zrazených a
odvedenýchpreddavkochzazdaňovacieobdobiaII.-IV.štvrťrok2005aštvrtázanepredloženiehlásenia
za zdaňovacie obdobie 2005. Najvyšší súd z predloženého spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvorí
administratívny spis, zistil skutkový stav tak, ako ho uviedol krajský súd v odôvodnení napadnutého

rozsudku, z ktorých dôvodov naň len poukazuje. Zistenie skutkového stavu medzi účastníkmi súdneho
preskúmavacieho konania ani nebolo sporné.

Aj s poukazom na skôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu v obdobných veciach (8Sžo/28/2007,
2Sžf/9/2010, 4Sžf/24/2011, 2Sžf/39/2014) dospel najvyšší súd po prejednaní veci k záveru, že neboli
splnené zákonné podmienky pre zamietnutie žaloby.

Z obsahu právnej normy, ustanovenej v § 35 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a o
zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom v čase vydania prvostupňových
rozhodnutí (ktoré sú predmetom tohoto súdneho preskúmavacieho konania) vyplýva, že ak daňový
subjekt nepredloží v ustanovenej lehote hlásenie alebo prehľad podľa osobitného zákona, správca dane

mu z úradnej povinnosti uloží pokutu. Zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že správca dane po
zistení, že účastník sa vo viacerých prípadoch dopustil rovnakého porušenia povinností, vyplývajúcich
mu zo zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, uložil účastníkovi 4 pokuty. Aj podľa názoru najvyššieho
súdu v daných veciach bolo potrebné použiť absorpčnú zásadu (namiesto nesprávne použitej zásady
sčítacej) a to z nasledovných dôvodov:

Na rozhodovanie o správnych deliktoch (v danom prípade správne delikty zakotvené v ustanovení §
35 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov) dopadajú požiadavky čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ľudských právach a základných slobodách, pretože Dohovor v čl. 6 ods. 1 uvádza výraz „akékoľvek
trestné obvinenie". Na rozdiel od trestného zákona právne predpisy, ktoré zakotvujú skutkové podstaty

správnych deliktov, neupravujú postup správnych orgánov pri postihu za súbeh viacerých deliktov. Pri
súbehu viacerých správnych deliktov (viacčinný súbeh) pri nedostatku špeciálnej úpravy je potrebné
použiť z hľadiska analógie legis tzv. absorpčnú zásadu, ktorej podstata spočíva v absorpcii sadzieb, teda
že prísnejší trest pohlcuje miernejší. Zbiehajúce sa delikty sú tak postihnuté len trestom určeným pre
najťažší z nich, čo pri rovnakých sadzbách pokút znamená, že správny orgán posúdi závažnosť deliktu

a úhrnný trest uloží podľa sadzby za najzávažnejší z týchto deliktov. Závažnosť je nutné posudzovať
predovšetkým s ohľadom na charakter individuálneho objektu deliktu, čiže záujem proti ktorému delikt
smeruje a ku ktorému je ochrana právnym predpisom určená. Na základe analógie je teda potrebné
aplikovať pravidlá pre ukladanie úhrnného trestu, čo znamená, že správny orgán uloží za viaceré
delikty sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný. Pri

preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov rozhodujúcich vo veciach správneho trestania
je povinnosťou správneho súdu skúmať, či v prípade, ak žalobca spáchal viacero správnych deliktov,
mu správca dane pri ukladaní pokuty za tieto delikty nemal v zmysle absorpčnej zásady, uplatňujúcej sa
v trestnom práve, uložiť iba jednu pokutu ako sankciu za správny delikt najprísnejšie postihnuteľný.

V otázke dôvodnosti aplikácie všeobecných zásad správneho trestania v zásade zhodných so zásadami
trestania upravenými pre trestné súdne konania sa teda Najvyšší súd SR nestotožnil s odôvodnením
napadnutého rozsudku, ktorý nekorešponduje s doterajšou judikatúrou Najvyššieho súdu SR vo veci
správneho trestania. Pokiaľ žalovaný v odvolaní opakovane poukazoval na skutočnosť, že zákon č.
511/1992 Z. z. neupravuje ani súbeh správnych deliktov, ani absorpčnú zásadu pri ukladaní sankcií

za správne delikty, pričom konanie o každej pokute je samostatným konaním, zásadný význam pri
rozhodovaní malo to, že postihované porušenia povinnosti daňovníka sú uznateľné za čiastkové útoky
pri pokračujúcom delikte (viď napr. kritériá stanovené v rozsudku 4Sžf/24/2011 zo dňa 20.12.2011).
Povinnosť aj orgánu verejnej správy aplikovať čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, a následné právne akty Európskej únie je ústavnou povinnosťou, ktorá má v

prípade konfliktu prednosť pred úpravou obsiahnutou vo vnútroštátnej legislatíve.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené skutočnosti napadnutý rozsudok krajského
súdu podľa § 250ja ods. 3 prvá veta OSP zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutia zrušil a veci vrátilžalovanémusprávnemuorgánu(akoprávnemunástupcoviDaňovéhoúraduBratislavaII.,ktorýuvedené
rozhodnutia vydal) na ďalšie konanie.

Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd vychádzal z ustanovení § 224 ods. 1
a § 250k OSP. Procesne úspešnému žalobcovi nemohol priznať nárok na ich náhradu, nakoľko žalobu
podal v rámci výkonu zákonných kompetencií v zmysle zákona o prokuratúre, pribratému účastníkovi
konania nebolo možné náhradu trov konania priznať vzhľadom na skutočnosť, že ustanovenie § 250k
OSP, predstavujúce osobitnú úpravu rozhodovania o trovách v správnom súdnictve, umožňovalo priznať

náhradu trov konania iba procesne úspešnému žalobcovi.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.