Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. marec 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/48/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2313208778
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2313208778.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Kataríny

Slováčekovej a JUDr. Daniela Ilavského v právnej veci žalobkyne: CD Consulting s.r.o., so sídlom
Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 264 29 705, zast.
splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti žalovanému: Z. L., nar. XX. D. XXXX, bytom I. V. XXX, o 1.798,41 eur a príslušenstvo, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 29. októbra 2015 č. k. 10C/296/2013-88 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má nárok na náhradu účelne vynaložených trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I/ zamietol žalobu (ktorou sa žalobkyňa proti žalovanému
domáhala zaplatenia zmenkovej sumy 1.798,41 eur, zmenkového úroku 0,25% denne zo sumy 1.798,41
eur od 3.1.2010 do zaplatenia, 6% ročného úroku zo zmenkovej sumy 1.798,41 eur od 26.3.2010 do
zaplatenia, zmenkovej odmeny vo výške 1/3% zmenkovej sumy, teda 5,99 eur a ktorú žalobu žalobkyňa
podala na tlačive A - Návrh na uplatnenie pohľadávky podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotou sporu) a II. žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej

odôvodnil ust. čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 5 ods. 1 až 4, čl. 7 ods. 1 až 3 a čl. 19 nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) 861/2007 z 11.7.2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s
nízkou hodnotou sporu; čl. I § 17 a § 75 zmenkového a šekového zákona č. 191/1950 Zb. (ďalej aj
„ZŠZ“); § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1 až 5, § 54 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho zákonníka
č. 40/1964 Zb. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere); § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o
Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov; § 9 ods. 1 a 2, § 11 písm. a/ a b/ , § 17

ods. 3 a § 25 ods. 5 zák. č. 129/2010 Zb., § 115a ods. 2, § 156 ods. 3 a § 200ea O.s.p. (Občianskeho
súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a poukazom na článok 1 ods.
1, čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5.4.1993, čl.
4, 9 a 14 Smernice Rady 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a
správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru a poukazom na rozhodnutie
ESD C-419/2011. Dôvodil, že žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že ako indosatár je nadobúdateľom
všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavil žalovaný dňa 10.7.2009. Mal za preukázané, že 10.7.2009

bola uzatvorená písomná úverová zmluva č. 205500015, ktorou veriteľ - spoločnosť Pohotovosť, s.r.o.
poskytol v prospech žalovaného ako fyzickej osoby - spotrebiteľa spotrebiteľský úver vo výške 800
eur, ktorý sa tento zaviazal splatiť v celkovej sume 1.572 eur v 12 mesačných splátkach po 131 eur /
poplatok za poskytnutie úveru 772 eur, t. j. takmer 97 % z požičanej sumy/. V zmluve nie je uvedený úrok,iba výška poplatku v príslušnej výške, bez jeho konkretizácie a uvedenia RPMN (ročnej percentuálnej
miery nákladov), ako aj priemernej hodnoty RPMN. Spotrebiteľský úver prevzal žalovaný 10.7.2009.
Žalovaný 10.7.2009 vystavil vlastnú zmenku, obsahom ktorej je jeho záväzok zaplatiť za túto zmenku

pri predložení na rad spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. sumu 1.798,41 eur spolu so zmenkovým úrokom
z dlžnej sumy od 3.1.2010. Dňa 21.3.2010 vyplnil pôvodný veriteľ spoločnosť Pohotovosť túto zmenku
v zmysle dohody o vyplnení zmenky na sumu 1.798,41 eur s dátumom úročenia 3.1.2010 a táto bola
povinnému predložená na zaplatenie 26.3.2010. Uvedená zmenka bola vystavená ako vistazmenka a
bolaopatrenádoložkou„bezprotestu“a„naplateniepredložiťvlehote4rokovodvystavenia“azamiesto

platenia bolo určené sídlo pôvodného zmenkového veriteľa a to spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. Z
rubovej strany zmenky vyplýva, že uvedená spoločnosť túto zmenku indosovala na rad žalobkyne,
avšak nie je uvedený dátum jej prevedenia rubopisom (uvedená skutočnosť je dôležitá z dôvodu, či
mohol pôvodný veriteľ previesť zmenku rubopisom na indosatára/žalobkyňu, nakoľko súd zistil, že
právo zo zmenky už bolo priznané Rozhodcovským rozsudkom v prospech indosanta /Pohotovosť
s.r.o./ dňa 29.7.2010 sp. zn. SR 06571/2010 vydaného Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným

Slovenskou rozhodcovskou, a.s.). Z uvedenej listiny vyplýva, že ide o vzorové tlačivo, do ktorého boli
rukou vpísané údaje: dátum a miesto vystavenia, identifikačné údaje vystaviteľa, ako aj jeho podpis,
pričom zmenková suma je vyjadrená číslicami, ako aj slovami a dátum začiatku úročenia je v listine
uvedená odlišným tlačeným písmom ako zvyšok vzorového tlačiva. Článok 13 všeobecných podmienok
poskytnutia úveru obsahuje dohodu o vyplnení zmenky, v ktorej sa uvádza, že na zabezpečenie

dlžníka ako vystaviteľa zmenky vyplývajúceho z úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi, vystavil
vystaviteľ zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej
sumy. Ručiteľ je z takto vystavenej zmenky zaviazaný ako zmenkový ručiteľ. Zmluvné strany a ručiteľ
sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu
4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas 4 po sebe idúce

splátky, prípadne uhradí len časti splátok alebo neuhradí včas poslednú splátku, alebo časť poslednej
splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi,
ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní
na zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný
celý dlh. Pôvodný majiteľ zmenky spoločnosť Pohotovosť, s.r.o. vykonáva svoju podnikateľskú činnosť

v predmete poskytovania spotrebiteľských úverov a zmenka, na základe ktorej si žalobkyňa uplatňuje
svoj nárok, má v tomto prípade zabezpečovací charakter pôvodného právneho vzťahu majúceho
povahu vzťahu spotrebiteľského. Zmluva o úvere uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobkyne a
žalovaným spĺňa všetky znaky spotrebiteľskej zmluvy v súlade s ust. § 52 a nasledujúcich O. z., nakoľko
zo samotnej zmluvy vyplýva, že táto nebola uzatvorená so žalovaným v rámci jeho podnikateľskej

činnosti. Keďže spotrebiteľom je subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, mal súd za preukázané, že
žalovaný mal v čase uzatvorenia úverovej zmluvy, na základe ktorej bola vystavená predmetná zmenka,
postavenie spotrebiteľa. Súd prvej inštancie bol názoru, že predmetná zmenka spĺňa všetky formálne
náležitosti zmenky predpokladané § 75 ZŠZ. Z rubovej strany zmenky bolo nesporne preukázané, že

žalobkyňatútonadobudlaindosamentomodpôvodnéhoveriteľa,naradktoréhobolazmenkavystavená.
Na základe vyššie uvedených skutočností mal preto za preukázané, že zmenka slúži ako zabezpečovací
právny prostriedok zo spotrebiteľského vzťahu a preto napriek tomu, že v danom prípade ide o
vzťah uplatnený na základe zmenky ako abstraktného cenného papiera, je povinnosťou súdu skúmať
postavenie žalovaného ako spotrebiteľa (rozsudok Európskeho súdneho dvora pod sp.zn. C - 419/2011

zo dňa 14.3.2013, Česká sporiteľňa, a.s. proti Geraldovi Feichterovi). Bez ohľadu na skutočnosť, že
predmetom konania sú nároky zo zmenky, súd sa musí zaoberať kauzálnymi vzťahmi pôvodného
zmenkového veriteľa a žalovaného. V súvislosti s poskytovaním úveru, od spotrebiteľa alebo inej osoby,
sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom, tak ako to vyplýva zo zákona č. 129/2010 Z.z.
účinného ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy v spojení s § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z.z, podľa ktorého

veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského
úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške
aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva. Ak je v rozpore s uvedeným,
zmenka aj tak prijatá či vyplnená veriteľom, veriteľ ju nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi kedykoľvek
na požiadanie vydať. Spotrebiteľovi musí byť poskytnutá ochrana pred neprijateľnými podmienkami aj v

prípade, ak sa uplatňuje právo zo zmenky a je stále potrebné aplikovať článok 1 ods. 1 Smernice Rady
93/13/EHS a chrániť spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Predmetná zmluva o
spotrebiteľskom úvere totiž nemá obligatórne náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 ZoSÚ čo spôsobuje, že
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a teda spotrebiteľ by mal vrátiť len sumu poskytnutéhoúveru. Zmenka túto skutočnosť nezohľadňuje, dokonca umožňuje vymáhať zmenkový úrok vo výške
0,25 % denne zo sumy 1.798,41 eur, čo je 91,25 % ročne (v danom prípade ku dňu rozhodnutia súdu
je to suma cca vo výške 9.558,54 eur). Takýto zmenkový úrok je v rozpore so zásadou dobrých mravov,

čo spôsobuje jeho neplatnosť v súlade s ustanovením § 39 a § 3 O. z.. Dohoda o vyplňovacom práve
zmenky je uvedená vo všeobecných úverových podmienkach, teda vo formulári, ktorý spracoval právny
predchodcažalobkyneažalovanáichobsahnemalamožnosťakokoľvekovplyvniť.Tátopodmienkateda
nebolaindividuálnedojednanáanepochybnespôsobujeznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiach
účastníkov v neprospech spotrebiteľa, keďže nezohľadňuje práva spotrebiteľa a umožňuje vymáhať

i plnenia, ktoré sú uplatňované v rozpore so zákonom. Na základe uvedených skutočností mal súd
prvej inštancie za to, že na úverovú zmluvu uzatvorenú medzi právnym predchodcom žalobkyne a
žalovaným 10.7.2009 pod č. 205500015 je potrebné aplikovať ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch v spojení s § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z.z., takáto zmluva musí mať písomnú
formu a okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať aj ďalšie podmienky uvedené v ust. § 9 ods.
2, ak ich neobsahuje, podľa § 11 ods. 1 písm. a) a b) citovaného zákona sa poskytnutý spotrebiteľský

úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Dohodu o vyplňovacom práve zmenky vyhodnotil za
neprijateľnú zmluvnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach oboch
účastníkov spotrebiteľského vzťahu v neprospech spotrebiteľa. Zmluva o spotrebiteľskom úvere, na
základe ktorej bola vystavená predmetná zmenka, neobsahuje obligatórne náležitosti v zmysle ust. §
9 ods. 2, ako je uvedené vyššie, teda sa poskytnutý úver na základe tejto zmluvy v súlade s ust. § 11

ods.1 citovaného zákona považuje za bezúročný a bez poplatkov a žalovanej vznikla povinnosť iba vrátiť
istinu poskytnutého úveru. Zmenka túto skutočnosť nezohľadňuje, práve naopak umožňuje vymáhať
zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne. Plnenie v uvedenej výške
považuje súd prvej inštancie za rozporné so zásadou dobrých mravov, čo spôsobuje jeho neplatnosť
v súlade s ust. § 39 O. z. v spojení s ust. § 3 O. z.. Nakoľko dohodu o vyplňovacom práve zmenky

vyhodnotil za neprijateľnú podmienku s poukazom na ust. § 53 ods. 1 O. z. majúc za to, že nešlo
o podmienku individuálne dojednanú a nepochybne spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa z dôvodu, že umožňuje vymáhať plnenia uplatňované v
rozpore so zákonom, bez zohľadnenia práv spotrebiteľa. Ide o dojednanie neplatné v súlade s ust. §
53 ods. 5 O. z.. V prípade ak je neplatná dohoda o vyplňovacom práve zmenky, je neplatná aj samotná

zmenka, čo korešponduje aj s právnym názorom vysloveným Najvyšším súdom SR zo dňa 6.5.2008
pod sp.zn. 4 Obo 161/2007, ktorý v odôvodnení uviedol, že z neplatnej úverovej zmluvy v dôsledku
neprimerane vysokého poplatku za spracovanie a vedenie úveru, v dôsledku čoho považoval zmluvu
za priečiacu sa dobrým mravom a zásadám poctivého obchodného styku, nemohlo žalobkyni vzniknúť
právo na vyplnenie blankozmenky. Skutočnosť, že právny predchodca žalobkyne postupuje v rozpore

so zásadami spotrebiteľského práva, preukazuje aj samotný list Európskej komisie z 25.4.2013 pod č.
2012/4165 adresovaný Slovenskej republike s upozornením na nedodržiavanie spotrebiteľského práva
Európskej únie s uvedením praktík obchodnej spoločnosti Pohotovosť, s.r.o., ktorá vymáha nezákonné
pohľadávky založené na nekalých podmienkach s konkrétnym uvedením blankozmeniek, zameraných
na vyhýbanie sa riadnej justičnej kontrole. Podľa záverov uvedeného listu obchodníci vypĺňajú do

blankozmeniek svoju nárokovanú sumu, hoci to právne predpisy o spotrebiteľských úveroch nedovoľujú
a napriek skutočnosti, že tieto pohľadávky nemajú oporu v právnych predpisoch a sú založené na
nekalých podmienkach, rozhodcovské súdy vynášajú rozsudky aj na základe uvedených zmeniek.
Vyššie vyslovenému právnemu názoru súdu zodpovedá aj zákonná úprava o spotrebiteľských úveroch,
na základe ktorej bola predmetná zmenka vystavená, konkrétne uvedené v ust. § 17 ods. 3 citovaného

zákona (účinný však až od 1.1.2011), ktoré zakazuje splnenie, ale aj zabezpečenie úveru zmenkou. Teda
aj z uvedenej právnej normy je možné vyvodiť jednoznačný záver, že nie je možné odčleňovať zmenku
od noriem spotrebiteľského práva, teda ak je táto vydaná v rozpore so zákonom, v danom prípade so
zákonom o spotrebiteľskom úvere, potom je neplatná v zmysle ust. § 39 O. z., keďže aj na zmenku sa
vzťahujú všeobecné ustanovenia O. z. o platnosti právnych úkonov. Keďže predmetná úverová zmluva a

zmenka vznikli za účinnosti zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý v súlade s ust. § 17 ods. 3 zakazuje splnenie
dlhu a zabezpečenie jeho splnenia zmenkou alebo šekom, teda k vystaveniu predmetnej zmenky došlo
v rozpore s citovaným zákonným ustanovením, je potrebné vyhodnotiť túto zmenku ako absolútne
neplatnú pre rozpor s ustanovením § 39 O. z.. Keďže predložená zmenka bola vystavená v rozpore s
§ 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z.z., pretože presahuje najvyššiu prípustnú výšku, je absolútne neplatným

právnym úkonom s poukazom na § 39 O.z., na absolútnu neplatnosť súd musí prihliadať ex offo. Na
podporu tohto názoru je možné použiť aj pripomienky Európskej komisie zo dňa 12.2.2014 vo veci
C-558/2013, kedy v bode 17 uviedla, že Smernica 87/102/EHS, ktorá sa uplatňuje v prejednávanej veci,
nezakazuje používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia jej článku 9 jednoznačnevyplýva, že členské štáty môžu povoliť ich používanie iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu
spotrebiteľa, pod ktorou je potrebné chápať celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa zahŕňajúceho
aj povinnosť vnútroštátnych súdov, ex offo skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Podľa bodu 19

spomínaných pripomienok, rešpektovanie abstraktného charakteru zmenky by bolo podľa komisie
neprijateľné vo svetle judikatúry Súdneho dvora, ktorý vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej
špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom, nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu,
ktorá podľa ustanovení smernice 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá. Zároveň navrhla aby

na predloženú prejudiciálnu otázku Súdny dvor poskytol odpoveď, že článok 6 Smernice Rady 93/13/
EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a článok 4, 9 a 14 Smernice
Rady 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení
členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, sa majú vykladať v tom zmysle, že im odporuje
právna úprava členského štátu akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá vnútroštátnemu
súdu rozhodujúcemu o právach z indosovanej zmenky neumožňuje v zásade v žiadnej fáze konania ex

offo preskúmať zmluvu a kauzu právneho vzťahu a prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky a tiež
prípadne porušenie zákona upravujúceho dôsledky neuvedenia ročnej percentuálnej miery nákladov v
zmluve o spotrebiteľskom úvere, z ktorej zmenka vznikla. Prakticky žiaden nebankový úver nemôže byť
zabezpečený zmenkou, ak je druhou stranou spotrebiteľ. Ak jestvujú indície, že zmenka zabezpečovala
úver/pôžičku pre spotrebiteľa, je treba odmietnuť poskytnúť právnu ochranu, lebo nový zmenečný veriteľ

simalpreskúmať,čizmenkazabezpečovalaspotrebiteľskýúverzvlášťzastavu,keďnadobudoldesiatky
či stovky takýchto zmeniek, či ich nadobudol od subjektov, o ktorých je všeobecne známe, že sa ich
predmetom činnosti je poskytovanie úverov/pôžičiek (zneužitie práva § 17 ZŠZ, neprípustný výkon
práva). Súd pri svojom rozhodnutí vychádzal aj z komentára k zákonu zmenkovému a šekovému od
Doc. Kotáska (Wolters Kluwer, 2012): „Výhod čl. I § 17 nepožívá ten věřitel, který směnku nezískal

řádným a poctivým způsobem. Vědomé jednání na škodu dlužníka není přitom jedinnou diskvalifikací
nového majitele směnky. Bez ohledu na subjektivní okolnosti bychom tak neměli přiznat postavení
chráněného majitele např. propojeným osobám (např. u indosace na dceřinou společnost). Podobné
odvážné závěry dovodila německý judikatura u tzv. spojených obchodů, při financování prodeje na
splátky prostřednictvím finanční instituce (tzv. C-Geschäft). Je zajímavé sledovat, jak ještě před úpravou

v zákoně o spotřebitelských úvěrech zohledňovala zájmy a specifické postavení spotřebitelů (přesněji
řečeno postavení každého dlužníka při koupi na splátky) německá směnečná judikatura. Uvedené
závěry byly převzaty i rakouskou judikaturou, a recepci stejných závěrů najdeme dokonce i v zemi
„konkurenčního“ směnečného systému - v USA. Rozhodnutí by mohlo být inspirací pro řešení některých
nešvarů, kterým čelí čeští spotřebitelé. V polovině šedesátých let v Německu nastavilo - byť velmi

odvážně - měřítka pro rozlišování „chráněných“ a „nechráněných“ převodů směnky. Nejde přitom o
samotnou aplikaci čl. I § 17. Soud nikde nedovozuje, že by indosatář - eskontní banka - jednala vědomě
na škodu dlužníka. Jádrem rozhodnutí; bylo věřitele vůbec k čl. I § 17 nepustit, neboť jeho jednání při
nabývání směnek obecně nemá požívat právní ochrany.“ Svoje rozhodnutie odôvodnil aj jednoduchým
matematickým porovnaním, keď žalovaný za úver vo výške 800 eur, ktorý je bezúročný a bez poplatkov

a teda by jeho povinnosťou bolo vrátiť len zostatok nesplatenej istiny 800 eur, mal na základe zmenky
zaplatiť žalobkyni zmenkovú sumu 1.798,41 eur, zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne zo sumy
1.798,41 eur od 3.1.2010 do zaplatenia, úrok vo výške 6 % ročne z dlžnej sumy od 26.3.2010 do
zaplatenia a aj zmenkovú odmenu vo výške 5,99 eur, t.j. ku dňu rozhodnutia súdu celkovo 1.798,41 eur
+ 9.558,54 eur + 604,26 eur + 5,99 eur, t.j. 11.967,20 eur (t.j. takmer 1496 %), čo je nekalá praktika,

ktorá nemôže požívať právnu ochranu. Rozhodnutie o trovách konania právne odôvodnil § 142 ods. 1
O.s.p., vecne plným úspechom žalovanej v konaní, ktorej však náhradu trov konania nepriznal, nakoľko
si trovy konania neuplatnila.

2. Proti tomu rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie iba žalobkyňa

s návrhom na jeho zmenu vyhovením žalobe v celom rozsahu. Dôvodila, že a) konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (ust. § 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.); b)
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p. - účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 221 ods.
1 písm. f/ O. s. p.); c) rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. §

205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). V prejednávanej veci došlo podľa nej zo strany súdu jeho konaním,
ako aj napadnutým rozhodnutím k porušeniu práva Európskej únie, konkrétne k porušeniu čl. 4, 5 a 7
Nariadenia európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. júla 2007 (ďalej len „Nariadenie“).
Nariadenie má všeobecnú pôsobnosť a je záväzné vo všetkých svojich častiach a priamo aplikovateľnév Slovenskej republike. V danej veci žalovaný nedoručil súdu žiadnu žalobnú odpoveď v súlade s čl.
5 ods. 3 alebo 6 Nariadenia. Súd bol preto povinný postupovať podľa jeho čl. 7 ods. 3, teda vydať
rozsudok o pohľadávke bez nariadenia pojednávania. Napadnuté rozhodnutie je preto prekvapivým

rozhodnutím, čo predstavuje odňatie možnosti konať pred súdom, prekvapivosť spočíva v tom, že
žalovaný uplatnený nárok nepoprel, napriek tomu ho súd zamietol a napadnutý rozsudok je aj v rozpore
s konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“). Podľa ust. § 120 O.
s. p. dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza
lenzoskutočnostítvrdenýchstranamiavykonávalentiedôkazy,ktorénavrhli.Žalobkyňapredložilasúdu

ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorou, keďže táto spĺňa všetky formálne a materiálne
náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Sb. (Zákon zmenkový a šekový) dokázala jasne, úplne
a zrozumiteľne svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme a obsahu zmenky
zo strany žalovaného žiadnych námietok nebolo a preto neexistovala okolnosť, ktorá by odôvodňovala
vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. Potreba vykonať ďalšie dôkazy
musí vyplynúť zo samotného doterajšieho dokazovania (z doterajších prednesov strán a vykonaných

dôkazov).Vdanejvecisúdmoholamalrozhodnúťoprávenaúhraduzmenkovejsumyajejpríslušenstva
len z predloženej zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania
(koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia) a vykonaného dokazovania vedeného na základe
návrhov sporových strán, nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy a súd svoj postup
vôbec neodôvodnil. Predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu

zmenky. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje v listine ako takej samo právo žalobkyne.
Žalovaná mohla na základe čl. 5 ods. 3 a 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak tak však
neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady
konštruovanej Nariadením. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovanej a bez legitímneho podnetu na
ťarchu žalobkyne vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovanej ako spotrebiteľa.

Žalovaný sa tejto obrany žiadnym spôsobom nedovolával, uplatnenú pohľadávku nerozporoval, svojim
konaním ju prakticky uznal. Súd nevykonal žiadne dokazovanie nad rámec navrhovaných dôkazov
v prospech uplatnenej pohľadávky, teda neobjektívne podporil žalovaného v tomto konaní. Navyše
žalovaný o túto podporu nepreukázal žiadny záujem, súd mu túto ochranu prakticky nanútil, bez
jeho vôle. Uvedené správanie súdu je neprijateľné v právnom štáte, predstavuje výrazný zásah do

práva na spravodlivý súdny proces, ktoré je garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj článkom 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Za nesporné súd považoval to, že žalovaný
so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o., uzatvoril zmluvu o úvere, ďalej že zmenka, ktorá je predmetom
tohto konania je zabezpečovacou zmenkou, že žalovaný uzatvoril zmluvu o úvere ako spotrebiteľ.
Uvedené údajne nesporné skutočnosti však neboli tvrdením ani jednej zo strán. Súd tieto údajne

nesporné fakty vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Také skutočnosti jednoznačne
nemožno považovať za nesporné. Žalovaný a ani žalobkyňa sa k týmto skutočnostiam nikdy nevyjadrili,
preto neexistuje spôsob, akým by súd mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností a ak na nich
založil svoje rozhodnutie, toto rozhodnutie je nepochybne postihnuté vadou, ktorá má za následok jeho
nesprávnosť. Súd dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj

nesprávnej interpretácie príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. V súvislosti s tvrdením
súdu, že pre rozpor so zákonom spočívajúci v jeho obchádzaní je v zmysle § 39 O. z. neplatná dohoda
o vyplnení zmenky, na základe ktorej spotrebiteľ podpísal v prospech podnikateľa zmenku, poukázala
na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28.11.2013 sp. zn. 43 CoZm/18/2013. Žalobkyňa
je majiteľom zmenky, na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského

vzťahu. Zmenka je bez vád, ktoré by ju činili neplatnou, teda ide o platnú zmenku. Zmenka je
samostatným abstraktným záväzkom, neakcesorickej povahy. Nie je možné ju spájať, či podmieňovať
inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Súd sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke
upravených v zákone č. 191/1950 Sb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Predmetom konania
je výlučne zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah. Žalobkyňa v konaní uplatňuje bezpodmienečný

záväzok žalovaného, že za zmenku zaplatí, súd však vec posudzoval, akoby išlo o bežný zmluvný
záväzok, čo je neprípustné. S poukazom na § 17 ZŠZ dôvodil, že žalovaný vo všeobecnosti nie je
oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s
pôvodným majiteľom zmenky, tým menej tak môže učiniť súd, poukázala na rozhodnutie NS SR z
22.10.2008 sp. zn. 5Obo 3/2008. V danom prípade následkom bolo nesprávne rozhodnutie vo veci

- súd porušil poučovaciu povinnosť súdu prekročením ust. § 5 ods. 1 O.s.p., porušil ustanovenia o
vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo
možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez
návrhu. Súd dospel k záveru, že dohodnutý zmenkový úrok vo výške 0,25% denne je v rozpore sdobrými mravmi, v tejto časti považuje zmenku za čiastočne neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi, v
ktorej súvislosti žalobkyňa uviedla, že zmenku vystavil žalovaný, dobrovoľne ju podpísal, išlo o prejav jej
slobodnej vôle, sadzba zmenkového úroku je napísaná na zmenke a bola jej známa v čase vystavenia

zmenky, s takouto sadzbou súhlasila. Súd vyhodnotil zmenku ako vadnú zmenku, t. j. neplatný právny
úkon. Uvedený záver súdu však vychádza len z kauzálnych námietok, ktoré nikto v konaní nevzniesol,
ani ich nikto z účastníkov nepreukazoval. Kauzálne námietky sú po indosovaní v zásade neprípustné.
Zmluvný vzťah medzi žalovanou a remitentom je po indosovaní irelevantný. Navyše žalobkyni nie je
známy obsah údajného zmluvného záväzku. Poukázala na rozsudok Nejvyššího soudu ČR z 22.8.2002

sp. zn. 25 Cdo 1839/2000 (uverejnený v Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisk č. 59/2004), podľa
ktorého „Směnečný závazek je přitom zcela samostatný a oddělený od případného závazku, který byl
původem jeho vzniku)“ a na uznesenie Vrchního soudu v Praze sp. zn. 5Cmo 14/97, podľa ktorého
„ i soudní praxe dovodila, že tzv. zajišťovací směnka jakožto prostředek zajištění (nikoliv zajišťovací
závazek) je samostnatným nárokem, nezávislým dokonce na existenci zajištěné pohledávky“. Vzhľadom
na to, že Najvyšší súd ČR pri rozhodovaní vychádzal z rovnakej právnej úpravy, aká je aplikovateľná aj

v tomto konaní, je tento judikát aplikovateľný na prejednávanú vec. Vzhľadom na úplnú samostatnosť,
oddelenosť, nezávislosť zmenkového záväzku, nie je možné hovoriť o tom, že zmenka je zmenkou podľa
zákona o spotrebných úveroch a že tomuto zákonu odporuje. Zmenka uplatnená v tomto konaní má
všetky zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o platnú zmenku. Uplatnený nárok žalobkyne je tak v
celom rozsahu dôvodný. Súd prvej inštancie odôvodnenie svojho rozhodnutia založil na argumentácii,

ktorú získal z neznámeho a neverejného zdroja, keď si osvojil pripomienky Európskej komisie vo
veci C-558/13, nezaoberal sa ale inými vyjadreniami a pripomienkami účastníkov prejudiciálneho
konania, ktoré predstavujú odlišné názory. Nikto v konaní netvrdil, že žalovanému bol poskytnutý
spotrebiteľský úver a nikto túto skutočnosť ani nepreukázal. Žalobkyňa považovala za potrebné obiter
dictum vyjadriť sa aj k záveru súdu o tom, že dohoda o vyplňovacom práve blanko zmenky by mala

predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku pri poskytovaní spotrebných úverov. Poukázala na to,
že samotný ZoSÚ pripúšťal, aby na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru bola
vystavená zmenka. Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase
jej vyplnenia. Zmenka preto aj v prostredí spotrebiteľských úverov mohla byť používaná. Prípustné
sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blanko zmenky s úpravou vyplnenia zmenky

v dohode o vyplňovacom práve. Súčasne z formulácie ust. § 4 ods. 6 a použitia spojenia „v čase
vyplnenia“ ako aj zo slov „vyplnenú veriteľom“, je zrejmé, že zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú
vyplňované dodatočne po vystavení, pretože inak by použil spojenie „v čase vystavenia“, resp. by vylúčil
vyplňovanie znenie zo strany veriteľa. Dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla
byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov, pretože právna úprava

explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. V rozhodnutí NS SR sp. zn.4Obo 161/2007 zo 6.5.2008
išlo o konanie o vydanie zmenkového platobného rozkazu, nešlo o prípad indosovanej zmenky, tak
ako je to v uvedenej veci, neuplatňoval sa § 17 ZŠZ. Odvolateľka argumentovala, že v rozhodnutí
C-419/11 je riešená celkom odlišná prejudiciálne otázka, než by sa mohla týkať v predmetnej veci.
Argumentoval aj proti súdom prvej inštancie nevyslovenému záveru o neplatnosti zmenky pre neurčitý

údaj splatnosti. Poukázala na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoZm/10/2013 zo
dňa 21.11.2013 a uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4CoZm/3/2014 zo dňa 13.6.2014 a ich
závery a predložila aj rozhodnutie KS v Prešove č. k. 10Co/79/2013-37 z 5.9.2013, rozhodnutie KS v
Trnave sp. zn. 11Co/529/2014 z 11.2.2015 a rozsudok NS SR sp. zn. 5Obo 3/2008 z 22.10.2008.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne, ktoré mu bolo doručené nevyjadril, odvolací návrh nepodal.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „C.s.p.“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj O. s. p.), keďže podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak

nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti
a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204

ods. 1 O.s.p., účinného v čase jeho podania, akt. § 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - stranou
(predtým účastníkom konania), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O. s. p., akt. § 359
C.s.p.), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťal (§ 201 a 202 O. s.
p., akt. § 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods.1 O. s. p., aj § 127 a § 363 C.s.p.) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205
ods. 2 písm. a/, b/ a f/ O. s. p., akt. § 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 212 ods. 1 O. s. p., akt. § 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.),

s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380
ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario), keď
miestoačasverejnéhovyhláseniarozsudkubolooznámenénaúradnejtabulianawebovejstránkesúdu
minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok

treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie v
miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke.

6. Nariadenie, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízku hodnotou sporu, má za cieľ
zjednodušiť a zrýchliť konanie v cezhraničných sporoch, ako aj náklady s tým spojené (bod 8). Ide o
alternatívny nástroj sledujúcizjednodušenie prístupu k spravodlivosti, ako i zníženie nákladov, preferujúc

tak zásadu písomnosti európskeho konania vo veciach s nízku hodnotou sporu. Nariadenie, ako prameň
komunitárneho práva, nemožno však zneužívať na obchádzanie celého komplexu európskych právnych
noriem, vrátane vnútroštátnych právnych noriem, zameraných na ochranu spotrebiteľa. Národný súd
musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a musí ich skúmať
ex offo (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-240-244/98, Océano Grupo Editorial, C-243/08,

Pannon GSM). To platí aj v právnych veciach podľa Nariadenia, v ktorých je žalovaný spotrebiteľ. Súdna
kontroladopadáajnazmenkovýchdlžníkovakospotrebiteľov,ktoríznejnemôžubyťvylúčenívdôsledku
zmeny zmluvného vzťahu na vzťah zo zmenky, ktorý nie je zásadne kauzálny a oprávňuje veriteľa
rozhodnúť, že ním požadované plnenie je v celom rozsahu oprávnené. Európske konanie vo veciach s
nízkou hodnotou sporov rozlišuje dve procesné štádia, a to začatie konania (čl. 4) a priebeh konania (čl.

5), ktorým má zodpovedať normovaný postup súdu (tribunálu). V prvom štádiu konania, ak pohľadávka
patrí do rozsahu pôsobnosti Nariadenia a súd sa domnieva, že informácie, ktoré poskytla žalobkyňa, nie
sú dostatočné (jasné alebo primerané), pokiaľ sa pohľadávka nezdá byť zjavne neopodstatnená alebo
návrh neprípustný, poskytne žalobkyni možnosť tlačivo návrhu na uplatnenie pohľadávky doplniť (o
požadované informácie a dokumenty) v určenej lehote (aplikujúc vzorové tlačivo B). Súčasne Nariadenie

upravuje procesný postup súdu v prípade, ak žalobkyňa tlačivo návrhu na uplatnenie pohľadávky
nedoplní v rámci určenej lehoty, a to tak, že súd návrh zamietne.

7. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o spotrebiteľskú
zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu. Jednou z odlišností

spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenka vznikla. Ďalšou
odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok zmluvy, z ktorej
zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia, čo platí aj vo veciach podľa Nariadenia, v ktorých
je spotrebiteľ žalovanou stranou (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/61/2015). Už
Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, v konaní sp. zn. 6Co/61/2015 konštatoval, že pôvodný veriteľ

POHOTOVOSŤ,s.r.o.vpočetnýchprípadochurobilpredmetomsúdnychkonaníplneniazneprijateľných
zmluvných podmienok. Pôvodne uplatnil práva z úverových zmlúv na rozhodcovskom súde, ktorý
jeho návrhom vyhovel, ale exekučný súd exekúciu nepovolil, z dôvodu neprijateľných zmluvných
podmienok. Následne indosoval zmenku (podpísanú pri dojednávaní úveru) na žalobkyňu, ktorá pri
tisícoch postúpení si musela byť dobre vedomá, že ide o zmenkových dlžníkov ako spotrebiteľov,

na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. O. z.) a ktorých postavenie nie je možné nijako
zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje O. z. (§ 54 ods. 1). Žalobkyňou predložené zmenky majú
priamy odkaz na úverové zmluvy (v hornom rohu obsahujú číslo, ktoré je číslom príslušnej úverovej
zmluvy) a osobné prepojenie prostredníctvom rovnakého právneho zástupcu (Fridrich Paľko, s.r.o.
zastupovalažalobkyňuaPOHOTOVOSŤ,s.r.o.).Žalobkynipretopostačovalovynaložiťminimálneúsilie,

aby zistila spotrebiteľskú povahu úverovej zmluvy a jej zabezpečenie zmenkou, ako aj na to, aby
zmluvu predložila. Odvolací súd poukazuje na publikované stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. 8/2015 Zbierky Stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, podľa
ktorého ak žalobca ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na
povahu procesného nástroja, ktorý použil, že pokiaľ z akýchkoľvek okolností v prejednávanej veci

vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou, či neprípustnosťou uplatneného nároku, je
tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu,
v ktorom má nárok základ. Za nekalú obchodnú praktiku sa považuje aj konanie dodávateľa vrátane
zmenkového nástupcu, ktorý vyžaduje od spotrebiteľa, aby vykonal plnenie z neprijateľnej zmluvnejpodmienky. Žalobkyňa predložila spolu s návrhom na uplatnenie pohľadávky zmenku, z ktorej vyplýva
použitie zmenky ako inštitútu sledujúceho zabezpečenie splnenia záväzku žalovanej ako dlžníka zo
spotrebiteľskej zmluvy. Zamietnutím návrhu žalobkyne v prejednávanej veci bola preto odmietnutá

akceptácia jej formalistického prístupu, odvodzujúceho nárok výlučne z povahy inštitútu uvedeného
v návrhu (zmenky), pretože takýmto postupom by došlo k neprípustnému odčleneniu zmenkového
abstraktného vzťahu od spotrebiteľského vzťahu.

8. Zmluva o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii má charakter medzinárodnej zmluvy a má

prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. V rámci takto vymedzeného legislatívneho priestoru sú
vnútroštátne súdy povinné aplikovať pramene komunitárneho práva, vrátane výkladových princípov, ako
aj judikatúru Súdneho dvora Európskej únie. Ak inak použiteľná norma pripúšťa výklad pre spotrebiteľa
menej priaznivý, eurokonformným výkladom môže byť len výklad pre spotrebiteľa výhodnejší, sledujúc
tak zabezpečenie vysokej úrovne ochrany spotrebiteľov a podpory ich záujmov (podľa čl. 6 ods. 1
Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom
zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli pre spotrebiteľa záväzné,
ktorý sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ
ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k prístupu na
podmienky pripravené vopred predajcom, bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah). Nerovný stav

medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť potom kompenzovaný iba pozitívnym
zásahom, vonkajším, vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej
únie C-240-244/98, Océano Grupo Editorial, C-168/05, Mostaza Claro). Ustanovenie § 5b zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov ukladá orgánu rozhodujúcemu o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy

(teda i súdu) prihliadať aj bez návrhu a námietok spotrebiteľa na zákonné prekážky alebo zákonné
dôvody, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie voči spotrebiteľovi. Preto skutočnosť, či spotrebiteľ v
procesnej pozícii žalovaného namieta alebo nenamieta zmenkoprávny vzťah je bez právneho významu.
V súvislosti s ex offo súdnou kontrolou zmluvných podmienok je potrebné poukázať aj na Uznesenie
Súdneho dvora Európskej únie C-76/10, POHOTOVOSŤ, s.r.o. proti Iveta Korčkovská, obsahujúce

jednoznačnú požiadavku na ochranu spotrebiteľa pred nečestnými klauzulami, a to vždy a za každých
okolností. Súdny dvor Európskej únie judikoval, že vnútroštátny súd má aj bez návrhu posudzovať
nekalú povahu zmluvnej podmienky (C-40/08, Asturcom Telecomunicaciones). Táto možnosť priznaná
súdu sa považuje za nevyhnutnú na zabezpečenie účinnej ochrany spotrebiteľa, najmä s ohľadom na
nezanedbateľné nebezpečenstvo, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie alebo má ťažkosti s ich

uplatnením(C-168/05MostazaClaro,C-473/00Cofidis).Vkontextevyššieuvedenéhobolopovinnosťou
súdu postupovať aj v konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu v súlade s komunitárnym právom,
keďže proces podľa Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikatúry Súdneho dvora Európskej únie,
ani z obligatórnej súdnej kontroly neprijateľných zmluvných podmienok. Abstraktný charakter zmenky
v súdnom konaní je právne nezávislý len dovtedy, pokiaľ nie je spojený s konkrétnym kauzálnym

vzťahom (rozhodnutie NS SR sp. zn. 1MObdoV 9/2007). Kauzálny vzťah sa potom premieta aj do
charakteru zmenky. Primárne tak bolo nevyhnutné doplniť zo strany žalobkyne požadované tvrdenia
a dokumenty, aby bolo možné posudzovať prijateľnosť plnenia zo zmenky ako zabezpečovacieho
inštitútu, čo žalobkyňa jednoznačne odmietala, neprípustne sledujúc vytvorenie prekážky pre vykonanie
ex offo súdnej kontroly zmluvných podmienok, aplikáciou ustanovení Nariadenia. Základným účelom

konania pred súdom je poskytnutie spravodlivej ochrany. Súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho
výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom
spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované
bez ohľadu na zmysel a účel toho-ktorého záujmu chráneného príslušnou normou (porov. rozhodnutie
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 222/07). Odčlenenie zmenkového abstraktného

vzťahu od spotrebiteľského vzťahu nebolo možné aj z dôvodu, že použitie zmenky v spotrebiteľských
zmluvách bolo vnútroštátnym právom regulované a obmedzené (§ 4 ods. 6 zákona č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej
obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov), dokonca zmenku v spotrebiteľských úveroch
právna úprava zakázala (§ 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných

úveroch a pôžičkách v znení do 30. apríla 2014 a § 5a ods. 1 písm. b/ zákona č. 250/2007 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov). V prípade nemožnosti aplikácie ustanovení právnych noriem na ochranu spotrebiteľa, by
spotrebiteľovi bolo odopreté právo na súdnu ochranu. Hoci komunitárne právo nezakazuje používaniezmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ich používanie je podmienené zabezpečením vhodnej ochrany
spotrebiteľa, pod ktorou je potrebné chápať celkový rámec ochrany spotrebiteľa, zahŕňajúceho aj
povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Nebolo preto možné

prijať odvolací argument žalobkyne, že v danej veci súd prvej inštancie mohol a mal rozhodnúť o
práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len na základe predloženej zmenky, keďže úlohou
súdu je ex offo (z úradnej povinnosti) skúmať možnú existenciu neprijateľných zmluvných podmienok,
zakomponovaných do zmluvy uzavretej so žalovanou, ako pôvodného kauzálneho vzťahu. Odmietnutie
(žalobkyňou) skúmania kauzy pôvodného právneho vzťahu, ku ktorému predstavuje predmetná zmenka

zabezpečenie,bránilasúdupokračovaťvďalšompriebehukonaniapodľačl.5Nariadenia(bezskúmania
možného postavenia žalovanej ako spotrebiteľa v danej veci a posudzovania prijateľnosti zmluvných
podmienok spotrebiteľskej zmluvy). K argumentácii žalobkyne týkajúcej sa nesprávneho procesného
postupu súdu prvej inštancie pri vykonávaní dokazovania (aplikácia ustanovenia § 120 ods. 1 O. s.
p., účinnom do 30. júna 2016), je potrebné uviesť, že vykonanie aj iných než účastníkmi navrhnutých
dôkazov je legitímne v konaniach s ochranou slabšej strany (vrátane spotrebiteľských sporov). Snaha

žalobkyne neuvádzať tvrdenia a predkladať listiny (v konaní preferujúcom písomnú formu), na účely
možnej obligatórnej súdnej kontroly v spotrebiteľských veciach, bránila súdu pokračovať v konaní (podľa
Nariadenia). Odmietnutie dostatočných tvrdení kauzy úveru, týkajúcich sa zabezpečovacej zmenky,
obmedzilo predmet sporu a preto v zmysle zásady rovnosti strán v konaní, nebolo prípustné nad
návrh a proti vôli žalobkyne skúmať jej možné peňažné nároky v konaní (bez obligatórneho prieskumu

zmluvných podmienok). Žaloba bola preto dôvodne zamietnutá. V preskúmavanej veci súd prvej
inštancie dospel k správnemu názoru, podľa ktorého je potrebné považovať dohodu o vyplňovacom
práve zmenky na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka (obsiahnutú v bode 17 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru, tvoriacich súčasť zmluvy o úvere), ako neprijateľnú zmluvnú podmienku,
ktorá nebola individuálne dojednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa z dôvodu, že umožňuje vymáhať plnenia uplatňované v
rozpore so zákonom, bez zohľadnenia práv spotrebiteľa, pričom neprijateľné zmluvné podmienky sú zo
zákona považované za neplatné (§ 53 ods. 5 O. z.). Neplatnosť dohody o vyplňovacom práve zmenky
zneplatňuje aj samotnú zmenku.

9. Pre spotrebiteľské zmluvy platí zákaz neprijateľných zmluvných podmienok. Východiskom
spotrebiteľskej ochrany je faktické nerovné postavenie vo vzťahu k profesionálnemu dodávateľovi a to s
ohľadomnaokolnosti,zaktorýchdochádzakukontraktácii,vzhľadomnaväčšiuprofesionálnuskúsenosť
predávajúceho, lepšiu znalosť práva a dostupnosť právnych služieb, ako i možnosť stanovovať zmluvné
podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet

k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné
dojednania pripravený a pri uzatváraní zmluvy je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť
spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať
tútofaktickúnerovnosťatoformouobmedzeniaautonómievôle.Tápredstavujeelementárnupodmienku
fungovania materiálneho právneho štátu, nie je však úplne absolútna a v rámci spotrebiteľských vzťahov

je limitovaná princípom ochrany slabšej strany, teda spotrebiteľa, ktorý koná s dôverou v druhou stranou
jej prezentovaný skutkový stav (porov. rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/127/2015).
Prioritne bolo potrebné vychádzať zo základnej požiadavky, že každá spotrebiteľská zmluva má
vyjadrovať rešpekt k dodržiavaniu všeobecných zásad spotrebiteľského práva, a to náležitou obsahovou
aj formálnou úpravou zmluvných podmienok, ktoré jednotlivo i vo svojom súhrne nenarušujú zmluvnú

rovnováhu strán v neprospech spotrebiteľa. Práve jednoznačnosť a určitosť zmluvných podmienok
má zásadne vyvážiť silnejšie postavenie dodávateľa pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy. Zmluvné
podmienky, ktoré majú zásadný dopad na práva a povinnosti spotrebiteľa (žalovanej) nemôžu byť
skryté v rozsiahlom, neprehľadnom, zložito formulovanom, ako i malým písmom písanej forme textu,
ako tomu bolo v danom prípade všeobecných podmienok poskytnutia úveru (obsahujúcich v bode 17

dohodu o vyplnení zmenky). Pokiaľ tak veriteľ, ktorý pripravuje zmluvu vo formulárovej podobe, učinil,
spreneveril sa princípu dôvery a takémuto jeho konaniu nie je možné priznať právnu ochranu, pre
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Dôvera spotrebiteľa v poctivé konanie
dodávateľa predpokladá, aby v prípade jej narušenia súd nahradil zdanlivú (formálnu) rovnováhu
faktickou. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ

ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na
podmienky pripravené vopred dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah, vrátane výberu
zmluvného typu, rozsah a spôsob formulácie textu (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C-240/98
až C 244/98, Océano Grupo Editorial, C-168/05, Mostaza Claro). Zmluvná sloboda spotrebiteľa priurčovaní, ktoré ustanovenia budú uvedené v zmluve a ktoré vo všeobecných podmienkach (prílohách)
je iluzórna, keďže listiny vo formulárovej podobe pripravuje veriteľ. Argument, že spotrebiteľ je slobodný
v tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, nie je namieste vzhľadom na to, že v jednotlivých odboroch

podnikania postupujú spravidla zmluvní partneri spotrebiteľov obdobne a preto spotrebiteľ, ktorý by
sa rozhodol nepristúpiť na vopred pripravené zmluvné podmienky, odsúdil by sám seba k životu
mimo bežnú spoločnosť, bez využívania služieb. Nič také po spotrebiteľovi spravodlivo požadovať
nemožno. Od jeho zmluvných partnerov však naopak požadovať možno, aby sa vo svojej činnosti
správali voči spotrebiteľovi poctivo (uvedené už odznelo v rozsudku Okresného súdu Chebe sp.

zn. 15C/410/2009). Súd prvej inštancie preto správne posúdil neplatnosť zmluvného dojednania
o zabezpečení peňažného záväzku (vyplývajúceho z predmetnej úverovej zmluvy) žalovanej ako
dlžníka zmenkou. Princíp optimalizácie, v zmysle ústavnokonformnej interpretácie, znamenal v danom
prípade vyrovnanie nerovného postavenia dlžníka (žalovanej ako spotrebiteľa) v dôsledku favorizácie
práv veriteľa (zmluvné dojednania vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru žalovaná nemala
možnosť odmietnuť), rešpektujúc tak zásadu rovnosti subjektov súkromnoprávnych vzťahov podľa § 2

ods. 2 O. z.. V prípade platnosti dohody o vyplnení zmenky zabezpečením predmetného peňažného
záväzku žalovanej, by od žalovanej ako spotrebiteľa bolo vyžadované, aby vykonala plnenie aj z
neprijateľnej zmluvnej podmienky (vzhľadom na vyplnenie zmenkovej sumy jednostranne, ktoré konanie
je považované tiež za nekalú obchodnú praktiku). Žalobkyňa napriek výzve súdu prvej inštancie,
odmietala skúmanie kauzy pôvodného právneho vzťahu, ku ktorému predstavuje predmetná zmenka

zabezpečenie spoliehajúc sa, že práve na základe dohody o vyplňovacom práve zmenky budú bez
ďalšieho uznané jej nároky (ktoré boli v skoršom období odmietnuté). S poukazom na uvedené žalobe
nebolo možné vyhovieť z titulu plnenia zo zmenky, na zabezpečenie peňažného záväzku spotrebiteľa,
ako ani na základe kauzálneho vzťahu.

10. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa
§ 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. Potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie sa týkalo aj
rozhodnutia o trovách konania, v ktorom úspešnému žalovanej vznikol nárok na náhradu trov konania,
ktoré si však neuplatnila a tieto nevyplývali ani zo spisu, preto nepriznanie náhrady trov prvoinštančného
konania žalovanému bolo dôvodné.

11. Podľa § 396 ods. 1 C.s.p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej
úspechu vo veci. Podľa § 256 ods. 1 C.s.p. ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná
náhradu trov konania protistrane. Podľa § 262 ods. 1 C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne

aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania
odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1
C.s.p. tak, že procesne plne úspešnému žalovanému priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania

v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo veci (žalovaný), má nárok na náhradu
všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala (žalobkyňa).

12. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3 : 0 (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien

a doplnení; § 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).