Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. marec 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/551/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6111218301
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6111218301.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy

Odalošovej a členov senátu JUDr. Ferdinanda Zimmermanna a JUDr. Janky Boroškovej v právnej
veci žalobcu: Generali Poisťovňa, a. s., 841 04 Bratislava, Lamačská cesta 3/A, IČO: 35 709 332,
zastúpeného JUDr. Radkom Petruňom, advokátom, Zvolen, Tehelná 189, proti žalovanému: H. D., nar.
XX. XX. XXXX, bytom U. U., J. O. XX, zast. JUDr. Zuzanou Oravcovou, advokátkou, Banská Bystrica,
Skuteckého 12, o náhradu poistného plnenia v sume 112 729,78 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 10C/51/2012-257 zo dňa 05. 05.
2015, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že odporcovi (žalovanému) uložil povinnosť
nahradiť navrhovateľovi (žalobcovi) časť poistného plnenia v sume 56 364,80 € s 9 % úrokom z
omeškania ročne od 29. 10. 2010 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. V prevyšujúcej
častisúdnávrhzamietol.Otrováchkonaniarozhodoltak,žežiadenzúčastníkovnemáprávonanáhradu
trov konania.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si s poukazom na ustanovenie
§-u 12 ods. 2 písm. f) zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „ZoPZP“) uplatnil proti žalovanému nárok na
náhradu poistného plnenia, ktoré žalobca poskytol titulom poistnej zmluvy zo dňa 08. 12. 2007 matke
maloletého,ktorýutrpelzraneniapridopravnejnehodespôsobenejdňa19.08.2008žalovaným.Žalobca
tvrdil, že žalovaný po dopravnej nehode porušil povinnosti v zmysle § 51 ods. 3 zák. č. 315/1996 Z. z. o

premávkenapozemnýchkomunikáciách,atobezodkladnedopravnúnehoduohlásiť,zdržaťsakonania,
ktoré by mohlo zmariť jej vyšetrenie a zotrvať na mieste do príchodu polície alebo sa naň bezodkladne
vrátiť. Žalovaný žiadal návrh zamietnuť. Nepopieral, že v súvislosti s dopranou nehodou bol odsúdený
za trestný čin ublíženia na zdraví a neposkytnutia prvej pomoci, ale tvrdil, že po nehode bol v šoku,
nebol schopný racionálneho konania a komunikácie a sám musel byť hospitalizovaný, nehodu ohlásil
jeho spolujazdec, ktorý zavolal políciu, zdravotnú pomoc i jeho otca. Žalovaný poukázal aj na § 826
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého má aj voči vinníkovi dopravnej nehody pod vplyvom alkoholu

alebo drog poistiteľ právo len na náhradu časti poistného plnenia, a na to, že účel tejto povinnosti je
výchovný, nie likvidačný. Žiadal tiež, aby súd pri rozhodovaní uplatnil aj moderačné právo podľa § 450
OZ s prihliadnutím na okolnosti prípadu a pomery žalovaného.3. Súd prvej inštancie posúdil nárok v súlade s § 12 ods. 2 písm. f) ZoPZP, § 51 ods. 3 zák. č. 315/1996
Z. z., § 826 OZ.

4. Na základe zisteného skutkového stavu mal súd prvej inštancie preukázané, že bezprostredne po
dopravnej nehode, ktorú žalovaný spôsobil bol žalovaný v šoku, racionálne nereagoval a pokračoval
v jazde. Tvrdenie žalovaného, že jeho spolujazdec volal políciu a záchranku preukázané nebolo, na
základe čoho súd prvej inštancie zistil, že žalovaný bezprostredne po dopravnej nehode si nepočínal
v súlade s § 51 ods. 3 zák. č. 315/1996 Z. z. - dopravnú nehodu, ktorú spôsobil neohlásil a nezostal

na mieste nehody. Súd prvej inštancie mal tiež preukázané, že v tom čase ani nie dvadsaťjedenročný
žalovaný bol bezprostredne po dopravnej nehode v šoku, nebol schopný racionálne ovládať svoje
konanie a prirodzene komunikovať. Situáciu nezvládol a skratkovite reagoval útekom. Nesporné
bolo tiež, že žalovaný zavinil tragédiu s celoživotnými následkami. Žalovaný bol na základe rozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 5T/155/2008-196 zo dňa 04. 12. 2009 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 5To/37/2010-229 zo dňa 10. 08. 2010 uznaný za vinného

z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona (inému z
nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví, porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona)
a trestného činu neposkytnutia pomoci podľa § 178 Trestného zákona (ako vodič po dopravnej nehode
neposkytol osobe, ktorá pri nehode utrpela ujmu na zdraví, potrebnú pomoc, hoci tak mohol urobiť bez
nebezpečenstva pre seba alebo iného), za to bol odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody o výmere

30 mesiacov v ústave s minimálnym stupňom stráženia. Súd prvej inštancie konštatoval aj fakt, že trest,
ktorý bol žalovanému uložený za nedbanlivostný trestný čin žalovaný vykonal, tiež nebolo zistené, že by
bol v čase nehody pod vplyvom alkoholu alebo inej návykovej látky. Zároveň súd prvej inštancie uviedol,
že nemožno opomenúť skutočnosť, že uloženie povinnosti nahradiť poistné plnenie má i výchovný účel a
nemalobybyťprevinníkadopravnejnehodylikvidačné.Podľa§12ods.2písm.f/ZoPZP,oktorýžalobca

opiera uplatnený nárok, má právo na celú alebo len čiastočnú náhradu poistného plnenia, pričom zákon
a ani iný právny predpis kritériá na určenie výšky náhrady neobsahuje. Ustanovenie §-u 826 OZ, ktorý je
vo vzťahu k ZoPZP lex generalis, stanovuje „primeranú“ náhradu poistného plnenia za poisteného, ktorý
spôsobil škodu následkom požitia alkoholu alebo návykových látok, t. j. nie náhradu „v celom rozsahu“,
čo znamená, že ani osoba, ktorá spôsobila škodu pod vplyvom návykovej látky nemusí uhradiť celú

škodu. To vytvára zákonný priestor na určenie výšky náhrady poistného plnenia na základe úvahy súdu.
Lenvreakciinažiadosťprávnejzástupkynežalovanéhosúdprvejinštancieuviedol,žemoderačnéprávo
podľa § 450 OZ nemožno podľa názoru súdu v tomto prípade aplikovať, lebo predmetom konania nie je
náhrada škody (hoci účelom poistného plnenia je škodu nahradiť).

5. Na základe celkového posúdenia okolností prípadu, berúc do úvahy uvedené závery ohľadne
dopravnej nehody i osoby žalovaného, ale aj nesporný fakt, že žalobca je obchodnou spoločnosťou,
účelom existencie ktorej nie je len dosiahnutie zisku, ale aj podieľať sa na zmierňovaní následkov
tragických a iných škodových udalostí, mal okresný súd za to, že je spravodlivé, aby každý z účastníkov
znášal rovnaký diel poistného plnenia. Preto súd uložil žalovanému nahradiť žalobcovi polovicu

uplatneného a vyplateného poistného plnenia a vo zvyšku návrh zamietol.

6. Súd prvej inštancie zároveň zaviazal žalovaného na zaplatenie úroku z omeškania.

7.Otrováchkonaniarozhodolsúdprvejinštancievsúlades§142ods.3OSP,takžežiadenzúčastníkov

nemá právo na náhradu trov konania z dôvodu, že ani jeden z účastníkov nebol v plnom rozsahu
úspešný.

8. V súlade s § 204 zák. č. 99/1963 Zb. účinného do 30. 06. 2016 (ďalej len OSP) proti rozhodnutiu
v časti, v ktorej bol zaviazaný žalovaný zaplatiť žalobcovi plnenie vo výške 56 364,80 € s prísl., podal

odvolanie žalovaný. Navrhol rozhodnutie zmeniť tak, že súd návrh zamietne.

9. Žalovaný v odvolaní uviedol, že súd podrobne zistil skutkový stav, dospel však k nesprávnemu
právnemu záveru a k nesprávnemu vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu. Uviedol, že neuznáva
právny základ nároku, neboli splnené zákonné predpoklady na uplatnenie regresného nároku od

žalovaného v zmysle § 12 ods. 2 písm. f) zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu a žalovaný sa nedopustil porušenia povinnosti podľa § 51 ods. 3 zák. č.
315/1996 Z. z. Žalovaný poukázal na to, že výpoveďami svedkov dopravnej nehody a to svedka H.
N., H. R. a P. U. bolo nespochybniteľne preukázané, že žalovaný bol po nehode v takom šoku, vzlom psychickom a fyzickom rozpoložení, že nebol schopný komunikovať, urobiť akékoľvek racionálne
rozhodnutie, len bezprízorne pokračoval v jazde ďalej až po najbližšie parkovisko. Z dôkazov vyplýva, že
bol následne hospitalizovaný v nemocnici a boli mu robené rôzne vyšetrenia. Svedkovia zhodne uviedli,

že nehodu ohlásili príslušným orgánom. Žalovaný nebol schopný takéhoto úkonu a spoľahol sa, že tak
urobil práve svedok H. N., ktorý to potvrdil. V súvislosti s neporušením povinnosti žalovaným podľa §
51 ods. 3 zák. .č 315/1996 Z. z. žalovaný poukázal na výpoveď svedkyne P. U., z ktorej vyplýva, že
žalovaný bol v strašnom stave, spočiatku vôbec nevedel čo sa stalo, išli možno 500 m a zastali niekde
v kopci, myslí, že žalovaný niekomu telefonoval, nemali úmysel utiecť“. Svedok H. N. tiež vypovedal, že

žalovaný vôbec nevnímal. Svedok potvrdil, že volal policajtom. Musel pomáhať žalovanému, lebo bol v
šoku, bol celý červený, vôbec s ostatnými nehovoril, rozhodne nebol schopný mu dať nejaký pokyn, na
nič nereagoval. Po zaparkovaní zostali na mieste. Svedkyňa H. R., okrem iného, uviedla, že svedok H.
N. pomáhal žalovanému aj s volantom, lebo bol po nehode v strašnom strese a šoku. Myslí si, že by
nepokračoval v ceste, ale bol v šoku. Žalovaný s nimi vôbec nerozprával, nekomunikoval, nereagoval,
bol v šoku, triasol sa. Žalovaný má za to, že mu vzhľadom na uvedené nemožno pripísať porušenie

povinností, na základe ktorých si od neho žalobca uplatňuje nárok. Ohlásenie dopravnej nehody
žalovaným bolo absolútne nemožné (žalovaný bol mimo), žalovaný nemaril vyšetrovanie dopravnej
nehody a na mieste nehody s autom nezotrval len z toho dôvodu, že v šoku pokračoval bezprízorne
ďalej v ceste, teda žalovaný z miesta nehody neutekal, ani nemal tendenciu ujsť, ako to prezentovali a
do správny napísali orgány činné v trestnom konaní.

10. V súlade s § 204 OSP podal proti rozsudku v časti výroku, ktorej súd prvej inštancie návrh zamietol
a súčasne do výroku o trovách konania odvolanie žalovaný (t. j. do výroku II., III.). Navrhol rozsudok
zmeniť tak, že žalobe súd v plnom rozsahu vyhovie.

11. Žalobca podal odvolanie v súlade s § 205 ods. 2 písm. f) OSP, z dôvodu, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie správne dospel k
záveru, že žalovaný konal protiprávne, keďže si nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z ust. § 51 ods.
3 zák. č. 315/1996 Z. z., t. j. porušenie povinnosti bezodkladne ohlásiť dopravnú nehodu policajtovi a
zotrvať na mieste dopravnej nehody. S touto otázkou sa vysporiadal aj Okresný súd Banská Bystrica

v trestnom konaní, keď žalovaný bol uznaný vinný, okrem iného aj z trestného činu neposkytnutia
pomoci podľa § 178 Trestného zákona. Nesprávny je však záver súdu prvej inštancie, keď zaviazal
žalovaného len k čiastočnej náhrade poistného plnenia. Pokiaľ ide o zistenie, že žalovaný bol po
dopravnej nehode v šoku, neschopný racionálne ovládať svoje konanie a prirodzene komunikovať,
poukázal na to, že z vykonaného dokazovania (napr. úradného záznamu OO PZ zo dňa 19. 08. 2008)

vyplynulo, že žalovaný bol po dopravnej nehode, ktorú spôsobil, na úteku a až na základe pátrania
polície sa žalovaného podarilo zaistiť. Vozidlo žalovaného našli policajti odstavené na parkovisku, s
tým, že podľa obyvateľov obytného bloku mal žalovaný z vozidla utekať. Spôsob, akým žalovaný po
nehode postupoval, jednoznačne svedčí o tom, že žalovaný konal nanajvýš premyslene a cielene s
úmyslom „zahladiť“ za sebou stopy. Žalobca poukázal, že súd prvej inštancie považoval za preukázané,

že žalovaný bol v šoku a racionálne nereagoval na základe výpovede svedkov, ktorí boli spolujazdci
žalovaného v čase zrážky, pričom trestný súd nevyhodnotil výpovede týchto svedkov za vierohodné,
nakoľko mohli byť výpovede ovplyvnené žalovaným, keďže išlo o jeho kamarátov. Nešlo teda o úplne
nestranných svedkov. Žalobca v odvolaní uviedol, že vo všeobecnosti ospravedlňovať nesplnenie
povinnosti ohlásiť dopravnú nehodu resp. povinnosť zotrvať na jej mieste „šokovým stavom“ škodcu

znamená ospravedlňovať paušálne v podstate vždy a všetkých škodcov. Táto okolnosť nemôže a
nesmie byť ospravedlnením porušenia zákonnej povinnosti, najmä ak ide o takú zásadnú povinnosť,
ktorej splnenie môže byť za istých okolností život či zdravie zachraňujúce. Súd prvej inštancie de
facto ospravedlňuje žalovaného (domnelým) šokovým stavom, v ktorom sa mal údajne nachádzať,
čím v podstate legalizuje konanie škodcu, ktorý nie len že poškodenému, ktorý je v kritickom stave

nepomôže, ale dokonca z miesta činu utečie, v úmysle mariť vyšetrenie škodovej udalosti a vyhnúť sa
tak zodpovednosti. V trestnom konaní, ktorým bol žalovaný odsúdený na nepodmienečný trest odňatia
slobody bolo skonštatované, že žalovaný mal výrazné sklony k porušovaniu predpisov o pravidlách
cestnej premávky, keď od roku 2006 do roku 2010 bol 4 x potrestaný za rôzne priestupky na úseku
cestnej premávky. Jednalo sa o veľmi nedisciplinovaného a bezohľadného vodiča. Žalovaný v relatívne

mladom veku bol opakovane sankcionovaný za spáchanie priestupkov, niekoľkonásobne bol stíhaný
a potrestaný aj za trestnú činnosť - trestný čin vydierania, trestný čin ublíženia na zdraví a aj trestný
čin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a
obchodovanie s nimi.12. Žalobca v odvolaní poukázal na to, že ak bol žalovaný právoplatne odsúdený za jeho konanie na
nepodmienečný trest, svedčí to o spoločenskej nebezpečnosti jeho konania. Poukázal na to, že ak súd

prvej inštancie má v úmysle prihliadať na výkon trestu žalovaného ako na okolnosť, ktorá zmierni rozsah
náhrady poistného plnenia zo strany žalovaného, je nutné pripomenúť, že oproti následku stíhajúceho
žalovaného v podobe nepodmienečného trestu odňatia slobody v trvaní 30 mesiacov, stojí následok
v podobe nenapraviteľne a doživotne zdevastovaného zdravia malého chlapca. Teda tento dôvod pre
zníženie výšky náhrady poistného plnenia sa javí nanajvýš nenáležitý.

13. Žalobca tiež nepovažuje okolnosť, že žalovaný v čase dopravnej nehody nebol pod vplyvom alkoholu
alebo inej návykovej látky, ako to uvádza súd prvej inštancie v súvislosti so znížením náhrady za
opodstatnené, nakoľko ust. § 12 ods. 2 písm. a) zák. č. 381/2001 Z. z., podľa ktorého je vedenie
motorového vozidla poisteným pod vplyvom alkoholu alebo inej návykovej látky samostatným dôvodom,
prektorýmápoistiteľnároknanáhradupoistnéhoplneniaproti poistenému,tedažalobcabymalodôvod

naviac pre postih voči žalovanému. Namietal úvahu súdu prvej inštancie, podľa ktorej má mať uloženie
povinnosti k náhrade poistného plnenia výchovný účel a nemá byť pre vinníka likvidačné, čo vzhľadom
na okolnosti súdnej veci neobstojí. Odvolateľ poukázal na to, že úvahy súdu o tom, že by žalovaný mal
byť ekonomicky zlikvidovaný, vzhľadom na jeho majetkové pomery sú de facto akademické, nakoľko
podľa informácií žalobcu žalovaný je nemajetný, a teda nemôže to mať dopad na žalovaného (lividačný/

nelikvidačný). Ak by aj súd zaviazal žalovaného k plnej náhrade alebo k polovičnej náhrade poistného
plnenia, nič nenasvedčuje tomu, že by súdom priznaná suma bola voči žalovanému reálne vymožiteľná,
a teda, že by rozhodnutie súdu malo vôbec nejaký dopad na postavenie žalovaného. Rozhodnutie neplní
výchovný účel, ba dokonca predstavuje veľmi nešťastný precedens do budúcnosti. Žalobca poukázal na
to, že extrémnemu následku v podobe zmrzačenia života maloletého dieťaťa musí zodpovedať extrémny

dôsledok. Ak žalobcovi vznikla povinnosť poskytnúť poškodenému odškodnenie, fakticky v extrémnej
výške, niet právneho ba ani morálneho dôvodu nepreniesť na žalovaného, konajúceho protiprávne toto
bremeno v podobe plnej (extrémnej) náhrady poistného plnenia uložiť.

14. Žalobca v odvolaní uviedol, že pokiaľ ide o ust. § 826 Občianskeho zákonníka, zastáva názor, že

pre komplexnosť právnej úpravy povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla obsiahnutej v zákone č. 381/2001 Z. z. je použitie tohto ustanovenia z
jeho aplikácie vylúčené, vzhľadom na závažnosť okolností prejednávaného prípadu, nemožno dospieť k
záveru, že primeranou náhradou je náhrada na úrovni 50 % poskytnutého poistného plnenia. Žalovaný
svojim konaním v podstate dal najavo, že nemá úctu k ľudskému životu a jediné, čo ho zaujíma, je

jeho vlastný prospech. Pokiaľ ide o samotného žalovaného je to osoba, ktorá má výrazné sklony konať
protizákonne (opakované páchanie priestupkov a trestnej činnosti), čo svedčí o jeho nepoučiteľnosti. O
nerešpektovaní zákonov u žalovaného svedčí aj skutočnosť, že žalovaný v prejednávanej veci klamal,
keď súdu tvrdil, že dopravnú nehodu ohlásili členovia osádky jeho vozidla. Zároveň žalobca poukázal
na to, že rozsudok súdu prvej inštancie predstavuje z hľadiska jeho dopadu veľmi nešťastný a negatívny

precedens, ktorý môže vo svojich dôsledkoch v prípadoch závažných poistných udalostí ako je táto -
bez možnosti ich plnej náhrady voči poistenému, viesť k narušeniu či deštrukcii plnenia funkcie poistenia
zodpovednosti za škodu.

15. Žalobca v doplnenom odvolaní uviedol, že v § 12 ods. 2 písm. a) Zákona o povinnom zmluvnom

poistení je upravený nárok poisťovateľa na náhradu poistného plnenia voči poistenému, pokiaľ viedol
motorové vozidlo pod vplyvom návykovej látky, teda § 826 OZ nemožno aplikovať v prípadoch, ktoré
sú upravené v samostatnom zákone, a teda záver súdu je v tomto smere nesprávny. Ustanovenie § 12
taxatívne vymedzuje porušenia, ktoré zakladajú nárok poisťovateľa na náhradu poistného plnenia voči
samotnému poistníkovi/poistenému, za ktorého takto škodu nahradil a zároveň umožňuje uplatnenie si

plnej výšky náhrady vyplateného plnenia resp. jej časti, čo však ponecháva na rozhodnutie poisťovateľa.
Zároveň žalobca poukázal na to, že uplatnenie výšky sa spravidla spravuje tým, ktorú povinnosť poistený
porušil a aká je miera spoločenskej závažnosti jeho konania. Zníženie náhrady by bolo odôvodnené
napr. v prípade porušenia povinností keď poistník je v omeškaní s platením poisteného, , avšak nie je
namieste, keď ide o porušenie zásadnej povinnosti, ktorej nesplnenie je postihované v rámci predpisov

trestného práva možnosťou uloženia trestu odňatia slobody a žalovanému aj trestu, ktorým je odňatie
slobody nepodmienečne.

16. Žalobca ani žalovaný sa k odvolaniam protistrany nevyjadrili.17. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku ( ďalej len CSP), ktorý
nadobudol účinnosť 1. júla 2016, platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania

začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

18. V súlade s § 61 CSP stranami v konaní sú žalobca a žalovaný, preto odvolací súd namiesto
pôvodného označenia účastníkov navrhovateľ a odporca, ich označuje žalobca a žalovaný.

19. Krajský súd ako súd odvolací ( § 34 CSP ), preskúmal vec v rozsahu podľa § 379, 380 CSP,
bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v súlade
s § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne.

20. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní veci

sa zaoberal len námietkami žalobcu a žalovaného uvedenými v odvolaniach a procesným postupom
okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

21. Podľa § 387 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

22. Odvolací súd v konaní súdu prvej inštancie nezistil vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok.

23. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

24. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia v napadnutej
časti. V súdenej veci nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozhodnutia súdu

prvej inštancie, v ktorom súd venoval náležitú pozornosť zisteniu všetkých rozhodných skutočností,
dostatočne zistil skutkový stav a mal spoľahlivé a dostatočné podklady pre rozhodnutie o veci. Dôvody,
pre ktoré tak urobil, rozobral v odôvodnení rozhodnutia S týmito dôvodmi sa v celom rozsahu stotožňuje
aj odvolací súd a v podrobnostiach na ne odkazuje.

25. Odvolania účastníkov nepoukazujú na žiadne také dôvody, ktoré by podmieňovali zmenu
rozhodnutia.

26. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd, vzhľadom na odvolacie
dôvody udáva, že súd prvej inštancie v súlade s § 153 ods. 1 OSP rozhodol na základe zisteného

skutkového stavu, skutkový stav subsumoval pod správnu normu hmotného práva, ktorú správne
interpretoval.

27. Predmetom konania je nárok uplatnený žalobcom (poisťovateľom) proti poistenému, ktorý nie
je poistníkom, na náhradu poistného plnenia, ktoré za neho vyplatil z dôvodu škody spôsobenej

prevádzkou motorového vozidla, z dôvodu, že žalovaný porušil povinnosť ohlásiť dopravnú nehodu
podľa osobitného predpisu v súlade s § 12 ods. 2 písm. f) zák. č. 381/2001 Z. z.. V súlade s § 12 ods. 3
zák. č. 381/2001 Z. z, výška náhrady poistného plnenia alebo jej časti, na ktorú vznikne poisťovateľovi
nárok podľa odseku 1 alebo 2, nesmie presiahnuť úhrn poistných plnení, ktoré poisťovateľ vyplatil z
dôvodu poistnej udalosti.

28. Medzi účastníkmi bolo nesporné, že došlo k poistnej udalosti v príčinnej súvislosti s konaním
žalovaného, ktorý bol v súvislosti s poistnou udalosťou aj uznaný za vinného z trestného činu ublíženia
na zdraví a z trestného činu neposkytnutia pomoci. Medzi účastníkmi bolo tiež nesporné, že žalobca
vyplatil poškodenému plnenie. Nebola rozporovaná ani výška plnenia.

29. Žalovaný v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci. Neuznával právny základ nároku
uplatneného žalobcom, nakoľko neboli splnené zákonné predpoklady na uplatnenie regresného nároku
od žalovaného v zmysle ust. § 12 ods. 2 písm. f) zák. č. 381/2001 Z. z. z dôvodu, že z vykonanéhodokazovania bolo preukázané, že žalovaný bol po nehode v takom šoku, v zlom psychickom a fyzickom
rozložení, že nebol schopný komunikovať, urobiť akékoľvek racionálne rozhodnutie, a teda nedošlo
k porušeniu povinnosti podľa § 51 ods. 3 zák. č. 315/1996 Z. z., nemožno mu pripísať porušenie

povinností, lebo ohlásenie dopravnej nehody žalovaným bolo absolútne nemožné, preto nemožno voči
nemu uplatňovať regres.

30. Žalobca považoval za nesprávny záver súdu, keď súd žalovaného zaviazal len k čiastočnej náhrade
poistného plnenia.

31. Súd prvej inštancie správne právne posúdil vec a na daný skutkový stav aplikoval správne
ustanovenie zákona § 12 ods. 2 zák. písm. f) č. 381/2001 Z. z.. Predmetná právna úprava, pokiaľ ide
o samotnú výšku plnenia neupravuje, na základe ktorého porušenia povinnosti v akej výške je povinný
ten, voči ktorému vznikol nárok na náhradu poistného plnenia, nahradiť finančné prostriedky, ktoré
uhradil žalobca z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V konaní bolo nesporne

preukázané a súd prvej inštancie to aj konštatoval, že žalovaný porušil povinnosť ohlásiť dopravnú
nehodu podľa osobitných predpisov. Tvrdenie žalovaného, že túto povinnosť si splnil a dopravnú nehodu
ohlásil, nebolo preukázané jednak v tomto konaní a ani v trestnom konaní. Bolo na žalovanom predložiť
- navrhnúť dôkazy, na základe ktorých by táto skutočnosť bola preukázaná. Z ním navrhnutých dôkazov
a vykonaných dôkazov toto jeho tvrdenie preukázané nebolo a súd prvej inštancie ani nezistil okolnosti,

ktoré by preukázali splnenie povinnosti, resp. že by splnenie tejto povinnosti bolo pre žalovaného
nemožné. Takouto skutočnosťou nemôže byť ani skutočnosť, že žalovaný tvrdil, že bol v stave, ktorý
mu znemožňoval splniť si povinnosť ohlásiť dopravnú nehodu. Žalovaný a aj jeho spolujazdci vedeli,
že spôsobili dopravnú nehodu, napriek tomu žalovaný pokračoval v jazde, keď vzhľadom na skutkové
okolnosti bolo jeho základnou (ľudskou) povinnosťou poskytnúť pomoc a ohlásiť dopravnú nehodu.

Žalovaný bol odsúdený za trestný čin neposkytnutia pomoci, ním tvrdená skutočnosť, že bol mimo, a
teda bolo absolútne nemožné splniť povinnosť z vykonaného dokazovania nebola preukázaná, žalovaný
nebol zranený, bol schopný ďalej šoférovať, pričom najjednoduchšie bolo zastaviť a pomôcť aspoň
nahlásenímdopravnejnehody.Atedazáversúduprvejinštancieotom,žežalovanémuvzniklapovinnosť
v súlade s § 12 ods. 2 písm. f) zák. č. 381/2001 Z. z., je správny.

32. Správny je aj záver súdu prvej inštancie, pokiaľ vychádzal z príslušných ustanovení zákona - §
12 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z. z., že rozsah plnenia sa necháva na posúdení. Zákon neuvádza, že
výšku rozsahu plnenia určuje poisťovateľ. Nesprávny je potom záver žalobcu, že je len na ňom, v
akej výške túto náhradu určí. Žalobca toto tvrdenie a právny záver nijakým spôsobom nezdôvodnil

a z predmetného ustanovenia zákona takýto záver ani nevyplýva. A teda správne súd prvej inštancie
vyhodnotil, že posúdenie výšky náhrady je na posúdení súdu. Samotné ustanovenie zákona pre
jednotlivé porušenia povinností uvedené v § 12 ods. 2 psím. a) až h) jednotne upravuje, že vzniká
nárok na náhradu poisteného plnenia alebo jeho časti, teda toto ustanovenie neuvádza, že by mal
poisťovateľnároknanáhradupoistnéhoplneniavplnomrozsahu,zatúktorú skutkovúpodstatuuvedenú

v jednotlivých písmenách predmetného odseku. Ak súd prvej inštancie podporne vychádzal pri úvahe
o výške náhrady z ustanovenia § 826 Občianskeho zákonníka nemožno to považovať za nesprávne, z
dikcie tohto zákonného ustanovenia možno vyvodiť to, že poistiteľ nemôže požadovať od poisteného
náhradu celého plnenia ak poistený spôsobí škodu následkom požitia alkoholu alebo návykových látok,
poistiteľ má proti nemu právo na primeranú náhradu.

33. Primeranosť náhrady je treba vždy posúdiť v závislosti na skutkových okolnostiach tej ktorej veci,
pričompotomobdobnetrebaposudzovaťajnárokvyplývajúciz§12ods.2zák.č.381/2001.Spôsobenie
škody vedením motorového vozidla pod vplyvom návykovej látky je ešte závažnejším porušením zákona
ako bolo v tomto prípade. Nárok na náhradu môže tiež vzniknúť porušením aj viacerých skutkových

okolností uvedených v § 12 pod písm. a) až h) zák. č. 381/2001 Z. z., a teda súd prvej inštancie správne
skúmal primeranosť náhrady v závislosti od tej skutočnosti, že žalobca mal nárok na náhradu v súvislosti
s tým, že žalovaný porušil povinnosť ohlásiť dopravnú nehodu podľa osobitného predpisu (čo neurobil).
Pokiaľ ide o skutočnosti, ktoré namietal žalobca v odvolaní, kde poukazoval na následky dopravnej
nehody ako aj osobu žalovaného, odvolací súd zdôrazňuje, že toto bolo posudzované v trestnom konaní,

žalovaný spáchal trestný čin ublíženia na zdraví a neposkytnutia pomoci. Nárok uplatnený žalobcom
vznikol len na základe porušenia povinnosti žalovaného ohlásiť dopravnú nehodu. Ustanovenie § 12
ods. 2, písm. a) až h) zák. č. 381/2001 Z. z., ako predpoklad vzniku na náhradu neuvádza spáchanie
trestného činu, teda ak by žalovaný spáchal trestný čin, ale neporušil povinnosti uvedené v § 12 ods.2 zák. č. 381/2001 Z. z., nevznikol by žalobcovi nárok na náhradu. V súvislosti s porušením povinnosti
ohlásiť dopravnú nehodu, ktorá bola poistnou udalosťou, žalobca ani netvrdil, že by došlo k zvýšeniu
vzniku škody a v akom rozsahu a že by to malo vplyv na výšku poistného plnenia. Odvolanie žalobcu

vzhľadomnadôvodyvňomuvedené,nemajúzanásledoknesprávnosťrozhodnutiasúduprvejinštancie,
pokiaľ súd znížil náhradu.

34. Na základe uvedeného odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý správne zistil
skutkový stav, vyvodil z neho správne právne závery a aplikoval správne právny predpis.

35. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1, 2, 262 ods. 1 CSP. Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci,
žalobca ani žalovaný neboli v odvolacom konaní úspešní, a preto im odvolací súd nepriznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania.

36. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania, t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpisu uvedie, tiež proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).