Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. marec 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 2To/8/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5614010071
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5614010071.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Urbanovej a sudcov JUDr.

Evy Kyselovej a JUDr. Pavla Polku na verejnom zasadnutí konanom dňa 15. marca 2017 v Žiline, o
odvolaní obžalovaného Ing. V. O. proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 1T/28/2014
zo dňa 14.9.2016, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn.
1T/28/2014 zo dňa 14.9.2016.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

obžalovaného Ing. V. O., nar. XX.X.XXXX v Y. W., trvale bytom
X. X. XX, okr. Y. W.,

u z n á v a z a v i n n é h o , ž e :

po tom, ako mu na základe trestného rozkazu Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 28.11.2012,
sp.zn. 1T/132/2012, právoplatného dňa 22.12.2012, ktorým bol odsúdený za prečin krádeže podľa

§ 212 ods. 2 písm. d) Trestného zákona, v zmysle ustanovenia § 13a ods. 1 písm. d/ zákona č.
369/1990 Zb. o obecnom zradení, v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o obecnom zradení“),
zanikol mandát starostu, do 12.8.2013 protiprávne pokračoval v jeho výkone a využíval oprávnenia
prináležiace starostovi obce v zmysle ustanovenia § 13 ods. 4 zákona o obecnom zriadení, čím
neoprávnene zasahoval do výkonu právomoci a pôsobnosti obce Demänovská Dolina, IČO: 00315168,
okres Liptovský Mikuláš, a v tejto súvislosti poberal plat starostu obce vo výške najmenej 1.537,51 Eur
mesačne, v zmysle § 1 zákona č. 253/1994 Z.z. o právnom postavení a platových pomeroch starostov
obcí a primátorov miest, v znení neskorších predpisov, čím obci Demänovská Dolina spôsobil škodu vo

výške najmenej 11.365,08 Eur,

t e d a

na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že využil niečí omyl a spôsobil tak na cudzom majetku
väčšiu škodu,

č í m s p á c h a l

prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.

Z a t o s a o d s u d z u j e

podľa § 221 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., § 56 ods. 1 Tr. zák. na peňažný trest vo výmere 2.000,

- (dvetisíc) Eur.Podľa § 57 ods. 3 Tr. zák. pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, u
s t a n o v u j e náhradný trest odňatia slobody na 6 (šesť) týždňov.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný Ing. V. O. uznaný vinným z prečinu podvodu podľa § 221 ods.
1, 2 Tr. zák. a z pokračovacieho prečinu poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. 1, 2 písm. c)
Tr. zák. na tom skutkovom základe ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Za tieto
prečiny mu bol podľa § 221 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 4 Tr. zák., § 37 písm. h) Tr. zák. a § 41 ods.
1 Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 28 mesiacov. Podľa § 51 ods. 1 Tr. zák.
za podmienok uvedených v § 49 ods. 1 Tr. zák., výkon tohto trestu bol obžalovanému podmienečne

odložený a zároveň mu bol uložený probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe. Podľa § 51
ods. 2 Tr. zák. mu bola ustanovená skúšobná doba na 2 a pol roka a podľa § 51 ods. 4 Tr. zák. mu bola
uložená povinnosť spočívajúca v príkaze podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom
alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný, a to bezprostredne po jeho vyhlásení na hlavnom
pojednávaní. Podaním, ktoré bolo okresnému súdu doručené dňa 1.12.2016, odvolanie písomne
odôvodnil. Prostredníctvom obhajcu vytýkal obžalobe, že nemá náležitosti požadované ustanovením §
235 Tr. por. Podľa tohto ustanovenia je nevyhnutné, aby v obžalobe vyjadrená skutková veta obsahovala
relevantné údaje, ktoré odôvodňujú použitú právnu kvalifikáciu konania obvineného. Skutková veta musí

byť svojim konkrétnym obsahom v súlade s právnou vetou obžaloby a všetkými jej znakmi. Skutkovú
podstatu trestných činov, pre ktoré bola na neho podaná obžaloba, t.j. prečinu podvodu podľa § 221
ods. 1, 2 Tr. zák. a prečinu poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. 1, 2 písm. c) Tr. zák. v
spojení so znením § 128 ods. 1 Tr. zák. možno naplniť jedine tým, že páchateľ uvedených trestných
činov využije niečí omyl alebo iného uvedie do omylu. Zo skutkovej vety obžaloby, ktorá bola na neho

podaná nijako neplynie, že by mal svojim konaním vytvoriť omyl, či omyl využiť, ani to, kto by sa mal
v prípadnom omyle nachádzať, či byť do omylu uvedený. Na základe týchto okolností nie je možné
skutok opísaný v obžalobe kvalifikovať ako trestný čin podvodu a ani ako trestný čin poškodzovania
cudzích práv. Je neprijateľným, aby náležitosti skutkovej vety obžaloby dopĺňal až odsudzujúci rozsudok
okresného súdu svojim odôvodnením, v rámci ktorého súd uviedol, že obžalovaný mal uvádzať do

omylu obec a jej občanov tým, že zatajoval existenciu právoplatného trestného rozkazu ako titulu
brániacemu mu vykonávať post starostu obce a tiež svojimi tvrdeniami, že vo veci boli podávané
opravné prostriedky, protesty, atď. Takýto úsudok súdu o „uvádzaní do omylu" je pritom nesprávnym a
arbitrárnym, nakoľko nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. O právoplatnom trestnom rozkaze mali
poslanci obce vedomosť z anonymu, ktorý im bol doručený spoločne s predmetným trestným rozkazom

s vyznačenou doložkou právoplatnosti, a tiež z reportáže TV Markíza spracovanej G. J.. Na základe
uvedeného vedomosťou o jeho právoplatnom odsúdení disponovali nielen poslanci obce, občania obce
Demänovská Dolina, ale i občania celého Slovenska. Záver súdu o tom, že mal uvádzať občanov
obce do omylu bol vyslovený bez toho, aby súd v tomto smere vykonal nejaký dôkaz. Rovnako je
neakceptovateľné aj konštatovanie súdu, že mal obec a jej obyvateľov uvádzať do omylu i svojimi

tvrdeniami, že vo veci boli podávané opravné prostriedky. Sám súd totiž v odôvodnení svojho rozsudku
uvádza, že z vykonaných dôkazov plynie, že podal voči trestnému rozkazu odpor, voči rozhodnutiu o
odpore sťažnosť, a proti rozhodnutiu o sťažnosti dovolanie. Odpor, sťažnosť, ako i dovolanie predstavujú
v trestnom konaní opravné prostriedky. V ďalšej časti odvolateľ namietal skutkovú vetu obžaloby, ktorá
je zjavne nelogická. V zmysle tejto mu je kladené za vinu, že mal výkonom mandátu starostu po jeho

zániku neoprávnene zasahovať do výkonu právomoci a pôsobnosti orgánov obce, najmä obecného
zastupiteľstva. Vágnosť a miera abstraktnosti tejto skutkovej vety mu upiera právo na reálnu obhajobu
a kvalifikovanú obranu, pretože z tejto skutkovej vety nie je zistiteľné a nedá sa identifikovať do akých
konkrétnych právomocí a pôsobnosti orgánov obce mal zasahovať. Uvedené tak opätovne nerešpektuje
§ 235 Tr. por. Ak by totiž vedel konkrétne do akých právomocí, ktorého orgánu obce zasahoval, mohol

by posúdiť, či takéto právomoci vôbec danému orgánu patria a následne i to, či do takýchto právomoci
i zasiahol. Odvolateľ namietal i správnosť právnej vety obžaloby ustanovenia § 375 ods. 1, 2 písm.
c) Tr. zák., ktoré ustanovenie možno naplniť dvoma spôsobmi, a to buď uvedením do omylu alebo
využitím omylu. Absencia presnej kvalifikácie skutku mu znemožnila zaujať obhajobné stanovisko ku
takejto kvalifikácii. Odvolateľ následne citoval článok 4 Protokolu 7 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, podľa ktorého nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konanípodliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený, alebo odsúdený
konečným rozsudkom podľa zákona a Trestného poriadku tohto štátu. Dlhodobo nemenná judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k článku 4 Protokolu č. 7 Dohovoru dopadá tak na činy

kvalifikované vnútroštátnym právom ako trestné činy, tak i na činy ním kvalifikované ako priestupky,
prípadne iné správne delikty, a výnimočne i disciplinárne delikty. Európsky súd pre ľudské práva sa
nepriklonil k záveru, že zákaz ne bis in idem je obmedzený len na trestné konanie, keďže z hľadiska
uplatnenia tejto zásady označil za rozhodujúcu totožnosť skutku, a nie totožnosť právnej kvalifikácie.
V tejto súvislosti odvolateľ argumentoval tým, že rozhodnutím Obvodného úradu Liptovský Mikuláš zo

dňa 22.8.2013, bol v správnom konaní právoplatne uznaný za vinného zo spáchania priestupku proti
poriadku v správe podľa § 21 ods. 1 písm. g) Zákona o priestupkoch, ktorého skutkovú podstatu naplnil
tým, že napriek tomu, že mu v zmysle § 13a ods. 1 písm. d) zákona SNR č. 369/1990 Z.z. zanikol
právoplatným odsúdením za úmyselný trestný čin mandát starostu obce Demänovská Dolina dňom
22.12.2012, vykonával funkciu starostu obce do dňa 12.8.2013. Skutok uvedený v obžalobe prokurátora
Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš zo dňa 5.3.2014 znie v zásade rovnako. Zo skutkovej vety

obžaloby jasne plynie, že mu je kladené za vinu správanie pozostávajúce z toho, že i po zániku jeho
mandátu starostu v dôsledku právoplatného trestného rozkazu Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo
dňa 28.11.2012 s vyznačenou doložkou právoplatnosti dňom 22.12.2012, ktorým bol odsúdený za
prečin krádeže do 12.8.2013, protiprávne pokračoval v jeho výkone a využíval oprávnenia prináležiace
starostovi obce. V tejto súvislosti odvolateľ vyslovil presvedčenie, že vydaniu napadnutého rozsudku od

počiatku bránila procesná prekážka zásady ne bis in idem. Okrem uvedeného obžalovaný tvrdil a tvrdí,
že vo veci vedenej pod sp.zn. 1T/132/2012 mu nikdy nebol doručený trestný rozkaz do vlastných rúk,
v dôsledku čoho nemôže byť právoplatný. Napriek tomu, že opakovane požadoval vykonať znalecké
dokazovanie v odbore grafológia zamerané na posúdenie pravosti podpisu, uvedené súd neakceptoval.
Pravosťpodpisunebolaobjektívnenikdyposúdenáanikvalifikovanepreukázaná.Vzhľadomnauvedené

odvolateľ navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a jeho spod obžaloby
oslobodil alebo, aby napadnutý rozsudok zrušil a trestné konanie zastavil.

Podaním, ktoré bolo Okresnému súdu Liptovský Mikuláš doručené 15.12.2016, sa k odvolaniu
obžalovaného vyjadril prokurátor. V týchto písomných dôvodoch rozporoval tvrdenie odvolateľa o tom,

že obžaloba nespĺňa náležitosti ustanovenia § 235 písm. d) Tr. por. Podľa názoru prokurátora zo
skutkovej vety obžaloby vyplýva kde, kedy a akým spôsobom mal byť skutok obžalovaným spáchaný
s tým, že tento je dostatočne konkrétny, ktorá skutočnosť vylučuje jeho zámenu so skutkom iným. Z
formulácie skutkovej vety je evidentné, že obžalovaný si protiprávne prisvojil oprávnenia pravidelne
spájané s výkonom mandátu starostu obce. Bez právneho titulu poberal plat starostu obce a vo vzťahu

k obecnému zastupiteľstvu sa vydával za starostu obce, hoci mal vedomosť, že toto postavenie mu
už nepatrí, nakoľko mandát starostu obce mu zanikol s poukazom na znenie § 13a ods. 1 písm.
d) zákona č. 369/1990 Zb. Namietal tiež závery obhajcu obžalovaného, že skutková veta obžaloby
je vágnou a nelogickou. Dal do pozornosti oprávnenia starostu obce vyplývajúce predovšetkým zo
znenia § 13 ods. 4 písm. a), ods. 6 Zákona o obecnom zriadení, ktoré je oprávnený v aplikačnej praxi

uplatňovať výlučne starosta obce a nie osoba, ktorá sa za neho po zániku mandátu iba vydáva. Pri
skutku právne kvalifikovanom ako pokračovací prečin poškodzovania cudzích práv podľa § 375 Tr. por.
v paragrafovanom označení skutku pri odseku 1 nie je vyznačené písmeno b). Podľa prokurátora ide
o zrejmú chybu v písaní, ktorá je odstránená formuláciou právnej vety. V súvislosti s priestupkovým
konaním vedeným proti obžalovanému prokurátor upozornil na skutočnosť, že skutok, o ktorom sa v

tomto priestupkovom konaní konalo a rozhodlo bol subsumovaný pod znenie § 21 ods. 1 písm. g)
zákona č. 372/1990 Zb., a jeho páchateľ bol v priestupkovom konaní postihnutý za to, že sa úmyselne
neoprávnene vydával za verejného činiteľa, nie však za to za čo bola na neho v trestnom konaní
podaná obžaloba, teda za poberanie platu starostu obce bez právneho titulu (prečin podvodu podľa §
221 ods. 1, 2 Tr. zák.), a za protiprávne zásahy do právomocí a pôsobnosti obce Demänovská Dolina

(pokračovací prečin poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. 1 písm. b/, ods. 2 písm. c/ Tr.
zák.). Akékoľvek úvahy nad prípadným uplatnením zásady „ne bis in idem" považuje prokurátor v danej
veci za nemožné. Posúdenie pravosti podpisu obžalovaného na doručenke preukazujúcej oznámenie
súdneho rozhodnutia v inej jeho trestnej veci, nemôže byť predmetom dokazovania v trestnej veci,
v ktorej sa aktuálne vedie proti nemu trestné stíhanie. Otázkou právoplatnosti trestného rozkazu vo

veci sp.zn. 1T/132/2012 sa na popud samotného obžalovaného zaoberali všeobecné súdy Slovenskej
republiky všetkých inštancií so záverom, že predmetné súdne rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
dňom 22.12.2012. Vzhľadom na uvedené považuje prokurátor odvolanie obžalovaného za nedôvodné,rozsudok okresného súdu za zákonný, a preto navrhol, aby opravný prostriedok podaný obžalovaným
bol podľa § 319 Tr. por. zamietnutý.

Krajský súd na podklade odvolania podaného obžalovaným, po zistení, že v predmetnej veci niet
zákonného dôvodu na postup podľa § 316 Tr. por., preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Pri
preskúmaní prihliadal i na chyby, ktoré síce odvolaním neboli vytýkané, ale sú takej povahy, že by
mohli byť dôvodom na podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Následne zistil, že odvolanie

obžalovaného bolo podané v zákonom stanovenej lehote, oprávneným subjektom a je dôvodné.

Pri plnení prieskumnej povinnosti krajský súd zistil, že okresný súd v rámci procesného postupu
rešpektoval a dodržal všetky základné zásady trestného konania uvedené v ustanovení § 2 Tr. por.,
najmä zásadu zákonného trestného procesu podľa § 2 ods. 7 Tr. por., zásadu práva na obhajobu podľa
§ 2 ods. 9 Tr. por., zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 Tr. por. i zásadu rovnosti

strán (kontradiktórnosti) podľa § 2 ods. 14 Tr. por. Okresný súd po vykonanom dokazovaní na hlavnom
pojednávaní, vyhodnotení a posúdení dôkazného stavu ustálil vo výroku o vine svojho rozsudku priebeh
skutkového deja zodpovedajúci všetkým vykonaným dôkazom. Výsledky vykonaného dokazovania v
predloženej veci vyznievajú jednoznačne a tvoria úplne ucelenú usvedčujúcu dôkaznú reťaz, z ktorej
možno vyvodiť záver, že skutok popísaný vo výrokovej časti napadnutého rozsudku sa stal práve tak,

ako je uvedené v skutkovej vete, tento vykazuje znaky trestného činu a možno vyvodiť bezpečný záver,
že tento skutok spáchal práve obžalovaný Ing. V. O..

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil, ktoré
skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval

pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného Ing. V. O. a akými
právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení
zákona v otázke viny. Závery okresného súdu prezentované vo výrokovej časti rozsudku týkajúce sa
otázky viny obžalovaného, vysvetlenie týchto záverov v odôvodnení napadnutého rozsudku si krajský
súd v celom rozsahu osvojil, a preto v zásade na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa odkazuje.

Odôvodnenie rozsudku, pokiaľ ide o výrok o vine, teda učinil súd prvého stupňa v súlade s ustanovením
§ 168 Tr. por.

Pokiaľ ide o odvolanie obžalovaného Ing. V. O. je potrebné uviesť, že tento v podstate založil odvolanie
na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho

skutkovýmiaprávnyminámietkamisasúdprvéhostupňavodôvodnenínapadnutéhorozhodnutiariadne
vysporiadal a pri hodnotení dôkazov dôsledne postupoval podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich
na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu
jednotlivo,akoajvichsúhrneadospelklogickyodôvodnenýmskutkovýmzisteniam,pokiaľideokonanie
obžalovaného právne posúdené ako prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.

Skutočnosť, že odvolateľ Ing. V. O. a jeho obhajca sa nestotožňujú so skutkovými a právnymi názormi
súdu prvého stupňa ohľadom tohto skutku nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti záverov vyslovených okresným súdom. V tejto súvislosti je potrebné odvolateľa
upozorniť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú

námietku alebo argument uvedený v odvolaní, ale iba na tie námietky a argumenty, ktoré majú
rozhodujúci význam a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia. V dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria
jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové
a právne závery súdu prvého stupňa pokiaľ ide o skutok právne kvalifikovaný ako prečin podvodu.

Rovnako je potrebné odvolateľa upozorniť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v
konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Tiež
treba poznamenať, že právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania
pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami
a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob

hodnoteniavykonanýchdôkazovaaksaneriadijejvýkladomvšeobecnezáväznýchprávnychpredpisov.

Krajský súd opakovane uvádza, že súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré
obžalovaného Ing. V. O. zo spáchania skutku popísaného vo výrokovej časti napadnutého rozsudkuusvedčujú. Pri hodnotení dôkazov dôsledne postupoval podľa § 2 ods. 12 Tr. por., podľa ktorého k
správnym a úplným skutkovým zisteniam dôjde súd nielen vtedy, keď vykoná všetky dosiahnuteľné
dôkazy, ale ich tiež tak v jednotlivostiach, ako aj v ich súhrne správne zhodnotí. V súlade s uvedeným

hodnotilvýpovedevšetkýchsvedkov,ichhodnovernosťidôkaznúsiluajehoprávnyzáver,žeobžalovaný
Ing V. O. konaním popísaným vo výrokovej časti napadnutého rozsudku naplnil znaky skutkovej podstaty
prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. je správny a zodpovedá zákonu.

Naproti tomu s argumentmi obžalovaného prezentovanými prostredníctvom obhajcu v odvolaní o

porušení zásady „ne bis in idem" (nie dvakrát o tom istom) v súvislosti s právnym posúdením konania
obžalovaného ako pokračovací prečin poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. 1, ods. 2 písm.
c) Tr zák., (správne podľa § 375 ods. 1 písm. b/, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. - poznámka krajského súdu)
sa krajský súd stotožnil.

Odvolateľ namietal, že rozhodnutím Obvodného úradu Liptovský Mikuláš zo dňa 22.8.2013 bol v

správnom konaní právoplatne uznaný za vinného zo spáchania priestupku proti poriadku v správe podľa
§ 21 ods. 1 písm. g) Zákona o priestupkoch, ktorého skutkovú podstatu naplnil tým, že napriek tomu,
že mu v zmysle § 13a ods. 1 písm. d) Zákona SNR č. 369/1990 Z.z. právoplatným odsúdením za
úmyselný trestný čin dňom 22.12.2012 zanikol mandát starostu obce Demänovská Dolina, vykonával
funkciu starostu obce i naďalej a to až do dňa 12.8.2013. Podľa odvolateľa skutok uvedený v obžalobe

prokurátora zo dňa 5.3.2014 znie v zásade rovnako. Zo skutkovej vety obžaloby jasne plynie, že mu
je kladené za vinu správanie pozostávajúce z toho, že i po zániku jeho mandátu starostu v dôsledku
právoplatného trestného rozkazu Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 28.11.2012, ktorým bol
odsúdený za prečin, protiprávne až do 12.8.2013 pokračoval v jeho výkone a využíval oprávnenia
prináležiace starostovi obce.

Podľa názoru krajského súdu treba prisvedčiť odvolateľovi, že právoplatné rozhodnutie o priestupku
vydané Obvodným úradom Liptovský Mikuláš zo dňa 22.8.2013, ktorým bol Ing. V. O. okrem iného
uznaný vinným zo spáchania priestupku proti poriadku v správe podľa § 21 ods. 1 písm. g) Zákona o
priestupkoch zakladá prekážku veci rozsúdenej vo vzťahu k pokračovaciemu prečinu poškodzovania

cudzích práv podľa § 375 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. c) Tr. zák. Z opisu skutku uvedeného v rozhodnutí
o priestupku zo dňa 22.8.2013, právne kvalifikovanom ako priestupok proti poriadku v správe podľa § 21
ods. 1 písm. g) Zákona o priestupkoch, a jeho porovnaním s konaním uvedeným v obžalobe prokurátora
2Pv 488/13 zo dňa 5.3.2014 možno vyvodiť, že ide o skutok totožný, o ktorom už bolo rozhodnuté
v správnom konaní. Obžalovaný Ing. V. O. napriek tomu, že mu v zmysle § 13a ods. 1 písm. d)

Zákona SNR č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov zanikol mandát starostu
obce Demänovská Dolina, a to dňom 22.12.2012, následne až do dňa 12.8.2013 vykonával funkciu
starostu obce a využíval oprávnenia, ktoré mu neprináležali. Ako už bolo uvedené v predchádzajúcom
porovnaním konania Ing. V. O., za ktoré bol uznaný vinným v správnom konaní s konaním, pre ktoré bola
na neho podaná obžaloba a toto bolo kvalifikované ako prečin podľa § 375 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm.

c) Tr. zák. je zjavné, že ide o skutok totožný, o ktorom bolo už právoplatne rozhodnuté, a potom zakladá
prekážku veci rozsúdenej (rei iudicatae). Teda ak odvolateľ v odvolaní tvrdil, že vydaniu napadnutého
rozsudku bránila procesná prekážka zásady ne bis in idem (nie dvakrát o tom istom), jeho odvolacia
výhrada bola čiastočne dôvodná vo vzťahu ku skutku právne kvalifikovanom ako prečin poškodzovania
cudzích práv podľa § 375 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. c) Tr. zák. Pokiaľ ho obžaloba vinila i z ďalšieho

skutku, a to z prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 Tr. zák. k právnej kvalifikácii tohto skutku sa
odvolací súd vyjadril v predchádzajúcom a odvolateľa upozorňuje, že v tomto prípade nemôže ísť o
skutok totožný, pretože v tomto prípade jeho konanie bolo namierené proti majetku obce Demänovská
Dolina, ktorému subjektu spôsobil škodu najmenej 11.365,08 Eur.

Konanie obžalovaného Ing. V. O. potom krajský súd právne kvalifikoval len ako prečin podvodu podľa
§ 221 ods. 1, 2 Tr. zák. a skutok právne posúdený ako pokračovací prečin poškodzovania cudzích práv
podľa § 375 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. c) Tr. zák. z právnej kvalifikácie konania obžalovaného vypustil,
vzhľadom na to, že išlo o jednočinný súbeh.

Pri úvahách aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaného kvalifikované
akoprečinpodvodupodľa§221ods.1,ods.2Tr.zák.prizohľadneníjehozavinenia,následku,pohnútky,
osoby obžalovaného, jeho pomery a možnosť nápravy, pri nezistení poľahčujúcich a priťažujúcich
okolností, krajský súd uložil obžalovanému trest peňažný vo výmere 2.000,- Eur, eventuálne trestnáhradný na 6 týždňov. Takto uložený trest považuje krajský súd za spravodlivý a objektívny obraz
potrieb individuálnej a generálnej prevencie. Uložený peňažný trest v plnej miere zodpovedá závažnosti
spáchaného prečinu, spôsobu jeho vykonania a následkom. Zohľadňuje tiež možnosť nápravy a pomery

obžalovaného. Pri určení druhu trestu a výmery trestu odvolací súd postupoval podľa všeobecných
zásad ukladania trestov tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 34 ods. 4 Tr. zák.

S poukazom na uvedené krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.