Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. február 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Sžf/46/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3014200850
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Morava

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:3014200850.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Moravu a členov

senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Petry Príbelskej, PhD., v právnej veci žalobcu: UNIPRINT,
s.r.o. v likvidácii, so sídlom Nová 2419, Považská Bystrica, IČO: 31 603 947, zastúpeného advokátom
JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom so sídlom Gelnická 33, Košice, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 1100306/1/386973/2014/5193 zo dňa 28. augusta 2014, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k. 11S/30/2014-78 z 31. marca 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k. 11S/30/2014-78 zo dňa 31.

marca 2015 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
podľa § 250j ods. 1 O.s.p., ktorou žiadal súd o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
1100306/1/386973/2014/5193 zo dňa 28. augusta 2014, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu

Trenčín, pobočka Považská Bystrica č. 9312402/5/2243316/2014 zo dňa 27. mája 2014, ktorým bol
žalobcovi vyrubený rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2005 vo výške
6 115,38 € a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

2. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku okrem iného uvádza, že z rozsiahleho dokazovania, ktoré
vykonal správca dane je zrejmé, že konatelia dodávateľských spoločností nevykonávali žiadnu reálnu
činnosť, nedodali žiaden tovar a vystavovali len fiktívne faktúry za čo dostávali provízie. Ďalej krajský

súd uvádza, že O. A. sa zaoberal krátením dane, v rámci ktorej podpisoval pečiatkoval účtovné doklady,
za čo dostával dohodnutú províziu, na základe čoho si odberateľské spoločnosti dávali do nákladov
fiktívne doklady a na základe týchto dokladov si uplatňovali nadmerné odpočty, pričom tovar nebol nikdy
reálne dodaný. Zástupca dodávateľov S. E., ktorý zastupoval dodávateľov si nepamätal, kto ho na tieto
spoločnosti nakontaktoval, jeho úlohou bolo len tovar na určenom mieste vyložiť a zabezpečiť platbu a
ani nevystavoval účtovné doklady, pokyny ohľadom jednotlivých dodávok sprostredkovával S. E. O. A..
Konateľ žalobcu a jeho zamestnanci potvrdili iba to, že tovar, pôvod ktorého potvrdiť nemohol žiaden zo

svedkov žalobcovi osobne doručoval S. E..

3. Krajský súd uvádza, že správca dane sa dostatočne vysporiadal s odôvodnením rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Sžf/42/2012 zo dňa 18. júla 2013, ktorý bol záväzný presprávcu dane, keďže dôvodom nepriznania deklarovaných výdavkov nebola len samotná skutočnosť,
žeby faktúry nevystavili konatelia dodávateľov žalobcu. Svedecké výpovede zamestnancov žalobcu nie
sú v rozpore s výpoveďami konateľov dodávateľských spoločností, pretože z výpovedí zamestnancov

žalobcu vyplýva, že tovar neznámeho pôvodu žalobcovi osobne doručoval S. E..

4. Podľa názoru krajského súdu sa nárok žalobcu na uznanie uplatnených výdavkov viaže na splnenie
podmienky, že 1. musí ísť o výdavok na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne
vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka a zároveň 2. musí ísť o výdavok

dostatočne preukázaný. Zákonodarca teda požaduje, aby daňovník, ktorý nárok na uznanie výdavkov
uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré sú pre uplatnenie tohto nároku zákonom stanovené.
Pokiaľsidaňovníkuplatňujenároknauznanieuplatnenýchvýdavkov(nazákladedodávateľskejfaktúry),
ktoré vynaložil na úhradu tovarov a služieb, musí byť schopný preukázať nielen vecnú súvislosť úhrady
za tovary a služby s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov, ale tiež to, že tento tovar bol
reálne dodaný a služby boli reálne uskutočnené, a to práve osobou (dodávateľom) uvedenou na faktúre.

Samotné faktúry a doklady o ich úhrade sú síce formálnou podmienkou uznania daňových výdavkov, nie
sú však postačujúcou podmienkou pre priznanie daňových výdavkov, pokiaľ nie sú odrazom reálneho
plnenia. Technicky je totiž možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to,
či takéto plnenie bolo skutočne poskytnuté a rovnako je technicky možné previesť akékoľvek peňažné
prostriedky na akýkoľvek účet, t. j. predstierať zaplatenia vystavených faktúr bezhotovostným prevodom

na účet dodávateľa.

5. Krajský súd konštatuje, že predmetné faktúry od spoločností IXUS, s.r.o., TINGO, s.r.o., FARAÓN,
s.r.o. sú fiktívnymi výdavkami, ktoré neodrážajú reálne plnenie a preto tieto faktúry nemohli byť uznané
ako daňové výdavky, nakoľko nespĺňajú podmienky ustanovené v § 2 písm. i/ a § 21 ods. 1 veta prvá

zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z
príjmov").

6. Rozhodnutie o trovách konania krajský súd odôvodnil podľa § 250k ods. 1 O.s.p..

II.

7. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak,
že rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie prvostupňového orgánu zrušiť a vrátiť vec žalovanému na
ďalšie konanie. Žalobca podal odvolanie z dôvodu, že krajský súd vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

8. Žalobca argumentuje tým, že krajský súd pri svojom argumentovaní pôsobí jednostranne,
neobjektívne, pretože berie na zreteľ iba len časť možných argumentov. Konkrétne žalobca uvádza,
že fiktívnosť dokladov a tým aj daňových výdavkov krajský súd nespája s neexistenciou tovaru,

ale so spochybnením osôb dodávateľov, čo je v rozpore s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn.
4Sžf/42/2012, pretože neuznanie výdavkov nie je možné dôvodiť okolnosťami, ktoré pre uznanie
daňového výdavku nie sú samé osebe rozhodujúce. Daňové orgány sa nezaoberali tým, či výdavky
smerovali k dosiahnutiu, zabezpečeniu a udržaniu príjmov, čo je tiež v rozpore s rozsudkom Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 4Sžf/42/2012. Žalobca uvádza, že daňové orgány konali v rozpore s § 3 ods. 3 zákona

č. 563/2009 Z.z. o správe daní v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“). Tým, že
S. E. zastupoval dodávateľské spoločnosti na základe splnomocnenia a dodal tovar, je zrejmé, že
tovar pochádzal od dodávateľských spoločností. Čo sa týka možnosti vyhotovenia akéhokoľvek dokladu
pre priznanie daňových výdavkov žalobca uvádza, že dokázať, že neboli vyhotovené na predstieranie
posúva jeho dôkazné bremeno do abstraktnej roviny, ktoré sa nedá splniť. Žalobca hodnotí rozsudok

krajského súdu na viacerých miestach rozporný, čím sa stáva nepreskúmateľným pre nezrozumiteľnosť
alebo pre nedostatok dôvodov.

III.

9. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadril.

IV.10. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§10 ods. 2 O.s.p., § 246c ods. 1 veta prvá
O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní,
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.) apo tom, ako bolo oznámené

verejné vyhlásenie rozhodnutia na úradnej tabuli najvyššieho súdu a na jeho internetovej stránke
www.nsud.sk pre O. A..

21. Tieto jednotlivé zistenia sú neobmedzujú len na nevystavenie faktúr konateľmi dodávateľských
spoločností. V prospech žalobcu by mohli svedčiť výpovede zamestnancov žalobcu, ktorý potvrdili,
že tovar osobne doručil S. E.. Uvedené však nedokazuje pôvod tovaru resp. či bol tovar dodaný
od dodávateľských spoločností. V praxi by mohla nastať situácia, že daňové subjekty by si mohli
uplatňovať daňové výdavky len na základe skutočnosti, že nejaký tovar im bol dodaný bez toho, aby

preukázali, že tovar pochádza od subjektov uvedených na faktúrach a bez toho, aby došlo k finančným
transakciám medzi odberateľom a dodávateľom. To znamená, že pomerne ľahko by sa vytvárali
fiktívne daňové výdavky. Taktiež aj vystavenie faktúry je relatívne ľahko sfalšovateľné. Vyberanie
peňazí z firemných účtov a realizovanie obchodných transakcií sú dve odlišné veci, ktoré sa nemôžu
stotožňovať a vyberanie peňazí nie je prejavom vykonávania podnikateľskej činnosti. V súvislosti s
uvedenými zisteniami možno konštatovať, že daňové výdavky neboli uznané, pretože neboli vynaložené

na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, resp. že nebola rešpektovaná časová a
vecná súvislosť v danom zdaňovacom období. Na základe uvedeného Najvyšší súd uvádza, že krajský
súd, prvostupňový aj druhostupňový správny orgán sa dostatočne vysporiadali s odôvodnením rozsudku
NS SR sp.zn. 4Sžf/42/2012 zo dňa 18.07.2013.

22. Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a
služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami
nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej
uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného
dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový

subjekt je oprávnený uplatniť si daňové výdavky. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci
naurčitéplneniebezohľadunato,čitakétoplnenieskutočneposkytnutébolo.Splnenieformálnejstránky
je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady
musia byť odrazom reálneho plnenia.

23. Daňový výdavok musí byť dostatočne preukázaný, čo znamená, že žalobca musí uniesť dôkazné
bremeno a preukázať vecnú súvislosť úhrady za tovary a služby s dosiahnutím, zabezpečením a
udržaním príjmov a tiež skutočnosť, že tovar bol reálne dodaný a služby boli reálne uskutočnené, a to
práve osobou uvedenou na faktúre. Na základe vyššie zistených skutočností vyplývajúcich z rozsudku
krajského súdu, z rozhodnutí žalovaného ako ja z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu je

zrejmé, že žalobca dôkazné bremeno neuniesol.

24. Ako vyplýva z ustálenej súdnej praxe je povinnosťou Najvyššieho súdu pri preskúmaní rozsudku
krajského súdu zisťovať naplnenie hmotno-právnych predpokladov na uznanie daňových výdavkov.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že v daňovom konaní, ktoré predchádzalo

súdnemu konaniu o preskúmanie rozhodnutí daňového riaditeľstva, bol tieto skutočnosti povinný
preukázať daňový subjekt. (I. ÚS 241/07 zo dňa 18.09.2008).

25. Žalobca namieta, že svedeckým výpovediam konateľov dodávateľských spoločností sa pripisuje
väčšia váha, pričom na svedecké výpovede zamestnancov žalobcu sa berie menší ohľad. Znovu je

potrebné uviesť významné oprávnenie správneho orgánu pri hodnotení dôkazov v § 3 ods. 3 daňového
poriadku. Zo svedeckých výpovedí vyplýva, že výpovede konateľov dodávateľských spoločností nie sú
v rozpore so svedeckými výpoveďami zamestnancov žalobcu, pretože iba potvrdzujú dodanie určitého
tovaru, nie však jeho pôvod a tým ani nevyvracajú tvrdenia konateľov, že dodávatelia nevykonávali
žiadnu obchodnú činnosť.

26.Najvyšší súd poukazuje na skutočnosť, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov.

(Uznesenie NS SR 3Cdo 204/2009 zo dňa 14.09.2011).

27. Je však dôležité, aby pri hodnotení svedeckých výpovedí nedochádzalo ku svojvôli a arbitrárnosti
zo strany správnych orgánov a súdov. Najvyšší súd uvádza, že pri dôkaze výpoveďou svedka musí súdvyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k účastníkom konania
a k prejedávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, k okolnostiam, ktoré sprevádzali jeho
vnímanie skutočností, o ktorých vypovedá, vzhľadom k spôsobu reprodukcie týchto skutočností a k

správaniu sa pri výsluchu (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota odpovedať na otázky a
pod.)akpoznatkomzískanýmnazákladehodnoteniainýchdôkazovadoakejmieryjedôkazvýpoveďou
svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, poprípade či sa vzájomne dopĺňajú; celkové posúdenie
z uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených (preukazovaných)
skutočností. (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 30Cdo 3577/2008 z 27. októbra 2010).

28. Najvyšší súd je toho názoru, že krajský súd sa dostatočne vysporiadal s vyššie uvedenými
požiadavkami na hodnotenie svedeckých výpovedí ako dôkazov v predmetnej veci.

29.Vzhľadom na uvedené, najvyšší súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2
O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. potvrdil.

30. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá O.s.p. a § 224 ods. 1 O.s.p. a neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9

veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.