Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 16. február 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/14/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111234750
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Mejstrík
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5111234750.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Mejstríka,
členov senátu JUDr. Jozefa Turzu a JUDr. Gabriely Veselovej, v spore žalobkyne V. O., nar. XX. XX.
XXXX, bytom J. XX, W., zastúpenej Advokátskou kanceláriou Mgr. Marek Benedik, s.r.o., Rudnayovo
námestie 1, Bratislava, proti žalovaným v rade 1/ Žilina Invest, s.r.o., Námestie obetí komunizmu 1,
Žilina, IČO: 36 416 754, zastúpenému Advokátskou kanceláriou Andrea Havelková, s.r.o., D. Dlabača

2748/28, Žilina, 2/ ŽILINSKÝ SAMOSPRÁVNY KRAJ, Komenského 48, Žilina, IČO: 37 808 427,
o vydanie bezdôvodného obohatenia 5 951,25 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 27C/243/2011-351 zo dňa 03. februára 2016 v spojení s opravným
uznesením č.k. 27C/243/2011-395 zo dňa 6. februára 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietavajúceho výroku m e n í tak, že žalovaný v rade 1/ j
e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni 470,17 eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia a vo zvyšku
o zaplatenie sumy 4 435,22 eur žalobu

z a m i e t a .

Rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým nepriznal žalobkyni a žalovanému v rade 1/ právo na náhradu
trov konania m e n í tak, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov prvoinštančného konania proti
žalovanému v rade 1/ v celom rozsahu.
Vo zvyšnej časti, v ktorej súd prvej inštancie zaviazal žalovaného v rade 1/ zaplatiť žalobkyni 1 045,86

eur, žalobu proti žalovanému v rade 2/ zamietol v celom rozsahu a náhradu trov konania mu nepriznal,
p o n e c h á v a rozsudok nedotknutý.

Žalobkyňa m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rade 1/ v celom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanému v rade 1/ zaplatiť žalobkyni
1 045,86 eur z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia a vo

zvyšku o zaplatenie 4 905,39 eur zamietol. Návrh voči žalovanému v rade 2/ zamietol v celom rozsahu s
tým, že o trovách konania rozhodol tak, že žalobkyňa, ani žalovaný v rade 1/ nemá právo na ich náhradu
a žalovanému v rade 2/ náhradu trov konania nepriznal. Vychádzajúc z ust. § 100 ods. 1, § 107 ods.
1, 2, § 112, § 135c, § 139 ods. 2, 3, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 459, § 563 OZ, § 41 ods. 3, § 82 ods.
1, § 98 O. s. p., § 2 ods. 3, 5 písm. c/, § 3d ods. 2, § 4a ods. 1, 5, § 6 ods. 1 zákona č. 351/1961 Zb.
o pozemných komunikáciách (cestný zákon) a § 2 ods. 1 zákona č. 446/2001 Z. z. o majetku vyšších

územných celkov mal po vykonanom dokazovaní za to, že žalobkyňa má proti žalovanému v rade 1/ z
titulu bezdôvodného obohatenia za užívanie jej pozemkov parcely registra C-KN č. 826/20 vedenej na
LV č. XXXX a parcely registra C-KN č. 829/35 vedenej na LV č. XXXX v spoluvlastníckom podiele 1/4 naňu pripadajúcom a predstavujúcich 396,75 m2 nárok na zaplatenie 1 045,86 eur (935,90 eur za parcelu
826/20 a 109,96 eur za parcelu 829/35) za obdobie od 01. 10. 2008 do 15. 01. 2012 vychádzajúc zo
znaleckého posudku znalca Ing. Martina Mrázika č. 126/2015, pričom nárok za predchádzajúce obdobie

od 15. 01. 2007 jej nepriznal vzhľadom na žalovaným v rade 1/ vznesenú námietku premlčania. Nárok
vo vzťahu k žalovanému v rade 2/ žalobkyni nepriznal z dôvodu, že tento v spore nie je pasívne vecne
legitimovaný. Predmetné parcely boli žalobkyni vyvlastnené rozhodnutím Krajského stavebného úradu
v Žiline č. 2006/0949/Mal. zo dňa 28. 09. 2006 právoplatným 21. 12. 2006 a vykonateľným 15. 01. 2007,
ktoré bolo na základe rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/40/2007-68, 2S/41/2007 zo dňa

04. 07. 2008 právoplatného 08. 08. 2008 zrušené. Medzitým na základe rozhodnutia Obvodného úradu
pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie Žilina č. 2008/01907AND zo dňa 29. 09. 2008 (právoplatné
a vykonateľné 30. 09. 2008) o povolení stavby „Závod na výrobu automobilov, KIA MOTORS Slovakia
a MOBIS Slovakia - externá infraštruktúra - preložka II/583, stavebné objekty SO101 Preložka cesty
II/583 v km 5,000 - 6,699 a SO331 Cestná kanalizácia na preložke cesty II/583 v km 5,000 - 6,699“
na žiadosť žalovaného v rade 1/ vydané stavebné povolenie a následne 31. 07. 2007 tento úrad

vydal rozhodnutie č. 07/01083/AND o povolení predčasného užívania uvádzanej stavby (právoplatné
a vykonateľné 06. 09. 2007). Bezdôvodné obohatenie žalovaného v rade 1/ spočíva v tom, že užíval
v spornom období pozemok bez toho, aby mal k nemu vlastnícke právo alebo za užívanie pozemku
platil nájomné. Vyvlastnením bola žalobkyňa vylúčená z užívania pozemkov a ak by aj bola po zrušení
vyvlastnenia oprávnená ich prechodne užívať, bolo to vylúčené, lebo tam bola na základe povolenia

postavená medzičasom cesta. Po vyvlastnení pozemkov bola na nich povolená stavba - komunikácia a
tá bola aj postavená a nastal tým nezvratný stav a žalobkyňa bola vylúčená z užívania pozemkov jednak
vyvlastnením a jednak zriadením stavby, z čoho vyplýva, že bola vylúčená z užívania pozemkov aj v
prechodnej dobe medzi zrušením pôvodného vyvlastnenia a novým vyvlastnením v roku 2012. Jedná sa
o typický prípad bezdôvodného obohatenia na základe právneho dôvodu, ktorý odpadol a obohatenia

bez právneho dôvodu. K tvrdeniu žalovaného, že cestu neužíva a táto je k dispozícii verejnosti, uviedol,
že právny inštitút užívania nie je totožný s pojmom fakticky užívať pozemky žalovaným v rade 1/,
keďže nie je podstatné, či cestu užíva, ale rozhodujúce je, že ako vlastník v rámci svojej dispozície
s cestou určitým spôsobom naložil. Z listín ním predložených vyplynulo, že on a nie žalovaný v rade
2/ je vlastníkom cesty, pričom sa len snaží vysporiadať vlastníctvo k pozemkom a k ceste tak, aby sa

vlastníkom stal žalovaný v rade 2/, čo sa mu doposiaľ nepodarilo. Žalovaný v rade 1/ vznikol za účelom
realizácie významnej investície, aby ako investor a stavebník stavbu pripravil, zrealizoval a majetkovo-
právne vysporiadal pozemky pod stavbami (vrátane spornej cesty), na čo mal vyčlenené prostriedky od
Slovenskej republiky, z čoho je zrejmé, že cestu si neobjednal žalovaný v rade 2/ a nebola realizovaná v
jeho prospech, čo vyplýva aj z vydávaných rozhodnutí (územné, stavebné, vyvlastňovacie ...). Pozemky

boli vyvlastnené za náhradu v prospech žalovaného v rade 1/ a ten náhradu žalobkyni aj vyplatil.
Žalovanývrade1/stavbuPreložkycestyII/583zrealizovalatátojestálevjehovlastníctve.Všetkystavby
zostávajú v majetku stavebníka (investora) až do uzavretia písomnej dohody s budúcim vlastníkom
na základe právoplatného rozhodnutia Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR o usporiadaní
cestnej siete v spojení s následnou kolaudáciou a zmluvným odovzdaním a prevzatím cesty do majetku

nového vlastníka cesty. Žalovaný v rade 2/ nie je vlastníkom cesty zo zákona, ale cesta musí byť
najskôr zaradená do cestnej siete. Ide o rozhodnutie ministerstva o usporiadaní cestnej siete, ktoré je
vydané len na návrh a v prípade zmien vlastníckych vzťahov na základe dohody o budúcej zmluve o
prevode vlastníctva v cestnej komunikácii. Do ukončenia prevodu vykonáva všetky práva a povinnosti
k ceste doterajší správca a vlastník, preto súd žalobu voči žalovanému v rade 2/ v celom rozsahu

zamietol. Pri rozhodovaní o nároku žalobkyne vychádzal v tomto konkrétnom prípade z nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia a nie nároku na náhradu škody (vyvlastňovacie rozhodnutie vydal
štátnyorgán,čobyzakladalozodpovednosťštátuzanáhraduškody),resp.ďalšíchdôvodovuvádzaných
žalovaným v rade 1/, vychádzajúc z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 165/2012, v zmysle ktorého
existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy,

a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu spolu s právnou úpravou bezdôvodného
obohatenia. V prípade, keď neexistovalo len vyvlastňovacie rozhodnutie štátneho orgánu, ale aj reálne
zabratie parcely (výstavba cesty) iným subjektom, tak po odpadnutí právneho dôvodu má prednosť
nárok na bezdôvodné obohatenie u toho, kto majetkový prospech získal, keďže by nebolo spravodlivé,
aby niekto bez právneho dôvodu a bez náhrady užíval cudzí pozemok, pričom zobral do úvahy aj

okolnosti prípadu a charakter žalovaného v rade 1/. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods.
2 a § 150 O. s. p. Poukázal na to, že v danom prípade síce rozhodnutie súdu záviselo od znaleckého
posudku (výška náhrady) a úspešná žalobkyňa by tak mala právo na náhradu trov konania, avšak výška
náhrady vychádza z výšky nájomného a tá zase z výšky ceny pozemkov, pričom znalec vychádzal zceny pozemkov podobnej tým, z ktorých vychádzal dvakrát vyvlastňovací úrad v správnom konaní, ktoré
taktiež boli určené znaleckým posudkom, s ktorým žalobkyňa bez výhrad súhlasila. Mala pritom podobný
podklad k dispozícii v správnom konaní, ktoré predchádzalo súdnemu, avšak uplatnila si náhradu viac

akotrojnásobnevyššiu,pričomjuneodôvodnilaanedoložila(napr.znaleckýmposudkom,potvrdeniamiz
realitných kancelárií, podkladmi z iných nájmov a pod.). Ak však žalobkyňa bez akéhokoľvek vysvetlenia
si uplatní trojnásobne vyššiu sadzbu nájomného a napokon súhlasí s výškou, akú mala približne k
dispozícii už pred uplatnením nároku, súd neposudzoval vec podľa § 142 ods. 3. Ak by aj vychádzal
z ust. § 142 ods. 3, posudzoval by vec následne s prihliadnutím na ust. § 150 ods. 1 O. s. p. (dôvody

hodné osobitného zreteľa). Žalobkyňa nárok uplatňovala a o prejednanie veci nemala záujem, podania
a vyjadrenia poslala na poslednú chvíľu faxom, tesne pred pojednávaním, preto ju musel súd vyzývať na
doplnenie návrhu a pod. Účastník má právo sa brániť podľa svojich predstáv, ale súd nemôže obštrukčné
správanie motivovať a odmeňovať. Najpredcíznejším podaním žalobkyne bola špecifikácia trov konania,
čo o podaniach z 02. 07. 2010 a 20. 09. 2011 už nemožno konštatovať. Ak ich aj súd akceptoval z
hľadiska účinkov premlčania, tak ich musel posudzovať v kontexte prebiehajúceho konania, jednotlivé

dátumy vyhľadávať a pod. (napr. začatie výstavby, vykonateľnosť vyvlastnenia ...). Niektoré uplatnenia
boli zrejmé (spoluvlastnícky vzťah, výmera ...), ale boli dôvodom na (zbytočné) ujasnenie, prejednanie a
dokonca žalovaný v rade 1/ sa toho chytil a z bežného procesu sa stal komplikovanejší. Preto musel vec
posúdiť z hľadiska ust. § 143 ods. 2 O. s. p., v zmysle ktorého by žalovanému v rade 1/ patrilo právo na
náhradu trov konania podľa zásady pomerného úspechu (82 % úspechu - 18 % neúspechu - 64 % trov

konania). Opätovne však prihliadol na dôvody hodné osobitného zreteľa a náhradu trov mu nepriznal
vôbec, keďže vec mohla byť prejednaná na 1 - 2 pojednávaniach s jedným znaleckým posudkom aj
rozhodnutá, skomplikovala sa však tým (okrem postupu žalobkyne), že žalovaný v rade 1/ spochybnil
úplne všetko, aj keď musel vedieť, že nie je pravdivé to, čo tvrdí, keďže je odbornou firmou zriadenou na
realizáciu celej akcie okolo výstavby cesty. Opätovne poukázal na to, že účastník má právo na spôsob

obrany, ale súd nemôže obštrukčné správanie motivovať a odmeňovať. Poukázal na to, že niektoré
argumenty žalovaného v rade 1/ boli absurdné vo svojich dôsledkoch (prikázanie cesty do vlastníctva
žalobkyne, odstránenie cesty, pestovanie napr. zeleniny na páse vedľa cesty, dohoda spoluvlastníkov
o užívaní pozemkov pod cestou a pod.) alebo zbytočné (vlastníctvo cesty, čo žalovaný v rade 1/ musel
vedieť, ale súd si to musel overiť). Súdu boli o tom doručované mnohostranné podania, viedli sa k tomu

pojednávania, vykonávali dôkazy. Pokiaľ ide o žalovaného v rade 2/, bol v plnom rozsahu úspešný, ale
náhradu trov konania si neuplatnil, preto súd rozhodol, že mu náhradu trov nepriznáva.
V opravnom uznesení podľa § 164 ods. 1 O. s. p. opravil odôvodnenie rozsudku na stranách 10 a 11
v bodoch 2.6. a 2.7., keďže dátum, deň právoplatnosti a vykonateľnosti stavebného povolenia omylom
zamenil s dátumom, dňom právoplatnosti a dňom vykonateľnosti rozhodnutia o povolení predčasného

užívania stavby, keďže nárok priznával od dňa nasledujúceho od vykonateľnosti rozhodnutia o
stavebnom povolení, omylom tak učinil až od 01. 10. 2008 namiesto od 07. 09. 2007. Preto mal priznať
žalobkyni nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za dobu od 07. 09. 2007 do 15. 01. 2012
nasledovne za roky 2009 až 2012 ako v pôvodnom rozhodnutí: 1/ parcela 826/20: I.1. Obdobia rokov
2009 až 2011 sú nesporné, patrí za ne náhrada v plnej výške celoročného plnenia vo výške spolu 862,95

eur (295,84 eur 2009, 276,61 eur 2010 a 290,50 eur rok 2011). I.2. Za rok 2012 patrí náhrada za dobu
od 1.1. do 15.1.2012, t.j. 15 dní. Pri celoročnom plnení 291,21 eur pripadá na 1 deň náhrada 0,797 eur
a pri 15 dňoch patrí náhrada 11,95 eur. I.3. Spolu za parcelu 826/20 za roky 2009-2012 patrí náhrada vo
výške 874,90 eur (862,95 + 11,95). II. Parcela 829/35: II.1. Obdobia rokov 2009-2011 sú nesporné, patrí
za ne náhrada v plnej výške celoročného plnenia vo výške spolu eur 101,43 eur (34,76 eur 2009, 32,52

eur 2010 a 34,15 eur rok 2011).I.2. Za rok 2012 patrí náhrada za dobu od 1.1. do 15.1.2012, t.j. 15 dní.
Pri celoročnom plnení 34,23 eur pripadá na 1 deň náhrada 0,093 eur a pri 15 dňoch patrí náhrada 1,40
eur. II.3. Spolu za parcelu 829/35 patrí za priznané obdobie náhrada vo výške 102,83 eur (101,43 +
1,40). Spolu náhrada za obidva pozemky predstavuje za nesporné obdobie 2009-2012 sumu 977,73 eur
(874,90 eur + 102,83 eur). Na základe zistenia chyby v písaní je však potrebné priznať náhradu aj za:

III.1. Celý rok 2008, čo je pri parcelách č. 826/20 a č. 829/35 spolu 401,42 eur (359,20 eur + 42,22 eur).
III.2. Časť roka 2007 od 7.9.2007 do 31.12.2007, čo je 116 dní. Celoročné plnenie za obidve parcely
podľa posudku je 430,82 eur (385,55 + 45,27), plnenie za 1 deň je 1,180 eur a za 116 dní je plnenie
136,88 eur. III.3. Plnenie za obidve parcely za dobu od 7.9.2007 do 31.12.2008 je 538,30 eur (401,42
+ 136,88). Celkove mal súd žalobkyni priznať plnenie vo výške 1 516,03 eur (977,73 + 538,30) a vo

zvyšku (do sumy 5 951,25 eur) vo výške 4 435,22 eur mal súd návrh zamietnuť. Z toho sa potom odvíja
pomer úspechu a neúspechu nie v pomere 82:18 %, ale v pomere 75:25 %. Rozhodnutie o trovách by
to však nemenilo, len vhodnejší by bol výrok, že súd náhradu trov žalovanému v rade 1/ nepriznáva.2. Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom zástupcu podala odvolanie
žalobkyňa vo výroku 1, 2 a 4 a žiadala ho zmeniť tak, že žalovaný v rade 1/ jej bude povinný zaplatiť 1
516,03 eur a bude jej priznaná jej náhradu trov konania. Poukázala na opravné uznesenie, čo do výpočtu

výšky bezdôvodného obohatenia, v ktorom nebolo zahrnuté celé obdobie. Z tohto dôvodu bol rozsudok
nesprávny a domáhala sa preto sumy 1 516,03 eur v zmysle výpočtu uvedeného v opravnom uznesení.
Ďalej poukázala na to, že súd nesprávne aplikoval ust. § 142 ods. 1, 2, 3 O. s. p. Poukázala na to, že
účelom ust. § 142 ods. 3 je, aby účastník konania neznášal povinnosť nahradiť trovy konania vtedy, ak
rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku, pretože účastník konania je spravidla laik,

a preto nemôže v takýchto prípadoch kvalifikovane posúdiť reálnu výšku nároku. Žalobkyňa je laik, čo
sa týka posúdenia všeobecnej hodnoty odplaty za užívanie nehnuteľností, a teda nebolo možné od nej
legitímne požadovať, aby kvalifikovane posúdila reálnu výšku plnenia, preto bolo voči nej plne namieste
zmierniť inak tvrdé dopady zásady úspechu v konaní. Súd odmietol aplikovať predmetné ustanovenie
na základe irelevantného dôvodu, a to, že žalobkyňa odhadla výšku plnenia príliš vysoko, keďže trovy
konania sa nakoniec počítajú z výšky súdom priznaného plnenia. Za irelevantné považovala aj súdom

uvádzané dôvody z hľadiska § 150 ods. 1 O. s. p., keďže z povahy veci vyplýva, že musí ísť o dôvody
výnimočné a o také tu nejde. Súd uvádza, že musel podanie žalobkyne interpretovať podľa obsahu, hoci
je to jeho zákonná povinnosť (§ 41 ods. 2 O. s. p.). Taktiež je irelevantné, či a kedy posielala žalobkyňa
svoje podania, pretože súd netvrdí, že to malo nejaký vplyv na rýchlosť konania, na ktorú sa nikto
nesťažoval. Navyše sa odvoláva na jej podania zo dňa 02. 07. 2010 a 20. 09. 2011, ktoré ale nevykonala

v tomto konaní, ani si za ne náhradu trov konania neuplatnila. Nerozumela, prečo súd považoval za
určité a jasné jedine vyčíslenie náhrady trov konania, keď argumentáciu obsiahnutú v písomných a
ústnych podaniach žalobkyne v podstate bezozvyšku prevzal do odôvodnenia. Ak tvrdí, že vec mohla
byť prejednaná na jednom až dvoch pojednávaniach, s jedným znaleckým posudkom, nevedela, prečo
nariaďoval dve až tri ďalšie pojednávania, prečo hneď nepristúpil k nariadeniu znaleckého dokazovania.

Sám od nej nadbytočne vyžadoval vyjadrenia o skutočnostiach, ktoré už uviedla (napr. aké pozemky,
resp. výšku náhrady, za užívanie ktorých pozemkov žiada určiť). Z povahy veci vyplýva, že pri aplikácii
ust. § 150 ods. 1 O. s. p. ide o takú situáciu, kedy je priznanie náhrady trov konania nespravodlivé voči
inému účastníkovi konania, ktorý by mal náhradu znášať. Z tohto hľadiska sa však súd vecou nezaoberal
a žiadne takéto dôvody v tejto veci neexistujú. Nespravodlivé je aj vzhľadom na zistené porušenie

jej vlastníckeho práva priznanie náhrady trov konania podľa pomeru úspechu v konaní, pretože bola
úspešná minimálne vo výške 75 %, a to z výšky súdom priznaného plnenia.

3. Žalovaný v rade 2/ žiadal rozsudok okresného súdu vo vzťahu k nemu ako vecne správny potvrdiť.
Poukázal na to, že odvolanie smeruje proti výrokom 1, 2 a 4, ktorými nie je dotknutý, pričom žalobkyňa

správnosť výroku 3, ktorým bol voči nemu návrh zamietnutý, nenapáda.

4. Žalovaný v rade 1/ sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
5.Krajskýsúd,akosúdodvolací(§34CSP),preskúmalvecvrozsahuvymedzenomvpodanomodvolaní
(§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP v odvolaním

napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie aj na ňom závislý výrok o trovách konania podľa ust. §
388 CSP zmenil, keďže neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Vo zvyšnej
časti, odvolaním nenapadnutej, ponechal rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.

6. Vzhľadom na to, že krajský súd vo veci rozhodoval za účinnosti Civilného sporového poriadku (zákon

č. 160/2015 Z. z. účinného od 01. 07. 2016), a preto bol povinný pri svojom postupe aplikovať novú
úpravu (§ 470 ods. 1 CSP) s tým, že účinky procesných úkonov súdu prvej inštancie ostali zachované
(§ 470 ods. 2 CSP). Z uvedeného dôvodu použil pri odôvodnení rozhodnutia aj novú terminológiu -
označenie „žalobcu“ a „žalovaných“ namiesto pojmov „navrhovateľka“, „odporcovia“ ako sa to uvádza
v napadnutom rozsudku.

7.Zodôvodneniaopravnéhouzneseniaokresnéhosúduvyplýva,ževýškapriznanéhoaajnepriznaného
nároku nezodpovedá dobe, za ktorú súd nárok považoval za opodstatnený (prihliadnuc k vznesenej
námietke premlčania za obdobie od 15. 01. 2007 do 06. 09. 2007), t. j. od 07. 09. 2007 do 15. 01.
2012. Z rozhodnutia a jeho záverečného výpočtu je zrejmé, že výšku nároku v skutočnosti nepočítal

od 07. 09. 2007 do 15. 01. 2012, ale od 01. 10. 2008 do 15. 01. 2011, keďže pri záverečnom výpočte
nároku vychádzal z chybného dátumu, dňa právoplatnosti a vykonateľnosti stavebného povolenia, ktorý
omylom zamenil s dátumom, dňom právoplatnosti a dňom vykonateľnosti rozhodnutia o dočasnom
užívaní stavby. Aj keď nárok priznal odo dňa nasledujúceho od vykonateľnosti rozhodnutia o stavebnompovolení, omylom ho priznal až od 01. 10. 2008 namiesto od 07. 09. 2007. V dôsledku uvedeného po
opätovnevykonanomprepočtemalžalobkynipriznaťplnenievovýške1516,03euravozvyšku(dosumy
5 951,25 eur) vo výške 4 435,25 eur mal žalobu zamietnuť. S týmto odôvodnením, aj spôsobom výpočtu

sa stotožnila aj žalobkyňa vo svojom odvolaní a žiadala zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie tak, že jej
bude žalovaný v rade 1/ povinný zaplatiť 1 516,03 eur, ktoré skutočnosti, ani spôsob výpočtu žalovaný
v rade 1/ nenamietal, keďže odvolanie nepodal, ani sa k odvolaniu nijakým spôsobom nevyjadril.
Vzhľadom na uvedené krajský súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti zamietajúceho výroku
tak, že žalovaného v rade 1/ zaviazal na zaplatenie 470,17 eur (keďže suma 1 045,86 eur už bola

priznaná a do nej sa žalobkyňa neodvolala) a vo zvyšku požadovanej istiny (4 435,22 eur) predstavujúcej
bezdôvodné obohatenie žalobu zamietol.

8. Krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil (okrem nesprávneho výpočtu vychádzajúc z omylu pri
uvádzaní údajov právoplatnosti a vykonateľnosti stavebného a užívacieho povolenia) so skutkovými a
právnymi závermi súdu prvej inštancie. V tomto smere súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil

skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie zdôvodnil v
súladesust.§157ods.2O.s.p.(aktuálne§220ods.2CSP).Odôvodnenierozhodnutiaokresnéhosúdu
je v tomto smere vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd a neopakuje ho.

9. Keďže okresný súd rozhodoval v čase účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (s účinnosťou od

01. 07. 2016 nahradený Civilným sporovým poriadkom), odvolací súd ozrejmuje zásady rozhodovania
o náhrade trov konania v zmysle vtedy platnej úpravy. Ustanovenie § 142 O. s. p. vyjadruje zásadu
zodpovednosti za výsledok sporu, podľa ktorej účastník konania má právo na náhradu trov konania
v pomere zodpovedajúcom jeho úspechu v konaní. Úspech v konaní treba chápať v závislosti od
výsledku súdneho sporu, pričom pod úspechom treba rozumieť úspech v zmysle procesného výsledku.

Procesný úspech v plnom rozsahu na strane žalobcu znamená stav, pri ktorom súd v plnom rozsahu
vyhovie jeho návrhu vo veci samej a vydá rozsudok v súlade s navrhovaným petitom. Plný úspech
na strane žalovaného je stav, pri ktorom súd návrh v celom rozsahu zamietne (§ 142 ods. 1 O. s.
p.). V prípade čiastočného úspechu v konaní účastníci konania majú právo na pomernú náhradu trov
konania v závislosti od pomeru úspechu. Iba v prípade, ak pomer úspechu je v zásade rovnaký,

súd môže rozhodnúť, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania (§ 142 ods. 2 O.
s. p.). Ustanovenie § 142 ods. 3 O. s. p. upravuje priznanie plnej náhrady trov konania v prípade,
ak mal účastník konania vo veci len čiastočný neúspech, avšak rozdielnosť úspechu (neúspechu) je
nepodstatná, čo zákon vyjadruje pojmom nepatrný. Hľadisko vyjadrené v ust. § 142 ods. 3 O. s. p. sa
uplatní aj v prípade bez ohľadu na pomer úspechu a neúspechu, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo

od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu. Toto ustanovenie však možno aplikovať pri rozhodovaní o
náhrade trov konania iba vtedy, ak ide v konaní o splnenie určitej povinnosti, teda o poskytnutie určitého
plnenia a v otázke základu posúdenia práva mal účastník konania plný úspech. U účastníka, ktorému
sa priznáva právo na náhradu trov konania podľa ust. § 142 ods. 3 O. s. p., musí byť daný úspech v
plnom rozsahu vo vzťahu k základu nároku, neúspech sa môže týkať iba výšky plnenia, ktorá môže byť

závislá od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. Pokiaľ ide o tarifnú odmenu advokáta, v takom
prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

10. Aktuálne je úprava náhrady trov konania v prípade čiastočného úspechu vo veci upravená v ust. §
255 ods. 2 CSP, podľa ktorého, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania

pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Dôvodová
správa k ust. § 249 CSP (ktoré v platnom znení predstavuje § 255 CSP) uvádza, že „v tomto ustanovení
sa premieta zásada úspechu v spore ako esenciálne kritérium priznanej náhrady trov konania. V
sporovom konaní je kritérium procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov
konania, čomu zodpovedá aj systematické začlenenie tohto ustanovenia. Podľa tohto kritéria môže súd

priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak priznal nárok úspešnej strane, avšak nie
v požadovanej výške. Ide o prípady, kedy výška nároku závisí od úvahy súdu. Príkladom je náhrada
nemajetkovej ujmy v sporoch o ochranu osobnosti - určenie, že bola porušená zásada rovnakého
zaobchádzaniaapovinnosťžalovanéhosaospravedlniťpriznanéboli,avšaknáhradanemajetkovejujmy
v peniazoch nebola priznaná v požadovanej výške.“

11. V posudzovanej veci uplatnila žalobkyňa nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom
rozhodnutie vo veci o výške plnenia bolo závislé na výsledkoch znaleckého dokazovania. Neobstojí
tvrdenie súdu prvej inštancie, že žalobkyni boli známe ceny pozemkov, z ktorých sa odvíja výškanájmu za ne (ktorá bola použitá pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia), napriek čomu žalovala
trojnásobne viac. Žalobkyňa v žalobe žiadala za účelom stanovenia výšky bezdôvodného obohatenia
ustanoviť znalca podľa § 127 O. s. p., keďže nemá na to potrebné znalosti, pričom aj súd prvej inštancie

nevychádzal pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia z ceny pozemkov, ktorá mu bola taktiež z
konania známa (tak ako to požaduje od žalobkyne), ale zo záverov znaleckého posudku vypracovaného
ním ustanoveným súdnym znalcom. Vypracovanie znaleckého posudku v súdnom konaní znamenalo
odstránenie pochybností o hodnote predmetu sporu. Modifikácia výšky plnenia vyplynula zo znaleckého
posudku, t. j. z obsahu dokazovania, na ktoré nemala žalobkyňa nijaký vplyv, pretože záviselo od

vyriešeniaodbornejotázky,ktorésamainiciovala,napriektomu,žežalovanývrade1/výškuuplatneného
nároku nikdy nepopieral.

12. Porovnanie úspechu a neúspechu procesných strán v konaní neprichádzalo do úvahy a súd prvej
inštancie mal vec posúdiť podľa ust. § 142 ods. 3 O. s. p., ktorému ustanoveniu aktuálne zodpovedá
ust. § 255 ods. 2 CSP. Je zrejmé, že jednotlivé ustanovenia o náhrade trov konania formulované v

Civilnom sporovom poriadku zostručnili pôvodné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Otázka
čiastočného úspechu v konaní je v platnom a účinnom zákone riešená stroho, čo znamenalo pristúpiť
k výkladu sporných právnych otázok pomocou dôvodovej správy, ktorá umožňuje špecifické prípady
čiastočného úspechu v konaní vyriešiť obdobne, ako to malo na mysli pôvodné znenie ust. § 142
ods. 3 O. s. p. Pokiaľ zákonodarca pri odôvodňovaní novej legislatívy predvídal prípady, kedy výška

nároku závisí od úvahy súdu a situáciu riešil priznaním plnej náhrady trov konania, takýto prístup
považoval odvolací súd za opodstatnený aj v aktuálnej veci, kde žalobkyňa nebola čiastočne úspešná
z dôvodov iných odborných záverov prijatých súdom ustanoveným znalcom oproti ňou uplatnenému
nároku. Vzhľadom na uvedené súd zmenil vychádzajúc z čl. 4 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie o
trovách konania tak, že žalobkyni priznal ich náhradu z priznaného plnenia v celom rozsahu.

13. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP, pričom vychádzal z
plného úspechu žalobkyne v konaní pred odvolacím súdom. O výške náhrady trov konania rozhodne po
právoplatnosti tohto rozhodnutia súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

14. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).