Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. január 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/527/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109201594
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1109201594.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu

JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu: C. S., N.. XX. X.
XXXX, A. V. X, XXX XX Š. v zastúpení JUDr. Peter Vačok, advokát, Advokátska kancelária Vazovova
9/A 811 07 Bratislava proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava o náhradu škody, na odvolanie žalobcu i žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 21C 31/2009 - 256 zo dňa 29. 5. 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich častiach týkajúcich sa náhrady
škody vo výške 4 245,63 €, náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 7.568, € a v napadnutej zamietajúcej

časti p o t v r d z u j e .

Vo zvyšnej časti týkajúcej sa priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5 000,- € rozsudok súdu
prvej inštancie zmeňuje tak, že žalobu v tejto časti z a m i e t a .

Žalobca m á nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania rozsahu
100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I (ďalej len“ súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 5.156,54 € a náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 12.568,- € a k rukám právneho zástupcu žalobcu JUDr. Peter Vačoka náhradu trov právneho
zastúpeniavovýške 4.242,77€,všetkospoludotrochdníododňaprávoplatnostitohtorozsudku;žalobu
vo zvyšnej časti zamietol. Konštatoval, že žalobca sa domáhal náhrady škody spôsobenej výkonom
väzby, do ktorej bol vzatý uznesením Okresného súdu v Nitre sp. zn. 1Tpr-72/03 zo dňa 12.07. 2003,
teda rozhodnutie o vzatí do väzby bolo vydané pred 1. júlom 2004, kedy nadobudol účinnosť zákon
č. 514/2003 Z.z.. a s poukazom na ust. § 27 ods. 1 a 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov preto posudzoval nárok podľa
ustanovení § 5 ods. 1 ; § 9 ods. 1 veta prvá Zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Vzhľadom na ustálenú judikatúru
(Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 53/93) ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené,
alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov právo
na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia, keď oslobodenie spod obžaloby má
dôsledok zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť nakoľko predpoklad o spáchaní

trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený. Súd prvej inštancie mal za
preukázané, že uznesením Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru v Nitre ČVS: KÚJP-17/
OVVK-2003-SY zo dňa 1.7.2003 bolo vznesené obvinenie voči žalobcovi a iným ďalším osobám podľa
§ 163 ods. 1 trestného poriadku za trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa §160a ods. 1, ods. 2 Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona za
trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písmeno a) Trestného zákona
a uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR č. VII Gv 117/04-114 zo dňa

18.01.2008 bolo trestné stíhanie žalobcu podľa § 215 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zastavené,
pretože bolo nepochybné, že skutok nespáchal obvinený. Žalobca bol dňa 12.07.2003 vzatý do väzby
nazákladerozhodnutia OkresnéhosúduvNitre,ktorý uznesenímsp.zn.1Tpr-72/03zodňa12.07.2003
rozhodol o väzbe žalobcu podľa § 68 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 67 ods.
1 písm. b) Trestného poriadku, nakoľko existovala obava, že by obvinení mohli vplývať na občanov

Rumunska, ktorých poznajú, aby vypovedali v ich prospech. Väzba sa žalobcovi začala od 10.07.2003
od 09.00 hod. a bol z väzby prepustený na slobodu dňa 25.09.2003 na základe rozhodnutia Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 7Tpo 39/03 zo dňa 25.09.2003, ktorý na základe sťažnosti žalobcu napadnuté
uznesenie Okresného súdu v Nitre zo dňa 12.07.2003 zrušil a podľa § 72 ods. 1 Tr. por. žalobcu
spolu s inými spoluobvinenými osobami prepustil z väzby na slobodu. Žalobca sa podaním zo dňa
05.09.2008 doručeným Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 11.09.2008 domáhal uspokojenia nároku v

rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody. V dôsledku uvedeného súd prvej inštancie
konštatoval, že boli splnené všetky zákonné podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody podľa
zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom.

1.2. Žalobca uplatnil voči žalovanému 910,91 € titulom náhrady nákladov obhajoby žalobcu v trestnom
konaní ktoré boli vykonané na účelnú obranu, nárok ktorý žalovaný v tejto časti uznal čo do výšky a
dôvodu a súd prvej inštancie zaviazal žalovaného k jeho úhrade.

1.3. Žalobca sa domáhal náhrady škody vo výške 4.245,63 € titulom náhrady straty na zárobku za

obdobie od 01.08.2003 do 28.02.2004, za čas po vzatí žalobcu do väzby a až do času kedy žalobca
začal podnikať. Tento nárok súd prvej inštancie posúdil s poukazom na ust. § 1 ods. 1 a 2 ; §
20 ; § 21 Zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným; § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka . Žalobca bol vzatý do väzby
dňa 12.07.2003, ale náhradu straty na zárobku si uplatnil až dňom 01.08.2003 do dňa 28.02.2004,

do času kedy žalobca získal oprávnenie na podnikateľskú činnosť. Žalobca bol v priebehu trvania
väzby v dôsledku trestného stíhania dňom 15.08.2003 prepustený zo služobného pomeru príslušníka
Policajného zboru z dôvodu, že svojim konaním porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť
hrubým spôsobom a to Personálnym rozkazom ministra vnútra SR číslo 309 zo dňa 14.08.2003. Z väzby
bol prepustený dňa 25.09.2003. Žalovaný uznal nárok titulom náhrady mzdy vo výške 280,70 € a to za

obdobie od 01.08.2003 do dňa 14.08.2003, kedy bol žalobca prepustený zo služobného pomeru. Nárok
vo zvyšnej časti neuznal z dôvodu, že náhrada mzdy po prepustení žalobcu zo služobného pomeru nie
je v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním, ale v príčinnej súvislosti s Personálnym rozkazom ministra
vnútra SR číslo 309 zo dňa 14.08.2003, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru pričom
personálny rozkaz nebol zrušený. Súd prvej inštancie zastal názor, že vydanie personálneho rozkazu,

ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru bolo v priamej príčinnej súvislosti s rozhodnutím
o vznesení obvinenia t.j. s nezákonným rozhodnutím, nakoľko trestné stíhanie bolo následne zastavené.
Žalobca preukázal, že po prepustení z väzby sa nemohol zapojiť do pracovného procesu a to práve z
dôvodu že proti nemu bolo vedené trestné stíhanie a to nielen z potvrdenia Úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny Levice, z ktorého vyplýva, že bol v rozhodnom období evidovaný v evidencii uchádzačov

o zamestnanie, ale aj z predložených potvrdení potenciálnych zamestnávateľov, ktorí žalobcu odmietli
zamestnať. Súdvychádzalprivýpočtepriemernejmesačnejmzdyzomzdovéholistužalobcuzaobdobie
od 1.1.2003 do 31.7.2003 v sume 621,62 € za mesiac x 7 mesiacov. Žalobca si uplatnil nárok na
náhradu vo výške 4.245,63 € a keďže súd nemôže prekročiť návrh žalobcu a prisúdiť viac (§ 153 ods.
2 Občianskeho súdneho poriadku) priznal žalobcovi ním uplatnenú náhradu ušlého zisku.

1.4. Žalobca sa domáhal aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 165.969,59 € z dôvodu
výkonu väzby, nezákonného trestného stíhania a nesprávneho úradného postupu v trestnom konaní
spočívajúcom v prieťahoch v konaní, ktoré súd prvej inštancie posúdil podľa čl.5 ods. 1 a 5 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd ; čl.154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl.46 ods. 3

Ústavy Slovenskej republiky a s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 177/2005
zo dňa 31. mája 2007. Výkonom väzby došlo k obmedzeniu žalobcovho súkromného a rodinného
života, k odčleneniu od jeho najbližších a táto skutočnosť neodvratne zasiahla aj do jeho osobného a
spoločenského života. Rozhodnutím o väzbe a trvaním samotnej väzby bol žalobca obmedzovaný vosvojom pohybe, v kontakte s blízkymi osobami a známymi. Výkon väzby trval celkom 76 dní a súd prvej
inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy za čas väzby vo
výške 7.568,08 € keď pri stanovení výšky náhrady za jeden deň väzby súd vychádzal zo sumy 99,58 €

(3.000,00 Sk) teda zo sumy v porovnateľnej úrovni odškodnenia v iných európskych štátoch - signatárov
Dohovoru za deň obmedzenia osobnej slobody, keď napríklad v Rakúsku je rozpätie sadzby za deň
obmedzenia osobnej slobody 20,-€ až 50,- €, v Taliansku to predstavuje sumu 235,83 €, vo Fínsku
100,- €, v Holandsku 80,- € až 105,- € (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 2357/2010),
pričom prihliadol k povahe trestnej veci, k celkovej dĺžke obmedzenia osobnej slobody a k následkom

v osobnej sfére ako poškodenej osoby, pretože žalobca vykonával prácu policajta. Vo väzbe sa ocitol
s ľuďmi majúcimi kriminálnu minulosť, okrem iných aj s človekom, ktorý bol obvinený z trestného činu
útok na verejného činiteľa - policajta. Počas doby necelých troch mesiacov musel znášať ponižovanie,
vyhrážanie, existenciu obmedzených životných podmienok bez rodiny.

1.5. Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy v dôsledku neprimeranej dĺžky trestného konania ktoré

prebiehalo od 01.07.2003 do 18.01.2008 súd prvej inštancie zastal názor, že túto dlhú dobu bol žalobca
v neistote a možno ju objektívne označiť za morálne poškodenie osobnosti žalobcu a narušenie jeho
súkromného, rodinného ale i pracovného života. Žalobca býva v menšom meste v Šahách kde sa ľudia
vzájomne poznajú a teda trestné stíhanie vyvoláva i väčší negatívny ohlas. Trestné stíhanie bolo vedené
pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody a za trestný čin zneužívania právomoci

verejného činiteľa. Išlo teda o závažný trestný čin, ktorý bol žalobcovi kladený za vinu s tým bola hrozba
trestného postihu ako aj spoločenského odsúdenia priamo úmerne vyššia. Žalobcovi prináleží náhrada
nemajetkovej ujmy za neprimeranú dĺžku trestného stíhania a to v sume 1000,- € za každý i začatý
rok trestného stíhania žalobcu t.j. v sume 5.000,- €. Vo zvyšnej časti uplatnenej náhrady nemajetkovej
ujmy žalobu zamietol.

1.6. Žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odvodzoval aj od nesprávneho úradného postupu,
spočívajúceho v prieťahoch v konaní a to v období od 31.05.2006 do júna 2007, od 14.06.2005 do
25.08.2006, od 26.09.2005 do 25.05.2006, od 27.07.2007 do 18.01.2008. Žalobca nepreukázal, že by
v dôsledku ním vytýkaných prieťahov v trestnom konaní bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť

alebo vážnosť v spoločnosti v príčinnej súvislosti s prieťahmi. Naviac súd priznal žalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy v dôsledku dĺžky trestného konania a teda dôvody pre ktoré sa žalobca domáhal
nemajetkovej ujmy v dôsledku prieťahov v trestnom konaní boli zohľadnené. Štát prostredníctvom
orgánov činných v trestnom konaní musí zabezpečovať ochranu občanov pred páchateľmi trestných
činov a ak orgány činné v trestnom konaní postupujú v medziach zákona, ktorý konanie upravuje,

nemožno takýto zásah považovať za neoprávnený podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ide o
situáciu, kedy nad individuálnymi záujmami fyzickej osoby, do ktorých osobnostných práv je trestným
stíhaním zasahované, prevláda uvedený závažnejší, významnejší a vyšší verejný záujem na tom, aby
trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia potrestaní. Neoprávnenosť zásahu sama o sebe
nezakladá ani okolnosť, že neskôr bolo trestné stíhanie zastavené. Zastavenie trestného stíhania

neznamená, že neexistovali podmienky pre vznesenie obvinenia a podozrenie, že k páchaniu trestného
činu došlo. Konanie orgánov činných v trestnom konaní je potrebné považovať za výkon práv a
povinností stanovených zákonom, ktorý vylučuje neoprávnenosť zásahu. Súd navyše v civilnom konaní
nie je oprávnený preskúmavať postup orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska účelnosti a rýchlosti
vykonávaných úkonov, na to nemá právomoc. Aj z uvedeného dôvodu žalobu o priznanie nemajetkovej

ujmy v príčinnej súvislosti s prieťahmi v trestnom konaní zamietol.

1.7. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. pričom odmenu advokáta vypočítal zo
základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta určenej z výšky súdom priznaného plnenia v celkovej výške
4.242,77€ .

2. Rozsudok odvolaním napadol žalovaný v časti, kde mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi
náhraduškodyvovýške3.106,-€,náhradunemajetkovejujmyvovýške12.568,-€anáhradutrovkonania
vo výške 4.242,77€. V dôvodoch odvolania uviedol, že prvoinštančný súd vychádzal z názoru, že škoda
spočívajúca v strate na zárobku po prepustení žalobcu z väzby, je v priamej príčinnej súvislosti s

rozhodnutím o vznesení obvinenia žalobcu, teda s nezákonným rozhodnutím, keďže trestné stíhanie
žalobcu bolo následne zastavené. V otázke skúmania príčinnej súvislosti žalobca poukázal na rozsudok
NS SR sp. zn. 2Cdo/292/2006, podľa ktorého atribútom príčinnej súvislosti je priamosť pôsobenia príčiny
na následok, pri ktorej príčina priamo predchádza následku a vyvoláva ho. Žalovaný zastáva názor,že hlavnou príčinou, pre ktorú vznikla žalobcovi škoda predstavujúca stratu na zárobku po prepustení
žalobcu z väzby je personálny rozkaz ministra vnútra SR, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného
pomeru príslušníka policajného zboru. Personálny rozkaz bol vydaný v správnom konaní, nie v trestnom

konaní, toto rozhodnutie bolo vydané na základe samostatného dokazovania, obe konania majú iný
charakter, sú založené na rozdielnych skutočnostiach a posudzovaní a teda personálne opatrenie je
nezávislé na rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní. Žalovaný zastáva názor, že škoda priamo
súvisí s personálnym rozkazom ministra vnútra, za ktorý žalovaný nenesie zodpovednosť a v tejto
súvislosti namieta svoju pasívnu legitimáciu. V súvislosti s prisúdenou náhradou nemajetkovej ujmy za

neprimeranú dĺžku trestného konania žalovaný poukázal na rozporuplnosť odôvodnenia rozhodnutia
súdu prvej inštancie, kde súd na str. 17 síce konštatuje, že v civilnom konaní nie je oprávnený
preskúmavať postup orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska účelnosti a rýchlosti vykonávaných
úkonov, nakoľko nemá na to právomoc ale zároveň na str. 16 konštatuje, že vzhľadom na neprimeranú
dĺžku trestného stíhania prináleží žalobcovi za každý začatý rok trestného stíhania nemajetková ujma.
V konaní nebolo ničím preukázané, žeby sa orgány činné v trestnom konaní dopustili prieťahov. Z

odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé na podklade akých dôkazov na základe ako prisúdil žalobcovi
súd nemajetkovú ujmu za čas po prepustení z väzby v sume 5.000,- €. Otázku náhrady nemajetkovej
ujmy za väzbu, ako aj za celé trestné stíhanie v súvislosti z čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru riešil NS SR v
rozhodnutí z 31. júla 2010 zo. zn. 6Cdo 37/2012, v ktorom vysvetlil, že je potrebné, aby si súd ujasnil,
že čl. 5 ods. 5 Dohovoru umožňuje odškodnenie obetí zatknutia alebo zadržania v rozpore so svojimi

skoršími ustanoveniami len za nezákonné zatknutie alebo zadržanie a nie za ich celé trestné stíhanie.
Pri určení rozsahu odškodnenia podľa predpisov použitých súdmi je teda možné prihliadnuť len na
okolnosti prípadu v súvislosti z rozhodnutím o väzbe, nie aj v súvislosti s celým trestným stíhaním.
Súd prvej inštancie prisúdil žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy za vykonanú väzbu v sume 7.568,-
€ s odôvodnením, že pri stanovení výšky náhrady za jeden deň väzby by vychádzal zo sumy 99,58

€, teda zo sumy v porovnateľnej úrovni odškodnenia v iných európskych štátoch. Prisúdenú výšku
nemajetkovej ujmy považuje za neprimeranú, i keď je táto výška predmetom voľnej úvahy súdu, musí
sa táto úvaha opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak
nesmie stať nepreskúmateľnou voľnou voľbou súdov, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole a to tým skôr,
ak rozpätie v ktorom sa súd môže pohybovať je žalobou vymedzené tak široko ako v súdenej veci.

Súd musí brať na zreteľ satisfakčnú funkciu, na strane druhej však nemožno priznávať neprimerané, či
dokonca premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohateniu a ktoré by
pri porovnaní odškodnenia zásahu do práva na ochranu osobnosti s odškodňovaním zásahu do iných
základných práv zaručených ústavou mohli niektoré ujmy na iných základných právach bagatelizovať.
V tejto súvislosti poukázal na záver uznesenia NS SR zo dňa 30. 09. 2013 sp. zn. 6M Cdo 15/2012 a

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva prípad Rosselet - Christ sťažnosť č. 25329/05, ktorým v
súvislosti s porušením čl. 5 ods. 3 Dohovoru priznal súd sťažovateľke nemajetkovú ujmu v sume 5.400,-
€, pričom jej väzba trvala od 7.1.2003 do 8.5.2006. Na základe uvedených skutočností navrhuje, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.

3. Rozsudok odvolaním v zamietajúcej časti napadol žalobca, zdôrazňujúc, že sa prikláňa k skutkovým
zisteniam a právnemu posúdeniu súdu prvej inštancie týkajúceho sa dôvodnosti podanej žaloby v časti
náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe a náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávne zhodnotenie však považuje priznanú výšku náhrady
nemajetkovej ujmy za neprimeranú, pričom zotrváva na podanej žalobe. Osobitne podal odvolanie voči

výroku o náhrade trov konania, keď prvoinštančný súd nepriznal žalobcovi trovy konania za úkon právnej
služby, ktorým je podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom ide o
písomné podanie, ktoré je predpokladom pre podanie žaloby na súd. Z uvedených dôvodov navrhuje,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a zaviaže
žalovaného na náhradu nemajetkovej ujmy v zamietajúcej časti vo výške 153.401,59 € a náhradu trov

konania.

4. Strany sporu sa k doručeným odvolaniam písomne nevyjadrili.

5. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok

platného a účinného od 1.7.2016 / ďalej len „C.s.p.“/ ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.6. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal a prejednal vec v napadnutom rozsahu podľa
§ 380 ods 1. C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( rozsudok bol odvolacím súdom verejne
vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.), a dospel k záveru, že rozsudok súdu

prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich častiach týkajúcich sa náhrady škody vo výške 4 245,63€,
náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 7.568,- € a v napadnutej zamietajúcej časti je vecne správny.
Rozsudok súdu prvej inštancie v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5 000,- € však bolo
potrebné v zmysle § 388 C.s.p. zmeniť, pretože nie vecne správny, aj keď súd prvej inštancie v tejto
časti v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav vo veci, ale vec neposúdil správne po právnej stránke.

7. V súdenej veci základ uplatneného nároku vyplýva z nesporného skutkového zistenia, že uznesením
Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru v Nitre ČVS: KÚJP-17/OVVK-2003-SY zo dňa
1.7.2003 bolo vznesené obvinenie voči žalobcovi a uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry SR č. VII Gv 117/04-114 zo dňa 18.01.2008 bolo trestné stíhanie žalobcu podľa § 215
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zastavené, pretože bolo nepochybné, že skutok nespáchal obvinený.

Žalobca bol dňa 12.07.2003 vzatý do väzby na základe rozhodnutia Okresného súdu v Nitre,
ktorý uznesením sp. zn. 1Tpr-72/03 zo dňa 12.07.2003. Väzba sa žalobcovi začala od 10.07.2003 od
09.00 hod. a bol z väzby prepustený na slobodu dňa 25.09.2003 na základe rozhodnutia Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 7Tpo 39/03 zo dňa 25.09.2003, ktorý na základe sťažnosti žalobcu napadnuté
uznesenie Okresného súdu v Nitre zo dňa 12.07.2003 zrušil a podľa § 72 ods. 1 Tr. por. žalobcu

spolu s inými spoluobvinenými osobami prepustil z väzby na slobodu. Žalobca sa podaním zo dňa
05.09.2008 doručeným Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 11.09.2008 domáhal uspokojenia nároku v
rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody. V dôsledku uvedeného správne súd prvej
inštancie konštatoval, že boli splnené všetky zákonné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu

alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

8. Žalobca sa svojím návrhom domáhal náhrady škody z titulu nezákonného rozhodnutia ( uznesenie
vyšetrovateľa o vznesení obvinenia voči žalobcovi, rozhodnutie o vzatí žalobcu do väzby ) a tiež z titulu
nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch v konaní, keďže jeho trestné stíhanie trvalo

od 1. 7. 2003 do 18. 1. 2008, kedy bolo trestné stíhanie zastavené. Uplatnil si náhradu škody v celkovej
výške 171.126,13€ a táto suma pozostávala z náhrady trov trestného konania vo výške 910,91€, straty
na zárobku vo výške 4.245,36€ a z náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 165.969,59€, ktorú si žalobca
uplatnil jednak z dôvodu nezákonného rozhodnutia o väzbe v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. ako aj z
dôvodu nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

9. Vzhľadom na takto uplatnené nároky bolo potrebné vec s poukazom na ustanovenie § 27 ods.
1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov platného a účinného od 1.7. 2004 do 31.12.2008 / ďalej len „ zákon č.
514/2003 Z.z. „ / právne posúdiť podľa príslušných ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom / ďalej len
„ zákon č. 58/1969 Zb. „ / v časti náhrady škody z nezákonných rozhodnutí, keďže tieto bolo vydané
dňa 1.7.2003 a 5.7.2003 a v časti náhrady škody spôsobnej nesprávnym úradným postupom podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. s dôvodu, že pokiaľ bola v konaní žalobcovi spôsobená škoda prieťahmi,
ktorých vznik spadal do obdobia pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z. z., avšak prieťahy pretrvávali

aj po nadobudnutí účinnosti tohto zákona, treba uplatnený nárok na náhradu škody posudzovať podľa
ustanovení uvedeného zákona / pozri Uznesenie NS SR sp. zn. 1 Cdo 107/2009 /.

10. Podľa § 1 ods. 1,2 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom

konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o
rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny
orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej
organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Zodpovednosti
podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

11. Podľa § 2 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím v tomto konaní.12.Podľa§4ods.1zákonač.58/1969Zb.nároknanáhraduškodynemožnouplatniť,dokiaľprávoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím
tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

13. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe
má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo
ak bol spod obžaloby oslobodený.

14.Podľa§5ods.2zákona č.58/1969Zb.právonanáhraduškodynemáten,a/ktosiväzbuzavinilsám,
najmä tým, že pokusom o útek alebo iným svojím konaním dal príčinu pre obavy, ktoré boli dôvodom
väzby alebo jej predĺženia; b/ kto bol spod obžaloby oslobodený alebo proti komu bolo trestné stíhanie
zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný alebo že mu bola udelená
milosť alebo že trestný čin bol amnestovaný.

15. Podľa § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku
1 sa nemožno zbaviť

16. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

17. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

18. V dôsledku odvolaním napadnutého rozsudku odvolací súd preskúmal tú časť výroku, ktorým súd
prvej inštancie priznal žalobcovi titulom náhrady straty na zárobku za obdobie od 01.08.2003 do
28.02.2004, za čas po vzatí žalobcu do väzby a až do času kedy žalobca začal podnikať sumu 4
245,63 €. Žalovaný zastáva názor, že hlavnou príčinou, pre ktorú vznikla žalobcovi škoda predstavujúca

stratu na zárobku po prepustení žalobcu z väzby je personálny rozkaz ministra vnútra SR, ktorým bol
žalobca prepustený zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru a nie rozhodnutie o vznesení
obvinenia žalobcu. V právnej teórii sa príčinnou súvislosťou označuje priama väzba javov - objektívnych
súvislostí, v rámci ktorého jeden jav - príčina vyvoláva druhý jav - následok. Otázka príčinnej súvislosti
je skutkovou otázkou, riešenou zásadne v konkrétnych súvislostiach a je potrebné skúmať, ktorá príčina

škodu vyvolala. Žalobca bol v priebehu trvania väzby v dôsledku trestného stíhania dňom 15.08.2003
prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru z dôvodu, že svojim konaním porušil
služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom. V inom význame povedané, bez
trestného stíhania by žalobca nebol prepustený dňom 15.08.2003 zo služobného pomeru príslušníka
Policajného zboru. Príčinou škody nie je skutočnosť, ktorá je sama následkom (rozsudok NSSR z 29

marca 2007 sp.zn. 3 Cdo 32/2007 R 28/2007) a možno súhlasiť, že Personálny rozkaz ktorým bol
žalobca prepustený zo služobného pomeru je tiež príčinou vzniku škody, avšak príčinou v postupnom
slede javov vyvolanou rozhodnutím o vznesení obvinenia, v dôsledku čoho sa vydanie personálneho
rozkazu, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru stalo samo následkom, preto je príčinou
hlavnou, bezprostrednou, ktorá predchádza následku a vyvoláva ho. Pokiaľ teda súd prvej inštancie

zastal názor, že vydanie nezákonného rozhodnutia je v priamej príčinnej súvislosti so vznikom škody vo
výške 4.245,63 € titulom náhrady straty na zárobku za obdobie od 01.08.2003 do 28.02.2004, za čas
po vzatí žalobcu do väzby až do času kedy žalobca začal podnikať je vecne správny. Súd prvej inštancie
pri výške náhrady straty na zárobku za obdobie od 01.08.2003 do 28.02.2004 správne vychádzal z
priemernej mesačnej mzdy žalobcu za obdobie od 1.1.2003 do 31.7.2003 v sume 621,62 € a viazaný

žalobou v zmysle § 153 ods. 2 O.s.p. priznal žalobcovi len ním uplatnenú náhradu ušlého zisku.19. Žalobca sa domáhal aj náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu výkonu väzby, ako aj z dôvodu
nesprávneho úradného postupu spočívajúce v prieťahoch v konaní, keďže trestné konania trvalo
neprimerane dlho.

19.1. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi z titulu zodpovednosti za nezákonné rozhodnutie náhradu
nemajetkovej ujmy v dôsledku výkonu väzby za čas väzby od 12.7.2003 do 25.9.2003 t.j. v trvaní 76
dní sumu 7.568,08 € keď pri stanovení výšky náhrady za jeden deň väzby vychádzal zo sumy 99,58 €.
Súd prvej inštancie pri priamej aplikácii čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a pri stanovení peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu spôsobenej nezákonným obmedzením
osobnej slobody zo strany štátu správne prihliadol k okolnostiam ako sú povaha trestnej veci, celková
dĺžka obmedzenia osobnej slobody a následky v osobnej sfére poškodenej osoby. Ohľadne kritéria
celkovej dĺžky obmedzenia osobnej slobody (trvania väzby) sa vychádza z toho, že časové okolnosti
väzby sú objektívne vyjadriteľným kritériom pre posúdenie celkovej výšky odškodnenia. Pri hodnotení
následkov neoprávneného držania vo väzbe v osobnej sfére poškodenej osoby je nutné vychádzať z

toho, že samotné držanie vo väzbe má z povahy veci negatívne dôsledky (dopad) do slobody pohybu
či do práva na súkromie a že v tomto ohľade výkon väzby sám osebe pôsobí (spôsobuje) ujmu na
základných právach, slobodách a dôstojnosti dotknutej osoby. Pri hodnotení okolností podstatných
pre určenie výšky nemajetkovej ujmy je možné vychádzať z toho, že relevantnými skutočnosťami sú
všetky tie, ktoré sa inak podraďujú pri uplatnení práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Obč.

zák., najmä občianskej cti a ľudskej dôstojnosti a vážnosti, súkromného a rodinného života, osobnej
slobody, slobody pohybu i pobytu. / pozri rozsudok NS ČR 30 Cdo 2357/2010 /, atribúty ktoré vzal
aj súd prvej inštancie pri svojej úvahe za podstatné. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy
výslovnenestanovuježiadnekritériaatýmponechávanavoľnúúvahusúdu,abysohľadomnakonkrétne
skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil skutočnosti významné pre určenie

výšky náhrady. Až zmena právnej úpravy zákonom č. 517/2008 Z. z. s účinnosťou od 1. 1. 2009
vymedzilademonštratívnymvýpočtomvust.§17ods.3okruhskutočností,naktoréjepotrebnépriurčení
výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadať a v ust. § 17 ods. 4 dokonca stanovila spodnú
hranicu výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení
osobnej slobody, o treste, o ochrannom opatrení a o väzbe. Ak súd prvej inštancie pri určení výšky

náhrady nemajetkovej ujmy v sume 99,58 € za jeden deň väzby vychádzal zo sumy v porovnateľnej
úrovni odškodnenia v iných európskych štátoch - signatárov Dohovoru za deň obmedzenia osobnej
slobody, keď napríklad v Rakúsku je rozpätie sadzby za deň obmedzenia osobnej slobody 20,-€ až 50,-
€, v Taliansku to predstavuje sumu 235,83 €, vo Fínsku 100,- €, v Holandsku 80,- € až 105,- € (rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 2357/2010), nemožno túto úvahu považovať za nepreskúmateľnú

voľnú voľbu, vymykajúcu sa akejkoľvek kontrole a takto celkovo určená výška náhrady nemajetkovej
ujmy vzhľadom na dĺžku väzby 76 dní je v súlade s požiadavkou spravodlivosti.

19.2. Žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odvodzoval aj od nesprávneho úradného postupu,
spočívajúceho v prieťahoch v konaní a to v období od 31.05.2006 do júna 2007, od 14.06.2005

do 25.08.2006, od 26.09.2005 do 25.05.2006, od 27.07.2007 do 18.01.2008, nárok ktorý súd prvej
inštancie zamietol s odôvodením, že žalobca nepreukázal, že by v dôsledku ním vytýkaných prieťahov
v trestnom konaní bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti v príčinnej
súvislosti s prieťahmi. V zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. platného a účinného od 1.7.
2004 do 31.12.2008 sa poškodeným, ktorým vznikla ujma nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym

úradným postupom právo na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch uhrádza za súčasného splnenia
dvoch podmienok a to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na spôsobenú ujmu a jednak, že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže
byť napr. formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a pod..
Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy tiež predpokladá existenciu príčinnej

súvislostimedzinesprávnymúradnýmpostupomavznikomnemajetkovejujmy.Zákonpriurčovanívýšky
nemajetkovej ujmy výslovne nestanovuje žiadne kritéria a tým ponecháva na voľnú úvahu súdu, aby
s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil skutočnosti
významné pre určenie výšky náhrady. Až zmena právnej úpravy zákonom č. 517/2008 Z. z. s účinnosťou
od 1. 1. 2009 vymedzila demonštratívnym výpočtom v ust. § 17 ods. 3 okruh skutočností, na ktoré je

potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadať a v ust. § 17 ods. 4 dokonca
stanovila spodnú hranicu výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, zadržaní alebo
inom pozbavení osobnej slobody, o treste, o ochrannom opatrení a o väzbe. Nečinnosť orgánu verejnej
moci či zbytočné prieťahy v konaní nepochybne znamenajú samé o sebe pre poškodeného určitúimateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej
peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života, ako aj to, že samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či

zmiernenietejtovzniknutejujmy.Súdprvejinštancie postupovalsprávne,keďzisťoval,čidošlovznačnej
miere k zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobcu v spoločnosti a či vytýkaným nesprávnym úradným
postupom ( prieťahmi trestného konania ) došlo k negatívnym následkom v jeho súkromnom živote a
spoločenskom uplatnení. Na základe výsledkov dokazovania súd prvej inštancie dospel k správnemu
záveru, že žalobca v konaní nepreukázal dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy,

keď náležite nepreukázal rozsah nepriaznivých následkov, ktoré mu mali, v súvislosti s nesprávnym
úradným postupom ( prieťahmi v trestnom konaní ) vzniknúť a jeho tvrdenia v tomto smere zostali
v konaní dôkazne nepodložené. Žalobca neuviedol ani v odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom. Odvolací súd záverom dodáva,
že ak aj došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, tento zásah je v príčinnej súvislosti s
nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia a následného vzatia do väzby a preto priznaný nárok

náhrady nemajetkovej ujmy spôsobený obmedzením osobnej slobody v sebe obsahuje aj požiadavku
na odškodnenie následkov v celkovej integrite poškodeného tak ako sa ich domáhal žalobca.
19.3.Súdprvejinštancie ajnapriek vyššieuvedenýmzáveromonepreukázanínepriaznivýchnásledkov
v súvislosti s nesprávnym úradným postupom ( prieťahmi v trestnom konaní ) priznal žalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy v dôsledku neprimeranej dĺžky trestného konania vo výške 5 000,- € ( 1000,- €

za každý i začatý rok trestného stíhania žalobcu), čo samo osebe obsahuje vzájomnú rozporuplnosť.
Pokiaľ v konaní nebolo ničím preukázané, žeby sa orgány činné v trestnom konaní dopustili prieťahov
v dôsledku čoho súd prvej inštancii nepriznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy, nebolo možné na
totožnom skutkovom podklade spočívajúcom v tvrdení o neprimeranej dĺžke trestného konania priznať
náhradu nemajetkovej ujmy, ako to nesprávne právne posúdil súd prvej inštancie. Nesprávny úradný

postup spočívajúci v prieťahoch v trestnom konaní má totiž za následok neprimeranú dĺžku trestného
konania. Ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. platného a účinného od 1.7. 2004 do 31.12.2008 ( ani v
aktuálnom znení ) neumožňujú v každom prípade za neprimeranú dĺžku trestného konania automaticky
( mechanicky ) priznať náhradu nemajetkovej ujmy, keď je potrebné (ako to už bolo uvedené vyššie)
dôkladne skúmať existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom spočívajúci v

prieťahoch konania a vznikom nemajetkovej ujmy. Príčinná súvislosť vzhľadom na závery uvedené v
odseku 19.1. preukázaná nebola a preto je rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti, ktorým priznal
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku neprimeranej dĺžky trestného konania vo výške 5 000,-
€ vecne nesprávne.

20. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých
vyhovujúcich častiach týkajúcich sa náhrady škody vo výške 4 245,63 €, náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 7.568, € a v napadnutej zamietajúcej časti podľa § 387 ods.1,2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil
a vo zvyšnej časti týkajúcej sa priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5 000,- € rozsudok súdu
prvej inštancie podľa § 388 O.s.p. zmenil tak, že žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol.

21. O náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania rozhodol odvolací súd
podľa § 396 ods. 1,2 , v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti týkajúcej sa priznanej náhrady nemajetkovej ujmy
vo výške 5 000,- € zmenil tak, že žalobu aj v tejto časti zamietol bolo potrebné rozhodnúť v zmysle §

396 ods. 2 Cs.p. o náhrade trov celého konania. Žalobca vzhľadom na spôsob rozhodnutia súdu prvej
inštancie ako aj odvolacieho súdu plne procesne úspešný čo do základu uplatneného nároku a súčasne
výška plnenie vyplývajúca z tohto jeho procesného úspech závisela výlučne od úvahy súdu a preto mu
vznikol voči žalovanému nárok na náhradu trov celého konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady
trov konania, ktorá bude priznaná iba z prisúdenej sumy v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd

prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov).

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).