Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. december 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sžo/53/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012201604
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1012201604.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a z

členov senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Soni Langovej v právnej veci navrhovateľa: Slovenský
pozemkový fond so sídlom Búdková 36, Bratislava, proti odporcovi: Okresný úrad Bratislava, pozemkový
a lesný odbor (pôvodne Obvodný pozemkový úrad v Bratislave) so sídlom Trenčianska 55, Bratislava,
za účasti ďalších účastníkov: 1/ E. B., bytom M., 2/ M. B., bytom F., 3/ M. S., bytom R., všetky
zastúpené JUDr. Emilom Molnárom, advokátom, Advokátska kancelária Dr. Molnár & Partners so sídlom
Záhradnícka 9, Bratislava, 4/ Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy so sídlom Primaciálne
nám. 1, Bratislava, 5/ Saleziánov Don Bosca, Slovenská provincia so sídlom Miletičova 7, Bratislava,

v konaní o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 25.06.2012 proti rozhodnutiu odporcu č. k.
5750/2004, zn. R2-1628/07/1924/12 zo dňa 29.05.2012, o odvolaní ďalších účastníkov 1/, 2/, 3/ proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Sp/116/2012-72 zo dňa 12.11.2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 4Sp/116/2012-72 zo dňa 12.11.2014 m e n í tak, že rozhodnutie odporcu č. k. 5750/2004, zn.
R2-1628/07/1924/12 zo dňa 29.05.2012 p o t v r d z u j e.

Odporcovi a ďalším účastníkom 1/, 2/, 3/, 4/, 5/ náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu č. k. 5750/2004, zn.
R2-1628/07/1924/12 zo dňa 29.05.2012 podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a), b) Občianskeho
súdneho poriadku zrušil a súčasne rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania. Uvedeným rozhodnutím č. k. 5750/2004, zn. R2-1628/07/1924/12 zo dňa 29.05.2012 odporca
rozhodol, že ďalšie účastníčky 1/ - 3/ každá v podiele 1/9 k celku sú dedičmi po oprávnenej osobe v
zmysle ust. § 2 ods. 1, ods. 2 písm. e) zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o
zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach

na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) spĺňajú
podmienkyust.§3ods.1písm.j)zákonaapriznalimnáhraduzapozemky(záhrady)vpôvodnomk.ú.T.:
PK vložka č. 346, PK parc. č. 1908, LV č. XXX, parc. č. 14436 o výmere 3054 m2;
PK vložka č. 346, PK parc. č. 1909, LV č. XXX, parc. č. 14435 o výmere 3074 m2;
PK vložka č. 346, PK parc. č. 1910, LV č. XXX, parc. č. 14434 o výmere 3018 m2;
(ďalej len „predmetné pozemky“ )
a súčasne ich zaviazal vrátiť štátu celkovo sumu 1992,31 eur, každú v podiele 1/3. Svoje rozhodnutie

odôvodnil odporca tým, že podaním z 20.12.2004 si i H. U. ako pôvodná spoluvlastnícka v podiele 1/3
pozemkov (ďalej len „žiadateľka“) PK parc. č. 1908 a PK parc. č. 1910 uplatnila právo na navrátenie
vlastníctva k pozemkom. Pozemky PK parc. č. 1908, 1909 a 1910 boli v roku 1971 zapísané na LV č.XXX ako parc. č. 14434, 14435 a 14436. Táto 30.09.2008 zomrela a jej dedičmi sú jej tri dcéry - ďalšie
účastníčky konania 1/ - 3/.
Proti tomuto rozhodnutiu odporcu podal navrhovateľ včas, dňa 04.07.2012 opravný prostriedok -

označený ako návrh na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. k. 5750/2004, zn. R2-1628/07/1924/12
zo dňa 29.05.2012. Namietal, že z rozhodnutia nie je zrejmé, či si žiadateľka H. U. uplatnila nárok
nielen ako pôvodný vlastník, o ktorého nároku bolo rozhodnuté, ale aj ako „domnelý vlastník“ - dedič po
pôvodne oprávnených osobách, keďže bola s nimi v príbuzenskom vzťahu. Odporca priznal právo na
náhradu za spoluvlastnícke podiely pôvodných vlastníkov, ktoré v žiadosti vôbec spomínané neboli a z

obsahu žiadosti takýto úmysel nemožno vyvodiť. Správny orgán sa v rozhodnutí pri riešení tejto otázky
odvolával na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 123/2010 zo dňa 30.06.2010, s ktorého aplikáciou
však navrhovateľ nesúhlasil, pretože z obsahu návrhu H. U.iadnym spôsobom nebolo možné vyvodiť,
že si ako dedič uplatnila nárok za spoluvlatnícke podiely po E. O. a S. H.. S prihliadnutím na uvedené
mal navrhovateľ za to, že odporca rozhodol nad rámec petitu žiadateľky.
Krajský súd preskúmaním veci zistil, že žiadateľka neb. H. U. bola vlastníčkou pôvodných parc. č. 1908

a 1910 vo veľkosti podielu 1/3, ktoré zdedila po pôvodnej vlastníčke p. E. J.. Keďže tvrdila, že tieto
pozemky prešli na štát kúpnou zmluvou uzatvorenou v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok,
mala postavenie oprávnenej osoby v zmysle zákona. Kvalifikovaným návrhom z 20.12.2004, ktorý bol
odporcovi doručený 21.12.2004, si žiadateľka uplatnila vo vlastnom mene (za svoju osobu) nárok na
navrátenie vlastníctva k pôvodne svojim pozemkom formou pridelenia náhradných pozemkov. Z obsahu

tohto návrhu na začatie konania podľa zákona bez akejkoľvek pochybnosti vyplýva, že žiadateľka si
ako pôvodná vlastníčka pozemkov v podiele 1/3 uplatnila svoj reštitučný nárok výlučne k pozemkom
parc. č. 1908 a 1910. Zo znenia tohto návrhu žiadateľky, ktorý je tak v zmysle zákona, ako aj v
zmysle ust. § 18 ods. 1 Správneho poriadku návrhom na začatie konania nevyplýva, že by si týmto
návrhom uplatnila akýkoľvek iný nárok (okrem nároku súvisiaceho pôvodne s jej pozemkami parc. č.

1908 a 1910) - teda ani nárok, ktorý by sa týkal pozemku parc. č. 1909, resp. nárok po inom či iných
spoluvlastníkochpozemkov.Totouplatnenienárokužiadateľkouvzmyslezákonasanetýkalopozemkov,
pôvodne patriacich ostatným spoluvlastníkom, resp. ich nástupcom - konkrétne pôvodne patriacich p.
E. O., resp. p. S. H., ako to tvrdí odporca v napadnutom rozhodnutí. Okrem žiadateľky p. H. U. (ktorá
nadobudla vlastníctvo k pozemkom parc. č. 1908 a 1910 dedením po p. E. J., pôvodnej vlastníčke

pozemkov v podiele 1/3) si právo na navrátenie vlastníctva k pozemkom parc. č. 1908, 1909, 1910
uplatnila nástupkyňa po druhom podielovom vlastníkovi 1/3 pozemkov (p. D. O. resp. p. E. O.) p. E.
B.. Vo veci ňou uplatneného nároku rozhodol odporca právoplatným rozhodnutím č. k. 5751/2004, zn.
1628/07/1622/12/DOB z 30.03.2012 tak, že jej priznal za pozemky parc. č. 1908, 1909 a 1910 (v podiele
1/3) právo na náhradu. Z obsahu pripojeného spisu odporcu nevyplýva, že by si právni nástupcovia či

nástupca po pôvodnom vlastníkovi podielu 1/3 predmetných pozemkov - p. E. O., resp. po p. S. H.,
ktorá sa titulom dedenia stala vlastníckou 1/3 pozemku parc. č. 1909 uplatnili reštitučný nárok v zmysle
zákona. Ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odporca toto rozhodnutie vydal s
odôvodnením, že týmto rozhodnutím rozhoduje o zvyšku uplatneného nároku (žiadateľkou p. H. U.) k
pozemkom parc. č. 1908, 1909 a 1910 v podiele 1/3, ktoré patrili p. E. O. a p. S. H..

S poukazom na uvedené krajský súd konštatoval, že žiadateľka p. H. U. nikdy nežiadala navrátenie
vlastníctva k pozemku parc. č. 1909, podobne ako nikdy nežiadala navrátenie vlastníctva po inej
osobe - spoluvlastníkovi pozemkov parc. č. 1908, 1909 a 1910. Ak i napriek tomu odporca o týchto
podieloch konal a rozhodol napadnutým rozhodnutím, konal tak na základe neexistujúceho návrhu na
začatie konania o nich. Túto skutočnosť krajský súd s poukazom na navrhovateľom vznesenú námietku

kvalifikoval tak, že zistenie skutkového stavu veci, z ktorého vychádzalo napadnuté rozhodnutie odporcu
je v rozpore s obsahom spisu. Odporcove rozhodnutie súčasne vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci, z ktorých dôvodov súd napadnuté rozhodnutie zrušil.
Proti tomuto rozsudku podali ďalšie účastníčky 1/, 2/, 3/ v zastúpení advokátom včas odvolanie.
Namietali, že napádajú rozsudok v celom jeho rozsahu z dôvodov, že súd prvého stupňa dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) Občianskeho
súdneho poriadku) a rozsudok vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku).

K reštitučnému nároku k parcele č. 1909 uviedli, že H. U. si uplatnila nárok podľa zákona č. 503/2003

Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o navrátení
vlastníctva k pozemkom“) písomným podaním zo dňa 21.12.2004. Bolo to v čase, keď mala takmer 90
rokov. Odvolateľky teda majú za to, že úmysel H. U., ktorý bol pretransformovaný do tohto návrhu, je
potrebné vnímať s prihliadnutím k uvedeným okolnostiam.V čl. I návrhu na začatie konania H. U. len konštatovala, že bola pozemkovoknižnou vlastníckou parciel
1908 a 1910, s podielom 1/3. Uvedené pozemky, spolu s parcelou č. 1909, nadobudli starí rodičia H. U.
ešte v roku 1883 a následne ich previedli na svoje tri deti - E. J., rod. O. (matku H. U.), D. O. a E. O..

H. U. nadobudla spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/3 na parcelách č. 1908 a 1910 dedením po matke v
roku 1957, pričom spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/3 na parcele č. 1909 nadobudla tým istým titulom
jej sestra, S. H., ktorá evidentne nemohla byť účastníčkou kúpnej zmluvy z 01.10.1974, keďže v roku
XXXX zomrela, pričom nezanechala žiaden majetok.
K návrhu na začatie konania podľa zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom zo dňa 21.12.2004 boli

priložené len listinné dôkazy, ktoré mala H. U. v tom čase k dispozícii (o. i. výpis z pozemkovej knihy
č. 346 pre katastrálne územie Z. a identifikácia parciel č. 14434, 14435 a 14436 v katastrálnom území
Z.). H. U. v návrhu na začatie konania uviedla: „Kúpna zmluva, ktorou boli pozemky prevedené štátu
sa v rodinnom archíve nezachovala. Podľa dostupných informácií sú uvedené pozemky v súčasnosti
čiastočne zastavané Ekonomickou univerzitou v Bratislave“.
Žiadateľka teda pri podávaní návrhu nemala k dispozícii Kúpnu zmluvu zo dňa 01.10.1974, v ktorej

bola na strane predávajúcich účastníčkou aj ona vo vzťahu k 1/3 všetkých troch pôvodných parciel
1908, 1909 a 1910 pre katastrálne územie H.. Nedisponovala preto presnými informáciami vo vzťahu
k okolnostiam nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným parcelám a spoliehala sa len na údaje
z pozemkovej knihy, ktoré sa v konečnom dôsledku ukázali ako nepresné. Z údajov zapísaných v
pozemkovej knihe vyplývalo, že H. U. bola spoluvlastníckou v 1/3 vo vzťahu k pozemkom s parc. č.

1908 a 1910, pričom nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu k pozemku s parc. č. 1909 po smrti S. H.
sa do pozemkovej knihy nepremietlo. Navrhovali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že
napadnuté rozhodnutie odporcu č. k. 5750/2004, zn. R2-1628/07/1924/12 zo dňa 29.05.2012 potvrdí.

Odporca vo vyjadrení zo dňa 15.01.2015 k odvolaniu ďalších účastníčok 1/, 2/, 3/ uviedol, že jeho právny

predchodca (Obvodný pozemkový úrad) sa vyrovnal so všetkými skutočnosťami. Navrhol, aby odvolací
súd napadnuté rozhodnutie potvrdil. Stotožnil sa s odôvodnením odvolania ďalších účastníčok 1/, 2/, 3/
a naďalej trvá na svojom pôvodnom rozhodnutí.

Ďalší účastník 4/ Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava vo vyjadrení zo dňa 22.01.2015 k

odvolaniu ďalších účastníčok 1/, 2/, 3/ uviedol, že Krajský súd v Bratislave správne vyhodnotil situáciu,
že v prípade, ak sa pôvodná žiadateľka H. U., bez ohľadu na vek žiadateľky v čase podania žiadosti,
ktorá mala v čase podania nároku 90 rokov, domáhala navrátenia vlastníctva k podielu 1/3 nehnuteľností
parc. č. 1908 a 1910 k. ú. H. nie je možné takto uplatnený nárok považovať za dôvodný aj v časti, ktorá
vlastnícky prináleží tretím subjektom, v tomto prípade ostatným podielovým spoluvlastníkom. Pôvodná

žiadateľka si nárok na navrátenie vlastníctva neuplatnila k celým nehnuteľnostiam, iba k podielu, ktorý
pani H. U. vlastnícky patril titulom dedenia.

Navrhovateľ vo vyjadrení zo dňa 23.01.2015 k odvolaniu ďalších účastníčok 1/, 2/, 3/ uviedol, že
považuje napadnutý rozsudok za správny a zákonný, s vyporiadaním sa so skutkovým stavom,

správnym právnym posúdením a uvedením právnych noriem, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal.
Žiadateľka H. U. doručila písomnú žiadosť odporcovi dňa 21.12.2004, pričom si uplatnila reštitučný
nárok ako pôvodný spoluvlastník 1/3 PK parcely č. 1908 a 1910 v k.ú. Z.. Tvrdenie, že žiadateľka
H. U. mala takmer 90 rokov a vychádzala z nepresných údajov pozemnoknižných vložiek v danom
prípade neobstojí. Žiadateľka mala dostatok času nato, aby si zabezpečila kúpnu zmluvu z 01.10.1974

z archívov. Navrhovateľ sa stotožnil s právnym záverom prvostupňového súdu, že obsah uplatneného
nárokuje bez akýchkoľvek pochybností zrejmý, a teda právni nástupcovia H. U. majú nárok iba na taký
rozsah reštitučného nároku, aký bol uplatnený ich právnym predchodcom v prekluzívnej lehote. Na
základe vyššie uvedených dôvodov navrhuje navrhovateľ, aby rozsudok krajského súdu potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O.s.p.“) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom
vyhlásení rozhodnutia zverejnené najmenej 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke

najvyššieho súdu www.nsud.sk <. o niektorých opatreniach na usporiadanie
vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov právo na navrátenie vlastníctva k pozemku môže

uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom pozemkovom úrade, v ktorého obvode
vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v lehote právo
zanikne.

Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. rozhodnutie o navrátení vlastníctva k pozemku alebo

rozhodnutie o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 a 3 vydá obvodný pozemkový úrad.

Podľa § 5 ods. 3 zákona č. 503/2003 Z.z. na konanie podľa odseku 2 sa vzťahujú všeobecné predpisy
o správnom konaní.

Slovenský pozemkový fond i Krajský súd v Bratislave aplikovali štandardný postup vychádzajúci z
princípu nemo iudex ultra petitum partium kde uplatnený nárok je stotožňovaný s petitom návrhu na
začatie konania. Tento prístup sa neuplatňuje v správnom konaní v takom rozsahu ako v súdnom konaní,
kde petit tvorí i formulačne osobitnú, oddelenú časť uplatneného nároku, ktorý je totožný s výrokom
rozhodnutia.

Žiadateľka v návrhu „spomína“ i parcelu č. 1909 „parcely č. 1908 a 1910 spolu s parcelou č. 1909
(táto parcela bola vyčlenená z pozemkovoknižnej vložky č. 346 a zapísaná v č. 472) boli v roku 1971
prečíslované pod položkou výkazu zmien č. 121/71 na parcely č. 14434, 14435, 14436.“ Súčasne v
dôkazoch označila identifikáciu parciel č. 14434, 14435, 14436 v katastrálnom území Z., v ktorej je
zahrnutá i parcela č. 1909.

Senát sa oboznámil i so záverečným článkom č. IV. návrhu zo dňa 20.12.2004, v ktorom H. U. uviedla
„na základe uvedených skutočností žiadam Obvodný pozemkový úrad v Bratislave, aby po prehodnotení
tejto žiadosti a vykonanom dokazovaní vydal rozhodnutie podľa § 6 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. o
navrátení vlatníctva k pozemkom, na základe ktorého mi budú za horeuvedené pozemky poskytnuté
náhradné pozemky vo vlastníctve štátu, nachádzajúce sa v Bratislave, a to v primeranej výmere a bonite,

v akej boli pôvodné pozemky“.
Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľa svojim návrhom „zachytila“ a prejavom vôle sa dotkla i parcely č.
1909. Aplikáciou argumentu a contrario je možné zisťovať, prečo by navrhovateľka zmieňovala v návrhu
skutočnosti, ohľadne ktorých by nechcela vyvolať účinky začatého konania spojené s návrhom.V tejto súvislosti je nevyhnutné poukázať na rozdiel medzi dispozičnou zásadou, ktorou je ovládané
sporové konanie pred súdmi a vyhľadávacou zásadou, ktorou je ovládané administratívne konanie.
V danom prípade obvodný pozemkový úrad správne aplikoval vyhľadávaciu zásadu a ústavne

konformný výklad, ktorý aj riadne a podrobne zdôvodnil s ohľadom na osobitný charakter reštitučných
vecí. Slovenská republika s cieľom uviesť vlastnícke pomery do súladu s Európskym dohovorom o
ochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdanajmädodatkovýmprotokolomčlánok1(ochranamajetku)
prijala sériu reštitučných zákonov. Zvolila pritom právny režim „mäkkého“ návrhového konania, keďže
navracať vlastníctvo ex offo by bolo problematické. Pri reštituciách sa uplatňoval princíp administratívne

benefícium cohaesionis (dobrodenie súvislosti v prospech reštituenta) s cieľom dosiahnuť navrátenie
vlastníctva v celkoch, bez vytvárania zostatkových režimov spoluvlastníctva so štátom. Nález ústavného
súdu I. ÚS 123/2010-48 zo dňa 30.06.2010, bod 14., ktorý citoval odporca tento princíp potvrdil
ako „navrátenie do širšej rodiny“. Senát najvyššieho súdu dospel k záveru, že uplatnenie uvedených
výkladových pravidiel v tomto prípade bolo zákonné. Najvyšší súd zohľadnil skutočnosť, že návrh
bol procesný právny úkon adresovaný právnemu predchodcovi odporcu, a preto právny predchodca

odporcu (nie Slovenský pozemkový fond) musel vyhodnotiť, či je dostatočne určitý pre priznanie
reštitučného nároku. Pokiaľ teda štát v zastúpení odporcom mal za to, že nárok je určitý pre priznanie
reštitučného nároku v uvedenom rozsahu, ide v danom prípade o administratívnu prax súladnú s
Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, dodatkový protokol (článok
1 ochrana majetku). Prípadné nejasnosti v prejave vôle sa vykladali na prospech reštituenta, za

predpokladu, že ostatné náležitosti nároku boli splnené. V súlade s tým odporca, keď zistil existenciu
nároku, priznal ho i v častiach, ktoré boli návrhom zmienené. Tento spôsob výkladu je v reštitučných
veciach prípustný, pretože išlo o odstránenie krívd zo strany štátu a štát pri odstránení krívd nejasnosti
v určitosti prejavu vôle hodnotí v prospech žiadateľa. Je potrebné zdôrazniť, že iné vady, ako určitosť
prejavu vôle neboli namietané.

Pokiaľ ide o existenciu tiesne a nápadne nevýhodnych podmienok, tieto boli preskúmavané v skutkovo
súvisiacej veci týkajúcej sa uvedených nehnuteľností na Krajskom súde v Bratislave , a to sp. zn.
4Sp/64/2012 vo veci reštitučného nároku E. B., rod. U. v podieli 1/3-ina, s prihliadnutím i na zrušujúci
rozsudok Najvyššieho súdu č. k. 6Sžo/193/2010-89 zo dňa 24.08.2011, ktorý sa zaoberal tiesňou a

nápadne nevýhodnými podmienkami a v ktorej Slovenský pozemkový fond následne vzal späť opravný
prostriedok. Tieto skutočnosti sú súčasťou administratívneho o spisu a navrhovateľovi boli známe.

Podľa § 250l ods. 2 v spojení s § 250k ods. 1 O.s.p. úspešnému odporcovi a ďalším účastníčkam 1/ 2/ a
3/ vznikol nárok na náhradu trov konania. Trovy právneho zastúpenia nevyčíslili a vznik iných trov súd

z obsahu spisu nezistil (§ 151 ods. 2 O.s.p). Ďalším účastníkom 5/ a 6/ nárok na náhradu trov nevznikol.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd SR v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.