Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 7. december 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Cob/293/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3213201489
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3213201489.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny

Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivice Čelkovej,
v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom Politických väzňov 1272/21, Nové Mesto, Praha
1, Česká republika, IČO: 264 29 705, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanému: O. G., bytom P. XX, v spore o zaplatenie
zmenkového úroku a zmenkovej odmeny 1,65 Eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou, č. k. 5Cb/68/2013-119 zo dňa 28. júla 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd p r i p ú š ť a čiastočné späťvzatie žaloby o zaplatenie zmenkového úroku vo výške

0,19 % denne zo zmenkovej sumy, v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a konanie
v tejto časti z a s t a v u j e .

Vo zvyšnej časti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom v čase platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku súd prvej inštancie
zamietol žalobu a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Vo veci rozhodol opätovne, keď Krajský

súd v Trenčíne ako súd odvolací rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 5Cb/68/2013-62 zo dňa 19.12.2013,
ktorým žalobu zamietol, zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení rozsudku
uviedol,žežalobcasiuplatnilzaplateniepohľadávkynatlačivepodľanariadeniaEurópskehoparlamentu
a Rady (ES)
č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len
"nariadenie č. 861/2007"). V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora (ESD) je súd v
každom štádiu konania a v každom druhu konania povinný z úradnej povinnosti skúmať, či sa nejedná

v danej veci o spotrebiteľský právny vzťah, a teda či sa na konkrétny právny vzťah použijú právne
normy spotrebiteľského práva za účelom zabezpečenia ochrany spotrebiteľa. Preto aj v tomto konaní
bol súd povinný z úradnej moci skúmať, či sa nejedná o spotrebiteľský vzťah, a to bez ohľadu na
to, že sa v danom konaní uplatňuje právo zo zmenky. Z činnosti súdu je pritom známe, že pôvodný
remitent - spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o., v prospech ktorého žalovaný zmenku vystavil a ktorý
predmetnú zmenku od žalovaného prijal, sa zaoberá aj poskytovaním spotrebiteľských úverov. Preto si
súd zabezpečil zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bola predmetná zmenka vystavená,

zaslal ju stranám sporu a písomne im oznámil, že vykoná dôkaz oboznámením tejto zmluvy. V zmysle
čl. 3 nariadenia č. 861/2007 sa jedná
o cezhraničný spor, keďže žalobca má sídlo v Českej republike, teda v inom členskom štáte ako v
členskom štáte súdu konajúceho vo veci. Právomoc slovenských súdov na prejednaniea rozhodnutie daného sporu je daná podľa čl. 16 bod 2 nariadenia č. 44/2001 o príslušnosti, uznávaní a
výkone súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach, podľa ktorého druhý účastník zmluvy
môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko. Za rozhodné

právo určil právo Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol bez nariadenia ústneho
pojednávania, pričom rozhodol na základe predložených listinných dôkazov v spise. Predmetom
konania bol nárok žalobcu vyplývajúci z vlastnej vistazmenky vystavenej žalovaným pôvodne vo
forme blankozmenky na zabezpečenie nárokov spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., zo zmluvy o úvere.
Uvedená zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, keďže napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy

uvedené v § 52 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru súdu prvej inštancie sa v danom prípade jedná
o spotrebiteľský úver, upravený zákonom o spotrebiteľských úveroch. Po preskúmaní celej zmluvy o
úvere vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru dospel
k záveru, že zmluva je koncipovaná tak, že je v nej; hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán, výlučne na prospech veriteľa, obsahujú prakticky len
povinnosti dlžníka a práva a výhody veriteľa. Vzhľadom na nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy

vyjadrenú v takmer všetkých jej ustanoveniach sa celá zmluva (jej obsah i účel) prieči dobrým mravom
a je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, čo spôsobuje jej absolútnu neplatnosť. Z
toho dôvodu nemohlo spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., ako veriteľovi z uzatvorenej zmluvy o úvere
vzniknúť ani právo na vyplnenie blankozmenky podľa všeobecných podmienok poskytnutia úveru,
z čoho vyplýva, že ak zmenka vyplnená bola (napriek tomu, že právo na jej vyplnenie remitentovi

nevzniklo), nie je možné sa na základe takto vyplnenej zmenky úspešne domáhať akýchkoľvek práv.
Súd prvej inštancie bol toho názoru, že aj keby nebola neplatná celá zmluva o úvere, právo na
vyplnenie blankozmenky nemohlo vzniknúť aj z toho dôvodu, že dohoda o vyplnení zmenky (ako
súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorých obsah a ani konkrétne znenie nebolo so
spotrebiteľom individuálne dohodnuté) je neprijateľnou zmluvnou podmienkou

a z toho dôvodu je neplatná. V danom prípade súd prvej inštancie považoval dojednanie dohody
o vyplnení zmenky za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho
zákonníka, pretože ide o podmienku, ktorá za nesplnenie záväzku pripúšťa možnosť veriteľa domáhať
sa od spotrebiteľa zaplatenia neprimerane vysokej sumy (úrok 0,25 % denne) ako sankciu spojenú s
nesplnením záväzku. Takisto sa jedná o neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. l) Občianskeho

zákonníka, nakoľko prijatím zmenky ako zabezpečovacieho prostriedku preniesol dodávateľ povinnosť
niesť dôkazné bremeno na spotrebiteľa (napr. v súvislosti s čl. I § 10, § 17 zákona č. 191/1950 Zb.). Na
rozdiel od situácie, ktorú predvída ustanovenie čl. I § 10 zákona č. 191/1950 Zb. (vyplnenie zmenky
v rozpore s tým, čo bolo dojednané) v danom prípade je celá dohoda o vypĺňacom práve blankozmenky
neplatná, čo má taký istý právny dôsledok, ako keby nebolo dojednané vôbec nič. Za takýchto okolností

vôbec nevzniklo pôvodnému remitentovi právo na vyplnenie blankozmenky, a teda blankozmenka sa
vôbec nestala zmenkou a pôvodný remitent nemal práva a povinnosti zo zmenky, preto ich ani nemohol
indosamentom previesť (čl. I § 14 ods. 1 zákona č. 191/1950 Zb.) na žalobcu. Vzhľadom k tomu, že
pôvodnému remitentovi nevzniklo právo zmenku prijať, ani právo zmenku vyplniť, nevzniklo mu z takejto
zmenky ani právo na žiadne plnenie. Preto ani žalobca, ktorý nadobudol rubopisom zmenku, na ktorej

vyplnenie právo nevzniklo a ktorá ani nemohla byť vôbec od dlžníka prijatá, sa nemôže na základe
takejto zmenky s úspechom domáhať jej vyplatenia. Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov
súd dospel k jednoznačnému záveru, že návrhu nie je možné vyhovieť. Rozhodnutie o náhrade trov
konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 O.s.p. platného v čase rozhodovania. Náhrada
trov konania nebola žalovanému ako úspešnej strane sporu priznaná z dôvodu, že žalovaný si právo

na ich náhradu neuplatnil.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote, za účinnosti O.s.p.,
odvolanie z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a napadnuté

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní uviedol, že v prejednávanej
veci došlo zo strany súdu jeho konaním, ako aj rozhodnutím k porušeniu práva Európskej únie, a
to čl. 4, 5 a 7 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č. 861/2007 z 11.07.2007, ktoré má
všeobecnú pôsobnosť, je záväzné vo všetkých svojich častiach a je priamo aplikovateľné v Slovenskej
republike. Žalovaný nedoručil súdu žiadnu žalobnú odpoveď v súlade s čl. 5 ods. 3 alebo 6 Nariadenia.

Súd bol preto povinný postupovať podľa čl. 7 ods. 3 Nariadenia. Súd prvej inštancie vo veci vykonal
dokazovanie okrem iného aj oboznámením sa s úverovou zmluvou. Žalobca ani žalovaný dokazovanie
úverovou zmluvou nenavrhli. Súd prvej inštancie vykonal nikým nenavrhnuté dokazovanie, a to bez
účasti strán sporu. Svojvoľne rozšíril rozsah vykonaných dôkazov, dokazovanie vykonal nezákonnýmspôsobom a najmä neumožnil stranám sporu konania vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu, či
navrhnúť ďalšie dokazovanie. Žalobca predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku,
ktorá spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zák. č. 191/1950 Zb. a žalovaný

voči forme a obsahu zmenky ani nenamietal. Neexistovala tak žiadna okolnosť, ktorá by odôvodňovala
vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. V danej veci mohol a mal rozhodnúť
o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Z uskutočnených
prednesovsporovýchstránpočaspísomnejfázykonania(koncentračnázásadapodľačl.5Nariadenia)a
vykonaného dokazovania vedeného na základe návrhov sporových strán, nevyplynula potreba vykonať

ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Žalovaný mohol na základe čl. 5 ods. 3 a 6 Nariadenia vzniesť námietky
voči zmenke, ak však tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu
uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd samotný nie je legitimizovaný na to,
aby postupom podľa § 120 ods.1, veta prvá O.s.p. vznášal námietky voči zmenke za žalovaného. Ak
tak súd učiní, ide o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov konania,
ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovaného

vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovaného ako spotrebiteľa. Žalovaný sa tejto
obrany nedovolával, pohľadávku žalobcu nerozporoval, svojím konaním ju prakticky uznal, súd sám
iniciatívne rozširoval okruh dokazovaných skutočností
v tom smere, aby získal pre žalovaného dostatočný podklad pre zamietnutie návrhu. Takéto správanie
súdu je v právnom štáte neprijateľné a predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces,

ktoré je garantované čl. 46 ods.1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Žalobca v odvolaní tvrdil, že je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom
akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide o zmenku platnú, ktorá je abstraktným samostatným
záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať ani podmieňovať inými okolnosťami než
tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Súd prvej inštancie sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmene

upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Predovšetkým
ignoroval ustanovenie § 17 ZŠZ, z ktorého vyplýva, že žalovaný vo všeobecnosti nie je oprávnený
vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným
majiteľom zmenky. Ak tak v sporovom konaní nemôže robiť žalovaný, tým menej tak môže robiť sám
súd. Súd porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 O.s.p., porušil ustanovenia

o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo
možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez
návrhu. Napadnuté rozhodnutie je prekvapivým rozhodnutím, čo predstavuje odňatie možnosti konať
pred súdom. Žalovaný uplatnený nárok nepoprel, no napriek tomu súd uplatnený nárok zamietol. V
odvolaní žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 22.08.2002, sp. zn.

25Cdo 1839/2000, uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 05.09.2013, sp. zn. 10Co/79/2013
a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.11.2013, sp. zn. 43CoZm/10/2013. Navrhol
rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť tak, že návrhu na uplatnenie pohľadávky odvolací súd v celom
rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré v odvolaní vyčíslil.

3. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

4. Písomným podaním, doručeným súdu prvej inštancie dňa 23.12.2015 a potom preposlaným
Krajskému súdu v Trenčíne, zobral žalobca žalobu v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19
% denne zo zmenkovej sumy z uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo zmenkovej

sumy žalobu späť. Z dôvodu späťvzatia žalobca žiadal, aby súd priznal zmenkový úrok len v časti 0,06
% denne zo zmenkovej sumy.

5. Odvolací súd doručil uvedené čiastočné späťvzatie žaloby žalovanému s výzvou, aby sa v lehote
10 dní vyjadril, či s týmto čiastočným späťvzatím súhlasí. Žalovaný na výzvu súdu zo dňa 06.10.2016

nereagoval.

6. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP),
ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.

7. Podľa § 370 ods. 1 CSP ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Podľa ods. 2 tohto
ustanovenia súd späťvzatie nepripustí, ak s tým protistranaz vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej
inštancie a konanie zastaví. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa
ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane.

8. Podľa § 370 ods. 2 CSP súd späťvzatie nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov
nesúhlasí. Pretože žalovaný nevyslovil nesúhlas s čiastočným späťvzatím žaloby, ani neuviedol žiadne
vážne dôvody, odvolací súd na základe procesného úkonu žalobcu, ktorým vzal žalobu čiastočne späť,
konštatoval bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 385 ods. 1 CSP, že boli

splnené podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 370 CSP ods. 1, 2 a 3. Odvolací súd pripustil
čiastočné späťvzatie žaloby, rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zrušil a konanie zastavil.

9. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa
§ 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné vo zvyšnej časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd tak

rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý
verejný záujem.

10. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom jeho účinnosti.
11. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v

neprospech strany.

12. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy
správne v súlade so zásadami v § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny

záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka,
zákona o spotrebiteľských úveroch a zákona zmenkového a šekového žalobu zamietol a žalovanému
ako úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie a
bránenie práva nepriznal. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie podrobne a presvedčivo odôvodnil v
súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré v podrobnostiach odkazuje (§
387 ods. 2 CSP).

13. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal, že súd prvej inštancie vykonal
nikým nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril rozsah dokazovania, a najmä neumožnil účastníkom

konania vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia).
Poukázal na to, že súd samotný nie je legitimizovaný vznášať za žalovaného námietky voči zmenke,
pretože tým porušil princíp kontradiktórnosti konania a rovnosti účastníkov konania ako súčasti práva
na spravodlivý proces.

14. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1
nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto
cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať

vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia
by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri
rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom sa
vykonávajú dôkazy.

15. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou
hodnotou sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2, ktorým sa súdu ukladá aj povinnosť podporovať
strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií o procesnoprávnych
otázkach, pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí v záujme zabezpečenia spravodlivostikonania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým spôsobom. Povinnosť informovať strany
o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti od vnútroštátnych postupov plniť rôznym
spôsobom. Dá sa jej vyhovieť napríklad ústne počas súdneho konania alebo prostredníctvom

elektronickej komunikácie, ako je elektronická pošta alebo telekonferencia, prípadne inými spôsobmi,
ktoré sú povolené
v zmysle vnútroštátneho práva.

16. Ďalšia zo zásadných odvolacích námietok žalobcu spočívala v tom, že žalovaný nedoručil súdu

žalobnú odpoveď, a preto mal súd prvej inštancie vo veci rozhodnúť vyhovujúcim rozhodnutím.
Tento názor je však principiálne nesprávny. Článok 4 Nariadenia upravuje zjednodušený, a v zásade
písomný spôsob vedenia konania s nízkou hodnotou sporu a môže vzbudiť dojem, že súd nemá k
dispozícii iné dôkazné prostriedky než v ňom uvedené a nemá v zásade možnosť oboznámiť sa s
inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo
však cieľom Nariadenia obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie veci,

ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme tohto, aby dokazovanie prebehlo
čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom (čl. 9 ods. 3 Nariadenia). Z článkov 8 a 9
Nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s nízkou hodnotou sporu je zachovaná možnosť
sudcu vykonať potrebné dokazovanie a napr. aj nariadiť ústne pojednávanie, ak to považuje za
potrebné. Aj napriek zjednodušenej forme tohto druhu konania považoval odvolací súd za správny

postup súdu prvej inštancie, riadiaceho sa ustálenou judikatúrou Súdneho dvora, v zmysle ktorej je
súd povinný ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Aj
keď vo všeobecnosti súčasné procesné predpisy prenechávajú do značnej miery smerovanie konania
v dispozícii účastníka (zvyšujúci sa dôraz na dispozitívnosť a kontradiktórnosť konania), nemožno
pripustiť, aby sa súdy (sudcovia) dostali do postavenia, aby len automaticky vytvárali exekučné tituly,

vychádzajúce iba
z formálnych náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol v príkrom rozpore so statusovým
zákonom sudcov, ust. § 2 ods. 2 z.č. 385/2000 Z.z., v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov
byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať
podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto v akokoľvek

formalizovanom procesnom postupe musí súd dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Ani
náležitý procesný postup tak nemôže za žiadnych okolností viesť k vydaniu rozhodnutia, ktoré by
učinilo vykonateľným nárok založený na takých excesoch, ako je zjavná absolútna neplatnosť právneho
úkonu, zneužitie práva, šikanózny výkon práva a podobne. To neznamená, že by zodpovednosť za
výsledok sporu nemala byť zásadne na účastníkovi a ani to, že by súd mal nahrádzať jeho pasivitu. Je

však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť nepriaznivý výsledok sporu odôvodniteľný prístupom
účastníka k uplatneniu svojich práv v konaní, ale za ktorou je súd povinný zamedziť tomu, aby svojou
autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve takéto postavenie súdu je nevyhnutným atribútom
právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných ustanoveniach predpisov stanovujúcich ich
základné princípy vychádzajúce

z hodnotových základov spoločnosti. V prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť
ako vodiaci princíp, na ktorý priamo odkazuje v bode 1 preambuly. Nebolo by možné považovať za
spravodlivé také rozhodnutie, ktoré by súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o
dôvodnosti uplatneného nároku iba preto, že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje
uplatnenému nároku vyhovieť. Vzhľadom na to bol súd prvej inštancie aj v procese podľa Nariadenia

oprávnený rozhodnúť inak ako vyhovením návrhu, (a to aj za situácie, že by žalovaný v žalobnej
odpovedi nárok prípadne akceptoval) a bol oprávnený aj na vykonanie nenavrhovaných dôkazov,
pretožebolinevyhnutnépretakérozhodnutievoveci,ktorézabrániloaprobovaniuzjavneneprimeraného
použitia zmenky.

17. Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s
nízkou hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia zmenkového príslušenstva,
zmenkovej odmeny a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má konanie vo veciach
s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy, ak to považuje

za potrebné, alebo ak to navrhnú účastníci, príp. niektorý z nich. V súlade s článkom 19 Nariadenia
ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi
slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku 6, 7,
8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi CSP.18. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej inštancie došlo k vadám v postupe súdu podľa
čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania. Podľa čl. 5 ods. 2, 3

Nariadenia vyzval súd žalovaného tlačivom C na odpoveď, na ktoré žalovaný nereagoval. Z úradnej
činnosti súd prvej inštancie pripojil do spisu zmluvu o úvere a všeobecné podmienky poskytnutia úveru,
ktoré zaslal účastníkom konania na vyjadrenie s tým, že súd vykoná dôkaz ich oboznámením. Podľa
§ 100 ods. 1 posledná veta O.s.p., platného v čase procesného postupu, vykonal súd prvej inštancie
predbežné právne posúdenie veci. Zároveň súd prvej inštancie zaslal stranám sporu poučenie o ich

procesných právach, ktoré títo prevzali. Pripojením listín bez návrhu účastníkov konania vykonal súd
prvej inštancie skutkové zistenia, ktoré posúdil ako právne významné pre rozhodnutie
o uplatnenom nároku a následne rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania a podľa článku 7 ods. 1
Nariadenia a vo veci verejne vyhlásil rozsudok. Žalobca preto nemôže tvrdiť, že napadnuté rozhodnutie
je prekvapivým rozhodnutím.

19. Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť
sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré súd prvej inštancie pripojil do spisu bez návrhu
účastníkovkonania, ktoréprirozhodovaníposúdilakovýznamnéprezistenieskutkovéhostavuaprávne
posúdenie žalobcom uplatneného peňažného nároku. Súd prvej inštancie mal možnosť vykonať aj iné
dôkazy ako tie, ktoré navrhli strany sporu za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie aká

nastala v danom spore. Išlo vlastne o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní. Tento
postup je výnimočný a je možné ho využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie mal zo žalobcom predloženej vlastnej zmenky preukázané,
že pôvodným majiteľom zmenky bola spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o., na rad ktorej vystavil dňa 29.
apríla 2009 žalovaný zmenku, na líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy 3810205. Práve tieto skutočnosti

boli podkladom pre postup súdu prvej inštancie, pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená
žalovaným má alebo nemá zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie
zo spotrebiteľskej zmluvy, prípadne i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

20. V prospech správnosti takéhoto postupu súdu prvej inštancie svedčí aj to, že bol v súlade s

následnýmstanoviskom spoločnéhozasadnutiaobčianskoprávnehoaobchodnéhokolégiaNajvyššieho
súdu SR zo dňa 20.10.2015 podľa ktorého, v prípade, ak z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci
vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento
ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky

spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody
o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

21. Úlohou súdov členských štátov EÚ (ďalej „vnútroštátny súd“) je uplatňovať popri vnútroštátnom
práve aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských štátoch EÚ uplatňovať

jednotne. Právo Spoločenstva má tú zvláštnosť, že mení právomoci vnútroštátneho súdu v jeho vzťahu
k zákonom.

22. Rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ďalej len „Súdny dvor“ vo veci Simmeathal
II (29.03.1978, 106/77), pomenoval úlohu vnútroštátneho súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach

svojej právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto právneho
systému vznikajú jednotlivcom“. Podľa názoru ESD by účinnosť komunitárneho práva bola „oslabená",
keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade s rozhodnutím,
či ustálenou judikatúrou Európskeho súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať
vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského štátu

a súdu Spoločenstva.

23. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva a najmä ustanovení právnej úpravy osobitne
prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom
možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto

smernicou a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho
spoločenstva).

24. Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu (napr. aj zmluvuospotrebiteľskomúvere),nemožno posudzovaťprávaapovinnostiztejtozmluvyoddeleneodpoužitých
zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty
a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy totiž podlieha režimu ochrany

spotrebiteľa vo forme súdnej kontroly, či zmluvné dojednania, vrátane akcesorických, neobsahujú
nekalépodmienkyvneprospechspotrebiteľa.Vzmysle článku6smernice93/13/EHS,súdajbeznávrhu
skúma nekalú povahu podmienky v spotrebiteľskej zmluve, čím sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý
spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou
a zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa v článku 7 uvedenej smernice, pretože takéto skúmanie

môže mať odradzujúci účinok, smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách
uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.

25. Ak by vnútroštátne právo (prípadne jeho výklad v súdnej praxi) umožňovalo veriteľovi obísť takéto
preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo by o pozbavenie užitočného účinku smernice 93/13/EHS
(effet utilé).Z hľadiska práva EÚ platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia

všeobecnej alebo osobitnej povahy na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou. Vnútroštátny
súd je pri použití vnútroštátneho práva, najmä ustanovení právnej úpravy osobitne prijatej za účelom
splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom možnom rozsahu
v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby sa dosiahol výsledok stanovený touto smernicou
a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.

26. Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z
práva Európskej únie. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy,
ide o spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho
vzťahu. Jednou z odlišnosti spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého

zmenka vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti
podmienok zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych
veciach podľa Nariadenia, v ktorých má žalovaný postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor Európskej únie
vo viacerých rozsudkoch týkajúcich sa smernice 93/13/EHS (C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial,
C-243/08, Pannon GSM) vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky v

spotrebiteľských zmluvách ex offo, neskôr (C-137/08,
VB Pénzügyi Lízing) dokonca vyslovil, že ich musí skúmať ex offo (C-618/10, Banco Espanol de Credito)
a že odporuje európskemu právu, ak ich súd nemôže skúmať a limine (t.j. ak ich môže skúmať len ex
post). V takých prípadoch musí národný súd vykladať národné procesné i hmotné právo konformne s
právom Európskej únie. Z ustanovenia § 17 zákona

č. 191/1950 Zb. nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie neobsahuje žiadne
ustanovenie, ktoré by zakazovalo, alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých
zabezpečenie bola vystavený zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd v prípade pasivity
žalovanéholen„vydározsudok“nestanovuje,žesúdžalobemusívyhovieť. Odvolacísúdjetohonázoru,
že v danom prípade súdu prvej inštancie nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti skúmal, či základom

zmenky je spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky.
Pripojením zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru súd prvej inštancie neporušil
koncentračnú zásadu a tým, že stranám sporu zaslal pripojené listiny, s obsahom ktorých sa oboznámil
a tieto posúdil ako dôkazy na zistenie skutkového stavu, neporušil ani princíp kontradiktórnosti súdneho
konania a ani rovnosť strán sporu.

27. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo viacerých rozhodnutiach
poukázal na to, že spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo z
dôvodu neinformovanosti dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu súd môže
odstrániť ex offo zbavením účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. Océano Gruppo editoriale

spojené prípady C-240 až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval, že existuje nezanedbateľné
nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú povahu zmluvnej podmienky
(spojené prípady C-240 až C-244/98). Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je
jednoduchá záležitosť. Smernica indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť
(posúdenie zmyslu posudzovanej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie

s ostatnými zmluvami, vyhodnotenie všetkých okolnosti prípadu a iných; čl.4 ods.1 smernice). Súdny
dvor stanovil jasnú požiadavku na ochranu pred nečestnými klauzulami pri štandardných produktoch
obdobne, ako vyžadujú vnútroštátne pravidla verejného poriadku, teda vždy za každých okolností
(porov. C-76/10 POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod 50,51).28. Proces podľa Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov súdneho dvora
a ex offo súdnej kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zmenka je náročná na formality a aj v

zmenkových právnych veciach je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných podmienok
zmluvy, ktorú zmenka zabezpečuje.

29. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek indosamentom od spoločnosti
POHOTOVOSŤ s.r.o., si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov ako

spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a ktorých
postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Občiansky zákonník (§ 54
ods.1). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.

30. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s hmotným právom, keď
riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, zmluvu o spotrebiteľskom

úvere , obsahujúcu neprijateľné zmluvné podmienky a dospel k záveru o absolútnej neplatnosti uvedenej
zmluvy o úvere v zmysle § 39 Obč. zákonníka. Odvolací súd je toho názoru, že pôvodnému majiteľovi
zmenky - remitentovi, nevzniklo právo zmenku vyplniť pre absolútnu neplatnosť dohody o vyplňovacom
práve, ani zmenku vystavenú žalovaným prijať. Žalobcovi zo zmenky nevzniklo právo na žiadne plnenie.
Žalobca, ktorý nadobudol zmenku rubopisom na škodu dlžníka, sa nemôže úspešne domáhať plnenia

titulom zmenky prijatej a vyplnenej v rozpore s hmotným právom, pretože ide o výkon práva, ktorý
nepožíva právnu ochranu ako konanie v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Obč. zákonníka.

31. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku
o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie, vychádzajúc zo zásady zodpovednosti

za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovaného.
Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu. Keďže žalovaný
si v konaní náhradu trov neuplatnil a tieto mu ani nevznikli, súd prvej inštancie žalovanému náhradu
trov konania správne nepriznal.

32. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne
správne podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP vo zvyšnej časti potvrdil.

33. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 CSP. Úspešnému žalovanému trovy konania v odvolacom konaní nevznikli, a preto mu

ich odvolací súd nepriznal.

34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424

CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).