Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. november 2016

Súd: Okresný súd Bratislava IV
Spisová značka: 11C/227/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412213953
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Fígerová
ECLI: ECLI:SK:OSBA4:2016:1412213953.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava IV sudcom JUDr. Janou Fígerovou v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

I. Súd konanie o návrhu žalobcu na prerušenie konania do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti žalobcu vo veci namietaného
porušenia práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd z a s t a v u j e .

II. Súd návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania
o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla predložiť Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky Súdnemu dvoru Európskej Únie v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov

pod sp. zn. 7C/6/2010 z a m i e t a .

III. Súd žalobu v celom rozsahu z a m i e t a .

IV. Žalovanému sa nárok proti žalobcovi na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou došlou 27.9.2012 vedenou pod sp. zn. 11C 227/2012 domáhal

od žalovaného náhrady majetkovej škody vo výške 175 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 387,24 eur,
ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní.

Na odôvodnenie žaloby uviedol, že ako oprávnený v exekučnom konaní navrhol súdnemu exekútorovi
vykonať exekúciu na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - A. P. - dlžníkovi zo zmluvy o úvere.
Súdny exekútor požiadal Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „exekučný súd“) o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ktorý ho vykonaním exekúcie aj poveril. Ďalej uviedol, že pre obavy o právny

a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom podal návrh na zmenu exekútora,
pričom povinnosťou exekučného súdu bolo rozhodnúť o návrhu na zmenu exekútora do 30 dní od jeho
doručenia exekučnému súdu, čo sa však nestalo. K rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora tak došlo
po uplynutí zákonom stanovenej doby, pričom uvedeným nesprávnym úradným postupom exekučného
súdumalabyťžalobcovispôsobenámajetkováškodaanemajetkováujma.Majetkováškodapredstavuje
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou žalobcu vo veci správy a vymáhania

pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora
a rozhodnutím o ňom, pričom žalobca v tomto období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie asprávu informačného systému sumu 40 eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym
exekútorom sumu 50 eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na

poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde
sumu 15 eur. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si žalobca uplatnil ako spravodlivú satisfakciu
za porušenie jeho základných práv, pretože samotné konštatovanie ich porušenia nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že nesprávny
úradný postup exekučného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má

za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu.
Poukázal na to, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého
reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu
v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u žalobcu, resp. u členov
riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty
a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Zbytočné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného

súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata
zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho
majiteľov. Uviedol tiež, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca si

uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, sumu 387,24 eura, ktorú vyčíslil
ako alikvotný pomer 55,32 eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe

aplikácie doktríny ústavného súdu, podľa ktorej ak ide o zbytočné prieťahy v konaní je spravodlivé, aby
sa na každý rok poznačený prieťahmi uplatnila satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t.j. cca 663,88 eura. V
danej veci bol exekučný súd nečinný viac ako 230 dní.

2. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Namietal nejasnosť titulu nároku

na náhradu škody, keď žalobca uvádza a namieta jednak nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia
o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote, a jednak zároveň namieta
nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Poukázal na to, že všeobecný súd v konaní o náhradu
škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, toto právo má iba predseda súdu alebo
Ústavný súd SR. Uviedol tiež, že žalovaný nárok bol na súde uplatnený predčasne, keďže neuplynulo

6 mesiacov od prijatia žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody.
Prvé žiadosti boli žalovanému doručené 23.4.2012. Vzhľadom na povahu úkonu rozhodnutie o zmene
exekútora, zákonom stanovenú lehotu, lehotu v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť
vykonať pred , resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony, nie je možné nerozhodnutie o návrhu na
zmenu súdneho exekútora v lehote stanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda

za nesprávny úradný postup. Pokiaľ ide o namietanú lehotu 30 dní uviedol, že samotné nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. S poukazom na ustanovenie §
9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. uviedol, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy,
resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v
disciplinárnom konaní, ktorým by sa konštatovalo, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré

má za následok prieťahy v súdnom konaní, že by existovalo právoplatné rozhodnutie ESĽP, ktorým by
sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatné
rozhodnutie Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým by ústavný súd konštatoval porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nie je tak preukázaný nesprávny úradný postup
súdu spočívajúci v existencii prieťahov. Čo sa týka samotnej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy

uviedol, že žalobca nepreukázal vznik ani výšku materiálnej škody, nepreukázal vznik nemajetkovej
ujmy a ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Poukázal tiež na aspekt dobrých
mravov, keď žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé
finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody
voči štátu, ktorá mu mala vzniknúť práve pri jeho spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite,

takýto postup možno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Napokon poukázal na
absenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatnenou majetkovou škodou
a nemajetkovou ujmou.3. Uznesením Okresného súdu Bratislava IV z 19.6.2013 č.k. 11C 227/2012 - 24 boli
konania vedené na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn.: 11C 230/2012, 11C 234/2012, 11C
235/2012, 11C 237/2012, 11C 238/2012, 11C 239/2012, 11C 240/2012, 11C 241/2012, 11C 242/2012

spojené na spoločné konanie v konaní sp. zn. 11C 227/2012.

4. Súd nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie na deň 30.11.2016, na ktoré sa
napriek riadnemu predvolaniu žalobca, jeho právny zástupca ani žalovaný nedostavili. Žalovaný
ospravedlnil svoju neúčasť podaním doručeným súdu elektronickou poštou dňa 23.11.2016 s tým, že

o odročenie pojednávania nežiadal. Právny zástupca žalobcu podaním doručeným súdu elektronickou
poštou dňa 25.11.2016 ospravedlnil neúčasť z dôvodu hospodárnosti, nežiadal pojednávanie odročiť.
Súd preto konal v ich neprítomnosti.

5. Právny zástupca žalobcu podaním z 19.2.2015 požiadal o prerušenie konania do
právoplatného rozhodnutia ústavného súdu o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o

porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a na nestranný súd . Poukázal na dôvody objektívneho
porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a zopakoval dôvody uvádzané v žalobe, podľa ktorých sú
vylúčení všetci sudcovia tunajšieho súdu. Ďalej uviedol, že mu bolo doručené uznesenie krajského súdu
o tom, že sudcovia tunajšieho súdu nie sú vylúčení z prejednávania veci, avšak s týmto rozhodnutím
nesúhlasí, preto podal na Ústavný súd SR ústavnú sťažnosť vo veci namietaného porušenia práva na

zákonného sudcu a práva na nestranný súd. Navrhol konanie prerušiť až do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o tejto jeho ústavnej sťažnosti.

6. K tomu súd uvádza, že o námietke zaujatosti Krajský súd v Bratislave už právoplatne
rozhodol ( uznesenie zo dňa 22.10.2012 č.k. 3 NcC 219/2012-17 č.l. 17 spisu) a rovnako už bolo

právoplatne rozhodnuté aj o identickom návrhu žalobcu na prerušenie konania do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti žalobcu vo veci namietaného
porušenia práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd podaného z rovnakého dôvodu
uznesením tunajšieho súdu zo dňa 25.8.2014 č.k. 11C 227/2012-72 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 8.10.2014 č.k. 5Co 690/2014-99, ktorým odvolací súd potvrdil cit. rozhodnutie

okresného súdu, ( na odvolanie podané žalobcom proti predmetnému uzneseniu), a to tak, že uvedený
návrh na prerušenie konania bol zamietnutý. Vzhľadom na uvedené, nakoľko nedošlo k žiadnej
relevantnej zmene oproti predchádzajúcemu stavu, súd konanie o identickom návrhu žalobcu na
prerušenie konania s poukazom na ustanovenie § 161 CSP v spojení s § 230 CSP a § 234 ods. 2 CSP
(za použitia analógie) pre prekážku veci právoplatne rozhodnutej zastavil (obdobne porov. uznesenie

Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 17.07.2013, sp. zn. 29 Cdo 1301/2013 uverejnené v Zbierke
súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Českej republiky č. 10/2013 pod č. 99). ( výrok I.)

7. Čo sa týka ďalšieho návrhu žalobcu zo dňa 19.2.2015 na prerušenie konania do
právoplatného skončenia konania o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla predložiť Slovenská

republika - Ministerstvo spravodlivosti SR Súdnemu dvoru EÚ v konaní vedenom na Okresnom súde
Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010, tento pre nesplnenie zákonných predpokladov na prerušenie konania
podľa § 162 CSP súd zamietol. Zodpovedanie predmetných prejudiciálnych otázok v konaní vedenom
na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 (ktorého existenciu, predloženie prejudiciálnych
otázok a ani ich skutočné znenie žalobca mimochodom žiadnym spôsobom nepreukázal, hoci tak mohol

jednoducho urobiť tým, že by predložil tunajšiemu súdu uznesenie Okresného súdu Prešov, ktorým
tento súd konanie prerušil), nemá žiadny význam pre rozhodnutie súdu v prejednávanej veci, nakoľko
žiadnazprejudiciálnychotázok,ktorémalibyťpredloženéSúdnemudvoruEÚzostranyOkresnéhosúdu
Prešov, nemá akúkoľvek vecnú súvislosť s predmetom konania v posudzovanej veci. Konanie vedené
na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 má odlišných účastníkov (na strane žalobcu) a celkom

odlišný skutkový základ žalovaného nároku. V prejednávanej veci sa totiž rieši otázka zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postup tunajšieho súdu v exekučnom konaní, ktorý
nemal dodržať zákonnú lehotu na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Zodpovedanie označených prejudiciálnych otázok Súdnym dvorom EÚ je tak bez
akéhokoľvek významu na posudzovanú vec. Navyše v prejednávanej veci nebol daný už samotný vecný

základ žalovaného nároku (čo viedlo k zamietnutiu žaloby ako takej, ako bude vysvetlené nižšie), a preto
prerušenie konania (z akéhokoľvek dôvodu) by postrádalo akýkoľvek racionálny základ. Z uvedeného
dôvodu preto súd tento návrh žalobcu na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.( výrok II.)8. Súd vykonal vo veci dokazovanie všetkými stranami označenými dôkazmi a zistil
nasledovný skutkový stav:

Vec sp. zn. 11C 227/2012:

9. Žalobca ako oprávnený subjekt podal na Exekútorskom úrade súdneho exekútora
JUDr. Branislava Plška so sídlom Bratislava, Votrubova 2 dňa 7.8.2006 návrh na vykonanie exekúcie
na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - A. P., dlžníka v postavení spotrebiteľa zo zmluvy o

úvere. Súdny exekútor doručil tunajšiemu súdu ako exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na
výkon exekúcie dňa 15.8.2006, na základe čoho exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie dňa 8.3.2007. Dňa 14.10.2009 doručil žalobca ako oprávnený exekučnému súdu návrh
na zmenu exekútora. Uznesením č.k. 37 Er 10834/06-20 z 26.5.2010 exekučný súd vyhovel
návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora a vykonaním exekúcie poveril nového exekútora
navrhnutého oprávneným.

Uvedený skutkový stav mal súd za preukázaný z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 37 Er
10834//2006.

1. Žalobca podaním zo dňa 13.06.2014 oznámil hromadne do všetkých konaní vedených

na okresnom súde v oddelení 11C, v ktorých vystupujú rovnakí účastníci a predmetom konania
je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu v exekučných konaniach, že do spisu tunajšieho súdu sp. zn. 11C/223/2012 založil
znalecký posudok č. 1/2014 ohľadne stanovenia majetkovej škody, ktorého obsahom navrhol vykonať
dokazovanie. K tomu súd uvádza, že v spise vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11C 223/2012 súd

zisťoval, či bol do predmetného spisu založený označený znalecký posudok, pričom bolo zistené, že
žiadny znalecký posudok sa v spise sp. zn. 11C/223/2012 nenachádza. Preto súd ani nemohol vykonať
dokazovanie uvedeným znaleckým posudkom. Okrem toho súd poukazuje na to, že v zmysle § 185
ods. 1 CSP iba súd rozhoduje o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd nie je povinný vyhovieť
každému návrhu účastníka na vykonanie dokazovania, a to predovšetkým vtedy, ak navrhnutý dôkaz

nepovažuje za významný pre svoje rozhodnutie. Práve označený dôkaz týkajúci sa výšky majetkovej
škody by súd (ak by aj bola preukázaná jeho existencia) nepovažoval (z dôvodov uvedených nižšie)
za významný pre rozhodnutie v prejednávanej veci, a preto jeho vykonanie by bolo (okrem iného) aj
nadbytočné a nehospodárne.

2. Žalovaný predložil ako dôkaz listiny : list Európskej komisie, generálneho riaditeľstva
prespravodlivosť podJUST/A3/RM/kbD2010adresovanýstálemupredstaviteľovi Slovenskejrepubliky
pri EÚ, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami
žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov , ako aj sťažnosť od slovenského združenia
na ochranu spotrebiteľov , pričom útvary komisie sa o týchto dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na

začatie prejudiciálneho konania , ktorý podal Krajský súd Prešov. Súčasne žalovaný predložil súdu, a aj
poukázal, na článok v denníku SME z 16.7.2012, z ktorého vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať
pohľadávku exekúciou; z článku ďalej vyplýva aj skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového
predaja vylúčila žalobcu zo svojich radov.

3. Po právnej stránke súd vec posúdil nasledovne:

4. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012
(ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za

škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci nesprávnym úradným postupom.

5. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento
zákon neustanovuje inak.

6. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenúnesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah

do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

7. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

8. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 štát
zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb;
za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej

republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo
výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy
Slovenskej republiky.

9. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 pri

posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo
v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy,
žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré

má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov.

10. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe

písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným
orgánom podľa § 4 a 11.

11. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na
náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený

domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

12. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak.

13. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak
nie je možné uspokojiť ju inak.

14. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

15. Podľa § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnejčinnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase
(ďalej len „zákon č. 233/1995 Z.z.“) oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez
uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene

exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

16. Podľa § 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z.z. súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa
odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi
spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený.

Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie
pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

17. Žalobca sa v posudzovanej veci domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom
konaní, ktorý nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnom stanovenej 30-dňovej

lehote.

18. V prvom rade, čo sa týka námietky žalovaného ohľadne predčasnosti uplatnenia
nároku žalobcu na súde z dôvodu, že ku dňu podania žaloby ešte neuplynutia 6-mesačná lehota na
predbežné prerokovanie žiadosti žalobcu o náhradu škody na príslušnom orgáne v zmysle § 16 ods. 1

zákonač.514/2003Z.z.,súduvádza,žerozhodujúceboloto,čitátolehotauplynulakudňurozhodovania
súdu, a nie ku dňu podania žaloby. Keďže v čase rozhodovania súdu uvedená lehota už uplynula,
nebola predmetná námietka žalovaného uplatnená dôvodne, a preto súd pristúpil k vecnému posúdeniu
žalovaného nároku.

19. Základnými predpokladmi objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom sú: a) nesprávny úradný postup, b) škoda (majetková, resp.
nemajetková ujma), c) príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.

20. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že exekučný súd rozhodol o návrhu žalobcu

ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora dňa 26.5.2010, pričom návrh na zmenu súdneho
exekútora bol exekučnému súdu doručený dňa 14.10.2009. Exekučný súd teda rozhodol o návrhu
na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty v zmysle § 44 ods. 8 zákona
č. 233/1995 Z.z.. Nedodržaním predmetnej zákonnej lehoty došlo k nesprávnemu úradnému postupu
exekučného súdu v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., čím bol splnený prvý predpoklad pre

vznik zodpovednosti štátu za škodu.

21. Pokiaľ žalobca namietal aj existenciu prieťahov v konaní, k tomu súd uvádza, že
žalobca nepreukázal, že v predmetnej veci došlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu
postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval. Prieťahy
v konaní pritom nezistil ani tunajší súd. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že podľa aktuálne
platnéhoznenia§9ods.2zákonač.514/2003Z.z.(účinnéhood1.1.2013)priposudzovanínesprávneho
úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch

v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Keďže však uvedené
znenie nadobudlo účinnosť až 1.1.2013, nie je možné ho aplikovať na právne vzťahy, pri ktorých malo
dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred jeho účinnosťou. Preto súd zastáva
názor, že v posudzovanej veci môže súd (samostatne) posúdiť, či došlo k nesprávnemu úradnému

postupu spočívajúcemu v prieťahoch v konaní (rovnako či došlo k nesprávnemu úradnému postupu
spočívajúcemu v nedodržaní zákonnom stanovenej lehoty). V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní, ako to konštatoval
aj Ústavný súd SR v náleze zo dňa 10.7.2013, sp. zn. II. ÚS 520/2012, v ktorom (okrem iného)uviedol, že „...pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v
primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a
aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo

iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale
ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadochsúrozhodujúcevšetkyokolnostidanejveci.Porušeniezákladnéhoprávanaprerokovanieveci
bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať

len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I.
ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012)“. V nadväznosti na uvedené preto súd prihliadol (okrem nedodržania
zákonnej lehoty) aj na ostatné okolnosti danej veci, a to predovšetkým na značne rozsiahly počet
exekučných konaní iniciovaných totožným žalobcom v postavení oprávneného subjektu, do ktorých
žalobca hromadne podával návrhy na zmenu súdneho exekútora (čo je skutočnosť všeobecne známa),
čo má zásadný vplyv na posúdenie celkovej dĺžky konania z pohľadu namietaných prieťahov. V tejto

súvislosti súd opätovne dáva do pozornosti vyššie označený nález Ústavného súdu SR, v ktorom
ústavný súd posudzoval sťažnosť rovnakého žalobcu na prieťahy v exekučnom konaní (v inej veci),
pričom ani konanie trvajúce pred exekučným súdom 24 mesiacov nepovažoval za prieťahy v konaní.
Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí konštatoval, že „V posudzovanom prípade je významná, priam
kľúčová, skutočnosť, že sťažovateľka pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných

konaní (ide o stovky až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný
súd konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť
súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy
v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by
sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie [napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 39/00, III. ÚS 425/2012,

mutatis mutandis Buchholz proti Nemecku (rozhodnutie Komory, 6. máj 1981, č. 7759/77, § 51 a §
61); Zimmermann a Steiner proti Švajčiarsku (rozhodnutie Komory, 13. júl 1983, č. 8737/79, § 29,
§ 30), pozri aj KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských
právech. Komentář. Praha: C.H. Beck, 2012, s. 710, 715. ISBN 978-80-7400-365-3]. Ústavný súd však
konštatuje, že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva

na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda (dosiaľ) o
situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu, a týmto k dlhšej
dobe rozhodovania, aj sám. Už spomenutá doktrína absencie možnosti liberácie z dôvodu zaťaženosti
aj naďalej plne platí, avšak v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej veci (porovnaj proces
argumentácienazývanýodlíšenie,ang.distinguishing,vcommonlawvKÜHN,Z.,BOBEK,M.,POLČÁK,

R. a kol. Judikatura a právní argumentace. Praha: Auditorium, 2006, s. 22, s. 29. ISBN 80-903786-0-9).
V prípadoch obdobných prerokúvanej veci sa táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej v tomto
rozhodnutí.Presúčasnýprípadaprípadyobdobné,kde,akoužústavnýsúduviedol,jedinásťažovateľka
iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typovo obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do
úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných.

In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti
veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo
rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd koná, a kritéria správania sťažovateľky ako
účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní
sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania

sťažovateľky.
V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania
predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného súdu vysporiadať sa so všetkými
návrhmi sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť
súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní,

ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. Obdobný právny názor už ústavný súd v
minulosti prezentoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 64/97, keď pri hodnotení porušenia práva
na konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že „[v] rovnakom čase na identickom súde sa
právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručuje mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach
obrátili na súd s požiadavkou na odstránenie svojej právnej neistoty“. Aj s poukazom na uvedené závery

ústavného súdu (s ktorými sa tunajší súd v plnom rozsahu stotožňuje) preto súd dospel k záveru, že v
danom prípade nedošlo k prieťahom v konaní.

22. V nadväznosti na uvedené možno teda uzavrieť, že v posudzovanej veci došlok nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu spočívajúcemu v nedodržaní zákonnej lehoty na
rozhodnutieonávrhunazmenusúdnehoexekútoravzmysle§44ods.8zákonač.233/1995Z.z.,čímbol
splnenýprvýpredpokladprevznikzodpovednostištátuzaškodu,tosavšakužnedápovedaťozvyšných

dvoch. Žalobca však v posudzovanej veci nepreukázal vznik škody ani jej výšku a ani príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou. Ako majetkovú škodu v paušálnej sume 175
eur si žalobca uplatnil náhradu účelne vynaložených nákladov na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému (v sume 70 eur), na udržiavanie
a správu informačného systému (v sume 40 eur), na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným

súdnym exekútorom (v sume 50 eur) a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na
exekučnom súde (v sume 15 eur). Žalobca pritom v prípade majetkovej škody nešpecifikoval, či sa
jedná o skutočnú škodu alebo ušlý zisk v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Na preukázanie
majetkovej škody nepredložil žiadne relevantné dôkazy. Neuviedol ani spôsob výpočtu jednotlivých

zložiek tejto paušálnej sumy. Paušálne sumy uvádzané žalobcom pritom nepredstavujú ani skutočnú
škodu ani ušlý zisk. Jedná sa iba o jednostranné ničím nepodložené všeobecné tvrdenia žalobcu.
Vychádzajúc z prejednávacej zásady ovládajúcej sporové konanie bolo pritom povinnosťou žalobcu
preukázať svoje tvrdenia o vzniku konkrétnej škody. Pokiaľ tak neurobil neuniesol v konaní dôkazné
bremeno.

1. K žalobcom uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch súd uvádza, že
uvedené právo vzniká iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, a ak nie je možné túto ujmu uspokojiť inak. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej

ujmy, a to v podobe dopadu nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu a následkov na žalobcu v
rôznych oblastiach pôsobenia. Žalobca tvrdil, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila
ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Svoje tvrdenia však žalobca nijakým spôsobom nekonkretizoval a ani ničím nepreukázal. Rovnako
nepreukázal, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navyše

súd poukazuje na to, že odvodzovať výšku nemajetkovej ujmy paušálne od nárokov priznávaných
ÚstavnýmsúdomSR(akotourobilžalobca)niejemožné,keďvýškanemajetkovejujmyvpeniazochsav
zmysle§17ods.3zákonač.514/2003Z.z.určujevkaždomindividuálnomprípadesprihliadnutímnajmä
naosobupoškodeného,jehodoterajšíživotaprostredie,vktoromžijeapracuje,nazávažnosťvzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v

súkromnom živote a na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Výška nemajetkovej ujmy sa preto líši v závislosti od individuálnych daností každého jednotlivého
prípadu a z toho dôvodu jej výšku nemožno paušalizovať. Aj v prípade uplatnenej nemajetkovej ujmy
tak v plnom rozsahu platia závery súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcu v konaní. Pokiaľ
žalobca odôvodňoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pocitmi frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,

neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti vyvolaných u členov riadiacich orgánov spoločnosti,
ktoré mali byť spôsobené neexistenciou akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy
spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, súd navyše poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 30 Cdo 675/2011, v zmysle ktorého nepríjemnosti spôsobené členom vedenia spoločnosti možno
zohľadniť iba v obmedzenej miere a v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu

spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré
sa na fungovaní právnickej osoby nejakým spôsobom podieľajú, nakoľko im nevzniká ujma priamo, nie
je tu teda daná priama a bezprostredná príčinná súvislosť.

2. Napokon súd poukazuje na to, že žalobca v konaní nepreukázal ani príčinnú súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o
návrhu na zmenu súdneho exekútora a tvrdenou škodou. Príčinná súvislosť predstavuje priamu väzbu
javov (objektívnych skutočností), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok).
Vzťah príčiny a následku musí byť pritom priamy, bezprostredný a neprerušený (nestačí, ak je iba
sprostredkovaný). Pre úspech žalobcu v konaní bolo preto nevyhnutné z jeho strany preukázať (okrem

skutočnosti, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu a vzniku škody na jeho strane), že ku škode
vo výške požadovanej žalobcom došlo práve (a len) v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu
v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora. To však
žalobca neurobil, keď nepreukázal, že k tvrdenej škode by nedošlo aj tak (nebyť nesprávneho úradnéhopostupu súdu v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho
exekútora). Navyše podľa názoru súdu v priebehu exekúcie (v čase, keď je podaný návrh na zmenu
súdneho exekútora až do rozhodnutia o ňom) žiadna škoda žalobcovi pre nedodržanie zákonnej lehoty

na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora ani nemohla objektívne vzniknúť, keďže pôvodný
súdny exekútor mal podľa zákona povinnosť naďalej vykonávať úkony exekučného konania.

3. Z uvedených dôvodov preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu
zamietol.

Vec sp.zn. 11C 230/2012

4. Žalobca sa žalobou došlou 27.9.2012 domáhal od žalovaného náhrady majetkovej
škody vo výške 175 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 940,44 eur, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym
úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní.

Na odôvodnenie žaloby uviedol, že ako oprávnený v exekučnom konaní navrhol súdnemu exekútorovi
vykonať exekúciu na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - H. H. - dlžníkovi zo zmluvy o úvere.
Súdny exekútor požiadal Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „exekučný súd“) o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ktorý ho vykonaním exekúcie aj poveril. Ďalej uviedol, že pre obavy o právny

a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom podal návrh na zmenu exekútora,
pričom povinnosťou exekučného súdu bolo rozhodnúť o návrhu na zmenu exekútora do 30 dní od jeho
doručenia exekučnému súdu, čo sa však nestalo. K rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora tak došlo
po uplynutí zákonom stanovenej doby, pričom uvedeným nesprávnym úradným postupom exekučného
súdumalabyťžalobcovispôsobenámajetkováškodaanemajetkováujma.Majetkováškodapredstavuje

náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou žalobcu vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora
a rozhodnutím o ňom, pričom žalobca v tomto období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a
správu informačného systému sumu 40 eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym

exekútorom sumu 50 eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde
sumu 15 eur. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si žalobca uplatnil ako spravodlivú satisfakciu
za porušenie jeho základných práv, pretože samotné konštatovanie ich porušenia nie je dostatočným

zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že nesprávny
úradný postup exekučného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má
za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu.
Poukázal na to, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého
reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu

v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u žalobcu, resp. u členov
riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty
a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Zbytočné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného
súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata

zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho
majiteľov. Uviedol tiež, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca si
uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že

nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, sumu 940,44 eura, ktorú vyčíslil
ako alikvotný pomer 55,32 eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe
aplikácie doktríny ústavného súdu, podľa ktorej ak ide o zbytočné prieťahy v konaní je spravodlivé, aby
sa na každý rok poznačený prieťahmi uplatnila satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t.j. cca 663,88 eura. V

danej veci bol exekučný súd bezdôvodne nečinný viac ako 539 dní.

5. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Namietal nejasnosť titulu nárokuna náhradu škody , keď žalobca uvádza a namieta jednak nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia
o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote, a jednak zároveň namieta
nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Poukázal na to, že všeobecný súd v konaní o náhradu

škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, toto právo má iba predseda súdu alebo
Ústavný súd SR. Uviedol tiež, že žalovaný nárok bol na súde uplatnený predčasne, keďže neuplynulo
6 mesiacov od prijatia žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody.
Prvé žiadosti boli žalovanému doručené 23.4.2012. Vzhľadom na povahu úkonu rozhodnutie o zmene
exekútora, zákonom stanovenú lehotu, lehotu v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť

vykonať pred , resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony , nie je možné nerozhodnutie o návrhu na
zmenu súdneho exekútora v lehote stanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy , a teda
za nesprávny úradný postup. Pokiaľ ide o namietanú lehotu 30 dní uviedol, že samotné nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. S poukazom na ustanovenie §
9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. uviedol, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy,
resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v

disciplinárnom konaní, ktorým by sa konštatovalo, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, že by existovalo právoplatné rozhodnutie ESĽP, ktorým by
sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatné
rozhodnutie Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým by ústavný súd konštatoval porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nie je tak preukázaný nesprávny úradný postup

súdu spočívajúci v existencii prieťahov. Čo sa týka samotnej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
uviedol, že žalobca nepreukázal vznik ani výšku materiálnej škody, nepreukázal vznik nemajetkovej
ujmy a ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Poukázal tiež na aspekt dobrých
mravov, keď žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé
finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody

voči štátu, ktorá mu mala vzniknúť práve pri jeho spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite,
takýto postup možno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Napokon poukázal na
absenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatnenou majetkovou škodou
a nemajetkovou ujmou.

6. Žalobca ako oprávnený subjekt podal na Exekútorskom úrade súdneho exekútora Bc.
Jaroslava Mráza, súdny exekútor v Bratislave, Vlčkova 35 dňa 1.6.2004 návrh na vykonanie exekúcie
na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - H. H. - dlžníka v postavení spotrebiteľa zo zmluvy o
úvere. Súdny exekútor doručil tunajšiemu súdu ako exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na
výkon exekúcie dňa 10.6.2004, na základe čoho exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie dňa 28.7.2004. Dňa 27.12.2007 doručil žalobca ako oprávnený exekučnému súdu návrh na
zmenu exekútora. Uznesením č.k. 15 Er 488/2004-20 na 10.6.2009 exekučný súd vyhovel návrhu
oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovel a vykonaním exekúcie poveril nového exekútora
navrhnutého oprávneným.

Uvedený skutkový stav mal súd za preukázaný z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 15Er 488/2004.

7. Žalobca podaním zo dňa 13.06.2014 oznámil hromadne do všetkých konaní vedených
na okresnom súde v oddelení 11C, v ktorých vystupujú rovnakí účastníci a predmetom konania
je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu

exekučného súdu v exekučných konaniach, že do spisu tunajšieho súdu sp. zn. 11C/223/2012 založil
znalecký posudok č. 1/2014 ohľadne stanovenia majetkovej škody, ktorého obsahom navrhol vykonať
dokazovanie. K tomu súd uvádza, že v spise vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11C 223/2012 súd
zisťoval, či bol do predmetného spisu založený označený znalecký posudok, pričom bolo zistené, že
žiadny znalecký posudok sa v spise sp. zn. 11C/223/2012 nenachádza. Preto súd ani nemohol vykonať

dokazovanie uvedeným znaleckým posudkom. Okrem toho súd poukazuje na to, že v zmysle § 185
ods. 1 CSP iba súd rozhoduje o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd nie je povinný vyhovieť
každému návrhu účastníka na vykonanie dokazovania, a to predovšetkým vtedy, ak navrhnutý dôkaz
nepovažuje za významný pre svoje rozhodnutie. Práve označený dôkaz týkajúci sa výšky majetkovej
škody by súd (ak by aj bola preukázaná jeho existencia) nepovažoval (z dôvodov uvedených nižšie)

za významný pre rozhodnutie v prejednávanej veci, a preto jeho vykonanie by bolo (okrem iného) aj
nadbytočné a nehospodárne.

8. Žalovaný predložil ako dôkaz listiny : list Európskej komisie, generálneho riaditeľstvaprespravodlivosť podJUST/A3/RM/kbD2010adresovanýstálemupredstaviteľovi Slovenskejrepubliky
pri EÚ, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu
dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov , ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu

spotrebiteľov , pričom útvary komisie sa o týchto dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie
prejudiciálneho konania, ktorý podal Krajský súd Prešov. Súčasne žalovaný predložil súdu, a aj poukázal
na článok v denníku SME z 16.7.2012, z ktorého vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku
exekúciou, z článku ďalej vyplýva aj skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového predaja vylúčila
žalobcu zo svojich radov.

9. Po právnej stránke súd vec posúdil nasledovne:

10. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012

(ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci nesprávnym úradným postupom.

11. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá

bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento
zákon neustanovuje inak.

12. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

13. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

14. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 štát
zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa

považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb;
za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo

výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy
Slovenskej republiky.

15. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 pri
posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon

alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo
v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy,
žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov.

16. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základepísomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným
orgánom podľa § 4 a 11.

17. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na
náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

18. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak

osobitný predpis neustanovuje inak.

19. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak
nie je možné uspokojiť ju inak.

20. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

21. Podľa § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase

(ďalej len „zákon č. 233/1995 Z.z.“) oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez
uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene
exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

22. Podľa § 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z.z. súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa

odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi
spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený.
Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie
pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

23. Žalobca sa v posudzovanej veci domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom
konaní, ktorý nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnom stanovenej 30-dňovej
lehote.

24. V prvom rade čo sa týka námietky žalovaného ohľadne predčasnosti uplatnenia nároku
žalobcu na súde z dôvodu, že ku dňu podania žaloby ešte neuplynutia 6-mesačná lehota na predbežné
prerokovanie žiadosti žalobcu o náhradu škody na príslušnom orgáne v zmysle § 16 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z., súd uvádza, že rozhodujúce bolo to, či táto lehota uplynula ku dňu rozhodovania
súdu, a nie ku dňu podania žaloby. Keďže v čase rozhodovania súdu uvedená lehota už uplynula,

nebola predmetná námietka žalovaného uplatnená dôvodne, a preto súd pristúpil k vecnému posúdeniu
žalovaného nároku.

25. Základnými predpokladmi objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom sú: a) nesprávny úradný postup, b) škoda (majetková, resp.

nemajetková ujma), c) príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.

26. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že exekučný súd rozhodol o návrhu žalobcu
ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora dňa 10.6.2009, pričom návrh na zmenu súdneho
exekútora bol exekučnému súdu doručený dňa 27.12.2007. Exekučný súd teda rozhodol o návrhu

na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty v zmysle § 44 ods. 8 zákona
č. 233/1995 Z.z.. Nedodržaním predmetnej zákonnej lehoty došlo k nesprávnemu úradnému postupu
exekučného súdu v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., čím bol splnený prvý predpoklad pre
vznik zodpovednosti štátu za škodu.27. Pokiaľ žalobca namietal aj existenciu prieťahov v konaní, k tomu súd uvádza, že
žalobca nepreukázal, že v predmetnej veci došlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu

postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre
ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval.
Prieťahy v konaní pritom nezistil ani tunajší súd. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že podľa
aktuálne platného znenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (účinného od 1.1.2013) pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať

rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných
prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o
prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom
konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok
prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa
rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej
republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Keďže
však uvedené znenie nadobudlo účinnosť až 1.1.2013, nie je možné ho aplikovať na právne vzťahy,
pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred jeho účinnosťou.
Preto súd zastáva názor, že v posudzovanej veci môže (samostatne) posúdiť, či došlo k nesprávnemu

úradnému postupu spočívajúcemu v prieťahoch v konaní (rovnako či došlo k nesprávnemu úradnému
postupu spočívajúcemu v nedodržaní zákonnom stanovenej lehoty). V tejto súvislosti súd poukazuje
na to, že nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní, ako to
konštatoval aj Ústavný súd SR v náleze zo dňa 10.7.2013, sp. zn. II. ÚS 520/2012, v ktorom (okrem
iného) uviedol, že „...pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v

primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a
aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo
iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale
ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto

prípadochsúrozhodujúcevšetkyokolnostidanejveci.Porušeniezákladnéhoprávanaprerokovanieveci
bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať
len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I.
ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012).“. V nadväznosti na uvedené preto súd prihliadol (okrem nedodržania
zákonnej lehoty) aj na ostatné okolnosti danej veci, a to predovšetkým na značne rozsiahly počet

exekučných konaní iniciovaných totožným žalobcom v postavení oprávneného subjektu, do ktorých
žalobca hromadne podával návrhy na zmenu súdneho exekútora (čo je skutočnosť všeobecne známa),
čo má zásadný vplyv na posúdenie celkovej dĺžky konania z pohľadu namietaných prieťahov. V tejto
súvislosti súd opätovne dáva do pozornosti vyššie označený nález Ústavného súdu SR, v ktorom
ústavný súd posudzoval sťažnosť rovnakého žalobcu na prieťahy v exekučnom konaní (v inej veci),

pričom ani konanie trvajúce pred exekučným súdom 24 mesiacov nepovažoval za prieťahy v konaní.
Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí konštatoval, že „V posudzovanom prípade je významná, priam
kľúčová, skutočnosť, že sťažovateľka pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných
konaní (ide o stovky až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný
súd konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť

súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy
v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by
sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie [napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 39/00, III. ÚS 425/2012,
mutatis mutandis Buchholz proti Nemecku (rozhodnutie Komory, 6. máj 1981, č. 7759/77, § 51 a §
61); Zimmermann a Steiner proti Švajčiarsku (rozhodnutie Komory, 13. júl 1983, č. 8737/79, § 29,

§ 30), pozri aj KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských
právech. Komentář. Praha: C.H. Beck, 2012, s. 710, 715. ISBN 978-80-7400-365-3]. Ústavný súd však
konštatuje, že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva
na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda (dosiaľ) o
situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu, a týmto k dlhšej

dobe rozhodovania, aj sám. Už spomenutá doktrína absencie možnosti liberácie z dôvodu zaťaženosti
aj naďalej plne platí, avšak v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej veci (porovnaj proces
argumentácienazývanýodlíšenie,ang.distinguishing,vcommonlawvKÜHN,Z.,BOBEK,M.,POLČÁK,
R. a kol. Judikatura a právní argumentace. Praha: Auditorium, 2006, s. 22, s. 29. ISBN 80-903786-0-9).V prípadoch obdobných prerokúvanej veci sa táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej v tomto
rozhodnutí.Presúčasnýprípadaprípadyobdobné,kde,akoužústavnýsúduviedol,jedinásťažovateľka
iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typovo obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do

úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných.
In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti
veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo
rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd koná, a kritéria správania sťažovateľky ako
účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní

sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania
sťažovateľky.
V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania
predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného súdu vysporiadať sa so všetkými
návrhmi sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť
súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní,

ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. Obdobný právny názor už ústavný súd v
minulosti prezentoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 64/97, keď pri hodnotení porušenia práva
na konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že „[v] rovnakom čase na identickom súde sa
právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručuje mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach
obrátili na súd s požiadavkou na odstránenie svojej právnej neistoty“. Aj s poukazom na uvedené závery

ústavného súdu (s ktorými sa tunajší súd v plnom rozsahu stotožňuje) preto súd dospel k záveru, že v
danom prípade nedošlo k prieťahom v konaní.

28. V nadväznosti na uvedené možno teda uzavrieť, že v posudzovanej veci došlo
k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu spočívajúcemu v nedodržaní zákonnej lehoty na

rozhodnutieonávrhunazmenusúdnehoexekútoravzmysle§44ods.8zákonač.233/1995Z.z.,čímbol
splnenýprvýpredpokladprevznikzodpovednostištátuzaškodu,tosavšakužnedápovedaťozvyšných
dvoch. Žalobca v posudzovanej veci totiž nepreukázal vznik škody ani jej výšku a ani príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou. Ako majetkovú škodu v paušálnej sume 175
eur si žalobca uplatnil náhradu účelne vynaložených nákladov na správu pohľadávky prostredníctvom

pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému (v sume 70 eur), na udržiavanie
a správu informačného systému (v sume 40 eur), na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným
súdnym exekútorom (v sume 50 eur) a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na

exekučnom súde (v sume 15 eur). Žalobca pritom v prípade majetkovej škody nešpecifikoval, či sa
jedná o skutočnú škodu alebo ušlý zisk v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Na preukázanie
majetkovej škody nepredložil žiadne relevantné dôkazy. Neuviedol ani spôsob výpočtu jednotlivých
zložiek tejto paušálnej sumy. Paušálne sumy uvádzané žalobcom pritom nepredstavujú ani skutočnú
škodu ani ušlý zisk. Jedná sa iba o jednostranné ničím nepodložené všeobecné tvrdenia žalobcu.

Vychádzajúc z prejednávacej zásady ovládajúcej sporové konanie bolo pritom povinnosťou žalobcu
preukázať svoje tvrdenia o vzniku konkrétnej škody. Pokiaľ tak neurobil neuniesol v konaní dôkazné
bremeno.

29. K žalobcom uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch súd uvádza, že

uvedené právo vzniká iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, a ak nie je možné túto ujmu uspokojiť inak. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej
ujmy, a to v podobe dopadu nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu a následkov na žalobcu v
rôznych oblastiach pôsobenia. Žalobca tvrdil, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila

ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Svoje tvrdenia však žalobca nijakým spôsobom nekonkretizoval a ani ničím nepreukázal. Rovnako
nepreukázal, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navyše
súd poukazuje na to, že odvodzovať výšku nemajetkovej ujmy paušálne od nárokov priznávaných
ÚstavnýmsúdomSR(akotourobilžalobca)niejemožné,keďvýškanemajetkovejujmyvpeniazochsav

zmysle§17ods.3zákonač.514/2003Z.z.určujevkaždomindividuálnomprípadesprihliadnutímnajmä
naosobupoškodeného,jehodoterajšíživotaprostredie,vktoromžijeapracuje,nazávažnosťvzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
súkromnom živote a na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.Výška nemajetkovej ujmy sa preto líši v závislosti od individuálnych daností každého jednotlivého
prípadu a z toho dôvodu jej výšku nemožno paušalizovať. Aj v prípade uplatnenej nemajetkovej ujmy
tak v plnom rozsahu platia závery súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcu v konaní. Pokiaľ

žalobca odôvodňoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pocitmi frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,
neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti vyvolaných u členov riadiacich orgánov spoločnosti,
ktoré mali byť spôsobené neexistenciou akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy
spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, súd navyše poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 30 Cdo 675/2011, v zmysle ktorého nepríjemnosti spôsobené členom vedenia spoločnosti možno

zohľadniť iba v obmedzenej miere a v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu
spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré
sa na fungovaní právnickej osoby nejakým spôsobom podieľajú, nakoľko im nevzniká ujma priamo, nie
je tu teda daná priama a bezprostredná príčinná súvislosť.

30. Napokon súd poukazuje na to, že žalobca v konaní nepreukázal ani príčinnú súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o
návrhu na zmenu súdneho exekútora a tvrdenou škodou. Príčinná súvislosť predstavuje priamu väzbu
javov (objektívnych skutočností), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok).
Vzťah príčiny a následku musí byť pritom priamy, bezprostredný a neprerušený (nestačí, ak je iba
sprostredkovaný). Pre úspech žalobcu v konaní bolo preto nevyhnutné z jeho strany preukázať (okrem

skutočnosti, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu a vzniku škody na jeho strane), že ku škode
vo výške požadovanej žalobcom došlo práve (a len) v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu
v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora. To však
žalobca neurobil, keď nepreukázal, že k tvrdenej škode by nedošlo aj tak (nebyť nesprávneho úradného
postupu súdu v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho

exekútora). Navyše podľa názoru súdu v priebehu exekúcie (v čase, keď je podaný návrh na zmenu
súdneho exekútora až do rozhodnutia o ňom) žiadna škoda žalobcovi pre nedodržanie zákonnej lehoty
na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora ani nemohla objektívne vzniknúť, keďže pôvodný
súdny exekútor mal podľa zákona povinnosť naďalej vykonávať úkony exekučného konania.

31. Z uvedených dôvodov preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu
zamietol.

Vec sp.zn.11C 234/2012

32. Žalobca sa žalobou došlou 27.9.2012 domáhal od žalovaného náhrady majetkovej
škody vo výške 175 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 442,56 eur, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym
úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní.

Na odôvodnenie žaloby uviedol, že ako oprávnený v exekučnom konaní navrhol súdnemu exekútorovi

vykonať exekúciu na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - F. K. - dlžníkovi zo zmluvy o úvere.
Súdny exekútor požiadal Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „exekučný súd“) o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ktorý ho vykonaním exekúcie aj poveril. Ďalej uviedol, že pre obavy o právny
a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom podal návrh na zmenu exekútora,
pričom povinnosťou exekučného súdu bolo rozhodnúť o návrhu na zmenu exekútora do 30 dní od jeho

doručenia exekučnému súdu, čo sa však nestalo. K rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora tak došlo
po uplynutí zákonom stanovenej doby, pričom uvedeným nesprávnym úradným postupom exekučného
súdumalabyťžalobcovispôsobenámajetkováškodaanemajetkováujma.Majetkováškodapredstavuje
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou žalobcu vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora

a rozhodnutím o ňom, pričom žalobca v tomto období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a
správu informačného systému sumu 40 eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym
exekútorom sumu 50 eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na

poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde
sumu 15 eur. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si žalobca uplatnil ako spravodlivú satisfakciu
za porušenie jeho základných práv, pretože samotné konštatovanie ich porušenia nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že nesprávnyúradný postup exekučného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má
za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu.
Poukázal na to, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého

reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu
v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u žalobcu, resp. u členov
riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty
a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Zbytočné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného
súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných

podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata
zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho
majiteľov. Uviedol tiež, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca si
uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že

nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, sumu 442,56 eura, ktorú vyčíslil
ako alikvotný pomer 55,32 eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe
aplikácie doktríny ústavného súdu, podľa ktorej ak ide o zbytočné prieťahy v konaní je spravodlivé, aby
sa na každý rok poznačený prieťahmi uplatnila satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t.j. cca 663,88 eura. V

danej veci bol exekučný súd nečinný viac ako 259 dní.

10. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Namietal nejasnosť titulu nároku
na náhradu škody, keď žalobca uvádza a namieta jednak nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia
o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote, a jednak zároveň namieta

nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Poukázal na to, že všeobecný súd v konaní o náhradu
škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, toto právo má iba predseda súdu alebo
Ústavný súd SR. Uviedol tiež, že žalovaný nárok bol na súde uplatnený predčasne, keďže neuplynulo
6 mesiacov od prijatia žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody.
Prvé žiadosti boli žalovanému doručené 23.4.2012. Vzhľadom na povahu úkonu rozhodnutie o zmene

exekútora, zákonom stanovenú lehotu, lehotu v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť
vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony , nie je možné nerozhodnutie o návrhu na
zmenu súdneho exekútora v lehote stanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda
za nesprávny úradný postup. Pokiaľ ide o namietanú lehotu 30 dní uviedol, že samotné nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. S poukazom na ustanovenie §

9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. uviedol, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy,
resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v
disciplinárnom konaní, ktorým by sa konštatovalo, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, že by existovalo právoplatné rozhodnutie ESĽP, ktorým by
sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatné

rozhodnutie Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým by ústavný súd konštatoval porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nie je tak preukázaný nesprávny úradný postup
súdu spočívajúci v existencii prieťahov. Čo sa týka samotnej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
uviedol, že žalobca nepreukázal vznik ani výšku materiálnej škody, nepreukázal vznik nemajetkovej
ujmy a ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Poukázal tiež na aspekt dobrých

mravov, keď žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé
finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody
voči štátu, ktorá mu mala vzniknúť práve pri jeho spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite,
takýto postup možno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Napokon poukázal na
absenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatnenou majetkovou škodou

a nemajetkovou ujmou.

11. Žalobca ako oprávnený subjekt podal na Exekútorskom úrade súdneho exekútora
JUDr. Ivana Luttera, súdneho exekútora, so sídlom Bratislava, Pribinova 32 dňa 8.2.2007 návrh na

vykonanie exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - F. K., G. v postavení spotrebiteľa
zo zmluvy o úvere. Súdny exekútor doručil tunajšiemu súdu ako exekučnému súdu žiadosť o udelenie
poverenia na výkon exekúcie dňa 16.2.2007 na základe čoho exekučný súd poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie dňa 5.6.2007. Dňa 21.1.2010 doručil žalobca ako oprávnený exekučnému súdunávrh na zmenu exekútora. Uznesením č.k. 37 Er 1202/2007-24 dňa 7.10.2010 exekučný súd vyhovel
návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovel a vykonaním exekúcie poveril nového
exekútora navrhnutého oprávneným.

Uvedený skutkový stav mal súd za preukázaný z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 37 Er 1202/2007.

12. Žalobca podaním zo dňa 13.06.2014 oznámil hromadne do všetkých konaní vedených
na okresnom súde v oddelení 11C, v ktorých vystupujú rovnakí účastníci a predmetom konania

je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu v exekučných konaniach, že do spisu tunajšieho súdu sp. zn. 11C/223/2012 založil
znalecký posudok č. 1/2014 ohľadne stanovenia majetkovej škody, ktorého obsahom navrhol vykonať
dokazovanie. K tomu súd uvádza, že v spise vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11C 223/2012 súd
zisťoval, či bol do predmetného spisu založený označený znalecký posudok, pričom bolo zistené, že
žiadny znalecký posudok sa v spise sp. zn. 11C/223/2012 nenachádza. Preto súd ani nemohol vykonať

dokazovanie uvedeným znaleckým posudkom. Okrem toho súd poukazuje na to, že v zmysle § 185
ods. 1 CSP iba súd rozhoduje o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd nie je povinný vyhovieť
každému návrhu účastníka na vykonanie dokazovania, a to predovšetkým vtedy, ak navrhnutý dôkaz
nepovažuje za významný pre svoje rozhodnutie. Práve označený dôkaz týkajúci sa výšky majetkovej
škody by súd (ak by aj bola preukázaná jeho existencia) nepovažoval (z dôvodov uvedených nižšie)

za významný pre rozhodnutie v prejednávanej veci, a preto jeho vykonanie by bolo (okrem iného) aj
nadbytočné a nehospodárne.

13. Žalovaný predložil ako dôkaz listiny : list Európskej komisie, generálneho riaditeľstva
prespravodlivosť podJUST/A3/RM/kbD2010adresovanýstálemupredstaviteľovi Slovenskejrepubliky

pri EÚ, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu
dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov , ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu
spotrebiteľov , pričom útvary komisie sa o týchto dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie
prejudiciálnehokonania,ktorýpodalKrajskýsúdPrešov.Súčasnežalovanýpredložilsúdu,aajpoukázal
na článok v denníku SME z 16.7.2012, z ktorého vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku

exekúciou, z článku ďalej vyplýva aj skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového predaja vylúčila
žalobcu zo svojich radov.

14. Po právnej stránke súd vec posúdil nasledovne:

15. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012
(ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci nesprávnym úradným postupom.

16. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento
zákon neustanovuje inak.

17. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah

do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

18. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

19. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 štát
zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaníalebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb;
za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo

výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy
Slovenskej republiky.

20. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 pri
posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon

alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo
v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy,
žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov.

21. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej

nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným
orgánom podľa § 4 a 11.

22. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na
náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

23. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak.

24. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak
nie je možné uspokojiť ju inak.

25. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

26. Podľa § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase
(ďalej len „zákon č. 233/1995 Z.z.“) oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez
uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene
exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

27. Podľa § 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z.z. súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa
odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi
spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený.
Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie

pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

28. Žalobca sa v posudzovanej veci domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovejujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom
konaní, ktorý nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnom stanovenej 30-dňovej
lehote.

29. V prvom rade čo sa týka námietky žalovaného ohľadne predčasnosti uplatnenia nároku
žalobcu na súde z dôvodu, že ku dňu podania žaloby ešte neuplynutia 6-mesačná lehota na predbežné
prerokovanie žiadosti žalobcu o náhradu škody na príslušnom orgáne v zmysle § 16 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z., súd uvádza, že rozhodujúce bolo to, či táto lehota uplynula ku dňu rozhodovania

súdu, a nie ku dňu podania žaloby. Keďže v čase rozhodovania súdu uvedená lehota už uplynula,
nebola predmetná námietka žalovaného uplatnená dôvodne, a preto súd pristúpil k vecnému posúdeniu
žalovaného nároku.

30. Základnými predpokladmi objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom sú: a) nesprávny úradný postup, b) škoda (majetková, resp.

nemajetková ujma), c) príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.

31. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že exekučný súd rozhodol o návrhu žalobcu
ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora dňa 7.10.2010, pričom návrh na zmenu súdneho
exekútora bol exekučnému súdu doručený dňa 21.1.2010. Exekučný súd teda rozhodol o návrhu

na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty v zmysle § 44 ods. 8 zákona
č. 233/1995 Z.z.. Nedodržaním predmetnej zákonnej lehoty došlo k nesprávnemu úradnému postupu
exekučného súdu v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., čím bol splnený prvý predpoklad pre
vznik zodpovednosti štátu za škodu.

32. Pokiaľ žalobca namietal aj existenciu prieťahov v konaní, k tomu súd uvádza, že
žalobca nepreukázal, že v predmetnej veci došlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu
postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre
ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval.
Prieťahy v konaní pritom nezistil ani tunajší súd. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že podľa

aktuálne platného znenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (účinného od 1.1.2013) pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných
prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o
prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom

konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok
prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa
rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej
republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Keďže

však uvedené znenie nadobudlo účinnosť až 1.1.2013, nie je možné ho aplikovať na právne vzťahy,
pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred jeho účinnosťou.
Preto súd zastáva názor, že v posudzovanej veci môže (samostatne) posúdiť, či došlo k nesprávnemu
úradnému postupu spočívajúcemu v prieťahoch v konaní (rovnako či došlo k nesprávnemu úradnému
postupu spočívajúcemu v nedodržaní zákonnom stanovenej lehoty). V tejto súvislosti súd poukazuje

na to, že nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní, ako to
konštatoval aj Ústavný súd SR v náleze zo dňa 10.7.2013, sp. zn. II. ÚS 520/2012, v ktorom (okrem
iného) uviedol, že „...pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v
primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a
aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo

iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale
ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadochsúrozhodujúcevšetkyokolnostidanejveci.Porušeniezákladnéhoprávanaprerokovanieveci
bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať

len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I.
ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012).“. V nadväznosti na uvedené preto súd prihliadol (okrem nedodržania
zákonnej lehoty) aj na ostatné okolnosti danej veci, a to predovšetkým na značne rozsiahly počet
exekučných konaní iniciovaných totožným žalobcom v postavení oprávneného subjektu, do ktorýchžalobca hromadne podával návrhy na zmenu súdneho exekútora (čo je skutočnosť všeobecne známa),
čo má zásadný vplyv na posúdenie celkovej dĺžky konania z pohľadu namietaných prieťahov. V tejto
súvislosti súd opätovne dáva do pozornosti vyššie označený nález Ústavného súdu SR, v ktorom

ústavný súd posudzoval sťažnosť rovnakého žalobcu na prieťahy v exekučnom konaní (v inej veci),
pričom ani konanie trvajúce pred exekučným súdom 24 mesiacov nepovažoval za prieťahy v konaní.
Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí konštatoval, že „V posudzovanom prípade je významná, priam
kľúčová, skutočnosť, že sťažovateľka pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných
konaní (ide o stovky až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný

súd konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť
súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy
v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by
sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie [napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 39/00, III. ÚS 425/2012,
mutatis mutandis Buchholz proti Nemecku (rozhodnutie Komory, 6. máj 1981, č. 7759/77, § 51 a §
61); Zimmermann a Steiner proti Švajčiarsku (rozhodnutie Komory, 13. júl 1983, č. 8737/79, § 29,

§ 30), pozri aj KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských
právech. Komentář. Praha: C.H. Beck, 2012, s. 710, 715. ISBN 978-80-7400-365-3]. Ústavný súd však
konštatuje, že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva
na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda (dosiaľ) o
situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu, a týmto k dlhšej

dobe rozhodovania, aj sám. Už spomenutá doktrína absencie možnosti liberácie z dôvodu zaťaženosti
aj naďalej plne platí, avšak v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej veci (porovnaj proces
argumentácienazývanýodlíšenie,ang.distinguishing,vcommonlawvKÜHN,Z.,BOBEK,M.,POLČÁK,
R. a kol. Judikatura a právní argumentace. Praha : Auditorium, 2006, s. 22, s. 29. ISBN 80-903786-0-9).
V prípadoch obdobných prerokúvanej veci sa táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej v tomto

rozhodnutí.Presúčasnýprípadaprípadyobdobné,kde,akoužústavnýsúduviedol,jedinásťažovateľka
iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typovo obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do
úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných.
In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti
veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo

rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd koná, a kritéria správania sťažovateľky ako
účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní
sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania
sťažovateľky.
V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania

predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného súdu vysporiadať sa so všetkými
návrhmi sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť
súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní,
ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. Obdobný právny názor už ústavný súd v
minulosti prezentoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 64/97, keď pri hodnotení porušenia práva

na konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že „[v] rovnakom čase na identickom súde sa
právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručuje mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach
obrátili na súd s požiadavkou na odstránenie svojej právnej neistoty“. Aj s poukazom na uvedené závery
ústavného súdu (s ktorými sa tunajší súd v plnom rozsahu stotožňuje) preto súd dospel k záveru, že v
danom prípade nedošlo k prieťahom v konaní.

33. V nadväznosti na uvedené možno teda uzavrieť, že v posudzovanej veci došlo
k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu spočívajúcemu v nedodržaní zákonnej lehoty na
rozhodnutieonávrhunazmenusúdnehoexekútoravzmysle§44ods.8zákonač.233/1995Z.z.,čímbol
splnenýprvýpredpokladprevznikzodpovednostištátuzaškodu,tosavšakužnedápovedaťozvyšných

dvoch. Žalobca v posudzovanej veci totiž nepreukázal vznik škody ani jej výšku a ani príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou. Ako majetkovú škodu v paušálnej sume 175
eur si žalobca uplatnil náhradu účelne vynaložených nákladov na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému (v sume 70 eur), na udržiavanie
a správu informačného systému (v sume 40 eur), na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným

súdnym exekútorom (v sume 50 eur) a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na
exekučnom súde (v sume 15 eur). Žalobca pritom v prípade majetkovej škody nešpecifikoval, či sajedná o skutočnú škodu alebo ušlý zisk v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Na preukázanie
majetkovej škody nepredložil žiadne relevantné dôkazy. Neuviedol ani spôsob výpočtu jednotlivých
zložiek tejto paušálnej sumy. Paušálne sumy uvádzané žalobcom pritom nepredstavujú ani skutočnú

škodu ani ušlý zisk. Jedná sa iba o jednostranné ničím nepodložené všeobecné tvrdenia žalobcu.
Vychádzajúc z prejednávacej zásady ovládajúcej sporové konanie bolo pritom povinnosťou žalobcu
preukázať svoje tvrdenia o vzniku konkrétnej škody. Pokiaľ tak neurobil neuniesol v konaní dôkazné
bremeno.

34. K žalobcom uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch súd uvádza, že
uvedené právo vzniká iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, a ak nie je možné túto ujmu uspokojiť inak. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej
ujmy, a to v podobe dopadu nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu a následkov na žalobcu v
rôznych oblastiach pôsobenia. Žalobca tvrdil, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila

ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Svoje tvrdenia však žalobca nijakým spôsobom nekonkretizoval a ani ničím nepreukázal. Rovnako
nepreukázal, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navyše
súd poukazuje na to, že odvodzovať výšku nemajetkovej ujmy paušálne od nárokov priznávaných
ÚstavnýmsúdomSR(akotourobilžalobca)niejemožné,keďvýškanemajetkovejujmyvpeniazochsav

zmysle§17ods.3zákonač.514/2003Z.z.určujevkaždomindividuálnomprípadesprihliadnutímnajmä
naosobupoškodeného,jehodoterajšíživotaprostredie,vktoromžijeapracuje,nazávažnosťvzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
súkromnom živote a na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Výška nemajetkovej ujmy sa preto líši v závislosti od individuálnych daností každého jednotlivého

prípadu a z toho dôvodu jej výšku nemožno paušalizovať. Aj v prípade uplatnenej nemajetkovej ujmy
tak v plnom rozsahu platia závery súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcu v konaní. Pokiaľ
žalobca odôvodňoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pocitmi frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,
neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti vyvolaných u členov riadiacich orgánov spoločnosti,
ktoré mali byť spôsobené neexistenciou akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy

spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, súd navyše poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 30 Cdo 675/2011, v zmysle ktorého nepríjemnosti spôsobené členom vedenia spoločnosti možno
zohľadniť iba v obmedzenej miere a v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu
spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré
sa na fungovaní právnickej osoby nejakým spôsobom podieľajú, nakoľko im nevzniká ujma priamo, nie

je tu teda daná priama a bezprostredná príčinná súvislosť.

35. Napokon súd poukazuje na to, že žalobca v konaní nepreukázal ani príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o
návrhu na zmenu súdneho exekútora a tvrdenou škodou. Príčinná súvislosť predstavuje priamu väzbu

javov (objektívnych skutočností), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok).
Vzťah príčiny a následku musí byť pritom priamy, bezprostredný a neprerušený (nestačí, ak je iba
sprostredkovaný). Pre úspech žalobcu v konaní bolo preto nevyhnutné z jeho strany preukázať (okrem
skutočnosti, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu a vzniku škody na jeho strane), že ku škode
vo výške požadovanej žalobcom došlo práve (a len) v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu

v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora. To však
žalobca neurobil, keď nepreukázal, že k tvrdenej škode by nedošlo aj tak (nebyť nesprávneho úradného
postupu súdu v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho
exekútora). Navyše podľa názoru súdu v priebehu exekúcie (v čase, keď je podaný návrh na zmenu
súdneho exekútora až do rozhodnutia o ňom) žiadna škoda žalobcovi pre nedodržanie zákonnej lehoty

na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora ani nemohla objektívne vzniknúť, keďže pôvodný
súdny exekútor mal podľa zákona povinnosť naďalej vykonávať úkony exekučného konania.

36. Z uvedených dôvodov preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu
zamietol.

Vec sp.zn. 11C 235/2012

37. Žalobca sa žalobou došlou 27.9.2012 vedenou pod sp. zn. 11C 227/2012 domáhal odžalovaného náhrady majetkovej škody vo výške 175 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 442,56 eur, ktorá
mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní.

Na odôvodnenie žaloby uviedol, že ako oprávnený v exekučnom konaní navrhol súdnemu exekútorovi
vykonať exekúciu na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - U. P. - dlžníkovi zo zmluvy o úvere.
Súdny exekútor požiadal Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „exekučný súd“) o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ktorý ho vykonaním exekúcie aj poveril. Ďalej uviedol, že pre obavy o právny
a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom podal návrh na zmenu exekútora,

pričom povinnosťou exekučného súdu bolo rozhodnúť o návrhu na zmenu exekútora do 30 dní od jeho
doručenia exekučnému súdu, čo sa však nestalo. K rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora tak došlo
po uplynutí zákonom stanovenej doby, pričom uvedeným nesprávnym úradným postupom exekučného
súdumalabyťžalobcovispôsobenámajetkováškodaanemajetkováujma.Majetkováškodapredstavuje
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou žalobcu vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora

a rozhodnutím o ňom, pričom žalobca v tomto období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a
správu informačného systému sumu 40 eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym
exekútorom sumu 50 eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na

poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde
sumu 1 eur. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si žalobca uplatnil ako spravodlivú satisfakciu
za porušenie jeho základných práv, pretože samotné konštatovanie ich porušenia nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že nesprávny
úradný postup exekučného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má

za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu.
Poukázal na to, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého
reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu
v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u žalobcu, resp. u členov
riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty

a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Zbytočné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného
súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata
zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho
majiteľov. Uviedol tiež, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské

postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca si
uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, sumu 442,56 eura, ktorú vyčíslil

ako alikvotný pomer 55,32 eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe
aplikácie doktríny ústavného súdu, podľa ktorej ak ide o zbytočné prieťahy v konaní je spravodlivé, aby
sa na každý rok poznačený prieťahmi uplatnila satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t.j. cca 663,88 eura. V
danej veci bol exekučný súd nečinný viac ako 265 dní.

38. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Namietal nejasnosť titulu nároku
na náhradu škody, keď žalobca uvádza a namieta jednak nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia
o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote, a jednak zároveň namieta
nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Poukázal na to, že všeobecný súd v konaní o náhradu
škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, toto právo má iba predseda súdu alebo

Ústavný súd SR. Uviedol tiež, že žalovaný nárok bol na súde uplatnený predčasne, keďže neuplynulo
6 mesiacov od prijatia žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody.
Prvé žiadosti boli žalovanému doručené 23.4.2012. Vzhľadom na povahu úkonu rozhodnutie o zmene
exekútora, zákonom stanovenú lehotu, lehotu v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť
vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony , nie je možné nerozhodnutie o návrhu na

zmenu súdneho exekútora v lehote stanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda
za nesprávny úradný postup. Pokiaľ ide o namietanú lehotu 30 dní uviedol, že samotné nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. S poukazom na ustanovenie §
9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. uviedol, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy,resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v
disciplinárnom konaní, ktorým by sa konštatovalo, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, že by existovalo právoplatné rozhodnutie ESĽP, ktorým by

sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatné
rozhodnutie Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým by ústavný súd konštatoval porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nie je tak preukázaný nesprávny úradný postup
súdu spočívajúci v existencii prieťahov. Čo sa týka samotnej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
uviedol, že žalobca nepreukázal vznik ani výšku materiálnej škody, nepreukázal vznik nemajetkovej

ujmy a ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Poukázal tiež na aspekt dobrých
mravov, keď žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé
finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody
voči štátu, ktorá mu mala vzniknúť práve pri jeho spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite,
takýto postup možno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Napokon poukázal na
absenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatnenou majetkovou škodou

a nemajetkovou ujmou.

39. Žalobca ako oprávnený subjekt podal na Exekútorskom úrade súdneho exekútora
JUDr. Ivan Lutter, súdny exekútor, so sídlom Bratislava, Pribinova 32 dňa 22.3.2007 návrh na vykonanie
exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - U. P., dlžníka v postavení spotrebiteľa

zo zmluvy o úvere. Súdny exekútor doručil tunajšiemu súdu ako exekučnému súdu žiadosť o udelenie
poverenia na výkon exekúcie dňa 2.4.2007, na základe čoho exekučný súd poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie dňa 16.5.2007. Dňa 27.9.2010 doručil žalobca ako oprávnený exekučnému súdu
návrh na zmenu exekútora. Uznesením č.k 57Er 929/2007-24 dňa 13.10.2010 exekučný súd vyhovel
návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora a vykonaním exekúcie poveril nového exekútora

navrhnutého oprávneným.

Uvedený skutkový stav mal súd za preukázaný z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 57 Er 929/2007.

40. Žalobca podaním zo dňa 13.06.2014 oznámil hromadne do všetkých konaní vedených

na okresnom súde v oddelení 11C, v ktorých vystupujú rovnakí účastníci a predmetom konania
je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu v exekučných konaniach, že do spisu tunajšieho súdu sp. zn. 11C/223/2012 založil
znalecký posudok č. 1/2014 ohľadne stanovenia majetkovej škody, ktorého obsahom navrhol vykonať
dokazovanie. K tomu súd uvádza, že v spise vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11C 223/2012

súd zisťoval, či bol do predmetného spisu založený označený znalecký posudok. Znalecký posudok
sa v danom spise nenachádza. Preto súd ani nemohol vykonať dokazovanie uvedeným znaleckým
posudkom. Okrem toho súd poukazuje na to, že v zmysle § 185 ods. 1 CSP iba súd rozhoduje o
tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka na
vykonanie dokazovania, a to predovšetkým vtedy, ak navrhnutý dôkaz nepovažuje za významný pre

svoje rozhodnutie. Práve označený dôkaz týkajúci sa výšky majetkovej škody by súd (ak by aj bola
preukázaná jeho existencia) nepovažoval (z dôvodov uvedených nižšie) za významný pre rozhodnutie
v prejednávanej veci, a preto jeho vykonanie by bolo (okrem iného) aj nadbytočné a nehospodárne.

41. Žalovaný predložil ako dôkaz listiny : list Európskej komisie, generálneho riaditeľstva

prespravodlivosť podJUST/A3/RM/kbD2010adresovanýstálemupredstaviteľovi Slovenskejrepubliky
pri EÚ, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu
dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov , ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu
spotrebiteľov , pričom útvary komisie sa o týchto sa dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie
prejudiciálnehokonania,ktorýpodalKrajskýsúdPrešov.Súčasnežalovanýpredložilsúdu,aajpoukázal

na článok v denníku SME z 16.7.2012, z ktorého vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku
exekúciou, z článku ďalej vyplýva aj skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového predaja vylúčila
žalobcu zo svojich radov.

1. Po právnej stránke súd vec posúdil nasledovne:

2. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012
(ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom zaškodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci nesprávnym úradným postupom.

3. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento
zákon neustanovuje inak.

4. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

100.Podľa§9ods.2zákonač.514/2003Z.z.právonanáhraduškodyspôsobenejnesprávnymúradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

101. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 štát
zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa

považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb;
za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo

výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy
Slovenskej republiky.

102. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať

rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných
prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o
prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom
konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok
prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa

rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej
republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

103. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

104. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

105. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

106. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.107. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku
2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

108. Podľa § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon
č. 233/1995 Z.z.“) oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu
podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30
dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

109. Podľa § 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z.z. súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku

8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi
spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený.
Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie
pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

110. Žalobca sa v posudzovanej veci domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá
mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní, ktorý
nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnom stanovenej 30-dňovej lehote.

111. V prvom rade čo sa týka námietky žalovaného ohľadne predčasnosti uplatnenia nároku žalobcu na

súdezdôvodu,žekudňupodaniažalobyešteneuplynutia6-mesačnálehotanapredbežnéprerokovanie
žiadosti žalobcu o náhradu škody na príslušnom orgáne v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z., súd uvádza, že rozhodujúce bolo to, či táto lehota uplynula ku dňu rozhodovania súdu, a nie ku
dňu podania žaloby. Keďže v čase rozhodovania súdu uvedená lehota už uplynula, nebola predmetná
námietka žalovaného uplatnená dôvodne, a preto súd pristúpil k vecnému posúdeniu žalovaného

nároku.

112. Základnými predpokladmi objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom sú: a) nesprávny úradný postup, b) škoda (majetková, resp. nemajetková ujma), c)
príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.

113. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že exekučný súd rozhodol o návrhu žalobcu ako
oprávneného na zmenu súdneho exekútora dňa 4.12.2009, pričom návrh na zmenu súdneho exekútora
bol exekučnému súdu doručený dňa 20.7.2009. Exekučný súd teda rozhodol o návrhu na zmenu
súdneho exekútora po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z..

Nedodržaním predmetnej zákonnej lehoty došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu
v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., čím bol splnený prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti
štátu za škodu.

114. Pokiaľ žalobca namietal aj existenciu prieťahov v konaní, k tomu súd uvádza, že žalobca

nepreukázal, že v predmetnej veci došlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu
sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva
alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval. Prieťahy v konaní
pritom nezistil ani tunajší súd. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že podľa aktuálne platného
znenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (účinného od 1.1.2013) pri posudzovaní nesprávneho

úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch
v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v

súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Keďže však uvedenéznenie nadobudlo účinnosť až 1.1.2013, nie je možné ho aplikovať na právne vzťahy, pri ktorých
malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred jeho účinnosťou. Preto súd
zastáva názor, že v posudzovanej veci môže (samostatne) posúdiť, či došlo k nesprávnemu úradnému

postupu spočívajúcemu v prieťahoch v konaní (rovnako či došlo k nesprávnemu úradnému postupu
spočívajúcemu v nedodržaní zákonnom stanovenej lehoty). V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní, ako to konštatoval
aj Ústavný súd SR v náleze zo dňa 10.7.2013, sp. zn. II. ÚS 520/2012, v ktorom (okrem iného)
uviedol, že „...pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v

primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a
aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo
iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale
ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadochsúrozhodujúcevšetkyokolnostidanejveci.Porušeniezákladnéhoprávanaprerokovanieveci

bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať
len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I.
ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012)“. V nadväznosti na uvedené preto súd prihliadol (okrem nedodržania
zákonnej lehoty) aj na ostatné okolnosti danej veci, a to predovšetkým na značne rozsiahly počet
exekučných konaní iniciovaných totožným žalobcom v postavení oprávneného subjektu, do ktorých

žalobca hromadne podával návrhy na zmenu súdneho exekútora (čo je skutočnosť všeobecne známa),
čo má zásadný vplyv na posúdenie celkovej dĺžky konania z pohľadu namietaných prieťahov. V tejto
súvislosti súd opätovne dáva do pozornosti vyššie označený nález Ústavného súdu SR, v ktorom
ústavný súd posudzoval sťažnosť rovnakého žalobcu na prieťahy v exekučnom konaní (v inej veci),
pričom ani konanie trvajúce pred exekučným súdom 24 mesiacov nepovažoval za prieťahy v konaní.

Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí konštatoval, že „V posudzovanom prípade je významná, priam
kľúčová, skutočnosť, že sťažovateľka pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných
konaní (ide o stovky až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný
súd konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť
súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy

v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by
sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie [napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 39/00, III. ÚS 425/2012,
mutatis mutandis Buchholz proti Nemecku (rozhodnutie Komory, 6. máj 1981, č. 7759/77, § 51 a §
61); Zimmermann a Steiner proti Švajčiarsku (rozhodnutie Komory, 13. júl 1983, č. 8737/79, § 29,
§ 30), pozri aj KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských

právech. Komentář. Praha: C.H. Beck, 2012, s. 710, 715. ISBN 978-80-7400-365-3]. Ústavný súd však
konštatuje, že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva
na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda (dosiaľ) o
situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu, a týmto k dlhšej
dobe rozhodovania, aj sám. Už spomenutá doktrína absencie možnosti liberácie z dôvodu zaťaženosti

aj naďalej plne platí, avšak v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej veci (porovnaj proces
argumentácienazývanýodlíšenie,ang.distinguishing,vcommonlawvKÜHN,Z.,BOBEK,M.,POLČÁK,
R. a kol. Judikatura a právní argumentace. Praha : Auditorium, 2006, s. 22, s. 29. ISBN 80-903786-0-9).
V prípadoch obdobných prerokúvanej veci sa táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej v tomto
rozhodnutí.Presúčasnýprípadaprípadyobdobné,kde,akoužústavnýsúduviedol,jedinásťažovateľka

iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typovo obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do
úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných.
In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti
veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo
rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd koná, a kritéria správania sťažovateľky ako

účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní
sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania
sťažovateľky.
V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania
predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného súdu vysporiadať sa so všetkými

návrhmi sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť
súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní,
ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. Obdobný právny názor už ústavný súd v
minulosti prezentoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 64/97, keď pri hodnotení porušenia právana konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že „[v] rovnakom čase na identickom súde sa
právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručuje mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach
obrátili na súd s požiadavkou na odstránenie svojej právnej neistoty“. Aj s poukazom na uvedené závery

ústavného súdu (s ktorými sa tunajší súd v plnom rozsahu stotožňuje) preto súd dospel k záveru, že v
danom prípade nedošlo k prieťahom v konaní.

115. V nadväznosti na uvedené možno teda uzavrieť, že v posudzovanej veci došlo k nesprávnemu
úradnému postupu exekučného súdu spočívajúcemu v nedodržaní zákonnej lehoty na rozhodnutie o

návrhu na zmenu súdneho exekútora v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z., čím bol splnený
prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, to sa však už nedá povedať o zvyšných
dvoch. Žalobca v posudzovanej veci totiž nepreukázal vznik škody ani jej výšku a ani príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou. Ako majetkovú škodu v paušálnej sume 175
eur si žalobca uplatnil náhradu účelne vynaložených nákladov na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému (v sume 70 eur), na udržiavanie

a správu informačného systému (v sume 40 eur), na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným
súdnym exekútorom (v sume 50 eur) a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na
exekučnom súde (v sume 15 eur). Žalobca pritom v prípade majetkovej škody nešpecifikoval, či sa

jedná o skutočnú škodu alebo ušlý zisk v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Na preukázanie
majetkovej škody nepredložil žiadne relevantné dôkazy. Neuviedol ani spôsob výpočtu jednotlivých
zložiek tejto paušálnej sumy. Paušálne sumy uvádzané žalobcom pritom nepredstavujú ani skutočnú
škodu ani ušlý zisk. Jedná sa iba o jednostranné ničím nepodložené všeobecné tvrdenia žalobcu.
Vychádzajúc z prejednávacej zásady ovládajúcej sporové konanie bolo pritom povinnosťou žalobcu

preukázať svoje tvrdenia o vzniku konkrétnej škody. Pokiaľ tak neurobil neuniesol v konaní dôkazné
bremeno.

116. K žalobcom uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch súd uvádza, že uvedené právo
vzniká iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením

vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, a ak
niejemožnétútoujmuuspokojiťinak.Ajtuplatípovinnosťpreukázanianemajetkovejujmy,atovpodobe
dopadu nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu a následkov na žalobcu v rôznych oblastiach
pôsobenia. Žalobca tvrdil, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Svoje tvrdenia však

žalobcanijakýmspôsobomnekonkretizovalaaniničímnepreukázal. Rovnakonepreukázal,žesamotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navyše súd poukazuje na to, že
odvodzovať výšku nemajetkovej ujmy paušálne od nárokov priznávaných Ústavným súdom SR (ako to
urobil žalobca) nie je možné, keď výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa v zmysle § 17 ods. 3 zákona
č. 514/2003 Z.z. určuje v každom individuálnom prípade s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného,

jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a na
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška nemajetkovej ujmy
sa preto líši v závislosti od individuálnych daností každého jednotlivého prípadu a z toho dôvodu jej výšku
nemožno paušalizovať. Aj v prípade uplatnenej nemajetkovej ujmy tak v plnom rozsahu platia závery

súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcu v konaní. Pokiaľ žalobca odôvodňoval nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy pocitmi frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v
spoločnosti vyvolaných u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ktoré mali byť spôsobené neexistenciou
akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu,
súd navyše poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 675/2011, v zmysle ktorého

nepríjemnosti spôsobené členom vedenia spoločnosti možno zohľadniť iba v obmedzenej miere a v
rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou
konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na fungovaní právnickej osoby nejakým
spôsobom podieľajú, nakoľko im nevzniká ujma priamo, nie je tu teda daná priama a bezprostredná
príčinná súvislosť.

117. Napokon súd poukazuje na to, že žalobca v konaní nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu
na zmenu súdneho exekútora a tvrdenou škodou. Príčinná súvislosť predstavuje priamu väzbujavov (objektívnych skutočností), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok).
Vzťah príčiny a následku musí byť pritom priamy, bezprostredný a neprerušený (nestačí, ak je iba
sprostredkovaný). Pre úspech žalobcu v konaní bolo preto nevyhnutné z jeho strany preukázať (okrem

skutočnosti, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu a vzniku škody na jeho strane), že ku škode
vo výške požadovanej žalobcom došlo práve (a len) v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu
v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora. To však
žalobca neurobil, keď nepreukázal, že k tvrdenej škode by nedošlo aj tak (nebyť nesprávneho úradného
postupu súdu v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho

exekútora). Navyše podľa názoru súdu v priebehu exekúcie (v čase, keď je podaný návrh na zmenu
súdneho exekútora až do rozhodnutia o ňom) žiadna škoda žalobcovi pre nedodržanie zákonnej lehoty
na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora ani nemohla objektívne vzniknúť, keďže pôvodný
súdny exekútor mal podľa zákona povinnosť naďalej vykonávať úkony exekučného konania.

118. Z uvedených dôvodov preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

Vec sp. zn. 11C 237/2012

119. Žalobca sa žalobou došlou 27.9.2012 domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody vo výške
175 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 995,76 eur, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným

postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní.

Na odôvodnenie žaloby uviedol, že ako oprávnený v exekučnom konaní navrhol súdnemu exekútorovi
vykonať exekúciu na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - H. L. - dlžníkovi zo zmluvy o úvere.
Súdny exekútor požiadal Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „exekučný súd“) o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, ktorý ho vykonaním exekúcie aj poveril. Ďalej uviedol, že pre obavy o právny
a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom podal návrh na zmenu exekútora,
pričom povinnosťou exekučného súdu bolo rozhodnúť o návrhu na zmenu exekútora do 30 dní od jeho
doručenia exekučnému súdu, čo sa však nestalo. K rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora tak došlo
po uplynutí zákonom stanovenej doby, pričom uvedeným nesprávnym úradným postupom exekučného

súdumalabyťžalobcovispôsobenámajetkováškodaanemajetkováujma.Majetkováškodapredstavuje
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou žalobcu vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora
a rozhodnutím o ňom, pričom žalobca v tomto období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a

správu informačného systému sumu 40 eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym
exekútorom sumu 50 eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde
sumu 15 eur. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si žalobca uplatnil ako spravodlivú satisfakciu

za porušenie jeho základných práv, pretože samotné konštatovanie ich porušenia nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že nesprávny
úradný postup exekučného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má
za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu.
Poukázal na to, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého

reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu
v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u žalobcu, resp. u členov
riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty
a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Zbytočné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného
súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných

podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata
zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho
majiteľov. Uviedol tiež, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca si
uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie

podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, sumu 995,76 eura, ktorú vyčíslil
ako alikvotný pomer 55,32 eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základeaplikácie doktríny ústavného súdu, podľa ktorej ak ide o zbytočné prieťahy v konaní je spravodlivé, aby
sa na každý rok poznačený prieťahmi uplatnila satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t.j. cca 663,88 eura. V
danej veci bol exekučný súd nečinný viac ako 540 dní.

120. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Namietal nejasnosť titulu nároku na náhradu
škody, keď žalobca uvádza a namieta jednak nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu
na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote, a jednak zároveň namieta nesprávny
úradný postup v podobe prieťahov. Poukázal na to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie

je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, toto právo má iba predseda súdu alebo Ústavný súd
SR. Uviedol tiež, že žalovaný nárok bol na súde uplatnený predčasne, keďže neuplynulo 6 mesiacov
od prijatia žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Prvé žiadosti
boli žalovanému doručené 23.4.2012. Vzhľadom na povahu úkonu rozhodnutie o zmene exekútora,
zákonom stanovenú lehotu, lehotu v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať pred,
resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony , nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho

exekútora v lehote stanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný
postup. Pokiaľ ide o namietanú lehotu 30 dní uviedol, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej
lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. S poukazom na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z. uviedol, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť
o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom

konaní,ktorýmbysakonštatovalo,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktorémázanásledok
prieťahy v súdnom konaní, že by existovalo právoplatné rozhodnutie ESĽP, ktorým by sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatné rozhodnutie
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým by ústavný súd konštatoval porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nie je tak preukázaný nesprávny úradný postup súdu

spočívajúci v existencii prieťahov. Čo sa týka samotnej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy uviedol,
že žalobca nepreukázal vznik ani výšku materiálnej škody, nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy a ani to,
že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Poukázal tiež na aspekt dobrých mravov, keď žalobca
je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne
vedomie nízkopríjmových osôb. Pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, ktorá mu

mala vzniknúť práve pri jeho spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite, takýto postup možno
považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Napokon poukázal na absenciu príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou
ujmou.

121. Žalobca ako oprávnený subjekt podal na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. Vladimír
Sucháček, súdny exekútor, so sídlom Bratislava, Kutlíkova 17 dňa 7.11.2005 návrh na vykonanie
exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - H. L. , dlžníka v postavení spotrebiteľa
zo zmluvy o úvere. Súdny exekútor doručil tunajšiemu súdu ako exekučnému súdu žiadosť o udelenie
poverenia na výkon exekúcie dňa 9.11.2005 na základe čoho exekučný súd poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie dňa 8.12.2005. Dňa 6.10.2010 doručil žalobca ako oprávnený exekučnému
súdu návrh na zmenu exekútora. Uznesením č.k. 37 Er 3485/2005-24 zo dňa 28.3.2012 exekučný
súd žiadosť oprávneného o zmenu súdneho exekútora zamietol, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a
exekúciu zastavil. Rozhodnutie v časti zamietnutia návrhu na zmenu exekútora odôvodnil tým, že z
úradnej činnosti má vedomosť , že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý bol v minulosti zamestnancom

oprávneného od 1.8.2006 do 5.6.2007 a preto je vylúčený z vykonávania exekúcie. Krajský súd v
Bratislave Uznesením č.k. 15 Co E 67/2012-43 zo dňa 31.5.2013 v časti odvolania oprávneného, kde
v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a zastavenia exekúcie podal odvolanie, odvolací súd v
napadnutej časti uznesenie okresného súdu potvrdil.

Uvedený skutkový stav mal súd za preukázaný z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 37 Er 3485/2005.

122.Žalobcapodanímzodňa13.06.2014oznámilhromadnedovšetkýchkonanívedenýchnaokresnom
súde v oddelení 11C, v ktorých vystupujú rovnakí účastníci a predmetom konania je náhrada majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v exekučných

konaniach, že do spisu tunajšieho súdu sp. zn. 11C/223/2012 založil znalecký posudok č. 1/2014
ohľadne stanovenia majetkovej škody, ktorého obsahom navrhol vykonať dokazovanie. K tomu súd
uvádza, že v spise vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11C 223/2012 súd zisťoval, či bol do
predmetného spisu založený označený znalecký posudok, pričom bolo zistené, že žiadny znaleckýposudok sa v spise sp. zn. 11C/223/2012 nenachádza. Preto súd ani nemohol vykonať dokazovanie
uvedeným znaleckým posudkom. Okrem toho súd poukazuje na to, že v zmysle § 185 ods. 1 CSP
iba súd rozhoduje o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd nie je povinný vyhovieť každému

návrhu účastníka na vykonanie dokazovania, a to predovšetkým vtedy, ak navrhnutý dôkaz nepovažuje
za významný pre svoje rozhodnutie. Práve označený dôkaz týkajúci sa výšky majetkovej škody by súd
(ak by aj bola preukázaná jeho existencia) nepovažoval (z dôvodov uvedených nižšie) za významný
pre rozhodnutie v prejednávanej veci, a preto jeho vykonanie by bolo (okrem iného) aj nadbytočné a
nehospodárne.

123. Žalovaný predložil ako dôkaz listiny : list Európskej komisie, generálneho riaditeľstva pre
spravodlivosť pod JUST/A3/RM/kb D 2010 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky
pri EÚ, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu
dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu
spotrebiteľov , pričom útvary komisie sa o týchto sa dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie

prejudiciálneho konania, ktorý podal Krajský súd Prešov. Súčasne žalovaný predložil súdu, a aj poukázal
na článok v denníku SME z 16.7.2012, z ktorého vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku
exekúciou, z článku ďalej vyplýva aj skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového predaja vylúčila
žalobcu zo svojich radov.

124. Po právnej stránke súd vec posúdil nasledovne:

125. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len „zákon
č. 514/2003 Z.z.“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola

spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

126. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento
zákon neustanovuje inak.

127. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej

moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

128.Podľa§9ods.2zákonač.514/2003Z.z.právonanáhraduškodyspôsobenejnesprávnymúradným

postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

129. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej

lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo
iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za
nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo
výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy

Slovenskej republiky.

130. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných

prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o
prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom
konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok
prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sarozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej
republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

131. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

132. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

133. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

134. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

135. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku

2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

136. Podľa § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon
č. 233/1995 Z.z.“) oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu
podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30

dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

137. Podľa § 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z.z. súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku
8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi
spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený.

Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie
pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

138. Žalobca sa v posudzovanej veci domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá
mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní, ktorý

nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnom stanovenej 30-dňovej lehote.

139. V prvom rade čo sa týka námietky žalovaného ohľadne predčasnosti uplatnenia nároku žalobcu na
súdezdôvodu,žekudňupodaniažalobyešteneuplynutia6-mesačnálehotanapredbežnéprerokovanie
žiadosti žalobcu o náhradu škody na príslušnom orgáne v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003

Z.z., súd uvádza, že rozhodujúce bolo to, či táto lehota uplynula ku dňu rozhodovania súdu, a nie ku
dňu podania žaloby. Keďže v čase rozhodovania súdu uvedená lehota už uplynula, nebola predmetná
námietka žalovaného uplatnená dôvodne, a preto súd pristúpil k vecnému posúdeniu žalovaného
nároku.

140. Základnými predpokladmi objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom sú: a) nesprávny úradný postup, b) škoda (majetková, resp. nemajetková ujma), c)
príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.141. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že exekučný súd rozhodol o návrhu žalobcu ako
oprávneného na zmenu súdneho exekútora dňa 28.3.2012, pričom návrh na zmenu súdneho exekútora
bol exekučnému súdu doručený dňa 6.10.2010. Exekučný súd teda rozhodol o návrhu na zmenu

súdneho exekútora po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z..
Nedodržaním predmetnej zákonnej lehoty došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu
v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., čím bol splnený prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti
štátu za škodu.

142. Pokiaľ žalobca namietal aj existenciu prieťahov v konaní, k tomu súd uvádza, že žalobca
nepreukázal, že v predmetnej veci došlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu
sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva
alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval. Prieťahy v konaní
pritom nezistil ani tunajší súd. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že podľa aktuálne platného
znenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (účinného od 1.1.2013) pri posudzovaní nesprávneho

úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch
v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v

súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Keďže však uvedené
znenie nadobudlo účinnosť až 1.1.2013, nie je možné ho aplikovať na právne vzťahy, pri ktorých

malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred jeho účinnosťou. Preto súd
zastáva názor, že v posudzovanej veci môže (samostatne) posúdiť, či došlo k nesprávnemu úradnému
postupu spočívajúcemu v prieťahoch v konaní (rovnako či došlo k nesprávnemu úradnému postupu
spočívajúcemu v nedodržaní zákonnom stanovenej lehoty). V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní, ako to konštatoval

aj Ústavný súd SR v náleze zo dňa 10.7.2013, sp. zn. II. ÚS 520/2012, v ktorom (okrem iného)
uviedol, že „...pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v
primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a
aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo
iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale
ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadochsúrozhodujúcevšetkyokolnostidanejveci.Porušeniezákladnéhoprávanaprerokovanieveci
bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať
len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I.

ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012)“. V nadväznosti na uvedené preto súd prihliadol (okrem nedodržania
zákonnej lehoty) aj na ostatné okolnosti danej veci, a to predovšetkým na značne rozsiahly počet
exekučných konaní iniciovaných totožným žalobcom v postavení oprávneného subjektu, do ktorých
žalobca hromadne podával návrhy na zmenu súdneho exekútora (čo je skutočnosť všeobecne známa),
čo má zásadný vplyv na posúdenie celkovej dĺžky konania z pohľadu namietaných prieťahov. V tejto

súvislosti súd opätovne dáva do pozornosti vyššie označený nález Ústavného súdu SR, v ktorom
ústavný súd posudzoval sťažnosť rovnakého žalobcu na prieťahy v exekučnom konaní (v inej veci),
pričom ani konanie trvajúce pred exekučným súdom 24 mesiacov nepovažoval za prieťahy v konaní.
Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí konštatoval, že „V posudzovanom prípade je významná, priam
kľúčová, skutočnosť, že sťažovateľka pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných

konaní (ide o stovky až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný
súd konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť
súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy
v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by
sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie [napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 39/00, III. ÚS 425/2012,

mutatis mutandis Buchholz proti Nemecku (rozhodnutie Komory, 6. máj 1981, č. 7759/77, § 51 a §
61); Zimmermann a Steiner proti Švajčiarsku (rozhodnutie Komory, 13. júl 1983, č. 8737/79, § 29,
§ 30), pozri aj KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských
právech. Komentář. Praha: C.H. Beck, 2012, s. 710, 715. ISBN 978-80-7400-365-3]. Ústavný súd všakkonštatuje, že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva
na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda (dosiaľ) o
situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu, a týmto k dlhšej

dobe rozhodovania, aj sám. Už spomenutá doktrína absencie možnosti liberácie z dôvodu zaťaženosti
aj naďalej plne platí, avšak v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej veci (porovnaj proces
argumentácienazývanýodlíšenie,ang.distinguishing,vcommonlawvKÜHN,Z.,BOBEK,M.,POLČÁK,
R. a kol. Judikatura a právní argumentace. Praha : Auditorium, 2006, s. 22, s. 29. ISBN 80-903786-0-9).
V prípadoch obdobných prerokúvanej veci sa táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej v tomto

rozhodnutí.Presúčasnýprípadaprípadyobdobné,kde,akoužústavnýsúduviedol,jedinásťažovateľka
iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typovo obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do
úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných.
In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti
veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo
rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd koná, a kritéria správania sťažovateľky ako

účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní
sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania
sťažovateľky.
V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania
predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného súdu vysporiadať sa so všetkými

návrhmi sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť
súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní,
ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. Obdobný právny názor už ústavný súd v
minulosti prezentoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 64/97, keď pri hodnotení porušenia práva
na konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že „[v] rovnakom čase na identickom súde sa

právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručuje mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach
obrátili na súd s požiadavkou na odstránenie svojej právnej neistoty“. Aj s poukazom na uvedené závery
ústavného súdu (s ktorými sa tunajší súd v plnom rozsahu stotožňuje) preto súd dospel k záveru, že v
danom prípade nedošlo k prieťahom v konaní.

143. V nadväznosti na uvedené možno teda uzavrieť, že v posudzovanej veci došlo k nesprávnemu
úradnému postupu exekučného súdu spočívajúcemu v nedodržaní zákonnej lehoty na rozhodnutie o
návrhu na zmenu súdneho exekútora v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z., čím bol splnený
prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, to sa však už nedá povedať o zvyšných
dvoch. Žalobca v posudzovanej veci totiž nepreukázal vznik škody ani jej výšku a ani príčinnú súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou. Ako majetkovú škodu v paušálnej sume 175
eur si žalobca uplatnil náhradu účelne vynaložených nákladov na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému (v sume 70 eur), na udržiavanie
a správu informačného systému (v sume 40 eur), na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným
súdnym exekútorom (v sume 50 eur) a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných

exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na
exekučnom súde (v sume 15 eur). Žalobca pritom v prípade majetkovej škody nešpecifikoval, či sa
jedná o skutočnú škodu alebo ušlý zisk v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Na preukázanie
majetkovej škody nepredložil žiadne relevantné dôkazy. Neuviedol ani spôsob výpočtu jednotlivých

zložiek tejto paušálnej sumy. Paušálne sumy uvádzané žalobcom pritom nepredstavujú ani skutočnú
škodu ani ušlý zisk. Jedná sa iba o jednostranné ničím nepodložené všeobecné tvrdenia žalobcu.
Vychádzajúc z prejednávacej zásady ovládajúcej sporové konanie bolo pritom povinnosťou žalobcu
preukázať svoje tvrdenia o vzniku konkrétnej škody. Pokiaľ tak neurobil neuniesol v konaní dôkazné
bremeno.

144. K žalobcom uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch súd uvádza, že uvedené právo
vzniká iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, a ak
niejemožnétútoujmuuspokojiťinak.Ajtuplatípovinnosťpreukázanianemajetkovejujmy,atovpodobe

dopadu nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu a následkov na žalobcu v rôznych oblastiach
pôsobenia. Žalobca tvrdil, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Svoje tvrdenia však
žalobcanijakýmspôsobomnekonkretizovalaaniničímnepreukázal. Rovnakonepreukázal,žesamotnékonštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navyše súd poukazuje na to, že
odvodzovať výšku nemajetkovej ujmy paušálne od nárokov priznávaných Ústavným súdom SR (ako to
urobil žalobca) nie je možné, keď výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa v zmysle § 17 ods. 3 zákona

č. 514/2003 Z.z. určuje v každom individuálnom prípade s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného,
jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a na
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška nemajetkovej ujmy
sa preto líši v závislosti od individuálnych daností každého jednotlivého prípadu a z toho dôvodu jej výšku

nemožno paušalizovať. Aj v prípade uplatnenej nemajetkovej ujmy tak v plnom rozsahu platia závery
súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcu v konaní. Pokiaľ žalobca odôvodňoval nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy pocitmi frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v
spoločnosti vyvolaných u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ktoré mali byť spôsobené neexistenciou
akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu,
súd navyše poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 675/2011, v zmysle ktorého

nepríjemnosti spôsobené členom vedenia spoločnosti možno zohľadniť iba v obmedzenej miere a v
rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou
konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na fungovaní právnickej osoby nejakým
spôsobom podieľajú, nakoľko im nevzniká ujma priamo, nie je tu teda daná priama a bezprostredná
príčinná súvislosť.

145. Napokon súd poukazuje na to, že žalobca v konaní nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu
na zmenu súdneho exekútora a tvrdenou škodou. Príčinná súvislosť predstavuje priamu väzbu
javov (objektívnych skutočností), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok).

Vzťah príčiny a následku musí byť pritom priamy, bezprostredný a neprerušený (nestačí, ak je iba
sprostredkovaný). Pre úspech žalobcu v konaní bolo preto nevyhnutné z jeho strany preukázať (okrem
skutočnosti, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu a vzniku škody na jeho strane), že ku škode
vo výške požadovanej žalobcom došlo práve (a len) v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu
v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora. To však

žalobca neurobil, keď nepreukázal, že k tvrdenej škode by nedošlo aj tak (nebyť nesprávneho úradného
postupu súdu v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho
exekútora). Navyše podľa názoru súdu v priebehu exekúcie (v čase, keď je podaný návrh na zmenu
súdneho exekútora až do rozhodnutia o ňom) žiadna škoda žalobcovi pre nedodržanie zákonnej lehoty
na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora ani nemohla objektívne vzniknúť, keďže pôvodný

súdny exekútor mal podľa zákona povinnosť naďalej vykonávať úkony exekučného konania.

146. Z uvedených dôvodov preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

Vec sp.zn. 11C 238/2012

147. Žalobca sa žalobou došlou 27.9.2012 domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody vo výške
175 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 995,76 eur, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným
postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní.

Na odôvodnenie žaloby uviedol, že ako oprávnený v exekučnom konaní navrhol súdnemu exekútorovi
vykonať exekúciu na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - F. P. - dlžníkovi zo zmluvy o úvere.
Súdny exekútor požiadal Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „exekučný súd“) o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ktorý ho vykonaním exekúcie aj poveril. Ďalej uviedol, že pre obavy o právny
a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom podal návrh na zmenu exekútora,

pričom povinnosťou exekučného súdu bolo rozhodnúť o návrhu na zmenu exekútora do 30 dní od jeho
doručenia exekučnému súdu, čo sa však nestalo. K rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora tak došlo
po uplynutí zákonom stanovenej doby, pričom uvedeným nesprávnym úradným postupom exekučného
súdumalabyťžalobcovispôsobenámajetkováškodaanemajetkováujma.Majetkováškodapredstavuje
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou žalobcu vo veci správy a vymáhania

pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora
a rozhodnutím o ňom, pričom žalobca v tomto období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a
správu informačného systému sumu 40 eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnymexekútorom sumu 50 eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde

sumu 15 eur. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si žalobca uplatnil ako spravodlivú satisfakciu
za porušenie jeho základných práv, pretože samotné konštatovanie ich porušenia nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že nesprávny
úradný postup exekučného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má
za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu.

Poukázal na to, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého
reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu
v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u žalobcu, resp. u členov
riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty
a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Zbytočné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného
súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných

podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata
zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho
majiteľov. Uviedol tiež, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca si
uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie

podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, sumu 995,76 eura, ktorú vyčíslil
ako alikvotný pomer 55,32 eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe
aplikácie doktríny ústavného súdu, podľa ktorej ak ide o zbytočné prieťahy v konaní je spravodlivé, aby

sa na každý rok poznačený prieťahmi uplatnila satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t.j. cca 663,88 eura. V
danej veci bol exekučný súd nečinný viac ako 540 dní.

148. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Namietal nejasnosť titulu nároku na náhradu
škody, keď žalobca uvádza a namieta jednak nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu

na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote, a jednak zároveň namieta nesprávny
úradný postup v podobe prieťahov. Poukázal na to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie
je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, toto právo má iba predseda súdu alebo Ústavný súd
SR. Uviedol tiež, že žalovaný nárok bol na súde uplatnený predčasne, keďže neuplynulo 6 mesiacov
od prijatia žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Prvé žiadosti

boli žalovanému doručené 23.4.2012. Vzhľadom na povahu úkonu rozhodnutie o zmene exekútora,
zákonom stanovenú lehotu, lehotu v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať
pred , resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony , nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu
súdneho exekútora v lehote stanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy , a teda za
nesprávny úradný postup. Pokiaľ ide o namietanú lehotu 30 dní uviedol, že samotné nedodržanie

zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. S poukazom na ustanovenie §
9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. uviedol, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy,
resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v
disciplinárnom konaní, ktorým by sa konštatovalo, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, že by existovalo právoplatné rozhodnutie ESĽP, ktorým by

sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatné
rozhodnutie Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým by ústavný súd konštatoval porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nie je tak preukázaný nesprávny úradný postup
súdu spočívajúci v existencii prieťahov. Čo sa týka samotnej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
uviedol, že žalobca nepreukázal vznik ani výšku materiálnej škody, nepreukázal vznik nemajetkovej

ujmy a ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Poukázal tiež na aspekt dobrých
mravov, keď žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé
finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody
voči štátu, ktorá mu mala vzniknúť práve pri jeho spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite,
takýto postup možno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Napokon poukázal na

absenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatnenou majetkovou škodou
a nemajetkovou ujmou.149. Žalobca ako oprávnený subjekt podal na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. Vladimír
Cipár, súdny exekútor so sídlom Bratislava, Vazovova 9 dňa 30.1.2006 návrh na vykonanie exekúcie
na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - F. P. dlžníka v postavení spotrebiteľa zo zmluvy o

úvere. Súdny exekútor doručil tunajšiemu súdu ako exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na
výkon exekúcie dňa 3.2.2006 na základe čoho exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie dňa 25.4.2006. Dňa 6.10.2010 doručil žalobca ako oprávnený exekučnému súdu návrh
na zmenu exekútora. Uznesením č.k. 37 Er 859/2006-29 zo dňa 28.3.2012 exekučný súd žiadosť
oprávneného o zmenu súdneho exekútora z doterajšieho súdneho exekútora na súdneho exekútora

JUDr. Vladimíra Krutého zamietol a vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. K dôvodom
zamietnutia návrhu na zmenu exekútora uviedol, že z úradnej činnosti má súd vedomosť, že súdny
exekútor JUDr. Vladimír Krutý bol v minulosti zamestnancom oprávneného od 1.8.2006 do 5.6.2007
a je teda vylúčený z vykonávania exekúcie. Krajský súd v Bratislave Uznesením z 24.10.2012 č.k. 22
CoE 285/2012-48 odvolanie oprávneného proti uzneseniu okresného súdu v časti, v ktorej súd návrh
na zmenu exekútora zamietol, odmietol. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že rozhodnutie súdu o návrhu

na zmenu exekútora je rozhodnutím v exekučnom konaní vydaným podľa EP. V ust. §44 EP a ani v
žiadnom inom ust. EP sa výslovne neuvádzal prípustnosť odvolania proti takémuto rozhodnutiu.

Uvedený skutkový stav mal súd za preukázaný z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 37 Er/589/2006.

150.Žalobcapodanímzodňa13.06.2014oznámilhromadnedovšetkýchkonanívedenýchnaokresnom
súde v oddelení 11C, v ktorých vystupujú rovnakí účastníci a predmetom konania je náhrada majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v exekučných
konaniach, že do spisu tunajšieho súdu sp. zn. 11C/223/2012 založil znalecký posudok č. 1/2014
ohľadne stanovenia majetkovej škody, ktorého obsahom navrhol vykonať dokazovanie. K tomu súd

uvádza, že v spise vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11C 223/2012 súd zisťoval, či bol do
predmetného spisu založený označený znalecký posudok. Preto súd ani nemohol vykonať dokazovanie
uvedeným znaleckým posudkom, ktorý sa v danom spise nenachádza.Okrem toho súd poukazuje na
to, že v zmysle § 185 ods. 1 CSP iba súd rozhoduje o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd
nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka na vykonanie dokazovania, a to predovšetkým vtedy,

ak navrhnutý dôkaz nepovažuje za významný pre svoje rozhodnutie. Práve označený dôkaz týkajúci
sa výšky majetkovej škody by súd (ak by aj bola preukázaná jeho existencia) nepovažoval (z dôvodov
uvedených nižšie) za významný pre rozhodnutie v prejednávanej veci, a preto jeho vykonanie by bolo
(okrem iného) aj nadbytočné a nehospodárne.

151. Žalovaný predložil ako dôkaz listiny: list Európskej komisie, generálneho riaditeľstva pre
spravodlivosť pod JUST/A3/RM/kb D 2010 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky
pri EÚ, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu
dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu
spotrebiteľov, pričom útvary komisie sa o týchto sa dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie

prejudiciálneho konania, ktorý podal Krajský súd Prešov. Súčasne žalovaný predložil súdu, a aj poukázal
na článok v denníku SME z 16.7.2012, z ktorého vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku
exekúciou, z článku ďalej vyplýva aj skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového predaja vylúčila
žalobcu zo svojich radov.

152. Po právnej stránke súd vec posúdil nasledovne:

153. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len „zákon
č. 514/2003 Z.z.“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola

spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

154. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento
zákon neustanovuje inak.155. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej

moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

156.Podľa§9ods.2zákonač.514/2003Z.z.právonanáhraduškodyspôsobenejnesprávnymúradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

157. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo
iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za

nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo
výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy
Slovenskej republiky.

158. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných
prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o
prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom

konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok
prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa
rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej
republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

159. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

160. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia

nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

161. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

162. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

163. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku
2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

164. Podľa § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákonč. 233/1995 Z.z.“) oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu
podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30
dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

165. Podľa § 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z.z. súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku
8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi
spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený.
Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie

pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

166. Žalobca sa v posudzovanej veci domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá
mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní, ktorý
nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnom stanovenej 30-dňovej lehote.

167. V prvom rade čo sa týka námietky žalovaného ohľadne predčasnosti uplatnenia nároku žalobcu na
súdezdôvodu,žekudňupodaniažalobyešteneuplynutia6-mesačnálehotanapredbežnéprerokovanie
žiadosti žalobcu o náhradu škody na príslušnom orgáne v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z., súd uvádza, že rozhodujúce bolo to, či táto lehota uplynula ku dňu rozhodovania súdu, a nie ku
dňu podania žaloby. Keďže v čase rozhodovania súdu uvedená lehota už uplynula, nebola predmetná

námietka žalovaného uplatnená dôvodne, a preto súd pristúpil k vecnému posúdeniu žalovaného
nároku.

168. Základnými predpokladmi objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom sú: a) nesprávny úradný postup, b) škoda (majetková, resp. nemajetková ujma), c)

príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.

169. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že exekučný súd rozhodol o návrhu žalobcu ako
oprávneného na zmenu súdneho exekútora dňa 28.3.2012, pričom návrh na zmenu súdneho exekútora
bol exekučnému súdu doručený dňa 6.10.2010. Exekučný súd teda rozhodol o návrhu na zmenu

súdneho exekútora po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z..
Nedodržaním predmetnej zákonnej lehoty došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu
v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., čím bol splnený prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti
štátu za škodu.

170. Pokiaľ žalobca namietal aj existenciu prieťahov v konaní, k tomu súd uvádza, že žalobca
nepreukázal, že v predmetnej veci došlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu
sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva
alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval. Prieťahy v konaní
pritom nezistil ani tunajší súd. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že podľa aktuálne platného

znenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (účinného od 1.1.2013) pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch
v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým

sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Keďže však uvedené

znenie nadobudlo účinnosť až 1.1.2013, nie je možné ho aplikovať na právne vzťahy, pri ktorých
malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred jeho účinnosťou. Preto súd
zastáva názor, že v posudzovanej veci môže (samostatne) posúdiť, či došlo k nesprávnemu úradnému
postupu spočívajúcemu v prieťahoch v konaní (rovnako či došlo k nesprávnemu úradnému postupu
spočívajúcemu v nedodržaní zákonnom stanovenej lehoty). V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že

nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní, ako to konštatoval
aj Ústavný súd SR v náleze zo dňa 10.7.2013, sp. zn. II. ÚS 520/2012, v ktorom (okrem iného)
uviedol, že „...pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v
primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať aaplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo
iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale

ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadochsúrozhodujúcevšetkyokolnostidanejveci.Porušeniezákladnéhoprávanaprerokovanieveci
bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať
len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I.
ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012).“. V nadväznosti na uvedené preto súd prihliadol (okrem nedodržania

zákonnej lehoty) aj na ostatné okolnosti danej veci, a to predovšetkým na značne rozsiahly počet
exekučných konaní iniciovaných totožným žalobcom v postavení oprávneného subjektu, do ktorých
žalobca hromadne podával návrhy na zmenu súdneho exekútora (čo je skutočnosť všeobecne známa),
čo má zásadný vplyv na posúdenie celkovej dĺžky konania z pohľadu namietaných prieťahov. V tejto
súvislosti súd opätovne dáva do pozornosti vyššie označený nález Ústavného súdu SR, v ktorom
ústavný súd posudzoval sťažnosť rovnakého žalobcu na prieťahy v exekučnom konaní (v inej veci),

pričom ani konanie trvajúce pred exekučným súdom 24 mesiacov nepovažoval za prieťahy v konaní.
Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí konštatoval, že „V posudzovanom prípade je významná, priam
kľúčová, skutočnosť, že sťažovateľka pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných
konaní (ide o stovky až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný
súd konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť

súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy
v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by
sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie [napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 39/00, III. ÚS 425/2012,
mutatis mutandis Buchholz proti Nemecku (rozhodnutie Komory, 6. máj 1981, č. 7759/77, § 51 a §
61); Zimmermann a Steiner proti Švajčiarsku (rozhodnutie Komory, 13. júl 1983, č. 8737/79, § 29,

§ 30), pozri aj KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských
právech. Komentář. Praha: C.H. Beck, 2012, s. 710, 715. ISBN 978-80-7400-365-3]. Ústavný súd však
konštatuje, že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva
na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda (dosiaľ) o
situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu, a týmto k dlhšej

dobe rozhodovania, aj sám. Už spomenutá doktrína absencie možnosti liberácie z dôvodu zaťaženosti
aj naďalej plne platí, avšak v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej veci (porovnaj proces
argumentácienazývanýodlíšenie,ang.distinguishing,vcommonlawvKÜHN,Z.,BOBEK,M.,POLČÁK,
R. a kol. Judikatura a právní argumentace. Praha : Auditorium, 2006, s. 22, s. 29. ISBN 80-903786-0-9).
V prípadoch obdobných prerokúvanej veci sa táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej v tomto

rozhodnutí.Presúčasnýprípadaprípadyobdobné,kde,akoužústavnýsúduviedol,jedinásťažovateľka
iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typovo obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do
úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných.
In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti
veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo

rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd koná, a kritéria správania sťažovateľky ako
účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní
sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania
sťažovateľky.
V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania

predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného súdu vysporiadať sa so všetkými
návrhmi sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť
súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní,
ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. Obdobný právny názor už ústavný súd v
minulosti prezentoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 64/97, keď pri hodnotení porušenia práva

na konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že „[v] rovnakom čase na identickom súde sa
právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručuje mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach
obrátili na súd s požiadavkou na odstránenie svojej právnej neistoty“. Aj s poukazom na uvedené závery
ústavného súdu (s ktorými sa tunajší súd v plnom rozsahu stotožňuje) preto súd dospel k záveru, že v
danom prípade nedošlo k prieťahom v konaní.

Vnadväznostinauvedenémožnotedauzavrieť,ževposudzovanejvecidošloknesprávnemuúradnému
postupu exekučného súdu spočívajúcemu v nedodržaní zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu
na zmenu súdneho exekútora v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z., čím bol splnený prvý
predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, to sa však už nedá povedať o zvyšných dvoch.Žalobca v posudzovanej veci totiž nepreukázal vznik škody ani jej výšku a ani príčinnú súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou. Ako majetkovú škodu v paušálnej sume 175
eur si žalobca uplatnil náhradu účelne vynaložených nákladov na správu pohľadávky prostredníctvom

pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému (v sume 70 eur), na udržiavanie
a správu informačného systému (v sume 40 eur), na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným
súdnym exekútorom (v sume 50 eur) a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na

exekučnom súde (v sume 15 eur). Žalobca pritom v prípade majetkovej škody nešpecifikoval, či sa
jedná o skutočnú škodu alebo ušlý zisk v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Na preukázanie
majetkovej škody nepredložil žiadne relevantné dôkazy. Neuviedol ani spôsob výpočtu jednotlivých
zložiek tejto paušálnej sumy. Paušálne sumy uvádzané žalobcom pritom nepredstavujú ani skutočnú
škodu ani ušlý zisk. Jedná sa iba o jednostranné ničím nepodložené všeobecné tvrdenia žalobcu.
Vychádzajúc z prejednávacej zásady ovládajúcej sporové konanie bolo pritom povinnosťou žalobcu

preukázať svoje tvrdenia o vzniku konkrétnej škody. Pokiaľ tak neurobil neuniesol v konaní dôkazné
bremeno.

171. K žalobcom uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch súd uvádza, že uvedené právo
vzniká iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením

vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, a ak
niejemožnétútoujmuuspokojiťinak.Ajtuplatípovinnosťpreukázanianemajetkovejujmy,atovpodobe
dopadu nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu a následkov na žalobcu v rôznych oblastiach
pôsobenia. Žalobca tvrdil, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Svoje tvrdenia však

žalobcanijakýmspôsobomnekonkretizovalaaniničímnepreukázal. Rovnakonepreukázal,žesamotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navyše súd poukazuje na to, že
odvodzovať výšku nemajetkovej ujmy paušálne od nárokov priznávaných Ústavným súdom SR (ako to
urobil žalobca) nie je možné, keď výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa v zmysle § 17 ods. 3 zákona
č. 514/2003 Z.z. určuje v každom individuálnom prípade s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného,

jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a na
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška nemajetkovej ujmy
sa preto líši v závislosti od individuálnych daností každého jednotlivého prípadu a z toho dôvodu jej výšku
nemožno paušalizovať. Aj v prípade uplatnenej nemajetkovej ujmy tak v plnom rozsahu platia závery

súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcu v konaní. Pokiaľ žalobca odôvodňoval nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy pocitmi frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v
spoločnosti vyvolaných u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ktoré mali byť spôsobené neexistenciou
akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu,
súd navyše poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 675/2011, v zmysle ktorého

nepríjemnosti spôsobené členom vedenia spoločnosti možno zohľadniť iba v obmedzenej miere a v
rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou
konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na fungovaní právnickej osoby nejakým
spôsobom podieľajú, nakoľko im nevzniká ujma priamo, nie je tu teda daná priama a bezprostredná
príčinná súvislosť.

172. Napokon súd poukazuje na to, že žalobca v konaní nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu
na zmenu súdneho exekútora a tvrdenou škodou. Príčinná súvislosť predstavuje priamu väzbu
javov (objektívnych skutočností), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok).

Vzťah príčiny a následku musí byť pritom priamy, bezprostredný a neprerušený (nestačí, ak je iba
sprostredkovaný). Pre úspech žalobcu v konaní bolo preto nevyhnutné z jeho strany preukázať (okrem
skutočnosti, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu a vzniku škody na jeho strane), že ku škode
vo výške požadovanej žalobcom došlo práve (a len) v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu
v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora. To však

žalobca neurobil, keď nepreukázal, že k tvrdenej škode by nedošlo aj tak (nebyť nesprávneho úradného
postupu súdu v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho
exekútora). Navyše podľa názoru súdu v priebehu exekúcie (v čase, keď je podaný návrh na zmenu
súdneho exekútora až do rozhodnutia o ňom) žiadna škoda žalobcovi pre nedodržanie zákonnej lehotyna rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora ani nemohla objektívne vzniknúť, keďže pôvodný
súdny exekútor mal podľa zákona povinnosť naďalej vykonávať úkony exekučného konania.

173. Z uvedených dôvodov preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

Vec sp. zn 11C 239/2012

174. Žalobca sa žalobou došlou 27.9.2012 domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody vo výške

175 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 995,76 eur, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným
postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní.

Na odôvodnenie žaloby uviedol, že ako oprávnený v exekučnom konaní navrhol súdnemu exekútorovi
vykonať exekúciu na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému -C. J.- dlžníkovi zo zmluvy o úvere.
Súdny exekútor požiadal Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „exekučný súd“) o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, ktorý ho vykonaním exekúcie aj poveril. Ďalej uviedol, že pre obavy o právny
a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom podal návrh na zmenu exekútora,
pričom povinnosťou exekučného súdu bolo rozhodnúť o návrhu na zmenu exekútora do 30 dní od jeho
doručenia exekučnému súdu, čo sa však nestalo. K rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora tak došlo
po uplynutí zákonom stanovenej doby, pričom uvedeným nesprávnym úradným postupom exekučného

súdumalabyťžalobcovispôsobenámajetkováškodaanemajetkováujma.Majetkováškodapredstavuje
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou žalobcu vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora
a rozhodnutím o ňom, pričom žalobca v tomto období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a

správu informačného systému sumu 40 eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym
exekútorom sumu 50 eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde
sumu 15 eur. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si žalobca uplatnil ako spravodlivú satisfakciu

za porušenie jeho základných práv, pretože samotné konštatovanie ich porušenia nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že nesprávny
úradný postup exekučného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má
za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu.
Poukázal na to, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého

reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu
v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u žalobcu, resp. u členov
riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty
a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Zbytočné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného
súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných

podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata
zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho
majiteľov. Uviedol tiež, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca si
uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie

podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, sumu 995,76 eura, ktorú vyčíslil
ako alikvotný pomer 55,32 eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe
aplikácie doktríny ústavného súdu, podľa ktorej ak ide o zbytočné prieťahy v konaní je spravodlivé, aby

sa na každý rok poznačený prieťahmi uplatnila satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t.j. cca 663,88 eura. V
danej veci bol exekučný súd nečinný viac ako 540 dní.

175. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Namietal nejasnosť titulu nároku na náhradu
škody, keď žalobca uvádza a namieta jednak nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu

na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote, a jednak zároveň namieta nesprávny
úradný postup v podobe prieťahov. Poukázal na to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie
je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, toto právo má iba predseda súdu alebo Ústavný súd
SR. Uviedol tiež, že žalovaný nárok bol na súde uplatnený predčasne, keďže neuplynulo 6 mesiacovod prijatia žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Prvé žiadosti
boli žalovanému doručené 23.4.2012. Vzhľadom na povahu úkonu rozhodnutie o zmene exekútora,
zákonom stanovenú lehotu, lehotu v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať pred ,

resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony , nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho
exekútora v lehote stanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný
postup. Pokiaľ ide o namietanú lehotu 30 dní uviedol, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej
lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. S poukazom na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z. uviedol, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť

o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom
konaní,ktorýmbysakonštatovalo,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktorémázanásledok
prieťahy v súdnom konaní, že by existovalo právoplatné rozhodnutie ESĽP, ktorým by sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatné rozhodnutie
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým by ústavný súd konštatoval porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nie je tak preukázaný nesprávny úradný postup súdu

spočívajúci v existencii prieťahov. Čo sa týka samotnej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy uviedol,
že žalobca nepreukázal vznik ani výšku materiálnej škody, nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy a ani to,
že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Poukázal tiež na aspekt dobrých mravov, keď žalobca
je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne
vedomie nízkopríjmových osôb. Pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, ktorá mu

mala vzniknúť práve pri jeho spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite, takýto postup možno
považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Napokon poukázal na absenciu príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou
ujmou.

176. Žalobca ako oprávnený subjekt podal na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. Vladimíra
Cipára, súdneho exekútora so sídlom Bratislava, Vazovova 9 dňa 30.1.2006 návrh na vykonanie
exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - C. J. , dlžníka v postavení spotrebiteľa
zo zmluvy o úvere. Súdny exekútor doručil tunajšiemu súdu ako exekučnému súdu žiadosť o udelenie
poverenia na výkon exekúcie dňa 3.2.2006, na základe čoho exekučný súd poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie dňa 25.4.2006. Dňa 6.10.2010 doručil žalobca ako oprávnený exekučnému súdu
návrhnazmenuexekútora. Uznesenímč.k. 37Er853/2006-27zodňa28.3.2012 exekučnýsúdžiadosť
oprávneného o zmenu exekútora z doterajšieho súdneho exekútora Mgr. Vladimíra Cipára na súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého zamietol, . K dôvodom rozhodnutia uviedol, že z úradnej činnosti má
vedomosť, že súdny exekútor JUDr. Krutý bol v minulosti zamestnancom oprávneného od 1.8.2006 do

5.6.2007 a je teda vylúčený z vykonávania exekúcie a preto žiadosť oprávneného o zmenu exekútora
zo súčasného zamietol.

Uvedený skutkový stav mal súd za preukázaný z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 37 Er 853/2006

177.Žalobcapodanímzodňa13.06.2014oznámilhromadnedovšetkýchkonanívedenýchnaokresnom
súde v oddelení 11C, v ktorých vystupujú rovnakí účastníci a predmetom konania je náhrada majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v exekučných
konaniach, že do spisu tunajšieho súdu sp. zn. 11C/223/2012 založil znalecký posudok č. 1/2014
ohľadne stanovenia majetkovej škody, ktorého obsahom navrhol vykonať dokazovanie. K tomu súd

uvádza, že v spise vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11C 223/2012 súd zisťoval, či bol do
predmetného spisu založený označený znalecký posudok, pričom bolo zistené, že žiadny znalecký
posudok sa v spise sp. zn. 11C/223/2012 nenachádza. Preto súd ani nemohol vykonať dokazovanie
uvedeným znaleckým posudkom. Okrem toho súd poukazuje na to, že v zmysle § 185 ods. 1 CSP
iba súd rozhoduje o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd nie je povinný vyhovieť každému

návrhu účastníka na vykonanie dokazovania, a to predovšetkým vtedy, ak navrhnutý dôkaz nepovažuje
za významný pre svoje rozhodnutie. Práve označený dôkaz týkajúci sa výšky majetkovej škody by súd
(ak by aj bola preukázaná jeho existencia) nepovažoval (z dôvodov uvedených nižšie) za významný
pre rozhodnutie v prejednávanej veci, a preto jeho vykonanie by bolo (okrem iného) aj nadbytočné a
nehospodárne.

178. Žalovaný predložil ako dôkaz listiny : list Európskej komisie, generálneho riaditeľstva pre
spravodlivosť pod JUST/A3/RM/kb D 2010 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky
pri EÚ, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcudostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov , ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu
spotrebiteľov , pričom útvary komisie sa o týchto sa dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie
prejudiciálnehokonania,ktorýpodalKrajskýsúdPrešov.Súčasnežalovanýpredložilsúdu,aajpoukázal

na článok v denníku SME z 16.7.2012, z ktorého vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku
exekúciou, z článku ďalej vyplýva aj skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového predaja vylúčila
žalobcu zo svojich radov.

179. Po právnej stránke súd vec posúdil nasledovne:

180. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len „zákon
č. 514/2003 Z.z.“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

181. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento
zákon neustanovuje inak.

182. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom

chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

183.Podľa§9ods.2zákonač.514/2003Z.z.právonanáhraduškodyspôsobenejnesprávnymúradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

184. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo
iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za

nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo
výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy
Slovenskej republiky.

185. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných
prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o
prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom

konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok
prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa
rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej
republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

186. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.187. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

188. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

189. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

190. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku
2 sa určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

191. Podľa § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon
č. 233/1995 Z.z.“) oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu
podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30
dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

192. Podľa § 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z.z. súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku
8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi
spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený.
Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie

pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

193. Žalobca sa v posudzovanej veci domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá
mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní, ktorý
nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnom stanovenej 30-dňovej lehote.

194. V prvom rade čo sa týka námietky žalovaného ohľadne predčasnosti uplatnenia nároku žalobcu na
súdezdôvodu,žekudňupodaniažalobyešteneuplynutia6-mesačnálehotanapredbežnéprerokovanie
žiadosti žalobcu o náhradu škody na príslušnom orgáne v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z., súd uvádza, že rozhodujúce bolo to, či táto lehota uplynula ku dňu rozhodovania súdu, a nie ku

dňu podania žaloby. Keďže v čase rozhodovania súdu uvedená lehota už uplynula, nebola predmetná
námietka žalovaného uplatnená dôvodne, a preto súd pristúpil k vecnému posúdeniu žalovaného
nároku.

195. Základnými predpokladmi objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom sú: a) nesprávny úradný postup, b) škoda (majetková, resp. nemajetková ujma), c)
príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.

196. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že exekučný súd rozhodol o návrhu žalobcu ako
oprávneného na zmenu súdneho exekútora dňa 28.3.2012, pričom návrh na zmenu súdneho exekútora

bol exekučnému súdu doručený dňa 6.10.2010. Exekučný súd teda rozhodol o návrhu na zmenu
súdneho exekútora po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z..
Nedodržaním predmetnej zákonnej lehoty došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu
v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., čím bol splnený prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti
štátu za škodu.

197. Pokiaľ žalobca namietal aj existenciu prieťahov v konaní, k tomu súd uvádza, že žalobca
nepreukázal, že v predmetnej veci došlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu
sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské právaalebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval. Prieťahy v konaní
pritom nezistil ani tunajší súd. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že podľa aktuálne platného
znenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (účinného od 1.1.2013) pri posudzovaní nesprávneho

úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch
v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v

súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Keďže však uvedené
znenie nadobudlo účinnosť až 1.1.2013, nie je možné ho aplikovať na právne vzťahy, pri ktorých
malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred jeho účinnosťou. Preto súd

zastáva názor, že v posudzovanej veci môže (samostatne) posúdiť, či došlo k nesprávnemu úradnému
postupu spočívajúcemu v prieťahoch v konaní (rovnako či došlo k nesprávnemu úradnému postupu
spočívajúcemu v nedodržaní zákonnom stanovenej lehoty). V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní, ako to konštatoval
aj Ústavný súd SR v náleze zo dňa 10.7.2013, sp. zn. II. ÚS 520/2012, v ktorom (okrem iného)

uviedol, že „...pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v
primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a
aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo
iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale

ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadochsúrozhodujúcevšetkyokolnostidanejveci.Porušeniezákladnéhoprávanaprerokovanieveci
bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať
len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I.
ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012).“. V nadväznosti na uvedené preto súd prihliadol (okrem nedodržania

zákonnej lehoty) aj na ostatné okolnosti danej veci, a to predovšetkým na značne rozsiahly počet
exekučných konaní iniciovaných totožným žalobcom v postavení oprávneného subjektu, do ktorých
žalobca hromadne podával návrhy na zmenu súdneho exekútora (čo je skutočnosť všeobecne známa),
čo má zásadný vplyv na posúdenie celkovej dĺžky konania z pohľadu namietaných prieťahov. V tejto
súvislosti súd opätovne dáva do pozornosti vyššie označený nález Ústavného súdu SR, v ktorom

ústavný súd posudzoval sťažnosť rovnakého žalobcu na prieťahy v exekučnom konaní (v inej veci),
pričom ani konanie trvajúce pred exekučným súdom 24 mesiacov nepovažoval za prieťahy v konaní.
Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí konštatoval, že „V posudzovanom prípade je významná, priam
kľúčová, skutočnosť, že sťažovateľka pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných
konaní (ide o stovky až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný

súd konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť
súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy
v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by
sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie [napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 39/00, III. ÚS 425/2012,
mutatis mutandis Buchholz proti Nemecku (rozhodnutie Komory, 6. máj 1981, č. 7759/77, § 51 a §

61); Zimmermann a Steiner proti Švajčiarsku (rozhodnutie Komory, 13. júl 1983, č. 8737/79, § 29,
§ 30), pozri aj KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských
právech. Komentář. Praha: C.H. Beck, 2012, s. 710, 715. ISBN 978-80-7400-365-3]. Ústavný súd však
konštatuje, že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva
na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda (dosiaľ) o

situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu, a týmto k dlhšej
dobe rozhodovania, aj sám. Už spomenutá doktrína absencie možnosti liberácie z dôvodu zaťaženosti
aj naďalej plne platí, avšak v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej veci (porovnaj proces
argumentácienazývanýodlíšenie,ang.distinguishing,vcommonlawvKÜHN,Z.,BOBEK,M.,POLČÁK,
R. a kol. Judikatura a právní argumentace. Praha : Auditorium, 2006, s. 22, s. 29. ISBN 80-903786-0-9).

V prípadoch obdobných prerokúvanej veci sa táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej v tomto
rozhodnutí.Presúčasnýprípadaprípadyobdobné,kde,akoužústavnýsúduviedol,jedinásťažovateľka
iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typovo obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do
úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných.In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti
veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo
rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd koná, a kritéria správania sťažovateľky ako

účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní
sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania
sťažovateľky.
V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania
predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného súdu vysporiadať sa so všetkými

návrhmi sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť
súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní,
ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. Obdobný právny názor už ústavný súd v
minulosti prezentoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 64/97, keď pri hodnotení porušenia práva
na konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že „[v] rovnakom čase na identickom súde sa
právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručuje mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach

obrátili na súd s požiadavkou na odstránenie svojej právnej neistoty“. Aj s poukazom na uvedené závery
ústavného súdu (s ktorými sa tunajší súd v plnom rozsahu stotožňuje) preto súd dospel k záveru, že v
danom prípade nedošlo k prieťahom v konaní.

Vnadväznostinauvedenémožnotedauzavrieť,ževposudzovanejvecidošloknesprávnemuúradnému

postupu exekučného súdu spočívajúcemu v nedodržaní zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu
na zmenu súdneho exekútora v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z., čím bol splnený prvý
predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, to sa však už nedá povedať o zvyšných dvoch.
Žalobca v posudzovanej veci totiž nepreukázal vznik škody ani jej výšku a ani príčinnú súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou. Ako majetkovú škodu v paušálnej sume 175

eur si žalobca uplatnil náhradu účelne vynaložených nákladov na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému (v sume 70 eur), na udržiavanie
a správu informačného systému (v sume 40 eur), na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným
súdnym exekútorom (v sume 50 eur) a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému

súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na
exekučnom súde (v sume 15 eur). Žalobca pritom v prípade majetkovej škody nešpecifikoval, či sa
jedná o skutočnú škodu alebo ušlý zisk v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Na preukázanie
majetkovej škody nepredložil žiadne relevantné dôkazy. Neuviedol ani spôsob výpočtu jednotlivých
zložiek tejto paušálnej sumy. Paušálne sumy uvádzané žalobcom pritom nepredstavujú ani skutočnú

škodu ani ušlý zisk. Jedná sa iba o jednostranné ničím nepodložené všeobecné tvrdenia žalobcu.
Vychádzajúc z prejednávacej zásady ovládajúcej sporové konanie bolo pritom povinnosťou žalobcu
preukázať svoje tvrdenia o vzniku konkrétnej škody. Pokiaľ tak neurobil neuniesol v konaní dôkazné
bremeno.

198. K žalobcom uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch súd uvádza, že uvedené právo
vzniká iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, a ak
niejemožnétútoujmuuspokojiťinak.Ajtuplatípovinnosťpreukázanianemajetkovejujmy,atovpodobe
dopadu nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu a následkov na žalobcu v rôznych oblastiach

pôsobenia. Žalobca tvrdil, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Svoje tvrdenia však
žalobcanijakýmspôsobomnekonkretizovalaaniničímnepreukázal. Rovnakonepreukázal,žesamotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navyše súd poukazuje na to, že
odvodzovať výšku nemajetkovej ujmy paušálne od nárokov priznávaných Ústavným súdom SR (ako to

urobil žalobca) nie je možné, keď výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa v zmysle § 17 ods. 3 zákona
č. 514/2003 Z.z. určuje v každom individuálnom prípade s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného,
jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a na
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška nemajetkovej ujmy

sa preto líši v závislosti od individuálnych daností každého jednotlivého prípadu a z toho dôvodu jej výšku
nemožno paušalizovať. Aj v prípade uplatnenej nemajetkovej ujmy tak v plnom rozsahu platia závery
súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcu v konaní. Pokiaľ žalobca odôvodňoval nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy pocitmi frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť vspoločnosti vyvolaných u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ktoré mali byť spôsobené neexistenciou
akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu,
súd navyše poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 675/2011, v zmysle ktorého

nepríjemnosti spôsobené členom vedenia spoločnosti možno zohľadniť iba v obmedzenej miere a v
rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou
konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na fungovaní právnickej osoby nejakým
spôsobom podieľajú, nakoľko im nevzniká ujma priamo, nie je tu teda daná priama a bezprostredná
príčinná súvislosť.

199. Napokon súd poukazuje na to, že žalobca v konaní nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu
na zmenu súdneho exekútora a tvrdenou škodou. Príčinná súvislosť predstavuje priamu väzbu
javov (objektívnych skutočností), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok).
Vzťah príčiny a následku musí byť pritom priamy, bezprostredný a neprerušený (nestačí, ak je iba

sprostredkovaný). Pre úspech žalobcu v konaní bolo preto nevyhnutné z jeho strany preukázať (okrem
skutočnosti, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu a vzniku škody na jeho strane), že ku škode
vo výške požadovanej žalobcom došlo práve (a len) v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu
v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora. To však
žalobca neurobil, keď nepreukázal, že k tvrdenej škode by nedošlo aj tak (nebyť nesprávneho úradného

postupu súdu v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho
exekútora). Navyše podľa názoru súdu v priebehu exekúcie (v čase, keď je podaný návrh na zmenu
súdneho exekútora až do rozhodnutia o ňom) žiadna škoda žalobcovi pre nedodržanie zákonnej lehoty
na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora ani nemohla objektívne vzniknúť, keďže pôvodný
súdny exekútor mal podľa zákona povinnosť naďalej vykonávať úkony exekučného konania.

200. Z uvedených dôvodov preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

Vec sp.zn. 11C 240/2012

201. Žalobca sa žalobou došlou 27.9.2012 domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody vo výške
175 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 995,76 eur, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným
postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní.

Na odôvodnenie žaloby uviedol, že ako oprávnený v exekučnom konaní navrhol súdnemu exekútorovi

vykonať exekúciu na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - H. L. - dlžníkovi zo zmluvy o úvere.
Súdny exekútor požiadal Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „exekučný súd“) o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ktorý ho vykonaním exekúcie aj poveril. Ďalej uviedol, že pre obavy o právny
a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom podal návrh na zmenu exekútora,
pričom povinnosťou exekučného súdu bolo rozhodnúť o návrhu na zmenu exekútora do 30 dní od jeho

doručenia exekučnému súdu, čo sa však nestalo. K rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora tak došlo
po uplynutí zákonom stanovenej doby, pričom uvedeným nesprávnym úradným postupom exekučného
súdumalabyťžalobcovispôsobenámajetkováškodaanemajetkováujma.Majetkováškodapredstavuje
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou žalobcu vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora

a rozhodnutím o ňom, pričom žalobca v tomto období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a
správu informačného systému sumu 40 eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym
exekútorom sumu 50 eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na

poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde
sumu 15 eur. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si žalobca uplatnil ako spravodlivú satisfakciu
za porušenie jeho základných práv, pretože samotné konštatovanie ich porušenia nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že nesprávny
úradný postup exekučného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má

za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu.
Poukázal na to, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého
reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu
v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u žalobcu, resp. u členovriadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty
a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Zbytočné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného
súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných

podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata
zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho
majiteľov. Uviedol tiež, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca si
uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie

podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, sumu 995,76 eura, ktorú vyčíslil
ako alikvotný pomer 55,32 eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe
aplikácie doktríny ústavného súdu, podľa ktorej ak ide o zbytočné prieťahy v konaní je spravodlivé, aby
sa na každý rok poznačený prieťahmi uplatnila satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t.j. cca 663,88 eura. V

danej veci bol exekučný súd nečinný viac ako 541 dní.

202. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Namietal nejasnosť titulu nároku na náhradu
škody, keď žalobca uvádza a namieta jednak nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu
na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote, a jednak zároveň namieta nesprávny

úradný postup v podobe prieťahov. Poukázal na to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie
je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, toto právo má iba predseda súdu alebo Ústavný súd
SR. Uviedol tiež, že žalovaný nárok bol na súde uplatnený predčasne, keďže neuplynulo 6 mesiacov
od prijatia žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Prvé žiadosti
boli žalovanému doručené 23.4.2012. Vzhľadom na povahu úkonu rozhodnutie o zmene exekútora,

zákonom stanovenú lehotu, lehotu v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať pred,
resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony, nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho
exekútora v lehote stanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný
postup. Pokiaľ ide o namietanú lehotu 30 dní uviedol, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej
lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. S poukazom na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona

č. 514/2003 Z.z. uviedol, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť
o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom
konaní,ktorýmbysakonštatovalo,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktorémázanásledok
prieťahy v súdnom konaní, že by existovalo právoplatné rozhodnutie ESĽP, ktorým by sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatné rozhodnutie

Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým by ústavný súd konštatoval porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nie je tak preukázaný nesprávny úradný postup súdu
spočívajúci v existencii prieťahov. Čo sa týka samotnej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy uviedol,
že žalobca nepreukázal vznik ani výšku materiálnej škody, nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy a ani to,
že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Poukázal tiež na aspekt dobrých mravov, keď žalobca

je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne
vedomie nízkopríjmových osôb. Pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, ktorá mu
mala vzniknúť práve pri jeho spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite, takýto postup možno
považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Napokon poukázal na absenciu príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou

ujmou.

203. Žalobca ako oprávnený subjekt podal na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. Vladimíra
Cipára, súdneho exekútora so sídlom Bratislava, Vazovova 9 dňa 3.2.2005 návrh na vykonanie
exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - H. L., dlžníka v postavení spotrebiteľa

zo zmluvy o úvere. Súdny exekútor doručil tunajšiemu súdu ako exekučnému súdu žiadosť o udelenie
poverenia na výkon exekúcie dňa 10.2.2005 na základe čoho exekučný súd poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie dňa 15.2.2005. Dňa 6.10.2010 doručil žalobca ako oprávnený exekučnému súdu
návrh na zmenu exekútora. Uznesením č.k. 37 Er 212/2005-18 z 29.3.2012 exekučný súd návrh
na zmenu exekútora zamietol a exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. K dôvodom uviedol, že

vzhľadom na to, že prišlo k zastaveniu exekúcie , súd návrh na zmenu exekútora zamietol a to z dôvodu
neprípustnosti ďalších procesných úkonov s výnimkou trov konania.

Uvedený skutkový stav mal súd za preukázaný z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 37 Er 212/2012.204.Žalobcapodanímzodňa13.06.2014oznámilhromadnedovšetkýchkonanívedenýchnaokresnom
súde v oddelení 11C, v ktorých vystupujú rovnakí účastníci a predmetom konania je náhrada majetkovej

škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v exekučných
konaniach, že do spisu tunajšieho súdu sp. zn. 11C/223/2012 založil znalecký posudok č. 1/2014
ohľadne stanovenia majetkovej škody, ktorého obsahom navrhol vykonať dokazovanie. K tomu súd
uvádza, že v spise vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11C 223/2012 súd zisťoval, či bol do
predmetného spisu založený označený znalecký posudok, pričom bolo zistené, že žiadny znalecký

posudok sa v spise sp. zn. 11C/223/2012 nenachádza. Preto súd ani nemohol vykonať dokazovanie
uvedeným znaleckým posudkom. Okrem toho súd poukazuje na to, že v zmysle § 185 ods. 1 CSP
iba súd rozhoduje o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd nie je povinný vyhovieť každému
návrhu účastníka na vykonanie dokazovania, a to predovšetkým vtedy, ak navrhnutý dôkaz nepovažuje
za významný pre svoje rozhodnutie. Práve označený dôkaz týkajúci sa výšky majetkovej škody by súd
(ak by aj bola preukázaná jeho existencia) nepovažoval (z dôvodov uvedených nižšie) za významný

pre rozhodnutie v prejednávanej veci, a preto jeho vykonanie by bolo (okrem iného) aj nadbytočné a
nehospodárne.

205. Žalovaný predložil ako dôkaz listiny: list Európskej komisie, generálneho riaditeľstva pre
spravodlivosť pod JUST/A3/RM/kb D 2010 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky

pri EÚ, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu
dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov , ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu
spotrebiteľov , pričom útvary komisie sa o týchto sa dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie
prejudiciálnehokonania,ktorýpodalKrajskýsúdPrešov.Súčasnežalovanýpredložilsúdu,aajpoukázal
na článok v denníku SME z 16.7.2012, z ktorého vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku

exekúciou, z článku ďalej vyplýva aj skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového predaja vylúčila
žalobcu zo svojich radov.

206. Po právnej stránke súd vec posúdil nasledovne:

207. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len „zákon
č. 514/2003 Z.z.“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

208. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento
zákon neustanovuje inak.

209. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom

chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

210.Podľa§9ods.2zákonač.514/2003Z.z.právonanáhraduškodyspôsobenejnesprávnymúradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

211. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo
iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za

nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo
výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy
Slovenskej republiky.212. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať

rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných
prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o
prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom
konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok
prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa

rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej
republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

213. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím

o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

214. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

215. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný

predpis neustanovuje inak.

216. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

217. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku
2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

218.Podľa § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon
č. 233/1995 Z.z.“) oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu
podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30
dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

219. Podľa § 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z.z. súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku
8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi
spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený.
Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie
pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

220. Žalobca sa v posudzovanej veci domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá
mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní, ktorý
nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnom stanovenej 30-dňovej lehote.

221. V prvom rade čo sa týka námietky žalovaného ohľadne predčasnosti uplatnenia nároku žalobcu na
súdezdôvodu,žekudňupodaniažalobyešteneuplynutia6-mesačnálehotanapredbežnéprerokovanie
žiadosti žalobcu o náhradu škody na príslušnom orgáne v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z., súd uvádza, že rozhodujúce bolo to, či táto lehota uplynula ku dňu rozhodovania súdu, a nie kudňu podania žaloby. Keďže v čase rozhodovania súdu uvedená lehota už uplynula, nebola predmetná
námietka žalovaného uplatnená dôvodne, a preto súd pristúpil k vecnému posúdeniu žalovaného
nároku.

222. Základnými predpokladmi objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom sú: a) nesprávny úradný postup, b) škoda (majetková, resp. nemajetková ujma), c)
príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.

223. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že exekučný súd rozhodol o návrhu žalobcu ako
oprávneného na zmenu súdneho exekútora dňa 28.3.2012, pričom návrh na zmenu súdneho exekútora
bol exekučnému súdu doručený dňa 6.10.2010. Exekučný súd teda rozhodol o návrhu na zmenu
súdneho exekútora po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z..
Nedodržaním predmetnej zákonnej lehoty došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu
v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., čím bol splnený prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti

štátu za škodu.

224. Pokiaľ žalobca namietal aj existenciu prieťahov v konaní, k tomu súd uvádza, že žalobca
nepreukázal, že v predmetnej veci došlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu
sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva

alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval. Prieťahy v konaní
pritom nezistil ani tunajší súd. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že podľa aktuálne platného
znenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (účinného od 1.1.2013) pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch

v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Keďže však uvedené
znenie nadobudlo účinnosť až 1.1.2013, nie je možné ho aplikovať na právne vzťahy, pri ktorých
malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred jeho účinnosťou. Preto súd
zastáva názor, že v posudzovanej veci môže (samostatne) posúdiť, či došlo k nesprávnemu úradnému

postupu spočívajúcemu v prieťahoch v konaní (rovnako či došlo k nesprávnemu úradnému postupu
spočívajúcemu v nedodržaní zákonnom stanovenej lehoty). V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní, ako to konštatoval
aj Ústavný súd SR v náleze zo dňa 10.7.2013, sp. zn. II. ÚS 520/2012, v ktorom (okrem iného)
uviedol, že „...pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v

primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a
aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo
iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale
ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto

prípadochsúrozhodujúcevšetkyokolnostidanejveci.Porušeniezákladnéhoprávanaprerokovanieveci
bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať
len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I.
ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012).“. V nadväznosti na uvedené preto súd prihliadol (okrem nedodržania
zákonnej lehoty) aj na ostatné okolnosti danej veci, a to predovšetkým na značne rozsiahly počet

exekučných konaní iniciovaných totožným žalobcom v postavení oprávneného subjektu, do ktorých
žalobca hromadne podával návrhy na zmenu súdneho exekútora (čo je skutočnosť všeobecne známa),
čo má zásadný vplyv na posúdenie celkovej dĺžky konania z pohľadu namietaných prieťahov. V tejto
súvislosti súd opätovne dáva do pozornosti vyššie označený nález Ústavného súdu SR, v ktorom
ústavný súd posudzoval sťažnosť rovnakého žalobcu na prieťahy v exekučnom konaní (v inej veci),

pričom ani konanie trvajúce pred exekučným súdom 24 mesiacov nepovažoval za prieťahy v konaní.
Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí konštatoval, že „V posudzovanom prípade je významná, priam
kľúčová, skutočnosť, že sťažovateľka pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných
konaní (ide o stovky až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavnýsúd konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť
súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy
v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by

sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie [napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 39/00, III. ÚS 425/2012,
mutatis mutandis Buchholz proti Nemecku (rozhodnutie Komory, 6. máj 1981, č. 7759/77, § 51 a §
61); Zimmermann a Steiner proti Švajčiarsku (rozhodnutie Komory, 13. júl 1983, č. 8737/79, § 29,
§ 30), pozri aj KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských
právech. Komentář. Praha: C.H. Beck, 2012, s. 710, 715. ISBN 978-80-7400-365-3]. Ústavný súd však

konštatuje, že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva
na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda (dosiaľ) o
situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu, a týmto k dlhšej
dobe rozhodovania, aj sám. Už spomenutá doktrína absencie možnosti liberácie z dôvodu zaťaženosti
aj naďalej plne platí, avšak v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej veci (porovnaj proces
argumentácienazývanýodlíšenie,ang.distinguishing,vcommonlawvKÜHN,Z.,BOBEK,M.,POLČÁK,

R. a kol. Judikatura a právní argumentace. Praha : Auditorium, 2006, s. 22, s. 29. ISBN 80-903786-0-9).
V prípadoch obdobných prerokúvanej veci sa táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej v tomto
rozhodnutí.Presúčasnýprípadaprípadyobdobné,kde,akoužústavnýsúduviedol,jedinásťažovateľka
iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typovo obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do
úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných.

In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti
veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo
rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd koná, a kritéria správania sťažovateľky ako
účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní
sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania

sťažovateľky.
V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania
predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného súdu vysporiadať sa so všetkými
návrhmi sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť
súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní,

ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. Obdobný právny názor už ústavný súd v
minulosti prezentoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 64/97, keď pri hodnotení porušenia práva
na konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že „[v] rovnakom čase na identickom súde sa
právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručuje mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach
obrátili na súd s požiadavkou na odstránenie svojej právnej neistoty“. Aj s poukazom na uvedené závery

ústavného súdu (s ktorými sa tunajší súd v plnom rozsahu stotožňuje) preto súd dospel k záveru, že v
danom prípade nedošlo k prieťahom v konaní.

225. V nadväznosti na uvedené možno teda uzavrieť, že v posudzovanej veci došlo k nesprávnemu
úradnému postupu exekučného súdu spočívajúcemu v nedodržaní zákonnej lehoty na rozhodnutie o

návrhu na zmenu súdneho exekútora v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z., čím bol splnený
prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, to sa však už nedá povedať o zvyšných
dvoch. Žalobca v posudzovanej veci totiž nepreukázal vznik škody ani jej výšku a ani príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou. Ako majetkovú škodu v paušálnej sume 175
eur si žalobca uplatnil náhradu účelne vynaložených nákladov na správu pohľadávky prostredníctvom

pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému (v sume 70 eur), na udržiavanie
a správu informačného systému (v sume 40 eur), na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným
súdnym exekútorom (v sume 50 eur) a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na

exekučnom súde (v sume 15,- eur). Žalobca pritom v prípade majetkovej škody nešpecifikoval, či sa
jedná o skutočnú škodu alebo ušlý zisk v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Na preukázanie
majetkovej škody nepredložil žiadne relevantné dôkazy. Neuviedol ani spôsob výpočtu jednotlivých
zložiek tejto paušálnej sumy. Paušálne sumy uvádzané žalobcom pritom nepredstavujú ani skutočnú
škodu ani ušlý zisk. Jedná sa iba o jednostranné ničím nepodložené všeobecné tvrdenia žalobcu.

Vychádzajúc z prejednávacej zásady ovládajúcej sporové konanie bolo pritom povinnosťou žalobcu
preukázať svoje tvrdenia o vzniku konkrétnej škody. Pokiaľ tak neurobil neuniesol v konaní dôkazné
bremeno.226. K žalobcom uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch súd uvádza, že uvedené právo
vzniká iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, a ak

niejemožnétútoujmuuspokojiťinak.Ajtuplatípovinnosťpreukázanianemajetkovejujmy,atovpodobe
dopadu nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu a následkov na žalobcu v rôznych oblastiach
pôsobenia. Žalobca tvrdil, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Svoje tvrdenia však
žalobcanijakýmspôsobomnekonkretizovalaaniničímnepreukázal. Rovnakonepreukázal,žesamotné

konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navyše súd poukazuje na to, že
odvodzovať výšku nemajetkovej ujmy paušálne od nárokov priznávaných Ústavným súdom SR (ako to
urobil žalobca) nie je možné, keď výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa v zmysle § 17 ods. 3 zákona
č. 514/2003 Z.z. určuje v každom individuálnom prípade s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného,
jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a na

závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška nemajetkovej ujmy
sa preto líši v závislosti od individuálnych daností každého jednotlivého prípadu a z toho dôvodu jej výšku
nemožno paušalizovať. Aj v prípade uplatnenej nemajetkovej ujmy tak v plnom rozsahu platia závery
súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcu v konaní. Pokiaľ žalobca odôvodňoval nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy pocitmi frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v

spoločnosti vyvolaných u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ktoré mali byť spôsobené neexistenciou
akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu,
súd navyše poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 675/2011, v zmysle ktorého
nepríjemnosti spôsobené členom vedenia spoločnosti možno zohľadniť iba v obmedzenej miere a v
rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou

konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na fungovaní právnickej osoby nejakým
spôsobom podieľajú, nakoľko im nevzniká ujma priamo, nie je tu teda daná priama a bezprostredná
príčinná súvislosť.

227. Napokon súd poukazuje na to, že žalobca v konaní nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi

nesprávnym úradným postupom v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu
na zmenu súdneho exekútora a tvrdenou škodou. Príčinná súvislosť predstavuje priamu väzbu
javov (objektívnych skutočností), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok).
Vzťah príčiny a následku musí byť pritom priamy, bezprostredný a neprerušený (nestačí, ak je iba
sprostredkovaný). Pre úspech žalobcu v konaní bolo preto nevyhnutné z jeho strany preukázať (okrem

skutočnosti, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu a vzniku škody na jeho strane), že ku škode
vo výške požadovanej žalobcom došlo práve (a len) v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu
v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora. To však
žalobca neurobil, keď nepreukázal, že k tvrdenej škode by nedošlo aj tak (nebyť nesprávneho úradného
postupu súdu v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho

exekútora). Navyše podľa názoru súdu v priebehu exekúcie (v čase, keď je podaný návrh na zmenu
súdneho exekútora až do rozhodnutia o ňom) žiadna škoda žalobcovi pre nedodržanie zákonnej lehoty
na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora ani nemohla objektívne vzniknúť, keďže pôvodný
súdny exekútor mal podľa zákona povinnosť naďalej vykonávať úkony exekučného konania.

228. Z uvedených dôvodov preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

Vec sp. zn. 11C 241/2012

229. Žalobca sa žalobou došlou 27.9.2012 domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody vo výške

175 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 995,76 eur, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným
postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní.

Na odôvodnenie žaloby uviedol, že ako oprávnený v exekučnom konaní navrhol súdnemu exekútorovi
vykonať exekúciu na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - E. Z. - dlžníkovi zo zmluvy o úvere.

Súdny exekútor požiadal Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „exekučný súd“) o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ktorý ho vykonaním exekúcie aj poveril. Ďalej uviedol, že pre obavy o právny
a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom podal návrh na zmenu exekútora,
pričom povinnosťou exekučného súdu bolo rozhodnúť o návrhu na zmenu exekútora do 30 dní od jehodoručenia exekučnému súdu, čo sa však nestalo. K rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora tak došlo
po uplynutí zákonom stanovenej doby, pričom uvedeným nesprávnym úradným postupom exekučného
súdumalabyťžalobcovispôsobenámajetkováškodaanemajetkováujma.Majetkováškodapredstavuje

náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou žalobcu vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora
a rozhodnutím o ňom, pričom žalobca v tomto období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a
správu informačného systému sumu 40 eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym

exekútorom sumu 50 eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde
sumu 15 eur. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si žalobca uplatnil ako spravodlivú satisfakciu
za porušenie jeho základných práv, pretože samotné konštatovanie ich porušenia nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že nesprávny

úradný postup exekučného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má
za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu.
Poukázal na to, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého
reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu
v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u žalobcu, resp. u členov

riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty
a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Zbytočné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného
súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata
zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho

majiteľov. Uviedol tiež, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca si
uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie

veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, sumu 995,76 eura, ktorú vyčíslil
ako alikvotný pomer 55,32 eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe
aplikácie doktríny ústavného súdu, podľa ktorej ak ide o zbytočné prieťahy v konaní je spravodlivé, aby
sa na každý rok poznačený prieťahmi uplatnila satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t.j. cca 663,88 eura. V
danej veci bol exekučný súd nečinný viac ako 541dní.

230. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Namietal nejasnosť titulu nároku na náhradu
škody, keď žalobca uvádza a namieta jednak nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu
na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote, a jednak zároveň namieta nesprávny
úradný postup v podobe prieťahov. Poukázal na to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie

je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, toto právo má iba predseda súdu alebo Ústavný súd
SR. Uviedol tiež, že žalovaný nárok bol na súde uplatnený predčasne, keďže neuplynulo 6 mesiacov
od prijatia žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Prvé žiadosti
boli žalovanému doručené 23.4.2012. Vzhľadom na povahu úkonu rozhodnutie o zmene exekútora,
zákonom stanovenú lehotu, lehotu v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať pred,

resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony , nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho
exekútora v lehote stanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný
postup. Pokiaľ ide o namietanú lehotu 30 dní uviedol, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej
lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. S poukazom na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z. uviedol, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť

o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom
konaní,ktorýmbysakonštatovalo,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktorémázanásledok
prieťahy v súdnom konaní, že by existovalo právoplatné rozhodnutie ESĽP, ktorým by sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatné rozhodnutie
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým by ústavný súd konštatoval porušenie práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nie je tak preukázaný nesprávny úradný postup súdu
spočívajúci v existencii prieťahov. Čo sa týka samotnej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy uviedol,
že žalobca nepreukázal vznik ani výšku materiálnej škody, nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy a ani to,
že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Poukázal tiež na aspekt dobrých mravov, keď žalobcaje vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne
vedomie nízkopríjmových osôb. Pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, ktorá mu
mala vzniknúť práve pri jeho spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite, takýto postup možno

považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Napokon poukázal na absenciu príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou
ujmou.

231. Žalobca ako oprávnený subjekt podal na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. Vladimíra

Sucháčka, súdneho exekútora so sídlom Bratislava, Kutlíkova 17 dňa 2.8.2004 návrh na vykonanie
exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - E. Z., dlžníka v postavení spotrebiteľa
zo zmluvy o úvere. Súdny exekútor doručil tunajšiemu súdu ako exekučnému súdu žiadosť o udelenie
poverenia na výkon exekúcie dňa 9.8.2004 na základe čoho exekučný súd poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie dňa 9.9.2004. Dňa 6.10.2010 doručil žalobca ako oprávnený exekučnému súdu
návrh na zmenu exekútora. Uznesením č.k. 15 Er 659/2004-18 dňa 29.3.2012 exekučný súd vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Súčasne zamietol návrh oprávneného na zmenu exekútora. K
dôvodom uviedol, že vzhľadom k tomu, že došlo k zastaveniu exekúcie , súd návrh na zmenu exekútora
zamietol a to z dôvodu z neprípustnosti ďalších procesných úkonov s výnimkou trov konania.

Uvedený skutkový stav mal súd za preukázaný z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 15 Er 659/2004.

232.Žalobcapodanímzodňa13.06.2014oznámilhromadnedovšetkýchkonanívedenýchnaokresnom
súde v oddelení 11C, v ktorých vystupujú rovnakí účastníci a predmetom konania je náhrada majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v exekučných
konaniach, že do spisu tunajšieho súdu sp. zn. 11C/223/2012 založil znalecký posudok č. 1/2014

ohľadne stanovenia majetkovej škody, ktorého obsahom navrhol vykonať dokazovanie. K tomu súd
uvádza, že v spise vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11C 223/2012 súd zisťoval, či bol
do predmetného spisu založený označený znalecký posudok.V danom spise sa znalecký posudok
nenachádza.Pretosúdaninemoholvykonaťdokazovanieuvedenýmznaleckýmposudkom.Okremtoho
súd poukazuje na to, že v zmysle § 185 ods. 1 CSP iba súd rozhoduje o tom, ktoré z navrhnutých

dôkazov vykoná. Súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka na vykonanie dokazovania,
a to predovšetkým vtedy, ak navrhnutý dôkaz nepovažuje za významný pre svoje rozhodnutie. Práve
označený dôkaz týkajúci sa výšky majetkovej škody by súd (ak by aj bola preukázaná jeho existencia)
nepovažoval (z dôvodov uvedených nižšie) za významný pre rozhodnutie v prejednávanej veci, a preto
jeho vykonanie by bolo (okrem iného) aj nadbytočné a nehospodárne.

233. Žalovaný predložil ako dôkaz listiny: list Európskej komisie, generálneho riaditeľstva pre
spravodlivosť pod JUST/A3/RM/kb D 2010 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky
pri EÚ, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu
dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu

spotrebiteľov, pričom útvary komisie sa o týchto sa dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie
prejudiciálnehokonania,ktorýpodalKrajskýsúdPrešov.Súčasnežalovanýpredložilsúdu,aajpoukázal
na článok v denníku SME z 16.7.2012, z ktorého vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku
exekúciou, z článku ďalej vyplýva aj skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového predaja vylúčila
žalobcu zo svojich radov.

234. Po právnej stránke súd vec posúdil nasledovne:

235. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len „zákon

č. 514/2003 Z.z.“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

236. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola

spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento
zákon neustanovuje inak.237. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej

moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

238.Podľa§9ods.2zákonač.514/2003Z.z.právonanáhraduškodyspôsobenejnesprávnymúradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

239. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo
iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za

nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo
výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy
Slovenskej republiky.

240. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných
prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o
prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom

konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok
prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa
rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej
republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

241. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

242. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia

nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

243. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

244. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

245. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku
2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

246. Podľa § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákonč. 233/1995 Z.z.“) oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu
podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30
dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

247. Podľa § 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z.z. súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku
8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi
spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený.
Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie

pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

248. Žalobca sa v posudzovanej veci domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá
mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní, ktorý
nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnom stanovenej 30-dňovej lehote.

249. V prvom rade čo sa týka námietky žalovaného ohľadne predčasnosti uplatnenia nároku žalobcu na
súdezdôvodu,žekudňupodaniažalobyešteneuplynutia6-mesačnálehotanapredbežnéprerokovanie
žiadosti žalobcu o náhradu škody na príslušnom orgáne v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z., súd uvádza, že rozhodujúce bolo to, či táto lehota uplynula ku dňu rozhodovania súdu, a nie ku
dňu podania žaloby. Keďže v čase rozhodovania súdu uvedená lehota už uplynula, nebola predmetná

námietka žalovaného uplatnená dôvodne, a preto súd pristúpil k vecnému posúdeniu žalovaného
nároku.

250. Základnými predpokladmi objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom sú: a) nesprávny úradný postup, b) škoda (majetková, resp. nemajetková ujma), c)

príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.

251. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že exekučný súd rozhodol o návrhu žalobcu ako
oprávnenéhonazmenusúdnehoexekútoradňa04.12.2009,pričomnávrhnazmenusúdnehoexekútora
bol exekučnému súdu doručený dňa 20.07.2009. Exekučný súd teda rozhodol o návrhu na zmenu

súdneho exekútora po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z..
Nedodržaním predmetnej zákonnej lehoty došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu
v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., čím bol splnený prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti
štátu za škodu.

252. Pokiaľ žalobca namietal aj existenciu prieťahov v konaní, k tomu súd uvádza, že žalobca
nepreukázal, že v predmetnej veci došlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu
sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva
alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval. Prieťahy v konaní
pritom nezistil ani tunajší súd. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že podľa aktuálne platného

znenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (účinného od 1.1.2013) pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch
v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní,

ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok
prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa
rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej
republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Keďže

však uvedené znenie nadobudlo účinnosť až 1.1.2013, nie je možné ho aplikovať na právne vzťahy,
pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred jeho účinnosťou.
Preto súd zastáva názor, že v posudzovanej veci môže (samostatne) posúdiť, či došlo k nesprávnemu
úradnému postupu spočívajúcemu v prieťahoch v konaní (rovnako či došlo k nesprávnemu úradnému
postupu spočívajúcemu v nedodržaní zákonnom stanovenej lehoty). V tejto súvislosti súd poukazuje

na to, že nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní, ako to
konštatoval aj Ústavný súd SR v náleze zo dňa 10.7.2013, sp. zn. II. ÚS 520/2012, v ktorom (okrem
iného) uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v
primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať aaplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo
iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale

ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadochsúrozhodujúcevšetkyokolnostidanejveci.Porušeniezákladnéhoprávanaprerokovanieveci
bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať
len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I.
ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012)“. V nadväznosti na uvedené preto súd prihliadol (okrem nedodržania

zákonnej lehoty) aj na ostatné okolnosti danej veci, a to predovšetkým na značne rozsiahly počet
exekučných konaní iniciovaných totožným žalobcom v postavení oprávneného subjektu, do ktorých
žalobca hromadne podával návrhy na zmenu súdneho exekútora (čo je skutočnosť všeobecne známa),
čo má zásadný vplyv na posúdenie celkovej dĺžky konania z pohľadu namietaných prieťahov. V tejto
súvislosti súd opätovne dáva do pozornosti vyššie označený nález Ústavného súdu SR, v ktorom
ústavný súd posudzoval sťažnosť rovnakého žalobcu na prieťahy v exekučnom konaní (v inej veci),

pričom ani konanie trvajúce pred exekučným súdom 24 mesiacov nepovažoval za prieťahy v konaní.
Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí konštatoval, že „V posudzovanom prípade je významná, priam
kľúčová, skutočnosť, že sťažovateľka pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných
konaní (ide o stovky až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný
súd konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť

súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy
v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by
sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie [napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 39/00, III. ÚS 425/2012,
mutatis mutandis Buchholz proti Nemecku (rozhodnutie Komory, 6. máj 1981, č. 7759/77, § 51 a §
61); Zimmermann a Steiner proti Švajčiarsku (rozhodnutie Komory, 13. júl 1983, č. 8737/79, § 29,

§ 30), pozri aj KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských
právech. Komentář. Praha: C.H. Beck, 2012, s. 710, 715. ISBN 978-80-7400-365-3]. Ústavný súd však
konštatuje, že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva
na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda (dosiaľ) o
situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu, a týmto k dlhšej

dobe rozhodovania, aj sám. Už spomenutá doktrína absencie možnosti liberácie z dôvodu zaťaženosti
aj naďalej plne platí, avšak v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej veci (porovnaj proces
argumentácienazývanýodlíšenie,ang.distinguishing,vcommonlawvKÜHN,Z.,BOBEK,M.,POLČÁK,
R. a kol. Judikatura a právní argumentace. Praha : Auditorium, 2006, s. 22, s. 29. ISBN 80-903786-0-9).
V prípadoch obdobných prerokúvanej veci sa táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej v tomto

rozhodnutí.Presúčasnýprípadaprípadyobdobné,kde,akoužústavnýsúduviedol,jedinásťažovateľka
iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typovo obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do
úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných.
In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti
veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo

rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd koná, a kritéria správania sťažovateľky ako
účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní
sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania
sťažovateľky.
V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania

predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného súdu vysporiadať sa so všetkými
návrhmi sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť
súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní,
ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. Obdobný právny názor už ústavný súd v
minulosti prezentoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 64/97, keď pri hodnotení porušenia práva

na konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že „[v] rovnakom čase na identickom súde sa
právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručuje mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach
obrátili na súd s požiadavkou na odstránenie svojej právnej neistoty“. Aj s poukazom na uvedené závery
ústavného súdu (s ktorými sa tunajší súd v plnom rozsahu stotožňuje) preto súd dospel k záveru, že v
danom prípade nedošlo k prieťahom v konaní.

253. V nadväznosti na uvedené možno teda uzavrieť, že v posudzovanej veci došlo k nesprávnemu
úradnému postupu exekučného súdu spočívajúcemu v nedodržaní zákonnej lehoty na rozhodnutie o
návrhu na zmenu súdneho exekútora v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z., čím bol splnenýprvý predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, to sa však už nedá povedať o zvyšných
dvoch. Žalobca v posudzovanej veci totiž nepreukázal vznik škody ani jej výšku a ani príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou. Ako majetkovú škodu v paušálnej sume 175

eur si žalobca uplatnil náhradu účelne vynaložených nákladov na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému (v sume 70 eur), na udržiavanie
a správu informačného systému (v sume 40 eur), na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným
súdnym exekútorom (v sume 50 eur) a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému

súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na
exekučnom súde (v sume 15,- eur). Žalobca pritom v prípade majetkovej škody nešpecifikoval, či sa
jedná o skutočnú škodu alebo ušlý zisk v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Na preukázanie
majetkovej škody nepredložil žiadne relevantné dôkazy. Neuviedol ani spôsob výpočtu jednotlivých
zložiek tejto paušálnej sumy. Paušálne sumy uvádzané žalobcom pritom nepredstavujú ani skutočnú
škodu ani ušlý zisk. Jedná sa iba o jednostranné ničím nepodložené všeobecné tvrdenia žalobcu.

Vychádzajúc z prejednávacej zásady ovládajúcej sporové konanie bolo pritom povinnosťou žalobcu
preukázať svoje tvrdenia o vzniku konkrétnej škody. Pokiaľ tak neurobil neuniesol v konaní dôkazné
bremeno.

254. K žalobcom uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch súd uvádza, že uvedené právo

vzniká iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, a ak
niejemožnétútoujmuuspokojiťinak.Ajtuplatípovinnosťpreukázanianemajetkovejujmy,atovpodobe
dopadu nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu a následkov na žalobcu v rôznych oblastiach
pôsobenia. Žalobca tvrdil, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské

postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Svoje tvrdenia však
žalobcanijakýmspôsobomnekonkretizovalaaniničímnepreukázal. Rovnakonepreukázal,žesamotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navyše súd poukazuje na to, že
odvodzovať výšku nemajetkovej ujmy paušálne od nárokov priznávaných Ústavným súdom SR (ako to
urobil žalobca) nie je možné, keď výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa v zmysle § 17 ods. 3 zákona

č. 514/2003 Z.z. určuje v každom individuálnom prípade s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného,
jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a na
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška nemajetkovej ujmy
sa preto líši v závislosti od individuálnych daností každého jednotlivého prípadu a z toho dôvodu jej výšku

nemožno paušalizovať. Aj v prípade uplatnenej nemajetkovej ujmy tak v plnom rozsahu platia závery
súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcu v konaní. Pokiaľ žalobca odôvodňoval nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy pocitmi frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v
spoločnosti vyvolaných u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ktoré mali byť spôsobené neexistenciou
akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu,

súd navyše poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 675/2011, v zmysle ktorého
nepríjemnosti spôsobené členom vedenia spoločnosti možno zohľadniť iba v obmedzenej miere a v
rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou
konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na fungovaní právnickej osoby nejakým
spôsobom podieľajú, nakoľko im nevzniká ujma priamo, nie je tu teda daná priama a bezprostredná

príčinná súvislosť.

255. Napokon súd poukazuje na to, že žalobca v konaní nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu
na zmenu súdneho exekútora a tvrdenou škodou. Príčinná súvislosť predstavuje priamu väzbu

javov (objektívnych skutočností), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok).
Vzťah príčiny a následku musí byť pritom priamy, bezprostredný a neprerušený (nestačí, ak je iba
sprostredkovaný). Pre úspech žalobcu v konaní bolo preto nevyhnutné z jeho strany preukázať (okrem
skutočnosti, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu a vzniku škody na jeho strane), že ku škode
vo výške požadovanej žalobcom došlo práve (a len) v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu

v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora. To však
žalobca neurobil, keď nepreukázal, že k tvrdenej škode by nedošlo aj tak (nebyť nesprávneho úradného
postupu súdu v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho
exekútora). Navyše podľa názoru súdu v priebehu exekúcie (v čase, keď je podaný návrh na zmenusúdneho exekútora až do rozhodnutia o ňom) žiadna škoda žalobcovi pre nedodržanie zákonnej lehoty
na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora ani nemohla objektívne vzniknúť, keďže pôvodný
súdny exekútor mal podľa zákona povinnosť naďalej vykonávať úkony exekučného konania.

256. Z uvedených dôvodov preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

Vec sp.zn. 11C 242/2012

257. Žalobca sa žalobou došlou 27.9.2012 domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody vo výške
175 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 995,76 eur, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným
postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní.

Na odôvodnenie žaloby uviedol, že ako oprávnený v exekučnom konaní navrhol súdnemu exekútorovi
vykonať exekúciu na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - U. J. - dlžníkovi zo zmluvy o úvere.

Súdny exekútor požiadal Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „exekučný súd“) o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ktorý ho vykonaním exekúcie aj poveril. Ďalej uviedol, že pre obavy o právny
a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom podal návrh na zmenu exekútora,
pričom povinnosťou exekučného súdu bolo rozhodnúť o návrhu na zmenu exekútora do 30 dní od jeho
doručenia exekučnému súdu, čo sa však nestalo. K rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora tak došlo

po uplynutí zákonom stanovenej doby, pričom uvedeným nesprávnym úradným postupom exekučného
súdumalabyťžalobcovispôsobenámajetkováškodaanemajetkováujma.Majetkováškodapredstavuje
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou žalobcu vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora
a rozhodnutím o ňom, pričom žalobca v tomto období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom

pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a
správu informačného systému sumu 40 eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym
exekútorom sumu 50 eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde

sumu 15 eur. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si žalobca uplatnil ako spravodlivú satisfakciu
za porušenie jeho základných práv, pretože samotné konštatovanie ich porušenia nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že nesprávny
úradný postup exekučného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má
za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu.

Poukázal na to, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého
reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu
v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u žalobcu, resp. u členov
riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty
a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Zbytočné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného

súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata
zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho
majiteľov. Uviedol tiež, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca si

uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, sumu 995,76 eura, ktorú vyčíslil
ako alikvotný pomer 55,32 eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe

aplikácie doktríny ústavného súdu, podľa ktorej ak ide o zbytočné prieťahy v konaní je spravodlivé, aby
sa na každý rok poznačený prieťahmi uplatnila satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t.j. cca 663,88 eura. V
danej veci bol exekučný súd nečinný viac ako 541 dní.

258. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Namietal nejasnosť titulu nároku na náhradu

škody, keď žalobca uvádza a namieta jednak nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu
na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote, a jednak zároveň namieta nesprávny
úradný postup v podobe prieťahov. Poukázal na to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie
je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, toto právo má iba predseda súdu alebo Ústavný súdSR. Uviedol tiež, že žalovaný nárok bol na súde uplatnený predčasne, keďže neuplynulo 6 mesiacov
od prijatia žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Prvé žiadosti
boli žalovanému doručené 23.4.2012. Vzhľadom na povahu úkonu rozhodnutie o zmene exekútora,

zákonom stanovenú lehotu, lehotu v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať
pred , resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony, nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu
súdneho exekútora v lehote stanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy , a teda za
nesprávny úradný postup. Pokiaľ ide o namietanú lehotu 30 dní uviedol, že samotné nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. S poukazom na ustanovenie §

9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. uviedol, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy,
resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v
disciplinárnom konaní, ktorým by sa konštatovalo, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, že by existovalo právoplatné rozhodnutie ESĽP, ktorým by
sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatné
rozhodnutie Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým by ústavný súd konštatoval porušenie

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nie je tak preukázaný nesprávny úradný postup
súdu spočívajúci v existencii prieťahov. Čo sa týka samotnej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
uviedol, že žalobca nepreukázal vznik ani výšku materiálnej škody, nepreukázal vznik nemajetkovej
ujmy a ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Poukázal tiež na aspekt dobrých
mravov, keď žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé

finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody
voči štátu, ktorá mu mala vzniknúť práve pri jeho spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite,
takýto postup možno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Napokon poukázal na
absenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatnenou majetkovou škodou
a nemajetkovou ujmou.

259. Žalobca ako oprávnený subjekt podal na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. Vladimíra
Sucháčka, súdneho exekútora, so sídlom Bratislava, Kutlíkova17 dňa 22.3.2006 návrh na vykonanie
exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému - U. J., dlžníka v postavení spotrebiteľa
zo zmluvy o úvere. Súdny exekútor doručil tunajšiemu súdu ako exekučnému súdu žiadosť o udelenie

poverenia na výkon exekúcie dňa 28.3.2006 na základe čoho exekučný súd poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie dňa 20.9.2006. Dňa 6.10.2010 doručil žalobca ako oprávnený exekučnému súdu
návrh na zmenu exekútora. Uznesením č.k. 37 Er 4072/2006-19 zo dňa 29.3.2012 exekučný súd
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil exekúciu, súčasne zamietol návrh na zmenu exekútora. . K
dôvodom uviedol, že vzhľadom k tomu, že prišlo k zastaveniu exekúcie , súd návrh na zmenu exekútora

zamietol, a to z dôvodu neprípustnosti ďalších procesných úkonov s výnimkou trov konania.

Uvedený skutkový stav mal súd za preukázaný z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 37 Er 4072/2006.

260.Žalobcapodanímzodňa13.06.2014oznámilhromadnedovšetkýchkonanívedenýchnaokresnom

súde v oddelení 11C, v ktorých vystupujú rovnakí účastníci a predmetom konania je náhrada majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v exekučných
konaniach, že do spisu tunajšieho súdu sp. zn. 11C/223/2012 založil znalecký posudok č. 1/2014
ohľadne stanovenia majetkovej škody, ktorého obsahom navrhol vykonať dokazovanie. K tomu súd
uvádza, že v spise vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11C 223/2012 súd zisťoval, či bol do

predmetného spisu založený označený znalecký posudok, pričom bolo zistené, že žiadny znalecký
posudok sa v spise sp. zn. 11C/223/2012 nenachádza. Preto súd ani nemohol vykonať dokazovanie
uvedeným znaleckým posudkom. Okrem toho súd poukazuje na to, že v zmysle § 185 ods. 1 CSP
iba súd rozhoduje o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd nie je povinný vyhovieť každému
návrhu účastníka na vykonanie dokazovania, a to predovšetkým vtedy, ak navrhnutý dôkaz nepovažuje

za významný pre svoje rozhodnutie. Práve označený dôkaz týkajúci sa výšky majetkovej škody by súd
(ak by aj bola preukázaná jeho existencia) nepovažoval (z dôvodov uvedených nižšie) za významný
pre rozhodnutie v prejednávanej veci, a preto jeho vykonanie by bolo (okrem iného) aj nadbytočné a
nehospodárne.

261. Žalovaný predložil ako dôkaz listiny: list Európskej komisie, generálneho riaditeľstva pre
spravodlivosť pod JUST/A3/RM/kb D 2010 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky
pri EÚ, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu
dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranuspotrebiteľov , pričom útvary komisie sa o týchto sa dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie
prejudiciálneho konania, ktorý podal Krajský súd Prešov. Súčasne žalovaný predložil súdu, a aj poukázal
na článok v denníku SME z 16.7.2012, z ktorého vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku

exekúciou, z článku ďalej vyplýva aj skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového predaja vylúčila
žalobcu zo svojich radov.

262. Po právnej stránke súd vec posúdil nasledovne:

263. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len „zákon
č. 514/2003 Z.z.“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

264. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento
zákon neustanovuje inak.

265. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

266.Podľa§9ods.2zákonač.514/2003Z.z.právonanáhraduškodyspôsobenejnesprávnymúradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

267. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 štát zodpovedá

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo
iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za
nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej

republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo
výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy
Slovenskej republiky.

268. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 pri posudzovaní

nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných
prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o
prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom
konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok

prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa
rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej
republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

269. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4

a 11.270. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

271. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

272. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

273. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku
2 sa určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

274. Podľa § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon
č. 233/1995 Z.z.“) oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu
podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30
dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

275. Podľa § 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z.z. súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku
8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi
spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený.
Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie

pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

276. Žalobca sa v posudzovanej veci domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá
mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v exekučnom konaní, ktorý
nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnom stanovenej 30-dňovej lehote.

277. V prvom rade čo sa týka námietky žalovaného ohľadne predčasnosti uplatnenia nároku žalobcu na
súdezdôvodu,žekudňupodaniažalobyešteneuplynutia6-mesačnálehotanapredbežnéprerokovanie
žiadosti žalobcu o náhradu škody na príslušnom orgáne v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z., súd uvádza, že rozhodujúce bolo to, či táto lehota uplynula ku dňu rozhodovania súdu, a nie ku

dňu podania žaloby. Keďže v čase rozhodovania súdu uvedená lehota už uplynula, nebola predmetná
námietka žalovaného uplatnená dôvodne, a preto súd pristúpil k vecnému posúdeniu žalovaného
nároku.

278. Základnými predpokladmi objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom sú: a) nesprávny úradný postup, b) škoda (majetková, resp. nemajetková ujma), c)
príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.

279. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že exekučný súd rozhodol o návrhu žalobcu ako
oprávneného na zmenu súdneho exekútora dňa 29.3.2012 pričom návrh na zmenu súdneho exekútora

bol exekučnému súdu doručený dňa 6.10.2010. Exekučný súd teda rozhodol o návrhu na zmenu
súdneho exekútora po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z..
Nedodržaním predmetnej zákonnej lehoty došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu
v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., čím bol splnený prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti
štátu za škodu.

280. Pokiaľ žalobca namietal aj existenciu prieťahov v konaní, k tomu súd uvádza, že žalobca
nepreukázal, že v predmetnej veci došlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu
sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské právaalebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval. Prieťahy v konaní
pritom nezistil ani tunajší súd. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že podľa aktuálne platného
znenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (účinného od 1.1.2013) pri posudzovaní nesprávneho

úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch
v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v

súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Keďže však uvedené
znenie nadobudlo účinnosť až 1.1.2013, nie je možné ho aplikovať na právne vzťahy, pri ktorých
malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred jeho účinnosťou. Preto súd

zastáva názor, že v posudzovanej veci môže (samostatne) posúdiť, či došlo k nesprávnemu úradnému
postupu spočívajúcemu v prieťahoch v konaní (rovnako či došlo k nesprávnemu úradnému postupu
spočívajúcemu v nedodržaní zákonnom stanovenej lehoty). V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní, ako to konštatoval
aj Ústavný súd SR v náleze zo dňa 10.7.2013, sp. zn. II. ÚS 520/2012, v ktorom (okrem iného)

uviedol, že „...pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v
primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a
aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo
iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale

ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadochsúrozhodujúcevšetkyokolnostidanejveci.Porušeniezákladnéhoprávanaprerokovanieveci
bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať
len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I.
ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012).“. V nadväznosti na uvedené preto súd prihliadol (okrem nedodržania

zákonnej lehoty) aj na ostatné okolnosti danej veci, a to predovšetkým na značne rozsiahly počet
exekučných konaní iniciovaných totožným žalobcom v postavení oprávneného subjektu, do ktorých
žalobca hromadne podával návrhy na zmenu súdneho exekútora (čo je skutočnosť všeobecne známa),
čo má zásadný vplyv na posúdenie celkovej dĺžky konania z pohľadu namietaných prieťahov. V tejto
súvislosti súd opätovne dáva do pozornosti vyššie označený nález Ústavného súdu SR, v ktorom

ústavný súd posudzoval sťažnosť rovnakého žalobcu na prieťahy v exekučnom konaní (v inej veci),
pričom ani konanie trvajúce pred exekučným súdom 24 mesiacov nepovažoval za prieťahy v konaní.
Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí konštatoval, že „V posudzovanom prípade je významná, priam
kľúčová, skutočnosť, že sťažovateľka pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných
konaní (ide o stovky až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný

súd konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť
súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy
v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by
sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie [napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 39/00, III. ÚS 425/2012,
mutatis mutandis Buchholz proti Nemecku (rozhodnutie Komory, 6. máj 1981, č. 7759/77, § 51 a §

61); Zimmermann a Steiner proti Švajčiarsku (rozhodnutie Komory, 13. júl 1983, č. 8737/79, § 29,
§ 30), pozri aj KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských
právech. Komentář. Praha: C.H. Beck, 2012, s. 710, 715. ISBN 978-80-7400-365-3]. Ústavný súd však
konštatuje, že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva
na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda (dosiaľ) o

situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu, a týmto k dlhšej
dobe rozhodovania, aj sám. Už spomenutá doktrína absencie možnosti liberácie z dôvodu zaťaženosti
aj naďalej plne platí, avšak v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej veci (porovnaj proces
argumentácienazývanýodlíšenie,ang.distinguishing,vcommonlawvKÜHN,Z.,BOBEK,M.,POLČÁK,
R. a kol. Judikatura a právní argumentace. Praha : Auditorium, 2006, s. 22, s. 29. ISBN 80-903786-0-9).

V prípadoch obdobných prerokúvanej veci sa táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej v tomto
rozhodnutí.Presúčasnýprípadaprípadyobdobné,kde,akoužústavnýsúduviedol,jedinásťažovateľka
iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typovo obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do
úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných.In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti
veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo
rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd koná, a kritéria správania sťažovateľky ako

účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní
sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania
sťažovateľky.
V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania
predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného súdu vysporiadať sa so všetkými

návrhmi sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť
súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní,
ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. Obdobný právny názor už ústavný súd v
minulosti prezentoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 64/97, keď pri hodnotení porušenia práva
na konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že „[v] rovnakom čase na identickom súde sa
právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručuje mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach

obrátili na súd s požiadavkou na odstránenie svojej právnej neistoty“. Aj s poukazom na uvedené závery
ústavného súdu (s ktorými sa tunajší súd v plnom rozsahu stotožňuje) preto súd dospel k záveru, že v
danom prípade nedošlo k prieťahom v konaní.

281. V nadväznosti na uvedené možno teda uzavrieť, že v posudzovanej veci došlo k nesprávnemu

úradnému postupu exekučného súdu spočívajúcemu v nedodržaní zákonnej lehoty na rozhodnutie o
návrhu na zmenu súdneho exekútora v zmysle § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z., čím bol splnený
prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, to sa však už nedá povedať o zvyšných
dvoch. Žalobca v posudzovanej veci totiž nepreukázal vznik škody ani jej výšku a ani príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou. Ako majetkovú škodu v paušálnej sume 175

eur si žalobca uplatnil náhradu účelne vynaložených nákladov na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému (v sume 70 eur), na udržiavanie
a správu informačného systému (v sume 40 eur), na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným
súdnym exekútorom (v sume 50 eur) a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému

súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na
exekučnom súde (v sume 15,- eur). Žalobca pritom v prípade majetkovej škody nešpecifikoval, či sa
jedná o skutočnú škodu alebo ušlý zisk v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Na preukázanie
majetkovej škody nepredložil žiadne relevantné dôkazy. Neuviedol ani spôsob výpočtu jednotlivých
zložiek tejto paušálnej sumy. Paušálne sumy uvádzané žalobcom pritom nepredstavujú ani skutočnú

škodu ani ušlý zisk. Jedná sa iba o jednostranné ničím nepodložené všeobecné tvrdenia žalobcu.
Vychádzajúc z prejednávacej zásady ovládajúcej sporové konanie bolo pritom povinnosťou žalobcu
preukázať svoje tvrdenia o vzniku konkrétnej škody. Pokiaľ tak neurobil neuniesol v konaní dôkazné
bremeno.

282. K žalobcom uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch súd uvádza, že uvedené právo
vzniká iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, a ak
niejemožnétútoujmuuspokojiťinak.Ajtuplatípovinnosťpreukázanianemajetkovejujmy,atovpodobe
dopadu nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu a následkov na žalobcu v rôznych oblastiach

pôsobenia. Žalobca tvrdil, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Svoje tvrdenia však
žalobcanijakýmspôsobomnekonkretizovalaaniničímnepreukázal. Rovnakonepreukázal,žesamotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navyše súd poukazuje na to, že
odvodzovať výšku nemajetkovej ujmy paušálne od nárokov priznávaných Ústavným súdom SR (ako to

urobil žalobca) nie je možné, keď výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa v zmysle § 17 ods. 3 zákona
č. 514/2003 Z.z. určuje v každom individuálnom prípade s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného,
jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a na
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška nemajetkovej ujmy

sa preto líši v závislosti od individuálnych daností každého jednotlivého prípadu a z toho dôvodu jej výšku
nemožno paušalizovať. Aj v prípade uplatnenej nemajetkovej ujmy tak v plnom rozsahu platia závery
súdu o neunesení dôkazného bremena žalobcu v konaní. Pokiaľ žalobca odôvodňoval nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy pocitmi frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť vspoločnosti vyvolaných u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ktoré mali byť spôsobené neexistenciou
akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu,
súd navyše poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 675/2011, v zmysle ktorého

nepríjemnosti spôsobené členom vedenia spoločnosti možno zohľadniť iba v obmedzenej miere a v
rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou
konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na fungovaní právnickej osoby nejakým
spôsobom podieľajú, nakoľko im nevzniká ujma priamo, nie je tu teda daná priama a bezprostredná
príčinná súvislosť.

283. Napokon súd poukazuje na to, že žalobca v konaní nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu
na zmenu súdneho exekútora a tvrdenou škodou. Príčinná súvislosť predstavuje priamu väzbu
javov (objektívnych skutočností), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok).
Vzťah príčiny a následku musí byť pritom priamy, bezprostredný a neprerušený (nestačí, ak je iba

sprostredkovaný). Pre úspech žalobcu v konaní bolo preto nevyhnutné z jeho strany preukázať (okrem
skutočnosti, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu a vzniku škody na jeho strane), že ku škode
vo výške požadovanej žalobcom došlo práve (a len) v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu
v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora. To však
žalobca neurobil, keď nepreukázal, že k tvrdenej škode by nedošlo aj tak (nebyť nesprávneho úradného

postupu súdu v podobe nedodržania zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho
exekútora). Navyše podľa názoru súdu v priebehu exekúcie (v čase, keď je podaný návrh na zmenu
súdneho exekútora až do rozhodnutia o ňom) žiadna škoda žalobcovi pre nedodržanie zákonnej lehoty
na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora ani nemohla objektívne vzniknúť, keďže pôvodný
súdny exekútor mal podľa zákona povinnosť naďalej vykonávať úkony exekučného konania.

284. Z uvedených dôvodov preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

285. O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP. Žalovaný
bol v spore proti žalobcovi úspešný. Žalovanému však v spore trovy nevznikli, žiadne si ani neuplatnil.

Súd preto vyslovil, že žalovanému sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde,
proti ktorého rozsudku smeruje.
Proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon nevylučuje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h)
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) nich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Exekúciu vykoná ten exekútor , ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený ( § 38 zák. č.
233/1995 Z.z.), a ktorého jej vykonaním poverí súd , ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje
inak ( §29 zák. č. 233/1995 Z.z.).