Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. november 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/525/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7813206708
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Veščičiková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7813206708.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičikovej a sudcov

JUDr. Miroslava Sogu a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcu A.. F. L., advokáta, Advokátska
kancelária, Q., D. X, IČO: 355441163, zast. JUDr. Pavlom Kontrom, advokátom, Advokátska kancelária,
Rožňava, Čučmianska dlhá 21, proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti SR, Bratislava, Župné námestie 13, IČO: 00166073, o náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 12C/257/2013-66 z 15.4.2015 Okresného
súdu Rožňava

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom žalobu zamietol a náhradu trov konania účastníkom
nepriznal.

2. V odôvodnení, o. i., uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanej náhrady škody
vo výške 4.892,13 eur a náhrady trov konania na tom skutkovom a právnom základe, že žalobca ako
advokát bol opatrením Okresného súdu Rožňava sp. zn. 0TP/286/2008 zo dňa 7.11.2008 ustanovený za

obhajcu ex offo, vtedy obvinenej, teraz už odsúdenej K. E., na základe čoho mu vnikol nárok na odmenu
a náhradu hotových výdavkov, že 12.1.2011 požiadal o priznanie odmeny a náhrady hotových výdavkov
vo výške 9.891,83 eur, že uznesením 3T/89/ 2009 z 27.12.2011, ktoré vypracoval vyšší súdny úradník,
mu bola priznaná odmena vo výške 8.361,49 eur. Proti uvedenému uzneseniu podal 8.2.2012 sťažnosť,
ktorou sa domáhal zrušenia uvedeného rozhodnutia a žiadal, aby bolo vyhovené aj v prevyšujúcej
časti, tzn. aj v časti, v ktorej tento návrh nebol akceptovaný. Zdôraznil, že uvedenou sťažnosťou
nenapadol celé uznesenie, ale ju smeroval len do tej časti, v ktorej nebol akceptovaný jeho návrh na

priznanie odmeny a náhrady hotových výdavkov, že v zmysle prísl. ust. Trestného zákona, v takomto
prípade je takýmto sťažnostným súdom ten istý súd, ktorý v prvom stupni rozhodol vyšším súdnym
úradníkom, o sťažnosti však už rozhoduje predseda senátu. Napriek vyššie uvedeným skutočnostiam,
o sťažnosti rozhodol súd 22.03.2012 v rozpore so zákonom, použijúc zásadu reformatio in peius
v neprospech žalobcu, pričom napadnuté uznesenie nadobudlo právoplatnosť. Žalobca zdôraznil, že
sťažnostný súd rozhodoval o celej priznanej sume 8.361,49 eur tak, že priznal týmto titulom len sumu
3.469,36eur,ževpredmetnejvecidošlokflagrantnémuporušeniujednejzozákladnýchzásadtrestného

práva, a to zásady zákazu reformatio in peius, že táto zásada vyjadruje neprípustnosť rozhodnutia
v neprospech odvolateľa, za predpokladu, že nebolo podané odvolanie aj inou oprávnenou osobou
v jeho neprospech. Poukázal na to, že v posudzovanom prípade voči uzneseniu vyššieho súdneho
úradníka, nikto iný, oprávnený /ani neoprávnená osoba/, nepodala sťažnosť, tzn., že predseda senáturozhodoval len o sťažnosti podanej žalobcom, že rozhodnutím predsedu senátu došlo k porušeniu §
195 ods. 1 Trest. por., že Trest. por. nepripúšťa žiadny, ani riadny, ani mimoriadny opravný prostriedok
proti takémuto rozhodnutiu sťažnostného súdu. Žalobca poukázal na porušenie čl. 143c ods. 1 Ústavy

SR, čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalobca tiež namietol,
že súd rozhodol v nezákonnom zložení a , že jeho postupom mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom. Uviedol, že Krajský súd v Košiciach , rozhodujúc o tejto sťažnosti, uznesením 7Tos/29/2012
z 19.4.2012 z dôvodov uvedených v § 193 ods. 1 písm. a.) Trest. por. sťažnosť zamietol s tým, že
nie je prípustná, i keď konštatoval, že predseda senátu postupoval v rozpore s § 195 ods. 1. Žalobca

tvrdil, že nezákonným rozhodnutím Okresného súdu v Rožňave 3T/89/2009 a postupom, ktorý mu
predchádzal, mu vznikla i škoda minimálne vo výške 4.892,13 eur, že uvedená suma je rozdiel medzi
odmenou priznanou uznesením tunajšieho súdu z 27.12.2011 a uznesením 3T/89/2009 z 22.03.2012.
V súlade s § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z., podal žalobca žiadosť o predbežné prerokovanie škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa ust. § 4 a 11 uvedeného zákona. Žiadosť podal
dňa 10.08.2012 na Ministerstvo spravodlivosti SR ako vecne príslušný orgán. V písomnom oznámení

ministerstva z 26. 2. 2013 mu bolo oznámené, že žiadosti nevyhovelo z dôvodov v nej uvedených. V tejto
súvislosti žalobca namietol i právnu kvalitu rozhodnutia, pretože odôvodnenie rozhodnutia považoval
za nedostatočné, nepresvedčivé, čím sa javilo uvedené rozhodnutie ako svojvoľné, bez opory v práve.
Citujúc znenie § 16 ods. 4 uvedeného zákona. Ďalej uviedol, že súčasne s podanou žalobou namietal
možnú zaujatosť všetkých sudcov tunajšieho súdu v spore, nakoľko o veci, v ktorej došlo k porušeniu

zákona s následkom škody, rozhodoval kolega sudcov Okresného súdu Rožňava. Súd, vychádzajúc z
§ 190 ods. 1, § 195 ods. 1 Trest. por., § 3 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1,
2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ich znenie
citoval), urobil záver, že zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, sa v tomto prípade žalobca domáhal náhrady škody v dôsledku vydania nezákonného

rozhodnutiaOkresnéhosúduRožňava3T/89/2009z22.3.2012,ktorémupredchádzalnesprávnypostup,
tak ako to vyplynulo z tvrdenia žalobcu. Vykonaným dokazovaním považoval za preukázané, že tunajší
súd uznesením 3T/89/2009-668 z 22.3.2012 zrušil pôvodné uznesenie vyššieho súdneho úradníka a
rozhodol o uplatnenej odmene a náhrade hotových výdavkov obhajcu tak, že obhajcovi priznal nižšiu
sumu, ako bola pôvodne priznaná uznesením vyššieho súdneho úradníka, že týmto spôsobom v zmysle

žaloby, mala byť porušená základná zásada trestného práva a to zásada zákazu reformatio in peius.
V tejto súvislosti súd jednak s poukazom na § 195 ods. 1 Trest. por., ale aj s poukazom na uznesenie
Ústavného súdu SR, ktorý riešil podanú sťažnosť v tejto konkrétnej veci, konštatoval, že v zmysle
tejto zásady síce bolo rozhodnuté v neprospech žalobcu, avšak podľa vysloveného právneho názoru
Ústavného súdu SR, sa táto zásada nevzťahuje na konanie o návrhu obhajcu na odmenu a náhradu

hotovýchvýdavkov.Poukázalnato,žezapredpokladu,ženedošlokporušeniutejtozásadyauznesenie
vydané sudcom JUDr. Jánom Gallom 3T/89/2009-668 z 22.3.2012 je právoplatné, doposiaľ nebolo
zrušené, je potrebné akceptovať uvedené rozhodnutie ako zákonné. Uviedol, že ďalším dôvodom pre
konštatovanie nezákonnosti a nesprávneho postupu bola skutočnosť, že JUDr. Ján Gallo rozhodoval
o odmene a náhrade výdavkov ako vylúčený sudca, s poukazom na to, že v minulosti bol v spore

so žalobcom, vo veci sp. zn. 5C/179/1997, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves, a tiež v
exekučnomkonaní,tedamalpochybnostionezaujatomrozhodovaníuvedenéhosudcu.Vtejtosúvislosti
súd konštatoval, že pokiaľ predmetnému uzneseniu predchádzalo už rozhodnutie, a to rozsudok
3T/89/2009-612 z 3.7.2009, ktorý vydával sudca JUDr. Ján Gallo, musel žalobca, ako obhajca, dôvodne
predpokladať, že o odmene a náhrade hotových výdavkov bude rozhodovať, za predpokladu postupu

podľa§190ods.2písm.c.)Trest.por.sudca, t.zn.,ževtomtoprípademuselpredpokladať,ževprípade
takéhoto postupu, by rozhodujúcim orgánom bol JUDr. Ján Gallo, že pokiaľ mal žalobca pochybnosti
o zaujatosti sudcu, ktorý vo veci rozhodoval, nič mu nebránilo využiť procesné prostriedky, vzniesť
námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý vo veci rozhodoval. Informácie o tom, že bol v spore s uvedeným
sudcom, mal totiž žalobca prinajmenšom od obdobia, kedy bola žaloba podaná, tzn. od roku 1997. Od

uvedeného obdobia určite vystupoval ako obhajca vo veciach, kde rozhodoval uvedený sudca, pričom
z písomného podania, z listinných dôkazov, nevyplynulo, že by bol práve žalobca namietal zaujatosť
uvedeného sudcu, skôr naopak. Vyplynulo z nich, že sudca požiadal o vylúčenie v niektorých veciach,
ktoré označil v konaní aj žalobca, a to napr. vo veciach sp. zn. 1T/22/2011 vo veci odsúdenej B. S.,
vo veci sp. zn. 1T/141/2011 vo veci odsúdeného Q. U.. Žalobca požiadal, aby súd v súvislosti s týmito

vylúčeniami JUDr. Jána Galla, vykonal lustráciu trestných spisov za účelom zistenia, v koľkých veciach
sa nechal uvedený sudca vylúčiť a tiež vykonať lustráciu všetkých spisov prejednávaných JUDr. Jánom
Gallom, aby bolo možné zistiť, či sa aj v iných trestných veciach uvedený sudca odklonil od zásady
reformatioinpeius.Súdnevyhovelvykonaniutohtodôkazu,pretožepodľanázorusúdu,niejepodstatné,vktorýchspisochsanechalvylúčiťJUDr.JánGallozprejednaniaarozhodovaniavoveci,kdevystupoval
ako obhajca žalobca. Za nepodstatné to súd považuje z dôvodu, že pokiaľ tak neurobil uvedený sudca,
nič nebránilo žalobcovi, vzniesť námietku zaujatosti a navrhnúť jeho vylúčenie z rozhodovania vo veci.

Ani vykonanie dôkazu, ktorým mali byť lustrované trestné spisy, za účelom zistenia, či sa uvedený
sudca odklonil v iných spisoch od zásady reformatio in peius, súd nepovažoval za účelné, pretože
porušenie tejto zásady, súd musí skúmať v konkrétnej veci, a nie všeobecne. Citujúc znenie § 553 ods.
5 a § 10 ods. 6 Trest. por., okrem uvedených dôvodov, žalobca namietol aj nezákonné rozhodnutie z
dôvodu, že o veci rozhodoval uvedený sudca ako samosudca a nie predseda senátu. V tejto súvislosti

súd poukázal na to, že uznesenie zo dňa 22.3.2012 bolo podpisované sudcom JUDr. Jánom Gallom,
ako predsedom senátu. Súd zdôraznil, že vo veci rozhodoval sudca, či už pod označením predseda
senátu, alebo ako samosudca a teda namietané označenie sudcu, ako orgánu, ktorý rozhodol, súd
považuje za nepodstatné, aj s poukazom na znenie § 10 ods. 6 Trest. por. Po vyhodnotení vykonaného
dokazovania súd dospel k záveru, že neboli naplnené zákonné predpoklady zodpovednosti za škodu,
nakoľko žalobca nepreukázal existenciu protiprávneho konania, ani vzniku škody v zmysle Zákona č.

514/2003 Z.z. Z toho dôvodu žalobu ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania rozhodol v súlade
s § 142 ods. 1 O.s.p., v danom prípade žalobca nemal úspech v konaní, úspešný bol žalovaný, ktorý si
však neuplatnil náhradu trov konania, z toho dôvodu súd nepriznal náhradu trov žiadnemu z účastníkov
konania.

3. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca.

4. Mal za to, že v posudzovanej veci súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, navyše dospel na základe vykonaných dôkazov

aj k nesprávnym skutkovým zisteniam, okrem toho jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, čím sú dané odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. c), d), f) O.s.p. na základe
skutočností, ktoré uviedol.

5. Poukázal na to, že súd svoje rozhodnutie založil predovšetkým na zistení, že údajne nepreukázal

existenciu protiprávneho konania a ani vznik škody. S týmto názorom nesúhlasil. Pokiaľ súd svoje
rozhodnutie oprel o uznesenie ÚS SR, mal za potrebné uviesť, že táto súdna inštancia v posudzovanej
veci, ale ani v inej veci meritórne nevyslovila, že by sa zásada zákazu reformatio in peius nevzťahovala
na prípady, v ktorých na základe sťažnosti advokáta došlo k zmene „k horšiemu" pri rozhodovaní
o trovách obhajoby. Pripomenul, že ÚS SR meritórne rozhoduje nálezom a len v ostatných veciach

rozhoduje uznesením (viď § 33/1 z. č. 38/93 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov). Uviedol, že súd svoje uznesenie neoprel o žiadne
meritórne rozhodnutie ÚS SR. Zastával pritom i naďalej rozhodný názor, že pohľad súdu na ním tvrdenú
zásadu zákazu reformatio in peius je zásadne nesprávny. Dovolil si pritom na súdnom pojednávaní
predložiť vzťahujúci sa predpis vrátane jeho komentára, z ktorého jednoznačne vyplýva opak toho, čo

tvrdí súd prvého stupňa. Javí sa mu to veľmi dôležité preto, lebo ústavný súd nerozhodoval meritórne
o tejto otázke, a už vôbec nie o nesúlade § 195/1 Tr. por. sústavou SR. Ak teda ústavný súd zaujal vo
svojom(nemeritórnom)uznesenínázorodporujúcizákonu(konkrétnecitovanejprávnenormeTrestného
poriadku), rozhodne nie je možné a už vôbec nie je správne riadiť sa s týmto jeho názorom. V konečnom
dôsledku je potrebné dať do pozornosti, že ani rozhodnutie ÚS SR nemá absolútnu povahu o to viac, že

sa v praxi už neraz stalo, že konkrétny jeho senát o identickej veci rozhodol inak, než jeho iný senát. Na
tomto mieste odkazuje na konkrétnu publikáciu, z ktorej citoval na pojednávaní a rovnako to už uviedol
aj v podanej žalobe, len pre poriadok znovu uviedol, že sa jedná o publikáciu: Št. Minárik a kol., Trestný
poriadok, Stručný komentár, str. 510, vysvetlivka k § 195 ods. 1 TP). Keďže súd to nemal za preukázané,
nad uvedený rámec odcitoval presné znenie § 195/1 Tr. por. (aj keď si je vedomý zásady iura novit

curia), aby si každý mohol urobiť objektívny obraz o tom, či ústavným súdom vyslovený názor (hoci len
v uznesení) má oporu v zákone: Orgán rozhodujúci o sťažnosti nemôže z jej podnetu zmeniť uznesenie
v neprospech osoby, ktorá sťažnosť podala alebo v ktorej prospech bola sťažnosť podaná. Ako je to
evidentné z doslovného znenia tejto právnej normy, v žiadnom prípade nie je možné sa dopracovať k
žiadnej výnimke týkajúcej sa obhajcu alebo kohokoľvek iného a táto právna norma nepozná ani tzv.

vecné výnimky z uvedeného znenia. Chce však prízvukovať, že nielen tento samotný paragraf, ale ani
žiadna iná norma nestanovuje žiadne výnimky znej. Oprel tento svoj názor aj o vysvetlivky k jej zneniu,
ktoré sú zverejnené nielen v označenej publikácii, ale aj programe ASPI, kde hneď na prvom mieste
je uvedená myšlienka v tomto znení: Toto ustanovenie zakotvuje zásadu zákazu reformatio in peiusv širšom rozsahu, než v konaní o odvolaní, lebo nepripúšťa nijakú zmenu v neprospech obvineného
a neobmedzuje sa len na obvineného. Poukázal na to, že určite nie náhodou konštatoval aj Krajský
súd v Košiciach svojim trestným senátom (čiže venujúcim sa výlučne trestnej agende dlhé roky) v

konaní 7 Tos 29/2012 zo dňa 19. 4. 2012 názor zhodný, ktorý uviedol. Za týchto okolností si myslí, že
v tomto smere dostatočne preukázal dôvodnosť podanej žaloby. Pokiaľ ide o tvrdené nepreukázanie
vzniku škody, uviedol, že JUDr. Ján Gallo, ako sudca OS Rožňava v konaní sp. zn. 3T 89/2009 pri
rozhodovaní o trovách obhajoby týmto protiprávnym a nezákonným postupom mu priznal menej takmer
o 5.000,- eur. Podľa jeho názoru, nemôže byť o tom ani najmenších pochýb, že rozdiel medzi sumou

už priznanou vyšším súdnym úradníkom vo výške 8.361,49 eur a medzi sumou, ktorú mu následne
porušiac § 195/1 TP priznal menovaný sudca vo výške 3.469,36 eur predstavuje jeho škodu (rozdiel
medzi týmito čiastkami predstavuje celkom presne sumu 4.892,13 eur). Predsa je evidentné, že pod
pojmom škoda v zmysle ustanovenia § 442 ods. 1 Obč. zákonníka sa chápe ujma, ktorá nastala v
majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi. Je
síce pravda, že v danom prípade nedošlo k zmenšeniu jeho majetkového stavu ako poškodeného, avšak

došlo k ujmou spočívajúcej v tom, že u neho, ako poškodeného nedošlo v dôsledku popísaného konania
JUDr.Galia,akoškodnejudalostikrozmnoženiumajetkovýchhodnôt,hocisatosohľadomnapravidelný
behvecídaloočakávať.Vposudzovanejvecidodržanieliteryzákonaapostupvjehomedziachrozhodne
je možné podriadiť pod pojem „pravidelný beh vecí. Všetky jeho vyššie uvedené tvrdenia vyplývajú z
vykonaného dokazovania. Preto je toho názoru, že je možné ustáliť, že na základe vykonaných dôkazov

súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Pokiaľ však súd inak posúdil aplikáciu § 195/1 TP,
resp. postup , na jeho základe mal za potrebné konštatovať, že napadnuté rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Rovnaký záver mu vychádza zo skutočnosti, ako súd posúdil
otázku zaujatosti menovaného sudcu. Na jednej strane je pravda, že o vylúčení sudcu pred vydaním
sporného rozhodnutia nebolo nikým rozhodnuté v tejto konkrétnej veci. Tvrdil však, že sudca môže

byť zaujatý i bez toho, aby o tom bolo rozhodnuté. Zastáva názor, že rozhodnutie o zaujatosti je len
formálnym znakom zaujatosti, je v podstate len deklarovaním určitého vzťahu toho - ktorého sudcu , či
už k prejednávanej veci alebo k jej účastníkom. Po stránke materiálnej sudca môže byť zaujatý aj bez
vyslovenia takéhoto konkrétneho deklaratórneho rozhodnutia. Dal do pozornosti, že práve trestné právo
procesné priamo počíta s takouto situáciou, keď túto považuje dokonca aj za dovolací dôvod tak, ako

to má na mysli § 371/le Tr. por., z ktorého ustanovenia vyplýva, že dovolacím dôvodom je skutočnosť,
keď vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť
vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Ako to z dôvodovej správy k tejto právnej norme
vyplýva: „Na naplnenie tohto dôvodu dovolania sa vyžaduje splnenie podmienky, že vo veci konal
alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý bol vylúčený, pričom o

jeho vylúčení sa nerozhodlo. Nazdáva sa, že už samotná skutočnosť, že s menovaným sudcom bol v
súdnom spore, navyše spolu aj so skutočnosťou, že následne aj nadriadeným súdom (ktorý je v trestnom
konaní oprávnený riešiť otázku vylúčenia, pokiaľ sa konajúci sudca sám nevylúči z rozhodovania v
konkrétnej veci) bolo viackrát, opakovane rozhodnuté o jeho zaujatosti mali mať jasne za následok
iný pohľad konajúceho súdu na vec ohľadne zaujatosti alebo nezaujatosti menovaného sudcu k jeho

osobe. Navyše aj on sám viackrát deklaroval, že sa sám cíti byť zaujatý voči jeho osobe (bolo tomu
tak ale až krátko po rozhodnutí o sporných trovách obhajoby). Na základe uvedeného sa mu javí, že
práve veľmi pragmaticky vyčkával na príležitosť, kedy sa vyskytne situácia, keď bude môcť v jeho veci
rozhodovať ako orgán druhého stupňa s konečnou platnosťou. Mal za to, že už aj na základe týchto
skutočností, ktoré z vykonaného dokazovania už aj teraz vyplývajú, mal súd prvého stupňa inak posúdiť

túto otázku. Navyše zastáva názor, že ak súd túto otázku videl inak, ako on, je na mieste konštatovať,
že aj neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, keďže navrhol vykonať
dôkaz zistením, či menovaný sudca kedykoľvek za svojej praxe rozhodol obdobne, porušiac zásadu
zákazu reformatio in peius. Bol presvedčený o tom, že sa tak nestalo, a keď predsa sa vyskytol takýto
prípad, možno sa jednalo o pár desiatok eur a nie o tisíce. Na základe týchto skutočností a odvolacích

dôvodov navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok postupom podľa § 220 O. s. p. tak, že
podanej žalobe vyhovie v celom rozsahu podľa jej petitu a jemu prizná právo nielen na náhradu trov
prvostupňového, ale aj odvolacieho konania vo výške, ktorá bude uvedená v rozsudku majúcom sa
vydať. Pre prípad iného právneho názoru bude namietať, že podľa jeho názoru napadnuté rozhodnutie
nespĺňa kritériá riadneho odôvodnenia. Dodal, že ako to z jeho obsahu vyplýva, súd síce veľmi precízne

vymenúva všetky vykonané dôkazy, avšak svoje rozhodnutie odôvodňuje len veľmi stručne a krátko,
naviac podľa jeho mienky pritom nie presvedčivo. Citoval znenie § 157 ods. 2 O. s. p. a poukázal
na to, že v napadnutom rozsudku postrádal konkrétne úvahy, ale napr. aj odpoveď na otázku, prečo i
napriek vyššie uvedeným skutočnostiam súd nepovažoval za jeho škodu už uvedenú čiastku 4.892,13eur. Rovnako nedostal konkrétnu odpoveď na to, prečo súd nepovažoval za vylúčeného JUDr. Galia z
rozhodovania vo veci. Uviedol, že je pravda, že súd vyslovil očakávanie o vznesení námietky zaujatosti,
avšak nedostal odpoveď na práve na to, čo už aj žalobe uviedol, teda že menovaný bol vylúčený

z rozhodovania veci (bez ohľadu na existenciu či neexistenciu rozhodnutia v tomto smere). Taktiež
nedostal konkrétnu odpoveď na námietku, prečo súd vychádzal výlučne z nie meritórneho rozhodnutia
ústavného súdu a prečo nevychádzal zo samotného § 195/1 Tr. por., z jeho konkrétneho znenia;
akými úvahami prekonal jeho doslovné znenie a prečo sa priklonil k názoru vyjadrenému v uznesení
ÚS SR, ktorý sa prieči uvedenému paragrafu. Za týchto okolností sa mu javí napadnutý rozsudok

nepreskúmateľný pre absenciu riadneho odôvodnenia a rovnako za prekvapivé. Na základe toho , pre
prípad, že súd nebude akceptovať jeho návrh na zmenu napadnutého rozsudku alternatívne navrhol,
aby odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f), h), ods. 2) O. s. p., s poukazom na § 205 ods. 1 písm. a)
O. s. p., napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvého stupňa.

6. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 383 ods. 1 CSP na prejednanie odvolania nariadi

odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 CSP a rozsudok
ako vecne správny potvrdil podľa § 387 os. 1, 2 CSP, lebo súd úplne zistil skutkový stav veci, správne
ju právne posúdil a odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody
rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani odvolanie žalobcu, v ktorom v podstate iba opakuje

skutočnosti uvádzané už pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd v rozsudku riadne a výstižne
vysporiadal.

7.Žalobcavodvolaníuplatnilodvolaciedôvodyuvedenév§205ods.2písm.a)O.s.p.,t.j.,žekonaniemá

vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; teraz uvedené v § 365 ods. 1 písm.
b) CSP ( konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), v § 205
ods. 2 písm. c) O.s.p., t.j., že súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, teraz uvedené v § 365 ods. 1 písm. e) CSP (súd prvej
inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností), v § 205 ods. 2

písm. d) O.s.p., t.j., že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
teraz uvedené v § 365 ods. 1 písm. e) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam) a v § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., t.j., že rozhodnutie súdu vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, teraz uvedené v § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).

8. Ani jeden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.

9. Podľa ustálenej súdnej praxe inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci sú všetky vady prejavujúce sa v chybnom postupe súdu prvej inštancie pri dokazovaní, v
nesprávnom posudzovaní procesných otázok, ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania, v
chybnom poučovaní strán sporu a v ďalších nedostatkoch v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu
sporu alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú bez ďalšieho,
ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

10. Odvolacím súdom nebola zistená žiadna iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie
sporu súdom prvej inštancie. Rozhodnutiu nemožno vytknúť nepreskúmateľnosť lebo dáva presvedčivé
a dostatočné odpovede na všetky rozhodujúce skutočnosti potrebné na správne rozhodnutie sporu, tak

po skutkovej i právnej stránke.

11. Neúplnosť zistenia skutkového stavu je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu,
že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou
navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za

rozhodujúci pre spor), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté, nemôže
byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana sporu, ktorá v
odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol
vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval,najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a
dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

12. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku presvedčivo vysvetlil, prečo nevykonal žalobcom
navrhovaný dôkaz - lustráciu spisov, v ktorých rozhodoval uvedený sudca, v súvislosti s odklonením
sa od zásady reformatio in peius, pretože podľa názoru súdu, s ktorým sa stotožňuje aj odvolací súd,
nie je podstatné, v ktorých spisoch sa nechal vylúčiť JUDr. Ján Gallo z prejednania a rozhodovania vo
veci, kde vystupoval ako obhajca žalobca. Za nepodstatné to súd považuje z dôvodu, že pokiaľ tak

neurobil uvedený sudca, nič nebránilo žalobcovi, vzniesť námietku zaujatosti a navrhnúť jeho vylúčenie
z rozhodovania vo veci. Ani vykonanie dôkazu, ktorým mali byť lustrované trestné spisy, za účelom
zistenia, či sa uvedený sudca odklonil v iných spisoch od zásady reformatio in peius, súd nepovažoval
za účelné, pretože porušenie tejto zásady, súd musí skúmať v konkrétnej veci, a nie všeobecne. Preto
ani tento odvolací dôvod nie je daný.

13. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci
spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré
je nesprávne lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a
chybamiprávnehoposúdeniajeúzkavzájomnásúvislosť,keďžepríčinounesprávnych(nedostatočných)

skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp.
zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP a to vzhľadom na to, že buď vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas sporu najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi

preukázané alebo vyšli počas sporu najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na
chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov,
ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti),
zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá
tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP.

14. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.

poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP.

15. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany
sporu podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov
ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale
nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového

stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach sporových strán)
a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o
tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený
skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú strany sporu na základe zisteného

skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu sporu práva a povinnosti a ako bola preto
vec rozhodnutá.

16. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne
aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach

a povinnostiach strán sporu, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaného, v
ktorom sa v podstate iba opakujú skutočnosti, s ktorými sa súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
presvedčivo a výstižne vyrovnal.17. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvej inštancie,
na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

18. Je potrebné poznamenať, že žalobca v odvolaní v podstate opakuje svoje tvrdenia a námietky, s
ktorými sa súd prvej inštancie riadne a presvedčivo vysporiadal.

19. Odvolací súd opätovne poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR I.ÚS 342/2012-11 zo
4.7.2012, pokiaľ ide o zásadu reformatio in peius v neprospech sťažovateľa zakotvenej v § 195 ods. 1
Trest.por.,žetátozásadasanakonanieonávrhuobhajcunaodmenuanáhraduvýdavkovnevzťahuje,v
tejto časti bola sťažnosť žalobcu vyhodnotená ako neopodstatnená. Obdobne rozhodol Ústavný súd SR
- rozhodnutie Ústavného súdu SR I.ÚS 150/09 z 20.5.2009 (nárok na náhradu trov konania v trestnom

konaní), že zásada zákazu reformatio in peius sa vzťahuje iba na obvineného a v žiadnom prípade
ju nemožno aplikovať pri rozhodovaní o sťažnosti advokáta proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky,
ktorým bolo rozhodnuté o trovách nutnej obhajoby.

20. Je potrebné opätovne zdôrazniť, že k námietke nesprávneho, nezákonného zloženia súdu, ktorý
rozhodoval vo veci uznesením 3T/89/2009 z 22.3.2012 z dôvodu, že vo veci nerozhodoval predseda
senátu, ale samosudca, sa vyslovil už Ústavný súd, vychádzajúc z § 10 ods. 6 Trest. por. (predsedom
senátu sa na účely tohto zákona rozumie aj samosudca, ak z jednotlivých ustanovení zákona nevyplýva
niečo iné), posúdil ju ako irelevantnú, lebo ak by aj v rozhodnutí bolo prípadne použité nesprávne slovné

spojenie predseda senátu, avšak bez akéhokoľvek materiálneho dopadu na proces rozhodovania, táto
skutočnosť sama o sebe nie je spôsobilá porušiť základné práva a slobody žalobcu. Rovnako aj k
námietke, že vo veci proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka rozhodol sudca, Ústavný súd SR
poznamenal, že z rozsudku 3T/89/2009 3.7.2009 vyplynulo, že vo veci rozhodoval JUDr. Ján Gallo
(podpísal rozsudok) a že z toho dôvodu mal mať sťažovateľ - žalobca ako osoba práva znalá vedomosť

s poukazom na § 553 ods. 5 a § 190 ods. 2 písm. c) Trest. por., že o jeho sťažnosti proti uzneseniu
vyššieho súdneho úradníka bude rozhodovať práve uvedený sudca, že sťažovateľ v sťažnosti proti
uzneseniu namietal zaujatosť konajúceho sudcu okresného súdu JUDr. Jána Galla, avšak z obsahu
sťažnosti nevyplynulo, že by ho namietal kedykoľvek predtým, to znamená v základnom konaní o merite
veci, teda o vine a treste obvinenej, že žalobca mohol uvedenú argumentáciu predniesť už v konaní pred

všeobecným súdom a že pokiaľ bol sťažovateľ - žalobca presvedčený o zaujatosti sudcu okresného
súdu v súvislosti s konaním, kde boli obaja účastníci, sp.zn. 5C/179/1997 na Okresnom súde Spišská
Nová Ves, mohol a mal využiť jemu dostupné prostriedky pred všeobecným súdom a nečakať až do
obdobia, kedy bude vo veci rozhodnuté a podľa výsledku rozhodnutia sa domáhať ochrany svojich práv.

21. Z uvedených dôvodov bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny.

22. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP.

23. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

24. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

25. Žalobca nemal v odvolacom konaní úspech, preto mu náhrada trov odvolacieho konania nebola
priznaná a žalovanej trovy odvolacieho konania nevznikli.

36. Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).