Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. november 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1To/86/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114010836
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 11. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Zelenayová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1114010836.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave, v senáte zložení z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Zelenayovej a sudcov
JUDr. Magdalény Blažovej a JUDr. Richarda Molnára, v trestnej veci proti obžalovanému Mgr. G. M.,
pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., o odvolaní
krajského prokurátora Krajskej prokuratúry Prešov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn.
3T/57/2014 zo dňa 25.02.2016, na verejnom zasadnutí konanom dňa 09.11.2016 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie prokurátora Krajskej prokuratúry Prešov sa ako nedôvodné z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3T/57/2014 zo dňa 25.02.2016 bol obžalovaný Mgr. G.
M. v zmysle § 285 písm. a/ Tr. por. oslobodený spod obžaloby Krajskej prokuratúry Prešov z 20.10.2014
sp. zn. Kv 17/13/7700, pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/
Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že

ako príslušník Policajného zboru Slovenskej republiky, služobne zaradený vo funkcii riaditeľa Oddelenia
cudzineckej polície PZ Bratislava, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Úradu
hraničnej a cudzineckej polície Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, ul. Hrobákova 44,
zodpovedný za činnosť tohto oddelenia, ktorého povinnosťou bolo riadiť, organizovať a kontrolovať
výkon služby podriadených policajtov v oblasti pobytového režimu cudzincov, s cieľom zabezpečiť
nezákonne obnovenie povolenia na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky na účel

zamestnania pre štátnych príslušníkov Thajského kráľovstva, oprávnených zdržiavať sa na území
Slovenskej republiky na základe povolenia na prechodný pobyt s platnosťou do 14.06.2009, počas
výkonu riadnej služby dňa 15.06.2009 vydal z titulu svojej funkcie jemu podriadeným policajtom ústny
pokyn prijať žiadosti o obnovenie povolenia na prechodný pobyt osôb:
- N. D., nar. XX.XX.XXXX v G., žiadosť evidovaná pod číslom konania: U.-XXXX/RHCP-BA-OCP-Ž-
XXXX,

- L. B., nar. XX.XX.XXXX v G., žiadosť evidovaná pod číslom konania: U.-XXXX/RHCP-BA-OCP-Ž-
XXXX,
- M. M., nar. XX.XX.XXXX v G., žiadosť evidovaná pod číslom konania: U.-XXXX/RHCP-BA-OCP-Ž-
XXXX,
- G. B., nar. XX.XX.XXXX v G., žiadosť evidovaná pod číslom konania: U.-XXXX/RHCP-BA-OCP-Ž-
XXXX,

- R. D., nar. XX.XX.XXXX v G., žiadosť evidovaná pod číslom konania: U.-XXXX/RHCP-BA-OCP-Ž-
XXXX,
tieto žiadosti následne spracovať tak, aby tvorili relevantný podklad pre vydanie povolenia na prechodný
pobyt, ktorý dňa 19.06.2009 povolil u všetkých žiadateľov s platnosťou 31.12.2010, a to aj napriek
tomu, že už v čase prijatia týchto žiadostí sa uvedené osoby zdržiavali na území Slovenskej republiky
nezákonne a podľa § 57 odsek 1 písmeno c/ bod č. 1 zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov, v

znení účinnom do 14.01.2010, bolo potrebné obligatórnym spôsobom rozhodnúť o ich administratívnomvyhostení, so súčasným určením zákazu vstupu týchto osôb na územie Slovenskej republiky v časovom
rozmedzíjedenažpäťrokov,pretoženebolodokázané,žesastalskutokprektorýjeobžalovanýstíhaný.

Okresný súd svoj rozsudok odôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení
dôkazov jednotlivo i v ich súhrne, podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom
uvážení všetkých okolností prípadu tak, ako to predpokladá § 2 ods. 12 Tr. por., vychádzajúc z
trestnoprávne relevantných zásad dôkazného konania, dospel k záveru, že v predmetnej trestnej veci
nebolo dokázané, že sa stal skutok, ktorý je obžalovanému kladený za vinu.

V tomto smere považoval súd za nevyhnutné zdôrazniť, že rozhodnutie o vine obžalovanej osoby
musí vychádzať z vykonaných dôkazov (získaných zákonným spôsobom), ktorých vyhodnotením nie je
možné dospieť k inému záveru, resp. ktoré nepripúšťajú aj alternatívny a pre obžalovaného priaznivejší
záver, pokiaľ ide o otázku viny. Vina obžalovaného musí byť teda jednoznačne a bez akýchkoľvek
rozumných pochybností preukázaná. Obžalovaný pritom nie je povinný dokazovať žiadnu skutočnosť,

čo je vyjadrené v zásade, že nedokázaná vina má rovnaké dôsledky ako dokázaná nevina. Uznanie
viny zo žalovanej trestnej činnosti nie je možné založiť na hypotetických záveroch, ktoré sú v rovine
pravdepodobnosti, a to ani pravdepodobnosti vyššieho stupňa. Pre takýto výrok musí byť daná istota,
o ktorej, vychádzajúc z hodnotenia vykonaných dôkazov, nie je dôvod pochybovať. Ak po vykonaní
a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov zostanú pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti

významnej čo do otázky viny, nemožno rozhodnúť v neprospech obžalovaného. Inak povedané, ak v
konkrétnej trestnej veci vykonané dôkazy pripúšťajú alternatívnu možnosť o nevine, je súd povinný v
zmysle zásady „in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech veci obžalovaného)“ obžalovaného spod
podanej obžaloby oslobodiť.

V prejednávanej trestnej veci konštatoval, že výsledky dokazovania v prípravnom konaní v potrebnej
miere odôvodňovali postavenie obžalovaného pred súd tak, ako to predpokladá § 234 odsek 1 Trestného
poriadku. Dokonca aj po dokazovaní vykonanom na hlavnom pojednávaní podozrenie zo spáchania
žalovaného skutku obžalovaným, z hľadiska istej miery dôvodnosti, pretrváva aj naďalej. Pokiaľ sa
však toto podozrenie nepretavilo od istoty spôsobom nevzbudzujúcim žiadne rozumné pochybnosti, súd

nemohol rozhodnúť o uznaní viny a uložení trestu.

Z hľadiska toho, čo je obžalovanému kladené za vinu, považoval súd sa rozhodujúce predovšetkým to,
že nebolo dokázané, že občania Thajského kráľovstva uvedení v obžalobe, sa na území Slovenskej
republiky dňa 15.06.2009, kedy mali byť prijaté ich žiadosti, zdržiavali neoprávnene. Tým odpadá

základná a rozhodujúca skutková okolnosť, na ktorej je primárne skutok, ako taký, postavený.
Pochybnosti o jej existencii (v spojení s pochybnosťami o iných skutkových okolnostiach), tak potom
nepochybne odôvodňujú dôvod pre oslobodenie obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písmeno a/
Trestného poriadku, teda že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Primárne v tejto súvislosti poukázal na to, že z výsluchu obžalovaného, ako aj jednotlivých svedkov
vyplynulo, že v rozhodnom období (jún 2009) boli na Oddelení cudzineckej polície Policajného zboru
Bratislava, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Úradu hraničnej a cudzineckej polície
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Bratislava, ul. Hrobákova 44 (ďalej len „oddelenie cudzineckej
polície“), podávané enormné počty žiadostí cudzincov o udelenie povolenia na prechodný pobyt, o

obnovenie povolenia na prechodný pobyt, prípadne iných žiadostí, ktorých prijímanie a vybavovanie
nebolo zodpovedajúcim spôsobom zabezpečené, tak po personálnej, ako aj materiálnej a organizačnej
stránke. Predovšetkým pokiaľ ide o samotné stránkové pracovisko, na ktorom sa takéto žiadosti prijímali,
zakladali do spisov a kde sa tieto spisy ukladali, nezodpovedalo požiadavke na vytvorenie podmienok
nevyhnutne potrebných na riadne plnenie úloh a činností spojených s vybavovaním danej agendy,

obzvlášť v prípade vysokého počtu takých žiadostí.
Nedostatočné personálne a priestorové vybavenie daného oddelenia cudzineckej polície potom
nepochybne mohlo vytvárať priestor pre také nedostatky v práci príslušníkov policajného zboru na tomto
oddelení a ich nadriadených, ktoré spočívali napríklad v zakladaní písomných dokumentov do iných
zložiek, resp. spisov, prípadne v dočasnej strate žiadostí cudzincov a iných listín, ktoré sa ukladali

vo veľkých počtoch na jednu kopu na jednom mieste (stôl na stránkovom pracovisku) a ktoré sa
niekedy našli aj s odstupom času niekoľkých dní. Existencia takýchto nedostatkov pri manipulácii so
žiadosťami cudzincov bola potvrdená viacerými, vo veci vypočutými svedkami, ktorí na tomto oddelení
cudzineckej polície pracovali, ale napríklad aj z výpovede svedkyne JUDr. B. G., ktorá sama mala takútoskúsenosť pri zastupovaní cudzincov v súvislosti s ich žiadosťami o udelenia povolenia na pobyt na
území Slovenskej republiky. Je zrejmé, že v danom období a za daných podmienkach neboli personálne
kapacity na tomto oddelení niekedy schopné (pri správnom úradnom postupe) vykonávať riadne a

včas lustrácie cudzincov, protokolovať prijaté žiadosti do protokolu registratúrnych záznamov, prípadne
vydávať potvrdenia o prijatých žiadostiach alebo pripojiť k tej ktorej žiadosti zodpovedajúci lístok, tzv.
časenku. To, že tomu tak naozaj bolo, je zrejmé z výpovedí svedkov B., W., W., G. a iných.

Vychádzajúc z uvedeného v prejednávanej trestnej veci bola rozhodujúca odpoveď na otázku, či v

prípade žiadostí cudziniek N. D., L. B., M. M., G. B. a R. D. mohlo dôjsť k tomu, že tieto boli podané
pred dátumom 14.06.2009, dokedy mali platný pobyt na území Slovenskej republiky, ale pre výraznú
zaťaženosť, v spojení s nesprávnym úradným postupom, došlo k ich strate, zašantročeniu, nedbalému
založeniu alebo jednoducho k ich nezaevidovaniu v deň ich podania, v dôsledku čoho bolo na týchto
žiadostiach vyznačené ich prijatie s neskorším dátumom potom, čo boli nájdené a z toho dôvodu došlo aj
k ich oneskorenej protokolácii do protokolu registratúrnych záznamov a oneskorenej lustrácii cudzinca.

Stav na danom oddelení cudzineckej, so zreteľom na zaťaženosť príslušníkov PZ na stránkovom
pracovisku, nevylučuje ani také konanie, v rámci ktorého konkrétny príslušník PZ z časových dôvodov
prijímal jednu žiadosť za druhou bez toho, aby ich prijatie ihneď vyznačil, ale splnenie tejto povinnosti
si vyhradil na čas po stránkových hodinách, k čomu však z nezistených dôvodov nedošlo. Naposledy
uvedené by však bolo možné vnímať v tom kontexte, že deň 12.06.2009 bol posledným pracovným

dňom v týždni, pričom možnosť takéhoto konštatovania má oporu aj vo výpovedi svedka Bc. B. K., ktorý
pri veľkom počte žiadostí pripustil aj taký spôsob ich prijatia, v ktorého rámci sa na žiadosti nedal dátum
a zapísalo sa to až o tri alebo dva dni neskôr.

Nech je aj miera pravdepodobnosti vzniku takejto situácie akokoľvek nízka, s prihliadnutím na stav

oddelenia cudzineckej polície, takáto pravdepodobnosť tu zrejme bola, resp. takéto okolnosti nie je
možné vylúčiť. Aj keď v zásade platí prezumpcia správnosti postupu štátnych orgánov, pokiaľ nie je
preukázaný opak, v danej veci, vzhľadom na skutočnosti vyplývajúce z výpovedí svedkov, nie je možné z
tejto premisy nekriticky vychádzať, najmä v prípade, ak sa uplatňuje trestnoprávna zodpovednosť osoby,
ktorej konanie je bezprostredne spojené s konaním iných tejto osobe podriadených osôb, ako je tomu

v predmetnej trestnej veci.

V tomto smere nemožno prehliadnuť výpoveď svedkyne X. Z., ktorá uviedla, že žiadosti za všetky
cudzinky z Thajského kráľovstva podávala spolu s nimi dňa 12.06.2009, čo má poznamenané vo svojich
záznamoch a čomu zodpovedajú aj výpovede svedkýň N. D., R. D. a B. G.. Toto tvrdenie má pritom

oporu aj priamo v pokladničnej knihe svedkyne Z., v ktorej je pri dátume 12.06.2009 uvedená poznámka
„Cudz. polícia baby“. Nie nepodstatnou je tiež tá skutočnosť, že deň 12.06.2009 pripadol na piatok, t.
j. posledný pracovný deň v týždni, bezprostredne predchádzajúci pracovnému dňu, ktorý je uvedený
na podaných žiadostiach, ako deň ich prijatia. To len umocňuje možnosť takého záveru, že predmetné
žiadosti mohli byť skutočne podané aj dňa 12.06.2009, avšak z už naznačených dôvodov sa s nimi

začalo „robiť“ až v prvý pracovný deň nasledujúceho týždňa. Tomu, že k takejto situácii mohlo dôjsť vo
všetkých uvedených prípadoch, zodpovedá vyjadrenie svedkyne Z., v zmysle ktorého z praktických a
časových dôvodov podávala žiadosti všetkých cudziniek naraz a v ich prítomnosti, resp. bezprostredne
po sebe, ako aj svedkyne W., ktorá potvrdila, že tieto žiadosti boli prijaté v jednom balíku.

Žiadna zo svedeckých výpovedí, či už to bola výpoveď svedkyne B., W., W.. L. a iných svedkov,
nevylučuje skutočnosť, že reálne boli žiadosti v obžalobe menovaných cudziniek podané pred uplynutím
doby platnosti povolenia na prechodný pobyt, ale k vyznačeniu ich prijatia a následnému spracovaniu
došlo neskôr z dôvodov, ktoré týmto cudzinkám nie je možné pričítať za vinu. V takom prípade by bol
vysvetliteľný aj prepis z 15.06.2009 na 10.06.2009 a nie na 12.06.2009, nakoľko ako uviedla svedkyňa

W., ktorá prijala žiadosti dňa 15.06.2009, predošlú zmenu mala dňa 10.06.2009, nie dňa 12.06.2009.
Táto okolnosť však nemá vplyv pre možný záver o včasnom podaní žiadostí.

Ak teda mohla nastať ktorákoľvek z vyššie uvedených eventualít, pre ktoré by bol odôvodnený záver,
že žiadosti cudzincov boli podané včas, pred uplynutím doby platnosti pobytu, ale k ich prijatiu

došlo v dôsledku nesprávneho úradného postupu až nasledujúci deň, nemôže byť vylúčená aplikácia
ustanovenia § 27 odsek 3 zákona č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom do 14.01.2010, v zmysle ktorého povolenie na prechodný pobyt sa až do
rozhodnutia o žiadosti o obnovenie povolenia na prechodný pobyt považuje za platné.V kontexte uvedeného bolo potom potrebné vyhodnocovať aj prípadné udelenie ústneho pokynu
obžalovaného adresovaného podriadeným príslušníkom PZ, v zmysle ktorého sa mali zistené

nedostatky riešiť v prospech žiadateľov, ktorý vzniknutý stav nezapríčinili. Takéto konanie, bez ďalšieho,
v nijakom smere nemôže zakladať trestnoprávnu zodpovednosť v tom smere, že by ho bolo možné
subsumovať pod skutkovú podstatu prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326
odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona. V danom prípade sa môže uvažovať iba o zodpovednosti
obžalovaného za činnosť a riadenie oddelenia cudzineckej polície a konkrétne plnenie úloh zo strany

jemu podriadených príslušníkov PZ z titulu jeho funkcie.

Okrem toho, súd mal za to, že nebolo dokázané ani to, že by obžalovaný v konkrétnej veci skutočne
dal taký ústny pokyn na prijatie žiadostí podaných, po uplynutí doby povolenia na prechodný pobyt,
ako mu to bolo obžalobou kladené za vinu, v zmysle popisu skutku. Z vykonaného dokazovania nebolo
zrejmé, ako bola skutočnosť, že by predmetné žiadosti mali byť prijaté po uplynutí uvedenej doby,

obžalovanému ako riaditeľovi oddelenia cudzineckej polície prezentovaná, za akých okolností a ako sa
konkrétne k tejto skutočnosti mal vyjadriť. Jediným svedkom, ktorý sa v tomto smere priamo vyjadril,
bola svedkyňa B., ktorá však uviedla, že zo strany obžalovaného malo ísť o odporučenie, ktoré však
ona brala tak, že v zmysle takéhoto odporúčania má žiadosť spracovať. Pritom z jej výpovede tiež
vyplýva, že mala vedomosť o tom, ako v takýchto prípadoch postupovať a pokiaľ by skutočne išlo

o taký spôsob konania obžalovaného, ako je uvedený v obžalobe, bolo jej povinnosťou postupovať
podľa § 48 odsek 4 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej
informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení
účinnom do 31.03.2010, v zmysle ktorého ak sa policajt domnieva, že rozkaz, nariadenie, príkaz alebo
pokyn jeho nadriadeného je v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom, je povinný na

to nadriadeného upozorniť. Ak nadriadený trvá na splnení rozkazu, nariadenia, príkazu alebo pokynu,
musí ho policajtovi písomne potvrdiť a policajt je povinný ho splniť. Písomné potvrdenie sa nevyžaduje,
ak hrozí nebezpečenstvo z omeškania. Policajt je povinný odoprieť splnenie rozkazu, nariadenia,
príkazu alebo pokynu nadriadeného, ak by jeho splnením spáchal trestný čin; túto skutočnosť oznámi
bezodkladne vyššiemu nadriadenému.

Menovaná svedkyňa uvedeným spôsobom nepostupovala, hoci z výpovedí svedkyne W. a svedka
W.. L. vyplynulo, že podľa toho, ako ju poznajú, by bolo možné sa domnievať, že by tak postupovať
mohla a mala. V súvislosti s jej výpoveďou možno vysloviť aj pochybnosť o správnom reprodukovaní
ňou vnímaných skutočností, a to predovšetkým z hľadiska jej vyjadrenia v prípravnom konaní pri

výsluchu 04.06.2014 v časti, ktorá bola prečítaná pri odstraňovaní rozporov postupom podľa § 264
odsek 1 Trestného poriadku. V jej rámci sa na jednej strane menovaná svedkyňa s istotou vyjadrila, že
obžalovaný výslovne uviedol, že Thajčankám vyhovejú, na strane druhej nevedela uviesť, či v súvislosti
s týmito cudzinkami išla za obžalovaným ona osobne, alebo svedkyňa W., prípadne obe spolu. Ak
si teda nepamätá, či za obžalovaným išla ona osobne, je možné mať dôvodnú pochybnosť o tom, či

táto svedkyňa môže s istotou tvrdiť, ako sa obžalovaný v súvislosti s týmito cudzinkami vyjadril, resp.
či sa takto mal vyjadriť práve k nim. V tejto súvislosti možno poukázať na jej výpoveď na hlavnom
pojednávaní, kde ohľadne daného vyjadrenia obžalovaného uviedla úplne iný príklad (prípad študentov)
a ku konkrétnym cudzincom z Thajského kráľovstva sa priamo vyjadriť nevedela. Pritom išlo o výpoveď
uskutočnenú na hlavnom pojednávaní, iba jeden rok po tom, čo o danej skutočnosti vypovedala v

prípravnom konaní, kde si aj s odstupom času piatich rokov na danú okolnosť s istotou pamätala.
Vzhľadom na iné, z obsahu spisu vyplývajúce skutočnosti (na ktoré sa aj obhajoba snažila v priebehu
dokazovania poukázať), tu vyvstala otázka o korektnom (mierne povedané) spôsobe vedenia výsluchu
vyšetrovateľom. V tomto smere poukázal aj na zarážajúci fakt, že k výsluchu svedkov, viazaných
mlčanlivosťou, došlo opakovane a vo väčšine prípadov predtým, ako boli mlčanlivosti ministrom vnútra

SR zbavení. Vzhľadom na meritórne rozhodnutie súd nepovažoval za potrebné tieto skutočnosti
bližšie rozoberať s výnimkou konštatovania, že súd na žiaden z výsluchov svedkov uskutočnených v
prípravnom konaní pred zbavením mlčanlivosti (v prípadoch, kde bolo zbavenie mlčanlivosti dôvodné),
t. j. nezákonné výsluchy, neprihliadal a v tomto smere ich nepreniesol na hlavné pojednávanie ani pri
odstraňovaní rozporov.

Vo vzťahu k tej časti výpovede svedkyne B., kde poukázala na snahu o antidatovanie zápisov do
protokolu registratúrnych záznamov, súd poukázal na skutočnosti vyplývajúce z výpovede viacerých,
vo veci vypočutých svedkov, ktorí zhodne uviedli, že oneskorené zapisovanie prijatých žiadostí dotohto protokolu nebolo žiadnou výnimkou, pričom chronologický zápis skôr prijatých žiadosti nemusel
zodpovedať celkovému poradiu prijatých žiadostí.

Ohľadne skutočností uvedených svedkyňou W. súd poznamenal, že táto síce uviedla, že žiadosti prijala
na pokyn obžalovaného, ako riaditeľa oddelenia cudzineckej polície, avšak vzápätí dodala, že inak si
to nevie vysvetliť. Nepochybne ide o tak nejednoznačné vyjadrenie, ktoré nemôže smerovať k uznaniu
viny obžalovaného. Okrem toho takéto vyjadrenie nevyvracia možnosť podania žiadosti pred uplynutím
doby platnosti povolenia na prechodný pobyt, z dôvodov prezentovaných na inom mieste odôvodnenia

rozsudku, čo pripustila sama svedkyňa.

V kontexte prezentovaných do úvahy prichádzajúcich alternatív, ohľadne spôsobu manipulácie a
vybavovania žiadostí cudziniek uvedených v obžalobe, za potrebné považoval súd posudzovať aj
výpoveď svedka W.. L., ktorý uviedol, že úlohy k žiadostiam dával hneď v deň ich prijatia, ako aj vo veci
vykonané listinné dôkazy. Ak ako možné pripustil, že k podaniu jednotlivých žiadostí došlo napríklad

12.06.2009, ale z už uvedených dôvodov k ich prijatiu došlo až 15.06.2009 (rozdiel jedného pracovného
dňa), je logickým aj vyjadrenie menovaného svedka, ako aj údaje uvedené v protokole registratúrnych
záznamov, resp. vo výpise zo systému ECU ohľadne nemennosti záznamov v evidenciách, na ktoré
poukazoval prokurátor, ktoré nie sú spôsobilé možnosť včasného podania žiadostí vylúčiť. Ak sa totiž
žiadosti zaevidovali a prijali až v deň 15.06.2009, logicky mohli byť aj jednotlivé úlohy svedkom W.. L.

zadané v tento deň a v rovnaký deň boli vykonané aj jednotlivé záznamy a lustrácie. Z tohto aspektu teda
ani nemožnosť zmeny dátumu podania žiadosti po jej zaevidovaní v informačnom systéme ECU nemôže
zakladať iné hodnotenie dôkazov (v ich vzájomných súvislostiach), v smere uznania viny obžalovaného.

Pokiaľ ide o dodatky k nájomným zmluvám súd uviedol, že nebol produkovaný žiaden nespochybniteľný

dôkaz, ktorý by preukazoval vedomosť obžalovaného o ich existencii a dátume ich podpisu v čase
vyhodnocovania žiadosti o obnovenie povolenia na prechodný pobyt a ich schvaľovania, a to bez ohľadu
na to, či o tom vedieť mal a mohol. Úvahy o tom, či druhé dodatky bol doložené ešte pred schválením
predmetných žiadosti s nesprávne uvedeným dátumom, napríklad v dôsledku chyby v písaní, alebo boli
do spisu založené dodatočne, v snahe spätne odstraňovať nesprávny postup pri vybavovaní žiadostí,

sa pohybujú v rovine dohadov a špekulácií, ktoré nie sú spôsobilé ísť na vrub obžalovaného. V tomto
smere súd za relevantnú nemohol považovať ani výpoveď svedkyne B., ktorá síce uviedla, že videla
obžalovaného, ako vkladá do nejakého spisu určité doklady, avšak nevedela s istotou uviesť, či išlo o
spisy týkajúce sa cudziniek z Thajska, resp. tých cudziniek, ktoré sú uvedené v obžalobe. Jej vyjadrenie
považoval súd len ničím nepodloženou domnienkou. Poznamenal, že v podmienkach daného oddelenia

cudzineckej polície mal k spisom prístup každý, pričom svedok V.. W. uviedol, že niekedy dochádzalo k
tomu, že niektoré dokumenty boli zo strany podriadených príslušníkov založené do spisu bez toho, aby
sa takáto skutočnosť poznamenala napríklad do zberného hárku. Ako vyplynulo z výpovedí niektorých
svedkov, v prípade zistenia nedostatkov v predložených dokladoch, boli cudzinci (splnomocnené osoby)
niekedy telefonicky vyzvaní na ich doplnenie a následne došlo k založeniu týchto dokladov do spisu. Už

niekoľkokrát spomenutý stav na tomto oddelení nevylučuje, že k ich založeniu mohlo dôjsť spôsobom
odporujúcim správnemu úradnému postupu.

Sprihliadnutímnavšetkyuvedenéskutočnostisúdpotompovažovalzamožnéakceptovaťargumentáciu
obžalovaného z toho hľadiska, že vzhľadom na rozmanitosť jeho povinností pri riadení oddelenia

cudzineckej polície, nebolo v jeho fyzických možnostiach kontrolovať každú jednotlivú žiadosť podrobne,
ale pri ich schvaľovaní vychádzal z jej vyhodnotenia spracovateľom a stanoviska vedúceho zmeny. Toto
jeho obhajobné tvrdenie má oporu aj vo výpovedi jeho zástupcu V.. W., ktorý sa vyjadril v podstate
rovnako.

Súd konštatoval, že v danom prípade absentuje akýkoľvek dôkaz o možnom motíve obžalovaného, pre
ktorý by mal konať tak, ako je mu to v obžalobe kladené za vinu. V nijakom smere nie je zrejmé, čo malo
obžalovaného viesť k zadováženiu neoprávneného prospechu pre občanov z Thajského kráľovstva.
Naopak, vychádzajúc z do úvahy prichádzajúceho záveru, že títo cudzinci podali žiadosť o obnovenie
povolenia na prechodný pobyt včas, Trestným zákonom predpokladaný znak skutkovej podstaty prečinu

zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona, v podobe
úmyslu zadovážiť pre iného neoprávnený prospech, absentuje úplne. V tomto smere súd len zdôraznil,
že nepreukázanie podania žiadostí, po uplynutí doby povolenia na prechodný pobyt, je primárne otázkou
skutkovou.V zmysle vyššie uvedeného nemal súd primárne za preukázané viaceré skutkové okolnosti, nie právne,
čoho logickým dôsledkom musel byť ustálený dôvod pre oslobodenie obžalovaného spod obžaloby

podľa § 285 písmeno a/ Trestného poriadku.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prokurátor Krajskej prokuratúry Prešov dňa 25.02.2016, priamo
do zápisnice z hlavného pojednávania, t.j. v zákonom stanovenej lehote, ktoré aj samostatným podaním
zo dňa 27.06.2016, doručeným prvostupňovému súdu 08.07.2016, doplnil písomným odôvodnením

odvolania, v ktorom uviedol, že z hľadiska oslobodenia obžalovaného spod obžaloby považoval súd za
rozhodujúce to, že nebolo dokázané, že občania Thajského kráľovstva uvedení v obžalobe, sa mali
zdržiavať na území Slovenskej republiky neoprávnene a to dňa 15.06.2009, kedy mali byť prijaté ich
žiadosti o predĺženie povolenia na prechodný pobyt. V ďalšej časti svojho rozhodnutia súd pripúšťa
skutočnosť, že v dôsledku nedostatočného personálneho obsadenia a priestorového vybavenia na
oddelení cudzineckej polície sa mohlo stať, že žiadosti občanov Thajského kráľovstva o predĺženie

povolenia na prechodný pobyt za účelom zamestnania, boli podané včas, t.j. ešte pred dátumom
14.06.2009, dokedy mali platné povolenie na prechodný pobyt na území Slovenskej republiky, avšak z
dôvodupracovnejzaťaženostiavspojenísnesprávnymúradnýmpostupommohlodôjsťkzašantročeniu
a teda k nezaevidovaniu predmetných žiadostí, čo nakoniec odôvodňuje oneskorenú protokoláciu
týchto žiadostí do protokolu, registratúrnych záznamov a zároveň aj oneskorenú lustráciu cudzinca.

Rovnako konštatuje, že nebolo v rámci súdneho konania dokázané, že obžalovaný dal skutočne v
konkrétnej veci ústny pokyn na prijatie žiadosti skutočnosti, mali byť podané po uplynutí lehoty platnosti
predchádzajúceho povolenia.

Čo sa týka možnosti zašantročenia spisového materiálu, ktorého obsahom mali byť žiadosti jednotlivých

cudziniek o udelenie povolenia na prechodný pobyt, čím by sa odôvodnil postup jednotlivých
zamestnancov oddelenia cudzineckej polície ohľadom zmeny dátumu na jednotlivých žiadostiach
cudzincov, považoval odvolateľ za potrebné uviesť, že pripustenie takejto možnosti nemá celkom
oporu vo vykonanom dokazovaní. Z obsahu výpovede svedkyne Y. V., ktorá pracovala na oddelení
cudzineckej polície v Bratislave vyplýva, že v žiadostiach jednotlivých cudzincov o udelenie povolenia

na prechodný pobyt bol poriadok, pričom sa nestalo, že by došlo k strate, resp. zapatrošeniu žiadosti
alebo spisu. Rovnako aj tvrdenie súdu o tom, že nebolo preukázané, aby žiadatelia, občania Thajského
kráľovstva, sa mali dňa 15.06.2009, teda kedy mali byť prijaté žiadosti, zdržiavať na území Slovenskej
republiky neoprávnene, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Nakoľko z obsahu jednotlivých výpisov
z informačného systému, ktoré sa týkajú občanov Thajského kráľovstva, ako žiadateľov o predĺženie

lehoty povolenia na prechodný pobyt vyplýva, že tieto osoby podali žiadosť po uplynutí lehoty platnosti
predchádzajúceho povolenia na prechodný pobyt. Podľa § 28 písm. c/ Zák. č. 48/2002 Z.z. o pobyte
cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, povolenie na pobyt zanikne, ak cudzincovi sa
skončila platnosť povolenia na prechodný pobyt. Berúc do úvahy vyššie uvedené uviedol, že občania
Thajského kráľovstva sa v čase podania žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt zdržiavali na

území SR nezákonne a mali byť administratívne vyhostení. Čo sa týka skutočností vnímania pokynov
zo strany obžalovaného, ktoré adresoval svojím podriadeným, z obsahu výpovedí jednotlivých svedkov,
Y. V. a W. B., jednoznačne vyplýva, že pokyny, ktoré im vydal obžalovaný ohľadom spôsobu vybavenia
jednotlivých žiadostí o udelenie povolenia na prechodný pobyt, vnímali ako záväzný pokyn a podľa toho
pokynu aj vybavili konkrétnu žiadosť. V kontexte vyššie uvádzaných skutočností, ktoré sú obsahom

napadnutého súdneho rozhodnutia, považoval za nevyhnutné poukázať aj na skutočnosti, z ktorých
je zrejmé, že žiadosti piatich cudzincov boli podané po uplynutí lehoty predchádzajúceho povolenia
na prechodný pobyt. Svedkyňa W. B. potvrdila, že lustrácia cudzinca sa vykonávala zakaždým, keď
prišiel na oddelenie niečo vybavovať. Čo sa týka zápisu jednotlivých žiadostí cudzincov do protokolu
registratúrnych záznamov, konkretizovaných v obžalobe prokurátora ohľadom udelenia povolenia na

prechodný pobyt, svedkyňa potvrdila, že na pokyn obžalovaného antidatovala prijatie týchto žiadostí tak,
aby bolo zrejmé, že tieto boli podané ešte v čase, keď sa zdržiavali na území Slovenska oprávnene.
Takisto potvrdila, že v deň podania žiadosti vykonala aj lustráciu v príslušných informačných systémoch,
čo znamená, že lustrácia sa nevykonávala v čase vybavovania predmetných žiadostí, ale v deň ich
podania. Rovnako aj z obsahu výpovede svedkyne O. W. vyplýva, že lustrácia v systéme vykonávala

v deň prijatia žiadosti a rovnako aj v ten istý deň bolo potrebné vykonať zaprotokolovanie tejto žiadosti.
V prípade, že z dôvodu enormného nápadu žiadostí nebolo možné vykonať ich zaprotokolovanie do
protokolu registratúrnych záznamov, nechalo sa voľné miesto v tomto protokole a zápis sa vykonal
najbližší pracovný deň, nebolo potrebné antidatovať dátum prijatia žiadosti, pretože podľa počtu žiadostí,ktoré sa nestihli zaprotokolovať, sa v tom istom počte nechali aj voľné miesta v protokole registratúrnych
záznamov. Potom, čo svedkyňa nahliadla do jednotlivých žiadostí cudzincov Thajského kráľovstva
jednoznačne potvrdila, že tieto žiadosti prijala na ďalšie konanie, hoci boli podané po lehote platnosti

predchádzajúceho povolenia a konala tak na základe pokynu obžalovaného, ktorý bol v tom čase
riaditeľom oddelenia cudzineckej polície. Okamih lustrácie jednotlivých žiadostí je evidentný aj z
obsahu výpovede svedkyne Q. L., ktorá potvrdila, že lustrácia v systéme sa vykonávala v deň, keď bol
cudzinec na oddelení za účelom podania žiadosti o udelenie povolenia na prechodný pobyt. Ohľadom
okamihu prijatia žiadosti, považoval za potrebné poukázať aj na výpoveď svedka V. L., ktorý v roku

2009 vykonal funkciu vedúceho zmeny na oddelení cudzineckej polície. Tento, po tom čo mu boli v
konaní pred súdom predložené žiadosti piatich občanov Thajského kráľovstva potvrdil, že on zadával
úlohy k týmto žiadostiam, ktoré vždy zadával v deň prijatia žiadosti. Podľa dátumu, kedy boli uvedeným
svedkom zadané úlohy k žiadosti, je zrejmé, že tieto boli podané po uplynutí lehoty platnosti povolenia
na prechodný pobyt. Aj tento svedok potvrdil, že lustrácia sa vykonávala vždy, keď sa cudzinec, ako
žiadateľ, dostavil na oddelenie cudzineckej polície za účelom podania žiadosti. Po prezretí týchto

žiadostí svedok potvrdil, že v čase podania týchto žiadostí sa občania Thajského kráľovstva zdržiavali
na území Slovenska nelegálne. Z uvedených skutočností je zrejmé, že títo piati občania Thajského
kráľovstva sa zdržiavali na území Slovenska, v čase podania žiadosti o udelenie povolenia na prechodný
pobyt nelegálne, mali byť administratívne vyhostení, pričom na základe pokynu, ktorý vydal obžalovaný
svojim podriadeným, boli tieto žiadosti po vykonaní antidatovania prijaté, ako včas podané a následne

bolo týmto žiadostiam vyhovené aj napriek tomu, že neboli splnené zákonné podmienky na takýto
postup. Preto navrhol odvolaciemu krajskému súdu, aby postupom podľa § 321 ods. 1 písm. b/ Tr.
por. zrušil napadnutý rozsudok, pretože sa prvostupňový súd dostatočne nevysporiadal so všetkými
okolnosťami významnými pre rozhodnutie a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vrátil vec súdu prvého stupňa
aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

K odvolaniu prokurátora sa obžalovaný W.. G. M. ani sám, ani prostredníctvom svojho obhajcu,
nevyjadril,ale KrajskémusúduvBratislavedňa10.08.2016,prostredníctvomzvolenéhoobhajcu,doručil
žiadosť, aby odvolací súd podal návrh na konanie pred Ústavným súdom SR v zmysle článku 130
ods. 1 písm. d/ Ústavy SR, vo veci neústavnosti a nezákonnosti inšpekčnej služby Ministerstva vnútra

SR a to z dôvodov, že od 22.07.2013 bol nezákonne trestne stíhaný na základe uznesenia o vznesení
obvinenia vydaného nezákonným a neústavným štátnym orgánom SR - špecializovaným tímom Úradu
inšpekčnej služby, sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR pod ČVS: SKIS-83/
OISV-V-2013 a nezákonným priamym zásahom Ministra vnútra SR, ktorý bez zákonného zmocnenia,
v rozpore s trestným poriadkom, ako politik zriadil na vyšetrovanie jeho trestnej veci špecializovaný

tím. Okresný súd Bratislava I ho v predmetnej veci spod obžaloby oslobodil, na druhej strane sa
vôbec nezaoberal so všetkými jeho námietkami skutkového a právneho významu prednesenými počas
prebiehajúceho konania, najmä práve argumentáciou nezákonnosti a neústavnosti inšpekčnej služby
Ministerstva vnútra SR. Ústavný súd uznesením I. ÚS 417/2016-12 zo dňa 15.06.2016 jeho sťažnosť
odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu, pričom mimo iného uviedol, že o neústavnosti a

nezákonnosti inšpekčnej služby by mohol konať iba v prípade, ak by takýto návrh podal v zmysle článku
130 odsek 1 písm. d/ Ústavy Krajský súd v Bratislave.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu prokurátor Krajskej prokuratúry Prešov navrhol jeho odvolaniu
v plnom rozsahu vyhovieť, plne sa pridržal svojich písomných dôvodov odvolania, naviac dodal, že

samotné rozhodnutie prvostupňového súdu považuje za nezákonné aj z ďalších skutkových a právnych
dôvodov. Prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že jednotliví svedkovia
neboli zbavení mlčanlivosti Ministrom vnútra SR a preto v tejto súvislosti zamietol návrh prokurátora
na prečítanie týchto svedeckých výpovedí, ako aj na možnosť odstraňovania rozporov vo výpovediach
týchto svedkov. Prvostupňový súd v tomto kontexte nedal dostatočnú odpoveď, prečo zamietol návrh

na vykonanie týchto dôkazov, ale iba v krátkosti poukázal, že títo neboli zbavení mlčanlivosti zo strany
Ministra vnútra SR. Súd na žiaden z výsluchov svedkov, uskutočnených v prípravnom konaní, pred
zbavením mlčanlivosti neprihliadol, teda z dôvodu, že išlo o nezákonné výsluchy. V tomto smere
považuje argumentáciu súdu za arbitrárnu, opiera sa pri tom o konštantnú judikatúru štrasburských
orgánov, v zmysle ktorej súd nie je povinný dať odpoveď na otázku účastníka konania, avšak jeho

povinnosťou bolo dať odpoveď na podstatnú otázku, ohľadom neprípustnosti vykonania tohto dôkazu.
Poukazujúc na uvedené, vrátane tých skutočností, ktoré uvádzal v podanom odvolaní, navrhol, aby
odvolací súd podľa § 321 písm. b/, písm. c/ Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok, pretože prvostupňovýsúd sa dostatočne nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie a podľa § 322
ods. 1 Tr. por. vec vrátil prvostupňovému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

K písomnej žiadosti obžalovaného, ktorú podal prostredníctvom svojho obhajcu na Krajský súd v
Bratislave, vzťahujúcemu sa na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, prokurátor
postup odvolacieho súdu ponechal na jeho rozhodnutí. Poukázal však na skutočnosť, že Najvyšší súd
Slovenskej republiky vo svojom stanovisku vyslovil názor, že inšpekcia Ministerstva vnútra a jej postup
v trestnom konaní je v súlade so zákonom a jeho toho názoru, že odvolací súd by mal rešpektovať

toto stanovisko.

Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí uviedol, že sa stotožňuje s prvostupňovým rozsudkom
a navrhol, aby ho odvolací súd potvrdil. Poukázal však na významnú skutočnosť, keďže ide o kľúčový
argument, keď ťažiskovým bodom obžaloby je tvrdenie, že menovaní cudzinci sa zdržiavali na
území Slovenska nezákonne, pričom okresný súd sa s touto otázkou vysporiadal, avšak s týmto jeho

odôvodnením na strane 21 sa nestotožňuje. Ide o moment, doba a lehota, po ktorú mali cudzinci
povolený pobyt a vzhľadom k tomu, že posledný deň lehoty pripadol na deň pracovného pokoja
14.06.2009, v zmysle zákona o pobyte cudzincov, ktorý poukazuje na správny poriadok, ak pripadá
posledný deň lehoty na deň pracovného pokoja, policajný orgán bol povinný prijať takúto žiadosť a
podľa správneho poriadku mal prijať takúto žiadosť nasledujúci prvý pracovný deň, čím bola dodržaná

lehota na podanie žiadosti. Poukázal tak na nesprávnosť názoru prokurátora v obžalobe a nezákonnosť
celého trestného konania, ktoré sa viedlo proti obžalovanému, pre protiústavnosť špecializovaného
vyšetrovacieho tímu.

Obžalovaný W.. G. M. sa pridržal prednesu návrhu svojho obhajcu a uviedol, že je nevinný.

Krajský súd v Bratislave podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podať odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo a zistil, že odvolanie prokurátora Krajskej prokuratúry Prešov nie je dôvodné.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por., ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1. Tr. por.

Krajský súd v Bratislave postupom uvedeným v citovanom ustanovení zistil, že odvolanie proti rozsudku
senátu Okresného súdu Bratislava I podala procesná strana na to oprávnená (§ 307 ods. 1 písm. a/ Tr.
por.), proti výrokom, proti ktorým odvolanie podať mohla a urobila tak v lehote ustanovenej v zákone
(§ 309 ods. 1 Tr. por.).

Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Podľa ustanovenia § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol
zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich

rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány
činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili
súdu spravodlivé rozhodnutie.

V zmysle 12. odseku toho istého zákonného ustanovenia orgány činné v trestnom konaní a súd
hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na
starostlivomuváženívšetkýchokolnostíprípadujednotlivoivichsúhrnenezávisleodtoho,čiichobstaral
súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní vykoval dôkladné dokazovanie
jednak výsluchom obžalovaného W.. G. M., vykonal výsluchy svedkov Michaely B., G. O., R.. N. F., X.
Z., R.. O. B., X. O., Y. V., Q. L., W.. W. B., V.. B. G., V.. O. W., W. X., Bc. B. K., W.. V. L., za splneniapodmienok § 263 ods. 1 Tr. por. prečítal svedecké výpovede z prípravného konania svedkyne Khamyod
D., R. D., B. G. a oboznámil aj listinné dôkazy vzťahujúce sa k predmetnej trestnej veci.

Pri plnení revíznej povinnosti tak odvolací súd zistil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo ustálené
na základe dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, ktoré bolo odrazom prípravného konania,
pri dodržaní zásad bezprostrednosti, priamosti a ústnosti, ako aj pri rešpektovaní práva obžalovaného
na obhajobu. Dôkazy boli vykonané spôsobom a v rozsahu a následne i vyhodnotené v zmysle zásad
uvedených v § 2 ods. 10, ods. 12 Tr. por.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, riadiac sa ustanovením § 168 Tr. por., podrobne
vyložil,ktoréskutočnostivzalzadokázané,oktorédôkazysvojeskutkovézisteniaoprelaakýmiúvahami
sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku
je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými úvahami sa spravoval, keď
posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke rozhodovania o vine, resp.

nevine. Krajský súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným
rozsudkom prvostupňového súdu, na tieto odkazuje bez potreby ďalšieho opakovania.

Súd prvého stupňa vykonal všetky dostupné dôkazy nevyhnutné na jeho rozhodnutie, riadiac sa pritom
zásadou, že s rovnakou starostlivosťou treba objasňovať okolnosti svedčiace proti obžalovanému, ako

aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech a vykonal dôkazy tak, aby mohol spravodlivo rozhodnúť.
Odvolací súd konštatuje, že nezistil dôvody na opakovanie vykonaných dôkazov, resp. vykonávanie
ďalších dôkazov (doplnenie dokazovania).

K odvolacím dôvodom prokurátora uvádza, že výpoveď svedkyne Lenky V., na ktorú prokurátor

poukazuje v tom smere, že sa vyjadrila, že v žiadostiach jednotlivých cudzincov o udelenie povolenia na
prechodný pobyt bol poriadok, pričom sa nestalo, aby došlo k strate, resp. „zapatrošeniu“ žiadosti alebo
spisu, v tomto smere treba poukázať na obsah jej výpovede z hlavného pojednávania, keď popisovala,
že v inkriminovanom období prijímala žiadosti na pobyt od cudzincov, ktoré aj spracovávala aj
vyhodnocovala,žetietožiadostisadávalinakopuavedúcismenyrozdeľovalspisymedzispracovateľov.

Pripustila, že sa stávalo, že sa spisy „zapatrošili“, ale potom sa našli, ako aj, že v rámci žartu sa
vyskytovali prípady, keď bola žiadosť opatrená nesprávnou dátumovou pečiatkou, ktorú jej mohol
niektorý z kolegov pretočiť. Po prijatí žiadosti vystavovali cudzincovi potvrdenie o prijatí žiadosti, ale
mohlo sa nedopatrením stať, že nedostal potvrdenie a to vtedy, keď mali veľa stránok cudzincov.
Tento problém potom riešila s nadriadeným riaditeľom. V období, keď bol veľký nápor cudzincov a

bolo málo policajtov, riaditeľ im pomáhal a žiadosti vybavoval s nimi. Videla na nejakých žiadostiach,
že tam bola pečiatka od riaditeľa, ale kde ich prijímal, to nevedela. Nebolo povinnosťou, aby sa tzv.
časenky automaticky priložili k žiadosti cudzinca. Stávalo sa, že tieto neboli k žiadostiam pripnuté. Z
obsahu jednotlivých výpisov z informačného systému, ktoré sa týkali občanov Thajského kráľovstva,
ako žiadateľov o predĺženie lehoty povolenia na prechodný pobyt, vzhľadom na výpovede svedkov,

ktorí uvádzali, ako boli vykonané lustrácie, nie je možné jednoznačne ustáliť, že títo podali žiadosti po
uplynutí lehoty platnosti predchádzajúceho povolenia. Takisto nie je možné z vykonaného dokazovania
konštatovať, na základe výpovede Y. V. a W. B., že by im dal obžalovaný výslovný pokyn ohľadom
spôsobu vybavenia jednotlivých žiadostí o udelenie povolenia na prechodný pobyt. Hlavne z výpovede
svedkyne B. na hlavnom pojednávaní vyplýva, že v prípade, ak sa vyskytli v práci nejaké problémy,

vedúci smeny alebo riaditeľ im dával iba odporúčanie, ako vo veci postupovať. Dokonca potvrdila, že na
oddelení sa často stávalo, že sa nemohli nejaké spisy nájsť. Ostali zamknuté v nejakej kancelárii alebo
zapadnuté za stolíkom. Z výpovede tejto svedkyne vôbec nevyplýva, že by na pokyn obžalovaného
antidatovala dátum prijatia sporných žiadostí o udelenie súhlasu na predĺženie pobytu ani to, že by
tieto žiadosti boli podané po uplynutí lehoty povolenia na prechodný pobyt. Takisto svedkyňa W. B. na

hlavnom pojednávaní pripustila, že aj predmetné žiadosti občanov Thajska mohli byť na cudzineckej
polícii prijaté aj 10.06.2009. Taktiež pripustila, že sa stávalo, že sa „zapatrošili“ žiadosti, ktoré ešte
neboli zaprotokolované a že takéto prípady neboli výnimkou. Pokiaľ ide o tzv. časenky, tieto sa k
žiadosti nepripínali, mohol to byť aj lístoček tri dni starý, pričom pripnúť ho mohol hocikto, mohol to byť
človek, ktorý žiadosť prijal alebo aj spracovateľ, tým pádom by bol na časenke iný dátum, ako dátum na

žiadosti podania. Takisto svedkyňa Q. L., na ktorej výpoveď prokurátor poukázal v odvolaní, na hlavnom
pojednávaní uviedla, že protokolovalo sa podľa toho, ako sa dohodli v rámci smeny alebo podľa pokynu
vedúceho smeny, v prípade ako im to časovo vyhovovalo. Raz sa protokolovali žiadosti hneď ako boli
prijaté, inokedy, keď bolo veľmi málo času a bolo veľa stránok, tak sa žiadosti dávali na kopu a potomzaevidovalspis,ten,ktomalčasaleboktobolurčenývedúcim.Stávalosa,žesaniektoréžiadostiopobyt
zaprotokolovali aj o niekoľko dní, napríklad aj z toho dôvodu, že pracovali len dva dni, potom mali dva
dni voľno a zistilo sa, že žiadosť o pobyt nie je zaprotokolovaná a bola zaprotokolovaná s oneskorením

niekoľkých dní. Takisto sa stávalo, že aj na pečiatkach bol iný dátum, ktorý sa následne prepisoval
perom. Ku chybám dochádzalo aj z nadmernej zaťaženosti pracoviska. Čo sa týka občaniek Thajska,
spisy boli jednoduché, bezproblémové, lustrácia sa vykonávala hneď v deň podania žiadosti alebo
dodatočne, keď sa spracovával spis, keď sa zistilo, že chýba nejaká listina. Žiadosť, aby konkrétneho
cudzinca vybavila, od riaditeľa priamo nikdy nedostala. Ak by podal cudzinec žiadosť po uplynutí doby

povolenia na pobyt, táto by nebola prijatá a nikdy jej nedal žiadny nadriadený pokyn, aby v takomto
prípade žiadosť prijala. Takisto argumentácia odvolateľa ohľadom výpovede svedka W.. V. L., ktorý mal
svojou výpoveďou usvedčovať obžalovaného, nie je odrazom výpovede tohoto svedka, ktorú učinil na
hlavnom pojednávaní. Z jeho výpovede nevyplýva, že by žiadosť občanov Thajska o predĺženie pobytu,
by bola podaná po uplynutí zákonnej lehoty.

K argumentácii prokurátora, že prvostupňový súd mu neumožnil na hlavnom pojednávaní prečítať
svedecké výpovede z prípravného konania a odstraňovať rozpory vo výpovediach týchto svedkov a
takýto návrh mu bol súdom zamietnutý s odôvodnením, že svedkovia pred výsluchom v prípravnom
konaní neboli zbavení mlčanlivosti a že takýto postup považoval za arbitrárny je potrebné uviesť, že
v zmysle § 264 ods. 1 Tr. por. je možné prečítať skoršiu svedeckú výpoveď z prípravného konania,

v prípade, ak sa svedok odchýli v podstatných bodoch od svojej skoršej výpovede, môže mu byť
na návrh prokurátora, obžalovaného alebo obhajcu zápisnica o jeho skoršej výpovedi predložená na
vysvetlenie rozporov v jeho výpovediach, ale táto skoršia výpoveď svedka môže byť prečítaná, len ak
bola vykonaná v súlade so zákonom. V danom prípade však výsluchy svedkov v prípravnom konaní,
na ktoré poukázal prokurátor, neboli vykonané v súlade o zákonom a procesným spôsobom, nakoľko

uvedení svedkovia neboli pred svojim výsluchom zbavení mlčanlivosti tak, ako to vyžaduje zákon,
konkrétneZákonopolicajnomzbore,vzmyslektorého, §80ods.3zákonač.171/1993Z.z.oPolicajnom
zbore v znení neskorších predpisov, menovaní svedkovia boli zbavení mlčanlivosti Ministrom vnútra
Slovenskej republiky až 14.05.2014 pod sp. zn. SITB-0B4-2014/001262-004 na č.l. 242-244 (svedkovia
Y. V., Q. L., W. X., O. W., W.. W. B., Bc. X. O., W. B., W.. V. L., Bc. B. K.). Následne bol zbavený

mlčanlivosti dňa 18.06.2014 pod sp. zn. SITB-0B4-2014/001363-004 JUDr. O. W.. Z dôvodu, že všetci
uvedení svedkovia boli vypočutí v procesnom postavení svedka v predmetnej trestnej veci ešte pred
dátumom, kedy boli zbavení mlčanlivosti, nebol dodržaný procesný postup pri ich výsluchu a preto tieto
ich výsluchy neboli vykonané v súlade so zákonom, nebolo možné preto ani postupovať podľa § 264
ods. 1 Tr. por., čoho sa dožadoval prokurátor a správne na tieto výsluchy svedkov z prípravného konania

prvostupňový súd ani neprihliadal.

Aj z týchto dôvodov krajský súd dospel k názoru, že odvolacie námietky prokurátora týkajúce sa
nesprávneho postupu okresného súdu pri vykonaní ( resp. nevykonaní uvedených dôkazov, nie sú
dôvodné. Trestný poriadok zreteľne ustanovuje podmienky, za splnenia ktorých možno vykonávať v

nich uvedené úkony, rovnako ako aj to, že Trestný poriadok v ustanovení § 119 jednoznačne vylučuje
použitie dôkazov, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom. Je tomu tak preto, aby boli dodržané
základné práva občanov garantované ústavou a dohovorom. Jednou zo základných zásad trestného
konania je zásada stíhania len zo zákonných dôvodov. Táto zásada nadväzuje na hmotnoprávnu zásadu
nullum crimen sine lege (žiadny trestný čin bez zákona), ktorá je upravená v čl. 49 ústavy a v čl. 39 Listiny

základných práv a slobôd. Napriek tomu, že jednotlivé zásady trestného konania sú rovnocenné, zásada
stíhanialenzozákladnýchdôvodovjeprimárnouajednouznajdôležitejšíchzásadtrestnéhokonania,od
ktorej sa odvíjajú ostatné zásady trestného konania. Preto aj vo vzťahu k účelu trestného konania, ktorý
je uvedený v § 1 (náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie ich páchateľov) tento účel
nemožno nadradiť zásade stíhania len zo zákonných dôvodov. Napokon aj uskutočnenie spravodlivého

procesujeneoddeliteľnousúčasťouúčelutrestnéhokonania.Inakbytomohloviesťksnahezistiťpravdu
za každú cenu, bez ohľadu na porušenie zákona, čo je neprípustné. Porušenie zásady stíhania zo
zákonných dôvodov je podstatnou chybou v dokazovaní a má za následok, že taký dôkaz je absolútne
neúčinný a nemožno naň v konaní a pri rozhodovaní prihliadať.

Návrh obžalovaného W.. G. M., ktorý doručil odvolaciemu súdu dňa 10.08.2016 prostredníctvom
splnomocneného obhajcu o podanie návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky, odvolací Krajský súd Bratislava zamietol a to z nasledovných dôvodov. Obsahom tohto
návrhu (žiadosti) bolo, aby odvolací súd prerušil konanie a sám inicioval podanie na Ústavný súdSlovenskej republiky podľa článku 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 131
písm. d/ vo veci neústavnosti a nezákonnosti štátneho orgánu inšpekčnej služby Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky, nakoľko obžalovaný Mgr. G. M. od 22.07.2013 bol nezákonne trestne stíhaný

na základe uznesenia o vznesení obvinenia vydaného nezákonným a neústavným štátnym orgánom
Slovenskej republiky špecializovaným tímom úradu inšpekčnej služby, sekcie kontroly a inšpekčnej
služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a nezákonným priamym zásahom Ministra vnútra
Slovenskej republiky, ktorý bez zákonného zmocnenia a v rozpore s Trestným poriadkom, ako politik
zriadil na vyšetrovanie predmetnej trestnej veci špecializovaný tím.

Skutočnosť, že by zriadil Minister vnútra Slovenskej republiky špecializovaný vyšetrovací tím v
predmetnej trestnej veci, nevyplýva z listinných dôkazov a takéto rozhodnutie nie je ani súčasťou
vyšetrovacieho spisu. V ďalšej časti návrhu namietal samotnú inšpekciu ministra vnútra, ako
nezákonného štátneho orgánu, ktorý je vyňatý z policajného zboru. K tejto argumentácii odvolací súd
poukazuje na stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré zaujal k zákonnosti inšpekčnej

služby ministerstva vnútra, vzhľadom na rozdielnu rozhodovaciu činnosť súdov. Zjednocovacie
stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. septembra 2015, sp.
zn. Tpj 62/2015 k otázke zákonnosti, či Sekcia kontroly a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby,
odborinšpekčnejslužbyMinisterstvavnútraSlovenskejrepubliky,jezákonnýmsubjektomvovyšetrovaní
alebo skrátenom vyšetrovaní podľa Trestného poriadku, konštatuje, že tento orgán je v súlade so

zákonom a vyšetrovateľ policajného zboru služobne zaradený do inšpekčnej služby je policajtom v
zmysle § 10 ods. 8 písm. a/ Tr. por. a poverený príslušník policajného zboru služobne zaradený do
inšpekčnej služby je policajtom v zmysle § 8 ods. 10 písm. c/ Tr. por. Odvolací krajský súd je preto
viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom zjednocovacom stanovisku Najvyšší súd Slovenskej
republiky a preto aj návrh na podanie návrhu na Ústavný súd Slovenskej republiky zamietol.

K námietke, ktorú predniesol obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí, že prvostupňový súd sa
nevysporiadal s kľúčovým argumentom tvrdenia obžaloby, že menovaní cudzinci sa zdržiavali na území
Slovenskej republiky nezákonne, nakoľko títo mali povolený pobyt do 14.06.2009, čo bolo v deň
pracovného pokoja v zmysle zákona o pobyte cudzincov, ktorý poukazuje na správny poriadok, ak

pripadá posledný deň lehoty na deň pracovného pokoja a policajný orgán bol povinný prijať takúto
žiadosťpodľasprávnehoporiadkuvnasledujúciprvýpracovnýdeň,čímboladodržanálehotanapodanie
žiadosti a tak poukazoval na nesprávnosť názoru prokurátora a celé nezákonné konanie, vedené
proti obžalovanému, odvolací súd sa taktiež nestotožnil, nakoľko s uvedenou obhajobnou námietkou
sa už prvostupňový súd vecne rozsiahlo a správne vysporiadal v odôvodnení svojho rozsudku, s

ktorou argumentáciou sa plne stotožnil a preto poukazuje na dôvody podrobne uvedené v odôvodnení
napadnutého rozsudku.

So všetkými aj vyššie naznačenými otázkami sa veľmi podrobne a správne vyporiadal už súd
prvého stupňa, nakoľko tieto boli súčasťou jednak obhajobných prednesov obžalovaného a aj návrhov

prokurátora v súdnom konaní, s ktorými sa dostatočným a výstižným spôsobom vysporiadal už
prvostupňový súd, ktorý všetky zákonne vykonané dôkazy správne vyhodnotil a to aj použijúc zásadu
in dubio pro reo, s ktorými úvahami sa odvolací súd plne stotožňuje a v podrobnostiach tak poukazuje
na odôvodnenie prvostupňového rozsudku. Prvostupňový súd totiž správne po zákonne a úplne
vykonanom dokazovaní, rešpektujúc tak aj kontradiktórnosť konania, jeho vyhodnotením dospel k

záveru, že nebolo jednoznačne preukázané tvrdenie obžaloby, že sa stal skutok popísaný v obžalobe.
V posudzovanom prípade aj podľa odvolacieho súdu neexistuje žiadny priamy dôkaz a už vôbec nie
ucelená reťaz nepriamych dôkazov, ktorý by spojil tvrdenia obžaloby a neexistujú ani žiadne nepriame
dôkazy, ktoré by tvorili ničím neprerušovanú reťaz a ktoré by logicky nepripúšťali inú alternatívu ako
tú, že by sa obžalovaný na mieste a spôsobom podľa obžalobného tvrdenia dopustil nezákonného

konania, teda, že ako verejný činiteľ, v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému
neoprávnený prospech, vykonával svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu.

S poukazom aj na obhajobné tvrdenia obžalovaného počas celého konania, vykonanými dôkazmi sa
ani podľa odvolacieho súdu nepodarilo, bez akýchkoľvek pochybností, preukázať tvrdenie obžaloby.

Objektívne a aj reálne je možná aj verzia obžalobného tvrdenia, avšak verzia obžalovaného, akým
spôsobom popisoval fungovanie a prácu na Oddelení cudzineckej polície PZ Bratislava, Riaditeľstva
hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky, Bratislava, podporená aj vykonaným dokazovaním na okresnom súde, nebolavyvrátená. Prokuratúre sa teda nepodarilo preukázať, bez rozumných pochybností, že sa stal skutok
uvedený v obžalobnom návrhu, ktorý by napĺňal pojmové znaky žalovaného prečinu.

Nakoľko podľa § 285 písm. a/ Tr. por. súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak nebolo dokázané,
že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný, správne preto okresný súd postupoval v zmysle vyššie
uvedeného ustanovenia, pričom postupoval správne aj z pohľadu ustanovenia § 165 ods. 2 Tr. por.

Základné zásady trestného konania totiž vyžadujú, aby súd oprel svoje rozhodnutie o vine (aj treste)

o jednoznačne zistené fakty. Tam, kde nemožno bezpečne určiť, ktorá z verzií skutkového riešenia
zodpovedá skutočnosti, musí súd voliť takú, ktorá je pre obžalovaného priaznivejšia a ak zostanú
po vyčerpaní všetkých dosiahnuteľných dôkazov pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti, je nutné
rozhodnúť v prospech obžalovaného a oslobodiť ho spod podanej obžaloby. Len vysoký stupeň
podozrenia totiž sám o sebe nemôže vytvoriť spoľahlivý a zákonný podklad pre odsudzujúci výrok súdu,
ktorý musí byť vždy výrazom ľudsky dosiahnuteľnej istoty.

Prokurátor v odvolaní v podstate namietal len hodnotenie vykonaných dôkazov, pričom však odvolací
súd práve tento rezultát okresného súdu si osvojuje pre jeho logiku a legálnosť. Z týchto dôvodov reálny
dôvod pre vyhovenie odvolaniu Krajského prokurátora Prešov nebol zistený, a preto v zmysle § 319 Tr.
por. odvolací súd toto ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny
opravný prostriedok.