Uznesenie ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. október 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/259/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2303899937
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2303899937.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu
JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Martina Holiča v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, zast. splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, 811 09
Bratislava, proti povinnému: F. Q., nar. X. T. XXXX, bytom A. XXX, o 237,34 eur s príslušenstvom, za
účastisúdnehoexekútora:JUDr.RudolfKrutý,Záhradnícka60,82108Bratislava,oodvolaníoprávnenej

proti uzneseniu Okresného súdu Galanta z 18. júla 2012 č. k. 11Er/591/2003-40 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu
dvoru Európskej únie z a m i e t a .

II. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú r u š í a v
časti zastavenia exekúcie ho p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie I. exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým pod spisovou značkou EX 11235/11 (predtým 2915/2003) vyhlásil za neprípustnú a na základe
toho ju zastavil; II. súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov exekúcie. Takéto rozhodnutie odôvodnil,
pokiaľ šlo o vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a zastavenie exekúcie, právne ust. § 57 ods. 1 písm.
g/, § 58 ods. 1 a § 240 ods. 1 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti /Exekučný poriadok/) a § 39 a § 574 ods. 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v
znení neskorších zmien a doplnení); vecne potom tým, že v tomto exekučnom konaní (v ktorom bolo
vydané 30.10.2003 poverenie na vykonanie exekúcie pre pôvodného súdneho exekútora Dr. Ľubomíra
Pekára a neskôr prišlo k vydaniu právoplatného rozhodnutia o zmene exekútora a vykonaním exekúcie
bol poverený súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý) bol daný dôvod vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a
zastavenia exekúcie, na ktorý bol súd povinný prihliadať ex offo (čiže z tzv. úradnej povinnosti), keďže

Dohoda o splnomocnení advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, tvoriaca súčasť zmluvy o úvere č. XXXXXXX
uzavretej účastníkmi XX.XX.XXXX (ďalej tiež len „úverová zmluva“) a oprávňujúca advokáta na uznanie
právneho záväzku (dlhu) za povinného a tiež na vydanie a podpísanie notárskej zápisnice (slúžiacej za
exekučný titul), je neplatným právnym úkonom pre vzdanie sa (takouto dohodou) práv majúcich vzniknúť
až v budúcnosti, keďže tu v čase uzavretia zmluvy neexistoval dlh a nemohla byť známa ani jeho výška.
Rozhodnutie o trovách exekúcie bolo odôvodnené právne ust. § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 1 a 2 a §

203 ods. 1 až 3 E. p. a vecne nedostatkom požiadavky exekútora na náhradu trov exekúcie.

2. Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo alternatívne,
aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v
znení účinnom do 30. júna 2016) prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky (viď nižšie). Súdu prvej inštancie vytkla
rozhodnutie nad rámec právomoci mu zverenej, to, že svojim postupom odňal účastníkom možnosťkonať pred súdom, ako aj to, že pre nevykonanie náležitého dokazovania nedostatočne zistil skutkový
stav a jeho rozhodnutie vychádza i z nesprávneho právneho posúdenia veci. Exekučný súd podľa
nej nie je oprávnený vykonávať úkony, ktorých zmyslom je opätovné komplexné rozhodovanie o veci

s následkom úplnej nemožnosti vykonania práva veriteľom. Už notár ex offo povinne posúdil súlad
úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi a tým,
že neodmietol vykonať úkon, zanikla (podľa odvolateľky) právomoc všeobecného súdu rozhodovať o
súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Všeobecný súd preto už nebol povinný (podľa odvolateľky
zrejme ani oprávnený - pozn. odvolacieho súdu) skúmať to, či notárska zápisnica bola vydaná v

súlade s právnymi predpismi a musí s takýmto exekučným titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom
všeobecného súdu, pričom v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil
rozdielnyprocesnýpostup,hocinedisponujeprávomocourušiť,čimeniťobsahnotárskejzápisnice,ktorá
je exekučným titulom.
Pre prípad nestotožnenia sa s takouto argumentáciou tiež navrhla (odvolateľka), aby súd postupom
podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej

tiež len „ústavný súd“) návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 vety prvej a druhej E. p. s čl. 1 ods. 1 vety
prvej Ústavy Slovenskej republiky (tu rozumej ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších
ústavných zákonov, ďalej len „ústava“) a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany
dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, zdôrazňujúc pritom (i s odvolaním sa na uznesenie
ústavného súdu zo 7.7.2009 vo veci jeho sp. zn. II. ÚS 269/09), že ak účastník konania podnieti podanie

návrhu ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s ústavou, má súd možnosť buď
vykonať ústavne konformný výklad právnej normy, alebo vysvetliť, prečo považuje bez ďalšieho právnu
normuzaústavnesúladnúalebosastotožnísnávrhomúčastníkaapodávecústavnémusúdu.Vďalšom
oprávnenámalazato,žeexekučnýsúdkonalprirevíziivýsledkunotárskejčinnostimimorámeczverenej
právomoci a rozhodujúc o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu úplne ignoroval všetky

procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou, predovšetkým
porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na
spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania a takýmto postupom odňal účastníkom
možnosť konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu, spôsobujúcu nesprávne rozhodnutie vo
veci. Plnomocenstvo podľa nej nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle

ustanovení O. z., keďže toto nie je zmluvným ustanovením, je dostatočne určité a zrozumiteľné, právnym
poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať dlh (záväzok) v čase jeho vzniku a žiadne z ustanovení
zmluvy neustanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej
zápisnice ako exekučného titulu. Ak povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie
vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice ako exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu

udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným a zákonným spôsobom tak, aby
mali všetky náležitosti platného právneho úkonu. Oprávnená tiež uviedla, že sa nestotožňuje so závermi
súdu prvej inštancie, že zástupca zjavne nehájil záujmy povinného, pretože spísal notársku zápisnicu,
ktorá nie je v jeho prospech, oprávnená mala za to, že skôr by sa mohlo hovoriť o porušení povinnosti
zástupcu v prípade, ak by úlohu, ktorou bol povinným poverený nesplnil a zápisnicu by podľa udeleného

plnomocenstvanespísal.Rovnakosanestotožnilastým,žezáujmyzástupcusúdpovažovalzarozporné
so záujmami povinného, čo spôsobuje neplatnosť zastúpenia pre rozpor so zákonom. Oprávnená mala
za to, že podľa ust. § 22 ods. 2 O. z. je na neprípustnosť zastúpenia potrebné, aby išlo o skutočný
rozpor v záujmoch zástupcu a zastúpeného a nie len o dohad, možnú kolíziu záujmov, či vnútorné
presvedčenie súdu. Exekúcia tak bola začatá zákonným spôsobom, na základe exekučného titulu, ktorý

naďalej existuje a zostáva platným, právoplatným a vykonateľným, súd po vykonaní prieskumu takéhoto
titulu vydal exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie a od vydania exekučného titulu ani od vydania
poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali
viesť k zmene postoja súdu.
V rámci odvolania bol podaný tiež ďalší návrh na prerušenie konania, tentoraz podľa § 109 ods.

1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné
konsolidované znenie bolo publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie - pozn.
odvolaciehosúdu)anapredloženieSúdnemudvoruEurópskejúnie(ďalejtiežlen„SDEÚ“)predbežných
(prejudiciálnych) otázok v nasledovnom znení :
(I) Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,

ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?(II) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/
EHS (ďalej len „Smernica“ - pozn. odvolacieho súdu) zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa

voči spotrebiteľovi?
I tento návrh odôvodnila oprávnená poukazom na časť rozhodovacej činnosti ústavného súdu (v
jeho veciach sp. zn. I. ÚS 120/2012 IV. ÚS 20/06, IV. ÚS 206/08 a IV. ÚS 95/2010), podľa ktorej
podstatou preskúmavania notárskej zápisnice súdom je len preverenie materiálnej a formálnej stránky
vykonateľnosti tohto exekučného titulu (kde formálna stránka spočíva v dodržaní zákonom predpísanej

formy zápisnice podľa § 47 notárskeho poriadku, čiže zákona SNR č. 323/1992 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnení a stránka materiálna v existencii náležitostí podľa § 41 ods. 2 E. p.), žiadne iné
podmienky z E. p. nemožno vyvodiť a ani ústavný súd preto nepreskúmava právny vzťah účastníkov
z hľadiska hmotného práva. V čase spísania notárskej zápisnice potom zákon umožňoval a aproboval
notársku zápisnicu vzniknutú z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných
prostriedkov a umožňoval jej exekúciu, pričom takýmto dojednaním povinný neprevzal na seba žiadne

nové povinnosti, či záväzky (resp. jej - oprávnenej nevznikli žiadne nové práva či výhody). Udelením
plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh (vo forme
notárskej zápisnice ako exekučného titulu) a takouto treťou osobou nie je oprávnená, preto toto
plnomocenstvo nemohlo privodiť oprávnenej nepomernú výhodu oproti stavu, ak by plnomocenstvo
nebolo udelené vôbec. Navyše v prípade, ak by povinný zmenil názor a chcel by zamedziť tomu, aby

zástupca v jej mene spísal notársku zápisnicu podľa udeleného plnomocenstva, mohol plnomocenstvo
podľa § 33b ods. 1 písm. b/ O. z. kedykoľvek odvolať. Keďže podoba a legislatívne zakotvenie
neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách a spôsob posudzovania ich uplatnenia podľa
§ 53 ods. 1 O. z. pramení z právnej úpravy, ktorá nemá svoj pôvod v slovenskom právnom poriadku,
ale v práve Európskej únie; podľa odvolateľky sa okresný súd nevysporiadal s výkladovými pravidlami

uvedenými v Smernici a nijako nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v úverovej
zmluve práve splnomocnenie (ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil
fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu). Je toho názoru, že v danom
prípade a kontexte tohto sporu je nutné požiadať SD EÚ o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“
i o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ, pričom s prejudiciálnou otázkou tu vzhľadom

na rozhodnutia rôznych súdov i odbornú literatúru môže prísť ktorýkoľvek súdny orgán členského
štátu EÚ v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu súdneho
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a SD EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie
týkajúcesazáväzkovýchvzťahovvrámcispotrebiteľskýchzmlúvkomplexnetak,abyúčastníkovkonania
zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho následnej aplikácie

všeobecnými súdmi Slovenskej republiky.

3. Povinný odvolací návrh nepodal.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok

(ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších zmien a doplnení, keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety
prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Podľa § 9a ods. 1 E. p. v znení účinnom od 1. júla 2016, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa
tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia CSP.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), postupujúc podľa § 470 CSP, pred vecným
preskúmaním napadnutého rozhodnutia zisťoval, či odvolania boli podané včas (§ 204 ods. 1 v čase
podania odvolania účinného O. s. p., akt. § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - účastníkom

konania, stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP, § 37 ods. 1 E. p.), proti
rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťal (§ 202 ods. 2 O. s. p.; § 470
ods. 2 veta prvá CSP, § 58 ods. 4 E. p. v rozhodnom znení), či podané odvolanie má zákonné náležitosti
(§ 205 ods. 1 O. s. p., akt. § 127 a § 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p., § 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím

ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil, (§ 380 ods. 2 CSP),
súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že žiadnemu z
návrhov oprávnenej na prerušenie konania, ako ani návrhu na predloženie predbežných otázok SD EÚnie je dôvod vyhovieť a napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je (až na jednu výhradu týkajúcu sa
čiastočne výroku rozhodnutia a čiastočne i jeho odôvodnenia) vecne správne.

5. Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a
odvolaním proti nemu však aj v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno
považovať návrh oprávnenej usilujúci o prenesenie rozhodovania o niektorých otázkach na pomyselné
ihrisko SD EÚ (za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm. c/ O. s.
p.), resp. na ihrisko ústavného súdu (v tomto prípade podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p.), v oboch

prípadoch s prerušením konania v prejednávanej veci. Názor oprávnenej o takejto potrebe však tunajší
odvolací súd nezdieľa.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ vety druhej O. s. p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci
dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh
ústavnému súdu na zaujatie stanoviska; podľa písm. c/ rovnakého paragrafu i odseku toho istého

zákona potom rovnako postupuje (rozumej prerušením konania), ak rozhodol, že požiada Súdny dvor
Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (tu por. aj
odkaz poznámkou č. 12 v O. s. p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva); pričom
ustanoveniam § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ v CSP len s miernymi formulačnými korektúrami zodpovedá
ust. § 162 ods. 1 CSP.

Podľa § 162 ods. 1 CSP súd konanie preruší, ak a) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto
konaní oprávnený riešiť, b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky
na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá ústavnému súdu návrh na začatie
konania, c) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie
podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie

prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.
Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o
otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov
alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento

súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.
Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú

úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov
spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku
114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj
opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku

3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym
postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2
písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému
štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné
so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.

Podľa čl. 1 ods. 1 vety prvej ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
Podľa § 44 ods. 2 vety prvej a druhej E. p. súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu.

Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení je súd (ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci) povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku
267 ZFEÚ SD EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej
otázke tu má povahu osobitného konania, v ktorom má SD EÚ právomoc vydať rozhodnutie o výklade
zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej

únie, ako aj o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke
pred SD EÚ je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva,
keď v takomto konaní SD EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré sú potrebnými pre jednotné rozhodovanie vnútroštátnych súdov členskýchštátov Európskej únie vo veciach spadajúcich pod úpravu normami prijímanými na úrovni takéhoto
spoločenstva štátov.
Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu členského štátu Európskej únie požiadať SD EÚ o vydanie

rozhodnutia o predbežnej otázke však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy
a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia. Zo žiadneho ustanovenia O. s. p.
totiž nevyplýva, že všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť SD EÚ návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a predpokladom takéhoto
procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie

vnútroštátneho (tu slovenského) zákona, do ktorého boli implementované (zanesené) úniové právne
normy, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd, pokiaľ nie je
vnútroštátnym súdom tzv. poslednej inštancie, má iba možnosť položiť SD EÚ otázku týkajúcu sa
výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to považuje za potrebné pre
rozhodnutie v spore, ktorý prejednáva (a má rozhodnúť) a to bez ohľadu na to, či to účastníci konania
navrhli alebo nie. Naopak súd, proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný prostriedok

podľa vnútroštátneho práva, je v zásade vždy povinný položiť takúto otázku SD EÚ a výnimkou sú
tu prípady, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú skutočné
pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob výkladu
dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd, proti rozhodnutiam ktorého
je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade práva Únie a

použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra SD EÚ mu poskytuje dostatok
informácií; pričom ak ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu
otázku SD EÚ, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).
Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho
práva je v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho

práva, týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členského štátu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) teda musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje

po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka predložená SD EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená
a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny význam v spore prejednávanom vnútroštátnym súdom.
Prvá vyššie reprodukovaná otázka, majúca byť podľa oprávnenej predložená SD EÚ, teda otázka o

možnosti kvalifikácie plnomocenstva (udeleného dlžníkom a oprávňujúceho splnomocnenca v mene
dlžníka spísať notársku zápisnicu ako exekučný titul) za neprijateľnú zmluvnú podmienku a o možnosti
tým zabrániť v exekúcii, má podľa odvolacieho súdu charakter otázky čisto akademickej, nemajúcej
základ v prejednávanej veci a takto i nespôsobilej ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž celkom zrejmé,
že v danom prípade súd prvej inštancie neoprel svoj záver o neplatnosti plnomocenstva o názor,

podľa ktorého by takýto úkon (zakomponovaný do úverovej zmluvy) mal byť neprijateľnou podmienkou
a ani odvolací súd nemal prečo takto na vec nazerať, nakoľko tu súdom prvej inštancie zistený (a
odvolacím súdom si osvojený, ako bude uvedené i neskôr) dôvod neplatnosti mal pôvod v ustanovení
vnútroštátneho práva, nachádzajúcom sa v O. z. dávno pred pristúpením Slovenskej republiky do
Európskej únie (najmä v ust. § 22 ods. 2 zákona) a ústavne konformným i eurokonformným výkladom

už takejto právnej úpravy bez možnosti jej spochybnenia na úrovni orgánov EÚ (vrátane SD EÚ) mohol
byť len ten prijatý súdom prvej inštancie (vychádzajúci tiež z predpokladu menšej či často i žiadnej
informovanosti spotrebiteľa o možných postupoch v záujme ochrany jeho práv).
Ani druhá oprávnenou položená otázka (v tomto prípade tá o súlade rozhodnutia vnútroštátneho súdu
členského štátu EÚ zabraňujúceho vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi s dvoma z

článkov Charty základných práv EÚ) nebola dôvodom, aby ju či už súd prvej inštancie alebo tunajší
odvolací súd predložili SD EÚ.
Odhliadnuc od zjavne sugestívneho tónu otázky (zamlčujúcej existenciu možnosti ochrany práv dnešnej
oprávnenej na všeobecnom súde, v konaní na ktorom by za splnenia zákonných predpokladov šlo
docieliť vydanie bezchybného exekučného titulu), totiž SD EÚ už vo veciach Elisa María Mostaza Claro

proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až
C-244/98) konštatoval, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ
sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienkypripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento
nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, ktorý má vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy charakter zásahu vonkajšieho. Možnosť súdu skúmať aj ex offo nekalú povahu

zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v
článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou
a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať
odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých
so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol (SD EÚ), že povaha a význam

verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho
odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky a tým
vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte
ďalej šiel potom SD EÚ vo veci Pohotovosť proti Korčkovská (C-76/10), tu inak vo veci oprávnenej
totožnejstouzprejednávanejveci,kdevsúvislostisoskúmanímnekalýchpodmienokvspotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia (exekúcie) povinnosť (i bez

návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom
úveru so spotrebiteľom a je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy
o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je
úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva,
s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Ustálená judikatúra SD EÚ

tak nepochybne posudzovanie nekalosti podmienok v spotrebiteľských zmluvách pripúšťa aj vo fáze
výkonu rozhodnutia (exekúcie) s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti
takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, vyplývajúce
z vnútroštátneho práva, pričom takýmto následkom v zmysle procesného práva Slovenskej republiky je
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 E. p. alebo zastavenie exekúcie podľa §§

57 a 58 E. p., obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom
exekučnom konaní vymôcť.
Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi a uvedené zabránenie potom nie je v

rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ (o ochrane vlastníckeho práva), ako ani v rozpore
s článkom 47 tejto Charty (o práve na spravodlivý proces). Takéto posúdenie bol pritom odvolací súd
oprávnený uskutočniť sám a to na základe už existujúcej konštantnej judikatúry SD EÚ, teda bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť
prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínami acte éclaire a acte clairé, vymedzujúcimi výnimky z

povinnosti predkladania predbežných otázok.
Rovnako za nedôvodný považoval odvolací súd návrh oprávnenej na prerušenie konania s vyvolaním
konania o súlade prvých dvoch viet § 44 ods. 2 E. p. s článkom 1 ods. 1 ústavy.
Oprávnenou spochybňované ustanovenia E. p. upravujú ingerenciu exekučného súdu v prvotnej fáze
exekučného konania (pred započatím núteného vymáhania splnenia povinnosti uloženej exekučným

titulom) a tiež zodpovednosť tohto súdu za udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré musí
byť výsledkom náležitého preskúmania žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie i
exekučného titulu z hľadiska ich súladu so zákonom (zákonmi všeobecne) a to za účelom ochrany práv
na exekúcii zúčastnených osôb zo strany nezávislého a nestranného súdu. V zverení takejto právomoci
súdu odvolací súd nevidí žiaden rozpor alebo nesúlad s ústavou, pričom opätovné preskúmavanie

prípustnosti ďalšieho behu exekúcie (proti čomu odvolateľka namieta) umožňuje nielen § 44 ods. 2 E.
p., ale i § 57 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 58 ods. 1 rovnakého zákona (a aj v prejednávanej veci
malo ísť práve o prípad zastavenia exekúcie a nie zamietnutia žiadosti o poverenie, čo spôsobovalo
akademičnosť i takejto odvolateľkou nastolenej otázky - majúcej byť vyriešenej ústavným súdom).
Ak preto odvolací súd nedospel ani k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, týkajúci sa danej

veci, je v rozpore s ústavou (hoci k takémuto záveru musí dospieť súd a nie účastník, nech aj ten sa
môže snažiť súd presvedčiť o správnosti ním predkladaných úvah, avšak to sa v prejednávanej veci
oprávnenej nepodarilo a ani podariť nemohlo), dôvodným nebol žiaden z návrhov na prerušenie konania
(podľa § 109 ods. 1 písm. b/ ani písm. c/ O. s. p. ani podľa § 162 ods. 1 CSP) a ani požiadavka na
predloženie predbežných otázok SD EÚ a odvolací súd preto všetky takéto návrhy zamietol (prvá veta

výroku tohto jeho uznesenia).

6. Pokiaľ šlo potom o vecné výhrady proti napadnutému uzneseniu (rozumej tie, týkajúce sa
exekvovateľnosti notárskej zápisnice, použitej tu ako exekučný titul), v tomto prípade odvolací súdzávery súdu prvej inštancie o tom, prečo bolo potrebné exekúciu zastaviť, považuje za náležité i
riadne podložené a odôvodnené, s týmito sa stotožňuje a len z dôvodu potreby vyporiadania sa tiež s
podstatnými tvrdeniami oprávnenej uvedenými v odvolaní a pre úplnosť považuje za potrebné doplniť

nasledovné:

7. V prejednávanej veci niet sporu o tom, že medzi oprávnenou ako veriteľkou a povinným ako dlžníkom
bola uzavretá úverová zmluva, na základe ktorej dnešná oprávnená poskytla dnešnému povinnému
úver v sume 12 000 Sk, ktorú sa tento (povinný) zaviazal zaplatiť zvýšenú o poplatok vo výške 6 590

Sk. Súčasťou úverovej zmluvy je aj splnomocnenie, ktorým dlžník splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša
Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v mene dlžníka uznal záväzok
z úveru vyššie uvedeného tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom buď pre súdny
výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e/ O. s. p., alebo pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 E. p. na celý
majetok dlžníka do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Z notárskej zápisnice napísanej
notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom pod sp. zn. N 1060/2003, NZ 49018/2003 vyplýva, že advokát Mgr.

Tomáš Kušnír, konajúci na základe plnomocenstva z úverovej zmluvy (resp. jeho koncipient Mgr. Bruno
Žlnay konajúci na základe notárovi predloženého plnomocenstva v mene advokáta), v mene povinnej
osoby vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenej osobe a zaviazal sa takýto dlh zaplatiť v lehote určenej
v notárskej zápisnici k rukám oprávnenej osoby a vyhlásil tiež, že v prípade neuhradenia dlhu v danej
lehote súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v § 63 E. p. alebo súdnym výkonom rozhodnutia

podľa § 258 O. s. p. s tým, aby notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 E.
p. alebo podľa § 274 písm. e/ O. s. p. Z úverovej zmluvy (na ktorú sa odvoláva i notárska zápisnica) je
napokon celkom zrejmé, že splnomocnenie, ktorým dlžník splnomocňuje advokáta Mgr. Tomáša Kušníra
na už vyššie uvedené, bolo zanesené priamo do zmluvy, majúcej charakter zmluvy formulárovej, teda
už do predtlače použitej dnešnou oprávnenou (ako súčasť textu zmluvy).

8. Podľa § 22 ods. 2 O. z. zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o
ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.
Odvolací súd listami z 28. septembra 2016 vyzval tak oprávnenú ako i povinného, aby odvolaciemu
súdu v lehote 10 dní zaslali vyjadrenie v zmysle ust. 382 CSP k možnému použitiu ust. § 22 ods. 2

O. z., a to vo vzťahu k posúdeniu správnosti záverov vyslovených súdom prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého uznesenia (nakoľko predmetné ustanovenie ním aplikované nebolo).
Podľa § 382 CSP ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného
právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci
rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

Na výzvu odvolacieho súdu nereagovala oprávnená ani povinný.
Notárska zápisnica predstavuje v sústave exekučných titulov osobitný typ, vyznačujúci sa jeho
vydávaním bez ingerencie súdu či iného orgánu, ktorému by zákonodarca zveril rozhodovacie
kompetencie a práve preto v procese tvorby takéhoto titulu musia byť prísne dodržané všetky formálne
náležitosti, aby zápisnica mohla spĺňať aj materiálne predpoklady vykonateľnosti. Notárska zápisnica

má v tomto prípade charakter zápisnice o právnom úkone, je v nej obsiahnutá dohoda povinnej osoby
s oprávneným o splnení záväzku a veriteľ môže na základe takejto zápisnice viesť exekúciu i bez
predchádzajúceho vyhľadávacieho súdneho konania.
Predpokladom materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice sú označenie oprávnenej osoby, právny
záväzok, právny dôvod (teda označenie právneho úkonu alebo inej právnej skutočnosti, na základe

ktorých záväzok vznikol, napríklad uvedenie zmluvy, ak ide o zmluvný záväzok), predmet a čas plnenia
a prítomnosť a riadne označenie povinnej osoby, ktorá s vykonateľnosťou výslovne súhlasí. Obsahom
notárskej zápisnice je teda osvedčenie notára, že dlžník prejavil súhlas s vykonateľnosťou určitého
záväzku, pričom notár nie je oprávnený v súvislosti so spisovaním notárskej zápisnice skúmať, či právny
dôvoddanýhmotnýmprávomskutočneexistuje.Najdôležitejšounáležitosťounotárskejzápisnicejeteda

súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, keď práve tento prejav vôle povinného robí z
notárskej zápisnice verejnú listinu spôsobilú na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu.
Prepojenie medzi Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorý aj v prejednávanej veci na základe plnomocenstva
zastupoval povinného (dlžníka) pri spísaní notárskej zápisnice a oprávnenej (veriteľky z
hmotnoprávneho úverového vzťahu) je skutočnosťou známou tunajšiemu súdu z jeho činnosti, teda

tzv. notorietou bez potreby dokazovania (§ 121 O. s. p., § 186 CSP). Mgr. Tomáš Kušnír bol
totiž nielen vopred zvolený oprávnenou ako zástupca povinného (bez ohľadu na to, kto napokon
povinným či povinnou v konkrétnej veci bude), keďže jeho meno bolo súčasťou predtlačeného formulára
úverovej zmluvy, oprávnenou predkladaného jej zmluvným partnerom a stávalo sa tak opakovane, alerovnaký advokát hájil aj záujmy oprávnenej v množstve exekučných konaní (vrátane tohto), sledujúcich
vymoženie pohľadávok od úverových dlžníkov.
Je pritom mimo akúkoľvek pochybnosť, že oprávnená uviedla menovaného advokáta ako zástupcu

povinného do zmluvy práve s cieľom bezproblémového získania exekučného titulu v podobe notárskej
zápisnice a je tiež vysoko pravdepodobné, že vzhľadom na formulárový charakter zmluvy ani povinný z
prejednávanej veci pri uzavieraní zmluvy nemusel mať ani tušenie, že niekoho splnomocnil na spísanie
notárskej zápisnice a tým skôr nie o tom, že takáto zápisnica môže byť (bez ďalšieho) exekučným
titulom. Takéto konanie bolo zo strany oprávnenej v rozpore s dobrými mravmi a zo strany advokáta v

rozpore so zákonom o advokácii, pričom ďalšou prinajmenšom v právnych kruhoch všeobecne známou
skutočnosťou (i tu por. § 121 O. s. p., § 186 CSP) je, že Mgr. Tomáš Kušnír bol za obdobné správanie zo
strany príslušnej stavovskej komory aj disciplinárne potrestaný - bolo mu uložené verejné napomenutie
(Bulletin SAK č. 7-8/2009, str. 56). K neprijateľnosti udelenia plnej moci tomu, koho záujmy sú v rozpore
so záujmami zastupovaného sa inak vyjadrili aj ústavný súd (tu por. už spomínaný nález vo veci sp. zn.
I. ÚS 5/2000) a Najvyšší súd Českej republiky (ten vo veci svojej sp. zn. 21 Cdo 267/2000).

Ak teda z už uvedeného je zjavné, že osoba splnomocnenca povinného z plnomocenstva
nachádzajúceho sa už v úverovej zmluve je osobou vystupujúcou v prospech oprávnenej, i odvolací súd
považuje notársku zápisnicu použitú v tejto veci za nulitný akt z dôvodu nedostatku oprávnenia osoby
konajúcej v mene povinného tohto zastupovať ako pri spisovaní zápisnice, tak aj pri vyslovení súhlasu
s jej vykonateľnosťou.

9. Napokon sa záverom žiada poukázať i na uznesenie ústavného súdu z jeho veci sp. zn. IV.
ÚS 183/2011, ktorým boli ako zjavne neopodstatnené odmietnuté sťažnosti oprávnenej v obdobných
prípadoch (oprávnená namietala porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie v exekučných
konaniach, v ktorých boli exekúcie zastavené, pričom exekučným titulom bola notárska zápisnica

spísaná zástupcom povinného splnomocneným na takýto úkon priamo vo formulárovej úverovej
zmluve). V takomto uznesení ústavný súd konštatoval, že jedným z predpokladov vedenia exekučného
konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať a preto
je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu
vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom

buď z hľadiska formálneho alebo materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie
exekučného konania. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu
(§ 57 ods. 1 E. p.), alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 E.
p.), upravuje zákon podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený
explicitne. Z toho možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v

priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky a je
tak aj povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady
na vedenie takéhoto konania (nakoľko jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je v zmysle
ust. § 57 ods. 1 písm. a/ E. p. aj začatie exekúcie, hoci rozhodnutie majúce sa vykonať sa dosiaľ nestalo,
či pri záujme na absolútnej presnosti nikdy nemôže stať vykonateľným a práve o takýto prípad šlo aj

v prejednávanej veci).
Ak potom z už vyššie uvedeného vyplýva, že exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia
vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu, nemôže byť žiadna zmysluplná polemika
vedená byť o tom, že ak navzdory vade exekučného titulu na ujmu jeho vykonateľnosti došlo k udeleniu
poverenia (hoci sa tak stať nemalo), musí tu byť aj právny prostriedok spôsobilý eliminovať nežiadúce

dôsledky takéhoto skoršieho pochybenia exekučného súdu. Tým je práve zastavenie exekúcie podľa §
57 ods. 1 písm. a/ E. p..

Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie nezdieľa ten názor, že situáciu riešenú v prejednávanej
veci možno považovať za podraditeľnú pod úpravu z ust. § 57 ods. 1 písm. g/ E. p.. Iným dôvodom,

pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, možno totiž podľa tunajšieho súdu rozumieť len taký dôvod
nemožnosti ďalšieho behu exekúcie, ktorý priamo neupravuje E. p. ani žiaden iný zákon umožňujúci
zastaviť exekúciu podľa § 57 ods. 2 E. p.; o taký prípad ale u zastavenia exekúcie pre vady titulu
reprezentovaného notárskou zápisnicou z dôvodu nedostatku jej vykonateľnosti (teda pre prípad
predpokladaný priamo § 57 ods. 1 písm. a/ E. p.) nejde.

10. Práve to bol dôvod, pre ktorý mohlo byť (podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP) potvrdené len zastavenie
exekúcie a naopak k zrušeniu napadnutého uznesenia (v tomto prípade postupom podľa § 389 ods.1 písm. d/ CSP) muselo dôjsť u čiastkového výroku napadnutého uznesenia o vyhlásení exekúcie za
neprípustnú.

11. Hoci potom oprávnená odvolaním podľa jeho obsahu výslovne napadla len výrok o zastavení
exekúcie a osobitné odvolacie dôvody proti výroku o trovách exekúcie neuviedla, odvolaním bol takto
napadnutý i tento výrok, keďže ide o výrok na zastavení exekúcie závislý.
Podľa § 202 ods. 2 O. s. p. (platného a účinného do 30. júna 2016) odvolanie nie je prípustné ani
(okrem iných tam uvedených prípadov - pozn. odvolacieho súdu) proti uzneseniu v exekučnom konaní

podľa osobitného zákona (ktorým osobitným zákonom je na základe poznámky č. 31 k tu citovanému
ustanoveniu O. s. p. práve E. p.), ak tento osobitný zákon neustanovuje inak.
Podľa § 374 ods. 4 vety tretej O. s. p. ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou
smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie
nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.
Podľa § 58 ods. 6 E. p. v znení účinnom do 31. októbra 2013 (ktorému do 31. decembra 2012 zodpovedal

§ 58 ods. 5 E. p.) proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné.
Podľa § 58 ods. 6 E. p. v znení účinnom od 1. novembra 2013 proti výroku o náhrade trov konania v
rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať mimoriadne dovolanie.
Podľa čl. I § 243b ods. 1 E. p. (ustanovenia nadpísaného spôsobom „Prechodné ustanovenia k úpravám
účinným od 1. novembra 2013“) exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia podľa

predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak (odsek 1) a o odvolaní
proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom
2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané
proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca (odsek 3).
Hocizvyššiecitovanýchustanoveníjezrejmé,žeE.p.včasevydanianapadnutéhouzneseniaodvolanie

proti výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí podľa § 57 pripúšťal, novelou E. p. vykonanou
zákonom č. 299/2013 Z. z. bola s účinnosťou od 1. novembra 2013 zákonodarcom prípustnosť odvolania
voči takémuto výroku vylúčená, a to tým, že E. p. od tohto dátumu prípustnosť odvolania v tejto otázke
ani nezmieňoval, resp. pôvodné (odvolanie pripúšťajúce) ustanovenie nahradil ustanovením vyslovene
vylučujúcim možnosť podať mimoriadne dovolanie proti výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí

podľa § 57.
Ak potom predmetné rozhodnutie vydané vyššou súdnou úradníčkou bolo v časti náhrady trov exekúcie
napadnuté odvolaním oprávnenej podaným pred 1. novembrom 2013, v zmysle ustanovenia § 243b ods.
3 E. p. sa s účinnosťou od 1. novembra 2013 muselo postupovať podľa predpisov účinných od tohto
dátumu, ktoré vylučovali prípustnosť odvolania voči výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí podľa

§ 57 E. p., čo spôsobilo i nutnosť aplikácie § 374 ods. 4 vety tretej O. s. p. na prejednávanú vec.
So zreteľom na vyššie formulované zákonné ustanovenia podanie odvolania, o ktorom nebolo
rozhodnuté sudcom súdu prvej inštancie, spôsobilo po nadobudnutí účinnosti vyššie zmienenej novely
E. p. zrušenie uznesenia vyššieho súdneho úradníka v časti, ktorou bolo rozhodnuté o náhrade trov
exekúcie, a v čase rozhodovania odvolacieho súdu (t. j. po 1. novembri 2013) preto už nejestvovalo

(z pohľadu rozhodovania zamestnanca súdu prvej inštancie už a naopak z pohľadu prípadného
rozhodovania sudcu ešte) žiadne rozhodnutie o náhrade trov exekúcie, ktorého správnosťou by sa mal
odvolací súd na základe odvolania zaoberať.

12. To je napokon i dôvodom nerozhodovania odvolacím súdom o trovách odvolacieho konania, pretože

tu došlo k zrušeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie o trovách exekúcie, čím vznikla súdu prvej inštancie
povinnosť rozhodnúť o trovách exekúcie opätovne, a to vrátane trov odvolacieho konania skončeného
týmto uznesením odvolacieho súdu (§ 396 ods. 3 CSP per analogiam).

13. K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná

veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
zmien a doplnení; § 393 ods. 2 veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie
je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)