Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. október 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžo/26/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201672
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1013201672.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej

a z členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Ivana Rumanu v právnej veci žalobkyne: Y. X.,
bytom D., zastúpená Advokátskou kanceláriou JUDr. Šimon Meliš, s.r.o., so sídlom Partizánska 3, 811
03 Bratislava, proti žalovanému: Mestská časť Bratislava - Dúbravka, so sídlom Žatevná 2, 844 02
Bratislava, zastúpená JUDr. Petrom Šrobárom, advokátom so sídlom Laurinská 12, 811 01 Bratislava,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SU-10027/3882/2013/VL zo 16. júla 2013, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/220/2013-40 zo 4. júna 2014,
takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/220/2013-40 zo 4.
júna 2014 p o t v r d z u j e.

Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Krajský súd v Bratislave (ďalej v texte rozsudku len „prvostupňový súd“ alebo „krajský súd“) napadnutým
rozsudkom podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“)
rozhodnutie žalovaného č. SU-10027/3882/2013/VL zo 16. júla 2013 podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p.

zrušil a vec vrátil žalovanému konanie. O trovách konania rozhodol krajský súd tak, že žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v sume 70,- € za súdny poplatok a v sume 350,55
€ titulom trov právneho zastúpenia, všetko na účet jej právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti
rozsudku.
Žalobkyňa sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SU-10027/3882/2013/VL
zo 16. júla 2013, ktorým bolo zastavené konanie o obnove konania z dôvodu nezaplatenia správneho
poplatku za návrh na obnovu konania ukončeného rozhodnutím č. SU-8703-90/2011/pk/VL z 27.

mája 2011, ktorým bola uznaná vinnou zo spáchania priestupku podľa § 105 ods. 2 písm. c/ zák.
č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len
„stavebný zákon“) a tiež priestupku podľa § 105 ods. 3 písm. b/ stavebného zákona, za ktoré jej
bola žalovaným uložená pokuta 5000,- €. V odvolaní proti tomuto rozhodnutiu žalobkyňa namietala
predpojatosť pracovníkov žalovaného vrátane starostu Mestskej časti Bratislava - Dúbravka a tiež
namietala nedoručenie písomností. Odvolací orgán žalobkyni oznámil, že považuje jej odvolanie za
podané oneskorene.

V odôvodnení rozhodnutia sa najskôr krajský súd zaoberal otázkou preskúmateľnosti napadnutého
rozhodnutia. V tejto súvislosti uviedol, že ustanovenia zákona č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správnych poplatkoch“) a ani ustanovenia zákona č.71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny
poriadok“), prípadne iného zákona výslovne nevylučujú možnosť domáhať sa, aby súd preskúmal
zákonnosť rozhodnutia žalovaného. Ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 2Sž-o-KS 71/04 zo 17. augusta 2004, z ktorého vyplýva, že rozhodnutie o zastavení
konania je síce svojim charakterom procesným rozhodnutím, netýka sa však vedenia konania, ale
ukončuje konanie bez meritórneho prejednania. Ako také podlieha preskúmavaciemu konaniu podľa
zákonnej úpravy účinnej od 1. januára 2004, lebo nie je predbežnej povahy a netýka sa vedenia
konania. Končí sa ním, aj keď výlučne z procesných dôvodov pre prekážky procesného charakteru,

administratívne konanie v konkrétnej veci. Krajský súd skonštatoval, že v predmetnej veci nejde o
rozhodnutie, ktoré by súdy nepreskúmavali podľa § 248 O.s.p.

K námietke žalobkyne v súvislosti s rozhodovaním predpojatým pracovníkom uviedol, že žalobkyňa
opätovne (vo viacerých konaniach) namietala predpojatosť starostu mestskej časti, o ktorej nikdy nebolo
rozhodnuté. Je nesporné, že obvinenie z priestupku a samotné priestupkové konanie sa považuje na

účely výkladu Dohovoru za konanie na základe trestného obvinenia a preto aj v takomto konaní má
každý obvinený právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl.
6 ods. 1 Dohovoru. Žalobkyňa opakovane vznášala vážne výhrady jednak k pracovníkom žalovaného,
no najmä k samotnému starostovi, ktorého považuje za predpojatého (zaujatého, nestranného), pričom
žalobkyňa má právo na prerokovanie svojej veci pred nestranným orgánom, či už podľa Dohovoru ako

aj podľa Charty základných práv EÚ 2007/C 303/01. Je zrejmé, že starosta je výkonným orgánom
mestskej časti, ktorú zastupuje navonok, v majetkovoprávnych vzťahoch je štatutárnym orgánom a
v administratívnoprávnych vzťahoch mestskej časti je správnym orgánom. Starosta žalovaného teda
v danom prípade nevystupoval ako zamestnanec obce ani člen správneho orgánu, ale ako samotný
správny orgán, čo však nijako nevylučuje jeho možnú predpojatosť vo veci (vo vzťahu k žalobkyni) a

z tohto pohľadu by podľa krajského súdu určite nešlo o konanie pred nestranným orgánom tak, ako to
žalobkyni garantuje Ústava Slovenskej republiky, Dohovor alebo Charta základných práv EÚ.

Podľa názoru krajského súdu, výklad pojmu „zamestnanec správneho orgánu“ v právnom
predpise z obdobia neexistencie funkcie starostov, a teda ani ich kompetencie rozhodovať v

administratívnoprávnych vzťahoch ako správny orgán, je potrebné vykladať v súlade s Ústavou
Slovenskej republiky, s medzinárodnými dohovormi o ľudských právach, ako aj s čl. 41 bod 1 Charty
základných práv EÚ. Ďalej krajský súd poukázal na princíp materiálneho štátu a na rozhodovaciu činnosť
Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky
č. j. 3As 2/2013-22 zo 17. apríla 2013, či uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/222/2011-25 z

25. apríla 2011, zaoberajúce sa požiadavkou na prejednanie veci pred nestranným orgánom.

Krajský súd na základe vyššie uvedeného zhrnul, že dôvodná je teda námietka žalobkyne, že nebolo
rozhodnuté o vznesenej námietke predpojatosti starostu. S touto námietkou sa nestačilo vysporiadať
len v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ale malo byť o tomto vydané rozhodnutie. Podľa krajského

súdubolchybnýajpostupvsúvislostisrozhodovanímonámietkepredpojatostivočivedúcejstavebného
úradu Ing. K., keďže o tejto námietke rozhodoval namietaný starosta, o ktorého nepredpojatosti
nebolo zákonným spôsobom rozhodnuté. Toto rozhodnutie je navyše s ohľadom na obsah námietky
odôvodnené výslovne formálne. Krajský súd bol názoru, že keďže nebolo rozhodnuté o predpojatosti
starostu, nemohol tento zákonne rozhodnúť o predpojatosti Ing. K.. Táto vada mohla mať nesporne vplyv

zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

K plateniu či neplateniu správneho poplatku za návrh na obnovu konania v priestupkovej veci, krajský
súd vyslovil názor, že vychádzajúc z ustanovenia § 4 ods. 3 písm. b) zákona o správnych poplatkoch,
nebolo možné zastaviť konanie o tomto opravnom prostriedku podanom v rámci priestupkového

konania (ktoré má nesporne charakter trestného konania v širšom slova zmysle) z dôvodu nezaplatenia
správneho poplatku, keďže tento úkon - podanie návrhu na obnovu konania, je od poplatku oslobodený.
Položkač.1savšaktýkavšeobecnenávrhunaobnovukonaniaanemôžebyťvykladanávtomsmere,že
sa spoplatňuje každý návrh na obnovu konania, keďže ustanovenie § 4 ods. 3 písm. b) zákona upravuje
oslobodenie všetkých úkonov súvisiacich s vykonávaním zákona o priestupkoch. Ustanovenie používa

pojem „všeobecne záväzných právnych predpisov“ celkom zrejme z dôvodu, že ide o viaceré predpisy
- o sociálnom zabezpečení, o priestupkoch a o slobodnom prístupe k informáciám. Poznámka č. 3 k
ustanoveniu § 4 ods. 3 písm. b) zákona odkazuje na § 79 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch a
vyhlášku MV SR č. 393/1990 Zb., ktorou sa ustanovuje paušálna suma trov konania o priestupkoch.Citovaná vyhláška bola zrušená vyhláškou č. 411/2006 Z.z. a obsahuje úpravu platenia paušálnych
trov priestupkového konania a teda nie správnych poplatkov, keďže paušálne trovy konania nie sú
správnym poplatkom. Poznámka pod čiarou nepredstavuje normatívny, teda záväzný text právneho

predpisu a nemožno od nej odvodzovať či už právo alebo povinnosť. Z textu zákona naopak vyplýva,
že od poplatku je oslobodený úkon súvisiaci s vykonávaním zákona o priestupkoch a takýmto úkonom
nesporne musí byť aj návrh na obnovu konania v priestupkovej veci a to napriek tomu, že obnova
konania je ako opravný prostriedok uvedený v správnom poriadku a nie v zákone o priestupkoch.
Podstatným tu je totiž materiálne hľadisko a to, že ide nesporne o úkon súvisiaci s vykonávaním

zákona o priestupku, bez ohľadu na poznámku pod čiarou, ktorá nie je súčasťou normatívneho textu,
nie je súčasťou hypotézy ani dispozície právnej normy a nemá právnu záväznosť. Na podporu tohto
tvrdenia krajský súd poukázal na oslobodenie od poplatkov úkonov súvisiacich s vykonávaním zákona
o slobodnom prístupe k informáciám.

Ďalej krajský súd zdôraznil, že nemožno tolerovať formalistický postup, ktorým sa za použitia

sofistikovanej argumentácie odôvodňuje zrejmá nespravodlivosť. Všeobecný súd nie je absolútne
viazaný doslovným znením zákona, ale sa od nej môže a musí odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona,
história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne
konformnom právnom poriadku ako významovom celku. Povinnosť súdu nachádzať právo neznamená
len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež povinnosť zisťovať a formulovať,

čo je konkrétnym právom i tam, kde ide o interpretáciu abstraktných noriem a ústavných zásad.

Záverom krajský súd uviedol, že konanie o obnove konania vo veci priestupku nebolo možné zastaviť
pre nezaplatenie správneho poplatku a keďže žalovaný napadnutým rozhodnutím konanie zastavil, bolo
potrebné napadnuté rozhodnutie ako nezákonné podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. zrušiť a vec vrátiť

žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný právnym názorom súdu a o návrhu žalobkyne
na obnovu konania meritórne rozhodne, pri predchádzajúcom vysporiadaní sa s námietkou žalobkyne
o predpojatosti starostu žalovaného.

O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a žalobkyni, ktorá mala voči

žalovanému úspech, priznal právo na ich náhradu za súdny poplatok v sume 70,- € a za trovy právneho
zastúpenia advokátom v sume 350,55 € a to za úkony právnej služby podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb - prevzatie a príprava zastúpenia
(134,- €), poradu s klientom (67,- €), podanie na súd (67,- €) a k tomu prislúchajúce režijné paušály
3x8,04 € + DPH, keďže, právny zástupca osvedčil, že je platiteľom DPH.

II.
Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to z dôvodu podľa §
205 ods. 2 písm. f) O.s.p. a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. 2S
220/2013-40 zo 4. júna 2014 zmenil a žalobu žalobkyne zamietol.

V odvolaní uviedol, že za predpokladu preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia je podstatným pre
posúdenie prejednávanej veci, či bola žalobkyňa povinná zaplatiť správny poplatok za podanie návrhu
na obnovu priestupkového konania s poukazom na skutočnosť, že práve vznik a nesplnenie poplatkovej
povinnosti zakladal zákonný dôvod pre vydanie napadnutého rozhodnutia. Žalovaný nesúhlasil s

právnym posúdením súdu prvého stupňa, ktorý mal za to, že žalobkyni nevznikla poplatková povinnosť.
Poukázal na skutočnosť, že v prípade obnovy konania sa nejedná o odvolacie konanie, resp. podanie
riadneho opravného prostriedku, na prejednanie ktorého má vo všeobecnosti účastník konania právny
nárok. Generálnou klauzulou vo vzťahu k preskúmavaniu rozhodnutí správnych orgánov je ust. §
247 ods. l O.s.p. a pôsobenie tejto generálnej klauzuly je práve obmedzené negatívnou enumeráciou

uvedenou v ust. § 248 O.s.p. Žalobu je oprávnená podať fyzická osoba, ktorá musí procesné tvrdiť,
že bola ukrátená na svojich subjektívnych právach. Toto subjektívne právo fyzickej osoby musí vždy
vychádzať zo všeobecne záväzného právneho predpisu. Práve zákon o správnych poplatkoch ako
osobitný právny predpis vo vzťahu k správnemu poriadku ukladá pre navrhovateľa v konaní o obnove
konania povinnosť splniť poplatkovú povinnosť už pri podaní, ktoré smeruje k vykonaniu úkonu

alebo k uskutočneniu konania, ak pri jednotlivých položkách nie je ustanovené inak. Dôsledkom
nesplnenia poplatkovej povinnosti je práve písomná výzva správneho orgánu na zaplatenie správneho
poplatku v lehote pätnástich dní od doručenia na ich zaplatenie. Keďže žalobkyňa správny poplatok
napriek písomnej výzve nezaplatila, nastal zákonný následok omisívneho správania žalobkyne vo formerozhodnutia správneho orgánu podľa § 9 zákona o správnych poplatkoch. Podľa žalovaného je teda
zrejmé, že nemohlo dôjsť k zásahu do subjektívneho práva žalobkyne, ale naopak k porušeniu zákonnej
povinnosti žalobkyňou, ktorej následkom je vydanie rozhodnutia o zastavení konania o obnove konania.

Podľa § 51 zákona priestupkoch, ak nie je v zákone o priestupkoch alebo v inom zákone ustanovené
inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné právne predpisy o správnom konaní. Zákon
o priestupkoch neupravuje obnovu konania a tak je nevyhnutné s poukazom na vzťah subsidiarity
právnych predpisov postupovať v zmysle správneho poriadku. K prejednávanej veci je potrebné uviesť,

že práve žalovaný je viazaný, okrem iných aj zásadou zákonnosti podľa § 3 ods. l správneho poriadku,
v intenciách ktorej je povinný v konaní a pri rozhodovaní zachovávať procesné, ako aj hmotnoprávne
predpisy. Pokiaľ osobitný právny predpis predpokladá ako zákonný následok nezaplatenia správneho
poplatku vydanie rozhodnutia o zastavení konania, každý iný postup žalovaného by podľa názoru
žalovaného bol postupom contra legem. Dôsledkom uplatňovania zásady zákonnosti je nielen
zabezpečovanie ochrany práv osôb, ale aj vyžadovanie plnenia ich zákonných povinností.

Žalovaný nesúhlasil s právnym posúdením súdu, ktoré sa týka posúdenia zákonného postupu
žalovaného o vznesení námietky predpojatosti vo vzťahu k starostovi žalovaného. Poukázal na
skutočnosť, že tvrdenie o oprávnení nadriadeného orgánu (Okresný úrad Bratislava) rozhodnúť o
určení, že konanie uskutoční iný správny orgán tak, aby boli dodržané atribúty právneho štátu v

súlade s objektívnym a nestranným rozhodovaním nemá oporu v právnom predpise, ktorý vymedzuje
právomoc nadriadeného orgánu na úseku stavebného poriadku. Starosta žalovaného, ktorý je vecne
príslušným správnym orgánom v stavebnom konaní nemohol byť podľa žalovaného vylúčený, pretože
nie je zamestnancom ani členom správneho orgánu a neexistuje iný orgán, ktorý by o námietke
zaujatosti starostu mohol rozhodnúť. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že postavenie starostu v

Českej republike a v Slovenskej republike je odlišné, teda komparácia postavenia starostu v dvoch
rozdielnych právnych prostrediach s rovnakým hodnotiacim výsledkom nie je možná. Starosta pri výkone
volenej funkcie nepodlieha kontrole odvolacieho orgánu na úseku územného plánovania a stavebného
poriadku.Odvolacíorgánjeprivýkonesvojejprávomociapôsobnostiviazanýpríslušnýmiustanoveniami
správneho poriadku ako orgán, ktorý rozhoduje či už v odvolacom konaní alebo pre prípad konania

podľa § 62 a nasl. a podľa § 65 nasl. správneho poriadku.

III.
Žalobkyňa sa k doručenému odvolaniu písomne nevyjadrila.

IV.
NajvyššísúdSlovenskejrepublikyakosúdodvolací(§10ods.2O.s.p.vspojenís§246cods.1vetaprvá
O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a
medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.); odvolanie

prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.), keď deň verejného
vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy (druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku upravujúcej „Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov“)
sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach

ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto
rozhodnutia a postupu.
Podľa § 246c ods. 1 O.s.p., pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú
primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len
ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný

prostriedok nie je prípustný.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.Úlohou prvostupňového súdu bolo posúdiť, či v predmetnej veci boli splnené zákonné podmienky pre
procesný postup žalovaného správneho orgánu, ktorý aplikujúc ustanovenie § 9 zákona o správnych
poplatkoch, z dôvodu nezaplatenia správneho poplatku, zastavil konanie o návrhu žalobkyne na obnovu

konania ukončeného rozhodnutím č. SU-8703-90/2011/pk/VL z 27. mája 2011, ktorým žalobkyňa bola
uznaná vinnou zo spáchania priestupkov podľa § 105 ods. 2 písm. c/ a § 105 ods. 3 písm. b) stavebného
zákona, za čo jej bola uložená pokuta vo výške 5000,- €.

Podľa § 4 ods. 3 písm. b) zákona o správnych poplatkoch, od poplatkov sú oslobodené úkony súvisiace

s vykonávaním všeobecne záväzných právnych predpisov o priestupkoch.

Podľa § 8 ods. 1 zákona o správnych poplatkoch, poplatky určené v sadzobníku pevnou sumou sa platia
bez výzvy a sú splatné pri podaní, ktoré smeruje k vykonaniu úkonu alebo k uskutočneniu konania,
ak pri jednotlivých položkách sadzobníka nie je ustanovené inak. Podaním vzniká zároveň poplatková
povinnosť. Ak nebol poplatok zaplatený pri podaní alebo v určenej sume, je splatný do 15 dní odo dňa

doručenia písomnej výzvy správneho orgánu na jeho zaplatenie.

Podľa§9zákonaosprávnychpoplatkoch,akpoplatkysplatnépodľa§8tohtozákonanebudúzaplatené,
správny orgán úkon nevykoná a konanie zastaví. Proti rozhodnutiu o zastavení konania pre nezaplatenie
poplatku sa nemožno odvolať.

Podľa položky 1 sadzobníka správnych poplatkov, ktorý je prílohou citovaného zákona, platí fyzická
osoba za návrh na obnovu konania alebo podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho
konania na orgáne štátnej správy poplatok vo výške 16,50 €, ktorý bol žalovaným v tejto výške aj
vyrubený.

Senát odvolacieho súdu po dôslednom oboznámení sa s obsahom súdneho spisu, ktorého súčasťou
bol aj administratívny spis žalovaného správneho orgánu, sa stotožnil s právnou argumentáciou
prvostupňového súdu v časti zaoberajúcej sa možnosťou súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia,
ktorým bolo konanie pre nezaplatenie správneho poplatku zastavené, ako aj v časti, v ktorej skonštatoval

nesprávne právne posúdenie poplatkovej povinnosti žalobkyne.

Za stavu, že ustanovenie § 4 ods. 3 písm. b) zákona o správnych poplatkoch upravuje oslobodenie
úkonov súvisiacich s vykonávaním zákona o priestupkoch, položku 1 sadzobníka správnych poplatkov,
týkajúcu sa návrhu na obnovu konania všeobecne, nie je možné vykladať tak, že návrh na obnovu

priestupkového konania sa spoplatňuje.
Vecné oslobodenie od poplatkov v zmysle citovaného ustanovenia § 4 ods. 3 písm. b) zákona o
správnych poplatkoch sa podľa názoru odvolacieho súdu vzťahuje nielen na prvostupňové a odvolacie
konanie vo veciach priestupkov, ale aj na konanie o obnove konania, aj keď to zákon vyslovene
neustanovuje. V danom prípade je potrebné použiť výklad priaznivejší pre žalobkyňu, čo je aj v súlade

s princípom spravodlivého konania, a preto nemožno klásť do popredia formalistický prístup správneho
orgánu.
Senát odvolacieho súdu sa preto s právnymi závermi krajského súdu vo vzťahu k zastaveniu konania v
plnom rozsahu stotožnil a v podrobnostiach na ne poukazuje.
Kargumentáciikrajskéhosúdu,týkajúcejsapostupužalovanéhopriposudzovanínámietkypredpojatosti

starostu však odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že si ju neosvojil.
Podľa § 9 ods. 1 správneho poriadku, zamestnanec správneho orgánu je vylúčený z prejednávania a
rozhodovania veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom
možno mať pochybnosť o jeho nepredpojatosti.

V správnom konaní v zmysle § 9 ods. 1 správneho poriadku môže byť vylúčený len konkrétny
zamestnanec správneho orgánu, nie celý správny orgán. Z tohto dôvodu nie je možné použiť
ustanovenie o vylúčení v prípadoch, keď ako správny orgán vystupuje jediná fyzická osoba, ktorá navyše
nemá postavenie zamestnanca správneho orgánu.
Otázke vylúčenia starostu obce z prejednávania veci sa venoval Najvyšší súd Slovenskej republiky

v rozhodnutí sp. zn. 8Sžp/5/2013 z 25. apríla 2013, v ktorom skonštatoval, že starosta nekoná ako
zamestnanec obce a správny poriadok neumožňuje, aby bol z konania vylúčený vecne príslušný správny
orgán, teda z konania nemôže byť vylúčený ani starosta obce. Týmto konaním nedochádza k žiadnemu
rozporu s princípom spravodlivého konania.Zároveň odvolací súd poukazuje na význam slova zamestnanec. Zamestnancom sa rozumie osoba,
ktorá je v pracovnoprávnom alebo obdobnom právnom vzťahu k správnemu orgánu. Podľa zákona
č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe sa za takýchto zamestnancov považujú štátni zamestnanci. Podľa

osobitných zákonov môže správny orgán tvoriť jediná osoba, ktorá však nie je v pracovnom pomere k
tomuto orgánu. Takéto postavenie má napríklad starosta obce alebo vedúci ústredného orgánu štátnej
správy pri rozhodovaní o rozklade (§ 61 ods. 2). Na tieto prípady sa ustanovenia o vylúčení zamestnanca
správneho orgánu nevzťahujú. Nie sú upravené ani v inom právnom predpise.
K postaveniu starostu obce, resp. mestskej časti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/92/94 z 28. februára 1995, z ktorého vyplýva, cit.: „Starosta
obce je podľa zákona o obecnom zriadení - zákona SNR č. 369/1990 Zb. v znení neskorších predpisov
- predstaveným obce a jej najvyšším výkonným orgánom. Zo spôsobu, akým sa táto funkcia vytvára a
z jej obsahu (súhrnu oprávnení a povinností) vyplýva, že funkcia starostu obce je verejnou funkciou.
Hoci jej výkon má nepochybne charakter účasti na spoločenskej práci, sama osebe len táto skutočnosť
nepotvrdzuje, že sa ňou zakladá pracovný pomer a že funkcia starostu sa teda vykonáva v pracovnom

pomere. Aby sa tak stalo, musel by to zákon o obecnom zriadení alebo iný právny predpis výslovne
ustanovovať.... Uvedený názor podporuje aj znenie § 4 ods. 2 zákona SNR č. 346/1990 Zb. o voľbách
do orgánov samosprávy obcí, podľa ktorého je funkcia starostu obce nezlučiteľná - okrem iného - s
akoukoľvek funkciou pracovníka aparátu obecného zastupiteľstva a od účinnosti zákona NR SR č.
253/1994 Z.z. o právnom postavení a platových pomeroch starostov obcí a primátorov miest je to

expressis verbis uvedené v § 2 tohto zákona, podľa ktorého starosta obce nie je pracovníkom obce.“
Odvolací súd prisvedčil argumentácii žalovaného, že starosta žalovaného, ktorý je vecne príslušným
správnym orgánom v stavebnom konaní nemohol byť vylúčený, pretože nie je zamestnancom
správneho orgánu a neexistuje iný orgán, ktorý by o námietke zaujatosti starostu mohol rozhodnúť.
K judikatúre Najvyššieho správneho súdu Českej republiky odvolací súd uvádza, že súdy Slovenskej

republiky sú pri konaní a rozhodovaní viazané Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a <.zákonmi, ktoré tvoria právny poriadok
Slovenskej republiky. Preto rozhodnutiami aplikujúcimi českú právnu úpravu, Najvyšší súd Slovenskej
republiky nie je viazaný. Postavenie starostu v Českej republike a v Slovenskej republike je pritom
odlišné, teda komparácia postavenia starostu v dvoch rozdielnych právnych prostrediach s rovnakým

hodnotiacim výsledkom ani nie je možná.
S poukazom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok
prvostupňového súdu vzhľadom na vecnú správnosť jeho výroku, stotožniac sa s jeho právnymi závermi
vo vzťahu k zastaveniu konania podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 219 ods. l O.s.p.
potvrdil.

V ďalšom konaní bude úlohou žalovaného správneho orgánu pokračovať v konaní o návrhu žalobkyne
a po posúdení podmienok na povolenie obnovy konania, o tomto návrhu rozhodnúť.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s
ustanovením § 224 ods. 1 a v spojení s § 246c veta prvá O.s.p. tak, že úspešnej žalobkyni náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ich neuplatnila a ani jej žiadne trovy v tomto konaní nevznikli.
Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý
bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť dňa
01.07.2016.

Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ktorý v § 491
ods. 1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa
doterajších predpisov.

V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval
podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 1. mája 2011)Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.