Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. september 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/176/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108232635
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Helena Haukvitzová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1108232635.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej
a členov senátu JUDr. Soni Mesiarkinovej a JUDr. Mariána Sluka, PhD., v spore žalobcu JUDr. Mgr. K.
H., bývajúceho v L., zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Vačokom, so sídlom v Bratislave, Vazovova
9/A, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, so
sídlom v Bratislave, Kutuzovova 8, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a

nezákonným rozhodnutím pri výkone verejnej moci, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn.
21 C 55/2011, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 20.mája 2014 sp.zn.
14Co 418/2012, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žalovanej priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III (ďalej aj ,,okresný súd“ alebo ,,súd prvej inštancie“) rozsudkom z 13.
marca 2012, č.k. 21 C 55/2011-259 zamietol žalobu a žalovanej náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodol tak s odôvodnením, že hoci v konaní bol preukázaný nesprávny úradný postup žalovanej
aj nezákonné rozhodnutia v súvislosti s disciplinárnym konaním vedeným voči žalobcovi, žalobca
nepreukázal existenciu škody ani príčinnej súvislosti medzi tvrdenou ujmou a protiprávnym konaním

žalovanej, ktoré sú nevyhnutné k naplneniu podmienok zodpovednosti žalovanej za škodu v zmysle
zákona č. 514/2004 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon č. 514/2004 Z.z.). Súd zamietol návrhy účastníkov na doplnenie
dokazovania výsluchom svedkov z dôvodu, že v konaní nebola sporná otázka vedomosti odbornej
verejnosti o disciplinárnom konaní vedenom voči žalobcovi. Sám žalobca potvrdil, že vzťahy s osobami
pracujúcimi v tejto oblasti mal naďalej dobré a oni ho naďalej považovali za odborníka, z tohto dôvodu by

ich výsluch bol nadbytočný. Návrh na výsluch svedkov JUDr. S. Y. a JUDr. G. G. za účelom preukázania
podielu žalobcu na vypracovaní metodického usmernenia súd zamietol, pretože tento dôkaz bol z
hľadiska posúdenia nároku žalobcu irelevantný. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca.

2. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 20. mája 2014 sp.zn. 14 Co 418/2012, napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) a žalovanej nepriznal

náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu
prvej inštancie a s jeho odôvodnením, na ktoré v podrobnostiach odkázal. Aj podľa odvolacieho súdu
došlo zo strany žalovanej k pochybeniam, ktorých následkom bolo vydanie nezákonných rozhodnutí
zrušených následne odvolacím orgánom a tiež k postupu žalovanej, ktorými boli porušené viaceré
zákonné ustanovenia. Avšak rovnako ako súd prvej inštancie bol toho názoru, že žalobca nepreukázal
také následky konania žalovanej vo vzťahu k jeho pracovnému životu, ďalšiemu profesionálnemu

uplatneniu a osobnému životu, ktoré by zdôvodňovali priznanie nemajetkovej ujmy. Z tohto dôvodu
považoval odvolaciu námietku o nevykonaní dokazovania výsluchom svedkov k tejto otázke zaprávne bezvýznamnú. Žalobca žiadal vypočuť svedkov len k tomu, aby potvrdili ich vedomosť o
jeho disciplinárnom konaní a nie z dôvodu, že môžu potvrdiť zhoršenie jeho postavenia v pracovnej
oblasti, okrem toho takéto dôsledky zásahu ani sám netvrdil. Odvolací súd dodal, že k skončeniu

štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu došlo z jeho iniciatívy, preto primárnou príčinou straty
zamestnania bolo jeho vlastné konanie. Pokiaľ ide o medializáciu osoby žalobcu, táto skutočnosť
nezakladá zodpovednosť štátu za prípadnú ujmu spôsobenú zverejnením týchto informácií v médiách,
v tomto smere žalovaná nie je zodpovednostným subjektom. Za daného stavu vyhodnotil odvolací súd
za zbytočné zaoberať sa otázkou existencie príčinnej súvislosti. Za správny označil aj záver súdu prvej

inštancie ohľadom premlčania nároku za obdobie od 20. septembra 2004 do 2. apríla 2005, pretože k
začatiu plynutia premlčacej doby došlo okamihom kedy sa žalobca o škode dozvedel, pričom ku koncu
tohto obdobia už žalobca u žalovanej nepracoval a všetky informácie, ktorými mal byť poškodený, už
boli v tomto čase v médiách uverejnené a teda následky tvrdeného zásahu sa u žalobcu už prejavili.

3.Uvedenérozhodnutieodvolaciehosúdunapadoldovolanímžalobca(ďalejaj,,dovolateľ“).Prípustnosť

dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 ods.1 písm. f/
O.s.p. (účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom), ako dovolací dôvod uviedol
ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. (konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a nesprávne právne posúdenie veci súdom). Odňatie možnosti konať
pred súdom videl dovolateľ v tom, že súd prvej inštancie odmietol jeho návrhy na doplnenie dokazovania

výsluchom svedkov a toto pochybenie neodstránil ani odvolací súd, v dôsledku čoho dospeli oba súdy
k názoru, že neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeným následkom nezákonného postupu
a rozhodnutí žalovanej. Mal za to, že súdy nezistili riadne skutkový stav veci a ich rozhodnutia sú
preto nesprávne. Žiadal, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvej
inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Žalovaná k podanému dovolaniu uviedla, že jej konaním nedošlo k poškodeniu odbornej povesti
žalobcu a ani sa žiadnym spôsobom nesťažilo jeho uplatnenie v pracovnej oblasti. Z tohto dôvodu by
bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania vykonávať žalobcom navrhované dôkazy za účelom
preukázania skutočností, ktoré vo svojej výpovedi sám vyvrátil. Konajúce súdy postupovali v súlade

s právnym poriadkom a neporušili právo žalobcu na spravodlivý proces. Navrhla, aby dovolací súd
dovolanie žalobcu odmietol.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) ako súd dovolací [(§ 35 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)], po zistení, že dovolanie podala včas strana

sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods.
1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru,
že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ CSP).

6. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t.j. za účinnosti zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.), dovolací súd postupoval
v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 CSP (na základe ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v
konanípredodňomnadobudnutiaúčinnostitohtozákona,zostávajúzachované),aprocesnúprípustnosť
dovolania posudzoval v zmysle ustanovení § 236, § 237 ods. 1 a § 238 O.s.p.

7. Žalobca dovolaním napadol potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
rozhodnutí uvedených v § 238 ods. 1 a 2, 3 O.s.p., voči ktorým bolo dovolanie prípustné.

8. Predmetné dovolanie by bolo prípustné len vtedy, ak by v konaní došlo k procesným vadám uvedeným

v § 237 ods. 1 O.s.p. Žalobca procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a ich existenciu nezistil ani dovolací súd; nepreukázaná bola tiež vada konania namietaná
žalobcom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

9. Vadu zmätočnosti konania vyvodzoval žalobca z toho, že súd prvej inštancie nevykonal ním

navrhované dokazovanie výsluchom svedkov v dôsledku čoho skutkový stav nebol zistený úplne a to
malo za následok nesprávne rozhodnutia súdov. K tejto námietke dovolací súd uvádza nasledovné;
posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu a nie strán sporu (viď uznesenia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 99/2011,2 Cdo 141/2012, 3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011).
Nevykonanie určitého stranami navrhovaného dôkazu nezakladá procesnú vadu majúcu za následok
prípustnosť dovolania (viď R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000). Neúplnosť skutkových zistení alebo

nesprávnosť skutkových záverov nie sú v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považované za dôvod
zakladajúci prípustnosť dovolania (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo
248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012 a mnohé ďalšie).

10. Tzv. iná vada konania namietaná žalobcom v súlade s doterajšou konštantnou judikatúrou

najvyššieho súdu nezakladala procesnú prípustnosť podaného dovolania (viď R 37/1993 a niektoré
ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo
149/2010, 6 Cdo 134/2010, 6 Cdo 60/2012, 7 Cdo 86/2012 a 7 Cdo 36/2011).

11. Ani žalobcom tvrdené nesprávne právne posúdenie veci súdom prípustnosť dovolania nezakladá
(viď R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,

3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014),
preto sa touto námietkou dovolací súd nemohol zaoberať.

12. V danom prípade prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani
z ustanovenia § 237 ods. 1 O.s.p., preto najvyšší súd dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP ako

procesne neprípustné.

13. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

14. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.