Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. august 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/286/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7107234427
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7107234427.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov

JUDr. Viery Bodnárovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu L. Š., K. Z. C., Y. XX, proti žalovanému
A. Š., bytom v C.T., Y. XX, zastúpenému JUDr. Katarínou Habiňákovou, advokátkou, so sídlom v
Košiciach, Štúrova 20, o vrátenie daru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I.
č.k. 18C/299/2007-326 zo dňa 27.2.2015 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 18C/229/2007-341 zo
dňa 6.4.2015

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom

Žalovanému priznáva plnú náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) rozsudkom č.k. 18C/299/2007-326 zo
dňa 27.2.2015 zamietol žalobu o vrátenie daru a zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania
v sume 547,43 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Dopĺňacím rozsudkom č.k. 18C/299/2007-341 zo dňa 6.4.2015 rozhodol, že štát nemá právo na
náhradu trov konania.

3. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal vrátenia daru od žalovaného, a to podielu 1/2
na nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX - rodinný dom v C. G. Y. Č.. XX, súp. č. 1994, postavený
na parc. č. 1296/1, ako aj podielu 1 na pozemku - parcela č. 1296/1- zastavené plochy s výmerou 142
m2 a č. 1296/2 -záhrada s výmerou 381 m2, kat. územie C. - A., U. C. T., obec C. T.. Ako dôvod pre
vrátenie daru uviedol správanie sa žalovaného, ktoré považuje za hrubé porušenie dobrých mravov,
keď žalovaný mu v chorobe a pri zdravotných problémoch dlhodobo nepomáha, naviac ho úmyselne
poškodzuje jednak tým, že podvodom ho pripravil o sumu 7.000,-Sk, ukradol mu rôzne veci, spreneveril

26.000,-Sk a poškodil ho aj v súvislosti s príspevkom na bývanie a naviac ho vyzýval, aby sa z bytu
vysťahoval.

4. Z vykonaného dokazovania vzal súd za nesporne preukázané, že darovacou zmluvou zo dňa
30.3.2000 došlo k darovaniu vyššie uvedených nehnuteľností v podiele 1/2-ice žalovanému, ktorý je
doposiaľzapísanýakopodielovýspoluvlastníkpredmetnýchnehnuteľnostívrozsahu1/2 naLVč.XXXX,
kat.úz. C.-A.. Taktiež za nesporné považoval doručenie listu žalobcu zo dňa 16.8.2005 žalovanému,

ktorým žalobca požiadal žalovaného o vrátenie daru z dôvodu hrubého porušenia dobrých mravov, ktoré
v tejto liste popísal. Súd konštatoval, že táto žiadosť o vrátenie daru bola vyhotovená skôr, ako rozhodol
OkresnýsúdKošiceIvkonanísp.zn.29C/48/2003medzitýmiistýmiúčastníkmiovráteniedaru,vktoromskúmal dôvody pre vrátenie daru, ktoré nastali v období pred 17.9.2003. Konkrétne vo vyššie uvedenom
konaní skúmal dôvody pre vrátenie daru, vymedzené nasledovnými skutkami:
- trestné stíhanie žalovaného vedené na Okresnom súde Košice I sp. zn. 5T 130/2003 v súvislosti

so spáchaním trestného činu nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a
prekurzora a obchodovania s nimi,
- trestné konanie vedené na Okresnom súde Košice I sp. zn. 7T 52/2004 v súvislosti so spáchaním
trestného činu krádeže pneumatík z motorového vozidla a v súvislosti s trestným činom podvodu,
ktorého sa mal žalovaný dopustiť od 17.9.2003 do 11.10.2003 odcudzením starožitného fotoaparátu,

ďalekohľadu, reproduktora, propán-butánového variča s plynovou bombou, elektrického variča, v
celkovej sume 5.100,- Sk z darovanej nehnuteľnosti, resp. v mesiaci jún 2003 požičaním čiastky 7.000,-
Sk a
- trestné stíhanie žalovaného za podozrenie z trestného činu sprenevery, ktorého sa mal žalovaný
dopustiť v mesiacoch september 2003 až február 2004 tým, že vybral z účtu 26.000,- Sk a tieto žalobcovi
nevrátil.

5. V čase rozhodnutia súdu iba trestný čin sprenevery bol postúpený s podanou obžalobou na súd
zo strany Okresnej prokuratúry Košice I pod sp. zn. 1Pv 381/2007 a následne sa táto vec viedla na
Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 7T 39/2007, v čase rozhodnutia súdu vec nebola ešte právoplatne
skončená. Ostatné skutky boli v čase rozhodnutia súdu postúpené na prejednanie Obvodnému úradu

Košice, odboru všeobecnej vnútornej správy na prejednanie priestupku proti majetku. Napriek tomu,
že vo vyššie uvedenom konaní súd už rozhodol o skutkoch, ako boli vyššie uvedené, ktoré žalobca
žalovanému vytýkal ako závažné porušenie dobrých mravov, žalobca opätovne vo svojej žiadosti o
vrátenie daru zo dňa 16.8.2005 a rovnako aj v podanej žalobe v tomto konaní opakoval tieto skutky
žalovaného. Súd bol pri posudzovaní dôvodov pre vrátenie daru viazaný tými skutkami, ktoré žalobca

uvádzal v listine - žiadosti o vrátenie daru zo dňa 16.8.2005, resp. v podanej žalobe.

6. S prihliadnutím na námietku premlčania vznesenú žalovaným súd dospel k záveru, že skutky, ktoré
sú podľa žalobcu závažným porušením dobrých mravov, a teda dôvodmi pre vrátenie daru:
- sprenevera, ktorá sa mala stať v období od septembra 2003 do marca 2004,

- bezdôvodné poberanie príspevku na bývanie a nevyplatenie žalobcovi v období od 1.7.2003 do
31.12.2004,
- poškodzovanie majetku rozbitím pivničného okna na vchodových dverách, poškodením sklenenej
výplne dverí z lodžie v auguste 2004,
sú skutkami, ktoré sa premlčali v 3-ročnej premlčacej dobe s prihliadnutím na to, že žaloba bola podaná

dňa 31.12.2007.

7. Námietku premlčania právne posudzoval podľa ust. § 100 a § 101 Obč. zákonníka. Konštatoval, že
3-ročná premlčacia doba začala plynúť odo dňa, kedy sa právo na vrátenie daru mohlo vykonať prvýkrát,
teda od dátumu hrubého porušenia dobrých mravov. Aplikujúc tieto zákonné ustanovenia dospel k

záveru,žepokiaľideodôvodyvráteniadaru,akosúvyššieuvedené(sprenevera,bezdôvodnépoberanie
príspevku, poškodzovanie majetku), tieto boli v čase podania žaloby dňa 31.12.2007 premlčané.

8. Pokiaľ ide o ostatné dôvody vrátenia daru, právne súd posudzoval vec podľa ust. § 630
Obč. zákonníka. Konštatoval, že nemohol sa zaoberať tými skutkami, ktoré posudzoval už súd v

predchádzajúcom právoplatne skončenom konaní o vrátenie daru medzi tými istými účastníkmi, ktoré
bolo vedené na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 29C/48/2003 a zo všetkých žalobcom uvádzaných
skutkov tak zostalo jedine neposkytnutie pomoci v chorobe žalobcovi zo strany žalovaného. Pri
posudzovaní tohto žalobcom tvrdeného dôvodu pre vrátenie daru súd vychádzal z princípu vzájomnosti,
to znamená, že bral do úvahy a hodnotil aj správanie darcu a zisťoval, či tento sám sa nespráva voči

obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného
správania obdarovaného voči nemu. V kladnom prípade by sa totiž darca úspešne nemohol domáhať
vráteniadaru,leboreakciuobdarovaného,ikebybolanevhodná,nebolobymožnékvalifikovaťakohrubé
porušenie dobrých mravov. Išlo by v tomto prípade o spoločensky nežiaducu vzájomnú komunikáciu
medzi darcom a obdarovaným.

9. Z vykonaného dokazovania uzavrel, že tak, ako žalovaný neprejavuje záujem o svojho otca a vlastne
sa mu vyhýba v záujme toho, aby nedochádzalo medzi nimi k žiadnym konfliktom, tak isto zo správania
žalobcu, ako aj z jeho výpovede vyplýva, že nemá dobrý vzťah k synovi, syn mu je ľahostajný, nezaujímasa o neho, v podstate sa zaujíma iba o to, aby mu syn vrátil finančné prostriedky, ktoré podľa neho mu
stále dlhuje. V tomto smere predkladal žalobca aj v tomto konaní množstvo dôkazov. Tie však nemali
podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci, preto sa nimi súd podrobne nezaoberal.

10.V tejto súvislosti súd poukázal na to, že už v predchádzajúcom súdnom rozhodnutí dôvod pre
zamietnutie žaloby spočíval najmä v tom, že medzi sporovými stranami boli zlé vzťahy napriek tomu,
že je medzi nimi priamy príbuzenský pomer otca a syna. Konkrétne „ vykonaným dokazovaním mal súd
preukázané, že obidvaja účastníci konania majú medzi sebou zlé vzťahy, často medzi nimi dochádza

k hádkam, na ktoré spravidla dá podnet práve žalobca. Súd mal ďalej z vykonaného dokazovania za
preukázané,žeajžalobcasavočižalovanémusprávanevhodneataktiežnaadresužalovanéhopoužíva
vulgárne a hrubé slová, znemožnil a znemožňuje žalovanému bývať v darovanej nehnuteľnosti, resp. v
nehnuteľnosti, ktorá mu vlastnícky patrí, ale o jeho nevhodnom správaní sa voči žalovanému svedčí aj
to, že žalobca žalovaného fyzicky napadol, dokonca za prítomnosti príslušníkov PZ, za ktorý skutok bol
priestupkovo stíhaný a o uvedenom fyzickom ublížení svedčí aj listinný dôkaz, doložený žalovaným, a to

lekárska správa. Túto nepriaznivú situáciu žalovaný riešil napokon tak, že z časti rodinného domu, ktorý
mu vlastnícky patrí, sa odsťahoval k matke žalobcu, pričom mal stále záujem sa so žalobcom dohodnúť
ohľadom ďalšieho bývania, so žalobcom žiaden konsenzus nebolo možné uzavrieť pre jeho agresívne
správanie, ktoré stále vyúsťovalo v amok. V danom prípade nie je možné hovoriť ani o neposkytnutí
potrebnej pomoci žalobcovi, pretože tento nie je na ňu zo strany žalovaného odkázaný“ (citácia z

rozsudku Okresného súde Košice I v konaní sp.zn. 29C/48/2003). Z vyššie uvedeného rozhodnutia
súdu zistil, že žalobca bol uznaný vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu,
ktorého sa dopustil dňa 21.8.2004 voči žalovanému, ktorému svojim skutkom spôsobil aj zranenie, za
čo mu bola uložená pokuta vo výške 500,- Sk.

11. Z vykonaného dokazovania mal súd nesporne preukázané, že zlé vzťahy medzi sporovými stranami
naďalej pretrvávajú, nedošlo k zlepšeniu týchto vzťahov, a to napriek tomu, že žalovaný dlhodobo v
predmetnej nehnuteľnosti - v byte na poschodí, ktorý mu vlastnícky patrí na základe darovania, nebýva
a medzi stranami od podania žaloby nedošlo k žiadnym konfliktom, dokonca ani k žiadnym kontaktom.
Tak, ako sa žalobca nezaujíma o svojho syna, rovnako sa žalovaný nezaujíma o svojho otca a výsledok

tohto pasívneho správania sa oboch účastníkov konania existoval už v čase predchádzajúceho súdneho
rozhodnutia v konaní sp. zn. 29C 48/2003.

12. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žalobca v tomto konaní neuniesol
dôkazné bremeno na preukázanie tej skutočnosti, že žalovaný vedel o jeho zdravotných problémoch

a vedome mu neposkytol žiadnu pomoc v chorobe a na druhej strane žalobca nepreukázal ani tú
skutočnosť, že by bol v súvislosti so svojim zdravotným stavom na pomoc žalovaného skutočne
odkázaný. Jeho zdravotný stav je kolísavý a závisí od ročného obdobia, pričom súd nevylučuje, že
skutočne v jesennom alebo zimnom období jeho zdravotné problémy narastajú a môže byť odkázaný
na pomoc iných. Svedkovia vypočutí v tomto konaní potvrdili iba to, že žalobca má zdravotné problémy

v jesennom a zimnom období, ale ani jeden z nich nepotvrdil, že by bol žalobca svojho syna o pomoc
v chorobe žiadal, resp. že by bol pred týmito svedkami žalovaný pomoc svojmu otcovi odmietol. Na
druhej strane sám žalobca priznal, že vykonáva stavebné práce alebo pomáha pri sťahovaní, aby si
privyrobil,tedasámpriznáva,žezmenajehozdravotnéhostavuniejetrvaláajehoodkázanosťnapomoc
niekoho iného je skôr výnimočná. Ani on sám netvrdí, že niekedy v čase svojej odkázanosti svojho

syna o poskytnutie pomoci požiadal. Žiadal ho stále o vrátenie peňazí. Na základe vyššie uvedených
výsledkov dokazovania a zásad pre vrátenie daru súd dospel k záveru, že žalobca zákonné dôvody pre
vrátenie daru nepreukázal.

13. O trovách konania súd rozhodol v zmysle s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. účinného v čase rozhodovania
a podľa zásady úspechu priznal žalovanému plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi.

14. O trovách štátu rozhodol v zmysle ust. § 148 ods. 1,2 O.s.p. a keďže žalovaný bol v tomto konaní

úspešný a žalobca bol oslobodený od platenia súdnych poplatkov, rozhodol, že štát nemá právo na
náhradu trov konania.15. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. § 205
ods. 2 písm. c/,d/ a f/ O.s.p. účinného v čase podávania odvolania a navrhol napadnutý rozsudok
zmeniť a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Namietal nesprávny záver súdu v otázke premlčania,

konkrétne nesprávne určenie okamihu začiatku premlčacej doby a v dôsledku toho aj okamihu jej
skončenia. Vytýkal súdu, že neprihliadol na sústavné a opakované hrubé porušovanie dobrých mravov,
čo má z hľadiska premlčania podstatný význam a nezaoberal sa konaním a skutkami žalovaného, ktoré
nastali po 16.8.2005, teda po doručení žiadosti o vrátenie daru žalovanému. Od 16.8.2005 až doposiaľ
žalovaný sústavne pokračuje závažným spôsobom v porušovaní dobrých mravov. V tejto súvislosti

poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/108/2007 zo dňa 27.5.2008, v zmysle ktorého
správanie podľa § 630 Obč.zákonníka nie je ohraničené žiadnym momentom a ak takéto správanie
pretrváva aj po obdržaní žaloby žalovaným zo strany súdu, tým viac je založená zákonná povinnosť
pre vrátenie daru. V súvislosti so začiatkom plynutia premlčacej doby uviedol, že táto začala plynúť až
odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať prvý raz, a teda týmto dňom nie je deň, kedy došlo k hrubému
porušeniu dobrých mravov, ale premlčacia doba začína plynúť až nasledujúcim dňom po tomto dni,

v ktorom došlo k tomuto správaniu. V prípade dlhodobého správania začína premlčacia doba plynúť
až od posledného správania obdarovaného, ktorým hrubo porušuje dobré mravy. Odkázal pritom na
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/218/2010 zo dňa 24.2.2011. Pokiaľ teda ide o bezdôvodné
poberanie príspevku na bývanie a jeho nevyplatenie žalobcovi v období od 1.7.2003 do 31.12.2004,
k premlčaniu tohto skutku ku dňu podania žaloby nedošlo. Argumentoval ďalej tým, že žalovaný mu

dlhodobo nepomáha a neposkytuje mu potrebnú pomoc, či už pri zdravotných problémoch alebo pri
údržbe a oprave domu a bytu, ktorý je vlastne jeho vlastníctvom, pri úhrade za služby spojené s
užívaním domu a jeho údržbou, a to napriek tomu, že od 1.7.2003 až do 31.12.2004 poberal príspevok
na bývanie v sume 61,11 € mesačne, určený aj na osobu žalobcu. Toto konanie žalovaného pritom
nie je premlčané. Premlčacia doba tu začala plynúť až od 1.1.2005 a uplynula dňa 1.1.2008, pričom

žalobu podal 31.12.2007, teda posledný deň premlčacej doby. Namietal aj záver súdu o neunesení
jeho dôkazného bremena na preukázanie vedomosti žalovaného o jeho zdravotných problémoch a v
tej súvislosti preukázanie tvrdenia, že žalovaný mu vedome neposkytol pomoc v chorobe. Z morálneho
hľadiska je samozrejmé, aby dospelý syn, naviac obdarovaný nezanedbateľnými hodnotami, prejavil
záujem o otca, jeho zdravotný stav a problémy bez toho, aby ho o tom otec musel informovať. Žalovaný

mal byť teda jeho oporou pri zdravotných problémoch aj bez vyzvania. Naviac dňa 15.8.2005, keď sa
vrátil z nemocnice, žiadal žalovaného o pomoc, ktorú mu tento odmietol poskytnúť. Okrem toho vedel o
jeho zdravotných problémoch ešte z doby, keď bývali spolu v jednom byte a aj potom, čo sa odsťahoval
do bytu v spodnej časti domu, t.j. v septembri 2003. Žalovaný teda vedel o jeho zdravotných problémoch,
aj o jeho finančných problémoch, napriek tomu mu pomoc neposkytol. Namietal ďalej záver súdu, že

žalovaný sa mu vyhýba v záujme toho, aby nedochádzalo k žiadnym konfliktom. Podľa tvrdenia žalobcu
žalovaný sa mu vyhýba preto, aby mu nemusel poskytnúť pomoc, nemusel odpovedať pred súdom na
jeho otázky a tiež preto, aby nezistil adresu jeho skutočného bydliska. K princípu vzájomnosti uviedol,
že v rozhodujúcej dobe, t.j. tri roky pred podaním žaloby o vrátenie daru až doposiaľ sa voči žalovanému
nedopustil správania hrubo porušujúceho dobré mravy. Pokiaľ ide o priestupkové konanie, ktorého sa

žalobcadopustildňa21.8.2004,totojetiežpremlčané,načomalsúdprihliadnuť.Nakoniecnesúhlasilani
s úhradou trov konania žalovaného vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci, keď daroval žalovanému
nehnuteľnosť v hodnote prevyšujúcej 100.000 € a postúpil mu pohľadávku v hodnote cca 15.000 €,
daroval mu peniaze v hotovosti a ďalšie dary menšej hodnoty a vykonal zaňho aj ďalšie peňažné úhrady.

16. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom ako vecne
správny potvrdiť a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania, pozostávajúcich z odmeny za 1 úkony
právnej služby, t.j. vyjadrenie k odvolaniu a režijného paušálu v celkovej výške 72,92 €. Poukázal na
to, že žalobca sa domáhal vrátenia daru z rovnakých dôvodov, ako v konaní Okresného súdu Košice
I sp.z. 29C/48/2003. Poprel tvrdenie žalobcu, že pokračoval v hrubom porušovaní dobrých mravov,

všetky tvrdenia žalobcu boli vykonštruované a neboli preukázané. Aj keď vzniesol námietku premlčania
na skutky, ktoré žalobca považoval za porušenie dobrých mravov, podľa jeho názoru tieto skutky ani
nemožno považovať za porušenie dobrých mravov. Trval na tom, že vzťahy so žalobcom sa zhoršili od
septembra 2003 aj zavineným správaním žalobcu, ktorý ho nepustil do bytu a bol nútený zostať bývať u
starej matky. Následne podal naňho aj trestné oznámenie, za čo bol odsúdený a bol vo výkone trestu a

toto konanie nijako nesúviselo so správaním voči žalobcovi. Ani zo strany žalobcu nebol žiadny záujem
o neho, nekontaktoval ho a nemá vedomosť o jeho zdravotných problémoch. Znovu poukázal na to,
že počas celého obdobia žalobca vykonával rôzne stavebné úpravy jednak v byte, v ktorom býval a
staval rodinný dom, chodieva na bicykli a jeho fyzické aktivity nenapovedajú zlému zdravotnému stavu.Žalobca nemá dobrý vzťah ani so svojou dcérou, ani so svojou matkou a sestrou, v čase, kedy žila
jeho matka, podával proti nej rôzne žaloby a to isté bolo aj voči sestre. V celom rozsahu sa stotožnil s
rozhodnutím súdu prvej inštancie a s jeho odôvodnením.

17. Vyjadrenie bolo doručené žalobcovi dňa 24.6.2015.

18. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zaslal súdu novinové články, z ktorých vyplynulo, že
žalovaný poškodil a okradol v súvislosti so svojím podnikaním viac osôb a hľadá ho kvôli tomu aj polícia

a Slovenská obchodná inšpekcia.

19. Žalovaný vo vyjadrení k tomuto vyjadreniu žalobcu uviedol, že podnikanie na Slovensku ukončil a
postupnedávadoporiadkuzáležitostitýkajúcesabývalýchklientovasnažísasvojezáväzkyvyplývajúce
z podnikania uhradiť, preto zvolil formu získania finančných prostriedkov prácou v zahraničí. Keďže sa
nezdržiava na Slovensku, nemá možnosť sa so žalobcom ani kontaktovať a vzhľadom na jeho povahové

vlastnosti sa chce vyhnúť aj konfliktným situáciám. Opätovne poukázal na preukázané nevhodné a
vulgárne správanie žalobcu voči nemu, ako aj na preukázanie tej skutočnosti, že žalobca mu znemožnil
bývať v rodinnom dome, ktorého je spoluvlastníkom a dokonca ho aj fyzicky napadol.

20. Toto vyjadrenie bolo doručené žalobcovi dňa 9.9.2015.

21. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016,
ďalej len CSP prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario
v rozsahu danom ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2

písm. c/, d/ a f/ O.s.p. v spojení s ust. § 470 ods. 2 prvej vety CSP, v CSP odvolacie dôvody v zmysle
ust. § 365 ods. 1 písm. e/, f/, h/) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

22. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

23. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 30. augusta 2016 o 12.30 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 23.8.2016 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods.
1, 3 CSP.

24. Žalobca v odvolaní namieta odvolacie dôvody v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ O.s.p.
účinného v čase podania odvolania, t.j. súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V zmysle CSP účinného v čase rozhodovania

odvolacieho súdu ide o odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 pís. e/, f/ a h/.

25.Kodvolaciemudôvoduvzmysleust.§365ods.1písm.e/CSP(§205ods.2pís.c/O.s.p.)jepotrebné
uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy stranami sporu. Najmä nevykoná dôkazy
na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné,

t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom
tvrdení strán. Neúplné zistenie skutkového stavu je však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že
príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý
dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal
dôkazy stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy

veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci
bol navrhovaný, nebol vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd
prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len
o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

26. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) je v súdnej
praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec
posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. §191 CSP (do 30.6.2016 s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo
alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas

konania najavo.

27. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,

pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP (do 30.6.2016 z ust. §
133 až 135 O.s.p.).

28. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. ) odvolací
súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy,
ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale
nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

29. Odvolací súd dospel k záveru, že z namietaných odvolacích dôvodov je čiastočne naplnený iba
odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/, CSP (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), a to v časti, v ktorej
súd posudzoval žalovaným vznesenú námietku premlčania vo vzťahu ku skutku, ktorý je kvalifikovaný
ako hrubé porušenie dobrých mravov, pre ktoré sa žalobca domáha vrátenia daru, a to konkrétne
bezdôvodné poberanie príspevku na bývanie a jeho nevyplatenie žalobcovi v období od 1.7.2003 do

31.12.2004. Uvedená skutočnosť však nemala za následok nesprávne rozhodnutie v spore, pretože
z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie aj ohľadne tohto tvrdeného správania žalovaného
vyplýva, že toto správanie nemožno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov. Vecne správne
preto súd rozhodol, ak žalobu zamietol.

30. V zmysle ust. § 630 Obč.zákonníka darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa
k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.

31. V zmysle ust. § 100 ods. 1,2 Obč.zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník

premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva
s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ust. § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr než
zabezpečená pohľadávka,

32. V zmysle ust. § 101 Obč.zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia

doba je 3-ročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

33. Právo darcu na vrátenie daru v zmysle § 630 Obč.zákonníka podlieha premlčaniu vo všeobecnej
3-ročnej premlčacej dobe, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§
101 Obč.zákonníka). Pri premlčaní tohto práva je významný charakter relevantného správania

obdarovaného. Premlčacia doba plynie odlišne vtedy, keď ide o správanie hrubo porušujúce dobré
mravy, ktoré spočíva v jedinom konaní obdarovaného a vtedy, keď ide o sústavné (pokračujúce
alebo opakované) správanie obdarovaného relevantné podľa § 630 Obč.zákonníka. Pokiaľ v prípade
jednorázového správania obdarovaného hrubo porušujúceho dobré mravy začína plynúť premlčacia
doba dňom nasledujúcom po dni, v ktorom došlo k tomuto správaniu, v prípade, že k takémuto správaniu

hrubo sa priečiacemu dobrým mravom dochádza v dlhšom časovom období, je pre záver o dôvodoch
pre vrátenie daru určujúci čas posledného správania obdarovaného, ktoré vykazuje znaky relevantné v
zmysle § 630 Obč. zákonníka (viď rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 218/2010 zo dňa 24.2.2011).

34. Pokiaľ žalobca dôvod na vrátenie daru vidí v správaní žalovaného - bezdôvodnom poberaní

príspevku na bývanie a jeho nevyplatení žalobcovi v období od 1.7.2003 do 31.12.2004, je treba dať za
pravdu žalobcovi, že právo domáhať sa vrátenie daru z tohto dôvodu dňa 31.12.2007 premlčané nebolo.
Keďže išlo o opakujúce sa správanie, pre začiatok premlčania je určujúci čas posledného správania
obdarovaného, ktoré je vymedzené obdobím do 31.12.2004. Prvýkrát teda žalobca mohol uplatniť svojeprávo na vrátenie daru z dôvodu tohto opakovaného správania žalovaného nasledujúci deň, t.j. 1.1.2005
a premlčacia doba tak uplynula dňa 1.1.2008. Žaloba pritom bola doručená súdu dňa 31.12.2007, a teda
k uplatneniu práva na vrátenie daru z tohto dôvodu došlo posledný deň premlčacej doby.

35. Pokiaľ však ide o ostatné skutky, ktoré súd považoval za premlčané z hľadiska možnosti ich
uplatnenia ako dôvodov pre vrátenie daru, t.j. sprenevera, ktorá mala byť v období od septembra 2003
do marca 2004 a poškodzovanie majetku žalobcu, ku ktorému došlo v auguste 2004, súd dospel k
správnemu záveru, že ide o skutky, ktoré sa premlčali v 3-ročnej premlčacej dobe, t.j. od tohto správania

do dňa podania žaloby 31.12.20007 prešla doba viac ako 3 rokov.

36. Vychádzajúc z rozsudku Najvyššieho súdu 3Cdo/218/2010 zo dňa 24.2.2011 pre posúdenie
(ne)dôvodnosti premlčacej doby je rozhodujúci okamih, kedy bola žaloba podaná na súde, a teda
správne súd prvej inštancie posudzoval otázku, či došlo k premlčaniu s ohľadom na čas, kedy bola
žaloba doručená súdu, t.j. 31.12.2007.

37. Vzhľadom na skutočnosť, že bezdôvodné poberanie príspevku na bývanie a jeho nevyplatenie
žalobcovi v období od 1.7.2003 do 31.12.2004 je správaním žalovaného, vo vzťahu, ku ktorému ako
dôvodu pre vrátenie daru nedošlo k premlčaniu práva žalobcu domáhať sa vrátenia daru, odvolací súd
vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie posudzoval dôvody pre jeho

vrátenie v zmysle ust. § 630 Obč.zákonníka, ktorý na vec správne aplikoval aj súd prvej inštancie,
pokiaľ posudzoval iné dôvody pre vrátenie daru (neposkytnutie pomoci v chorobe žalobcovi zo strany
žalovaného), a teda odvolací súd na vec aplikoval ustanovenie právneho predpisu, ktoré už bolo pri
doterajšom rozhodovaní použité, kedy sa nevyžaduje postup v zmysle ust. § 385 CSP, t.j. výzva strán,
aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

38. V citovanom ustanovení § 630 Obč.zákonníka je upravený osobitný spôsob zániku darovacieho
vzťahu, ku ktorému dochádza na základe jednostranného právneho úkonu darcu voči obdarovanému,
ktorý hrubo porušil dobré mravy svojím správaním k darcovi alebo k členom jeho rodiny. Za členov rodiny
darcu treba považovať predovšetkým jeho manžela, rodičov a deti a spravidla tiež ostatných príbuzných

v priamom rade, ako aj súrodencov, výnimočne aj ďalšie osoby v rodinnom alebo v obdobnom pomere,
pokiaľ by darca ich ujmu dôvodne pociťoval ako vlastnú ujmu (R 88/1998).

39. Právo darcu domáhať sa vrátenia daru vzniká darcovi okamihom správania obdarovaného, ktoré
naplňuje znaky uvedené v § 630 Obč. zákonníka. Pokiaľ darca toto právo realizuje, zaniká darovací

vzťah momentom, keď prejav vôle darcu (výzva na vrátenie daru) došiel obdarovanému. Ust. § 630
Obč. zákonníka umožňuje vyvodiť zodpovednosť za porušenie morálnych pravidiel správania - súhrnu
určitých historicky nemenných a všeobecne v spoločnosti akceptovaných noriem etiky, morálky a
mravnosti. Vrátenie daru možno považovať za sankciu, ktorou darca postihuje obdarovaného za jeho
správanie hrubo porušujúce tieto morálne pravidlá. Uvedené ustanovenie, ktoré za relevantné označuje

len správanie obdarovaného, nemožno rozširujúcim spôsobom vykladať tak, že sa ním majú postihnúť aj
dôsledky správania iných osôb ako obdarovaného, hoci jemu blízkych (porovnaj rozsudok Najvyššieho
súdu SR uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 63/2004).

40. Právo darcu na vrátenie daru nezakladá každé negatívne správanie obdarovaného voči darcovi. Toto

právo nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri menej významnom porušení
dobrých mravov obdarovaným (R 31/1999). Predpokladom vrátenia daru je len také negatívne správanie
sa obdarovaného, ktoré vzhľadom na všetky významné okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť
ako hrubé porušenie dobrých mravov. O také správanie ide spravidla v prípade porušenia dobrých
mravov spôsobom vyznačujúcim sa značnou intenzitou alebo sústavnosťou (opakovanosťou), pričom

jeho vonkajším prejavom môžu byť fyzické násilie, hrubé urážky, neposkytnutie potrebnej pomoci, hrubý
nezáujem a podobne. V súlade s § 630 Obč. zákonníka možno za právne relevantné považovať len také
správanie sa obdarovaného, ktoré sa objektívne prejavilo. Pritom nie je rozhodujúci subjektívny pocit a
úsudok darcu ( R 61/1997). Pri posudzovaní správania obdarovaného treba vziať do úvahy a hodnotiť
i správanie sa samotného darcu v tom zmysle, či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného

správaniasaobdarovanéhovočinemu(princípvzájomnosti). Uplatnenieprincípuvzájomnostiznamená,
že pri skúmaní určitého správania obdarovaného z hľadiska, či vykazuje znaky hrubého porušenia
dobrých mravov, sa vezme na zreteľ tiež správanie darcu za účelom posúdenia, či on sám sa nespráva
alebo nesprával voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie nie je príčinounevhodného správania obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. V kladnom prípade sa darca
nemôže úspešne domáhať vrátenia daru, lebo následne (darcom vyvolanú) reakciu obdarovaného (i
keby bola nevhodná) by nebolo možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Výnimkou

by však bolo také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa
samotného darcu (porovnaj rozsudok NS SR sp.zn. 2Cdo/108/2007 a 3Cdo/218/2010).

41. Vychádzajúc z rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 18C/136/2005-100 zo dňa 23.4.2009 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 11Co/293/2009-144 z 13.10.2010, ktorý nadobudol

právoplatnosť dňa 16.11.2010 a z ktorého pri rozhodovaní vychádzal aj súd prvej inštancie (viď
odôvodnenie str. 9 rozsudku), bola týmto rozsudkom žaloba žalobcu o zaplatenie príspevku na bývanie,
ktorý poberal žalovaný v období od 1.7.2003 do 31.12.2004, zamietnutá ako nedôvodná (aj) z dôvodu
nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu. Súd v tomto konaní teda právoplatne vyriešil otázku nároku
žalobcu voči žalovanému na zaplatenie príspevku na bývanie tak, že žalobca nemá nárok na tento
príspevok. Vyriešením tejto hmotnoprávnej otázky medzi stranami (aj) tohto sporu je viazaný súd aj

v tomto spore. Keďže žalobca nemá nárok voči žalovanému na zaplatenie príspevku na bývanie v
období do 31.12.2004, nemožno poberanie tohto príspevku žalovaným, aj jeho nevyplatenie žalobcovi
charakterizovať ako konanie závažne porušujúce dobré mravy a dôvod pre vrátenie daru v zmysle §
630 Obč. zákonníka.

42. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov je záver súdu o nemožnosti domáhať sa vrátenia daru s
poukazom na toto správanie žalovaného vecne správny.

43. V ostatnej časti rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, žeby vzal do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli a ani inak nevyšli za konania najavo,

žeby opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo
žeby v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, žeby výsledok jeho hodnotenia dôkazov
nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. §§ 133 až 135 O.s.p. účinného v
čase jeho rozhodovania, alebo žeby na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie
alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

44. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., účinného v čase jeho
rozhodovania, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje
rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, preto odvolací súd jeho

rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

45. Správne, podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku v tejto ostatnej časti, s ktorými
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Ani odvolacie
námietky žalobcu nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť jeho zmenu.

46. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu prvej
inštancie o nesplnení zákonných dôvodov pre vrátenie daru v zmysle § 630 Obč. zákonníka, pokiaľ ide
o ostatné žalobcom uplatnené a súdom posudzované dôvody pre vrátenie daru.

47. Posudzovanie dôvodov pre vrátenie daru, ktoré už boli uplatnené v inom právoplatne skončenom
súdnom konaní medzi tými istými stranami sporu (spor vedený na Okresnom súde Košice I pod sp.zn.
29C/48/2003) je vylúčené, keďže otázka (ne)dôvodnosti uplatnenia týchto dôvodov pre vrátenie daru už
bola právoplatne vyriešená v inom súdnom konaní medzi tými istými stranami sporu a hmotnoprávnym
vyriešením tejto otázky je viazaný v tomto spore tak súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd.

48. Správne preto súd posudzoval iba skutky uvedené žalobcom v žiadosti o vrátenie daru a v žalobe,
ktoré neboli uplatnené ako dôvod pre vrátenie daru v inom vyššie uvedenom súdnom konaní a zároveň
neboli premlčané.

49. Okrem nevyplatenia príspevku na bývanie tak ďalším dôvodom vrátenia daru bolo správanie
žalovaného, spočívajúce v neposkytnutí pomoci žalobcovi, či už v chorobe alebo aj v bežnom živote.50. Súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, že v tomto
konaní žalovaného nemožno vidieť hrubé porušenie dobrých mravov vzhľadom na okolnosti, ako tieto
vyplynuli z vykonaného dokazovania. Žalobca nielenže nepreukázal odkázanosť na pomoc inej osoby,

ale zároveň vykonaným dokazovaním boli preukázané dlhodobo narušené vzťahy medzi stranami
sporu, a to od septembra 2003 doposiaľ, ktorých príčinou je v nepodstatnej miere aj správanie sa
žalobcu voči žalovanému (žalobca fyzicky napadol žalovaného, používal na jeho adresu vulgárne
a hrubé slová, znemožňuje mu dlhodobo bývať v nehnuteľnosti v jeho podielovom vlastníctve, na
ktorej vymenil zámky). Rešpektujúc princíp vzájomnosti správne súd zohľadnil aj správanie sa žalobcu

ako darcu voči žalovanému a následne dospel k správnemu záveru, že medzi stranami sporu ide o
spoločensky nežiaduce vzájomné správanie, keď sa o seba ako otec a syn nezaujímajú, nestretávajú
sa, nekomunikujú spolu a nepomáhajú si, čo nemožno za daných okolností charakterizovať ako hrubé
porušenie dobrých mravov.

51. Za danej situácie nemožno vytýkať žalovanému, že sa vyhýba žalobcovi z dôvodu predídenia ďalším

konfliktnýmsituáciámabezprávnehovýznamujeajodvolacianámietkažalobcu,žepreukázalvedomosť
žalovaného o svojich zdravotných problémoch a svoju odkázanosť na jeho pomoc.

52. K odvolacej námietke žalobcu, v zmysle ktorej sa tri roky pred podaním žaloby nesprával voči
žalovanému spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy, odvolací súd iba dopĺňa, že išlo už o obdobie,

kedy nežili so žalovaným v spoločnej domácnosti (od septembra 2003) a kedy už spolu nekomunikovali,
pričom ešte v roku 2004, konkrétne 21.8.2004 došlo k takému správaniu žalobcu (fyzické napadnutie
žalovaného so spôsobením zranení), z ktorého bol uznaný vinným zo spáchania priestupku. Pokiaľ
žalobca vytýkal súdu, že nemal prihliadať na tento skutok, lebo tento už bol premlčaný, táto skutočnosť
by bola relevantná iba v prípade, že by išlo o opačný prípad, kedy by sa vrátenia daru domáhal žalovaný

s poukazom na toto správanie ako dôvod pre vrátenie daru. V tomto možno dať za pravdu žalovanému,
že jeho odsťahovaním sa zo spoločnej domácnosti so žalobcom a následnému vyhýbaniu sa kontaktu so
žalobcom sa predišlo ďalším vzájomným konfliktným situáciám medzi stranami sporu. V tomto správaní
žalovaného nemožno vidieť vedomé úmyselné vyhýbanie sa žalobcovi výslovne s cieľom vyhnúť sa
poskytnutiu pomoci žalobcovi.

53. Keďže v neposkytnutí pomoci nemožno vidieť hrubé porušenie dobrých mravov zo strany
žalovaného, rovnako sa to vzťahuje aj na obdobie po 16.8.2005 až do rozhodnutia súdu, kedy
neposkytovanie pomoci žalobcovi z rovnakých dôvodov, ako boli vyššie uvedené, nemožno hodnotiť
ako dôvod pre vrátenie daru.

54. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky žalobcu nedôvodné a nespôsobilé
privodiť zmenu rozhodnutia v jeho prospech.

55. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je zo všetkých vyššie uvedených dôvodov vecne správne, preto ho

odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil, vrátane výroku o trovách konania a trovách štátu.
Dôvody uvádzané žalobcom pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanému nemožno vzhľadom
na okolnosti sporu, kedy žalobca opakovane sa nedôvodne domáha vrátenia daru od žalovaného,
považovať za hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov. Vzhľadom na opakovane
podávané žaloby žalovaný je nútený brániť sa v konaní a pokiaľ za tým účelom bola mu poskytnutá

právna pomoc advokáta, má nárok na náhradu trov s tým spojených.

56. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojenísust.§255ods.1a§262ods.1,2CSP.Odvolacísúdtedarozhodollenonárokunanáhradutrov
odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší
súdny úradník. Žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný, preto mu odvolací súd priznal plnú
náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi.

57. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).