Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. august 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/338/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225734
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 08. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112225734.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členov JUDr.

Ľubice Bajzovej a Mgr. Stanislavy Miklánkovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Fridrich
Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti žalovanému Slovenskej republike - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie 125,00 € a
iné s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 23. júna 2014
č.k. 12C/291/2012 - 90 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal proti žalovanému zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125,00 € a náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 542,14 € z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín.
Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 41 ods. 2 písm. c) a d), § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, § 3 ods. 1 písm. d), § 6 ods. 1, 2, 4 § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a § 17 ods.
1, 2, 3, § 19 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, čl. 3
ods. 1, 2, čl. 4 ods. 1, 2, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Žalobca sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy
nesprávnym úradným postupom okresného súdu z dôvodu, že exekučný súd postupoval nesústredene
a so zbytočnými prieťahmi tak, že k rozhodnutiu o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil
až po veľmi dlhej dobe. Žalobca sa dozvedel o všetkých okolnostiach skutkového deja, ktorý vyústil
do spôsobenej škody až po doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Výšku škody vyčíslil podľa

znaleckého posudku na sumu 30,76 € ako vynaložené náklady spojené so správou a vymáhaním
pohľadávky v období rokov 2009 - 2012 na každý jednotlivý spis a táto suma by ho nezaťažila, ak
by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie
by dodržal zákonom stanovenú dobu. Súd v danom prípade skúmal, či boli dané predpoklady vzniku
zodpovednosti žalovaného za škodu, a to existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho
úradného postupu, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou. Za nesprávny úradný postup možno považovať aj porušenie

povinnosti štátneho orgánu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, ako aj postup v rozpore
s platnými právnymi normami. Súdny exekútor podal dňa 22.08.2011 na Okresný súd Trenčín žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. v Bratislave, sp.zn. SR 03405/11 zodňa 17. mája 2011 a Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 20.03.2012 č.k. 61Er/2543/2011 - 10
predmetnú žiadosť zamietol z dôvodu, že po preskúmaní zmluvy o úvere podľa zák.č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch, ide o zákonom nedovolené plnenie, resp. plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými

mravmi ohľadne dojednaných úrokov prevyšujúcich zákonnú úpravu, poplatku za poskytnutie úrokov,
chýbajúcu RPMN a ďalšie. Od podania predmetnej žiadosti dňa 22.08.2011 do vydania predmetného
uznesenia exekučným súdom dňa 20.03.2012 uplynula doba 7 mesiacov. Podľa ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku účinného v čase podania žiadosti (t.j. od 01.06.2011) a z ust. § 41 ods. 2 písm.
c) a d) Exekučného poriadku vyplýva, že 15 - dňová lehota na vydanie poverenia pre exekúciu sa

nevzťahuje na rozhodnutie o exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie rozhodcovského súdu a okrem
toho sa vzťahuje len na prípady vydania poverenia a nie pre vydanie uznesenia o zamietnutí poverenia.
Povinnosťou orgánu štátu teda je len v 15 - dňovej lehote vydať poverenie na exekúciu, ak exekučný titul
spĺňa zákonom stanovené podmienky a takýto postup vyplýval aj zo znenia ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku účinného pred novelou č. 102/2011 Z.z.. Postup súdu, ktorý rozhodol o zamietnutí poverenia
na exekúciu v lehote 7 mesiacov od podania návrhu, nemožno označiť za rozporný so zákonom a

lehotu, v ktorej bolo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o poverenie na exekúciu vydané, nemožno
charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní. Ďalej okresný súd uviedol, že so vstupom Slovenskej
republiky do európskeho hospodárskeho a právneho systému boli do Občianskeho zákonníka zák.
č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 1.4.2004 v piatej hlave začlenené ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách (§ 52 až § 60) a uvedená právna úprava má základ v Smernici Rady č. 93/13/EHS z

5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa prechodných a záverečných
ustanovení k úpravám účinným od 01.04.2004 (§ 897f ods. 3) spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a
54 tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch
aj s ust. § 55 ods. 1, ak ide o náležitosti zmluvy a s ust. § 57 tohto zákona do 3 mesiacov odo dňa

nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu
s ust. § 53, 54 a 57 tohto zákona podľa ods.3, sú neplatné po uplynutí 3 mesiacov odo dňa nadobudnutia
účinnosti tohto zákona. Z ust. § 54 ods.1,2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Spotrebiteľ sa nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť

svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší. Ako vyplýva z Ústavy SR, Slovenská republika je viazaná medzinárodnými
záväzkami, zmluvami a predpismi, ako aj Smernicami Európskej únie, vrátane Smernice č. 93/13/EHS
a medzinárodné záväzky, vyplývajúce z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii majú prednosť
pred právnym poriadkom platným na území SR. Podľa článku 7 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z

5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách členské štáty musia zabezpečiť, aby v
záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré
by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi
zo strany predajcov alebo dodávateľov. Zmluva o úvere, na základe ktorej si žalobca uplatňoval svoje
peňažné nároky voči povinnému v rámci exekučného konania, bola zmluvou spotrebiteľskou, a táto

zmluva ako aj exekučný titul podliehali súdnemu prieskumu nekalých zmluvných podmienok, na základe
čl. 6 Smernice č. 93/13/EHS. Na súd však bola vec predložená až v rámci exekučného konania a
po zistení, že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a vykonateľný rozhodcovský
rozsudok obchádza ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, resp. na práva spotrebiteľa a neprijateľné
zmluvné podmienky vôbec neprihliadol, exekučný súd zamietol návrh na vydanie poverenia na

exekúciu podľa čl. 7 Smernice, aby nekalé zmluvné podmienky spotrebiteľa už nezaväzovali, v súlade
so záväzkami, vyplývajúcimi pre tento štát z medzinárodného práva. Takýmto postupom exekučný
súd iba neuznal rozhodcovský rozsudok za spôsobilý exekučný titul a žalobca si mohol svoje právo
na vymoženie istiny s príslušenstvom vymáhať žalobou na všeobecnom súde, v podstate okamžite
po doručení rozhodnutia o zamietnutí poverenia na exekúciu a získať nový exekučný titul a na

jeho podklade viesť ďalšiu exekúciu. Tvrdenia žalobcu, že už nebolo možné získať iný exekučný
titul na vymoženie tej istej pohľadávky pre prekážku veci rozhodnutej, neboli ničím podložené a
preukázané ani jediným zastavujúcim uznesením všeobecného súdu, z ktorého by tieto skutočnosti
vyplývali. V konečnom dôsledku bolo exekučné konanie zastavené z dôvodu, že žalobca si z 2 možných
alternatív v základnom konaní vybral súkromnoprávny orgán - rozhodcovský súd s rozhodcovským

(súkromnoprávnym) konaním, teda dal prednosť tomuto orgánu pred všeobecnými súdmi, čím sa
vyhol súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktorú v základnom sporovom konaní pri
plnení zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere skúma súd ex offo. Ak by rozhodcovské súdy postupovali
rovnakým spôsobom ako všeobecné súdy a vychádzali by zo súdnej praxe, Smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 a zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ďalších zákonov na
ochranu spotrebiteľa, súd by nemal dôvod v rámci exekučného konania kontrolovať obsah celej zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a posudzovať prijateľnosť, resp. neprijateľnosť zmluvných podmienok a žiadosť

o poverenie na exekúciu zamietnuť. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že exekučný súd
nepochybil vo svojom úradnom postupe, keďže aplikoval normy medzinárodného práva, ktorými je
SR ako člen Európskej únie viazaná a ktoré majú prednosť pre ustanoveniami slovenského právneho
poriadku a poskytol spotrebiteľovi potrebnú súdnu ochranu pred nekalými zmluvnými podmienkami. V
danom prípade teda nebol preukázaný žiaden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, a to

nesprávny úradný postup, vznik škody v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom, ani výška
skutočnej škody. K 1. predpokladu vzniku zodpovednosti, a to nesprávnemu úradnému postupu, bol
okresný súd toho názoru, že nie je kompetentný preskúmavať procesný postup iného všeobecného
súdu, pretože takýmto kompetentným súdom je len Ústavný súd SR (KS Nitra 9Co/285/2011). Žalobca
nepredložil žiadne súdne rozhodnutie, ani dôkaz o konštatovaní prieťahov v namietanom exekučnom
konaní. Pokiaľ ide o vznik škody, žalobca nepreukázal skutočnú výšku vzniknutej škody za konkrétne

7 mesačné obdobie, čím nebola splnená táto podmienka. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch, keďže neboli splnené zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu za majetkovú
ujmu, zároveň nie sú splnené ani zákonné podmienky pre priznanie nemajetkovej ujmy. K príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody alebo majetkovej či nemajetkovej
ujmy, okresný súd uviedol, že nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil samotný povinný

tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie, nie exekučný
súd. Žalobca poukazuje na vyvolanie uvedených rizík, avšak je všeobecne známe a počíta sa pri
každom podnikaní s určitým rizikom podnikania. Samotnú situáciu vyvolal sám žalobca aj tým, že
si z 2 možných alternatív v základnom konaní vybral súkromnoprávny orgán - rozhodcovský súd
s rozhodcovským (súkromnoprávnym) konaním, resp. formu notárskej zápisnice, teda dal prednosť

tomuto orgánu pred všeobecnými súdmi ako nositeľmi verejnej moci. Aj toto je jeho jedno z rizík jeho
podnikania a musí znášať následky takéhoto vlastného výberu. Nakoľko neboli preukázané zákonné
predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu, nebolo možné žalobcovi priznať náhradu škody
spočívajúcu v nevymoženej istine s príslušenstvom, ani nemajetkovú ujmu. Preto súd žalobu ako
nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, lebo si ich v lehote stanovenej v § 151
ods.1 O.s.p. nevyčíslil. Záverom súd uviedol, že nárok žalobcu nie je premlčaný podľa § 19 ods. 1,2,3
zák. č. 514/2003 Z.z., pretože 3-ročná premlčacia doba neuplynula od vydania rozhodnutia o zamietnutí
žiadosti dňa 20.03.2012 do dňa podania žaloby dňa 27.09.2012.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní
rozhodovalvylúčenýsudca(§205ods.2písm.a)O.s.p.vspojenís§221ods.1písm.g)O.s.p.),okresný
súd vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods.

1 písm. h) O.s.p., okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a
rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že okresný
súd vec prejednal v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2

O.s.p. s tým, že žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Žalobca urobil podanie, ktorým
upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom
súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v
označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
žalobcu a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na

rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným
sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol
aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď
ignoroval žiadosť žalobcu o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal

možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil
ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že
žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované
časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedyžalobca ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť
sa k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu
svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa

k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z
vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez
uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej
republiky, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa

neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti
boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod
nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah
si určil sám, keď žalobca žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis.

Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka. Súd
však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy
informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje,
poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd

dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny

úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Žalobca hodlal v konaní
pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody,
a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečonekonštatoval,žedošlokporušeniuprávažalobcunaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov.

Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie
súdujepretovnútornerozpornéanapriektomu,žesúdzistilporušeniepráva,nekonštatovalhoanatejto
chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi. Uviedol, že sú irelevantné
úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si žalobca zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o

podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej
sfére žalobcu nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť
spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil
napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

3. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379a, § 380 Civilného sporového poriadku (ďalej
len „CSP“) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že uznesenie
okresnéhosúdujepotrebnéakovecnesprávnepotvrdiťpodľa§387ods.1Civilnéhosporovéhoporiadku
(ďalej len „CSP“) z nasledovných dôvodov:

4. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku žalobcu.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorému na

základe týchto premís okresný súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne
aj spravodlivé.

5. Žalobca založil svoj nárok v prejednávanej veci pre nesprávny úradný postup na tom skutkovom
základe, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 20.03.2012 a exekútor požiadal

okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 22.08.2011. K rozhodnutiu o žiadosti
o udelenie poverenia tak podľa žalobcu došlo po uplynutí zákonom stanovenej 15 - dňovej lehoty (7
mesiacov). Ďalej nesprávny úradný postup exekučného súdu žalobca dôvodil vykonaním úradnéhopostupu bez splnenia zákonných podmienok, a to úplným preskúmavaním právoplatného exekučného
titulu.

6. Z dikcie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní na preskúmanie
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného
titulu neplatí, ak je ako exekučný titul predložená notárska zápisnica (§ 41 ods. 2 písm. c) Exekučného
poriadku) alebo rozhodnutie rozhodcovskej komisie alebo ňou schválený zmier (§ 41 ods. 1 písm. d)
Exekučného poriadku), a to z dôvodu, že oproti iným exekučným titulom, je v týchto prípadoch exekučný

súd povinný preskúmavať exekučné tituly aj z hľadiska rozhodnutia vo veci samej (ust. § 45 zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní). Ako správne uviedol okresný súd, postup exekučného súdu,
ktorý rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia v lehote 7 mesiacov od podania návrhu, nemožno označiť
zarozpornýsozákonomanemožnohocharakterizovaťakoprieťahyvsúdnomkonaní.Vdanomprípade
tak nemožno hovoriť o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu.

7. Odvolací súd vo vzťahu k žalobcom tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu
prekročenia právomocí exekučného súdu považuje za potrebné uviesť, že exekučným titulom,
na základe ktorého sa žalobca domáhal vydania poverenia, bol rozsudok rozhodcovského súdu.
Oprávnenie, ako aj povinnosť preskúmavať rozhodcovský rozsudok vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, a

aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. rozhodnutie z 06.10.2009 "Asturcom"). V tomto smere odvolací
súd odkazuje na správne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pričom uvedené právne závery sú
ustálené aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, a ani odvolací súd nemá dôvod
sa od nich odkloniť.

8. K odvolacím námietkam (k majetkovej škode a k nemajetkovej ujme) odvolací súd zdôrazňuje, že
na to, aby bolo možné zaoberať sa vznikom skutočnej škody, prípadne ušlého zisku a nemajetkovej
ujmy, je potrebné najskôr zistiť, že bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti žalovaného za škodu
podľa § 9 ods. 1, ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z., a to existencia nesprávneho úradného
postupu, resp. zrušenia nezákonného rozhodnutia vydaného v exekučnom konaní. V danej veci však

okresný súd ani odvolací súd existenciu toho predpokladu z vyššie uvedených objektívne udržateľných
dôvodov nezistil.

9. Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil,
že by bola žalobcovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval

vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a
že rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

10. Žalobca v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny

proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal
možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení, pretože
súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania. Uvedená
námietka žalobcu je nedôvodná. Vo veci bolo nariadené pojednávania na deň 23.06.2014. Žalobca mal
dostatok času oboznámiť sa s písomným vyjadrením žalovaného k žalobe, a možnosť vyjadriť sa k

nemu, či už písomne alebo ústne na pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas predvolaný. Nielenže
bola zachovaná zákonom stanovená 5- dňová lehota na prípravu pojednávania, ale žalobca mal oveľa
väčší časový priestor na túto prípravu, mal možnosť pri nahliadnutí do spisu oboznámiť sa so všetkými
listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, a to vrátane aj exekučného spisu, ktorý bol súčasťou
spisu.

11. Neobstojí tvrdenie žalobcu uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného skutkového
stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti, nesprávne aplikoval ustanovenie § 101 ods.
2 O.s.p. účinné do 01. júla 2016 a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu
porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a námietky zaujatosti sudcu. Ako už odvolací súd vyššie

uviedol, okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný, no
nedostavil sa. Okresný súd po tom, ako prečítal návrh o zrušenie pojednávania, poukazom na Nález
Ústavného súdu SR II. ÚS 436/2013 - 11 zo dňa 12.09.2013 a rozhodnutie odvolacieho súdu o námietke
zaujatosti, konštatoval, že žiadosť žalobcu je nedôvodná a pojednával v neprítomnosti účastníkov.12. Civilný poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v civilnom súdnom konaní ústavou zaručené
právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon neustanovuje

inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania § 115 ods.1,
2 O.s.p. (teraz účinný § 177, § 178 ods. 2 CSP), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla
najmenej 5 dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec
prejednať v neprítomnosti riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého
dôvodu o odročenie pojednávania (ust.§ 101 ods. 2 O.s.p. účinné do 01. júla 2016). Keďže účastník

môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom zástupcu (napr. zástupcu na základe plnomocenstva; § 22
a nasl. O.s.p.) má aj tento zástupca právo osobne sa zúčastniť súdneho konania. O možnosti prejednať
vec na pojednávaní v jeho neprítomnosti platí to isté, čo platí o samom účastníkovi konania. Právo
účastníka, aby jeho vec bola prejednaná verejne a v jeho prítomnosti, nemožno chápať tak, že súd
by nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť
účastníkovi uplatnenie tohto práva. Možnosť prejednať vec v neprítomnosti účastníka (zástupcu) treba

posudzovaťvždyvzhľadomnavšetkyokolnostidanéhoprípadu,pričomtrebamaťnazreteli,žezúčastniť
sa pojednávania pred súdom je právom účastníka konania, a to v každom štádiu postupného procesu,
pokiaľ zákon neustanovuje inak, a ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon nešpecifikuje, čo treba
považovať za dôležitý dôvod, danosť ktorého bráni prejednať vec v neprítomnosti účastníka. Súd ale
môže žiadosť o odročenie pojednávania posudzovať len z aspektu tých skutočností, ktoré sú prípadne

uvedené v žiadosti o odročenie pojednávania.

13.Vnávrhužalobcunazrušeniepojednávaniasazadôvodprezrušeniepojednávania(ajpreodvolanie)
považuje skutočnosť, že nebolo ústavne konformným spôsobom vyriešené ustanovenie zákonného
sudcu a pridelenie veci nestrannému súdu, pretože nesúhlasí s uznesením odvolacieho súdu o tom, že

zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Žiadal o prerušenie konania do
rozhodnutia o podanej sťažnosti na Ústavnom súde Slovenskej republiky.

14. Ako správne uviedol okresný súd, o ústavnej sťažnosti žalobcu bolo v čase pojednávania a
rozhodovania okresného súdu, a aj v čase podania jeho návrhu na zrušenie pojednávania Ústavným

súdom Slovenskej republiky rozhodnuté a ústavná sťažnosť bola odmietnutá pre nedostatok právomoci
ústavného súdu (Nález Ústavného súdu II. ÚS 436/2013 - 11 zo dňa 12.09.2013).

15. Z uvedených skutočností vyplýva, že v návrhu uvedený dôvod zrušenia pojednávania nebol
dôvodný.Podľanázoruodvolaciehosúduvzhodesnázoromokresnéhosúduriadnepredvolanýžalobca

(splnomocnený zástupca) neuviedol žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa nemohol pojednávania
zúčastniť. Okresný súd preto správne pokračoval v konaní. Žalobcovi nebolo postupom okresného súdu
odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania
dôkazov a vypočuť si prednesy žalobcu a následne sa k nim vyjadriť a prípadne navrhnúť, označiť
a predložiť ďalšie dôkazy. Tohto práva sa žalobca sám svojou neprítomnosťou na pojednávaní

bezdôvodne vzdal.

16. Pokiaľ ide o námietku žalobcu uvádzanú v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca,
túto považuje odvolací súd za nedôvodnú. Žalobca namietol zaujatosť všetkých sudcov Okresného
súdu Trenčín, ktorým je prejednávaná vec náhrady škody, ktorá mala byť spôsobená nesprávnym

úradným postupom toho istého súdu. Uznesením Krajského súdu Trenčín zo dňa 19. októbra 2012
sp.zn. 4NcC/304/2012 - 11 bolo rozhodnuté o tom, že sudkyňa Okresného súdu Trenčín JUDr. Judita
Knociková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Samotná skutočnosť, že okresným
súdom je prejednávaná vec náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť spôsobená
nesprávnym úradným postupom toho istého súdu v inej veci, hypotézu právnej normy § 49 CSP

nenapĺňa. Z uvedeného dôvodu odvolací súd už uznesením právoplatne rozhodol, že vyššie uvedená
sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne také
právne významné skutočnosti, ktoré predpokladá ust. § 49 CSP, pre ktoré by bolo možné mať za to,
že rozhodol vo veci nezákonný sudca. Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 23. septembra 2014 č.k.
3Cdo/279/2014 - 126 vyslovil názor, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho to, že vykonáva

súdnictvo na súde, ktorému sa vytýka nesprávny úradný postup. Vzhľadom na uvedené, žalobcom
uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. c) CSP nie je dôvodný.17. Nepravdivé je tvrdenie žalobcu, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. (teraz účinné ust. §
182 CSP). Poučenie o uvedenom procesnom práve a zároveň povinnosti mu bolo dané písomne spolu
s predvolaním na pojednávanie dňa 23.06.2014, ktoré riadne prevzal. Zároveň bolo dané sudcom ústne

na pojednávaní, ktorého sa, ako bolo už vyššie uvedené, bezdôvodne nezúčastnil.

18. Pokiaľ sa žalobca vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného
deja, ktoré okresný súd vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich
rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on ako žalovaný, odvolací súd zdôrazňuje, že samotná žaloba ako

aj podané odvolanie, sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach,
väčšina odvolacích dôvodov žalobcu sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému
stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie
žalobcu v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa vo veci nenariadilo ani neuskutočnilo
ústne pojednávanie, že ústavný súd doposiaľ nerozhodol o ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho práva
na nestranný súd, ktorého výsledkom bude zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu, že nebol poučený

podľa § 120 ods. 4 O.s.p. (teraz účinné ust. § 182 CSP), že súd konštatoval porušenie práva a pod..

19. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

20. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP a § 262 ods. 1 CSP, kedy úspešnému žalovanému v konaní nárok na náhradu trov odvolacieho
konania priznaný nebol, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu
mu trovy nevyplývajú.

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).