Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. jún 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8CoE/35/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4215206957
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kálmánová, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4215206957.1

Uznesenie

KrajskýsúdvNitre,vexekučnejvecivprospechoprávneného:Poštovábanka,a.s.,sosídlomBratislava,
Dvořákovo nábrežie 4, IČO: 31 340 890, proti povinnému: K. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX/
XX, F. P., o vymoženie sumy 14.701,61 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Komárno č. k. 12Er/589/2015-21 zo dňa 28. septembra 2015, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Komárno ako súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho
exekútora JUDr. Pavla Halása, Exekútorský úrad Bratislava, Popradská 70, zo dňa 10.04.2015 o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej pod sp. zn. 12Er/589/2015 (EX 3979/15). Svoje
rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2, § 243d ods. 1, 2 zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov

(ďalej len "Exekučný poriadok"), § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
v znení účinnom do 31.12.2014, § 39, § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1 zákona č.
40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 69/2012 Z.z. (ďalej len " Občiansky zákonník").
V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa poukázal na to, že oprávnený sa návrhom podaným dňa
31.03.2015 domáhal u súdneho exekútora vykonania exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči
povinnému na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu

zriadeného pri Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej, a. s., Bratislava sp. zn. IA-A/0814/0085 zo dňa
26.09.2014. S poukazom na uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 105/2011, 3 Cdo 122/2011
a 3 Cdo 146/2011 preskúmal zmluvu o úvere č. 8517695287 zo dňa 27.11.2012, ktorá bola uzatvorená
medzi oprávneným a povinným, obchodné podmienky pre úver, ako aj príslušné všeobecné obchodné
podmienky. Následne súd citoval znenie bodu 3.10 zmluvy o úvere, článku 15 bod 15.3 obchodných
podmienok pre úver a časť II bod 10.2. všeobecných obchodných podmienok, v ktorých bolo uvedené

znenie rozhodcovskej doložky. Súd pritom uviedol, že uvedená zmluva o úvere založila záväzkovo-
právny vzťah medzi právnym predchodcom oprávneného, ktorý pri jej uzatváraní konal v rámci svojej
podnikateľskejčinnostiapovinným,ktorýprijejuzatváranínekonalvrámcisvojejpodnikateľskejčinnosti.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal súd za preukázané, že záväzkový vzťah medzi oprávneným
a povinným bol právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, a teda bolo potrebné ho posudzovať i
v kontexte ustanovení o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd

bol toho názoru, že v danom prípade nebolo možné formuláciu rozhodcovskej doložky považovať za
platnú rozhodcovskú zmluvu alebo platnú rozhodcovskú doložku. Takto formulovaná doložka spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že
znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli
dodávateľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom
na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. V zmluve o úvere boli zmluvné podmienky

vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah. Spotrebiteľ mohol len zmluvu ako celok odmietnuť
alebo sa podrobiť všetkým úverovým podmienkam vrátane VOP, a teda aj rozhodcovskému konaniu.Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Takto
formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a
preto je podľa Občianskeho zákonníka neplatná. Zároveň súd poukázal na skutočnosť, že nešlo o

individuálne dojednanie tejto doložky, na ktoré by spotrebiteľ (povinný) bol zvlášť upozornený, ktoré
by bolo s ním zvlášť dojednané, on by bol s týmto ustanovením zmluvy súhlasil a prejavil by svoj
súhlas podpisom. Podpis na úverovej zmluve nemožno, podľa názoru súdu, považovať zároveň aj za
prejav súhlasu s rozhodcovskou doložkou, na jej platnosť je nevyhnutné jej individuálne dojednanie a
individuálny prejav vôle účastníkov zmluvného vzťahu podpisom, ktorý v tomto prípade nebol dodržaný.

Povinný sa tak bez vlastnej vôle a možnosti pričinenia vzdal vopred svojich práv, čo je v rozpore
s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak v určitej veci nedošlo k uzatvoreniu platnej
rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a vydať rozhodcovský rozsudok.
Takto vydaný rozsudok nie je vykonateľný a nemôže byť ani exekučným titulom. Súd prvého stupňa na
základe uvedeného žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa ním jeho zmeny
a vyhovenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, prípadne jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvého stupňa prekročil
zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia tým, že skúmal aj iné listiny ako pripúšťa
výslovné znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Mal za to, že súd prvého stupňa bol oprávnený

skúmať a vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh
na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Zdôraznil, že prekročením zákonných limitov pre skúmanie
exekučného titulu § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a prekážky rozsúdenej veci a
skúmaním rozhodcovskej doložky, súd prvého stupňa dospel k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci samej.
Exekučnýsúdboloprávnenýskúmaťrozhodcovskýrozsudokakoexekučnýtitullenvzákonomurčených

medziach, pričom o platnosti rozhodcovskej doložky rozhodoval rozhodcovský súd, a preto prekážka
rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Namietal ďalej, že súd svojim konaním
nerešpektoval ust. § 35, § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. a na podporu svojich tvrdení poukázal
na nálezy Ústavného súdu II. ÚS 499/2012 a PL. ÚS 21/08. Zdôraznil, že v zmysle ustanovenia čl.
II. bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka, a. s. postupovala v súlade s § 93b

zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým,
že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku, pričom
klient rozhodcovskú doložku neodmietol. Tiež uviedol, že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval ust.
§ 53 ods. 4 OZ, porušil § 153 ods. 1 OSP a nijako sa nevysporiadal s odlišným právnym názorom,
ktorý majú iné súdy toho istého stupňa alebo samotný exekučný súd. Taktiež vyjadril nesúhlas s tým,

že exekučný súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia vykonával samostatne nové dokazovanie
skutkového stavu, na základe ktorého dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd v
nachádzacom konaní. Oprávnený pritom nemal možnosť vyjadriť sa k takto vykonávaným dôkazom a k
nanovo vytvorenému skutkovému stavu, čím exekučný súd uprel oprávnenému právo byť účastníkom
konania. V súvislosti s aplikáciou sekundárneho práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora EÚ sa vyjadril,

že záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky nemožno oprieť o smernicu č. 93/13/EHS, keďže ide
výlučne o akt sekundárnej povahy a jeho priamy normatívny význam pre výklad národného zákona
je výlučne indikatívny, nie interpretačný. V súvislosti s neprijateľnosťou rozhodcovskej doložky taktiež
nie je možné brať do úvahy judikatúru Súdneho dvora EÚ, keďže sa podľa oprávneného vzťahuje na
rozhodcovské doložky všeobecne, alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie však

voči jednotlivcom - a teda ani voči účastníkom tohto konania. Za porušenie právnej istoty a legitímnych
očakávaní označil skutočnosť, keď exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach poverenia
vydávajú aj zamietajú. Záverom uviedol, že súdy svojim konaním neprimerane zvýhodňujú povinného v
exekučnom konaní, a to len na základe postavenia spotrebiteľa. V tomto smere argumentoval dôvodmi
uvedenými v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 23/2013. Uzavrel, že

exekučný súd mu svojim postupom znemožnil uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého
účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku.

Súdny exekútor ani povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrili.

Napadnuté uznesenie vydal vyšší súdny úradník. Zákonný sudca sa vyjadril, že nemieni odvolaniu
oprávneného vyhovieť.Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa, ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania podľa § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a po preskúmaní napadnutého uznesenia

dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 219 ods.
1 OSP ako vecne správne potvrdiť.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetné exekučné konanie začalo dňa 31.03.2015,
kedy bol súdnemu exekútorovi JUDr. Pavlovi Halásovi doručený návrh na vykonanie exekúcie na

základe exekučného titulu - rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. sp. zn. IA-A/0814/0085 zo dňa 26.09.2014, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 05.12.2014 a vykonateľnosť dňa 09.12.2014. Súdny exekútor predložil
súduprvéhostupňaspolusožiadosťououdeleniepovereniaajnávrhnavykonanieexekúcieaexekučný
titul. Na výzvu súdu prvého stupňa predložil oprávnený aj zmluvu o úvere zo dňa 27.11.2012 vrátane
obchodných podmienok pre úver a všeobecné obchodné podmienky. Následne súd prvého stupňa

obsadený vyšším súdnym úradníkom vydal napadnuté uznesenie.

Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia
vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného
predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto

zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie
na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania
zaväzovať.

Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1

alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého
predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru
2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.12.2014, súd preskúma žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, súd príslušný na
výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti
ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné

konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2014, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez
návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné
ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich
prípadné vzájomné spory z obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní
stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a to tak, aby klient mal možnosťvoľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka a
pobočka zahraničnej banky sú pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež povinné
preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich

vzájomných sporov z obchodov.

Podľa § 93b ods. 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 1 sú banky
a pobočky zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na

ktorý sa nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej
zmluvy predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa
odseku 1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných
predpisov.

V zmysle ustanovenia § 45 Zákona o rozhodcovskom v znení účinnom do 31.12.2014, konaní exekučný

súd je oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu
právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v ustanovení § 45 citovaného zákona. Exekučný súd je
teda oprávnený a zároveň aj povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Preto, ak
súd prvého stupňa posudzuje rozhodcovský rozsudok v tomto zmysle, nekoná nad rozsah zákona a pre

toto posudzovanie potrebuje predloženie dokladov, na základe ktorých bol vyhotovený rozhodcovský
rozsudok, ktorými v danom prípade je úverová zmluva.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny

právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil, preto odvolací súd sa v danej právnej
veci v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, preto
sa v odôvodnení rozhodnutia obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia podľa § 219 ods. 2 OSP.

Spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v ustanovení § 52 Občianskeho
zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je najmä tá skutočnosť, že zmluvnými
stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ a jej charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje
do zmluvného vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti

spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na
formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny.
Ak súdny exekútor podá žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, súd v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku preskúma súlad exekučného titulu (v tomto prípade rozhodcovského
rozsudku), žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a aj návrhu na vykonanie exekúcie so

zákonom. Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd i bez návrhu skúma aj to, či zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené
alebo odporuje dobrým mravom. Teda exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej doložky (zmluvy)
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súd prvého stupňa v exekučnom
konaní nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie
vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný
titul nie je v rozpore so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012
sp. zn. 6 Cdo 1/2012). Odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k.

III. ÚS 372/2011-18 zo dňa 13.09.2011 súvisiace s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky,
v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že: "všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného
konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z
týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať".
ÚstavnýsúdSRvcitovanomrozhodnutípoukázalajnaustálenújudikatúruNajvyššiehosúduSlovenskej

republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v
Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že "súdna exekúcia môže byť nariadená len
na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej". V tomto smere odvolací súd
poukazujenarozsudokSúdnehodvoravoveciC-40/80,AsturcomTelecomunicacionesSLprotiCristinaRodríguezNogueirazodňa6.októbra2009.Zvýrokuuvedenéhorozsudkuvyplýva,ževnútroštátnysúd,
ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti
spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na

tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi
podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto
posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Taktiež § 45 ods.
2 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje súdu i bez návrhu exekúciu zastaviť.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd nesúhlasí s námietkou oprávneného, že súd prvého
stupňa preskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku. Uvedený postup súdu prvého stupňa
nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k "zrušeniu" alebo
k "zmene" tohto rozhodnutia; súd prvého stupňa si taktiež neosvojoval ani postavenie odvolacieho
súdu. Skúmal iba, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul,
medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky

nebol súd prvého stupňa viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Súd prvého
stupňa bol oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska,
či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tiež
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011, ktoré
bolo uznesením občianskoprávneho kolégia z 29. novembra 2012 navrhnuté na uverejnenie v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči

povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Z uvedených podstatných dôvodov námietky oprávneného uvedené v odvolaní, považoval za
neopodstatnené. Súd prvého stupňa ako exekučný súd správne v štádiu posudzovania rozporu žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie oprávneného a exekučného

titulu so zákonom celú žiadosť súdneho exekútora zamietol, pretože exekučný titul, na základe ktorého
žiadal súdny exekútor exekúciu vykonať vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ani nemal byť vydaný,
nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania.

K námietke oprávneného, že v danom prípade predmetnou rozhodcovskou doložkou len plnil svoju

zákonnú povinnosť ustanovenú v § 93b ods. 1 zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len „Zákon o bankách“), je potrebné uviesť, že doslovné
znenie predmetného ustanovenia uvádza, že: „Banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné
ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich
prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským

súdom zriadeným podľa osobitného zákona...“ Osobitným zákonom sa tu v zmysle poznámky pod
čiarou 88k rozumie § 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku a o doplnení a
zmene niektorých zákonov. V zmysle § 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z. z. sú banky a pobočky
zahraničných bánk povinné spoločne alebo prostredníctvom svojho záujmového združenia zriadiť
stály rozhodcovský súd podľa osobitného zákona so sídlom v Bratislave; štatútom tohto stáleho

rozhodcovského súdu sa môžu zriadiť aj jeho pobočky. Podľa § 67 ods. 2 zákona č. 510/2002 Z. z.
stály rozhodcovský súd podľa odseku 1 je príslušný rozhodovať predovšetkým spory z platobného
styku, ktoré vznikli medzi a) vykonávacími inštitúciami a ich klientmi pri vykonávaní prevodov, b)
vydavateľmi elektronických platobných prostriedkov a oprávnenými držiteľmi elektronických platobných
prostriedkov pri vydávaní a používaní elektronických platobných prostriedkov. Citované zákonné

ustanovenia mali viesť oprávneného k tomu, aby klientovi (povinnému) ponúkol neodvolateľný návrh na
uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné spory zo zmluvy o úvere budú rozhodované:
a) v rozhodcovskom konaní, b) pred stálym rozhodcovským súdom, c) zriadeným bankami spoločne
alebo prostredníctvom ich záujmového združenia. V preskúmavanej veci spis nenasvedčuje tomu,
že oprávnený takto postupoval. Zo spisu nevyplýva, že by sa rozhodcovská doložka, ktorá bola

v danom prípade uzavretá, týkala rozhodcovského konania pred takým rozhodcovským súdom,
ktorý vykazuje vyššie uvedené znaky. Predmetné zmluvné dojednanie sa podľa všetkého netýka
stáleho rozhodcovského súdu zriadeného bankami alebo ich záujmovým združením, ale iného stálehorozhodcovského súdu, ktorý bol ustanovený odlišným subjektom. V súvislosti s uvedeným odvolací súd
poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/6/2013 zo dňa 14. mája 2013.

Na základe vyššie uvedeného, odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil. V ostatných dôvodoch poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvého stupňa ako na svoje vlastné.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.