Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. jún 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/893/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4414200698
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madarászová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4414200698.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a sudkýň JUDr.

Sidónie Sládečkovej a JUDr. Sone Zmekovej, v právnej veci navrhovateliek v 1. rade: T. v 2. rade: I.,
právne zastúpené: JUDr. Richard Schwarz, advokát, AK Bratislava, Dunajská 1 proti odporcovi: M. J.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom G., J. J. XXX/XX o vydržanie vlastníckeho práva k pozemku zastaveného
stavbou, o odvolaní navrhovateliek v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa
7. júla 2015 č. k. 10C/16/2014-176, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľov v 1. a 2. rade, ktorým
sa domáhali určenia, že sú podielovými spoluvlastníčkami nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v obci

G., katastrálne územie G., vedenej Okresným úradom Nové Zámky, odborom katastrálnym na liste
vlastníctva (LV) číslo XXXX ako parcely registra „E“ na mape určeného operátu, parcela číslo 97/2
zastavaná plocha o výmere 139 m2 (ďalej aj sporná nehnuteľnosť) a to každá v jednej polovici na
základe vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. V návrhu poukázali na skutočnosti, že na spornej
nehnuteľnosti, ktorá mala byť pôvodne vedená v pozemnoknižnej vložke č. XXX si v roku 1900 mal
postaviť právny predchodca navrhovateliek rodinný dom na základe súhlasu vtedajšieho vlastníka -
právneho predchodcu odporcu a takto ho pokojne a nerušene užíval vyše 100 rokov, čo má preukazovať

aj existujúca hranica medzi pozemkami účastníkov, ktorá je tvorená obvodovým múrom tohto rodinného
domu. Navrhovateľky v 1. a v 2. rade poukázali na obyčajové právo platné na Slovensku do konca
roku 1950, pri ktorej sa mala vyžadovať dobromyseľnosť len pri nastúpení do držby. Vychádzali z
toho, že právny predchodca terajšieho vlastníka spornej nehnuteľnosti bol počas celej doby užívania
rodinného domu nečinný a nevykonal žiaden úkon, ktorým by spochybnil držbu právneho predchodcu
navrhovateliek a mal sa správať po celý čas tak, že nemal k užívaniu spornej nehnuteľnosti výhrady.
Podľanázorunavrhovateliekotázkauplynutiazákonomurčenejvydržacejdoby32rokovmábyťvdanom

prípade nesporná, pretože rodinný dom na spornej nehnuteľnosti mal byť postavený ešte v roku 1900.
O trovách konania súd prvého stupňa nerozhodol s tým, že o nich rozhodne do 30 dní po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.
Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil ust. § 80 písm. c) OSP, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1,
§ 116 ods. 1, § 145 ods. 1, § 566 ods. 1 OZ ako aj zisteným skutkovým stavom na základe čoho
dospel k záveru, že návrh navrhovateliek nebol podaný dôvodne. Poukázal na to, že v súdenej veci
sa jedná o určovací návrh podľa § 80 písmeno c) OSP, čo znamená, že na požadovanom určení musí

byť daný naliehavý právny záujem. Konštatoval, že navrhovateľky v 1. a v 2. rade sa domáhajú určenia
podielového spoluvlastníctva k spornej nehnuteľnosti a to parcely č. 97/2 k.ú. G., ktorá je zapísaná
vo výlučnom vlastníctve odporcu titulom dedenia po svojom právnom predchodcovi Z. (I.) J. a ktorá
sporná nehnuteľnosť bezpochyby, čo je zrejmé z vyššie citovaného geometrického plánu, je súčasťounovovytvorených parciel č. 525/1, 525/2 a 525/3, ktoré s výnimkou spornej parcely sú v podielovom
spoluvlastníctve navrhovateliek. Znamená to, že pre prípad úspechu navrhovateliek v tomto konaní
by sa odstránila spornosť ich práva a to definitívnym spôsobom, pretože zastavané plochy aj vrátane

spornej parcely by zostali výlučne v podielovom spoluvlastníctve navrhovateliek, preto navrhovateľky
majú naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa skúmal
aj otázku aktívnej a pasívnej legitimácie so záverom, že navrhovateľky sú aktívne legitimované na
požadovanom určení, pretože sú bezpochyby spoluvlastníčkami aj rodinného domu spolu s pozemkami,
ktoré sú uvedené na LV č. XXXX k.ú. G.. Odporca je pasívne legitimovaný v konaní, pretože je zapísaný

ako výlučný vlastník spornej nehnuteľnosti vedenej na LV č. XXXX k.ú. G.. Za rozhodujúce z hľadiska
skutkového považoval tvrdenia navrhovateliek, že v tom, že nehnuteľnosť dobromyseľne a nerušene
užívali ich právny predchodcovia, vrátane ich otca P. J.. Vo vzťahu k § 460 OZ, uviedol, že pokiaľ nie
je právoplatným rozhodnutím dedičského súdu potvrdené, že v dôsledku dedenia dedič nadobudol vec
alebo jej spoluvlastnícky podiel, nemôže sa dedič domáhať ochrany svojho vlastníctva žalobou o určenie
vlastníctva, pretože takýto dedič je aktívne legitimovaný len na podanie žaloby o určenie, že vec patrí

do dedičstva po poručiteľovi. Nie je možné tento postup obchádzať žalobou, ktorou sa právny zástupca
poručiteľa priamo domáhal určenia, že že je vlastníkom alebo spoluvlastníkom veci patriacej do
dedičstva.Poukázalnato,ženavrhovateľkyv1.av2.radeanilennespomenulinazákladeaképrávneho
úkonu, či už ústneho alebo písomného ich právny predchodca, t.j. otec P. J., prípadne niektorý z ďalších
právnych predchodcov za svojho života previedol na nich vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti.

Preto návrh v súdenej veci nemal znieť na určenie vlastníckeho práva v prospech navrhovateliek
v 1. rade a v 2. rade, ale na určenie, že sporná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po niektorom z
právnych predchodcov navrhovateliek u ktorých majú za to, že došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva
vydržaním podľa právnych predpisov platných v čase vydržania, znamená to do 31.12.1950 podľa
obyčajového práva, od 01.01.1951 do 31.03.1964 podľa Stredného občianskeho zákonníka a v ďalšom

období podľa Občianskeho zákonníka č. 40/1994 Zb. v znení neskorších predpisov, predovšetkým
v znení od 01.01.1992. Napriek tomuto záveru súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie,
výsledkom ktorých je záver, že navrhovateľky v konaní nepreukázali, že by ich právni predchodcovia boli
pri užívaní spornej nehnuteľnosti dobromyseľní. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho
súdu SR 3 Cdo 12/2010 zo dňa 30.03.2011, podľa ktorého dlhodobá držba nehnuteľnosti právnymi

predchodcami navrhovateľov bez toho, že by bola preukázaná skutočnosť, ktorá mohla v nich vyvolať
presvedčenie, že sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti nepostačuje pre ustálenie splnenia podmienok
nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Za podstatné považoval to, že podľa obyčajového práva
platného na území Slovenska do 31.12.1950 sa vyžadovala dobromyseľnosť pri nastúpení do držby.
V tomto smere navrhovateľky, na ktorých je dôkazné bremeno, nepreukázali žiadnym hodnoverným

spôsobom uvedenú okolnosť. Mohlo sa tak stať napríklad na základe listiny, ktorá nemusela spĺňať
náležitosti platného právneho úkonu, no ktorá by bola spôsobilá vyvolať dobromyseľnosť. Žiaden takýto
dôkaz navrhovateľkami vyprodukovaný nebol. Nie je možné zaň považovať ani oznámenie obce G.
vydaní súpisného čísla k stavbe zo dňa 14.03.2012, v ktorom sa konštatuje, že rodinný dom bol
postavený v roku 1900 a stavebníkom bol P. J., ktorý sa ale narodil až 27.04.1925, čo je nelogické.

Výpovede svedkov E.. H. M. a O.. M. P. sú v tomto smere nepostačujúce, pretože obsahujú len
nepriame informácie ohľadom užívania spornej nehnuteľnosti P. J. (v prípade svedka O.. M. P.) a aj inými
právnymi predchodcami navrhovateliek (v prípade výpovede E.. H. M., ktorého nie je možné považovať
za hodnoverného svedka pre blízky príbuzenský vzťah k navrhovateľke v 2. rade.
Proti tomuto rozsudku podali písomne v zákonnej lehote navrhovateľky v 1. a 2. rade, ktoré navrhli,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil v celom rozsahu a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne, aby napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil, a
to tak, že žalobe navrhovateliek v 1. a 2. rade vyhovie v celom rozsahu. V dôvodoch svojho odvolania
navrhovateľky uviedli, že súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní nesprávne vyhodnotil skutkový
stav a nesprávne vec právne posúdil. Podľa ich názoru pre oprávnenosť držby musia byť splnené

nasledovné náležitosti: faktické ovládanie veci, vôľa nakladať s vecou ako so svojou, čo znamená
správať sa k veci tak, ako by držiteľovi vlastnícky patrila; dobrá viera, že mu vec patrí. V prípade
pochybnosti o tom, či ide o držbu oprávnenú sa predpokladá, teda platí vyvrátiteľná domnienka, že
držba je oprávnená. Navrhovateľky vo svojom odvolaní poukázali aj na skutočnosť, že počnúc právnym
predchodcom navrhovateliek v 1. a 2. rade - E. G. a jeho manželky D. G. rod. T., ich dcérou U. J. rod. G.,

jej synom R. J. a následne jeho synom P. J. (otcom navrhovateliek) užívali predmetnú nehnuteľnosť a
parcelu nachádzajúcu sa pod jej časťou č. 97/2 dobromyseľne, oprávnene a nikto toto užívanie vrátane
susedov J. nikdy nenamietal. Bránili sa tým, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo,
že bezprostredný právny predchodca, ako aj navrhovateľky v 1. a 2. rade užívali spornú nehnuteľnosťdobromyseľnesdobrouvierou,žeimnehnuteľnosťvlastníckypatrí.Uviedli,ženadobudlispoluvlastnícke
právo k spornej nehnuteľnosti vydržaním ako originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva,
a to aj s prihliadnutím na oprávnenú držbu ich právnych predchodcov. Užívací stav po celú rozhodnú

dobu a tiež dobromyseľnosť vstupu do tejto držby totiž bola podľa názoru navrhovateliek v 1. a 2. rade
v konaní nepochybne preukázaná (zhodné výpovede účastníkov konania, resp. ich písomné vyjadrenia
vo veci). Taktiež výpovede svedkov, či už svedka P. alebo svedka M., na jednej strane priamo a na
druhej strane nepriamo cez už zomrelé osoby potvrdili stav, ktorý je uvádzaný v žalobe t. j. faktickú
existenciu rodinného domu na spornej nehnuteľnosti a dobromyseľné užívanie spornej nehnuteľnosti

právnymi predchodcami navrhovateliek v 1. a 2. rade a taktiež samotných navrhovateliek, ktoré sa o
skutočnosti, že sporná parcela č. 97/2 je vedená vo vlastníctve odporcu sa dozvedeli až po vypracovaní
geometrického plánu č. 23/2012 geodeta O.. S. U. zo dňa 7.11.2012.
K odvolaniu navrhovateliek sa písomne vyjadril odporca, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a uložil navrhovateľkám povinnosť nahradiť
trovy konania prvostupňového aj odvolacieho konania. Vo svojom vyjadrení odporca uviedol, že

nesúhlasí s dôvodmi odvolania, uvádzanými navrhovateľkami v 1. a 2. rade. Odporca poukázal na
skutočnosť, že navrhovateľky na základe osvedčenia o dedičstve po nebohom K. J., nadobudli okrem
iného aj nehnuteľnosti v kat. úz. G., zapísané Správou katastra Nové Zámky na LV č. XXXX ako parcely
registra „E“ evidované na mape určeného operátu parc. č. 96, parc. č. 97/1, parc. č. 98/1, parc. č. 99/1
a parc. č. 100/1. Poukázal na obsah listu, ktorý adresovali odporcovi napísanom a podpísanom dňa

12.02.2013 v Nových Zámkoch. V ňou vyjadrili zámer, že síce nevedeli o tom, že dom majú na cudzom
pozemku, ale parcelu zapísanú Správou katastra Nové Zámky na LV č. XXXX, parc. č. 97/2 , ktorú
užívali dobromyseľne majú záujme odkúpiť. Podľa názoru odporcu z pozemnoknižnej vložky č. XXX
vyplýva len tom, že na parcele č. 96 je postavený dom so súpisným číslom 48 a dvor intraviláne o
výmere 150 štvorcových siah, ktorí kúpili D. E. a manželka S. T.. Dňa 28.9.1902 na základe kúpnej

zmluvy tento dom s parcelou č. 96 odkúpili právni predchodcovia navrhovateliek E. G. v podiele 2/3 a
manželka D. G. rod. T. v podiele 1/3. Dňa 8.10.1902 na základe kúpnej zmluvy kúpili aj ďalšie pozemky,
čo bolo vedené v pozemnoknižnej vložke č. 779 parc. č. 97/1, parc. č. 98/1, parc. č. 99/1 a parc. č.
100/1. Tieto parcely kúpili E. G. v podiele 2/3 a manželka D. G. rod. T. v podiele 1/3. Keďže odkúpený
rodinný dom bol na parcele č. 96 a ostatné parcely boli prázdne, voľakedy po odkúpení museli právni

predchodcovia navrhovateliek v 1. a 2. rade uskutočniť ďalšie stavby, aj na parcele č. 97/2. Uviedol,
že keď sa porovná kópia katastrálnej mapy, ktorú vydal dňa 10.03.2014 Okresný úrad Nové Zámky,
katastrálny odbor s geometrickým plánom, vypracovaným geodetom, tak značné rozdiely sú aj na prvý
pohľad. Jednoznačne sa dá vidieť, že stavieb je viac. Aj s tým je dokázané, že stavby boli postavené
po roku 1902. Nie je pravdou, čo navrhovateľky v žalobe tvrdili, že parc. č. 97/2 je zastavaná plocha o

výmere. Podľa zamerania a popisu geodeta je pozemok o výmere - 84 m2, na ktorom je bytová budova
označená súpisným číslom, 30 m2 je pozemok na ktorom je dvor, a 25 m2 je pozemok, na ktorom
je postavená nebytová budova označená súpisným číslom. Tvrdenie, že stavba je jeden celok, podľa
názoru odporcu nie je pravdivé.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania

navrhovateliek (§ 212 ods. 1 OSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§
213 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP,
s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a po
prejednaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je v celom rozsahu vecne správny
vecne správny a preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto poukazom
na ust. § 219 ods. 2 OSP (v znení účinnom od 15. 10. 2008) sa v odôvodnení tohto rozhodnutia

obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, bez toho aby odvolací
súd tieto dôvody opakoval.

Z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že súd prvého stupňa zamietol návrh
navrhovateliek z dvoch dôvodov. Prvým dôvodom pre zamietnutie návrhu bola skutočnosť, že

navrhovateľky netvrdili a ani nepreukázali právny titul od ktorého odvodzujú nadobudnutie vlastníckeho
právo k nehnuteľnosti. Tieto iba tvrdili, že nehnuteľnosť nadobudli vydržaním vlastníckeho práva ich
právnymi predchodcami. Akým právny úkonom mali právni predchodcovia previesť vlastnícke právo
na navrhovateľky; už navrhovateľky nekonkretizovali. Tento záver súdu prvého stupňa aj odvolací súdpovažoval za správny. Dedičstvo sa podľa právneho poriadku nadobúda smrťou poručiteľa (§ 460 OZ).
Ak bolo o dedičskom práve (o tom, kto je poručiteľovým dedičom) právoplatne rozhodnuté v dedičskom
konaní je uznesenie súdu záväzné (§ 167 ods.2 , § 159 ods.2 , § 135 ods. 2 veta druhá); súd je preto

povinný z toho rozhodnutia vychádzať i pri prejednávaní a rozhodovaní inej veci. Podľa uznesenia
o potvrdení dedičstva alebo o vyporiadaní dedičov sa dedičstvo nadobúda s účinnosťou ku dňu smrti
poručiteľa. Dedičstvo sa podľa § 175a a nasl. OSP prejedná v konaní o dedičstve, ktoré je možné začať
aj bez návrhu, ako náhle sa súd príslušný k prejedananiu dedičstva dozvie, že niekto zomrel alebo bol
prehlásený za mŕtveho. Uznesením podľa § 175q OSP sa deklarujú právne vzťahy s účinnosťou ku

dňu smrti poručiteľa. Z uvedeného vyplýva, že k potvrdeniu nadobudnutia dedičstva, teda potvrdenia
nadobudnutia vlastníckeho práva k veciam patriacim do dedičstva po poručiteľovi ku dňu jeho smrti, je
oprávnený súd iba v konaní o dedičstve. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné mimo konania
o dedičstve deklaratórnym rozhodnutím určiť, že dedič je vlastníkom veci patriacej do dedičstva. Nie je
totiž možné obchádzať zákonný postup pri prejednaní dedičstva a určovacím výrokom vyhovieť žalobe
podľa § 80 písm. c /OSP a určiť, že priamo dedič je vlastníkom veci patriacej do dedičstva, ktorá

v dedičskom konaní dosiaľ nebola prejednaná. Ak by súd takejto žalobe vyhovel legalizoval by
nadobudnutie dedičstva bez prejednania a rozhodnutia príslušného súdu v konaní o dedičstve. Podľa
názoru odvolacieho súdu ani jediný dedič sa nemôže s úspechom domáhať žalobou podľa § 80 písm. c/
OSP určenia, že je vlastníkom veci patriacej do dedičstva, pokiaľ táto vec nebola predmetom konania

o dedičstve a ohľadne ktorej nebolo dedičovi potvrdené nadobudnutie vlastníctva. Z uvedeného dôvodu
pokiaľ navrhovateľky tvrdili, že vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudli vydržaním ešte ich právni
predchodcovia, správne sa mali žalobou domáhať určenia, že sporná nehnuteľnosť patrí do dedičstva
po tom právnom predchodcovi, ktorý splnil zákonné podmienky vydržania vlastníckeho práva.
Druhýmdôvodomprezmietnutie návrhunavrhovateliek bolaabsenciadobrej viery,ktorúnavrhovateľky

pri vstupe do držby ich právnymi predchodcami hodnoverným spôsobom nepreukázali, pretože nevedeli
preukázať právny titul, na základe, ktorého vstúpili do užívania.

Podľa názoru odvolacieho súdu závery súdu prvého stupňa v tomto smere majú oporu vo vykonanom
dokazovaní. Vo všeobecnosti je treba uviesť, že dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej držby) je

presvedčením nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia
k vydržaniu nestačí. Okolnosti, ktoré svedčia záveru o existencii dobrej viery sú okolnosti týkajúce sa
tiež právneho dôvodu nadobudnutia (titulu) - teda okolnosti svedčiace o poctivosti tohto nadobúdacieho
titulu. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí,
je nutné posudzovať nielen zo subjektívnych predstáv držiteľa ale i z objektívnych hľadísk viažucich

sa k právnemu dôvodu (titulu), z ktorého sa odvodzuje vznik práva. Dobrá viera je presvedčenie
nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá
je daná so zreteľom na všetky okolnosti sa musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi
vzniknúť vlastnícke právo. Tento titul nemusí byť vždy daný. Postačí, ak je držiteľom so zreteľom na
všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie, je

potrebné vždy ohodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska samotného účastníka konania.

Z obsahu vykonaného dokazovania vyplýva, že navrhovateľky v konaní netvrdili ani nepreukázali na
základe akého právneho titulu začali ich právni predchodcovia užívať spornú nehnuteľnosť, preto nie je
možné prijať záver, že pri vstupe do užívania boli v dobrej viere. Pretože iba samotná hoci aj dlhoročná

držba nehnuteľnosti k vydržaniu nestačí správne súd prvého stupňa konštatoval, že v danej veci neboli
splnené zákonné podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva. Na tomto závere nič nezmenia ani
výpovede svedkov, na ktoré sa navrhovateľky v dôvodoch odvolania odvolávali.

Vzhľadom k vyššie uvedeným záverom nebolo možné návrhu navrhovateliek

vyhovieť.

Toto rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.