Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. jún 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/768/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7210226922
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7210226922.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudcov

JUDr. Moniky Koščovej a JUDr. Viktórie Midovej v právnej veci žalobkyne R. Ď., L. XX.XX.XXXX,
bývajúcej v T., Y. XX, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Kerecman s.r.o. so sídlom v
Košiciach,Rázusova1,IČO:36588725protižalovanejSlovenskárepublika-Ministerstvospravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu nemajetkovej ujmy, o
odvolaní žalobkyne a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 07.07.2014 č. k.
17C/166/2010-613 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým bola žalovaná zaviazaná zaplatiť

žalobkyni sumu 20.250 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku, ktorým bola žaloba v
prevyšujúcej časti zamietnutá.

M e n í rozsudok v ostatnej napadnutej vyhovujúcej časti tak, že žalobu nad priznanú sumu 20.250 Eur
do 39.300 Eur z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvého stupňa“ alebo „okresný súd“) rozsudkom zo dňa 07.07.2014
č. k. 17C/166/2010-613 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 39.300 Eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O trovách konania si vymienil rozhodnúť

samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

Predmetom konania je nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy 1/ v sume 6.000 Eur za
rozhodnutie o väzbe, ktorá na žalobkyni bola vykonaná v období od 5.1.2000 do 5.4.2000 (ďalej aj len
„väzba I.“) a následne v období od 7.2.2006 do 7.10.2006 (ďalej aj len „väzba II.“) a 2/ v sume 100.000
Eur za nezákonné trestné stíhanie a za jeho neprimeranú dĺžku (začalo uznesením z 30.11.1999 o
vznesení obvinenia voči žalobkyni a skončilo oslobodením spod obžaloby rozsudkom, ktorý nadobudol

právoplatnosť dňom 27.5.2009; celkovo trvalo 9 rokov a 5 mesiacov).

Právne vec posúdil podľa ust. § 1 ods. 1, 2, § 3, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, § 22 ods. 1, 2, 3, § 23 zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho neprávnym
úradným postupom (ďalej len zákon č. 58/1969 Zb.), § 8 ods. 5 písm. b/, § 17 ods. 1 (správne má
byť uvedený ods. 2-poznámka odvolacieho súdu) a ods. 3, § 27 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z.), článku

5 ods. 1 písm. b/, c/ a článku 5 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 11,
§ 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“).Zástupca žalovanej zotrval na námietke premlčania, pokiaľ ide o prvú väzbu, preto súd posudzoval jej
dôvodnosťadospelkzáveru,ženámietkaniejedôvodná.Konštatoval,že§22zákonač.58/1969Zb.,na
ktorý poukazovala žalovaná pri vznesení námietky premlčania nemožno aplikovať na prípady, v ktorých

boluplatnenýnároknanáhradunemajetkovejujmy.Uvedenéustanoveniesavzťahujelennapremlčanie
nároku na náhradu škody v zmysle majetkovej ujmy, nie však na premlčanie nemajetkovej ujmy.
Premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánov štátu
podľa zákona č. 58/1969 Zb. je treba posúdiť podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka
o premlčaní. S poukazom na ustanovenie § 101 OZ okresný súd konštatoval, že premlčacia doba na

uplatnenie nároku žalobkyne začala plynúť deň nasledujúci po dni, v ktorom oslobodzujúci rozsudok
nadobudol právoplatnosť, teda dňom 28.5.2009 a k jej uplynutiu mohlo dôjsť najskôr dňa 28.5.2012.
Dňom 7.5.2010 v dôsledku podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na ústredný orgán došlo
k spočívaniu plynutia premlčacej doby až do 7.11.2010. K uplatneniu práva na súde došlo dňa 5.11.2010,
teda pred uplynutím premlčacej doby, z uvedeného dôvodu okresný súd dospel k záveru, že žalobkyňa
si svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnila riadne a včas.

Ohľadne samotného nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch súd prvého stupňa
dospel s poukazom na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 1T 29/2000 zo dňa 26.10.2006 a
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 To 1/2007 zo dňa 27.5.2009 k záveru, že nárok žalobkyne je
dôvodný. Nakoľko žalobkyňa bola oslobodená spod obžaloby nebolo sporné, že v súvislosti s trestným

konanímbolavprvejväzbeod4.1.2000do5.4.2000avdruhejväzbeod7.2.2006do7.10.2006.Zároveň
nebolo sporné, že žalovaná nepriznala nárok na náhradu škody žalobkyni na základe jej žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku zo dňa 4.5.2010.

Súd prvého stupňa sa zaoberal otázkou, či v súvislosti so zodpovednosťou štátu za škodu spôsobenú

rozhodnutím o väzbe podľa zákona č. 58/1969 Zb., resp. zákona č. 514/2003 Z.z. možno priznať nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy vyvolanej vo sfére osobnostných práv toho, na kom bola väzba vykonaná
a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za nezákonné trestné stíhanie a za jeho neprimeranú
dĺžku. Dospel k záveru, že v prejednávanej veci zákon č. 58/1969 Zb. náhradu nemajetkovej ujmy pri
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe neumožňuje, avšak z ustanovenia § 20

toho zákona v spojení s ustanovením § 442 ods. 1 OZ vyplýva, že sa uhrádza skutočná škoda, a to,
čo poškodenému ušlo - ušlý zisk. Uzavrel, že podľa ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich
náhradu škody sa nemateriálna ujma neodškodňuje s výnimkou odškodnenia bolesti a sťaženia
spoločenského uplatnenia pri škode na zdraví. Zaoberal sa však možnosťou posúdenia uplatneného
nároku aj podľa príslušných článkov Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„Dohovor“), ktorý v zmysle článku 154c ods. 1 Ústavy SR je súčasťou právneho poriadku SR, a má
prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Citáciou článku 5 ods.
1, 5 Dohovoru a rozborom tohto ustanovenia, ako aj s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 4 Cdo 177/2005, z rozhodnutia ktorého časť citoval, dospel k záveru, že Dohovor umožňuje v
uvedenom článku odškodnenie aj nemateriálnej ujmy, pokiaľ ide o obsah pojmu škoda a jeho aplikácia

má prednosť pred vnútroštátnou úpravou. Ak teda žalobkyni podľa názoru žalovanej nebolo možné
priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona 58/1969 Zb. je tento záver síce v súlade
s vymedzením náhrady škody podľa vnútroštátnej úpravy, neobstojí však vo svetle chápania náhrady
škody, ktoré vyplýva z článku 5 odsek 5 Dohovoru.

V prípade nesprávneho úradného postupu (prieťahy v konaní) súd aplikoval zákon č. 514/2003 Z.z.,
pretože k nesprávnemu úradnému postupu došlo za účinnosti tohto zákona.

Pri posúdení uplatneného nároku žalobkyne vychádzal súd zo skutočnosti, že oslobodenie žalobkyne
spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť,

a to z dôvodu, že predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia
nebol potvrdený.

Pri určení výšky nemajetkovej ujmy súd vychádzal z rozhodnutí vydaných v trestnom konaní citovaných
na č.l. 20 súdneho rozhodnutia, poukázal na dĺžku trestného stíhania a na dĺžku výkonu väzby.

Uviedol, že žalobkyňa v priebehu trestného konania spolupracovala s orgánmi činnými v trestnom
konaní, zúčastňovala sa hlavných pojednávaní a viackrát sa bez predvolania dostavila na súd, aby
oznámila svoju aktuálnu adresu pobytu, prípadne telefonický kontakt. Pri posúdení otázky, či väzbu II.
si žalobkyňa zavinila sama dospel k záveru, že túto si žalobkyňa sama nezavinila, ale pod nátlakominej osoby, keď bola nedobrovoľne zadržiavaná v byte a bola nútená často meniť podnájom, čo jej
znemožňovalo preberať zásielky súdu. I z toho dôvodu sa viackrát bez predvolania a podľa jej možnosti
dostavila na súd, aby oznámila svoju aktuálnu adresu. Ďalej súd poukázal na to, akou výraznou

mierou nepriaznivo zasiahli trestné stíhanie a vykonaná väzba do života žalobkyne, jej dôstojnosti, cti a
súkromia, nepriaznivo tiež ovplyvnili jej osobný, rodinný, pracovný a spoločenský život a v neposlednom
rade i jej zdravie. Dospel k záveru, že žalobkyňou uplatnené odškodnenie za vykonanú väzbu vo
výške 6.000 Eur je primerané, nakoľko väzba žalobkyne trvala v rozsahu 336 dní, kedy bola žalobkyňa
obmedzovaná na svojej slobode, čím výrazným spôsobom došlo k obmedzeniu jej súkromného a

rodinného života, k odčleneniu žalobkyne od jej najbližších a táto skutočnosť neodvratne zasiahla aj
do jej citového a intímneho života. Pokiaľ sa jedná o uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch za nezákonné trestné stíhanie a jeho neprimeranú dĺžku, súd prvého stupňa mal za to, že aj
v tejto časti je nárok žalobkyne dôvodný, nakoľko podľa názoru súdu trestné konanie trvalo neprimerane
dlhú dobu (9 rokov a 5 mesiacov) a nesporne spôsobovalo žalobkyni pocity neistoty, úzkosti, krivdy a
dlhodobo nepriaznivo tiež zasahovalo do jej osobného a rodinného života a možnosti spoločenského

uplatnenia. Ako primeranú okolnostiam daného prípadu súd považoval náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 33.300 Eur. Vzhľadom na vykonané dokazovanie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni sumu
39.300 Eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

O trovách konania si súd vymienil rozhodnúť samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

Proti výroku rozsudku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá podala v zákonnej lehote
odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. a navrhla, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil a zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni sumu 106.000 € v lehote do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

Uviedla,žesúdprvéhostupňapriurčenívýškynemajetkovejujmynevyhodnotilvšetkykritériá,ktoréjepri
určení výšky finančného zadosťučinenia povinný rešpektovať, následkom čoho vec nesprávne právne
posúdil. Podľa názoru žalobkyne bolo potrebné prihliadať na individuálne okolnosti veci a závažnosť
ujmy, ktorú žalobkyňa v dôsledku nezákonného trestného stíhania utrpela.

Pri určení finančného zadosťučinenia za nemajetkovú ujmu je potrebné zohľadniť kritériá relevantné pre
priznanienáhradynemajetkovejujmy,ktoréjesúdpovinnýposúdiťzobjektívnychhľadísksprihliadnutím
ku konkrétnej situácii, za ktorej ku vzniku nemajetkovej ujmy došlo, ako aj k osobe dotknutej fyzickej
osoby. Ku kritériu „závažnosť trestného obvinenia vzneseného proti žalobkyni“ poukázala na to, že voči

žalobkyni bolo vznesené obvinenie a vedené trestné stíhanie za spáchanie kvalifikovaného trestného
činu podvodu, ktorým mala spôsobiť škodu veľkého rozsahu a za ktorý jej hrozilo uloženie trestu odňatia
slobody na 5 až 12 rokov. Z uvedeného je zrejmé, že povaha trestného činu, ktorý bol žalobkyni v
trestnom konaní kladený za vinu bola závažná, hrozba trestného postihu bola značná, čo objektívne
zvyšovalo intenzitu, s akou žalobkyňa trestné stíhanie vnímala. K ďalšiemu kritériu „dĺžka trestného

stíhania“ poukázala na to, že trestné stíhanie vedené voči žalobkyni trvalo neprimerane dlhú dobu 9
rokov a 5 mesiacov s poukazom na dátum vznesenia obvinenia a právoplatnosti rozhodnutia súdu,
ktorýmbolaspodobžalobyoslobodená.Kukritériu„závažnosťnásledkovvosobnostnejsférežalobkyne“
poukázala na to, že trestné stíhanie vyvolalo závažné nenapraviteľné a ďalekosiahlé nepriaznivé
následky v osobnostnej integrite žalobkyne v jej súkromnom, rodinnom a profesijnom živote a v

spoločenskom uplatnení a negatívne zasiahlo aj do jej dôstojnosti, cti a dobrej povesti. Poukázala na
svoju situáciu v čase začatia trestného stíhania, a po začatí trestného stíhania, v dôsledku ktorého sa
citové väzby žalobkyne s jej rodinou a známymi narušili, narušila sa jej osobná česť a dobrá povesť
v prostredí, v ktorom žila. Poukázala na svoju výpoveď, výpoveď svedka I.. T., svedkyne S. T. S. C.
V.. Zároveň poukázala na potvrdenie ošetrujúcej lekárky C.. B. zo 16.3.2011 svedčiacom o zdravotnom

stave žalobkyne, čo bolo spôsobené dlhotrvajúcim trestným stíhaním. K ďalšiemu kritériu „okolnosti,
za ktorých k spôsobeniu nemajetkovej ujmy došlo“, poukázala na obsah trestného spisu sp. zn. 1T
19/2000 z ktorého vyplynulo, že trestné stíhanie bolo skončené právoplatným oslobodením žalobkyne
spod obžaloby z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stali skutky, pre ktoré bola ako obžalovaná stíhaná.
Z uvedených dôvodov mala za to, že primeraným zadosťučinením môže byť iba suma vo výške 106.000

€ tak, ako bolo vyčíslené v žalobnom návrhu.
Protivýroku rozsudku,ktorýmsúdžalobevyhovel,podalavzákonnejlehoteodvolanieajžalovanápodľa
obsahu z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ a § 205 ods. 2 písm. f/
O.s.p. a navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a návrh žalobkyne zamietol.Poukázala na nesprávne právne posúdenie námietky premlčania vznesenej žalovanou, keď súd posúdil
premlčanie podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní. Poznamenala, že

zákon č. 58/1969 Zb. je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis a nakoľko si žalobkyňa nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za vykonanú väzbu a nezákonné trestné stíhania a jeho
neprimeranú dĺžku uplatnila podľa daného zákona, bolo potrebné aplikovať § 22 citovaného zákona. V
uvedenom ustanovení je zakotvená kombinovaná premlčacia doba, a to kratšia subjektívna (tri roky) a
dlhšia objektívna (10 rokov). Rovnako aj začiatok je upravený odlišne s poukazom na to, že uznesenie

Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru v Košiciach zo dňa 30.11.1999 bolo doručené žalobkyni
dňa 10.12.1999 (bolo vznesené obvinenie a začaté trestné stíhanie) a následne uznesením, ktorým bola
žalobkyňa vzatá do väzby, bolo doručené 5.11.2010, teda po uplynutí 10 ročnej objektívnej premlčacej
doby. Z uvedeného vyplýva, že nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu nezákonného
trestného stíhania a z titulu väzby trvajúcej od 4.1.2000 do 5.4.2000 je premlčaný.

K náhrade nemajetkovej ujmy za vykonanú väzbu od 7.2.2006 do 7.10.2006 poukázala na ust. § 67
ods. 1 Trestného poriadku, § 5 ods. 2 písm. a/ zákona č. 58/1969 Zb., § 8 ods. 6 písm. a/ zákona č.
514/2003 Z.z., § 3 zákona č. 58/1969 Zb. a § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorých znenie citovala.
Uviedla, že žalobkyňa sa nedostavila na termín hlavného pojednávania dňa 29.9.2005 a 30.9.2005,
neprevzala zásielky na známych adresách jej pobytu a predvolanie prostredníctvom mobilného telefónu

bolo neúspešné, pričom žalobkyňa súdu neoznámila zmenu adresy svojho pobytu napriek tomu, že bola
povinná hlásiť zmenu bydliska. Zároveň poznamenala, že žalobkyňa sa vzdala práva podať sťažnosť
proti uzneseniu o vzatí do väzby a proti uzneseniu o predĺžení väzby. Na základe uvedených skutočností
mala za to, že väzba II. bola zákonná a žalobkyňa si ju zavinila sama vlastným konaním.

Uviedla, že z rozsudku súdu prvého stupňa nie je zrejmé, na podklade akých dôkazov priznal žalobkyni
nemajetkovú ujmu za čas po prepustení z väzby. Poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
30 Cdo 57/2005, z ktorého citovala a uzavrela, že neexistuje žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by
oprávňovalosúd,abyvobčianskomsúdnomkonanízasahovaldotrestnéhokonaniatým,žebynapríklad
aproboval postup orgánov v trestnom konaní z hľadiska rýchlosti a účelnosti konania. Vytkla súdu prvého

stupňa to, že súd mal nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy posudzovať len v súvislosti s
rozhodnutím o väzbe, a nie v súvislosti s celým trestným stíhaním a v súvislosti s tým poukázala na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 37/2012.

Namietala aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia, nakoľko z rozsudku súdu prvého stupňa nie je zrejmé,

ako súd dospel k priznanej výške nemajetkovej ujmy v sume 39.300 €. Poukázala na to, že aj keď výška
zadosťučinenia v peniazoch je predmetom voľnej úvahy súdu, musí sa táto úvaha opierať o celkom
konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou
ľubovôľou súdu vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole a to tým skôr, ak rozpätie, v ktorom sa súd môže
pohybovať, je žalobou vymedzené tak široko, ako v prejednávanej veci. V tomto smere poukázala

na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 15/2012 z ktorého vyplýva, že pri rozhodovaní
o výške nemajetkovej ujmy je potrebné vziať do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce
odškodnenie, napríklad ustanovenie § 5 ods. 1 druhá veta zákona č. 215/2006 Z.z., v zmysle ktorého,
ak bola trestným činom spôsobená smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume 50-
násobku minimálnej mzdy, čo v súčasnosti predstavovalo 17.600 €. Primeranosť nemajetkovej ujmy

je vždy potrebné posudzovať, resp. určovať aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi
obdobnú problematiku, kde výška príslušného odškodnenia vyplýva priamo zo zákona, ale aj v kontexte
s rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR. Na základe uvedeného
podľa názoru žalovanej nemajetková ujma nemôže prevyšovať výšku náhrad stanovených zákonom v
závažnejších prípadoch, ako je napríklad poškodenie zdravia alebo smrť človeka.

Vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu bolo žalovanej doručené dňa 10.11.2014. Žalovaná sa k odvolaniu
žalobkyne nevyjadrila.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolania žalobkyne a žalovanej ako podané

včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p.
a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. a/ a f/ O.s.p.) a dospel k záveru, že
odvolaniu žalobkyne nie je možné vyhovieť a odvolanie žalovanej je čiastočne dôvodné.Rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť uhradiť žalobkyni
sumu 20.250 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej

časti zamietnutá je vecne správny, a preto ho odvolací súd v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p.
v týchto výrokoch potvrdil.

V prevyšujúcej vyhovujúcej časti, t.j. nad priznanú sumu 20.250 Eur do sumy 39.300 Eur, neboli splnené
podmienky ani na potvrdenie rozsudku, ani na jeho zrušenie, a preto odvolací súd rozsudok v tejto časti

zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol (§220 O.s.p. ).

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 28.06.2016 o 12,20 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 22.06.2016 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust.
§ 156 ods. 1, 3 O.s.p., § 211 ods. 2 O.s.p. a § 214 ods. 2 O.s.p..

Žalovaná podľa obsahu odvolania namietala odvolací dôvod podľa ustanovenia §205 ods. 2 písm. a/ v
spojenísustanovením§221ods.1písm.f/O.s.p.,t.j.žev konanídošlokvadámuvedenýmv§221ods.
1 (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom) ako aj podľa ustanovenia
§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., t. j., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Aj žalobkyňa namietala odvolací dôvod podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p..

Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti
konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti
rozumieť taký postup súdu alebo aj rozhodnutie súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu

procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na
zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že súd prvého stupňa je povinný v odôvodnení uviesť,
ktoré skutočnosti (skutkové zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným

zákonom predpísaným spôsobom - podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, a ktoré z nich sú
pre rozhodnutie veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti
(skutkovom zistení) musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov -
podľa jeho názoru - záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 132-§ 135 O.s.p. hodnotil, a to najmä vtedy,
ak šlo o dôkazy protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov.

Svoj výklad musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania,
zložitosti zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a
podobne, a uviesť ho tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach (skutkových zisteniach) neboli
pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti
(skutkové zistenia) je potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety),

ktorý stručne a výstižne vyjadruje skutkový stav veci (§ 153 ods.1 O.s.p.) a ktorý je rozhodujúci pre
právne posúdenie. Posúdením veci po právnej stránke treba pritom rozumieť výklad o tom, z ktorých
ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ustanovenia podradil
zistený skutkový stav) a ako ho prípadne vyložil a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného
skutkového stavu podľa týchto ustanovení vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola

preto vec rozhodnutá.

Prakticky nepreskúmateľný je preto rozsudok, v ktorom nie sú vysvetlené prípadné rozpory medzi
konkrétnymi dôkazmi, na základe ktorých, sa to ktoré skutkové zistenie robí.

Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v prípade, že z jeho
odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane
jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s
vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia nevyplývajú.

K odvolaciemu dôvodu uvedenému § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn.
vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkovýstav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný
skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

Odvolací súd dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody v potvrdenej časti rozhodnutia nie sú
naplnené. Odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. je naplnený, iba pokiaľ ide
o zmenenú časť rozsudku.

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za
konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 133 až § 135
O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité

zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná
vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu.
Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia § 132 O.s.p.; z týchto dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.

Podrobné, presvedčivé a vecne správne sú aj dôvody napadnutého rozsudku v potvrdenej časti, s
ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie

vo veci, v ktorej bol rozsudok potvrdený. Ani odvolacie námietky účastníkov nemali vplyv na vecnú
správnosť rozsudku v potvrdenej časti a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

Žalobkyňa aj žalovaná v odvolaní argumentujú okolnosťami, ktoré uvádzali už v konaní pred súdom
prvého stupňa a s ktorými sa súd správne vyporiadal pri rozhodovaní vo veci. Právna argumentácia

súdu v tomto smere je presvedčivá a súladná s doterajšou súdnou praxou.

V posudzovanom prípade je predmetom konania nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy za
rozhodnutie o väzbe vykonanej od 05.01.2000 do 05.04.2000 (ďalej väzba I.), o väzbe vykonanej od
07.02.2006 do 07.10.2006 (ďalej väzba II.) a za nezákonné trestné stíhanie a za jeho neprimeranú dĺžku

od 30.11.1999 do 27.05.2009.

Časové vymedzenie trvania jednotlivých väzieb a trestného stíhania bolo nevyhnutné pre ustálenie
právneho predpisu, podľa ktorého bolo potrebné posúdiť uplatnené nároky.

Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa konštatuje, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za
väzbu I. bolo potrebné posúdiť podľa zák. č. 58/1969 Zb. a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za
väzbu II. a nezákonné trestné stíhanie a za jeho neprimeranú dĺžku podľa zák. č. 514/2003 Z.z..

V obidvoch prípadoch mal odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa za to, že v prejednávanej veci

boli splnené zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú rozhodnutím
štátneho orgánu (zák. č. 58/1969 Zb.) resp. za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (zák. č.
514/2003 Z.z.).

Súd prvého stupňa svoje úvahy, ako dospel k záveru o splnení zákonných podmienok na náhradu

nemajetkovej ujmy v zmysle zák. č. 58/1969 Zb. resp. zák. č. 514/2003 Z.z. v odôvodnení rozsudku
podrobne rozviedol s poukazom na skutkové zistenia, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania a
príslušné zákonné ustanovenia, podľa ktorých vec právne posudzoval a z odôvodnenia rozhodnutia
sú zrejmé aj úvahy súdu, na základe ktorých dospel k záveru o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy
žalobkyni.

K jednotlivým odvolacím námietkam účastníkov konania odvolací súd uvádza nasledovné:Žalobkyňa ako osoba, na ktorej bola vykonaná väzba a zároveň bola aj v ďalšom konaní oslobodená
spod obžaloby, má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, pokiaľ táto vznikla v príčinnej súvislosti s
nezákonným rozhodnutím o väzbe. Rovnako má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za nesprávny

úradný postup, ak vznikla v príčinnej súvislosti s postupom orgánov činných v trestnom konaní.

Žalovaná v súvislosti s väzbou I. vzniesla námietku premlčania uplatneného nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že ustanovenie § 22 zák. č. 58/1969 Zb., na
ktoré poukazovala žalovaná, nemožno aplikovať na prípady, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy. Odvolací súd sa s týmto záverom súdu stotožňuje.

Ustanovenie § 22 ods. 1,2 zák. č. 58/1969 Zb. upravuje otázku premlčania práva na náhradu škody
podľa uvedeného zákona všeobecne. V § 23 zákona č. 58/1969 Zb. je však osobitne upravená otázka
premlčania práva na náhradu škody podľa prvej časti druhej hlavy zákona (§ 5 až § 8 zákona č. 58/1969
Zb. - poznámka odvolacieho súdu t. j. náhrady škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe a rozhodnutím

o treste). V obidvoch ustanoveniach je však upravené právo na náhradu škody a nie právo na náhradu
nemajetkovej ujmy a to vzhľadom na odlišný obsah porovnávaných pojmov. Zákon č. 58/1969 Zb. totiž
otázku náhrady nemajetkovej ujmy, tak ako ju upravuje už zák. č. 514/2003 Z.z., nezahŕňal.

V intenciách ustanovenia § 20 zák. č. 58/1969 Zb. zostáva teda na posúdenie otázky premlčania práva

na náhradu nemajetkovej ujmy (vo vzťahu k väzbe I.) subsidiárne použitie Občianskeho zákonníka.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené
inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 106 ods. 1 OZ, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

Uplatnené právo je právom majetkovej povahy, takže do úvahy pripadá možnosť posúdenia premlčania
podľa § 106 ods. 1 OZ. Úspešné uplatnenie nároku je podmienené zastavením trestného stíhania alebo

tým, že poškodený bol spod obžaloby oslobodený. K tomu môže dôjsť až po uplynutí subjektívnej
lehoty určenej ustanovením § 106 ods. 1 OZ; použitie uvedeného ustanovenia by tak mohlo viesť k
absurdnému záveru, že nárok sa premlčí skôr, než ho mohol poškodený uplatniť na súde. Uvedený
záver vyplýva z posúdenia okamihu, kedy dochádza k vzniku nemajetkovej ujmy v súvislosti s vydaním
nezákonného rozhodnutia o väzbe. Oslobodzujúci rozsudok sám o sebe ujmu poškodenému nespôsobí.

Takýto rozsudok nie je skutočnosťou, ktorá zakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy; existencia
príslušného rozhodnutia je iba podmienkou priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutou
väzbou. Ujma nemajetkovej povahy vzniká už v súvislosti s vykonávaním väzby. Z uvedeného dôvodu
prichádza do úvahy použitie všeobecného ustanovenia o premlčaní podľa § 101 OZ, tak ako túto otázku
správne právne posúdil súd prvého stupňa.

Žalobkyňa bola právoplatne oslobodená spod obžaloby rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa
26.10.2006 sp. zn. 1T/29/2000 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.05.2009 sp. zn.
3To/1/2007, právoplatným dňa 27.05.2009. Premlčacia doba tak začala plynúť dňom 28.05.2009 a k jej
uplynutiu mohlo dôjsť najskôr dňa 28.05.2012. Žalobný návrh bol súdu doručený dňa 05.11.2010, teda

v zákonnej lehote.

Aj za predpokladu, že by súd prvého stupňa aplikoval extenzívny výklad pojmu škoda aj na náhradu
nemajetkovej ujmy, pre posúdenie otázky premlčania by prichádzala do úvahy aplikácia ustanovenia §
23 zák. č. 58/1969 Zb. (a nie § 22 zák. č. 58/1969 Zb.). V zmysle uvedeného ustanovenia by premlčacia

doba začala plynúť dňa 28.05.2009 (koniec premlčacej doby by pripadol na 28.05.2010). S poukazom na
§ 22 ods. 3 zák. č. 58/1969 Zb., dňom 07.05.2010 v dôsledku podania žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na ústredný orgán došlo k spočívaniu plynutia premlčacej doby až do 07.11.2010, pričom k
uplatneniu práva na súde došlo 05.11.2010, teda pred uplynutím premlčacej doby.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu I. pri
posúdení, či už podľa ustanovení Občianskeho zákonníka alebo zák. č. 58/1969 Zb. premlčaný nie je,
z uvedeného dôvodu je odvolacia námietka žalovanej o nesprávnom právnom posúdení premlčania
ohľadne väzby I., nedôvodná.Žalovaná v odvolaní zotrvala na námietke premlčania aj nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej
ujmy z titulu nezákonného trestného stíhania. Poukázala na to, že voči žalobkyni bolo vznesené

obvinenie a začaté trestné stíhanie dňa 10.12.1999 a žaloba na náhradu nemajetkovej ujmy bola súdu
doručená dňa 05.11.2010, teda po uplynutí desaťročnej objektívnej premlčacej doby.

Rovnako ako pri posúdení otázky premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonnú
väzbu aj v prípade posúdenia otázky premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú

nesprávnym úradným postupom, odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovanej o aplikácii §
22 zák. č. 58/1969 Zb..

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa sa správne vyporiadal s ustálením právnej úpravy
rozhodnej pre posúdenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným
postupom. V súlade s doterajšou súdnou praxou bolo potrebné posúdiť túto časť nároku podľa

ustanovení zák. č. 514/2003 Z.z. aj keď ujma spôsobená nesprávnym úradným postupom vznikla už za
účinnosti zák. č. 58/1969 Zb..

S poukazom na publikované právne závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“)
v rozhodnutí R 19/2014 (NS SR sp. zn. 1Cdo 107/2009 zo dňa 28.07.2010) sa odvolací súd stotožnil

s právnou argumentáciou žalobkyne, že až právoplatným rozhodnutím súdu sa môže naplniť ústavné
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nakoľko žalobkyňa bola právoplatne oslobodená
spod obžaloby dňa 27.05.2009 a žalobný návrh bol súdu doručený dňa 05.11.2010, odvolací súd musel
konštatovať, že nárok žalobkyne v tejto časti bol uplatnený včas a odvolacia námietka žalovanej v tejto
časti nie je dôvodná.

Ohľadne odvolacej námietky žalovanej, že čl. 5 Dohovoru nemožno aplikovať na náhradu nemajetkovej
ujmy za celé trestné stíhanie ale iba vo vzťahu k väzbe I. odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje so
záverom súdu prvého stupňa o aplikácii čl. 5 Dohovoru vo vzťahu k väzbe I. z dôvodov, ako ich veľmi
podrobne a presvedčivo rozviedol súd prvého stupňa. S týmito dôvodmi sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje; konštatuje správnosť týchto dôvodov a na tomto mieste ich neopakuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Nad rámec uvedeného odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa aplikoval čl. 5 Dohovoru iba vo
vzťahukposúdeniunárokunanáhradunemajetkovejujmyvovzťahukväzbeI.,aniekcelémutrestnému
stíhaniu, čo vyplynulo z celého kontextu rozhodnutia súdu prvého stupňa, a konkrétne z formulácie
odôvodnenia rozhodnutia na strane 20, kde súd prvého stupňa uviedol, že „v prípade nesprávneho

úradnéhopostupu(prieťahyvkonaní)súdnavecaplikovalzák.č.514/2003Z.z.,pretožeknesprávnemu
úradnému postupu došlo za účinnosti tohto zákona“. Z uvedeného dôvodu aj táto odvolacia námietka
žalovanej nie je dôvodná.

Žalovaná v odvolaní namietala aj priznanie náhrady za nemajetkovú ujmu za vykonanú väzbu II. (od

07.02.2006 do 07.10.2006). V tejto časti odvolania žalovaná síce argumentuje vo vzťahu k väzbe II.,
avšak svoju argumentáciu opiera o ustanovenie § 5 ods. 2 písm. a/ zák. č. 58/1969 Zb. ale aj § 8 ods.
6 písm. a/ zák. č. 514/2003 Z.z..

Podľa názoru odvolacieho súdu bolo treba „ustáliť“, podľa akej právnej úpravy mala byť posúdená táto

časťuplatnenéhonároku.Nebolovkonanísporné,ževäzbaII.bolažalobkyňouvykonanáod07.02.2006
do 07.10.2006, teda za účinnosti zák. č. 514/2003 Z.z.. K tomuto záveru správne dospel aj súd prvého
stupňa.

Pri posúdení opodstatnenosti tejto časti nároku bolo nevyhnutné vychádzať zo systematického členenia

uvedeného zákona. Žalovanou citované ustanovenie § 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 514/2003 Z.z.
(právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu
riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov) je začlenené do druhej časti zákona,
upravujúcej podmienky priznania práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
pričom nezákonným rozhodnutím sú chápané nezákonné rozhodnutia všeobecne. Podmienky priznania

práva na náhradu škody nezákonným rozhodnutím a síce rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení
alebo o väzbe sú však upravené v samostatnom ustanovení § 8 zák. č. 514/2003 Z.z..Podľa § 8 ods. 5 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o
väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak bol oslobodený spod obžaloby.

S poukazom na citované ustanovenie, podmienky priznania náhrady škody sú vymedzené pozitívne.
Podmienky, kedy právo na náhradu škody nevznikne, sú taxatívne vymedzené v § 8 ods. 6 zákona
č. 514/2003 Z.z.. Medzi tieto podmienky však nepatrí, podľa názoru odvolacieho súdu, podmienka
špecifikovaná v § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., a preto ustanovenie §8 ods. 6 zákona č. 514/2003
Z.z. nemožno extenzívne rozširovať. Z uvedeného dôvodu, pre posúdenie tejto časti nároku žalobkyne,

nie je podstatné, či žalobkyňa sa vzdala práva podať sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do väzby II., a
že proti uzneseniu o predĺžení väzby II. sťažnosť nepodala. Rozhodujúcou skutočnosťou pre priznanie
tejto časti nároku bolo posúdiť, či si žalobkyňa väzbu II. zavinila sama.

K zavineniu si väzby samotným obvineným je potrebné uviesť, že aj keď zodpovednosť štátu za škodu
je objektívna, t. j. bez ohľadu na zavinenie zodpovednej osoby a bez liberačného dôvodu, nejedná sa o

zodpovednosť absolútnu v tom zmysle, že by nastupovala bez výnimky vždy, ak sú splnené predpoklady
zodpovednosti. K výkladu pojmu „zavinenie si väzby“ sa vyjadril aj Ústavný súd ČR tak, že ak sa používa
tento termín, mal by byť chápaný ako „spôsobenie si“ („zadanie príčiny k“) vzatiu do väzby a mal by byť
vykladaný reštriktívne, resp. tak, aby samotný aspekt zavinenia neznamenal vo svojej podstate popretie
úmyslu zákonodarcu založiť zodpovednosť štátu aj za zákonné rozhodnutie o väzbe (nález ÚS ČR zo

dňa 06.09.2011, sp. zn. Pl. ÚS 11/10).

Pri posúdení otázky, či si žalobkyňa väzbu II. zavinila sama alebo nie, je potrebné vychádzať z
komplexu okolností, ktoré či už z objektívneho alebo subjektívneho dôvodu bránili žalobkyni splniť si
povinnosti vyžadované súdom v trestnom konaní. Z uznesenia Krajského súdu v Košiciach zo dňa

08.02.2006 sp. zn. 1T/29/00 vyplýva, že dôvodom vzatia do väzby II. bola skutočnosť, že žalobkyňa ako
obžalovaná sa nedostavila na hlavné pojednávanie nariadené na 29.-30.septembra 2005, neprevzala
zásielky na známych adresách jej pobytu a taktiež pokus o predvolanie prostredníctvom mobilného
telefónu bol neúspešný. Pri výsluchu uviedla, že mobilný telefón (so) súdu známym číslom nemá a
nevedela vysvetliť prečo súdu neoznámila zmenu adresy svojho pobytu. Vykonaným dokazovaním

súdom prvého stupňa (v tomto konaní) však boli zistené dôvody (ne)konania žalobkyne spôsobom v
trestnom konaní očakávaným. Bolo zistené, že bola nedobrovoľne zadržiavaná v byte a bola nútená
často meniť podnájom, čo jej znemožňovalo preberať zásielky súdu. Okolnosti, z akého dôvodu žila
pod nátlakom inej osoby, nebola žalobkyňa povinná odôvodňovať. Z povahy jej správania a to, že
sa viackrát bez predvolania a podľa svojich možností dostavila na súd, aby oznámila svoju aktuálnu

adresu možno vyvodiť, že mala záujem plniť si svoje povinnosti vo vzťahu k súdu a že skutočne iba
„iné okolnosti“, ktoré z dôvodu ochrany svojho života a zdravia nešpecifikovala, jej v tom bránili. Na
základeuvedenéhoodvolacísúddospelkrovnakémuzáveruakosúdprvéhostupňa,ževtomtokontexte
nemožnouzavrieť,žesižalobkyňaväzbuII.zapríčinilasama.Zuvedenéhodôvoduniejepretoodvolacia
námietka žalovanej o nesprávnom právnom posúdení veci dôvodná.

Pretože žalobkyňa bola oslobodená spod žaloby pre skutky, pre ktoré bolo vznesené obvinenie a začaté
trestné stíhanie, bol splnený jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím (o väzbe I., II.). Trestné konanie bolo vedené viac ako 9 rokov a 5 mesiacov.
V zmysle judikatúry Ústavného súdu SR ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva, možno považovať

túto dĺžku ako celok za nezlučiteľnú s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právom
zakotveným v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Aj napriek tomu, že pojem „prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“ a „prejednanie veci v primeranej lehote“ nie je presne definovaný časovým ohraničením,
nemožno konanie trvajúce viac ako 9 rokov považovať za prejednanie veci v primeranej lehote resp. bez
zbytočných prieťahov. Aj v danom prípade mal odvolací súd za to, že bol splnený jeden z predpokladov

pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané splnenie aj ďalších predpokladov, t.j. vznik škody a
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím (nesprávnym úradným postupom) a touto škodou.
Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že výkon väzby I., II. a samotné trestné stíhanie

negatívne ovplyvnilo osobný, spoločenský, rodinný a pracovný život žalobkyne, ako aj jej najbližších
rodinných príslušníkov. V súvislosti s väzbou I., II. a s trestným stíhaním sa narušili citové väzby
žalobkyne s najbližšou rodinou, došlo k prerušeniu vzťahu s jej matkou, narušil sa jej vzťah s jej dcérou.
Obmedzil sa jej spoločenský kontakt s okolím. Napriek oslobodzujúcemu rozsudku a kvalifikácii nieje schopná si nájsť uplatnenie zodpovedajúce jej kvalifikácii a doterajším skúsenostiam. Pracuje iba
príležitostne na základe dohody alebo brigádnicky, čím sa dostala do zložitej finančnej situácie. Trestné
stíhanie ako aj samotné väzby zanechali nepriaznivú stopu aj na psychickom zdraví žalobkyne.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom k 31.12.2012, v prípade,
ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom k 31.12.2012, výška nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho
doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d)
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Z vyššie citovaného ustanovenia § 17 vyplýva, že priznanie nemajetkovej ujmy je možné jedine v
prípade, ak dostatočným zadosťučinením za porušenie práva nie je iba samotné konštatovanie tejto
skutočnosti.

Výška nemajetkovej ujmy s poukazom na čl. 5 Dohovoru (ohľadne väzby I.) má byť vecou voľnej úvahy

súdu. V § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom k 31.12.2012, bola výška nemajetkovej ujmy
(vo vzťahu k väzbe II. a nesprávnemu úradnému postupu) spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7
a § 8 limitovaná minimálnou hranicou.

Aj keď kritériá, podľa ktorých sa určuje výška nemajetkovej ujmy, boli do zák. č. 514/2003 Z.z. zavedené

až s účinnosťou od 1.1.2009 zák. č. 517/2008 Z.z. (§ 17 ods. 3), nejde o nesprávne právne posúdenie
veci, ak súd posudzuje uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za väzby a neprimeranú dĺžku
trestného stíhania podľa tohto ustanovenia. Podľa týchto kritérií totiž právna (i súdna) prax postupovala
dávno pred účinnosťou tejto novely zákona, teda tým, že tieto kritériá sa vyššie uvedenou novelou
dostali do zákona s účinnosťou od 1.1.2009, sa nič nezmenilo na samotnom posudzovaní nároku, lebo

súdy tieto kritériá zohľadňovali už v čase, kedy ustanovenie § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. ich výslovne
neobsahovalo.

Úvaha však nemôže byť svojvoľná a nepreskúmateľná. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť
vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Súd musí mať

preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa prvého odseku §
17 zákona č. 514/2003 Z.z. nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu
nepriaznivých následkov vzniknutých žalobkyni vzhľadom na jej postavenie v rodine, v spoločnosti a
podobne (pozri R 21/1995, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. decembra 2012 sp.
zn. 7Cdo/145/2011).

Vzhľadom na pretrvávajúce negatívne dôsledky nezákonného rozhodnutia o väzbe a neprimeranú dĺžku
trestného stíhania, samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a preto
je dôvodné priznanie nemajetkovej ujmy.

Súd prvého stupňa (v skutočnosti) postupoval podľa týchto kritérií a svoje úvahy, na základe ktorých
dospel k záveru o výške žalobkyni prislúchajúcej nemajetkovej ujmy aj podrobne uviedol v odôvodnení
napadnutého rozsudku s poukazom na skutkové zistenia, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania.
Z uvedeného dôvodu nemožno jeho rozhodnutie považovať za nepreskúmateľné, čím nie je naplnený
odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. namietaný žalovanou.

Odvolací súd zastáva názor, že v danom prípade boli splnené predpoklady pre aplikáciu tohto
ustanovenia, avšak na rozdiel od súdu prvého stupňa, výška náhrady v sume 20.250 Eur, ktorú žalobkyni
priznal odvolací súd je primeraná zásahu do práv žalobkyne a okolnostiam, za ktorých k nemu došlo s
prihliadnutím na všetky vyššie uvedené kritériá.

V prevyšujúcej časti nad priznanú sumu 20.250 Eur je žaloba žalobkyne neopodstatnená s prihliadnutím
na interpretačné východiská uvedené v judikatúre Najvyššieho súdu SR a Európskeho súdu pre ľudsképráva, a preto v tejto časti zmenil rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 O.s.p. a žalobu v
prevyšujúcej časti, t.j. (nad sumu 20.250 Eur do 39.300 Eur) zamietol.
Nestotožnil sa (tak) s argumentáciou žalobkyne a odvolacími námietkami žalobkyne ohľadne

nesprávneho právneho posúdenia výšky priznanej nemajetkovej ujmy v tomto smere považoval za
nedôvodné.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že trestné stíhanie predstavuje vždy závažný zásah do
osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva i ďalšie negatívne dopady na jeho osobný život. Pokiaľ ide o

vyjadrenie miery, akou bola znížená dôstojnosť alebo vážnosť poškodenej osoby v spoločnosti, treba
vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, spoločenskom, či inom
prostredí.

V prejednávanej veci nepochybne bolo preukázané, že trestné stíhanie žalobkyne a výkon väzby
negatívne ovplyvnili jej súkromný i spoločenský život a zanechali trvalé negatívne následky na psychike

žalobkyne, pre ktoré sa doposiaľ lieči. Tým došlo k nenapraviteľnému zásahu do cti a dobrého mena
žalobkyne, k zníženiu jej dôstojnosti a vážnosti v značnej miere.

Podľa názoru odvolacieho súdu, primeranosť nemajetkovej ujmy treba vždy posudzovať resp. určovať
(okrem iného) aj v kontexte s ďalšími hmotnoprávnymi predpismi napríklad § 5 ods. 1 druhá veta

zák. č. 215/2006 Z.z., v zmysle ktorého ak bola trestným činom spôsobená smrť, poškodený má
nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiat násobku minimálnej mzdy. Limit odškodnenia je v
tomto ustanovení aj pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania za
spôsobenú morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej mzdy.

Aj keď súd nebol viazaný ustanovením § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013,
priznanie nemajetkovej ujmy vo výške vyššej ako výška odškodnenia obetí násilného trestného činu s
následkami smrti (v súčasnosti 20.250 Eur, vychádzajúc z nariadenia vlády SR č. 279/2015 Z.z., kde
bola určená výška minimálnej mzdy na r. 2016 ako suma 405 Eur) by bolo v rozpore s dobrými mravmi.
Nemajetková ujma žalobkyne totiž nie je väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu,

resp. morálnou škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho
zneužívania.

Odvolací súd sa nestotožnil so záverom súdu prvého stupňa o primeranosti prisúdenej sumy 39.300
Eur bez zohľadnenia ďalších právnych predpisov upravujúcich obdobnú problematiku a bez náležitého

porovnania nároku žalobkyne s týmito ďalšími predpismi.

V rámci voľnej úvahy bolo povinnosťou súdu posudzovať primeranosť nemajetkovej ujmy aj v kontexte
s ďalšími právnymi predpismi, upravujúcimi obdobnú problematiku, kde výška odškodnenia vyplýva
priamo zo zákona (zák. 215/2006 Z.z.), ale aj v kontexte s rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské

práva (Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko) a Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(uznesenie NS SR sp. zn. 6 M Cdo 15/2012 z 30.9.2013 ).

Vychádzajúczvyššieuvedeného,odvolacísúdmalzato,žepriznanávýškanemajetkovejujmyzaväzbu
trvajúcu celkovo v rozsahu 336 dní vo výške 6.000 Eur je primeraná aj s prihliadnutím na rozhodovaciu

činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva, v ktorých vyslovil porušenie článku 5 ods. 1 Dohovoru v
súvislosti s nezákonnou väzbou (Winkler proti Slovenskej republike z 17.júla 2012).

Čo sa týka primeranosti výšky nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie a jeho neprimeranú
dĺžku,spoukazomnarozhodovaciučinnosťEurópskehosúdupreľudsképráva,zmluvnéštátyDohovoru

sú povinné zabezpečiť organizáciu svojich súdnych a vyšetrovacích systémov tak, aby sa vyhlo
zbytočným prieťahom v trestných stíhaniach ako aj v občianskoprávnom konaní (Rosselet-Christ v.
Slovensko z 26. októbra 2010). Vzhľadom na celkovú dĺžku trvania trestného konania (9 rokov a 5
mesiacov) možno ustáliť, že dotknuté vnútroštátne orgány nepostupovali pri prejednaní veci s osobitnou
starostlivosťou, tak ako to chápe judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva. Odvolací súd teda určil

výšku nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie a jeho neprimeranú dĺžku s prihliadnutím na
vyššie vymedzené kritériá na sumu 14.250 Eur, ktorú považuje za primeranú, ale aj za správnu.Z uvedených dôvodov bola odvolacia námietka žalovanej spočívajúca v nesprávnom právnom posúdení
výšky priznanej nemajetkovej ujmy čiastočne dôvodná.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti daného
prípadu, v kontexte s rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR a rozhodnutiami Európskeho súdu
pre ľudské práva a Ústavného súdu SR je primeranou náhradou nemajetkovej ujmy žalobkyne náhrada
v celkovej výške 20.250 Eur, pozostávajúca z náhrady nemajetkovej ujmy za vykonanú väzbu I., II. vo
výške 6.000 Eur a z náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie a jeho neprimeranú

dĺžku vo výške 14.250 Eur.

TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0/§3ods.9zák.č.757/2004
Z.z. o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011/.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.