Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 20. jún 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoPr/2/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112222736
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2112222736.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a členiek

senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobkyne: J. H., nar.
XX.XX.XXXX, bytom I. XXX/XX, S. D., zastúpená advokátom: JUDr. Juraj Jurovský, Hollého 1983/23,
Piešťany, proti žalovanej: VIALLE PLUS, s.r.o., IČO: 36 532 975, so sídlom SNP 56, Levice, zastúpená:
ADVISORY LAW OFFICE - Dr. Gajdoš, s.r.o., so sídlom, SNP 2130/56, Levice, IČO: 36 863 645, o
zaplatenie 690,54 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava
č. k. 26Cpr/3/2013-153 zo dňa 2. apríla 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e .

Žalobkyni sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním prvostupňový súd žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 690,54 eura s 9,5% úrokom z omeškania od 1.11.2011 do zaplatenia a náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 963,15 eura a iné trovy konania v sume 41 eur, k rukám splnomocneného právneho
zástupcu žalobcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd rozsudok po citácii § 1 ods. 1 a 4, § 59 ods. 1, § 60 ods. 1 až 3, § 62 ods. 3, § 63 ods. 1 písm.

b), § 76 ods. 1, 7, § 118 ods. 1 a 2, § 129 ods. 1 až 3, § 134 ods. 1 a 2 Zákonníka práce v znení
účinnom do 31.12.2012, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 Nariadenia vlády v SR č. 87/1995
Z.z., vecne odôvodnil tým, že ak medzi účastníkmi dochádza k dohode o rozviazaní pracovného pomeru
podľa § 43 Zákonníka práce (teraz § 60 Zákonníka práce) z dôvodov organizačných zmien na strane
zamestnávateľa, skutočnosť, že dôvod na rozviazanie pracovného pomeru nie je uvedený priamo v
dohode, nerobí túto dohodu neplatnou a nie je vylúčený ani vznik nároku zamestnanca na odstupné
podľa § 1 a 3 zákona č. 195/1991 Zb. (teraz § 76 Zákonníka práce). V takom prípade však zamestnanec

musí preukázať, že organizačné zmeny u zamestnávateľa skutočne boli dôvodom na rozviazanie
pracovnéhopomerudohodouatedažemedzitýmitoorganizačnýmizmenamiarozviazanímpracovného
pomeru dohodou existuje príčinná súvislosť. Na záver, že dôvodom na rozviazanie pracovného pomeru
dohodou boli organizačné zmeny, možno spravidla usúdiť zo skutkového stavu, keď zamestnávateľ,
pokiaľ by nepristúpil k rozviazaniu pracovného pomeru so zamestnancom dohodou, by zamestnancovi
musel dať výpoveď z pracovného pomeru podľa niektorého z písmen a) až c) ustanovenia § 46
ods. 1 Zákonníka práce [teraz písmen a) a b) ustanovenia § 63 ods. 1 Zákonníka práce], inak by

sa ocitol v situácii, keď by nemohol splniť svoje povinnosti podľa § 35 ods. 1 písm. a) Zákonníka
práce [teraz § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce] prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej
zmluvy. (Právní rozhledy č. 9/1995, s. 373 (Krajský súd v Ostrave, sp. zn. 16 Co 44/1995)). Na
základe vykonaného dokazovania, z jednotlivých výpovedí svedkov, ako aj na základe listinnýchdôkazov dospel súd k záveru, že návrh žalobkyne bol podaný dôvodne. V konaní je nesporné, že
žalobkyňa bola zamestnankyňou žalovanej na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 13.01.2006, z ktorej
má súd preukázané, že žalobkyňa pracovala u žalovanej od 16.01.2006 na pozícii čistička (čistiace

a upratovacie práce) na dobu určitú, kedy jednotlivými Dohodami k zmene pracovnej zmluvy bol
žalobkyni pracovný pomer predĺžený do 30.04.2008 a následne na základe Pracovnej zmluvy zo dňa
29.04.2008 bol pracovný pomer žalobkyne dohodnutý na dobu neurčitú. Priemerná mesačná mzda
žalobkyne bola v žalovanom období podľa potvrdenia žalovanej ako zamestnávateľa vo výške 230,18
eura mesačne. Zároveň je nesporné, že pracovný pomer žalobkyne bol ukončený na základe Dohody o

skončení pracovného pomeru zo dňa 08.09.2011 uzatvorenej medzi žalovanou ako zamestnávateľom a
žalobkyňou ako zamestnancom, pričom v predmetnej dohode absentuje dôvod skončenia pracovného
pomeru. Z vykonaného dokazovania, výsluchom žalobkyne, výsluchom svedkov, ako aj svedkyne O. F.
mal súd preukázané, že žalobkyňa neiniciovala skončenie pracovného pomeru so žalovanou, ako to
tvrdila žalovaná a že dohodu o skončení pracovného pomeru, ktorá bola vopred pripravená žalovanou
bez toho, aby jej obsah mohla žalobkyňa ovplyvniť, bola predložená žalovanou žalobkyni v deň jej

podpísania žalobkyňou. Súd na základe vykonaného dokazovania a to zo zhodných výpovedí svedkov:
S. C., S. D., C. S., K. A., K. D., A. D., V. Q. a Ing. X. C., ako aj z predložených listinných dôkazov,
dospel k záveru, že žalobkyni vznikol zákonný nárok voči žalovanej na vyplatenie odstupného v súlade
s § 76 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu uzatvorenia Dohody o skončení pracovného
pomeru a ku dňu skončenia pracovného pomeru, konkrétne v prípade žalobkyne vo výške trojnásobku

jej priemerného mesačného zárobku v súlade s § 62 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce v spojení s §
76 ods. 1 poslednej vety Zákonníka práce. Súd mal v konaní preukázanú skutočnosť, že pracovný
pomer žalobkyne u žalovanej bol ukončený ku dňu 30.9.2011 z dôvodu uvedeného v § 63 ods. 1
písm. b) Zákonníka práce a teda s ohľadom na dĺžku trvania pracovného pomeru je zrejmý zákonný
nárok žalobkyne tak, ako to predpokladá ustanovenie § 76 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom

do 31.12.2012 a to vo výške trojnásobku jej priemerného mesačného zárobku spolu vo výške 690,54
eura (3 x 230,18 eura), keď výška priemerného mesačného zárobku žalobkyne v sume 230,18 eura
vypočítaná v zmysle § 134 Zákonníka práca za kalendárny štvrťrok a to mesiacov apríl 2011 až jún
2011, ktorý predchádzal kalendárnemu mesiacu, v ktorom bol skončený pracovný pomer, ani nebola
v konaní sporná. Súd dospel k záveru, že argumentácia žalovanej vo vzťahu k vznesenej námietke

premlčania nároku žalobkyne v konkrétnom prípade neobstojí, nakoľko nárok na vyplatenie odstupného
sa premlčí vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe podľa ustanovenia § 1 ods. 4 Zákonníka práce
a ustanovenia § 100 až 114 Občianskeho zákonníka, ktorá začína plynúť odo dňa nasledujúceho po
dni, do ktorého mala žalovaná vyplatiť žalobkyni odstupné v zákonnej výške, t.j. do 31.10.2011. Žaloba
bola podaná dňa 8.11.2012, premlčacia doba začala plynúť odo dňa 01.11.2011, t.j. odo dňa, kedy

sa právo mohlo vykonať prvý raz. Na základe vyššie uvedených skutočností súd rozhodol tak, ako
je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni odstupné vo
výške 690,54 eura. Nakoľko žalovaná nezaplatila žalobkyni odstupné v sume 690,54 eura po skončení
pracovného pomeru (pracovný pomer žalobkyne u žalovanej skončil ku dňu 30.09.2011) v najbližšom
výplatnom termíne určenom u žalobkyni na výplatu mzdy, ktorý podľa pracovnej zmluvy predstavuje do

konca nasledujúceho mesiaca, t.j. najneskôr dňa 31.10.2011, čo nebolo v konaní sporné, žalobkyňa
má právo na úrok z omeškania, ktorý si uplatnila v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, keď
výška základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu, t.j. ku dňu 01.11.2011 predstavovala 1,5 %, a preto súd i v tejto časti vyhovel návrhu
žalobkyne a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Súd rozhodol o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, keďže
žalobkyňa mala vo veci plný úspech. Súd žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov
prvostupňovéhokonaniaato ztituluzaplatenéhosúdnehopoplatkuzanávrhvsume41euraztitulutrov
právneho zastúpenia v sume 963,15 eura. Trovy právneho zastúpenia celkovo v rámci prvostupňového

konania pozostávajú z 9 úkonov právnej služby, a to podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci (§ 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. a), § 13a ods. 1
písm. c), § 13a ods. 1 písm. d), § 13a ods. 4, § 14 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c), § 16 ods. 3, § 18
ods. 3 citovanej vyhlášky): 1) prevzatie a príprava zastúpenia zo dňa 18.04.2012 á 51,45 eura + režijný
paušál á 7,63 eura, 2) písomné podanie na súd - podanie žalobného návrhu dňa 08.11.2012 á 51,45 eura

+ režijný paušál 7,63 eura, 3) účasť na pojednávaní dňa 14.11.2013 á 51,45 eura + režijný paušál á 7,81
eura, 4) účasť na pojednávaní dňa 21.01.2014 á 51,45 eura + režijný paušál á 8,04 eura, 5) písomné
podanie na súd - návrh na vykonanie dokazovania dňa 19.02.2014 á 51,45 eura + režijný paušál 8,04
eura, 6.) účasť na pojednávaní dňa 06.11.2014 á 51,45 eura + režijný paušál á 8,04 eura, 7) účasť napojednávaní dňa 22.01.2015 á 51,45 eura + režijný paušál á 8,39 eura, 8) písomné podanie na súd -
stanovisko k predloženým listinným dôkazom dňa 13.03.2015 á 51,45 eura + režijný paušál 8,39 eura,
9) účasť na pojednávaní dňa 02.04.2015 á 51,45 eura + režijný paušál á 8,39 eura, + 20% DPH zo sumy

463,05 eura, t. j. 92,61 eura, náhrada cestovných výdavkov vo výške 64,05 eura (§ 15 písm. a) citovanej
vyhlášky, § 7 ods. 2 zákona č. 283/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov, § 7 ods. 4 písm. b) zákona
č. 283/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov), a to za: 1) cesta dňa 14.11.2013 - Piešťany - Okresný
súd Trnava a späť - 70 km, náhrada za 1 km - 0,183 eura, t.j. 12,81 eura, 2) cesta dňa 21.01.2014 -
Piešťany - Okresný súd Trnava a späť - 70 km, náhrada za 1 km - 0,183 eura, t.j. 12,81 eura, 3) cesta

dňa 06.11.2014 - Piešťany - Okresný súd Trnava a späť - 70 km, náhrada za 1 km - 0,183 eura, t.j. 12,81
eura, 4.) cesta dňa 22.01.2015 - Piešťany - Okresný súd Trnava a späť - 70 km, náhrada za 1 km -
0,183 eura, t.j. 12,81 eura, 5.) cesta dňa 02.04.2015 - Piešťany - Okresný súd Trnava a späť - 70 km,
náhrada za 1 km - 0,183 eura, t.j. 12,81 eura, náhrada za stratu času v zmysle § 17 vyhlášky č. 655/2004
Z. z. v znení neskorších predpisov, vo výške 271,08 eura, a to za: 1) cesta z Piešťan na Okresný súd
Trnava a späť dňa 14.11.2013 - 4 polhodiny straty času po 13,01 eura = 52,04 eura, 2) cesta z Piešťan

na Okresný súd Trnava a späť dňa 21.01.2014 - 4 polhodiny straty času po 13,40 Eur = 53,60 eura, 3.)
cesta z Piešťan na Okresný súd Trnava a späť dňa 06.11.2014 - 4 polhodiny straty času po 13,40 eura
= 53,60 eura, 4.) cesta z Piešťan na Okresný súd Trnava a späť dňa 22.01.2015 - 4 polhodiny straty
času po 13,98 eura = 55,92 eura, 5.) cesta z Piešťan na Okresný súd Trnava a späť dňa 02.04.2015
- 4 polhodiny straty času po 13,98 Eur = 55,92 eura, ktorú priznanú náhradu trov konania je žalovaná

povinná podľa § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zaplatiť právnemu zástupcovi žalobkyne.
Súd nepriznal žalobkyni odmenu a režijný paušál za úkon právnej služby vykonaný jej splnomocneným
právnym zástupcom zo dňa 02.05.2012 - písomné podanie protistrane - posledný pokus o pokonávku a
za úkon právnej služby vykonaný jej splnomocneným právnym zástupcom zo dňa 16.01.2013 - podanie
námietok žalobkyne proti postúpeniu veci inému súdu, nakoľko sa nejedná o úkony právnej služby, ktoré

by predpokladala vyhláška č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom v čase vykonania predmetného úkonu
právnej služby.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná prostredníctvom právneho zástupcu a domáhala sa,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a návrh v celom rozsahu zamietol a priznal žalovanej

náhradu trov konania, alebo ho v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, uplatniac odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.. Opätovne poukázala na
to, že predmetná Dohoda o skončení pracovného pomeru bola uzavretá bez uvedenia dôvodu, nakoľko
žalobkyňa nežiadala uvedenie dôvodu, návrh na uzavretie tejto dohody vyšiel zo strany žalobkyne
z dôvodu výhodnejšej ponuky práce. K skončeniu pracovného pomeru došlo na základe vzájomnej

dohody účastníkov pracovnoprávneho vzťahu, ktorú žalobkyňa uzatvorila slobodne, vážne, určite a
zrozumiteľne, a nie z organizačných dôvodov na strane žalovanej. V prípade, ak by žalobkyňa vedela,
že zamestnávateľ vydal rozhodnutie o prepúšťaní zamestnancov z organizačných dôvodov, tak bolo jej
právom požiadať o doplnenie dôvodu skončenia pracovného pomeru do dohody. Žalovaná má zákonnú
povinnosť uviesť do dohody o skončení pracovného pomeru, ak sa končí z dôvodu organizačných

zmien, tento dôvod. V danom prípade jej však táto povinnosť nevznikla, pracovný pomer neskončil z
organizačných dôvodov, žalovaná nevydala žiadne rozhodnutie o organizačných zmenách. Žalovaná
poukázala na to, že svedecké výpovede S. C., S. D., C. S., K. A., K. D., A. D. a V. Q. sú v prevažnej
miere v úplnej zhode, čo svedčí o dohode na obsahu ich výpovedí. Žalobkyňa nepredložila žiaden
listinnýaniinýdôkazsvedčiacioskončenípracovnéhopomeruzdôvoduorganizačnýchzmien.Žalovaná

nevydala žiadne rozhodnutie o nadbytočnosti zamestnancov, nevydala žiaden ústny ani písomný
príkaz na vykonanie organizačných zmien a prepúšťanie zamestnancov. Svedok Ing. C. povedal, že
zníženie výmery upratovacej plochy nemalo za následok povinnosť prepustiť zamestnancov z dôvodu
nadbytočnosti. Súd musí rozhodovať na základe skutočných dôkazov a nemôže rozhodovať na základe
teoretických hypotéz. Žalovaná vykonávala svoje zazmluvnené práce so spoločnosťou JAVYS, ktorá

však nikdy nezasahovala a ani nemala právo hovoriť do vnútorných záležitostí žalovanej a preto nemala
právo ani len hypoteticky vedieť, ako a z akého dôvodu bol ukončený pracovný pomer so žalobkyňou.
Žalobkyňa by mala aj naďalej po 30.09.2011 miesto výkonu práce to isté, za nezmenených pracovných
podmienok, nakoľko však prejavila vôľu ukončiť pracovný pomer dohodou, žalovaný vyjadril tiež vôľu
ukončiť pracovný pomer dohodou. Na záver žalovaná poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 5 Cdo 217/2008 vo veci vzniku práva na odstupné z organizačných dôvodov, podľa ktorého
dôvod nadbytočnosti musí byť v písomnej dohode uvedený. Žalovaná tiež namietala nevykonateľnosť
prvostupňového rozsudku, podľa ktorého má žalovaný zaplatiť žalobcovi dlžnú sumu v lehote 3 dní, súd
však neuviedol, od kedy táto povinnosť žalovanému vzniká.K doručenému odvolaniu žalovanej sa žalobkyňa nevyjadrila.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie žalovanej bolo
podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti
rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie
má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom

odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.) keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli
súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu
v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru,
že odvolanie žalovanej nie je dôvodné, keďže rozsudok súdu prvého stupňa je v celom rozsahu vecne
správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky na jeho potvrdenie v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel

k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď
vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na
správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľke. Odvolateľka vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové skutočnosti či dôkazy

než tie, ktoré uviedla už v konaní pred prvostupňovým súdom, ktorý sa s nimi dostatočne vysporiadal.

Odvolací súd považoval za nedôvodné odvolacie argumenty žalovanej, ktorá namietala vyhodnotenie
dôkazov a tiež nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Predmetom prieskumu
odvolacieho súdu bolo posúdiť, či súd prvého stupňa postupoval správne, keď žalobkyni priznal právo

na zaplatenie odstupného s príslušenstvom. Žalovaná v odvolaní namietala základ priznaného nároku
na odstupné, jeho výšku (rovnako ako aj výšku priznaných trov konania) nenamietala.

Súd prvého stupňa správne vychádzal z právneho názoru, že ak medzi účastníkmi dochádza k dohode o
rozviazanípracovnéhopomerupodľa§60ZP(účinnéhovčaseuzavretiadohodyoskončenípracovného

pomeru) z dôvodu organizačnej zmeny na strane zamestnávateľa, skutočnosť, že dôvod na rozviazanie
pracovného pomeru nie je uvedený priamo v dohode, nerobí túto dohodu neplatnou a nie je vylúčený
ani vznik nároku zamestnanca na odstupné podľa § 76 ZP. V takom prípade však zamestnanec musí
preukázať, že práve organizačná zmena u zamestnávateľa bola dôvodom na rozviazanie pracovného
pomeru dohodou a teda že medzi organizačnou zmenou a rozviazaním pracovného pomeru dohodou

existuje príčinná súvislosť. Skutočnosť, že dôvodom na rozviazanie pracovného pomeru dohodou bola
organizačná zmena, možno spravidla vyvodiť zo skutkového stavu, pretože zamestnávateľ, pokiaľ by
nepristúpil k rozviazaniu pracovného pomeru so zamestnancom dohodou, by zamestnancovi musel dať
výpoveď z pracovného pomeru podľa niektorého z písmen a) a b) § 63 ods. 1 ZP. Inak by sa ocitol v
situácii, keď by nemohol splniť svoje povinnosti podľa § 47 ods. 1 písm. a) ZP prideľovať zamestnancovi

prácu podľa pracovnej zmluvy (porovnaj rozhodnutie Krajského súdu v Ostrave, sp. zn. 16 Co 44/1995,
Právní rozhledy č. 9/1995, s. 373).

Súd prvého stupňa následne na základe podrobne vykonaného dokazovania, z jednotlivých výpovedí
svedkov, ako aj na základe listinných dôkazov dospel k správnemu záveru, že návrh žalobkyne bol

podaný dôvodne. V konaní bolo nesporné, že žalobkyňa bola zamestnankyňou žalovanej na základe
pracovnej zmluvy zo dňa 13.01.2006 a zo dňa 29.04.2008, žalobkyňa pracovala u žalovanej od
16.01.2006 a pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú. Pracovný pomer žalobkyne bol ukončený
na základe dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 08.09.2011 uzatvorenej medzi žalovanou ako
zamestnávateľom a žalobkyňou ako zamestnancom, pričom v dohode nie je uvedený dôvod skončenia

pracovného pomeru. Z vykonaného dokazovania, výsluchom žalobkyne, výsluchom svedkyne O. F.
bolo preukázané, že žalobkyňa neiniciovala skončenie pracovného pomeru so žalovanou, ako to tvrdila
žalovaná a že dohodu o skončení pracovného pomeru, ktorá bola vopred pripravená žalovanou bez
toho,abyjejobsahmohlažalobkyňaovplyvniť,bolapredloženážalovanoužalobkynivdeňjejpodpísaniažalobkyňou a zároveň v rovnaký deň rovnakým spôsobom (dohodou k rovnakému dňu a bez uvedenia
dôvodu) bol ukončený pracovný pomer s ďalšími zamestnankyňami. Z výpovede žalovanej, ale i
svedkýň O. F., C. S., S. D., S. C. vyplýva, že k zníženiu počtu zamestnancov došlo v súvislosti so

znížením upratovacej plochy. Zníženie upratovacej plochy potvrdil svedok Ing. X. C. a vyplýva to z
predloženého listu spoločnosti JAVYS s.r.o. zo dňa 05.04.2012, t.j. žalovaná bola dňa 31.08.2011
vyrozumená o znížení rozsahu upratovacej plochy ku dňu 01.10.2011. Následne dňa 08.09.2011 bolo
predvolaných sedem pracovníčok vrátane žalobkyne a uzatvorili totožné dohody o skončení pracovného
pomeru bez uvedenia dôvodu ku dňu 30.09.2011, pričom od nasledujúceho dňa 01.10.2011 sa znížil

rozsah upratovacích prác.

Na základe všetkých týchto dôkazov odvolací súd dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa,
že k uzatvoreniu dohody o skončení pracovného pomeru došlo v skutočnosti z dôvodu organizačných
zmien a teda žalobkyni vznikol zákonný nárok na vyplatenie odstupného v súlade s § 76 ods. 1 ZP
v znení účinnom ku dňu uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru a ku dňu skončenia

pracovného pomeru, konkrétne v prípade žalobkyne vo výške trojnásobku jej priemerného mesačného
zárobku v súlade s § 62 ods. 3 písm. b) ZP v spojení s § 76 ods. 1 poslednej vety ZP. Na uvedenom
nič nemení skutočnosť, že žalovaná nevydala žiadne rozhodnutie o organizačnej zmene, či o znížení
počtu zamestnancov, ako ani to, že napriek zákonnej povinnosti dôvod skončenia pracovného pomeru
neuviedla v dohode o skončení pracovného pomeru (zrejme v snahe vyhnúť sa plateniu odstupného).

Pre vecne správny záver súdu prvého stupňa o danosti nároku na odstupné, s ktorým sa aj odvolací
súd stotožňuje, bolo podstatné preukázanie priamej a bezprostrednej vecnej i časovej súvislosti medzi
znížením rozsahu upratovacích prác vykonávaných žalobkyňou a ďalšími zamestnankyňami, s ktorými
žalovaná uzavrela totožné dohody o skončení pracovného pomeru, a potrebou žalovanej prepustiť z
tohto dôvodu nadbytočné zamestnankyne, medzi ktorými bola aj žalobkyňa.

Pokiaľ žalovaná poukazovala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 217/2008 a
vyvodzovala z neho ňou uvádzané závery, je nutné podotknúť, že predmetné rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR vychádza z diametrálne odlišných skutkových okolností a žalovanou vyvodzované závery z
neho nevyplývajú, keď predmetom dovolacieho prieskumu Najvyššieho súdu SR bolo posúdenie otázky

vzniku nároku na odstupné v prípade, že zamestnávateľ rozhodne o organizačných zmenách a z tohto
dôvodu dá zamestnancovi výpoveď v zmysle § 59 ods. 1 písm. b) Zák. práce, pričom zamestnancovi
musí byť ponúknutá možnosť ukončiť pracovný pomer dohodou z dôvodu nadbytočnosti, resp. z dôvodu
organizačných zmien.

Neobstojí ani posledná odvolacia námietka o nevykonateľnosti prvostupňového rozsudku, podľa ktorého
má žalovaná zaplatiť žalobkyni dlžnú sumu v lehote 3 dní, súd prvého stupňa však neuviedol, od kedy
táto povinnosť žalovanej vzniká. Priamo zo zákona, konkrétne z ust. § 160 ods. 1 prvá veta O.s.p., totiž
vyplýva, že ak súd uložil v rozsudku povinnosť (ako tomu bolo aj v prejednávanej veci), je potrebné ju
splniť do troch dní od právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť dlhšiu lehotu. Žalovaná má teda povinnosť

zaplatiť žalovanú sumu aj s príslušenstvom do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvého stupňa návrhu v celom rozsahu vyhovel,
rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1, 2 O.s.p. rozsudok
súdu prvého stupňa, vrátane vecne správneho a odvolaním osobitne nenapadnutého výroku o náhrade

trov konania, v celom rozsahu potvrdil.

Vodvolacomkonanímalaúspechžalobkyňa,pretojejpodľa§142ods.1O.s.p.vznikloprávonanáhradu
trov konania voči neúspešnej žalovanej, žalobkyňa si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila
azobsahuspisujejanižiadnetrovynevyplývajú,pretobolodôvodnéžalobkynináhradutrovodvolacieho

konania nepriznať.

Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.